Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/53/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., IČO: 47 967 692, so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, právne zastúpeného: Advokátska kancelára Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 831 04 Bratislava, IČO: 50 361 368, proti žalovanej: R. X., T..: XX.XX.XXXX, H. T. M. XXX/XX, XXX XX Ľ., o zaplatenie 1.788,87 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. XCsp/XX/ XXXX-XX zo dňa 10. mája 2018, takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v namietanom III. výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a vo výroku IV. o trovách konania.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol v I. výroku, že konanie v časti zaplatenia sumy 293,04 Eur s prísl. zastavuje, II. výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.387,51 Eur, úroky z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.387,51 Eur od 11.11.2016 do zaplatenia, a to v mesačných splátkach po 26,- Eur splatných vždy do 25. dňa príslušného kalendárneho mesiaca, počnúc mesiacom následujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že nesplnením čo len jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia a v III. výroku žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. V IV. výroku vyslovil, že žalobcovi priznáva náhradu trov konania v rozsahu 80,20 %, ktoré je povinná zaplatiť žalovaná, pričom o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Na základe vykonaného dokazovania vychádzal súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu, že žalovaná dňa 18.07.2013 požiadala právneho predchodcu žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 2.000,- Eur s dobou splácania na 5 rokov. Dňa 31.07.2013 právny predchodca žalobcu so žalovanou uzatvorili zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 2.000,- Eur, s výškou mesačnej splátky vrátane poistného 61,29 Eur, s dátumom prvej platby do 25.08.2013, s dátumom ďalšej platby k 25. dňu v mesiaci, s dátumom konečnej splatnosti úveru 25.07.2018, s počtom splátok 60, úrokovou sadzbou 24,50 % p.a., RPMN banky 29,23 % p.a., priemernou RPMN na trhu 20,44 % p.a., s celkovou výškou nákladov 1.547,26 Eur. Nakoľko žalovaná porušila zmluvu o úvere, právny predchodca žalobcu dňa 30.12.2013 ju upozornil výzvou na splatenie dlžnej časti úveru a zároveň ju upozornil na možnosť vyhlásiť úver za predčasne splatný v zmysle § 565 OZ. Následne dňa 15.01.2014 právny predchodca žalobcu vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňa 15.01.2014 a vyzval žalovanú na úhradu dlžnej sumy v lehote 10 dní. Žalovaná uhradila do podania žaloby sumu 319,45 Eur a po podaní žaloby uhradila sumu 293,04 Eur, na základe čoho žalobca v tejto

časti zobral žalobu späť. V dôsledku úhrady žalovanej po podaní žaloby vo výške 293,04 Eur zobral v tejto časti žalobu späť, a to v časti úrokov a úrokov z omeškania vyčíslených ku dňu 10.11.2016 a žiadal konanie v tejto časti zastaviť. Zároveň súhlasil so splnením dlhu v pravidelných mesačných splátkach po 26,- Eur pod hrozbou výhody splátok v prípade nesplácania čo i len jednej splátky.

3. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 261 ods. 3 písm. d), § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „“); § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), g), h), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“); § 3 ods. 3 zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy; 52 ods. 3, 4, § 53 ods. 9, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, § 524 ods. 1, 2, § 566 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“); § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy.

4. V zmysle vyššie uvedeného právneho posúdenia zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie mal za to, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ a jedná sa o vzťah občianskoprávny. V tejto súvislosti poukázal súd tiež na znenie ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Podľa súdu prvej inštancie ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1). Súd poznamenal, že aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Vzhľadom na uvedené, nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, súd prvej inštancie na posúdenie úverového vzťahu zo spotrebiteľskej zmluvy aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, pričom takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. X I. súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

5. Súd prvej inštancie ďalej preskúmal ex offo podmienky uzatvorenej úverovej zmluvy a zistil, že predmetná úverová zmluva neobsahuje obligatórnu náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. písm. j/ - ročná percentuálna miera nákladov ako celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vypočítaná na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Uviedol, že údaj o RPMN je jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Zákonodarca v záujme poskytnutia ochrany slabšej zmluvnej strany v spotrebiteľskom právnom vzťahu, teda spotrebiteľovi stanovil prísne obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré v zákone č. 129/2010 Z. z. sprísnil aj tým,

že pri údaji o RPMN sa musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho výšky. Je nepochybné, že v predmetnej úverovej zmluve uvedený údaj chýba, keďže nie je uvedené, aké predpoklady boli použité pre výpočet RPMN a preto je potrebné s poukazom na § 11 ods. 1 písm. a/ zák. č. 129/2010 Z. z. úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že žalovaná má vrátiť žalobcovi len sumu poskytnutého úveru, t.j. 2.000,- Eur po odrátaní jej plnení do zosplatnenia sumy 319,45 Eur a po zosplatnení sumy 293,04 Eur, má teda žalobcovi zaplatiť sumu 1.387,51 Eur. Súd prvej inštancie súčasne priznal žalobcovi úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 1, 2 a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom v čase omeškania. Žalobca požadoval úrok z omeškania od 11.11.2016, hoci omeškanie u žalovanej začalo už skôr. Súd prvej inštancie však v súlade s dispozičnou zásadou tomuto návrhu vyhovel.

6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1, 2 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1, 2 C.s.p., keď vychádzajúc z výsledkov konania úspech žalobcu v konaní predstavoval 90,10% a úspech žalovanej predstavoval 9,90%. Teda čistý úspech žalobcu bol 80,20% (90,10% - 9,90%) a vzhľadom na tento pomer úspechu v konaní preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 80,20%.

7. Proti tomuto rozsudku v časti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Podané odvolanie odôvodnil ustanovením § 365 ods.1 písm. a/, b/, f/, h/. Poukázal na to, že žalobca nemal možnosť sa procesne v konaní brániť, keď súd svojim postupom znemožnil účasť žalobcu na konaní a bez tohto, aby žalobcu oboznámil o výsledku posúdenia prejudiciálnej otázky a možnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, žalobu žalobcu o zaplatenie peňažnej sumy zamietol. Vytýka súdu prvej inštancie, že ho nevyzval na vyjadrenia sa k otázke určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti a tak nepostupoval podľa § 129 C.s.p.. Ďalej súd nevyzval žalobcu ani podľa § 157 C.s.p., aby sa vyjadril v predbežnom právnom posúdení veci o vyhlásení bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, ktoré viedlo k zamietnutiu žaloby ako celku. Rovnako tiež namietal, že súd nevytýčil termín predbežného prejednania sporu podľa § 168 C.s.p.. Ďalej namietal, že takýto postup súdu nie je v súlade so zásadami účelnosti a hospodárnosti konania a nastala situácia, kedy jedinou možnosťou procesnej obrany žalobcu je právo podať odvolanie, čím sa de fakto prenáša úloha súdu prvej inštancie na súd druhej inštancie, čo nie je žiaduce. Čo sa týka celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť uviedol, že celkovú čiastku úveru (celkovú výšku nákladov) tvorí súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom, pričom o tejto skutočnosti bol žalovaný oboznámený v samotnej zmluve v časti 3. Údaje o výške poskytnutého úveru aj celkovej výške nákladov zmluva o úvere obsahuje, pričom takýto výklad súdu je podľa právneho názoru žalobcu šikanóznym uplatňovaním práva a prílišným formalizmom. Poukázal na rozsudok súdneho dvora z 9.11.2016 sp. zn X.-XX/XXXX, týkajúci sa výkladu čl. 1, čl. 3 písm. m), čl. 10 ods.1 a 2, čl. 22 ods.1 a čl. 23 Smernice európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách a spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice rady 87/102/EHS podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Home Credit Slovakia, a.s. a Y. H., vo veci návrhu na zaplatenie zostávajúcich dlžných súm z úveru, ktorý jej táto spoločnosť poskytla a s ktorého splácaním je v omeškaní. Z tohto rozsudku vyplýva, že samotné číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bez poplatkovosťou zmluvy o úvere, nakoľko celková čiastka úveru zo zmluvy jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým súčtom výšky poskytnutého úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojený so spotrebiteľským úverom, ktoré zmluva obsahuje. Pokiaľ sa týka predpokladov pre výšku RPMN z uvedeným výkladom súdu prvej inštancie nesúhlasil. Všetky údaje, ktoré boli potrebné pre výpočet RPMN podľa platnej legislatívy boli v zmluve o úvere obsiahnuté, v tomto sa javí odôvodnenie súdu za nepreskúmateľné. Nakoľko súd len stroho uvádza, že údaje o zmluve a o úvere chýbajú, avšak bez bližšej špecifikácie o aké údaje sa má jednať, zmluva o úvere obsahuje jednak výšku úveru, úrokovú sadzbu, dátum prvej splátky, ako aj dátum konečnej splatnosti, ako aj počet mesačných splátok. Z uvedeného preto nie je zrejmé, ktoré údaje podľa názoru súdu neboli uvedené. Rovnako tak žalobca nesúhlasí s tvrdením súdu týkajúcim sa skutočnosti, že v zmluve o úvere je uvedený nesprávny údaj o celkovej výške nákladov a výška RPMN je vypočítaná nesprávne. Nie je vôbec jasné, na základe akých skutočností súd tvrdí, že údaj o celkovej výške nákladov a RPMN je nesprávny. Žalobca súdu zaslal listinu s výpočtom RPMN, ktorý je vypočítaný podľa vzorca uvedeného v prílohe zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa žalobcu celková výška nákladov a RPMN bola vypočítaná správne, a preto súd nesprávne rozhodol, keď zmluvu o úvere z vyššie uvedeného dôvodu posúdil ako bezúročnú a bez poplatkov. Podľa názoru žalobcu je predmetné rozhodnutie vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné. Základom odôvodnenia súdneho rozhodnutia sú tie tvrdenia, ktorými súd popiera svoj

záver. Požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu sú požiadavky na argumentáciu v odôvodnení, pričom ide o také pravidlá argumentácie, ktoré musia byť dodržané v každom súdnom rozhodnutí. Nedostatočným odôvodnení súdneho rozhodnutia porušil súd práva žalobcu vychádzajúce z Čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. V.. Ú. XXXX/XX, na rozhodnutie Najvyššie súdu Slovenskej republiky XCdo/XX/XXXX, nález Ústavného súdu SR V.. Ú. XXX/XX, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. V.. Ú. XX/XX, ďalej nález Ústavného súdu Slovenskej republiky V.. Ú. XXX/XXXX. Ďalej poukázal na to, že z judikatúry, napríklad rozhodnutia Najvyššie súdu Českej republiky ochrana spotrebiteľa má svoje limity, pričom ochranu spotrebiteľa nemožno ponímať ako ochranu proti ľahkovážnosti a nezodpovednosti (Najvyšší súd ČR sp. zn. XXCdo/XXXX/XXXX). Súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy a aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Žalobca uzavrel dobrovoľne bez pripomienok a nátlaku. Poukázal aj na odlišné stanovisko sudcu, a zároveň podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Milana Ľaľíka k posudzovaniu ochrany spotrebiteľov všeobecnými súdmi vrátane Ústavného súdu SR, s ktorým sa tento nestotožňuje. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo zmenil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania.

8. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa žalovaná k žalobcom podanému odvolaniu nevyjadrila.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.

10. Podaným odvolaním nebol napadnutý I. a II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorými bolo konania v časti zastavené a žalobe čiastočne vyhovené a ktorým bola žalovaná zaviazaná na peňažné plnenie formou mesačných splátok, preto v tejto časti nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť a nebolo ho možné preskúmavať.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky V..Ú. XX/XX).

12. Podľa § 2 písm. g/ Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“), celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.

13. Podľa § 9 odsek 2 písm. j/ ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase

uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,

14. Podľa § 9 odsek 2 písm. k/ ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

15. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.

16. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.

17. Súd prvej inštancie uviedol, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie predpokladov potrebných na výpočet RPMN podľa ust. § 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ. K údaju o RPMN odvolací súd zdôrazňuje, že ide o jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN sa musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho výšky.

18. Žalobca v odvolaní namieta záver súdu prvej inštancie o tom, že zmluva neobsahuje údaj o RPMN. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie a dopĺňa, že údaj o RPMN nie je uvedený v správnej výške. Odvolací súd si overil výšku RPMN pri vstupných údajoch poskytnutého úveru vo výške 2.000,- Eur a 60 mesačných splátok po 61,29 Eur na internetovej kalkulačke na výpočet RPMN (https:// ekonomika.sme.sk/kalkulacky/ spotrebitelsky -uver-rpmn-rpsn.php) a na základe tohto zdroja vypočítal RPMN vo výške 30,87 %, pričom v zmluve je uvedená RPMN vo výške 29,23 %. Aj z tohto dôvodu sa v zmysle ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ úver považuje za bezúročný a bez poplatkov (úver sa v dôsledku nižšie uvedenej RPMN zdá byť pre spotrebiteľa výhodnejší, ako v skutočnosti je).

19. Vychádzajúc zo zmyslu a účelu právnej úpravy, ktorý odvolací súd popísal vyššie, nesprávne uvedené RPMN má rovnaký následok, ako je neuvedenie, a teda odvolací súd má za to, že zmluva ročnú percentuálnu mieru nákladov neobsahuje. Iba uvedenie správnej výšky RPMN si plní svoj účel pravdivo informovať spotrebiteľa o podmienkach v úverovej zmluve. Dokonca je podľa názoru odvolacieho súdu irelevantné, či zmluva obsahuje vyššiu alebo nižšiu (tak, ako tomu bolo v prejednávanej veci), nesprávne uvedenú RPMN. Cieľom uvedených ustanovení zákona je pravdivo informovať spotrebiteľa, čo sa v danom prípade nestalo. Preto je potrebné z uvedeného dôvodu v zmysle správnej interpretácie zákona považovať úver za bezúročný a bez poplatkov pre absenciu správne uvedenej RPMN.

20. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zmluva neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ, v dôsledku čoho sa úver podľa § 11 ods. 1 a 2 ZoSÚ považuje za bezúročný a bez poplatkov.

21. K námietke žalobcu, že nemal možnosť v konaní sa procesne brániť odvolací súd uvádza, že nariadeného pojednávania konaného dňa 10.05.2018 sa nezúčastnila žiadna zo strán konania.

22. Odvolacia námietka žalobcu spočívajúca v namietanom nesprávnom postupe súdu prvej inštancie týkajúceho sa možného postupu podľa § 129 ods. 1 C.s.p. nie je dôvodná. V danom prípade podanie žalobcu spĺňalo zákonom stanovené náležitosti, teda obsahovalo údaje, ktoré vyžaduje zákon, ktoré sú nevyhnutné pre identifikáciu podania, ale aj pre identifikáciu postupu súdu. Žaloba spĺňala všetky náležitosti vyžadované Civilným sporovým poriadkom, pričom nešlo o podanie vadné či už po stránke jeho neúplnosti alebo nezrozumiteľnosti. Súd môže pristúpiť k poučovacej povinnosti a výzve, len pokiaľ je podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, pričom tieto náležitosti sa môžu týkať len procesného práva, nie otázok práva hmotného. Skutočnosť, že žalobca pri podaní žaloby neuniesol dôkazné bremeno vzťahujúce sa na odôvodnenie svojej žaloby v zmysle hmotného práva nepredstavuje dôvod pre postup súdu v konaní v zmysle ustanovenia § 129 ods. 1 C.s.p..

23. Pokiaľ ide o inštitút predbežného prejednania sporu v zmysle § 168 C.s.p., tento predstavuje fakultatívny inštitút, a teda súd nie je povinný nariaďovať predbežné prejednanie sporu.

24. Čo sa týka námietky žalobcu, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a v úplnosti neodôvodnil, je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).

25. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov žalobe vyhovel, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 C.s.p.. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

26. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.

27. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania, ktorý odvolací súd považuje za vecne správny a zákonný a vo vzťahu ku ktorému neboli zo strany odvolateľa podané žiadne námietky.

28. So zreteľom na všetky tieto okolnosti odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 odsek 2 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a úspešná žalovaná si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila a vychádzajúc z obsahu spisu jej ani v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto odvolací súd rozhodol tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania sporovým stranám nepriznal.

30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).