Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13S-8-2021.pdf
PDF · 155.23 KB
Case nature
Area
Subarea
13S/8/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr. Milana Straku a JUDr. Zuzany Slušnej, v právnej veci žalobcu: E. s.r.o., so sídlom I. XXXX/X, K., IČO: XX XXX XXX, zastúpeného Mgr. P.I., advokátom so sídlom V. XX, O. - Q., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: E., so sídlom J. XX, O., IČO: XX XXX XXX, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 10. novembra 2020,
rozhodol:
Krajský súd žalobu z a m i e t a .
Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou podanou v zákonnej lehote domáhal zrušenia v záhlaví označeného rozhodnutia žalovaného, potvrdzujúceho podľa ust. § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) rozhodnutie P. úradu I., pobočka K. Q. K. B. č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 08.06.2020, ktorým bol v zmysle § 68 ods. 5 zák. č. 563/2009 Z.z. vyrubený žalobcovi rozdiel v sume X.XXX,XX eur na dani z príjmov za zdaňovacie obdobie 2015. Zároveň žiadal zrušiť aj uvedené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec vrátiť na ďalšie konanie.
2. Žalobca rozhodnutie a postup žalovaného považoval za nezákonné, ktoré ho ukracuje na jeho právach, nakoľko rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.
2.1. Žalobca namietal, že došlo k porušeniu zásad daňového konania a porušeniu práv žalobcu, správny orgán nedostatočne a nesprávne zistil skutkový stav, nevysporiadal sa s námietkami žalobcu a so všetkými dôkazmi, ktoré po vykonaní nesprávne zhodnotil, správny orgán nesprávne právne posúdil splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane a nesprávne právne posúdil unesenie dôkazného bremena, nedostatočne odôvodnil rozhodnutia, ktoré sú preto nepreskúmateľné. Podľa žalobcu správca dane porušil zásady daňového konania týkajúce sa dokazovania v daňovom konaní. Nesúhlasil so správnym orgánom, že by v priebehu daňovej kontroly nepredložil žiadne dôkazy. Bol presvedčený o tom, že v rámci zásad daňového konania nemôže byť potrestaný za pochybenie iných subjektov. Svojich obchodných partnerov si overoval v primeranej miere a postupoval v súlade so zákonmi SR a v súlade s rozhodovacou praxou súdov SR. Výhrady, ktoré mal žalovaný voči spoločnosti I.-I. s.r.o. a V. I., spol. s r.o. by určite nemali byť na ťarchu žalobcu v tomto konaní. Žalovaný v konaní nespochybnil reálnosť plnení, ktoré mali mať za následok vyrubenia rozdielu dane
z príjmov právnickej osoby. Mal zato, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko relevantným spôsobom nepreukázal, že plnenia od dodávateľov I.-I. s.r.o. a V. I., spol. s r.o. reálne neboli vykonané a naopak žalobca preukázal reálnosť a vykonanie týchto plnení. Žalobca predložil ako dôkazy viacero dokumentov ako faktúry, cenové ponuky, zmluvy o dielo, úhrady faktúr, atď.. Podrobne opísal priebeh obchodnej spolupráce medzi ním a spornými dodávateľmi. Samotný dodávatelia potvrdili reálnosť ich plnení v rámci ich výsluchov. Žalovaný tak pochybil pri nesprávnom zisťovaní skutočného skutkového stavu, v nesprávnom právnom posúdení splnenia podmienok pre započítanie plnení do daňových nákladov v rámci daňového priznania a nesprávne právne posúdil unesenia dôkazného bremena žalobcu. Pri podaní daňového priznania žalobca postupoval striktne podľa zákonných ustanovení. V rámci svojho daňového priznania si medzi daňové výdavky zarátal sumy, ktoré zaplatil dodávateľom za poskytnutie určitých služieb, pričom tieto služby následne preukázal v najvyššej možnej miere aj vyčerpal dôkazné bremeno do maxima. Žalovaný však vyrubil žalobcovi rozdiel dane iba na základe určitých pochybností, ktoré mal voči predmetným dodávateľom, avšak žalobca nemôže žiadnym spôsobom ovplyvňovať to, akým spôsobom vykonávajú alebo nevykonávajú jeho dodávatelia svoje zákonné povinnosti. Podľa žalobcu nemôže niesť zodpovednosť za pochybenie dodávateľa či dodávateľovho právneho nástupcu spočívajúce v tom, že tento je nekontaktný alebo sa jeho činnosť zdá byť správcovi dane podozrivá.
3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, zotrval na skutočnostiach a záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí. Splnenie podmienok uvedených v § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z. tvorí dôkazné bremeno žalobcu. Dokazovanie v tomto prípade bolo zamerané na preukázanie tvrdenia, že fakturované práce a dodávky vykonali podnikateľské subjekty, ktoré sporné dodávateľské faktúry a pokladničné doklady vystavili, čo však žalobca jednoznačne a bez pochybností nepreukázal. Pri preukazovaní, či v prípade daňového subjektu má správca dane zohľadniť náklady ako preukázateľné výdavky na účely dane z príjmov je potrebné vychádzať zo základnej definície daňového výdavku uvedenej v § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Pre uznanie výdavkov ako daňových sú z daňového hľadiska rozhodujúce tri kritériá, ktoré musia byť splnené súčasne, a to podmienka vecnosti (musí byť preukázané, že výdavok bol vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov), podmienka zaúčtovania (výdavok musí byť zaúčtovaný v účtovníctve daňového subjektu v súlade so zákonom o účtovníctve ) a podmienka preukázateľnosti (t.j. musí byť bez pochybností preukázateľné, že predmet fakturácie bol dodaný tak, ako je uvedené na faktúre a príslušných dokladoch). Ak nie je splnená (preukázaná) čo i len jedna z uvedených podmienok, takýto výdavok nemožno uznať za daňový výdavok. Ak správca dane v rámci daňovej kontroly preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Uvedeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednávacej. Pochybnosti u správcu dane vyvolali zistenia, že dodávatelia žalobcu, resp. nástupnícke spoločnosti boli ešte v kontrolovanom období v roku 2015 nekontaktné, prípadne vymazané z obchodného registra, nepodarilo sa obstarať ich účtovnú dokumentáciu, prípadne zabezpečiť svedecké výpovede jediných konateľov spoločnosti a spoločnosti za rok 2015 nepodali daňové priznania k dani z príjmov. Spoločnosť V. spol. s r.o. bola už v roku 2015 nekontaktná a dňa 28.07.2015 bola vymazaná z obchodného registra. Vzhľadom na uvedené nepostačovalo len formálne overenie spoločnosti v obchodnom registri a rovnako na preukázanie tvrdení žalobcu nepostačovala svedecká výpoveď jediného konateľa tejto spoločnosti X. R., ktorý síce formálne spoluprácu so žalobcom potvrdil, príkazy sa dávali len ústne, spoločnosť nemala zamestnancov, ani majetok, mená brigádnikov si svedok nepamätal, nemal žiadne doklady ani dôkazy, nakoľko tieto odovzdal konateľovi nástupnícke spoločnosti Q. V., ktorý ani nevedel, že je konateľom nejakej spoločnosti a X. R. nepoznal, nevedel o protokole o odovzdaní a prevzatí dokladov. Bývalého konateľa spoločnosti I.-I. s.r.o. P. Z. sa na výsluch predvolať nepodarilo, uvedená spoločnosť na výzvy správcu dane nereagovala, dňa 24.08.2016 bola z obchodného registra vymazaná, ako aj ďalší dodávateľ žalobcu spoločnosť Q. s.r.o. bola z obchodného registra vymazaná. Správcovi dane sa ani v jednom prípade nepodarilo overiť účtovníctvo u dodávateľa žalobcu. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, z ktorého vyplýva, že nemožnosť preveriť uskutočnenie predmetných plnení u dodávateľov, resp. subdodávateľov žalobcu, a to v dôsledku prevodu obchodných podielov a výmeny konateľov v týchto spoločnostiach, sťažila dôkaznú situáciu žalobcovi, nie správcovi dane, ktorý na základe vyššie
opísaných zistení oprávnene spochybnil reálnosť deklarovaných plnení. Je totiž na žalobcovi, ktorý si uplatňuje právo na odpočítanie dane, ktorého zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie skutočností, ktoré sa ukázali ako pochybné, aby tieto pochybnosti vyvrátil ďalšími dôkazmi. (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.04.2017 sp. zn. 1Sžf/4/2016). Žalobca na výzvu správcu dane na predloženie dôkazov k sporným dokladom uviedol, že stavebné opravy sa vykonávali v spoločnosti W. v K. Q. K. B. a predložil správnu faktúru od dodávateľa V. spol. s r.o.. V prípade sporných faktúr od spoločnosti I. s.r.o. boli predložené len listinné dôkazy. K faktúram od spoločnosti Q. s.r.o. a od Q. Z. žalobca vysvetlil obchodnú spoluprácu a spároval dodávateľské faktúry s odberateľskými faktúrami. K sporným dokladom od ostatných dodávateľov len uviedol, že v decembri 2015 sa nakupoval materiál na prevádzku školy v K. Q. K. B., ktorá sa realizovala v decembri 2015 a v januári 2016. Predložené odberateľské faktúry ako aj CD nosič a fotodokumentácia nezodpovedali na podstatnú otázku, či práce a materiál dodali dodávatelia uvedení na sporných dodávateľských faktúrach a pokladničných dokladoch. Preto na uvedené dôkazy správca dane ani žalovaný nemohli prihliadnuť. Žalobcovi sa v rámci daňovej kontroly a ani vo vyrubovacom konaní nepodarilo vyvrátiť pochybnosti správcu dane napriek tomu, že potrebnú súčinnosť poskytol, nakoľko okrem zmlúv, protokolov a vyjadrení nepredložil žiadne také dôkazy, ktorými by jednoznačne a bez pochybností preukázal svoje tvrdenia. Dôvodom vyrubenia rozdielu dane z príjmov za kontrolované zdaňovacie obdobia neboli skutočnosti zistené u dodávateľov žalobcu, tieto skutočnosti, ale vyvolali pochybnosti u správcu dane, ktoré sa v tomto prípade ukázali ako opodstatnené. Žalobca pri svojej podnikateľskej činnosti nebol dostatočne obozretný a dôsledný, nakoľko si okrem listinných dôkazov nezabezpečil žiadne iné dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, čím si sa dostal do dôkaznej núdze a pochybnosti správcu dane nedokázal zvrátiť. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn 3Sžf/35/2013 zo dňa 01.04.2014, podľa ktorého je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu služieb a materiálu skutočne došlo, keď si uplatnil nárok na odpočet dane. A práve takéto dôkazy žalobca nepredložil.
4. K vyjadreniu žalovaného žalobca vo vyjadrení (replike) uviedol, že dokázal reálnosť plnení, a to od dodávateľa V. spol. s r.o. preukázal reálnosť plnenia prostredníctvom predloženej zmluvy o dielo, faktúry, podrobného popisu daného plnenia, preberacieho protokolu k dielu a takisto prostredníctvom dokladu o úhrade za dané plnenie. Pri dodávateľovi I. s.r.o. žalobca v rámci daňovej kontroly poskytol zmluvy, faktúry, úhrady faktúr a podrobný popis spolupráca s dodávateľom. Rovnakým spôsobom žalobca dokázal aj reálnosť ostatných sporných plnení, a preto nerozumie konštatovaniu žalovaného o tom, že žalobca nedokázal reálnosť daných plnení. V rámci svojho stanoviska sa žalovaný opäť zameral na pochybenia dodávateľov sporných plnení, avšak žalobca nemôže byť potrestaný za pochybenia iných podnikateľských subjektov, nakoľko nemá žiaden vplyv na ich správanie. Podľa žalobcu žalovaný a správca dane počas celého konania uvádzajú, že podľa ich názoru sa reálnosť sporných plnení žalobcovi nepodarilo preukázať, avšak žiadnym spôsobom neuviedli, akým spôsobom by mal žalobca ešte vyčerpať svoje dôkazné bremeno vo väčšej miere. Žalobca bol presvedčený o tom, že dôkazné bremeno z jeho strany vo väčšej miere už nemohlo byť vyčerpané. Žalobca predložil viacero dôkazov preukazujúcich oprávnenosť započítania daných plnení medzi daňové výdavky. Dané výdavky by mohli byť neuznané a mohol by byť vyrubený rozdiel na dani v prípade, ak by sa reálnosť týchto plnení nepodarilo žalobcovi preukázať dostatočne, avšak žalobca preukázal reálnosť plnení dostatočným spôsobom, v plnej miere pri tomto preukazovaní spolupracoval so správcom dane a správca dane ani žalovaný nenastavili rámec dokazovania dostatočne určitým spôsobom, žalobca teda nevedel ako inak má ešte preukázať reálnosť sporných plnení, ktoré skutočne boli vykonané.
5. Žalovaný vo vyjadrení (duplike) k vyjadreniu žalobcu uviedol, že všetky žalobcom uvedené námietky si žalobca už uplatňoval a správne orgány sa s nimi vysporiadali jednak v preskúmavaných rozhodnutiach ako aj vo vyjadrení k žalobe. Naďalej trval na tom, že žalobca nepreukázal, že sporné náklady vo výške 40.115,86 eur spĺňajú všetky podmienky daňových nákladov podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z.. K uznaniu daňových výdavkov nepostačovala len súčinnosť žalobcu, ale bolo potrebné predložiť jednoznačné a nespochybniteľné dôkazy o svojich tvrdeniach. Správne orgány nemusia vedieť akými dôkazmi má žalobca disponovať, a to s ohľadom na jeho dôkazné bremeno. Bol to práve žalobca, ktorý bol účastníkom posudzovaných obchodných vzťahov, a preto práve on musí vedieť, akými dôkazmi disponuje, resp. môže disponovať.
6. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný súd, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase vydania napadnutého rozhodnutia preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov uvedených v žalobe, pričom rozsahom a dôvodmi žaloby je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 134 ods. 1 S.s.p.). Po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 S.s.p.), zastúpenou advokátom (§ 49 ods. 1 S.s.p.), v zákonnej lehote (§ 181 ods. 1 S.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré môže byť premetom súdneho prieskumu (§ 6 ods. 2, § 7 S.s.p.), Krajský súd v Trenčíne vec prejednal na ústnom pojednávaní. Po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu dospel jednomyseľne k záveru, že žaloba bola podaná nedôvodne.
7. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného uvedené v odseku 1 tohto rozhodnutia. Z administratívneho spisu bolo zistené, že žalobca ako daňový subjekt podal dňa 14.03.2016 daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2015, v ktorom vykázal na riadku 100 výsledok hospodárenia X.XXX,XX €, základ dane X.XXX,XX € a priznal daň v sume X.XXX,XX € a daňovú licenciu v sume XXX,- €. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na kontrolu dane z príjmu právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2015, ktorá začala dňa 11.04.2019. Daňová kontrola bola ukončená doručením protokolu dňa 03.03.2020. Správca dane pri výkone daňovej kontroly preveroval opodstatnenosť uplatnenia daňových výdavkov v súlade so zákonom č. 595/2003 Z.z.. Pri faktúrach (ktoré sú podrobne uvedené v rozhodnutiach žalovaného ako aj správcu dane) vystavených spoločnosťami V. spol. s r.o., I. s.r.o., Q. s.r.o. a Q. Z. a pri zaúčtovaných výdavkových pokladničných dokladoch (č. XXXXX, XXXXX, XXXXX, XXXXX, XXXXX, XXXXX, XXXXX, XXXXX) správne orgány dospeli k záveru, že uvedené výdavky nie je možné uznať.
8. V podaní zo dňa 21.06.2019 žalobca správcovi dane uviedol, že so spoločnosťou Q. s.r.o. spolupracoval od roku 2013. Uvedenú firmu si preveril štandardným spôsobom na obchodnom registri. Objednávky posielali e-mailom, tovar vozili ich firemnými dodávkami, platby boli dojednané v hotovosti pri dodaní tovaru. Žalobca uviedol na aké faktúry bol použitý tovar fakturovaný týmto dodávateľom. O dodávateľovi Q. Z. uviedol, že sa jednalo živnostníka, ktorý im vykonával vodárenské práce. Dohodnutú prácu a cenu v riešili na zákazkách podľa dohody. Dôkazom je zrealizovaná zákazka odberateľa a faktúra o prácach a o úhradách. K spoločnosti I. s.r.o. uviedol, že spolupracovali v roku 2015, práce od nej preberal osobne, firmu si preveril na obchodnom registri. Dôkazom majú byť cenové ponuky, zmluvy, faktúry, úhrada faktúr. Materiál na zákazky si vozieval sám. Hlavným dôkazom súd podľa žalobcu zrealizované zákazky odberateľov. Žalobca uviedol, ktorá z faktúr od dodávateľa bola fakturovaná žalobcom odberateľom. K spoločnosti V. spol. s r.o. uviedol, že táto realizovala stavebné úpravy v areáli W. v K. Q. K. B.. Spoločnosť si preveril na obchodnom registri. Práce preberal osobne, dôkazom je zmluva, preberací protokol, faktúra, úhrada. B. XX/XXXX nakupovali materiál na akciu prerábky školy v K. Q. K. B..
9. Zmluvou o dielo zo dňa XX.XX.XXXX sa dodávateľ V. spol. s r.o. zaviazala pre žalobcu vykonať rekonštrukčné práce v objekte W. W., K. Q. K. B., časť Q. (úpravu otvorov a podláh pre prechod nadrozmerného CNC stroja). Zmluvou o dielo zo dňa 02.06.2015 sa dodávateľ I. s.r.o. zaviazala pre žalobcu vykonať búracie a betonárske práce v objekte W., K. Q. K. B.. Preberací protokol zmluvné strany podpísali 09.07.2015. Zmluvou o dielo zo dňa 04.06.2015 sa dodávateľ I. s.r.o. zaviazala pre žalobcu vykonať opravu plota v objekte píla Z.. Preberací protokol zmluvné strany podpísali 20.07.2015. Zmluvou o dielo zo dňa 16.09.2015 sa dodávateľ I. s.r.o. zaviazala pre žalobcu vykonať opravu spevnených betónových plôch v objekte Z.. Preberací protokol zmluvné strany podpísali 29.10.2015. Zmluvou o dielo zo dňa 07.07.2015 sa dodávateľ I. s.r.o. zaviazala pre žalobcu vykonať omietkarské práce v objekte školy - R., K. Q. K. B.. Preberací protokol zmluvné strany podpísali 23.07.2015. Zmluvou o dielo zo dňa 10.09.2015 sa dodávateľ I. s.r.o. zaviazala pre žalobcu vykonať opravu schodiska a práce na výmene okien na ul. Q. XXXX/XX,XX v K. Q. K. B.. Preberací protokol zmluvné strany podpísali 26.10.2015. Zmluvou o dielo zo dňa 15.04.2015 sa dodávateľ TH-TH s.r.o. zaviazala pre žalobcu vykonať opravu podláh a betónových plôch v objekte W., K. Q. K. B.. Preberací protokol zmluvné strany podpísali 21.05.2015.
10. Svedok X. R. vo svojej výpovedi uviedol, že bol v roku 2015 konateľom spoločnosti V., spoločnosť mala kancelárske priestory v O., nemala žiadnych zamestnacov, len brigádnikov, ktorých mená uviesť nevedel, nemala žiaden majetok. Predmetom činnosti boli prípravné práce k realizácii stavieb. Prenájom oceľových platní a iných mechanizmov a dopravu riešil dodávateľsky, firmy si nepamätal. Faktúry vystavoval sám, všetku účtovnú evidenciu odovzdal novému konateľovi Q. V.. Faktúru č. XXXXXX
vystavil on na základe zmluvy o dielo zo dňa 17.12.2014. práce vykonával on a brigádnici, mená si nepamätal. Pán S. mu zadával príkazy ústne, nebola žiadna dokumentácia. Potvrdil správnosť faktúry obsahujúcej 22 položiek.
11. Správca dane rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 08.06.2020 žalobcovi podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. vyrubil rozdiel dane v sume 8.825,49 eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2015. Správca dane konštatoval, že dodanie materiálu a služieb/prác, tak ako bolo deklarované na faktúre od spoločnosti V. spol. s r.o. nebolo dodávateľom, subdodávateľom ani kontrolovaným daňovým subjektom preukázané. Svedok X. R. len o verbálne potvrdil obchody, žiadne podrobnosti o svojich dodávateľoch, zamestnancoch - brigádnikoch neuviedol. Odvolával sa na odovzdanie celej účtovnej evidencie pri jej zlúčení so spoločnosťou Q. W. s.r.o. novému konateľovi, ktorý však v súvislosti s iným daňovým konaním dňa 26.08.2016 správcovi dane uviedol, že nevie o skutočnosti, že je konateľom spoločnosti Q.. W. s.r.o., nemá k dispozícii žiadne doklady súvisiace s touto spoločnosťou, X. R., nepozná a nevie nič o preberacom protokole a podpis na protokole nie je jeho. Výpoveď X. R. sa podľa žalovaného v kontexte so zistenými skutočnosťami javí účelová a absolútne nedostatočná, nič neobjasňujúca, nepreukázateľná. Správca dane využil všetky dostupné možnosti, aby bolo nahliadnuté do účtovných dokladov spoločnosti V. spol. s r.o., ale neúspešne. Vzhľadom na zistenia, keď nebolo možné preveriť účtovníctvo tejto spoločnosti, z adresy sídla sa pošta vracia späť správcovi dane, vypočutý svedok sa vyjadroval len vo všeobecnosti a svoju výpoveď nepodložil žiadnymi dôkazmi, konateľ právneho nástupcu je nekontaktný, mal správca dane v priebehu daňovej kontroly opodstatnené pochybnosti o dokladoch vystavených touto spoločnosťou. Opodstatnené boli pochybnosti správcu dane aj o tom, či uvedená spoločnosť reálne práce vykonala. Bývalého konateľa spoločnosti I. s.r.o. P. Z. sa správcovi dane vypočuť nepodarilo, z odpovede Sociálnej poisťovne správca dane zistil, že od 17.03.2015 nemala spoločnosť I. s.r.o. prihlásených do Sociálnej poisťovne žiadnych zamestnancov, v dôsledku zlúčenia spoločnosť zanikla a právnym nástupcom sa stala spoločnosť V. O. s.r.o., ktorej konateľa X. Q. sa správcovi dane vypočuť nepodarilo. Žalobca k týmto obchodom podal len všeobecné vyjadrenie keď uviedol, že dodané práce boli realizované a vyfakturované odberateľom, avšak svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi dôkazmi, ktoré by preukázali ich uskutočnenie práve spoločnosťou I. s.r.o.. Správcovi dane sa nepodarilo preveriť predmetné faktúry v účtovných dokladoch spoločnosti I. s.r.o. ani v spoločnosti V. O. s.r.o. z dôvodu ich nedostupnosti. Vzhľadom k tomu, že nebolo možné preveriť účtovníctvo tejto spoločnosti, predvolaní svedkovia sú nekontaktní a spoločnosť je vymazaná z obchodného registra, mal správca dane v priebehu daňovej kontroly opodstatnené pochybnosti o dokladoch vystavených touto spoločnosťou. Opodstatnené boli pochybnosti správcu dane aj o tom, či uvedená spoločnosť reálne práce vykonala/dodala. Správca dane zo zistených skutočností vo vzájomnej súvislosti usúdil, že spoločnosti V. spol. s r..o. a I. s.r.o. nedeklarovali vykonávanie ekonomickej činnosti, t.j. reálne nevykonávali podnikateľskú činnosť, preto správca dane nadobudol pochybnosti, že vystavené faktúry sú preukázateľné, na daňové účely nepostačujúce, nakoľko nie je možné z predložených faktúr, bez zdokladovania reálneho dodania prác uvedeným dodávateľom dokázať skutočnosti deklarované na faktúrach. Tvrdenie žalobcu, že dodanie prác a materiálu, ktoré v účtovníctve bolo zrealizované predajom a priznané vo výnosoch spoločnosti podľa správcu dane nemožno považovať za dôkaz, preukazujúci dodanie materiálu a služieb konkrétnym dodávateľom. Dôkazy predložené žalobcom v priebehu daňovej kontroly (faktúry, všeobecné zmluvy, doklady o úhrade) nepreukazujú, že predmetné práce vykonal a materiál dodal sporný dodávateľ. Z predložených záberov od žalobcu nevyplýva časové obdobie dodania materiálu a vykonaných prác ani konkrétne osoby dodávateľov. Správca dane preverením predmetu/obsahu faktúr od dodávateľa Q. s.r.o. nezistil, ktoré okná boli fakturované zákazníkom/odberateľom H. R., B. B. a Q. V. pre zistenú nezhodu v rozmeroch okien. Žalobca k 31.12.2015 nevykázal na účte 112 - Materiál na sklade žiadny zostatok, avšak kontrolou bolo zistené a žalobcom potvrdené, že tento materiál (okná) ale nebol v roku 2015 vyfakturovaný (predaný) zákazníkom/odberateľom. Ďalej bolo kontrolou zistené a žalobcom potvrdené, že materiál (okná) dodané na základe faktúr int. č. P č. P int. č. P a int. č. P nebol v roku 2015 vyfakturovaný (predaný), nezostal ani na sklade vo forme zásob a nie je o ňom účtované ani ako o nedokončenej výrobe. Žalobca k faktúram č. FV XXXXXX a FV XXXXXX rovnako nepodal žiadne konkrétne vyjadrenie, z akého dôvodu si dodávku okien zahrnul do daňových výdavkov roku 2015 a nepreukázal, na základe akého reklamačného poriadku si uplatňuje obstaranie okien v roku 2015 uznané za daňový výdavok v súvislosti s reklamáciou z roku 2013 a 2014 a k faktúre int. č. P žalobca nepreukázal opodstatnenosť zaúčtovania rozbitých okien do daňových nákladov roku 2015. S ohľadom na uvedené zistenia správca dane vyhodnotil fakturovaný materiál vyššie uvedenými faktúrami od
daňového subjektu Q. s.r.o. zaúčtované žalobcom do daňových nákladov ako výdavok, pri ktorom nebola splnená podmienka vecnosti a preukázateľnosti. teda ako nedaňový výdavok. Kontrolou bolo zistené že žalobca k 31.12.2015 nevykazuje na účte 112 - Materiál na sklade žiadny zostatok, to znamená, že k 31.12.2015 nemal daňový subjekt žiadne zásoby a všetok nakúpený materiál v priebehu roka spotreboval. Kontrolou bolo ďalej zistené, a žalobcom potvrdené, že fakturovaný materiál od podnikateľa Q. Z. nebol v roku 2015 vyfakturovaný (predaný), mal teda na základe inventarizácie zostať na sklade vo forme zásob alebo malo byť o ňom účtované ako o nedokončenej výrobe. S ohľadom na uvedené zistenia správca dane vyhodnotil fakturovaný materiál faktúrou, kde je ako dodávateľ uvedený daňový subjekt Q. Z., zaúčtovaný kontrolovanou spoločnosťou do daňových nákladov ako výdavok, pri ktorom nebola splnená podmienka vecnosti a preukázateľnosti, teda ako nedaňový výdavok. Žalobca zaúčtoval výdavkovými pokladničnými dokladmi č. XXXXX, XXXXX, XXXXX, XXXXX, XXXXX, XXXXX, XXXXX a XXXXX do nákladov roku 2015 na ťarchu účtu 501010 - materiál k zákazkám na základe dokladov z ERP v celkovej sume 5.340.79 eur. Správca dane vyzval žalobcu na predloženie dôkazov, že nakúpený materiál bol spotrebovaný a vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov žalobcu v roku 2015. Žalobca uviedol, že v decembri 2015 nakupoval materiál na akciu rekonštrukcie školy - R., K. Q. K. B., ktorá sa realizovala v mesiacoch XX/XXXX a X/XXXX. S poukazom na skutočnosť, že posledná vystavená faktúra škole na R. T. bola zo dňa 17.12.2015 a jej predmetom nebol materiál mal správca dane za to, že žalobca správcovi dane nepreukázal opodstatnenosť zaúčtovania dokladov z ERP výdavkovými pokladničnými dokladmi č. XXXXX, XXXXX, XXXXX, XXXXX, XXXXX, XXXXX, XXXXX ich zahrnutia do daňových výdavkov (nákladov), a súvislosť medzi týmito nákladmi so zdaniteľnými príjmami roku 2015. Rovnako nebol podľa správcu dane žalobcom preukázaný predmet (obsah) bločkov z ERP zaúčtovaný výdavkovým pokladničným dokladom č. XXXXX zo dňa 18.12.2015. Správca dane vyhodnotil obstaraný materiál na základe dokladov z ERP. zaúčtovaný žalobcom do daňových nákladov ako výdavok, pri ktorom nebola splnená podmienka vecnosti a preukázateľnosti, teda ako nedaňový výdavok.
12. Na odvolanie žalobcu proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane rozhodol žalovaný rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 10.11.2020 tak, že napadnuté rozhodnutie správcu dane potvrdil. Preskúmaním spisového materiálu žalovaný zistil, že v konaní zostalo sporným, či fakturované služby a materiál v celkovej výške 40.115,86 eur boli aj reálne poskytnuté spoločnosťami V. spol. s r.o., I. s.r.o., Q. s.r.o., Q. Z. a či tieto aj všetky ostatné výdavky spĺňajú všetky podmienky daňových výdavkov podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. K svojmu tvrdeniu žalobca predložil len sporné faktúry, zmluvy a protokoly, pokladničné doklady, teda listinné dôkazy, ktoré sú formálnou podmienkou nároku na uplatnenie fakturovaného tovaru a služieb ako nákladovej položky, nie sú však podmienkou postačujúcou pre ich uznanie ako daňového výdavku, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia. Dôkazné bremeno bolo na žalobcovi, ktorý si daňové náklady uplatnil, a preto bolo jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje v súlade so zákonnými podmienkami, uvedenými v § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. Správca dane vyžadoval od žalobcu len splnenie si jeho vlastnej dôkaznej povinnosti. Správca dane žalobcu vyzval na predloženie dokladov a dôkazov k svojim tvrdeniam uvedeným na sporných dodávateľských faktúrach od podnikateľov V. spol. s r.o., I. s.r.o., Q. s.r.o., Q. Z. a ostatných dodávateľov, avšak žalobca žiadne dôkazy nepredložil, len tvrdil, že stavebné úpravy v objekte W. v K. Q. nad B. realizovala firma V. spol. s r.o., práce si osobne prevzal, prvá faktúra len so šiestimi položkami bola zle napísaná, preto predložil ďalšiu faktúru s 22 položkami a uviedol, že jednal s X. R.. X. R. síce potvrdil, že v období od 22.12.2011 do 27.07.2015 bol jediným konateľom spoločnosti V. spol. s r.o., nemal žiadneho splnomocneného zástupcu, prácu vykonávali brigádnici, ich mená si nepamätal, zamestnancov nemal, prenájom mechanizmov a dopravu riešil dodávateľským spôsobom, mená poddodávateľov si nepamätal. K zrealizovanému obchodu nemá žiadne doklady a ani dôkazy. Faktúry vystavoval svedok, účtovníctvo si viedol sám. Zmluvu o dielo zo dňa 17.12.2014 podpísali a na základe dôvery a nerobili už žiaden rozpočet. Komunikoval s pánom S., konateľom žalobcu. Všetku účtovnú dokumentáciu odovzdal Q. V., konateľovi spoločnosti Q. W. s.r.o. na základe Preberacieho protokolu, kde doklady boli spísané len veľmi všeobecne. Spoločnosť V. spol. s r.o. bola dňa 28.07.2015 vymazaná z obchodného registra a zanikla v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou Q.. W. s.r.o.. Q. V. ale poprel, žeby X. R. poznal, ani nevedel, že je konateľom nejakej spoločnosti, nemá k dispozícii žiadne doklady súvisiace s týmito spoločnosťami a uviedol, že o preberacom protokole nič nevie a podpis nie je jeho. Správcovi dane sa nepodarilo obstarať účtovníctvo spoločnosti V. spol. s r.o.. Správca dane tiež preveroval adresu trvalého pobytu Q. V., pričom zistil, že od má adresu pobytu
P. K. B.. Výzvu na predloženie účtovnej a inej dokumentácie spoločnosti V. spol. s r.o. si neprevzal. Spoločnosť Q.. W. s.r.o. podala posledné daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2010. Dodávateľ daňového subjektu, spoločnosť V. spol. s r.o. posledné daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby podal za rok 2014, výzvy a predvolania na adrese sídla spoločnosti neboli preberané v odbernej lehote a ani pri miestnych zisťovaniach sa správcovi dane nepodarilo s touto spoločnosťou skontaktovať. V prípade dokladov a dôkazov k faktúram od spoločnosti I. s.r.o. žalobca uviedol, že s touto spoločnosťou spolupracoval, a to s pánom Z., dohodli sa na spolupráci. Hlavným dôkazom sú odberateľské faktúry a daňový subjekt k jednotlivým zákazkám predložil zmluvy o dielo a preberacie protokoly. P. Z. sa správcovi dane vypočuť nepodarilo. Spoločnosť I. s.r.o. v období od 17.03.2015 nemala prihlásených žiadnych zamestnancov v Sociálnej poisťovni, pričom faktúry pre žalobcu boli vystavené v období od 01.06.2015 do 10.11.2015. Spoločnosť I. s.r.o. nereagovala na Výzvy správcu dane na predloženie účtovnej a inej dokumentácie, pri miestnom zisťovaní správca dane zistil, že na adrese sídla má zriadené sídlo za účelom preberania poštových zásielok . Spoločnosť I. s.r.o. bola dobrovoľne vymazaná z obchodného registra dňa 24.08.2016 a jej právnym nástupcom bola spoločnosť V. O. s.r.o., ktorej konateľom od 12.06.2013 do 11.11.2016 bol X. Q., E. Y.. Žalobca k spornej faktúre od Q. Z. a k sporným pokladničným dokladom v celkovej výške 5 340,79 eura nepredložil žiadne dôkazy, len uviedol, že Z. je živnostník, ktorý mu vykonával vodárenské práce a hlavným dôkazom je odberateľská faktúra. Pokladničné doklady sa zrejme použili na prerábacie práce školy v K. Q. K. B.. Fotodokumentácia, ktorú žalobca predložil dňa 31.03.20120, nemá podľa žalovaného žiadnu vypovedaciu hodnotu, nakoľko nepreukazuje, že práce a materiál aj reálne dodali spoločnosti V. spol. s r.o. a TH-TH s.r.o., prípadne iní dodávatelia. Na tomto dôkaze je len vidieť, že v nejakej hale pracujú ľudia. Žalovaný tak dospel k záveru, že dokazovanie správca dane zameral na preukázanie tvrdenia, že fakturované služby, tovar a materiál dodali a vykonali podnikateľské subjekty, ktoré sporné dodávateľské faktúry a pokladničné doklady vystavili, čo však žalobca nepreukázal. Správca dane sa vo svojich záveroch neodklonil od platných právnych predpisov a ustálenej judikatúry, pričom vysvetlil podstatu podmienok na uplatnenie daňových nákladov uvedených v § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, dodržal zároveň príslušne ustanovenia procesného zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov. Svoje rozhodnutie náležíte odôvodnil, vyhodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo v tomto konaní vyšlo najavo. Odberateľské faktúry, ktoré žalobca predkladal ako dôkazy, nepreukazovali splnenie podmienok uvedených v § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. tak, ako to požadoval správca dane. Žalobca pri svojej podnikateľskej činnosti nebol dostatočne obozretný a dôsledný, nakoľko si okrem listinných dôkazov nezabezpečil žiadne iné dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, čím sa dostal do dôkaznej núdze a pochybnosti správcu dane nedokázal zvrátiť. Žiadne daňové zákony neukladajú žalobcovi povinnosť overiť si svojich obchodných partnerov, ale je podľa Rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/35/2013 zo dňa 01.04.2014 v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu služieb a tovaru skutočne došlo, keď si uplatnil nárok na odpočet dane. A práve takéto dôkazy žalobca nepredložil. Správca dane zvýšil žalobcovi z dôvodu nesplnenia si vlastnej dôkaznej povinnosti.
13. Podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z. daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak.
14. Podľa § 21 ods.1 zákona č. 595/2003 Z.z. daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.
15. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
16. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie
alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
17. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
18. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
19. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
20. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
21. Po preskúmaní správnej žaloby, vyjadrenia žalobcu, vyjadrení žalovaného a administratívneho spisu dospel senát správneho súdu k jednomyseľnému záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného ako aj správcu dane vedúci k vydaniu napadnutého a prvostupňového rozhodnutia. Správny súd konštatuje, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle, efektívne, dostatočné a na účely predmetu daňového konania orientované dokazovanie, o čom svedčí obsah administratívnych spisov. Z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil. Žalovaný následne preskúmal skutkový stav a postup správcu dane a v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a zároveň napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil. Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, že spoločnosti V. spol. s r.o., I. s.r.o., Q. s.r.o. a Q. Z. ako dodávatelia žalobcu dodali, resp. vykonali pre žalobcu služby uvedené na sporných faktúrach, pričom žalobca si neoprávnene uplatnil daňové výdavky (náklady) zo sporných faktúr, je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu.
22. Správny súd uvádza, že dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca), pričom správca dane dokazovanie vykonáva a vedie a jeho úlohou je najmä zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy, v zmysle ktorých sú príslušné orgány povinné postupovať. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové
konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.
23. Správny súd je toho názoru, že správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nedôveryhodný, rizikový, problémový a nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte. Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom, resp. možnosťou uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na uznanie výdavkov za daňové výdavky, čím mu bude znížený základ dane, čoho končeným dôsledkom bude nižšia daňová povinnosť, je iniciátorom takéhoto uznania, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na uplatnenie daňových výdavkov uznaný ako oprávnený.
24. Správny súd ďalej uvádza, že zákonodarca v právnych normách § 19 a nasl. zákona o dani z príjmov ustanovuje zákonné podmienky uznania daňového výdavku daňovým subjektom. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Zákonodarca požaduje, aby daňový subjekt preukázal všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom (§ 24 daňového poriadku). Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že došlo k dodaniu tovaru a vykonaniu služieb dodávateľmi V. spol. s r.o., I. s.r.o., Q. s.r.o. a Q. Z., ako aj k uhradeniu faktúr súvisiacich s takýmto dodaním tovaru a vykonaním služieb tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní, bolo jeho povinnosťou takéto tvrdenie preukázať. Rovnako tak bolo jeho povinnosťou preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na uplatnenie daňového výdavku zákon o dani z príjmov stanovil v prípade výdavkov, ktoré si žalobca zaúčtoval na základe predmetných faktúr. Pokiaľ si žalobca ako daňový subjekt uplatnil nárok na uznanie daňových výdavkov z dodávateľských faktúr, potom musí vedieť preukázať, že plnenia, z ktorých vyplýva uplatnenie daňových výdavkov majú reálny základ (čiže sa reálne uskutočnili tak ako je deklarované na faktúrach a dodávateľom, ktorý je na nich uvedený) a zároveň musí preukázať opodstatnenosť takýchto výdavkov a skutočnosť, že ide o zákonom stanovené daňové výdavky v zmysle zákona o dani z príjmov ako hmotnoprávneho predpisu, na základe ktorého si právo toto právo uplatňuje.
25. V nadväznosti na uvedené správny súd uvádza, že základným kritériom pre uznanie výdavkov v zmysle uvedených zákonných ustanovení sú tri podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne, a to podmienka vecnosti (výdavky musia byť vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, tzn., že musí byť súvislosť medzi zdaniteľným príjmom a konkrétnym výdavkom), podmienka preukázateľnosti (daňovník musí vedieť preukázať, že výdavok skutočne vznikol) a podmienka zaúčtovania (preukázateľný výdavok musí byť zaúčtovaný), na ktoré kritériá musia daňovníci vždy pamätať a to pri každom konkrétnom výdavku. Len ak je splnená podmienka vecnosti výdavkov vo vzťahu k podnikaniu a súčasne i podmienka preukázateľnosti výdavkov a ich zaúčtovania, potom sa výdavky uznajú za daňový výdavok, ak zákon neustanovuje inak, s poukazom na § 19 ods. 2 a § 21 zákona o dani z príjmov.
26. Správny súd mal za preukázané, že žalovaný ako aj správca dane pri vydaní rozhodnutí v danom prípade nevychádzali len z daňových dokladov predložených žalobcom, ale najmä z výsledkov rozsiahleho dokazovania, ktoré smerovalo k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či predmetné dodávky boli dodávateľmi uskutočnené a či jednotlivé náklady boli vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov žalobcu ako daňového subjektu, t.j. či ich možno považovať za daňový výdavok v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Podľa názoru správneho súdu zhodne s názorom daňových orgánov oboch stupňov z výsledkov vykonaného dokazovania v daňovom konaní vyplýva, že žalobca spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti nepreukázal, že výdavky, ktoré deklaroval v daňovom priznaní na základe faktúr a pokladničných dokladov predložených k daňovej kontrole, možno považovať za výdavky podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, pričom preukázanie týchto skutočností zaťažovalo dôkazným bremenom žalobcu v zmysle § 24 daňového poriadku, keď jediným dôkazom, ktorý svedčil o vynaložení daňových výdavkov, ktoré mali byť uhradené boli faktúry, zmluvy a protokoly a pokladničné doklady, avšak žalobca správcovi dane nepredložil žiadne ďalšie podklady, ktorými by preukázal ich opodstatnenosť.
27. Správny súd ďalej poukazuje na to, že ako už bolo vyššie viackrát uvedené, tak dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje najmä daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa správneho súdu dostačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si nárok na uznanie výdavkov ako daňových výdavkov. Splnenie podmienok na uplatnenie nároku na uznanie daňových výdavkov preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii predložením dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že žalobca v konaní vierohodne nepreukázal opodstatnenosť nároku na uznanie uplatnených daňových výdavkov a splnenie zákonných požiadaviek v zmysle § 2 psím. i) v spojení s § 19 zákona o dani z príjmov. Žalobca v konaní nedoložil žiadne dôkazy, ktorými by preukázal, že fakturovaný tovar a služby boli reálne uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúrach (spoločnosti V. spol. s r.o., I. s.r.o., Q. s.r.o. a Q. Z.). Správny súd uvádza, že tieto pochybnosti správcu dane žalobca žiadnym spôsobom neodstránil, keďže nepredložil ďalšie doklady preukazujúce oprávnenosť nároku na uznanie daňových výdavkov.
28. Na základe zistení správcu dane sú pochybnosti správcu dane a žalovaného o reálnom dodaní tovaru a služieb práve dodávateľmi uvedenými na sporných faktúrach oprávnené. Aj podľa správneho súdu sú pochybnosti o dodaní služieb/prác a materiálu spoločnosťou V. spol. s r.o. dôvodné, keď výpoveď konateľa dodávateľa X. R. bola vágna, nič neobjasňujúca, a preto správnymi orgánmi posúdená ako účelová a absolútne nedostatočná. Účtovnú evidenciu tohto dodávateľa sa správcovi dane zabezpečiť nepodarilo, konateľ preberajúcej spoločnosti Q., W. s.r.o. Q. V. poprel svoje konateľstvo v uvedenej spoločnosti a prevzatie účtovníctva od dodávateľa žalobcu. Pochybnosti správcu dane o dodaní služieb/prác a materiálu spoločnosťou TH-TH s.r.o. dôvodne vychádzali zo skutočnosti, že uvedená spoločnosť v čase fakturácie sporných faktúr nemala žiadnych zamestnancov, voči správcovi bola v priebehu daňovej kontroly nekontaktná, jej vtedajšieho konateľa P. Z. sa správcovi dane vypočuť nepodarilo a nepodarila sa zabezpečiť ani účtovná evidencia tohto dodávateľa, ktorý zanikol v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou V. O. s.r.o., ktorá je voči správcovi dane nekontaktná a jej konateľa X. Q. sa správcovi dane vypočuť tiež nepodarilo. Vo vzťahu k dodávateľovi Q. s.r.o. dôvodné pochybnosti správcu dane o dodaní tovaru uvedeným dodávateľom vyplývali zo zistených nezhôd rozmerov okien v predmete faktúr od uvedeného dodávateľa a faktúr vystavených žalobcom jeho odberateľom. Žalobca ďalej nepreukázal, za akých podmienok boli uznané reklamácie, prípadne ako bola účtovaná škoda na oknách a účtovaný stav zásob na sklade za rok 2015 nezodpovedal predloženým faktúram. Dôvodné pochybnosti správcu dane o dodaní služieb/prác a materiálu Q. Z. žalobcovi vychádzali zo skutočnosti, že žalobca k 31.12.2015 nevykazoval na sklade žiaden zostatok, avšak materiál od dodávateľa Q. Z. nebol žalobcom v roku 2015 vyfakturovaný. Podľa správneho súdu sú rovnako dôvodné pochybnosti o tom, že nakúpený materiál zaúčtovaný spornými výdavkovými pokladničnými dokladmi bol spotrebovaný a vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov žalobcu v roku 2015. Vzhľadom na to, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno spoľahlivo nepreukázal, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohol byť nárok na uznanie daňových výdavkov za predmetné zdaňovacie
obdobie (rok 2015) uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky uvedené v § 2 písm. i) a § 19 zákona o dani z príjmov.
29. Správny súd je toho názoru, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o dani z príjmov. Žalobca nepreukázal splnenie podmienok uznania oprávnenosti uplatnenia daňových výdavkov z vyššie uvedených dôvodov a po preskúmaní veci správny súd dospel k záveru, že ani v procesnom postupe správcu dane a žalovaného neboli zistené žiadne porušenia daňového poriadku. Daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového rozhodnutia správcu dane a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
30. Podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
31. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a nedôvodnosť námietok žalobcu, správny súd podľa § 190 SSP žalobu zamietol.
32. O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP, v zmysle ktorého žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
33. V prejedávanej veci procesne úspešnému žalovanému, ktorým je orgán štátnej správy, správny súd náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému nevznikli žiadne dôvodne vynaložené trovy a trovy konania si v prípade úspechu žalovaný ani neuplatnil.
34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).