Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Co-294-2017.pdf
PDF · 178.56 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/294/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Feťkovej a sudcov JUDr. Ladislava Duditša a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu W. J., C.. XX.XX.XXXX, S. A. D., I.. C. Č.. XX, zastúpeného JUDr. Evou Geleneky Hencovskou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Bajzova 2, proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu škody spôsobenú štátom pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalobcu i žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 13C/43/2013 - 338 zo dňa 07.06.2017 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku č. I. a v časti výroku č. II. o zamietnutí žaloby o zaplatenie 7.180,- eur a o zamietnutí žaloby o zaplatenie úrokov z omeškania v rozsahu nad 5,75 % výšky ročného úroku z omeškania, ako aj vo výroku č. III.
M e n í rozsudok vo výroku č. II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej zamietajúcej časti uplatnených úrokov z omeškania tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 5,75 % ročný úrok z omeškania zo sumy 7.820,- eur od 22.02.2013 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom označeným v záhlaví rozhodol v tomto znení: I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 7.820,- eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcom rozsahu, v časti o zaplatenie 7.180,- eur a úrokov z omeškania, žalobný návrh zamieta. III. Žalobcovi priznáva voči žalovanej právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu a to z prisúdenej sumy 7.820,- eur, o výške ktorej náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. Predmetom konania je uplatnený nárok žalobcu podľa § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. o náhradu nemajetkovej ujmy 10.000,- eur s príslušenstvom spôsobenej rozhodnutím o väzbe, do ktorej bol vzatý dňa 18.02.2011 a z ktorej bol prepustený dňa 19.12.2011, kedy bol rozsudkom Okresného súdu Košice II sp.zn. 5T/60/2011 spod obžaloby oslobodený. Do väzby bol vzatý z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku z dôvodu obavy, že bude pokračovať v trestnej činnosti.
3. Rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 19.12.2011 sp. zn. 5T/60/2011 v trestnej veci obžalovaného W. J. pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Trest. zák., súd oslobodil žalobcu spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Košice II zo dňa 14.6.2011 pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin lúpeže, ktorý mal spáchať tak, že v Košiciach na ul. Tr. SNP č. 1, pri moste FNsP dňa 17.2.2011 v čase okolo 02:30 hod., po tom, čo sa chceli finančne zložiť na alkohol a poškodený W. B. povedal, že má iba 1 euro, pristúpil k nemu, schytil ho a pritlačil ku stene mostu, vytiahol otvárací nôž, ktorý mu priložil čepeľou ku krku, pričom ho pridržiaval za golier bundy a následne za krk a pýtal od neho ďalšie peniaze, lebo ináč ho pichne do krku, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 8.3.2012.
4. Na základe vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. c), § 4 ods. 1 písm. a), § 8 ods. 5, 6 písm. a), § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení platnom a účinnom do 31.12.2012.
5. Prvoinštančný súd uzavrel, že v danom prípade bol naplnený prvý základný predpoklad pre priznanie uplatneného nároku a to, že žalobca bol vzatý do väzby a bol spod obžaloby oslobodený. Vzhľadom ku kumulatívnej podmienke nenaplnenia žiadneho z negatívnych predpokladov podľa § 8 ods. 6 zákona, za ktorých nárok na náhradu škody nevznikne, je dôvod uvedený v § 8 ods. 6 písm. a) citovaného zákona, že si žalobca väzbu zavinil sám. Z odpisu registra trestov pre súd vyplynulo, že obvinený - žalobca bol dovtedy 6 krát súdne trestaný, najmä pre majetkovú trestnú činnosť, pričom naposledy bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 7T/58/2010 zo dňa 30.6.2010 za prečin podľa § 212 ods. 2 písm. a/ Trest. zák. na trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní do 10.2.2012, teda predmetný skutok spáchal počas skúšobnej doby. Po preskúmaní návrhu prokurátora súd zistil, že dovtedy zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný obvineným - žalobca spáchanie skutku poprel v tom, že sa síce s poškodeným pohádal a pobil, avšak nôž mu ku krku nepriložil, nevyhrážal sa mu a ani pod hrozbou nátlaku mu žiadnu vec nezobral. Zo svojho konania však bol dostatočne usvedčovaný výpoveďou poškodeného W. B., ktorý podrobne popísal agresívne správanie obvineného, ako aj listinnými dôkazmi vo veci. Vyhodnotiac skutkové okolnosti, ako aj osobu obvineného - žalobcu dospel súd v trestnom konaní k právnemu záveru, že je tu dôvodná obava pokračovania páchania trestnej činnosti obvineným - žalobcom a preto s poukazom na uvedené vyhovel návrhu okresného prokurátora a obvineného vzal do väzby.
6. Podľa odôvodnenia uznesenia Okresného súdu Košice II sp.zn. OTp/23/2011 - 15 zo dňa 21.02.2011 v trestnej veci proti obvinenému - žalobcovi pre zločin podľa § 188 ods. 1, 2 písm. c) Trestného zákona, ktorým súd na návrh prokurátora podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vzal obvineného - žalobcu do väzby a väzba začala plynúť dňa 18.02.2011 o 14.00 hodine vyplynulo, že dôvody väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c) Trestného zákona boli dané dôvodnou obavou, že obvinený bude naďalej pokračovať v predmetnej trestnej činnosti. Vyplývalo to z doterajšieho spôsobu života obvineného, okolností, že obvinený bol nezamestnaný a teda bol bez stáleho zdroja finančných príjmov, ktoré sa zrejme snažil zadovážiť majetkovou trestnou činnosťou.
7. Základnou námietkou žalovanej bolo práve tvrdenie, že si žalobca zavinil väzbu sám, t.j. uplatnila námietku dôvodu uvedeného v § 8 ods. 6 písm. a/ Zákona. Za významné skutočnosti, ktoré viedli k vzatiu žalobcu do väzby, označila žalovaná tie, že žalobca bol do predmetného okamihu 6 krát súdne trestaný, naposledy rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 30.6.2010 pre prečin krádeže, za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu do 10.2.2012. Skutok, pre ktorý bol žalobca vzatý do väzby, sa tak mal stať počas plynutia skúšobnej doby. Mala tým dôvody väzby za jednoznačne podložené, a to potrebou zamedziť v pokračovaní páchania trestnej činnosti, ku ktorej vychádzajúc z predchádzajúcich odsúdení a uloženej podmienky, mal žalobca jasné sklony. V ďalšom, v súvislosti zavinenia si väzby samým žalobcom poukázala žalovaná na to, že mal pri sebe zbraň v podobe noža, o ktorom poškodený tvrdil, že ho žalobca použil, že pred domnelým skutkom žalobca nadmerne požíval alkohol a dochádzalo ku konfliktom s poškodeným ešte pred domnelým incidentom.
8. Súd prvej inštancie vychádzajúc zo správy prejednanej a schválenej Plénom najvyššieho súdu bývalej Československej socialistickej republiky za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. z 30.11..1977, ktorý uzavrel, že: „Nemožno jednoznačne vidieť zavinenie za uvalenie väzby len v tom, že išlo napr. o osobu niekoľkokrát súdne trestanú a vzhľadom na osobu páchateľa je tu dôvodná obava, že by mohol aj naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti obdobnej povahy“ dospel k záveru, že nebolo preukázané žiadne aktívne konkrétne konanie žalobcu, ktorým by si bol väzbu zavinil sám.
9. Pokiaľ si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, táto podľa žaloby a jeho tvrdení mala spočívať v tom, že pociťoval počas obdobia väzby beznádej, úzkosť a strach z ďalšieho osudu, že sa natrvalo narušili jeho vzťahy s rodičmi, pociťoval odsudzovanie zo strany verejnosti, aj v súvislosti so snahou nájsť si zamestnanie a pri hľadaní zamestnania bol jednoznačne diskriminovaný kvôli tomu, že bol vo väzbe. Uviedol, že väzba, resp. čas v nej strávený, zanechali stopy na jeho psychickom a fyzickom stave, ktoré sa mu nikdy nepodarí odstrániť.
10. Aplikujúc pre svoje rozhodnutie ust. § 17 ods. 2 cit. zákona, podľa ktorého ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch ak ju nie je možné uspokojiť inak, dospel prvoinštatný súd k záveru, že výkon väzby je v každom prípade závažným zásahom do osobnej slobody jednotlivca. Znamená porušenie práva na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 1 Ústavy SR) a porušenie, resp. obmedzenie práva na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti (čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR). Uvedené porušenia majú za následok vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv.
11. Zo žalobcom tvrdených zásahov väzby do jeho osobnostných práv mal súd preukázané výpoveďami O. Ž.L. J. X. W. J., jeho rodičov, že vzatie žalobcu do väzby spôsobilo narušenie ich vzťahu s ním a naopak, ale súd nedospel k presvedčeniu, tak ako tvrdil žalobca, že sa jednalo o natrvalo narušené vzťahy. Toto z výpovede svedkov pre súd nevyplynulo, naopak, obaja svedkovia pripúšťali možnosť návratu ich vzájomných vzťahov so žalobcom - synom na ich pôvodnú úroveň za predpokladu zmeny spôsobu života žalobcu. Žalobca napokon pozitívnu zmenu svojho života v priebehu konania aj prezentoval tým, že sa zamestnal, žije v partnerskom vzťahu, z ktorého sa mu narodilo dieťa, začal hrať futbal ... Pokiaľ sa týka tvrdenia žalobcu v jeho účastníckej výpovedi ohľadom rozpadu vzťahu s priateľkou - frajerkou Q. B., toto žalobca nepreukázal a ani na preukázanie tejto skutočnosti nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie. Ani pokiaľ sa týka jeho tvrdení ohľadom kamarátov, že mu ich zostalo strašne málo a to v dôsledku väzby, nemal ich súd za postačujúco preukázané. Konkrétne svedkovia
- kamaráti žalobcu nepotvrdili, že by skutočnosť vzatia žalobcu do väzby bola narušila ich vzájomné vzťahy so žalobcom, resp. ich vzťah k nemu. Všetci sa vo svedeckých výpovediach vyjadrili viac-menej tak, že žalobcovi dôverovali a verili a mali za to, že je vo väzbe nedôvodne, hoci aj všetci mali vedomosti o jeho predchádzajúcich trestných stíhaniach. Uvádzané obmedzené stretávanie sa žalobcu s kamarátmi po návrate z väzby nebolo spôsobené tým, že by ho boli za väzbu odsudzovali, ale tak u žalobcu ako aj u jeho kamarátov došlo k posunu v spôsobe života v dôsledku plynutia času a ich ľudského dozrievania. Aj keď žalobca ako účastník tvrdil, že v dôsledku pobytu vo väzbe prestal hrať futbal, tzv. miniligu, pretože ho už v kluboch nechceli, aj toto jeho tvrdenie zostalo len v rovine tvrdení, v tomto smere žiadne dôkazy žalobca neoznačil ani nepredložil. To isté platí aj pre tvrdené odsudzovanie zo strany verejnosti. Žiadne konkrétne okolnosti ohľadom verejného odsudzovania, ako sa také odsudzovanie prejavilo, ako ho žalobca pociťoval a prežíval, ani neuviedol. Pokiaľ sa jedná o tvrdenú diskrimináciu pri hľadaní si zamestnania, ktorá mala spočívať v tom, že žalobcu potenciálni zamestnávatelia odmietali, pretože bol vo väzbe, toto tvrdenie žalobca nepreukázal, na jeho preukázanie nepredložil a neoznačil žiadne dôkazy a toto tvrdenie súd nemal vôbec za dôveryhodné už len z toho dôvodu, že skutočnosť vykonania väzby na osobe sa nezaznamenáva do registra trestov a nie je obsahom výpisu z registra trestov. Obsahom výpisov z registra trestov, naopak, sú predchádzajúce odsúdenia žalobcu ... Napokon pokiaľ sa jedná o tvrdené zanechanie stôp väzby na psychickom a fyzickom stave žalobcu, žalobca žiadne konkrétne fyzické dôsledky väzby na svojej osobe neuviedol a len tvrdil, že väzba spôsobila poškodenie jeho fyzického zdravia. Na preukázanie následkov väzby na svojom psychickom stave predložil znalecký posudok vyhotovený dňa 21.1.2015 na základe jeho vlastného vyžiadania znalkyňou PhDr. Evou Kitkovou, ktorý posudok vzhľadom na spôsob jeho vyhotovenia na vlastnú žiadosť žalobcu, má charakter len listinného dôkazu. Tento charakter predloženého znaleckého posudku pretrval aj po účinnosti od 1. júla 2016 nového procesného predpisu (CSP), ktorý síce zaviedol inštitút súkromného znaleckého posudku ako dôkazného prostriedku, ktorý za splnenia stanovených predpokladov môže sa hodnotiť akoby išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca, avšak v tomto prípade k splneniu zákonných predpokladov pre takéto vyhodnotenie znaleckého posudku predloženého v konaní žalobcom nedošlo, nakoľko tento posudok neobsahuje doložku o tom, že znalkyňa si je vedomá následkov nepravdivého znaleckého posudku. Pokiaľ sa týka jeho záverov, tieto nie sú pre súd dostatočne presvedčivé, ale naopak, vyvolávajú pochybnosti o spôsobe ako k nim znalkyňa - autorka posudku dospela, keďže tak, ako na to poukázala žalovaná, nie je zrejmé, z akej konkrétnej spisovej dokumentácie znalkyňa vychádzala, k akým konkrétnym zisteniam jednotlivými uvedenými psychodiagnostickými technikami dospela. Pochybnosti vzbudzuje aj v posudku na str. 7 (č.l. 168) uvedené: „Na základe čoho opakovane v čase vyšetrovacej väzby vyhľadáva pomoc penológa - väzenského psychológa s potrebou poradenstva a tiež pomoci formou terapeutických sedení, inštrukcií, krízového poradenstva a pod.“, keďže podľa stanoviska zo dňa 23.7.2014, ktoré súdu poskytol na základe vyžiadania ÚVV a ÚVTOS Košice, žalobca sa zúčastnil v období od 23.9. 2011 do 18.10.2011 troch pohovorov so psychológmi, obsahom ktorých boli žalobcom uvádzané zdravotné problémy - nespavosť a podráždenosť z dôvodov abstinenčných príznakov a na ktorých žiadal o kontaktné vzťahy a potrebu aktívneho pohybu - cvičenia, ale podľa tejto správy neboli záverom sedení žiadne inštrukcie, poradenstvo a terapeutické sedenia. Aj v súvislosti so spochybnením predloženého dôkazu - posudku žalovanou, s ktorou argumentáciou žalovanej sa súd stotožnil, nemal za preukázané žiadne trvalé psychické stopy väzby na osobe žalobcu. Avšak, vychádzajúc zo všeobecne známych skutočností, že pobyt vo väzbe nemôže byť pre nikoho pozitívnym citovým zážitkom, ale len zážitkom negatívnym, traumatizujúcim, akceptoval súd tú skutočnosť, že predmetná väzba aj pre žalobcu predstavovala práve také citovo negatívne a stresujúce prežívanie. Jeho pretrvávanie po prepustení z väzby však žalobca súdu nepreukázal.
12. Pokiaľ ide o predpoklad príčinnej súvislosti, dospel prvoinštančný súd na základe vykonaného dokazovania k záveru, že preukázané narušenie vzťahov žalobcu s rodičmi a prežívanie nepríjemných pocitov žalobcu počas výkonu väzby by nenastalo bez toho, aby bol vzatý do väzby.
13. Vychádzajúc z preukázaných nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi v oblasti jeho osobnostných práv a to obmedzením jeho osobnej slobody a práv na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti, prihliadnuc na dobu trvania týchto obmedzení, dospel súd k záveru, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nebolo by v danom prípade dostatočným zadosťučinením a že žalobca si dôvodne uplatnil aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca si nárok uplatnil vo výške 15.000,- eur, pričom náhradu vypočítanú v minimálnom rozsahu vo výške 7.817,15 eura mal za nepostačujúcu a žiadal ju zvýšiť do výšky ním uplatneného nároku s odôvodnením, že jeho osobnostné práva boli v dôsledku nesprávneho rozhodnutia súdu zasiahnuté natoľko, že spĺňajú predpoklad na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške, ktorá presiahne túto minimálnu hranicu a je na úvahe konajúceho súdu.
14. Po vyhodnotení preukázanej nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi v dôsledku väzby a jej rozsahu, súd prvej inštancie za pozbavenie osobnej slobody v trvaní 10 mesiacov, za zníženie ľudskej cti a dôstojnosti v súvislosti s pobytom v zariadení na výkon väzby a za prežívanie nepríjemných až traumatizujúcich pocitov v súvislosti s výkonom väzby, priznal mu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 7.820,- eur. Zo správy štatistického úradu SR o hodnote priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za rok 2010 zistil, že priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva SR v roku 2010 dosiahla výšku 769,- eur (č.l. 331). Pretože v zmysle ust. § 17 ods. 4 zákona v znení platnom a účinnom do 31.12.2012 výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a§ 8 je najmenej 1/30 priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok a to za každý aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody, po zistení, že v danom prípade v roku 2010 priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva SR bola 769,- eur, 1/30 z tejto sumy je 25,63 eur a teda pri väzbe trvajúcej 305 dní (od 18.02.2011 do 19.12.2011) predstavuje minimálna výška nemajetkovej ujmy sumu 7.817,15 eur.
15. Vychádzajúc z vyššie uvedeného vyhodnotenia preukázanej nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi v dôsledku väzby a jej rozsahu (bod 45), súd žalobcovi za pozbavenie osobnej slobody v trvaní 10 mesiacov, za zníženie ľudskej cti a dôstojnosti v súvislosti s pobytom v zariadení na výkon väzby a za prežívanie nepríjemných až traumatizujúcich pocitov v súvislosti s výkonom väzby priznal jej náhradu v peniazoch a to vo výške 7.820,- eur. Takto priznaná náhrada nemajetkovej ujmy zodpovedá zneniu ust. 17 ods. 4 Zákona a bola súdom žalobcovi priznaná v minimálnom rozsahu ustanovením zákona určenom a to po zaokrúhlení na sumu 7.820,- eur. Pri rozhodovaní o výške peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu prihliadol súd v súlade s ust. § 17 ods. 3 Zákona najmä na osobu žalobcu a jeho dovtedajší život, keďže žalobca už v čase vzatia do väzby bol 6 krát právoplatne, aj keď len podmienečne odsúdený za väčšinou majetkovú trestnú činnosť, prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy, ktorú ujmu u žalobcu vyhodnotil ako ujmu nepatrnú, nie závažnú (t.j. rozdielne od hodnotenia žalobcu) a na závažnosť následkov, ktoré žalobcovi vznikli v jeho súkromnom (narušenie vzťahov s rodičmi) a spoločenskom (vedomosť okolia, že bol žalobca vo väzbe) živote. Súd nemal za dôvodné priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške presahujúcej zákonom stanovenú minimálnu hranicu tak, ako si žalobca nárok na náhradu uplatnil, pretože mal náhradu takto v minimálnom rozsahu žalobcovi priznanú za správnu a spravodlivú a postačujúcu na kompenzáciu ujmy, resp. zadosťučinenie spôsobené žalobcovi neoprávnenou väzbou. Viaceré žalobcom uvedené následky vykonania väzby na jeho rodinný, spoločenský a pracovný život zostali len v rovine jeho tvrdení bez ich náležitého preukázania, napr. sa to vzťahuje na tvrdené trvalé narušenie rodinných vzťahov, stratu dlhodobého partnerského vzťahu, stratu kamarátskych väzieb, nemožnosť nájsť si prácu v dôsledku vykonanej väzby, ako aj následkov na jeho psychickom zdraví. Súd preto v prevyšujúcom rozsahu, nad rozsah priznaný, nárok uplatnený žalobcom na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol, majúc ho za neprimeraný zisteným okolnostiam prejednávaného sporu a to s prihliadnutím na už uvedené okolnosti a to osobu žalobcu, závažnosť jemu vzniknutej ujmy a jej následky v jeho súkromnom a spoločenskom živote.
16. Prvoinštančný súd zamietol žalobu aj v časti žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie úrokov z omeškania zo žalovanej sumy s tým odôvodnením, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty plnenia sa dlžník dostáva do omeškania (rozsudok NS SR zo 14.3.2012 sp. zn. 6Cdo/185/2011).
17. V súlade s ust. § 255 a § 262 ods. 1 CSP priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania voči žalovanej v plnom rozsahu, a to z priznanej sumy 7.820,- eur.
18. Proti rozsudku podali včas odvolanie žalobca i žalovaná.
19. Žalobca podal odvolanie proti výrokom označeným pod č. II. a III., t.j. proti výroku, ktorým v prevyšujúcom rozsahu v časti o zaplatenie 7.180,- eur a zaplatenie úrokov z omeškania prvoinštančný súd žalobný návrh zamietol a vo výroku o trovách konania. Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, teda že konanie trpí vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie v napadnutých výrokoch, súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, na podklade ktorých aplikoval nesprávne právnu normu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku podľa žalobcu neobsahuje zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu. Z odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Pretože právo na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces, rozhodnutie podľa žalobcu napĺňa znaky odňatia možnosti konať pred súdom.
20. Prvoinštančný súd pri výpočte výšky nemajetkovej ujmy vychádzal zo zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, avšak priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v minimálnom rozsahu stanovenom zákonom. Aj keď výška zadosťučinenia v peniazoch je predmetom voľnej úvahy súdu, aj táto úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Z odôvodnenia rozsudku však nie je zrejmé, na základe akých konkrétnych skutočností súd vo zvyšku zamietol jeho návrh, a priznal mu tak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v minimálnej výške stanovenej zákonom. Zároveň žalobca zdôraznil, že prvoinštančný súd v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu na strane 19 napadnutého rozsudku uviedol, že pri určení výšky finančného vzatia do väzby mal byť 6 krát právoplatne, aj keď len podmienečne odsúdený. V tejto súvislosti aj odvolací súd vyslovil, že nemožno jednoznačne vidieť zavinenie na uvalenie väzby len v tom, že išlo napríklad o osobu niekoľkokrát súdne trestanú a vzhľadom na osobu páchateľa je tu dôvodná obava, žeby mohol aj naďalej pokračovať v trestnej činnosti obdobnej povahy a uzatvoril, že v konaní nebolo preukázané žiadne jeho aktívne konanie, ktorým by bol väzbu zavinil. Preto považuje žalobca za nesprávny názor prvoinštančného súdu, ak prihliadol na predchádzajúce odsúdenie žalobcu, pričom nikdy žalobca dovtedy nebol väzobne stíhaný.
21. Pokiaľ by podľa žalobcu prvoinštančný súd správne vyhodnotil zistený skutkový stav, dospel by k záveru, že obmedzenie osobnej slobody veľmi negatívne zasiahlo do všetkých oblastí žalobcovho života a tieto nepriaznivé následky pretrvávajú až dodnes, a zanechali na ňom nezmazateľné stopy. Nemožno ich preto brať na ľahkú váhu, tak ako to urobil prvoinštančný súd, keď sa obmedzil len na stručné konštatovanie, že vzniknutú ujmu nepovažoval za závažnú, ale len nepatrnú. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia pritom absentuje úvaha súdu, ako aj výpočet dôkazov, pre ktoré súd dospel práve k takémuto názoru. Keď prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že priznaný nárok vo výške 7.820,- eur, je so zreteľom na zákonné ust. § 17 ods. 4 zákona účinného do 31.12.2012 primeraným, túto primeranosť ničím neodôvodnil, nevykonal žiadne porovnanie konkrétneho prípadu so zákonnými kritériami uvedenými v citovanom zákone, a tak sa odôvodnenie jeho rozhodnutia v napadnutej časti stalo nepreskúmateľným. Tým, že prvoinštančný súd náležite svoje rozhodnutie neodôvodnil, došlo tiež podľa žalobcu k porušeniu procesného ust. § 220 ods. 2 CSP, z ktorého vyplývajú zákonné požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia. Riadne a presvedčivé odôvodnenie rozsudku nie je len formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Tieto požiadavky napadnutý rozsudok, čo do výroku II. a III. nespĺňa, čo možno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.
22. V priebehu dokazovania bolo podľa žalobcu nepochybne preukázané, že vzatím do väzby sa súkromný, rodinný ako aj spoločenský život žalobcu podstatne zmenil. Následky tejto skutočnosti stále pretrvávajú a majú nezvratné negatívne dôsledky. Pokiaľ súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že nemal za preukázané, že vo vzťahu k rodičom ide o trvalé narušenie emočných väzieb, z výpovede rodičov naopak vyplýva, že obmedzením osobnej slobody žalobca rodičov sklamal, vzájomné puto sa neštrbilo do takej miery, že už nie je možné ho opätovne obnoviť. V tomto smere poukazoval na výpoveď matky Ž. J. na pojednávaní dňa 03.09.2014. Rovnako poukázal na výpoveď otca na pojednávaní toho istého dňa. Pritom na pojednávaní dňa 07.06.2017 pred súdom žalobca prehlásil, že vzťahy medzi ním a rodičmi sú doposiaľ veľmi naštrbené. Z vykonaného dokazovania podľa žalobcu zreteľne vyplynulo, že sa nejednalo len o prechodné naštrbenie vzájomných vzťahov, práve naopak. Väzbou sa všetky rodinné väzby pretrhli. Bolo zaťažko vysvetliť, čo všetko po návrate z väzby žalobca prežíval. Videl, ako na neho ľudia pozerajú, ako si susedia šepkajú, vedel, že rodičia ohováranie zo strany cudzích, ale aj blízkych ľudí veľmi ťažko znášajú. Uvedomoval si, akú bolesť prežívali, a to v dôsledku pochybenia orgánov verejnej moci, ktoré rodinu do budúcnosti trvalo poznačilo. Nie je zrejmé, na základe akého zákonne vykonaného dokazovania dospel súd k takému záveru, že ešte tri a pol roka po vzatí žalobcu do väzby rodičia vo svojich výpovediach zhodne uviedli, že vzťahy so žalobcom sú stále narušené a neskôr sa dokonca väzby medzi nimi a žalobcom úplne pretrhli. Aj napriek tomu, že žalobca vedie usporiadaný život a sa mu narodila dcérka, väzby medzi žalobcom a rodičmi sa neobnovili. Túto skutočnosť oznámil súdu aj na poslednom pojednávaní. Súd prvej inštancii týmito relevantnými tvrdeniami sa nezaoberal a ani pri posudzovaní vzťahov medzi žalobcom a rodičmi uvedené vôbec nezohľadnil. V odôvodnení napadnutého rozsudku je podľa žalobcu na viacerých miestach citeľný postoj súdu, ktorým na žalobcu aj na pojednávaní pozeral ako na recidivistu, čo vyslovil aj v predmetnom rozhodnutí. Rozsudok v napadnutých výrokoch nepovažuje žalobca za spravodlivý a zákonný.
23. Čo sa týka partnerského života žalobcu, v čase pred väzbou mal perspektívny vzťah s priateľkou Q. B.. Potom, ako bol obmedzený na osobnej slobode ho ešte prišla vo väzbe navštíviť a následne sa úplne odmlčala a viackrát za nim neprišla. Rozchod žalobcu nebol predmetom dokazovania, nakoľko táto skutočnosť nebola sporná a v konaní nikým spochybnená. Q. od vtedy žalobca nevidel, nevedel súdu uviesť ani je adresu, ani telefón, ktorý si po tom, čo sa udialo zmenila. V tom období žalobcu to veľmi emocionálne zasiahlo, pretože s ňou plánoval šťastnú budúcnosť.
24. Rovnako súdu objasnil žalobca aj to, ako väzba ovplyvnila vzťahy žalobcu s kamarátmi. Počas doby, ktorú strávil vo väzbe však tieto vzťahy s kamarátmi ochladli a postupne zanikli. Nenašiel sa nikto, kto by ho vtedy podporil. Keď sa v skupine kamarátov rozšírilo, že bol vzatý do väzby, začali ho ohovárať, nechceli mať s ním nič spoločné. To všetko sa neskôr dozvedel, keď ich hľadal a chcel s nimi opäť nadviazať kamarátske vzťahy. Pre žalobcu všetko zamrzlo v čase, keď bol vzatý do väzby. Avšak čas plynul ďalej a prešla veľmi dlhá doba, počas ktorej si kamaráti vytvorili nové väzby, začali sa stretávať s inými, žalobca postupne ostal v ich podvedomí už len ako ten, ktorému sa treba vyhýbať. Pritom konštatovanie súdu na strane 17 napadnutého rozsudku, že predvolaní svedkovia nepotvrdili, žeby väzba narušila ich vzájomné vzťahy, nie je pravdivé, lebo tieto skutočnosti boli dostatočne verifikované aj výpoveďami predvolaných svedkov, a to M. V. X. T. W.. H. A. O. M. V. X. T. W. vyplýva, že o partiu kamarátov prišiel, vyčlenili ho z kolektívu a nikto s ním už nechcel mať nič spoločné.
25. Pokiaľ súd vyslovil, že žalobca žiadne konkrétne okolností ohľadom verejného odsudzovania a ako sa také odsudzovanie prejavilo, neuviedol. Toto tvrdenie je v rozpore s vykonaným dokazovaním, keďže na pojednávaní dňa 23.04.2014 pred súdom žalobca vypovedal, že celkovo susedia, keď sa vrátil domov z väzby sa so žalobcom nebavili, pozerali na neho ako na nejakého vyvrheľa. Vyvrcholilo to tak, že sa ďalej nemohol zdržiavať v mieste kde býval a musel sa odsťahovať a nájsť si prácu inde.
26. Rovnako súd považoval za nepreukázané tvrdenie žalobcu, že po návrate z väzby sa už nemohol vrátiť k futbalu. Uvedenú skutočnosť pritom preukazujú svedecké výpovede, a to napr. výpoveď M. V. na pojednávaní dňa 03.09.2014. Čo sa týka športu, myslí si, že určite mal nejaké problémy, pretože predtým, než bol žalobca vo väzbe, športoval veľmi aktívne, po prepustení z väzby to už bolo veľmi obmedzené. Za tých účastníkov, za ktorých predtým hral, už nemali záujem a to, aby za nich žalobca hrával.
27. Keď žalobca chcel po svojom prepustení ísť za hráčmi, s ktorými hrával v mužstve, požiadali ho, aby im odovzdal výstroj a viac sa s ním nerozprávali. Ohováranie zašlo až tak ďaleko, že ho odmietli aj ostatné mini ligové mužstvá, hoci predtým bol aktívne veľmi dobrým hráčom. Stratil tak aj nadšenie pre futbal. Keďže žalobcov prípad bol aj medializovaný, správy o tom, že bol žalobca vo väzbe v podvedomí ľudí veľmi rýchlo sa rozšírili. Preto nie je pravdou, že zamestnávatelia, ktorých oslovil, nemali možnosť vedieť, že žalobca bol vo väzbe. Až keď opustil svoje rodné mesto, po dlhšom čase si konečne dokázal nájsť zamestnanie. No obdobie, keď bol bez finančných prostriedkov, bez podpory rodiny, kamarátov, a podobne bolo pre neho nesmierne ťažké, a doposiaľ ho ťažia spomienky, ktoré nedokáže len tak vymazať. Keďže väzba pre nikoho nemôže predstavovať pozitívny zážitok, napriek tomu, že sa s týmto tvrdením žalobcu stotožnil aj prvoinštančný súd, zároveň tento súd vyslovil, že zásah do osobnej integrity žalobcu nepovažoval za preukázaný v takom rozsahu, v akom ho popísal.
28. Dokonca súd spochybnil aj znalecký posudok vyhotovený znalkyňou PhDr. Evou Kitkovou, a to bez akéhokoľvek reálneho podkladu a bez toho, aby v tejto súvislosti uviedol logické argumenty spôsobilé spochybniť jeho odbornosť. Vyjadrenie súdu, podľa ktorého závery znaleckého posudku nie je možné v predloženom rozsahu prijať, pretože nie je zrejmé, z akej konkrétnej spisovej dokumentácie znalkyňa vychádzala, a k akým konkrétnym zisteniam jednotlivými uvedenými psychodiagnostickými technikami dospela, sa nezakladajú na pravde. Znalkyňa v závere znaleckého posudku dostatočne zreteľne zodpovedala na otázky, ktoré jej boli položené, a konštatovala prítomnosť znakov vykazujúcich sociálnu depriváciu, izoláciu a postraumatickú stresovú poruchu, ktoré sa spájajú výlučne s obdobím prvotného väzobného stíhania. Znalkyňa potvrdila, že v príčinnej súvislosti s výkonom väzby utrpel ujmu na psychike, ako aj v ďalších oblastiach bežného života, tak ako dokazoval svojou výpoveďou a výpoveďou svedkov v priebehu celého konania. Pokiaľ počas trvania väzby žalobca navštevoval psychológa, dôvodom neboli abstinenčné príznaky, ako túto skutočnosť uvádza súd v odôvodnení rozsudku. Aj z verejne dostupných informácii je zrejme, že abstinenčné príznaky sú sprevádzané aj fyzickými ťažkosťami. Agresivita a podráždenosť tak, ako to prezentuje súd, pritom u žalobcu preukázané neboli. Preto aj v tomto smere ide len o laxné stotožnenie sa súdu s argumentáciou žalovanej bez toho, aby tieto skutočnosti vyplynuli z vykonaného dokazovania.
29. Pokiaľ prvoinštančný súd zamietol uplatnený úrok z omeškania z dôvodu, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe rozhodnutia, s týmto názorom žalobca nesúhlasí. Súd mal aplikovať ust. § 517 ods. 2 a § 563 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých sa žalovaná dostala do omeškania s plnením už dňa 22.2.2013, teda prvý deň po tom, keď žalobcovi písomne oznámila, že nárok neuspokojí, pretože zákon č. 514/2003 Z.z. účinný do 31.12.2012 neobsahoval neskôr novelou doplnené znenie ust. § 16 ods. 4 podľa ktorého ak súd rozhodnutím a o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
30. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 15.000,- eur spolu s 8,75 % úrokom z omeškania ročne od 22.02.2013 do zaplatenia, to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
31. Žalovaná podaným odvolaním napadla rozsudok vo výroku č. I. a III. t.j., ktorým súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 7.820,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu, a to z prisúdenej sumy 7.820,- eur. Uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP.
32. V rozsudku súdu prvej inštancie absentuje podľa žalovanej náležité odôvodnenie posúdenia existencie podmienky upravenej v § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko sa súd prvej inštancie nijakým relevantným spôsobom nevysporiadal s námietkami žalovanej spočívajúci v konkrétnom správaní žalobcu, ale poukázal len nato, že nemožno zavinenie na uvalení väzby vidieť iba v tom, že išlo napr. o osobu niekoľkokrát súdne trestanú a odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR zo dňa 30.11.1977. Žalovaná však okrem trestnej minulosti žalobcu poukazovala aj na ďalšie skutkové okolností a správanie sa žalobcu, s ktorými sa súd prvej inštancie nijakým spôsobom nevysporiadal. Žalobca nielen svojím predchádzajúcim spôsobom života ale aj svojím nasledujúcim konaním a správaním opätovné spáchanie trestného činu a väzobné stíhanie potvrdil, že preventívna väzba nariadená rozhodnutím Okresného súdu Košice II sp.zn. OTp/23/2011 zo dňa 21.02.2011 bola dôvodná. Konanie žalobcu zakladalo podľa žalovanej zavinenie, pritom v zmysle judikatúry postačuje, ak ide minimálne o nevedomú nedbanlivosť. Preto je žalovaná toho názoru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, lebo v danom prípade si žalobca väzbu zavinil sám, v dôsledku čoho mu právo na náhradu škody nevzniklo. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 19Co/112/2012 zo dňa 17.07.2014 v obdobnej právnej veci náhrady nemajetkovej ujmy, v ktorom krajský súd uviedol, že navrhovateľovi právo na náhradu škody nevzniklo, lebo si väzbu zavinil sám, a to svojou predchádzajúcou trestnou činnosťou (v čase rozhodnutia o väzbe bol 13 krát súdne trestaný a ďalšej trestnej činnosti sa mal dopustiť necelý mesiac po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody a v prípade, žeby bol ponechaný na slobode bola dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Predmetné rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne bolo preskúmavané na základe podanej sťažnosti aj Ústavným súdom SR, ktorým uznesením sp.zn. III.ÚS 339/2016 zo dňa 31.05.2016 uviedol, že napadnuté rozhodnutie spĺňa požiadavky ústavnej konformity a že v okolnostiach prípadu Ústavný súd považuje postup krajského súdu za ústavne akceptovateľný a primerane argumentačne zdôvodnený.
33. Z uvedeného teda podľa žalovanej vyplýva, že jedným z ústavne udržateľných kritérií pri posudzovaní viny obvineného na vzatí do väzby je aj prihliadanie na osobu obvineného a jeho trestnú minulosť (predchádzajúce trestné stíhanie a odsúdenia).
34. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal súd prvej inštancie zo znenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2021. Žalovanej nie je zrejmé, na základe akého zákonného ustanovenia zaokrúhľoval sumu 7.817,15 eura na sumu 7.820,- eura. Uvedený postup súdu podľa žalovanej nemá oporu v zákone. Z obsahu rozhodnutia ani nevyplýva, na základe akých úvah súd zvolil takýto postup.
35. Pokiaľ súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia konštatoval, že po vykonanom dokazovaní žalobca nepreukázal trvalé narušenie vzťahov medzi žalobcom a rodičmi, rozpad vzťahov s priateľkou, narušenie vzájomných vzťahov medzi žalobcom a kamarátmi, tvrdenie, že v dôsledku pobytu vo väzbe prestal hrať futbal, žiadne konkrétne okolnosti ohľadom verejného odsudzovania, tvrdenú diskrimináciu pri hľadaní si zamestnania, z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že žalobca vznik nemajetkovej ujmy a negatívnych dôsledkov v súvislosti s výkonom väzby nepreukázal.
36. Napriek uvedenému súd prvej inštancie v rozpore so závermi uvedenými v bode 45 odôvodnenia rozsudku uviedol, že „vychádzajúc z preukázaných nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi v oblasti jeho osobnostných práv a to obmedzením jeho osobnej slobody a práv na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti, prihliadnuc na dobu trvania týchto obmedzení, dospel k záveru, že iba samotné konštatovanie porušenia práv by nebolo v danom prípade dostatočným zadosťučinením a že žalobca si dôvodne uplatnil aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch“ (bod 48 odôvodnenia). Žalovaná sa preto s rozhodnutím súdu ohľadom priznania nemajetkovej ujmy nestotožňuje.
37. Podľa názoru žalovanej súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP a zároveň rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
h/ CSP, keď v prípade žalobcu za dostačujúce nepovažoval samotné konštatovanie porušenia práva podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.
38. Súd prvej inštancie na jednej strane konštatoval, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia ohľadom vzniku nemajetkovej ujmy a jej následkov v osobnom, spoločenskom a pracovnom živote (bod 45 odôvodnenia), avšak na druhej strane uvádza, že pri posudzovaní nemajetkovej ujmy vychádzal z nepriaznivých následkov vzniknutých u žalobcu a následne priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7.820,- eur. Takéto rozporuplné odôvodnenie má nepochybne za následok nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.
39. V zmysle ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je podľa žalovanej pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nevyhnutné preukázať ujmu, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím, a v prípade preukázania jej existencie je možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy formou peňažného plnenia, avšak iba za tých podmienok, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch ako náhrady predpokladá značnú mieru zásahu do osobnosti fyzickej osoby, pričom výšku takto nemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť len súd, ktorý pri určení formy alebo výšky zadosťučinenia vychádza predovšetkým z povahy trestnej veci, tiež dĺžky trestného stíhania a predovšetkým z dopadov trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby.
40. Pri určení miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby žalobcu v spoločnosti, treba vychádzať aj z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí žalobcu. Túto mieru súd prvej inštancie zisťoval vykonaným dokazovaním (výsluchom svedkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi), pričom ujmu u žalobcu vyhodnotil ako ujmu nepatrnú (narušenie vzťahov s rodičmi a vedomosť okolia, že bol vo väzbe), nie závažnú, nakoľko „viaceré žalobcom uvedené následky vykonania väzby na jeho rodinný, spoločenský a pracovný život zostali len v rovine jeho tvrdení bez ich náležitého preukázania, napr. sa to vzťahuje na tvrdené trvalé narušenie rodinných vzťahov, stratu dlhodobého partnerského vzťahu, stratu kamarátskych väzieb, nemožnosť nájsť si prácu v dôsledku vykonanej väzby, ako aj následkov na jeho psychickom zdraví.“ (bod 50 odôvodnenia).
41. Z vykonaného dokazovania teda podľa žalovanej vyplýva, že žalobca nepreukázal zníženie svojej cti a dôstojnosti v jeho osobnom a rodinnom živote v takej miere (značnej), aby mu vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Rovnako žalobca nepreukázal ani zníženie jeho vážnosti v spoločnosti a v pracovnom živote v príčinnej súvislosti s vykonanou väzbou, keďže v čase vzatia do väzby bol žalobca 9 krát trestne stíhaný. Žalobca v konaní nepreukázal dôvodnosť uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, keď nepreukázal rozsah nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s nezákonnou väzbou vzniknúť a jeho tvrdenia tak zostali v konaní dôkazne nepodložené. Ani v prípade uplatňovania nárokov z titulu vykonanej väzby nie je priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch automatické. Žalobcovi vo veci už bola poskytnutá určitá forma satisfakcie, a to v podobe existujúceho oslobodzujúceho rozsudku vo veci, pričom táto satisfakcia sa javí vzhľadom na vykonané dokazovanie (z ktorého vyplýva, že žalobca negatívne dôsledky v osobnom živote a spoločenskom uplatnení, ani žiadne konkrétne okolnosti svedčiace v prospech priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nepreukázal) ako dostatočné. S ohľadom na vyššie uvedené, ako aj na osobu žalobcu a jeho doterajší život, berúc do úvahy, že žalobca nepreukázal závažné následky v oblasti súkromného života a spoločenského uplatnenia a za stavu, keď sám súd prvej inštancie vyhodnotil ujmu žalobcu ako nepatrnú, mala žalovaná za to, že k vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nedošlo.
42. Súd prvej inštancie vo vzťahu k existenciu príčinnej súvislosti v bode 47 odôvodnenia uviedol, že „v konkrétnych súvislostiach daného prípadu súd dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že preukázané narušenie vzťahov žalobcu s rodičmi a prežívanie nepríjemných pocitov žalobcu počas výkonu väzby nenastalo by bez toho, aby bol vzatý do väzby, t.j. mal súd danú aj príčinnú súvislosť medzi väzbou žalobcu a vznikom škody - nemajetkovou ujmou (narušením osobnostných práv žalobcu).“ Žalovaná sa nestotožnila so záverom súdu prvej inštancie ohľadom splnenia podmienky existencie príčinnej súvislosti a rozhodnutie súdu prvej inštancie je podľa názoru žalovanej založené na nesprávnom právnom posúdení veci, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Aj v prípade negatívneho dopadu väzby na psychický stav žalobcu je podľa žalovanej nutné konštatovať, že by nemohla byť preukázaná priama a bezprostredná súvislosť medzi namietanou väzbou, keďže v prípade žalobcu ide o osobu niekoľkokrát trestne a väzobne stíhanú a aj odsúdenú. Nie je možné jednoznačne tvrdiť, že by práve táto namietaná väzba mala byť jediným dôvodom vzniku nemajetkovej ujmy. Žalobca nepreukázal, že k tvrdenej nemajetkovej ujme došlo práve a jedine v príčinnej súvislosti s namietanou väzbou (predchádzajúce, ako aj následné trestné stíhania a odsúdenia žalobcu), čím nedošlo k naplneniu jednej z kumulatívnych podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody.
43. V odvolaní proti výroku o priznaní práva na náhradu trov konania žalovaná namietala, že súd prvej inštancie nepostupoval správne pri rozhodovaní o nároku strán na náhradu konania. Pretože žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej umy vo výške 15.000,- eur a súdom bola priznaná žalobcovi suma 7.820,- eur, je možné dospieť k záveru, že mal vo veci len čiastočný úspech. Preto správny postup súdu mal v zmysle § 255 ods. 2 CSP spočívať v určení pomeru úspechu oboch strán vo veci a následne od úspechu víťaznej strany odpočítať jej neúspech. Keďže úspech žalobcu v konaní bol 52,13% a miera úspechu žalovanej 47,87%, čistý úspech žalobcu predstavuje 4,26%. V danom prípade prichádza do úvahy jedine aplikácia ust. § 255 ods. 2 CSP, teda vyslovenie, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania právo.
44. Žalovaná preto navrhla zmeniť rozsudok v časti výroku o povinnosti zaplatiť žalobcovi 7.820,- eur a v časti výroku, ktorým súd priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania z prisúdenej istiny 7.820,- eur tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne.
45. Ani žalobca ani žalovaná sa k podaným odvolaniam nevyjadrili.
46. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu i žalovanej ako podané včas, oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 380 ods. 1, 2 CSP z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu bolo dôvodné iba v časti uplatneného úroku z omeškania, ktorý uplatnil navyše v nesprávnej výške a rovnako nebolo dôvodné ani odvolanie žalovanej. Ako žalobca, tak i žalovaná uplatňujú rovnaké odvolacie dôvody, t.j. podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, že okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, rovnako aj žalovanej, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod vzhliadli ako žalobca, tak i žalovaná v nedostatočnom odôvodnení napadnutých výrokov v rozsudku, žalobca vo výroku o zamietnutí nemajetkovej ujmy v prevyšujúcej časti a žalovaná vo vyhovujúcom výroku.
47. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Odvolací súd uzatvára, že prvoinštančný rozsudok prešiel testom preskúmateľnosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov je daná vtedy, ak súd oprel svoje rozhodovacie dôvody o skutočnosti v konaní nezistené, prípadne zistené v rozpore so zákonom, alebo sa úplne opomenul vyporiadať s niektorou z námietok uplatnených v žalobe alebo procesnou obranou proti žalobe. Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť je potrebné považovať také rozhodnutie, ktoré postráda základné náležitosti, z ktorých nemožno rozpoznať o akej veci sa rozhodlo, či a ako bolo rozhodnuté, ktorého výrok je v rozpore s odôvodnením, ktoré neobsahuje vôbec právne závery vyplývajúce z rozhodných skutkových okolností a pod. Účelom odôvodnenia je poukázať na správnosť rozhodnutia, v dôsledku čoho odôvodnenie rozhodnutia je prostriedkom kontroly správneho postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné.
48. Odvolací súd uvádza, že rozsudok súdu prvej inštancie netrpí vadou nepreskúmateľnosti. Rovnako nie je dôvodný ani uplatnený odvolací dôvod žalobcu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP.
49. Odvolací súd tiež uzatvára, že neboli naplnené ani odvolacie dôvody žalobcu a žalovanej podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP a § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, že prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
50. Odvolací súd konštatuje, že odvolacie námietky žalovaného sú zhodné s jeho procesnou pozíciou v konaní na súde prvej inštancie; Aj v odvolaní zotrváva na svojom názore, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, lebo žalobca si väzbu zavinil sám, v dôsledku čoho mu právo na náhradu škody nevzniklo. Súd prvej inštancie uzavrel, že nebolo preukázané žiadne aktívne konkrétne konanie žalobcu, ktorým by si bol väzbu zavinil sám. Súd prvej inštancie správne vychádzal aj zo správy prejednanej a schválenej plénom Najvyššieho súdu bývalej Československej socialistickej republiky za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. z 30.11.1977 sp.zn. PL.SR 3/77: „Nemožno jednoznačne vidieť zavinenie na uvalenie väzby len v tom, že išlo napríklad o osobu niekoľkokrát súdne trestanú a vzhľadom na osobu páchateľa je tu dôvodná obava, že by mohol aj naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti obdobnej povahy“.
51. Odvolací súd dodáva, že do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných najvyššími súdmi ČSSR, ČSFR, ďalej v bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu ČSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v zborníkoch najvyšších súdov č. I, II a IV. vydaných ŠEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24.1.2018 sp.zn. 6Cdo/29/2012).
52. Žalobca bol vzatý do väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku, t.j. z dôvodu obavy, že bude pokračovať v trestnej činnosti. Príčinnú súvislosť medzi väzbou a zavinením obvineného je potrebné hľadať nie v jeho konaní, ktorým podľa orgánov činných v trestnom konaní mal naplniť skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale predovšetkým v jeho postoji voči orgánom činným v trestnom konaní, teda v tom, či svojim konaním či úkonmi procesného charakteru zapríčinil, že musel byť vzatý do väzby. Nejde teda o to, či sa obvinený dopustil skutku, pre ktorý bol stíhaný a ktorým vyvolal podozrenie, že bol spáchaný trestný čin, ale o to, či svojim iným či ďalším konaním ovplyvnil postup orgánov činných v trestnom konaní pred začatím trestného stíhania alebo v jeho priebehu tak, že bez tohto konania k väzbe by nedošlo.
53. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namieta, že nie je jej zrejmé, na základe akého zákonného ustanovenia, resp. na akom podklade súd prvej inštancie zaokrúhľoval sumu 7.817,15 eur na sumu 7.820,- eur, odvolací súd len stroho konštatuje, že táto odvolacia námietka nemá logické opodstatnenie. Prvoinštančný súd pri rozhodnutí o výške nemajetkovej ujmy postupoval podľa ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom a účinnom do 31.12.2012, kedy bola stanovená minimálna výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8, teda ktorá bola najmenej 1/30 priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok. Keďže v danom prípade v roku 2010 priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve SR bola 769,- eur, 1/30 tejto sumy činila 25,63 eur a teda pri väzbe 305 dní od 18.2.2011 do 19.12.2011 predstavovala minimálna výška nemajetkovej ujmy sumu 7.817,15 eur. Tým, že prvoinštančný súd priznal náhradu vychádzajúc z minimálneho rozsahu a túto zaokrúhlil na sumu 7.820,- eur, nemohol sa dopustiť žiadneho pochybenia.
54. Rovnako neobstojí odvolacia námietka žalovanej, že žalobca negatívne dôsledky v súvislosti s výkonom väzby nepreukázal. Nesporne nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepatrí poškodenému automaticky v každom prípade, keď sa trestné stíhanie skončilo oslobodzujúcim rozsudkom.
55. Podľa § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom uhrádza sa nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na: a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom živote.
56. Pokiaľ prvoinštančný súd vyhodnotil vykonané dokazovanie tak, že viaceré žalobcom uvedené následky vykonania väzby na jeho rodinný, spoločenský a pracovný život zostali len v rovine jeho tvrdení bez náležitého preukázania, konkrétne trvalé narušenie rodinných vzťahov, strata dlhodobého partnerského vzťahu, strata kamarátskych väzieb, nemožnosť nájsť si prácu v dôsledku vykonanej väzby, ako aj následkom na jeho psychickom zdraví ešte neznamená, že žalobca, ako to tvrdí žalovaná v odvolaní, negatívne dôsledky v súvislosti s výkonom väzby nepreukázal. Prvoinštančný súd mal preukázané nepriaznivé následky vzniknuté žalobcovi v oblasti jeho osobnostných práv a to obmedzením jeho osobnej slobody, práva na rešpektovanie a ochranu súkromného rodinného života prihliadnuc aj na dobu trvania týchto obmedzení (väzba trvajúca 305 dní) ako aj čiastočným narušením rodinných vzťahov a správne dospel k záveru, že iba samotné konštatovanie porušenia práva by v danom prípade nebolo dostatočným zadosťučinením.
57. Odvolací súd dodáva, že pokiaľ ide o žiadanú nemajetkovú ujmu za 305 dní výkonu väzby žalobcu, sú správne závery súdu prvej inštancie v tom zmysle, že v takejto situácii konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na to, že väzba predstavuje pozbavenie osobnej slobody, čo je jedným z najzávažnejších zásahov do základných ľudských práv a slobôd fyzickej osoby. Je potrebné zdôrazniť, že trestné stíhanie a v rámci neho výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú aj ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Podstatnou okolnosťou je nedobrovoľné obmedzenie osobnej slobody žalobcu na dlhé obdobie, nepreukázanie spáchania trestného činu v súvislosti s ktorým bola väzba nariadená a žalobca v tomto smere správne poukazuje aj na zložité psychické momenty, ktorý so sebou výkon väzby prináša.
58. Odvolací súd preto v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 7.820,- eur.
59. Odvolací súd sa ďalej zaoberal odvolaním žalobcu proti výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá. Súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi zostávajúci nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nad priznanú istinu 7.820,- eur do uplatnenej sumy 15.000,- eur , t.j. o zaplatenie 7.180,- eur ani nárok na náhradu uplatnených úrokov z omeškania.
60. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s podrobným, jasným, logickým a zrozumiteľným odôvodnením napadnutého rozsudku vo vzťahu k rozhodnutiu o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti uplatnenej nemajetkovej ujmy, lebo súd prvej inštancie poskytol dostatočné vysvetlenie o zamietnutí žaloby o zaplatenie 7.180,- eur.
61. Žalobca sa mylne v odvolaní domnieva, že pokiaľ prvoinštančný súd pri určení výšky finančného odškodnenia prihliadol aj na osobu žalobcu a doterajší život, keď v čase vzatia do väzby mal byť 6 - krát právoplatne aj keď len podmienečne odsúdený, tým dal do súvislosti zavinenie žalobcu na uvalenie väzby. Odvolací súd opätovne uvádza, že pokiaľ by bol prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalobca si väzbu zavinil sám, nemohol by byť žalobca odškodnený nijakou sumou za nemajetkovú ujmu spôsobenú väzobným stíhaním.
62. Kritériá, na ktoré má súd prihliadať pri určení výšky peňažnej náhrady sú ustanovené v § 17 ods. 3 citovaného zákona. Ide o normu z relatívne neurčitou hypotézou, ktorá vyžaduje, aby súd s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu, sám vymedzil okolnosti významné pre určenie výšky náhrady. Prihliadať má najmä na dopad nezákonného rozhodnutia do osobnostnej sféry poškodeného, nepriaznivého vplyvu na povesť poškodeného, ale aj jeho doterajší spôsob života a pod. Výpočet je demonštratívny a nevylučuje, aby sa prihliadlo aj na iné okolnosti. Bolo povinnosťou súdu pri určení výšky peňažnej náhrady prihliadnuť na doterajší spôsob života žalobcu. Z výpisu registra trestov bolo nesporne preukázané, že pod vzatím do väzby bol žalobca už 6 krát právoplatne, aj keď len podmienečne odsúdený a to väčšinou za majetkovú trestnú činnosť.
63. Žalobca považuje za nesprávne vyhodnotenie vykonaného dokazovania, ak súd nepovažoval za preukázané trvalé narušenie rodinných väzieb medzi žalobcom a jeho rodičmi, navyše postoj súdu voči jeho osobe chápal ako pohľad na žalobcu ako recidivistu a preto rozsudok nepovažuje za spravodlivý a zákonný. Pokiaľ žalobca v odvolaní cituje časti výpovedí svojich rodičov odvolací súd uvádza, že ide o časti citácie výpovedí rodičov žalobcu. Pritom matka žalobcu Ž. J. vypovedala aj o tom, že mala vedomosť len o jednom podmienečnom odsúdení žalobcu predtým než bol vzatý do väzby. O ďalších jeho odsúdeniach vedomosť nemala. Je pravdou, že uviedla, že jej vzťahy so žalobcom nie sú také dobré ako boli pred jeho vzatím do väzby, avšak vo svojej svedeckej výpovedi tiež uviedla, že žalobca žil s rodinou po návrate z väzby až do času, keď ho vzali do väzby druhýkrát.
64. Rovnako ani otec žalobcu W. J. nemal vedomosť o predchádzajúcom odsúdení žalobcu predtým než bol vzatý do väzby. Konkrétne vedel o udalosti, ku ktorej došlo v S. S., kedy bol žalobca ešte mladistvý. O žiadnych iných trestných konaniach žalobcu svedok vedomosti nemal. Pritom otec žalobcu vo svojej svedeckej výpovedi tiež uviedol, že v poslednom čase sa jeho syn snaží a vyslovil predpoklad, že sa vzájomné vzťahy zlepšia a bude lepšie.
65. Krajský súd po zohľadnení povahy trestnej veci, dĺžky trestného stíhania a väzby do osobnostnej sféry žalobcu, a doterajší spôsob života žalobcu považoval priznanú nemajetkovú ujmu v sume 7.820,- eur nielen za primeranú, ale aj zodpovedajúcu všeobecnej predstave o spravodlivosti a slušnosti. Odvolací súd bral zreteľ aj na to, že žalobca bol mesiac po prepustení z väzby opätovne obvinený a vzatý do väzby za iný trestný čin a aj právoplatne odsúdený, aj keď opätovne len podmienečne. Odvolací súd preto v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie 7.180,- eur.
66. Žalobca podal odvolanie aj proti výroku o zamietnutí uplatnených úrokov z omeškania.
67. Pokiaľ ide o otázku, či štát ako osoba, ktorá zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím sa dostáva do omeškania odvolací súd uvádza, že zák. č. 514/2003 Z.z. do účinnosti novely vykonanej zákonom č. 412/2012 Z.z. neobsahoval novelou doplnené znenie ust. § 16 ods. 4 podľa ktorého ...“Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.“ Odvolací súd však uvádza, že toto ustanovenie je procesným ustanovením a preto prvoinštančný súd mal na prejednávaný prípad aplikovať ust. § 16 ods. 4 cit. zákona. Napokon odvolací súd dodáva, že aj pred novelou zák. č. 514/2003 Z.z. účinnou od 1.1.2013 omeškanie štátu s plnením dlhu bolo možné vyvodiť z ust. § 16 ods. 1 cit. zák. v zmysle ktorého, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. To znamená, že pokiaľ štát si nesplní svoju povinnosť škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím nahradiť poškodenému včas, dostáva sa do omeškania s plnením tohto dlhu od okamihu, kedy žalobca si môže svoj nárok uplatniť na súde (t.j. po 6 mesiacoch, resp. v prípade negatívneho rozhodnutia o žiadosti aj od skončenia prejednania).
68. Pretože žalovaná 21.2.2013 oznámila žalobcovi, že jeho nárok neuznáva , dostala sa do omeškania dňom nasledujúcim po oznámení o neuspokojení nároku 22.2.2013. Žalobca si však uplatnil úrok z omeškania v nesprávnej výške. Žiadal priznať úroky z omeškania vo výške 8,75% ročne, pričom zákonná výška úrokov z omeškania podľa § 3 nar. vlády SR v znení účinnom od 1.2.2013 bola vo výške 5,75%. Odvolací súd preto v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok aj o zamietnutí žaloby o zaplatenie úrokov z omeškania v rozsahu nad 5,75% výšky ročného úroku z omeškania a v súlade s ust. § 388 CSP zmenil rozsudok vo výroku č. II o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej zamietajúcej časti uplatnených úrokov z omeškania tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 5,75% ročný úrok z omeškania zo sumy 7.820,- eur od 22.2.2013 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
69. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj rozsudok vo výroku č. III. o trovách konania ako vecne správny. Žalobca bol plne procesne úspešný čo do základu. Výška závisela od úvahy súdu.
70. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP. Ani jeden z odvolateľov v odvolacom konaní úspešný nebol, keďže odvolací súd nemohol zohľadniť minimálny úspech žalobcu o zaplatenie úrokov z omeškania. Pretože ani jednému nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa jeho výsledku, vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
71. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).