Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_20Csp-2-2018.pdf
PDF · 92.46 KB
Case nature
Area
Subarea
20Csp/2/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci žalobcu: KRUK Česká a Slovenská republika s. r. o., so sídlom Československé armády 954/7, Hradec Králové, Česká republika, IČ: 247 851 99, v konaní právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Gallo, s.r.o., so sídlom Jilemnického 30, Martin, IČO: 36 715 352, proti žalovanému: A. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. T. XXX, v konaní o zaplatenie 603,69 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. V časti o zaplatenie sumy 167,15 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 17.12.2016 do zaplatenia, súd konanie z a s t a v u j e.
II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 173,69 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 17.12.2016 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
III. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .
IV. Žalovanému náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Podanou žalobou žiadal žalobca uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 603,69 Eur s úrokom z omeškania 5 % ročne z tejto sumy od 17.12.2016 do zaplatenia s odôvodnením, že dňa 07.12.2013 žalovaný uzavrel so spoločnosťou Provident Financial, s.r.o. zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 570165196, na základe ktorej bola žalovanému poskytnutá pôžička vo výške 500,- Eur. Žalovaný sa ju zaviazal splácať v týždenných splátkach po dobu 60 týždňov po 12,62 Eur, pričom posledná splátka bola splatná dňa 31.01.2015. Takisto dňa 07.12.2013 žalovaný uzavrel zmluvu o zabezpečení splátok úveru a na jej základe sa zaviazal za dohodnutú službu zaplatiť sumu 257,50 Eur splatnú po dobu 60 týždňov v sume 2,88 Eur. Z oboch zmlúv tak mesačná splátka tvorila sumu 15,50 Eur. Žalovaný splátky riadne a včas nesplácal, uhradil len sumu 326,31 Eur a tak zvyšok dlhu predstavuje žalovanú sumu, ktorú neuhradil ani po písomnej výzve, pričom zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 16.12.2016 spoločnosť Provident Financial, s.r.o. postúpila svoju pohľadávku voči žalovanému žalobcovi.
2. Následne podaním zo dňa 29.03.2018 žalobca zobral žalobu čiastočne späť žiadajúc od žalovaného už len zaplatenie sumy 436,54 Eur s úrokom z omeškania 5 % ročne od 17.12.2016 do zaplatenia uvádzajúc, že podanú žalobu berie späť čo do nároku titulom zmluvy o zabezpečení splátok úveru vo výške 167,15 Eur a žiada, aby súd konanie v tejto časti zastavil. Súd preto konanie čiastočne zastavil ako je uvedené pod bodom I. výrokovej časti rozsudku, a to podľa § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ktorý určuje, že ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.
3. Žalovaný si na adrese trvalého pobytu evidovaného v Registri obyvateľov SR žalobu neprevzal, jeho skutočný pobyt sa súdu zistiť nepodarilo. Preto postupoval podľa § 116 ods. 2 prvej vety Civilného sporového poriadku a oznámenie o podanej žalobe zverejnil dňa 11.09.2018 na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu. V zmysle § 116 ods. 2 druhej vety CSP potom súd považoval žalobu za doručenú žalovanému po 15 dňoch od zverejnenia oznámenia.
4. Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania s poukazom na § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z.), nakoľko sa jednalo o spotrebiteľskú vec, išlo iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia, skutkové tvrdenia strán neboli sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšovala 1.000,- Eur.
5. Na základe žalobcom predložených listinných dôkazov (zmluva o spotrebiteľskom úvere, zmluva o zabezpečení splátok úveru, prehľad platieb, oznámenie o postúpení a poštový podací hárok, predžalobná výzva) mal súd preukázané, že žalovaný ako dlžník uzavrel dňa 07.12.2013 so spoločnosťou Provident Financial, s.r.o. ako veriteľom obidve zmluvy ako to bolo aj tvrdené v žalobe (čo nijako nebolo sporné).
6. Už zo samotného označenia úverovej zmluvy je nepochybné, že išlo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v § 1 ods. 2 stanovuje, že spotrebiteľským úverom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Právny predchodca žalobcu mal pri uzavretí zmluvy postavenie veriteľa (dodávateľa) podľa § 2 písm. b) cit. zákona a žalovaný postavenie spotrebiteľa podľa § 2 písm. a) cit. zákona, pričom podľa § 2 písm. d) cit. zákona sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
7. Predmetná zmluva má síce písomnú formu podľa § 9 ods. 1 cit, zákona, no neobsahuje všetky podstatné zákonné náležitosti vyžadované ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy.
8. Konkrétne podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Predmetná zmluva neobsahuje termín konečnej splatnosti úveru, pretože aj keď zákon výslovne nevyžaduje, aby zmluva obsahovala konkrétny dátum konečnej splatnosti úveru, musí ísť o také vyjadrenie, ktoré spotrebiteľovi v každom okamihu umožňuje bez ťažkostí a s istotou dátum konečnej splatnosti úveru jednoznačne identifikovať a za tomu zodpovedajúce nemožno považovať formuláciu určujúcu konečný deň splatnosti úveru ako „siedmy deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy“, ktorá v okamihu uzavretia zmluvy neumožňuje bez ťažkostí a s istotou hneď jednoznačne určiť konkrétny dátum konečnej splatnosti úveru. Nakoľko ide o spotrebiteľskú zmluvu (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý stanovuje, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom a právny predchodca žalobcu pri jej uzavretí vystupoval v pozícii dodávateľa a žalovaný v pozícii spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka), ktorá bola vopred formulovaná zo strany právneho predchodcu žalobcu, táto skutočnosť musí ísť na jeho ťarchu ako dodávateľa.
9. Vo vzťahu k tomuto nedostatku zmluvy je treba zdôrazniť, že tento záver reflektuje aj aktuálnu judikatúru Súdneho dvora EU (prípad č. C-42/15 vo veci B.), z ktorej možno vyvodiť, že nie je nezlučiteľnou so Smernicou EP a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere vnútroštátna úprava, ktorá sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou absenciu takej náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. O takýto prípad presne v tomto prejednávanom spore ide, pretože zo zmluvnej formulácie nemožno bez ťažkostí určiť konkrétny dátum konečnej splatnosti a to spôsobuje pochybnosti vo vzťahu k žalovanému ako spotrebiteľovi ohľadne rozsahu jeho záväzku (kedy vlastne celý úver splatí).
10. Ako je z predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere zrejmé, splátky v počte 60, v ktorých bol žalovaný povinný úver splatiť boli splatnými tak, že prvá splátka bola splatnou 7. deň po uzavretí zmluvy, ďalšie splátky 7. kalendárny deň po splatnosti predchádzajúcej splátky a splatnosť poslednej splátky (vo výške 11,11 Eur) bola 7. deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy. Teda okamih splatnosti poslednej splátky nemožno presne určiť bez vykonania prepočtu, pričom právnemu predchodcovi žalobcu nič nebránilo, aby výsledok tohto prepočtu uviedol priamo do zmluvy.
11. Okrem toho v čase uzavretia zmluvy zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch vyžadoval v ust. § 9 ods. 2 písm. i), aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala uvedenie úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. V predmetnej zmluve je uvedený úrok 22,38 % ročne zo sumy úveru, čo predstavuje sumu 111,90 Eur a nie v zmluve deklarovanú čiastku 72,- Eur. Súčasne sa žalovaný zaviazal zaplatiť poplatok za „garantovanú službu“ vo výške 100,50 Eur, avšak podľa názoru súdu odmenou, či poplatkom za garantovanú službu dodávateľ v skutočnosti prekrýval reálnu úrokovú sadzbu úveru, ktorá je vyššia. Garantovaná služba spoplatnená poplatkom na úrovni cca 20 % z istiny úveru totiž podľa bodu 4 zmluvy spočíva v tom, čo by mal dodávateľ spotrebiteľovi poskytnúť keď už nie bezplatne, tak len za symbolický poplatok a nie za tak vysokú odplatu. Išlo totiž o to, čo len prirodzene súvisí so správou vlastnej pohľadávky - že veriteľ bude písomne či telefonicky upozorňovať žalovaného na omeškanie so splátkami, že mu bude poskytovať zákaznícku podporu prostredníctvom telefonickej zákazníckej linky a kontaktných centier, vyhotovenie duplikátov zmluvnej dokumentácie atď. - teda úplne bežné veci poskytované inštitúciami finančného trhu buď bezplatne ako súčasť svojej prozákazníckej politiky alebo za mierny poplatok (vyhotovovanie kópií).
12. Preto poplatok za garantovanú službu súd považoval za „skrytý“ úrok, ktorý sa žalovaný zaviazal uhradiť za poskytnutý spotrebiteľský úver v dôsledku čoho mu bol úver poskytnutý nie za úrok 22,38 % ročne (pričom súdu nie je zrejmé ako potom bolo určené, že je to v zmluve uvedená suma 72,- Eur), ale za úrok vyšší.
13. Tieto závery súd vyvodzuje aj vzhľadom na súčasné uzavretie zmluvy o zabezpečení splátok úveru, ktorá evidentne súvisí s uzavretou zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože podľa tejto zmluvy sa žalovaný zaviazal zaplatiť veriteľovi sumu 257,50 Eur (teda viac než polovicu úveru, a to v 59. splátkach po 4,29 Eur týždenne a posledná splátka v sume 4,39 Eur splatných spolu so splátkami úveru) za „službu“ spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru poskytnutého mu na základe predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a v jej bezodkladnom použití na účely úhrady splátky úveru.
14. V skutočnosti však podľa názoru súdu išlo o zmluvu, ktorou veriteľ žalovanému k úveru síce „pribalil niečo navyše“, no tým len navýšil odplatu za poskytnutie úveru a takouto praktikou poskytovania akejsi nadštandardnej služby na základe osobitnej zmluvy len zakrýval skutočnú výšku odplaty za úver. V prípade tejto služby išlo totiž o to, že žalovaný mal platiť za to, čo zasa veriteľovi vyplýva zo zákona, resp. je samozrejmým v súvislosti so správou vlastnej pohľadávky. Podľa § 567 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa totiž dlh plní na mieste určenom dohodou účastníkov a ak nie je miesto plnenia takto určené, je ním bydlisko alebo sídlo dlžníka. V občianskom práve má teda dlh tzv. „odnosnú“ povahu, veriteľ si preto musí prevziať dlhované plnenie v mieste bydliska dlžníka a tak je úplne v rozpore s princípmi spotrebiteľskej ochrany, aby spotrebiteľ platil za to, čo je povinnosťou veriteľa, dodávateľa. Doslova až absurditou je, že žalovaný mal platiť veriteľovi za to, že tento si prijaté plnenie zaúčtuje na plnenie dlhu. Podľa názoru súdu už len toto svedčí o tom, že účelom zmluvy o zabezpečení splátok úveru bolo prekrytie reálnej odmeny veriteľa za poskytnutie úveru. Súd preto túto zmluvu vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko odporuje ust. § 9 ods. 7 zákona č. 129/2010 Z.z. (v znení účinnom ku dňu 07.12.2013), ktorý v čase uzavretia úverovej zmluvy určoval, že sa veriteľovi (resp. finančnému agentovi) zakazuje predkladať spotrebiteľovi návrhy zmlúv, ktorých zrejmým účelom je obchádzanie ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.
15. Vyššie uvedené nedostatky v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere sú potom takého charakteru, že spôsobujú bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy. To znamená, že žalovaný bol povinný vrátiť len istinu poskytnutého úveru vo výške 500,- Eur. Žalovaný nijak nepoprel tvrdenie žalobcu, že uhradil splátky v celkovej výške 326,31 Eur, preto dlh žalovaného predstavuje ešte rozdiel v sume 173,69 Eur. Na zaplatenie tejto sumy má žalobca právo v nadväznosti
na zmluvné postúpenie pohľadávky podľa § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka ako to vyplýva z predloženého oznámenia o postúpení zo dňa 16.12.2016 (č.l. 18pv spisu), čím mal súd preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v predmetnom spore. Vzhľadom na neplatnosť zmluvy o zabezpečení splátok úveru žalovanému nevznikla povinnosť uhradiť odmenu podľa tejto zmluvy, či už žalobcovi alebo jeho právnemu predchodcovi. Preto vo zvyšku súd žalobu zamietol.
16. Pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania sa súd riadil právnou úpravou úrokov z omeškania obsiahnutou v § 517 ods. 2 OZ a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. (ďalej len „nariadenie“) v znení účinnom od 01.02.2013, podľa ktorého výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Žalovaný bol nepochybne ku dňu 17.12.2016 v omeškaní s úhradou sumy 173,69 Eur (keď posledná splátka podľa zmluvy bola splatná koncom januára 2015) a tak od uvedeného dňa až do zaplatenia má žalobca právo na úrok z omeškania nepochybne vo výške 5 % ročne z uvedenej sumy.
17. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Žaloba bola pôvodne podaná na zaplatenie sumy 603,69 Eur s príslušenstvom, avšak ohľadne sumy 167,15 Eur s príslušenstvom bola zobratá späť bez uvedenia dôvodu, v ktorej časti by teda mal právo na náhradu trov konania žalovaný, lebo žalobca procesne zavinil zastavenie konania v tejto časti. V časti o zaplatenie sumy 262,85 Eur (436,54 Eur mínus 173,69 Eur) s príslušenstvom bola žaloba zamietnutá a tak aj tu by prislúchala náhrada trov konania žalovanému. Takúto situáciu zákon výslovne neupravuje, no najbližšie je jej povahou ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku o pomernom úspechu strany s tým, že pokiaľ žalovaný mal v konaní akoby prevažujúci úspech po zaokrúhlení v rozsahu 71 % a žalobca len 29 % (suma 173,69 Eur z pôvodne žalovanej sumy 603,69 Eur), tak pomer úspechu žalovaného je prevažujúci, no pokiaľ mu žiadne trovy nevznikli, súd vyslovil, že mu náhradu trov konania nepriznáva.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.