Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_27Co-142-2018.pdf
PDF · 132.8 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/142/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcov: 1/ I. a 2/ G. obaja zastúpení U., proti žalovaným: 1/ R. a 2/ K., o určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva, o odvolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 26.marca 2018, č.k. 12C/28/2017-91, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobcom 1/, 2/ p r i z n á v a voči žalovanému 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie výrokom I. určil, že Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. XXX/XXXX/XXSU uzatvorená dňa 3.11.2014 medzi žalovanou v 1/ rade v postavení záložného veriteľa a žalovaným v 2/ rade v postavení záložcu, ktorej predmetom bolo zriadenie záložného práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území V., obec V., okres V., zapísaným na liste vlastníctva č. XXX, pod U., rodinný dom, súpisné číslo XXX, postavený na pozemku parc. C-KN č. XXX/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 152 m2 a zároveň pozemok registra C-KN parc. č. XXX/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 152 m2, pozemok registra C-KN parc. č. XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 448 m2 a pozemok registra C- KN parc. č. XXX/X., záhrady o výmere 365 m2, ktorej vklad povolil Okresný úrad Prievidza, katastrálny odbor, rozhodnutím B. je neplatná. Súčasne výrokom II. o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovia majú voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou sa žalobcovia domáhali neplatnosti záložnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanou 1/ ako záložným veriteľom a žalovaným 2/ ako záložcom predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli zapísané na žalovaného 2/ na základe kúpnej zmluvy zo dňa 4.6.2014, v spojení s dodatkom č. 1 zo dňa 14.7.2014, ktorá je však absolútne neplatná. Súdne konanie o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, resp. o určenie vlastníka nehnuteľností, ktoré boli predmetom záložného práva, sa viedlo pod sp.zn. 6C/28/2017. Keďže kúpna zmluva uzavretá medzi žalobcami a žalovaným v 2/ je absolútne (od počiatku) neplatným právnym úkonom, žalovaná v 1/ záložnou zmluvou nemohla nadobudnúť práva z tejto záložnej zmluvy, pretože žalovaný v 2/ nikdy nebol vlastníkom zakladaných nehnuteľností a teda tieto nehnuteľnosti nemohol ani platne založiť. Žalobcovia ako vlastníci predmetné nehnuteľnosti v prospech žalovanej 2/ nikdy nezaložili a ani ním nie je zabezpečený úver, ktorý bol poskytnutý žalovanému v 2/ , pričom bez určenia neplatnosti záložnej zmluvy, je ich právne postavenie ako vlastníka stále neisté. Žalovaná 1/ žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný v 2/ jednoznačne neuviedol, či žiada, resp. nežiada žalobe vyhovieť.
3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že dňa 4.6.2014 uzavreli žalobcovia, v postavení predávajúcich, so žalovaným v 2/ (ktorý je ich synom), v postavení kupujúceho, kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctve č. XXX pre k.ú. V., na základe ktorej bol tento zapísaný na liste vlastníctva č. XXX pre k.ú. V. ako výlučný vlastník vo výroku napadnutého rozhodnutia špecifikovaných nehnuteľností. Dňa 3.11.2014 uzavrela žalovaná 1/, v postavení záložného veriteľa, so žalovaným v 2/, v postavení záložcu, Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. XXX/XXXX/XXSU, na základe ktorej zmluvné strany zriadili záložné právo pre záložného veriteľa k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX pre k.ú. V.. Rozsudkom Okresného súdu Prievidza č.k. 6C/28/2017-43, zo dňa 13.12.2017 bolo určené, že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom prevodu a následného zálohu, patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov I. X. a G. X. (v posudzovanej veci vystupujúcich v procesnom postavení žalobcov), ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 3.1.2018, kde v procesnom postavení žalovaného vystupoval ich syn (v posudzovanej veci vystupujúci ako žalovaný 2/). V uvedenom spore dôvodnosť žaloby zakladali žalobcovia na tom, že medzi nimi a žalovaným nikdy k zaplateniu kúpnej ceny nedošlo a ani nebola vôľa strán zmluvy, aby prevod prevádzaných nehnuteľností bol odplatný. Strany zmluvy označenej ako ,,kúpna zmluva“ len predstierali uzatvorenie kúpnej zmluvy, avšak v skutočnosti mali vôľu uzatvoriť darovaciu zmluvu. Uzatvorená kúpna zmluva je v tomto prípade simulovaným právnym úkonom a darovacia zmluva je dissimulovaným právnym úkonom. Simulovaný právny úkon (právny úkon urobený „na oko“), teda kúpna zmluva, je vadným úkonom pre nedostatok vážnosti (§ 37 ods. 1 OZ) a z tohto dôvodu absolútne neplatný. Dissimulovaný právny úkon, teda darovacia zmluva, v zmysle § 41 ods. 2 OZ v danom prípade nemôže obstáť ako platný právny úkon a to z dôvodu, že nebola uzatvorená písomne, a z jej znenia nie je zrejmé, že ide o darovanie (v predmetnej kúpnej zmluve je písomne uvedené len to, že ide o odplatný prevod nehnuteľností). Požiadavka písomnej formy zmluvy je splnená, keď sú v písomnej forme vôle účastníka vyjadrené podstatné zložky jeho prejavu vôle, čo v danom prípade absentuje. Týmto konaním účastníci kúpnej zmluvy obchádzajú zákon a to tým, že v prípade, ak by uzatvorili platnú darovaciu zmluvu, tak by sa mohli predávajúci (žalobcovia) domáhať daru späť, resp. obchádzanie z dôvodu rozdielnych sadzieb dane a prevodu nehnuteľností, čo je v rozpore s § 39 OZ, čiže aj z tohto dôvodu možno kúpnu zmluvu považovať za absolútne neplatnú. Právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu, zánik práv alebo povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. Z obsahu vyššie uvedeného spisu mal súd takisto zistené, že nárok žalobcov uplatnený vo vyššie uvedenej veci, žalovaný K. X. v celom rozsahu čo do dôvodu a aj výšky uznal. Právny zástupca žalobcov na pojednávaní pred súdom uviedol, že už v konaní vedenom pod sp.zn. 6C/28/2017 súd prejudiciálne posúdil kúpnu zmluvu, na základe ktorej nadobudol žalovaný v 2/ predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva, za absolútne neplatný právny úkon. Poukázal na zásadu nemo plus iuris. Zástupkyňa žalovanej 1/ na pojednávaní pred súdom uviedla, že si je vedomá zásady nemo plus iuris, ale poukazuje na skutočnosť, že žalobcovia a žalovaný v 2/ sú v príbuzenskom vzťahu, ide o rodičov a syna, z ktorého dôvodu považuje konanie o určenie vlastníckeho práva považuje za účelové, navyše konanie o určenie vlastníckeho práva sa začalo v septembri 2017, čiže krátko potom, ako bolo žalovanému v 2/ doručené oznámenie o začatí výkonu záložného práva. Uviedla tiež, že žalovaná 1/ za účelom preskúmania, či takáto dohoda žalobcov a žalovaného 2/ vo vzťahu k určeniu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nespĺňa znaky niektorého z trestných činov, podala na žalovaného 2/ trestné oznámenie. Žalovaný 2/ sa v konaní o určenie vlastníckeho práva žiadnym spôsobom nebránil, nárok v zásade uznal a aj z jeho písomného podania, ktoré doručil súdu vyplýva, že sa so žalobou stotožnil. Žiadala preto žalobu zamietnuť. Konanie žalobcov a žalovaného 2/ považuje za účelové, dokonca sa domnieva, že je v rozpore s dobrými mravmi a to vzhľadom na to, že záložná zmluva zabezpečuje úver, ktorý bol poskytnutý žalovanému 2/ a ktorý bol v plnom rozsahu vyčerpaný. Domnieva sa, že konanie o určenie vlastníckeho práva bolo vedené výlučne za účelom, aby sa žalobcovia a žalovaný v 2/ spoločne zbavili záložného práva banky, a súvisiacej dražby, preto by toto konanie nemalo požívať súdnu ochranu. Z výpovede žalovaného v 2/ na pojednávaní mal súd zistené, že sa mal stretnúť s úverovou špecialistkou, od ktorej potreboval zabezpečenie poskytnutia nejakej pôžičky, ktorá mu mala povedať, že by mu vedela pôžičku sprostredkovať, bolo by však dobré, keby mal vo vlastníctve nejaký pozemok, nehnuteľnosť, že by v tom prípade vedela spraviť aj lepšiu splátku a aj lepší úrok. Keďže je jediný dedič rodičov, následne sa doma rodičov spýtal, či by mu nemohli nehnuteľnosť v ich vlastníctve darovať, s čím jeho rodičia súhlasili. Znovu preto nadviazal kontakt s úverovou špecialistkou, ktorej oznámil, že bude vlastníkom nehnuteľností. Následne sa opäť stretli, menovaná pripravila zmluvu, povedala však, že by bolo lepšie, keby uzavreli kúpnu zmluvu a nie zmluvu darovaciu, pretože by sa rodičia mohli domáhať vrátenia daru. Uviedol, že vzťah medzi ním a jeho rodičmi (žalobcami) je aktuálne zlý, v podstate hneď ráno z domu odchádza, pretože si s rodičmi nemá čo povedať, čo trvá už asi 2 roky. Žalobkyňa 2/ na pojednávaní poukázala na svoj zlý zdravotný stav, prekonané ochorenia a na to, že si už na okolnosti uzavretia kúpnej zmluvy nepamätá. Na otázku poverenej zástupkyne žalovanej 1/ ,,či vie o tom, že banka začala výkon záložného práva“, uviedla, že ,,niečo také jej prišlo, nevie však, čo nasledovalo ďalej“. Uviedla tiež, že žalovaný v 2/ býva v ich dome, spolu sa však nerozprávajú, tento odmieta akúkoľvek komunikáciu s ňou a s jej manželom.
4. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 37 ods. 1, 2, § 39, § 151d ods. 3, § 3 ods. 1 Obč. zákonníka, § 137 písm. d/ CSP, § 34 ods. 2 zák. č. 162/95 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), s odkazom na ktoré v odôvodnení konštatoval existenciu naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe a vychádzajúc zo zistenia, že vo veci pod sp. zn. 6C/28/2017 bolo preukázané, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalobcami a žalovaným v 2/ je absolútne neplatným právnym úkonom, dospel k záveru, že nemohol záložca (žalovaný v 2/) účinne založiť nehnuteľnosti (keďže tieto kúpnou zmluvou v skutočnosti nenadobudol), záložnému veriteľovi (žalovanej 1/). Vychádzajúc zo zásady nemo plus iuris, teda, že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má, možno konštatovať, že aj záložná zmluva, predmetom ktorej sú nehnuteľnosti, ktorých žalovaný v 2/ nebol vlastníkom, je taktiež neplatná. Z ust. § 151d ods. 3 OZ totiž vyplýva, že záložné právo možno zriadiť len na veci, ktoré sú vo vlastníctve záložcu, čo v danom prípade splnené nebolo, pretože žalovaný v 2/ ako záložca sa vzhľadom na absolútne neplatnú kúpnu zmluvu, nikdy nestal vlastníkom prevádzaných nehnuteľností, ale ich vlastníkmi boli a stále sú žalobcovia. Žalobcovia ako vlastníci predmetné nehnuteľnosti nezaložili a ani nimi nie je zabezpečené splatenie úveru, ktorý bol poskytnutý žalovanému v 2/. Predmetná záložná zmluva je teda absolútne (od počiatku) neplatným právnym úkonom, teda žalovaná 1/ záložnou zmluvou nemohla nadobudnúť práva z tejto záložnej zmluvy, pretože žalovaný v 2/ nikdy nebol vlastníkom zakladaných nehnuteľností a teda tieto nehnuteľnosti nemohol ani účinne založiť. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovel. Nad rámec týchto záverov tiež uviedol, že samotná záložná zmluva, jej uzavretie, výrazne zhoršuje postavenie žalobcov ako vlastníkov založených nehnuteľností, ktorí s nehnuteľnosťami nemôžu v súčasnosti nijako nakladať a bez navrhovaného určenia, je ich postavenie ako vlastníkov nehnuteľností neisté. Pokiaľ žalovaná 1/ poukazom na čl. 5 Základných princípov CSP tvrdila, že zo strany žalobcov a žalovaného v 2/ došlo pri uzavretí predmetnej kúpnej a následne záložnej zmluvy k zjavnému zneužitiu práva, ktoré nepožíva právnu ochranu, z dôvodu ktorého žiadala žalobu zamietnuť, súd sa s týmto právnym názorom nestotožnil. Žalobcovia a ani žalovaná 1/ totiž nijako nerozporovali tvrdenia žalovaného v 2/ spočívajúce v tom, že uzavretie kúpnej zmluvy k predmetným nehnuteľnostiam, na základe ktorej následne bola medzi žalovanými uzavretá záložná zmluva, predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva k tým istým nehnuteľnostiam v prospech žalovanej 1/, v skutočnosti inicioval zamestnanec žalovanej v 1/, hoci mal vedomosť, že žalobcovia so žalovaným v 2/ mali v skutočnosti vôľu uzavrieť namiesto kúpnej, darovaciu zmluvu. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovia majú voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP. 5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadla žalovaná 1/ navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že žalobu zamietne a prizná jej voči žalobcom právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ a f/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery) namietala správnosť záveru súdu prvej inštancie o neplatnosti záložnej zmluvy z dôvodu, že žalovaný 2/ v čase jej uzatvorenia nebol vlastníkom nehnuteľností, ktoré tvorili predmet zálohu, a teda v zmysle zásady nemo plus iuris nemohol k nehnuteľnostiam platne ani záložné právo zriadiť. Citujúc odseky 12, 13, 14, 27 a 28 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia poukazovala na to, že žalobcovia a žalovaný 2/ sú v príbuzenskom vzťahu, ide o syna a rodičov, ktorí spoločne bývajú v nehnuteľnostiach, ktoré tvorili predmet zálohu. Preto konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedené pod sp. zn. 6C 28/2017, výsledkom ktorého bolo právoplatné rozhodnutie o určení, že nie žalovaný 2/, ale žalobcovia 1/, 2/ sú vlastníkmi nehnuteľností, na ktorých bolo zriadené záložné právo, považuje za účelové. Svedčí o tom skutočnosť, že žalovaný 2/ sa v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam žiadnym spôsobom nebránil, nárok uznal, je teda podľa jej názoru zrejmé, že žalobcovia a žalovaný 2/ sa na tomto postupe dohodli s cieľom zbaviť sa záložného práva k nehnuteľnostiam zriadeného za účelom zabezpečenia úveru poskytnutého žalovanému 2/, ktoré konanie považuje za rozporné s dobrými mravmi a nemalo by preto požívať právnu ochranu, v súvislosti s čím žalovaná 1/ podala na OR PZ V. trestné oznámenie voči neznámemu páchateľovi pre podozrenie zo spáchania trestného činu úverového podvodu v zmysle § 222 Trestného zákona (odvolateľ kópiu trestného oznámenia priložil k odvolaniu). Napriek vyššie uvedenému sa však v posudzovanej veci s týmito námietkami žalovanej 1/ súd prvej inštancie nezaoberal s výnimkou toho, že uviedol, že sa s právnym názorom žalovanej 1/ v tomto smere nestotožnil. Za nesprávny považovala právny názoru súdu prvej inštancie, a to v kontexte konkrétnych okolností posudzovanej veci, že dôvodom neplatnosti záložnej zmluvy je zásada nemo plus iuris, t.j. že nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má. S poukazom na Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.03.2016, tiež na závery predvojnovej judikatúry a neskoršej jurisprudencie, ako aj závery Ústavného súdu ČR III. ÚS 415/15, poukazovala na prelomenie zásady nemo plus iuris vo svetle dobromyseľnosti v nadobudnutie vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam, a to na strane tak žalovaného 2/, ako aj žalovanej 1/, ktorá bola dobromyseľný v tom, že v čase uzatvorenia záložnej zmluvy, vychádzajúc z údajov v katastri nehnuteľností, je žalovaný 2/ vlastníkom nehnuteľností, ktoré tvorili predmet zálohu. Poukazovala na to, že princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty, odvíjajúci sa od princípu právneho štátu, pričom nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, pričom touto otázkou dobrej viery sa musia súdy vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Podľa jeho názoru uvedené závery sú plne aplikovateľné aj na okolnosti posudzovanej veci, a to jednak vo vzťahu k žalovanému 2/, ako aj žalovanej 1/. Ďalej s odkazom na ňou citovaný bod 31 odôvodnenia napadnutého rozsudku poukázala na to, že z dokazovania nevyplynulo a žalovaný 2/ ani netvrdil, že uzatvorenie kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným inicioval zamestnanec žalovanej 1/, samotný žalovaný 2/ hovoril len o úverovej špecialistke, ktorú však bližšie nekonkretizoval, neuviedol, že by bola zamestnankyňou žalovanej 1/, alebo by zaňho konala, a preto tieto všeobecné tvrdenia ani nemohla žalovaná 1/ v konaní rozporovať, resp. ich popierať, ani od toho odvodzovať nedôvodnosť námietky o konaní žalobcov a žalovaného 2/ v rozpore s dobrými mravmi.
6. Žalobcovia 1/, 2/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhovali rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a zaviazať žalovanú 1/ nahradiť im trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu. Tvrdenia žalovanej 1/ v odvolaní, že konanie žalobcov a žalovaného 2/ je účelové a na tomto sa dohodli, považujú za vyfabulované, vzťahy medzi žalovaným 2/ a žalobcami sú dlhodobo rozvrátené, čo sám aj potvrdil na pojednávaní a výslovne odmietajú tvrdenie, že sa na takomto konaní dohodli. Pokiaľ žalovaná 1/ v odvolaní uvádza, že pre prípad, ak žalobcovia a žalovaný 2/ chceli previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na žalobcov, mohli to urobiť prostredníctvom zmluvy, avšak to neurobili, poukázali na to, že zmluva je dvojstranný právny úkon, žalovaný 2/ by s tým nesúhlasil a naviac v dôsledku neplatnosti pôvodnej zmluvy o prevode nehnuteľností, by absolútnou neplatnosťou bola postihnutá každá zmluva, ktorá by na ňu nadväzovala. V tomto smere poukázali na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 144/2010 zo dňa 30.03.2011, vychádzajúc z ktorého absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, ak na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho páva do katastra nehnuteľností. Ak je určitý úkon absolútne neplatný, nastáva jeho neplatnosť priamo zo zákona už v čase jeho urobenia. Ani pri uplatnení princípov spravodlivosti a dobrých mravov pri výkone práv a povinností nemá súd možnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu neplatnosť úkonu uzná alebo neuzná, na túto musí vždy prihliadať a to aj z úradnej povinnosti. Neplatný právny úkon nemá právne následky aké má platný právny úkon, na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľnosti. Dobrá viera ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa, ale iné právne následky jej priznať nemožno. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Pokiaľ zápis v katastri nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri. V nadväznosti na vyššie uvedené v zmysle ust. § 151d ods. 3 OZ záložné právo možno zriadiť len na veci, ktoré sú vo vlastníctve záložcu, čo v posudzovanej veci nebolo naplnené, pretože žalovaný 2/ ako záložca sa vzhľadom na absolútne neplatnú kúpnu zmluvu nikdy nestal vlastníkom nehnuteľností, ale vlastníkmi boli a stále sú žalobcovia. Pokiaľ žalovaná 1/ poukazuje na rozhodnutia ústavného súdu, ktoré sa týkajú nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka, keďže v tomto prípade sa jedná o zabezpečovací inštitút, nie je možné sa opierať o tieto závery. Pokiaľ žalovaná 1/ poukazuje na to, že neiniciovala uzatvorenie zmluvy , ide o nový prostriedok procesnej obrany žalovanej 1/, ktorý je na základe zákonnej koncentrácie konania neprípustný. Žalovaná 1/ mala dostatok priestoru na to, aby sa kvalifikovane vyjadrila ku konaniu, pričom neuviedla žiadne skutočnosti, pre ktoré by malo byť konanie žalobcov v rozpore s dobrými mravmi.
7. Žalovaný 2/ nevyužil svoje právo písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.
8. Žalovaná 1/ v replike na písomné vyjadrenie žalobcov uviedla, že v plnom rozsahu zotrváva na právnych a skutkových tvrdeniach uvedených v odvolaní.
9. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
11. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím žalobe vyhovel a záložnú zmluvu uzatvorenú medzi žalovanými 1/ a 2/ posúdil ako absolútne neplatný právny úkon vychádzajúc zo zásady „nemo plus iuris“ (t.j. nikto nemôže na druhého preniesť viac práv než má sám) a úspešným žalobcom priznal voči neúspešným žalovaným nárok na náhradu trov konania.
12. Žalovaná v odvolaní uvádzala, že uplatňuje odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery).
13. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok, existencia ktorej vady zistená nebola a samotný odvolateľ ju ani v odvolaní netvrdil.
14. V ďalšom podrobil odvolací súd prieskumu vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia z hľadiska uplatnených odvolacích námietok.
15. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
16. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
17. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovanej 1/, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie z dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery, vychádzajúc z ktorých žalobe v celom rozsahu vyhovel a vzhľadom na plný úspech žalobcov, týmto priznal voči žalovaným plný nárok na náhradu trov konania (za aplikácie § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP). Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne a presvedčivo odôvodnil, v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré odôvodňujú jeho potvrdenie. Súčasne sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval pre strany známe fakty posudzovanej veci spolu s právnymi závermi súdu prvej inštancie.
18. Nad rámec uvedeného, vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovanej 1/ odvolací súd uvádza:
19. V posudzovanej veci z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobcovia v postavení predávajúcich uzatvorili so žalovaným 2/ ako svojím synom dňa 04.06.2014 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX v k.ú. V., v dôsledku odvkladovania ktorej bol žalovaný 2/ zapísaný na príslušnom LV ako ich výlučný vlastník. Na zabezpečenie pohľadávky plynúcej z úverovej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanou 1/ a žalovaným 2/ bola dňa 03.11.2014 uzatvorená medzi žalovanou 1/ v postavení záložného veriteľa so žalovaným 2/ v postavení záložcu zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX (ktoré boli aj predmetom prevodu na základe kúpnej zmluvy zo dňa 04.06.2014), vo vzťahu ku ktorým bol žalovaný 2/ v tom čase zapísaný v katastri nehnuteľností ako ich vlastník. Žalobcovia 1/, 2/ v konaní vedeným pred Okresným súdom Prievidza pod sp. zn. 6C 28/2017 sa domáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom prevodu na žalovaného 2/ na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej so žalobcami dňa 04.06.2014, založiac dôvodnosť svojej žaloby na skutkových tvrdeniach spočívajúcich v tom, že uzatvorená kúpna zmluva je simulovaným právnym úkonom, pretože vôľou zmluvných strán nebolo uzatvoriť kúpnu zmluvu, ale zmluvu darovaciu, v dôsledku čoho je kúpna zmluva vadným úkonom pre nedostatok vážnosti vôle, a teda z hľadiska ust. § 37 ods. 1 OZ je postihnutá vadou absolútnej neplatnosti. Naviac tvrdili jej absolútnu neplatnosť aj z hľadiska ust. § 39 OZ pre jej rozpornosť s dobrými mravmi a obchádzanie zákona. Okresný súd Prievidza rozsudkom pod č.k. 6C 28/2017-43 zo dňa 13.12.2017 žalobe vyhovel a určil, že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom prevodu na základe kúpnej zmluvy, patria do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov 1/, 2, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 03.01.2018. V posudzovanej veci sa v nadväznosti na vyššie uvedené právoplatné súdne rozhodnutie domáhajú určenia, že záložná zmluva uzatvorená medzi žalovanými 1/, 2/ je absolútne neplatným právnym úkonom, keďže žalovaný 2/ pre absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy nikdy nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom zálohu v prospech žalovanej 1/, dôvodiac tiež, že záložné právo možno zriadiť len na veci, ktoré sú vo vlastníctve záložcu, čo v danom prípade splnené nebolo.
20. Ťažisko odvolacích námietok žalovanej 1/ spočíva v tom, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal pri svojom rozhodovaní s existenciu dobromyseľnosti tak na strane žalovaného 2/ z hľadiska nadobudnutia vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam, a rovnako tak aj na strane žalovanej 1/ ako k záložného veriteľa, ktorý v čase uzatvárania záložnej zmluvy bol dobromyseľný v tom, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam žalovanému 2/ patrí. Poukazoval na prelomenie zásady nemo plus iuris s poukazom na rozhodnutia a to Nálezu ÚS SR sp. zn. I. ÚS 549/2015-33 zo 16.03.2016, ako aj Ústavného súdu ČR (príkladmo III. ÚS 415/15, tiež III. ÚS 247/14).
21. Posúdením rozhodujúcich skutočností odvolací súd dospel k záveru o nespôsobilosti vyššie uvedených námietok privodiť v prospech žalovanej 1/ priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
22. Predovšetkým je potrebné vo vzťahu k záverom týkajúcim sa prelomenia zásady nemo plus iuris obsiahnutým v Náleze Ústavného súdu SR pod sp. zn. I. ÚS 549/2015, na ktoré rozhodnutie v odvolaní poukazuje odvolateľ vo všeobecnosti uviesť, že tieto (vychádzajúc z odôvodnenia cit. rozhodnutia) majú predovšetkým pôvod v odlišných okolnostiach a tieto nemožno zovšeobecňovať v zmysle ich dopadu na akúkoľvek vec, predmetom ktorej, je posudzovanie otázky nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Ústavný súd v odôvodnení uvedeného rozhodnutia totiž o.i. zdôrazňuje, že v každom prípade je nutné zvažovať všeobecné súvislosti, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu (čo je spoločným znakom tiež ďalších rozhodnutí na ktoré odvolateľ poukazuje).
23. V konkrétnostiach danej posudzovanej veci odvolací súd predovšetkým vo vzťahu k obsahu odvolania poukazuje na to, že bolo vecou strán sporu, aby v rámci limitov daných zákonnou koncentráciou konania, produkovali také skutkové tvrdenia (samozrejme ich relevantnosť tiež prostredníctvom predložených, či navrhovaných dôkazov aj preukázali), ktoré boli spôsobilé im privodiť úspech v spore. Sporové konanie, totiž na rozdiel od mimosporových konaní, ktoré sú ovládané tzv. vyšetrovacím princípom, je ovládané prejednacou zásadou a s výnimkou sporov s ochranou slabšej strany, je založené na procesnej zodpovednosti strán sporu vo vzťahu k produkovaniu skutkových tvrdení a predkladaní dôkazov, na ktorých strana zakladá dôvodnosť uplatneného nároku, či obranu proti nemu. Nečinnosť v tomto smere tej-ktorej strany v spore, nemôže mať za následok iné legitímne očakávania, ako neúspech v spore.
24. Pokiaľ odvolateľ v konkrétnostiach namieta, že súd prvej inštancie sa nezaoberal okolnosťami kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným 2/ a žalobcami a s tým súvisiacou otázkou dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva k založeným nehnuteľnostiam žalovaným 2/ a s ohľadom na existenciu dobrej viery v nadobudnutie tohto vlastníckeho práva na strane žalovanej 1/ ako záložného veriteľa platnosť záložnej zmluvy neposudzoval, tak táto jeho námietka nie je spôsobilou mať dopad na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a to z dvoch dôvodov.
25. Predovšetkým z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalovaná 1/ (záložný veriteľ žalovaného 2/) na takýchto skutkových tvrdeniach o existencii dobrej viery v nadobudnutie vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam žalovaným 2/, či už vo vzťahu k samotnému žalovanému 2/, ako ani na existencii dobrej viery vo vlastníctvo žalovaného 2/ na strane žalovanej 1/ pri uzatváraní záložnej zmluvy, svoju obranu v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nezakladala, teda takéto skutkové tvrdenia neprodukovala (takúto obranu produkovala až v odvolacom konaní). Samotný žalovaný 2/, čo je s ohľadom na výsledok sporu v otázke určenia vlastníckeho práva logické, takúto obranu rovnako neprodukoval, v nadväznosti na čo je nedôvodnou v prvom rade odvolacia argumentácia žalovanej 1/, že súd prvej inštancie sa s existenciou dobromyseľnosti žalovaného 2/, či odvolateľa a jej dopadom na posudzovanú vec nezaoberal. Keďže takéto skutočnosti neboli tvrdené, logicky nemohli byť ani predmetom posudzovania súdom prvej inštancie tak vo vzťahu k odvolateľovi, ako aj vo vzťahu k žalovanému 2/. Keďže skutkové tvrdenia týkajúce sa existencie dobromyseľnosti (tak ako ich produkuje odvolateľ až v odvolacom konaní), neboli uvádzané v limitoch daných zákonnou koncentráciou konania pred súdom prvej inštancie, nemôžu byť tieto ako novoty v odvolacom konaní spôsobilé k odvolaciemu prieskumu, z hľadiska ust. § 366 CSP, keďže preukázanie naplnenia prípustnosti ktorých vo väzbe na konkrétne uplatnený odvolací dôvod zaťažuje odvolateľa. V posudzovanej veci však žalovaná 1/ v odvolaní nevymedzila dôvod prípustnosti produkovaných novôt v odvolacom konaní (teda nielenže nepreukázala, ale ani netvrdila dôvody, pre ktoré by tieto novoty mohli byť prípustné), čo ich diskvalifikuje už len z tohto dôvodu z odvolacieho prieskumu, pričom z hľadiska uplatnených dôvodov na odvolanie ( § 367 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), ich prípustnosť z povahy veci je vylúčená. Odvolací súd v nadväznosti na vyššie uvedené tiež uvádza, že rovnaký osud postihuje odvolateľom spolu s odvolaním predložené trestné oznámenie, ktoré je datované dňom 22.03.2018 (teda predtým ako súd prvej inštancie vo veci rozhodol), existencia ktorého síce bola v priebehu konania pred súdom prvej inštancie odvolateľom tvrdená, nie však preukázaná, teda z hľadiska jeho obsahu je rovnako vylúčené z odvolacieho prieskumu.
26. Nad rámec vyššie uvedeného, však odvolací súd poukazuje na to, že v otázke dobrej viery v nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaným 2/ vo vzťahu žalobcov a žalovaného 2/, ani v prípade ich včasného produkovania, t.j. v konaní pred súdom prvej inštancie, by tieto neboli spôsobilé k odlišnému, v prospech žalovanej 1/ spôsobilému rozhodnutiu a to z dôvodu, že otázka vlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam, ktoré následne mali slúžiť ako záloh na zabezpečenie pohľadávky v prospech žalovanej 1/, medzi žalobcami a žalovaným 2/ bola posudzovaná a právoplatne vyriešená v inom konaní (6C 28/2017) a bez ohľadu na produkovanie akýchkoľvek ďalších, tieto závery spochybňujúcich tvrdení, je vo vzťahu medzi nimi záväzne vyriešená.
27. Z právoplatného výsledku sporu vedeného pod sp. zn. 6C/28/2017 vyplývajú nielen prejudiciálne dôsledky pre posudzovanú vec vo vzťahu medzi uvedenými subjektami, teda pre žalovaného 2/, je toto rozhodnutie (jeho výrok) záväzný, ale tiež by sa v dôsledku vyššie uvedeného rozhodnutia, prejavili účinky právoplatne rozhodnutej veci podľa § 230 CSP (z hľadiska predmetu konania - žalobného návrhu spolu so skutkovým odôvodnením), pokiaľ by tento nárok mal byť uplatňovaný opätovne.
28. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, tak súdu prvej inštancie zostávalo posúdiť, či nadväzne uzatvorená záložná zmluva medzi žalovaným 2/ a žalovanou 1/ je platnou, keďže žalovaný 2/ vlastníkom nehnuteľností, ktoré mali tvoriť predmet zálohu nikdy nebol. Súd prvej inštancie správne posúdil, že vychádzajúc z ust. § 151d ods. 3 OZ možno záložné právo zriadiť len na veci, ktoré sú vo vlastníctve záložcu a keďže žalovanému 2/ takéto vecné právo v čase uzatvorenia záložnej zmluvy nesvedčilo, je záložná zmluva absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže odvolateľ sa pred súdom prvej inštancie existenciou dobrej viery v súvislosti s jeho postavením záložného veriteľa nebránil, súd prvej inštancie nemal dôvod sa touto otázkou zaoberať. Dobromyseľnosť je totiž vnútorný psychický stav, pričom okolnosti, z ktorých možno usudzovať na jej existenciu, musí v konaní preukázať a v prvom rade tvrdiť samotný dotknutý subjekt a existenciu takéhoto vnútorného presvedčenia nemal dôvod súd prvej inštancie pri absencii tvrdení odvolateľa v tomto smere, komukoľvek vnucovať. Produkovanie takýchto tvrdení v odvolacom konaní nie je spôsobilé k odvolaciemu prieskumu z dôvodov uvedených v bode 15/ odôvodnenia.
29. V konečnom dôsledku nedôvodnou je tiež odvolacia námietka žalovanej 1/, ktorou spochybňuje správnosť skutkových a právnych záverov, prostredníctvom ktorých súd prvej inštancie neakceptoval jej námietkou, že konanie žalovaného 2/ a žalobcov považuje za rozporné s dobrými mravmi, z ktorého dôvodu by nemalo požívať právnu ochranu, keď súd prvej inštancie podľa názoru odvolateľa nesprávne svoj záver o nedôvodnosti takejto obrany, založil na skutočnosti, ktorá z dokazovania nevyplynula, v konkrétnostiach, že uzavretie kúpnej zmluvy medzi žalobcami a žalovaným 2/, inicioval zamestnanec žalovanej 1/, hoci mal vedomosť o tom, že účastníci zmluvy mali v skutočnosti vôľu uzavrieť namiesto kúpnej, zmluvu darovaciu.
30. Z ust. § 3 ods. 1 OZ vyplýva, že výkon práv a povinností vyplývajúci z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Vychádzajúc zo súdnej praxe za rozporné s dobrými mravmi možno považovať konanie, ktoré je v rozpore so slušnosťou, ktorú uznáva väčšina spoločnosti. Zmyslom ust. § 3 ods. 1 OZ je zamedziť výkonu práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, avšak odporuje dobrým mravom, ktoré možno definovať ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti, teda nie je vylúčené, že aj taký výkon práva, ktorý zodpovedá zákonu, môže byť uznaný rozporným s dobrými mravmi a môže mu byť súdom odopretá právna ochrana. Na strane druhej však fungovanie systému písaného práva je založené na dôslednom dodržiavaní pravidiel vyplývajúcich z právnych predpisov, a korektív dobrých mravov nesmie byť na ujmu princípu právnej istoty a neprimerane zasa oslabovať subjektívne práva účastníkov vyplývajúce z právnych noriem. Postup podľa § 3 ods. 1 OZ je teda možný len výnimočne, kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, ako je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či uspokojenie iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou, je úmysel niekoho poškodiť či znevýhodniť, teda tzv. šikanujúci výkon práva. Okolnosti musia byť naplnené natoľko výnimočne intenzívne, aby bol udržateľný tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva, v konkrétnostiach v posudzovanej veci domôcť sa prostredníctvom podanej žaloby dosiahnuť, aby nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov, neboli naďalej bez právneho dôvodu zaťažené záložným právom v prospech žalovanej 1/.
31. V posudzovanej veci niet síce sporu o tom, že v dôsledku právoplatného rozhodnutia v inom konaní, kde bolo posúdené, že vlastníctvo k dotknutým nehnuteľnostiam nikdy na žalovaného 2/ neprešlo, a keďže tento ich založil v prospech zabezpečenia pohľadávky pre žalovanú 1/, v dôsledku následného posúdenia záložnej zmluvy ako neplatnej, môže byť sťažená reálna možnosť uspokojenia pohľadávky žalovanej 1/ voči žalovanému 2/, keďže táto už nebude zabezpečená týmto zálohom. Na strane druhej, však samotní žalobcovia v súlade s princípom právnej istoty sa legitímne domáhajú toho, aby nehnuteľnosti, voči ktorým im svedčí právoplatne priznané vecné právo, neboli týmto záložným právom zaťažené, keďže oni samotní takúto zmluvu so žalovanou 1/ ako záložným veriteľom neuzatvorili, teda svoje vlastnícke právo k nim týmto spôsobom neobmedzili, teda ich žaloba sleduje legitímny cieľ a nemožno ju za týchto okolností považovať za šikanóznu. Len samotná skutočnosť, že žalovaný 2/ je ich synom, ešte neindikuje v prospech záveru, že konanie žalobcov, či žalovaného 2/, smerovalo k výsledku tvrdenému žalovanou 1/, o to viac, že vychádzajúc z obsahu výpovede žalovaného 2/, ktorú žalovaná 1/ v priebehu konania pred súdom prvej inštancie ani v najmenšom nespochybnila, zvolená forma prevodu nehnuteľností zo žalobcov na žalovaného 2/ im bola doporučená samotnou úverovou špecialistkou, pri jej vedomosti o tom, že zmluvné strany mali vôľu uzatvoriť zmluvu darovaciu, nie následne simulovane kúpnu. Keďže žalovaný 2/ súčasne vypovedal, že identická úverová špecialistka s ním v konečnom dôsledku aj úverovú zmluvu (na ktorú nadväzovala dotknutá záložná zmluva) tiež uzatvorila, pri nespochybnení platnosti tejto zmluvy samotnou žalovanou 1/, možno prijať jediný záver, že žalovaným 2/ uvádzaná úverová špecialistka (bez ohľadu na to, či bola, alebo nebola priamo zamestnankyňou žalovanej 1/), bola oprávnená v jej mene pri tomto právnom úkone vystupovať, podmienky zmluvy dohodovať a tiež zmluvy uzatvoriť, a ktorá si (a prostredníctvom nej samotná žalovaná 1/) vád právneho úkonu a ich prípadných následkov, spojených s takto simulovaným konaním pri náležitej obozretnosti a odbornej starostlivosti musela byť vedomá. Pokiaľ za týchto okolností aj skutočne nastali dôsledky, ktoré bolo možné pri bežnej opatrnosti predvídať, pričom riziko ich vzniku zrejme s cieľom predať úverový produkt, či už zamestnankyňa, alebo poverený subjekt žalovanou 1/ na uzatvorenie úverovej a záložnej zmluvy a prostredníctvom nej samotná žalovaná 1/ podstúpila, nie je podľa názoru odvolacieho súdu udržateľným, aby sa toto dobrovoľne podstúpené riziko premietlo do záveru, že žalobcami požadovanej ochrane ich práva, je potrebné odoprieť súdnu ochranu.
32. Žalovanou 1/ uplatnené dôvody odvolania tak nebolo možné posúdiť inak, ako nespôsobilé v prospech nej privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
33. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správne, za súčasného záveru o správnosti rozhodnutia tiež v časti o náhrade trov konania medzi stranami sporu, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Žalovaná v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedla žiadne rozhodujúce, k odvolaciemu prieskumu spôsobilé skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.
34. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal nárok na ich náhradu žalobcom 1/, 2/ voči žalovanému 1/, ako neúspešnému v odvolacom konaní v rozsahu 100%.
35. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcov, rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).