Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

32Csp/103/2018

Potvrdené rozhodnutím 15Co/15/2019
„ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Jozefa Angeloviča v spore žalobcu: Y. O., B.. X.X.XXXX, X. T. B. XX, XXX XX L., právne zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31 954 448, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,- eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 32Csp/103/2018-55 zo 17.10.2018, takto rozhodol: P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Lenkou Benčovou v spore žalobcu Y. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. B. XX, XXX XX L., právne zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur takto

rozhodol:

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 500 eur v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 30.05.2018 domáhal voči žalovanému zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500 eur a náhrady trov konania. 2. V žalobe tvrdil, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 24C/9/2015 bol v konaní o určenie neprijateľnosti poplatku a určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov v postavení spotrebiteľa úspešný. Ako spotrebiteľ si uplatňuje satisfakciu za porušenie spotrebiteľských práv, keď svoje práva musel brániť podaním žaloby. V prípade, ak by žalobca neuplatnil porušenie svojho práva na súde, reálne mu hrozila ujma vo výške 367,49 eura a zároveň ďalšia ujma žalobcovi hrozila v prípade, že by súd neposúdil úver ako bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný sám úmyselne nakoncipoval zmluvu o úvere tak, že spotrebiteľ podpísal aj dohodu o poskytnutí služby napriek tomu, že o ňu nemal záujem a zároveň tak, že RPMN určil vo výške viac ako 70 %, čo je nepochybne úžernícke. 3. Žalobca ako dôkaz označil rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 24C/9/2015 zo dňa 07.06.2016. 4. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a navrhol ju ako nedôvodnú zamietnuť. Namietal, že nebolo preukázané, že by konaním žalovaného došlo k spôsobeniu nejakej ujmy v neprospech žalobcu. Tvrdil, že dohoda o poskytnutí služby bola individuálne dojednaná a tiež to, že odplata bola v predmetnom období právne prípustná zákonodarcom. Poukázal tiež na to, že k uplatneniu primeraného finančného zadosťučinenia dochádza s výrazným časovým odstupom. 5. Súd prejednal a rozhodol spor na pojednávaní konanom dňa 17.10.2018 za prítomnosti právneho zástupcu žalobcu, ktorý zotrval v plnom rozsahu na podanej žalobe. Žalovaný svoju neúčasť písomne ospravedlnil a súhlasil, aby súd pojednával v jeho neprítomnosti. Preto súd v súlade § 180 Civilného sporového poriadku vec prejednal v neprítomnosti žalovaného, oboznámil sa so spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav veci: 6. Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. 24C/9/2015 - 36 zo dňa 07.06.2016 určil, že zmluvná podmienka v Úverovej zmluve č. 8500050332 zo dňa 30.05.2014 v bode 8.1 v znení: Predmetom tejto dohody o poskytnutí služby je záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť a po splnení nižšie uvedených podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru, resp.

revolvingu, poskytnutého na základe žiadosti/zmluvy uzavretej medzi veriteľom a dlžníkom (ďalej len ako úver/revolving) a záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi odplatu za a) za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok úverov vo výške 367,49 eura, b) za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok revolvingu vo výške 167,04 eura v prípade, ak bude dlžníkovi revolving poskytnutý, odplatu je veriteľ oprávnený na základe vlastného uváženia jednostranne znížiť, k čomu dlžník udeľuje veriteľovi svoj súhlas. Veriteľ je povinný písomne oznámiť dlžníkovi stanovenú zníženú výšku odplaty, pričom písomné oznámenie bude tvoriť prílohu tejto dohody o poskytnutí služby“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Ďalej súd určil, že úver podľa Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500050332 zo dňa 30.05.2014 je bezúročný a bez poplatkov. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania, ktoré špecifikoval. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 15.09.2016.

7. V odôvodnení súd poukázal na to, že z predloženej žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru vyplýva, že žalobca požiadal žalovaného o poskytnutie úveru, pričom mu bola poskytnutá čiastka úverového limitu 1 500 eur so splatnosťou 48, s mesačnou splátkou vo výške 77,05 eura s celkovou čiastkou vo výške 3 698,40 eura, s predpokladanou RPMN za úver vo výške 70,01 %, s ročnou úrokovou sadzbou úveru vo výške 70,01 %, s priemernou RPMN za úver vo výške 49,67 %. Žalovaný žalobcovi strhol z úveru sumu 367,49 eura ako poplatok za to, že ak by snáď niekedy v budúcnosti žiadal o odklad splátok, aj to až pri splnení ďalších podmienok (stanovenej doby práceneschopnosti alebo skončenie pracovného pomeru), povolí jej odklad, ale maximálne troch splátok, a to všetko za poplatok 367,49 eura pri úvere vo výške 1 500 eur. Zmluvné dojednanie nie je formulované tak, že ak spotrebiteľ skutočne chce odklad splátok, môže si ho aktivovať, ale je formulované tak, že službu napriek tomu, že ju spotrebiteľ ešte nepotrebuje a zjavne ani nechce, zaplatí poplatok vo výške 367,49 eura. Mesačná splátka je vo výške 77,05 eura, pričom žalovaný nastavil zmluvu tak, že za odklad troch splátok, to je vo výške 231,15 eura, má spotrebiteľ zaplatiť poplatok, ktorý je o 136,34 eura vyšší ako súčet troch prípadných odložených splátok. Hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa je preto nepochybná (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20Co/111/2014 zo dňa 26.05.2015). Podľa súdu nie je možné vylúčiť súdnu kontrolu tejto zmluvnej podmienky s tým, že sa týka ceny. V danom prípade súd neposudzoval cenu ako jej primeranosť k dodanej službe, ale celú dohodu o cene za možný odklad splátok, ktorá spočíva v tom, že spotrebiteľ má platiť za niečo, čo mu nie je dodané (tzv. teória skutočného plnenia). Zo súdnej kontroly by bola vylúčená sporná dohoda, ak by bola individuálne dojednaná. Tento názor je však spochybnený už tým, že ide o formulárovú dohodu. Navyše z výpovede žalobcu, ktorej súd nemal dôvod neveriť, pretože je tiež dôkazným prostriedkom, vyplýva, že nemal záujem žiadnu takúto dohodu uzavrieť. Podľa názoru súdu je logické, že v čase, keď podpisoval žiadosť o poskytnutie úveru, výška sporného poplatku v tlačive danej úverovej zmluvy ešte nemohla byť uvedená, nakoľko nebolo známe, v akej výške bude žalobcovi úver schválený. Sporný poplatok nepredstavuje celé číslo a nepochybne ide o určité percento z poskytnutého úveru, takže poplatok musel byť do zmluvy dopísaný až po schválení úveru, a teda rozhodne nemohol byť odsúhlasený žalobcom. Súd preto dospel k záveru, že sporná zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná. Súd pritom zdôrazňuje, že platí prezumpcia práve o tom, že neprijateľná zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná, ako to vyplýva z § 53 ods. 3 OZ. Dôkazné bremeno o opaku je na žalovanom, ktorý však toto dôkazné bremeno neuniesol. Zmluva vypracovaná žalovaným a predložená žalobcovi na podpis vzbudzuje zdanie, ako keby jej obsahom bol len jeden právny úkon. Je to evidentné hneď z jej označenia. Až na 2. strane pretlačeného formulára zmluvy je pod bodom 8. spomenutá dohoda o poskytnutí služby. V prípade dvoch alebo viacerých právnych úkonov obsiahnutých v jednej listine, by preto malo byť bežnou praxou a zvyklosťou bankových alebo nebankových subjektov túto pluralitu právnych úkonov zvýrazniť. Žalovaný túto pluralitu právnych úkonov vôbec nezvýraznil, ale naopak vyvolal dojem, ako keby so žalobcom uzatvoril len jeden právny úkon. Takéto konanie žalovaného bežnej praxi a zvyklostiam odporuje a preto je v rozpore s dobrými mravmi. Konanie priečiace sa dobrým mravom je preto dôvodom neplatnosti právneho úkonu podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

8. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že v zmluve o revolvingovom úvere absentuje jednoznačne uvedená RPMN, preto s poukazom na ust. § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z.z. žalovaný nemá nárok na úrok. S poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, mal súd za to, že RPMN vo výške viac ako 70 % ju neprimeraná. Nepochybne teda ide o úžernícky úver a ako taký je neplatný. Dohoda o RPMN v predmetnej zmluve je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom k tomu, že ide o absolútne neplatnú dohodu, nie je možné je modifikovať, a preto má súd za to, že RPMN nie je v zmluve uvedená, a preto sa spotrebiteľský úver s poukazom na ust. § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. považuje za bezúročný a bez poplatkov.

9. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o ochrane spotrebiteľa“), každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Podľa § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Podľa § 4 ods. 2 Zákona o ochrane spotrebiteľa, predávajúci nesmie a) ukladať spotrebiteľovi povinnosti bez právneho dôvodu, b) upierať spotrebiteľovi práva podľa § 3, c) používať nekalé obchodné praktiky a neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. 10. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej zmluvy. Žalobca pri uzatvorení a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalovaný je obchodnou spoločnosťou, pričom jedným z predmetov jeho podnikania (činnosti) je poskytovanie úverov a pôžičiek nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov. 11. Súdne rozhodnutia už ustálili, že nevyhnutnosť ochrany spotrebiteľa je daná jeho nerovným postavením vo vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ vyplývajúcim z nerovnováhy vyjednávacej sily, nerovnomernosti znalostí a ekonomickej neúmernosti zdrojov. Systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS, ktorý bol prebratý aj do Občianskeho zákonníka, vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi z hľadiska jeho vyjednávacej sily, z hľadiska úrovne informovanosti, čo ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky vopred vytvorené predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. V týchto vzťahoch je práve dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, pretože má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby poskytuje. 12. Zákon za účelom ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v porovnaní s dodávateľom na vyváženie faktickej prevahy dodávateľa zakotvil pomerne prísne pravidlá a náležitostí, ktoré musí zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňať. Bolo preto povinnosťou súdu podrobiť kontrole obsahové náležitosti zmluvy o úvere. Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. 24C/9/2015 - 36 zo dňa 07.06.2016 vyslovil neprijateľnosť zmluvnej podmienky uvedenej v bode 8.1 zmluvy o úvere a určil, že úver je bezúročný a bez poplatkov Súd prvej inštancie poukázal na to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje všetky obsahové náležitosti v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch a súčasne obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. 13. Súd poukazuje na to, že zmyslom primeraného finančného zadosťučinenia je jednak satisfakčná funkcia, ktorá sa vzťahuje na konkrétneho spotrebiteľa, ktorému je primerané finančné zadosťučinenie priznané v relutárnej podobe. Okrem toho má však primerané finančné zadosťučinenie aj preventívnu funkciu, ktorá nie je o nič menej významná a ktorej úlohou je odradiť nečestných dodávateľov od porušovania právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Napokon existuje tu sankčná funkcia primeraného finančného zadosťučinenia, ktorá má viesť k tomu, aby dodávatelia boli postihnutí aj v majetkovej sfére, keďže ako ukazuje už niekoľkoročná súdna prax, konštatovanie absencie požadovaných zákonných náležitostí v zmluvách so spotrebiteľmi, resp. vyhlásenie zmluvných podmienok za neprijateľné (ide de facto o morálne odsúdenie), javí sa byť nedostatočným. Nemožno zabúdať na to, že bol to práve žalovaný, kto sa dopustil konania v rozpore so zákonom a vopred naformuloval zmluvné podmienky zmluvy o úvere, ktorú zjavne boli v neprospech spotrebiteľa a boli spôsobilé spôsobiť ujmu v majetkovej sfére za situácie, keď spotrebiteľ bol povinný platiť za službu (odklad splátok) ktorú nevyužil, resp. ani v budúcnosti nemienil využiť a zároveň dojednal so spotrebiteľom úroky v sadzbe odporujúcej dobrým mravom (70,01 % p.a.). 14. Pokiaľ ide o námietku žalovaného ohľadom toho, že žalobcovi nevznikla žiadna ujma, resp. že ju náležitým spôsobom nepreukázal, súd poukazuje na ust. § 3 ods. 5 veta posledná Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorého kvalifikačným znakom pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je

spôsobilosť konania porušiteľa privodiť ujmu spotrebiteľovi. Postačuje hrozba vzniku ujmy. Pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je teda podstatné to, že k porušeniu práva došlo. Uvedená skutočnosť v danom prípade vyplýva z vyššie citovaného rozsudku č. k. 24C/9/2015 - 36, ktorým bol konštatovaný rozpor s ust. § 9 ods. 2 Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách a § 3 ods. 1, § 39 a § 53 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka. 15. Preukázanie vzniku ujmy nie je nevyhnutnou náležitosťou pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Na priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie úplne postačovala už len hrozba vzniku ujmy. Uvedený právny názor je plne v súlade s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/168/2016 zo dňa 25.01.2017 podľa ktorého, cit.: „V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne opierajúci sa o ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany.“ 16. Žalovaný namietal, že nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobca uplatnil s výrazným časovým odstupom. K uvedenému súd uvádza, že zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a ani iný právny predpis nestanovujú lehotu na uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie (aj keď súd nevylučuje, že za určitých konkrétnych okolností by oneskorené uplatnenie tohto nároku mohlo mať vplyv napr. na výšku primeraného finančného zadosťučinenia).V danom prípade rozsudok č. k. 24C/9/2015 - 36 nadobudol právoplatnosť dňa 15.09.2016 a žaloba o primerané finančné zadosťučinenie bola na súd podaná dňa 30.05.2018, teda viac ako rok a pol po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku, ktorým bolo konštatované porušenie spotrebiteľských práv. Z uvedeného dôvodu nie je možné uvažovať o uplatnení nároku žalobcu „s výrazným časovým odstupom“. 17. Žalovaný ďalej namietal, že dohoda o poskytnutí služby bola individuálne dojednaná a nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. K uvedenému súd uvádza, že v konaní o nároku na primerané finančné zadosťučinenie súd vychádza z právoplatného rozsudku súdu o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Pokiaľ sa žalovaný nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, mal možnosť podať odvolanie voči predmetnému rozsudku, čo však neurobil a rozsudok tak nadobudol právoplatnosť. Okrem toho súd poukazuje na množstvo rozhodnutí v obdobných veciach, kde bola totožná alebo obdobná zmluvná podmienka vyhlásená za neprijateľnú, ktoré rozhodnutia sú žalovanému dobre známe. 18. Pokiaľ ide o výšku priznaného primeraného finančného zadosťučinenia, súd uvádza, že samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame finančné vyčíslenie, keďže má vyjadrovať satisfakciu (v zmysle odškodnenia) za stav, keď sa spotrebiteľ musel obrátiť na súd a žiadať o ochranu svojich práv. V tomto smere súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Odo/652/2001, podľa ktorého, cit: „Právní praxe i právní teorie jsou zajedno v tom, že nárok na přiměřené zadostiučinění je nárokem, jímž se reparuje újma nemateriální povahy. Tento aspekt vyvěrá již z podstaty tohoto nároku, který se označuje jako zadostiučinění neboli satisfakce, aby se již v názvu zdůraznila jeho imateriální povaha.“ 19. V danom prípade súd považoval za spravodlivé priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur, ktorú žalobca požadoval. Pri úvahe o výške priznaného finančného zadosťučinenia súd vychádzal z intenzity porušenia spotrebiteľských práv zohľadňujúc tiež časový aspekt závadného konania žalovaného. K porušeniu spotrebiteľských práv došlo v dôsledku (i) neuvedenia všetkých náležitosti úverovej zmluvy v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch, (ii) naformulovania neprijateľnej zmluvnej podmienky v neprospech spotrebiteľa a (iii) „dohode“ o úrokoch odporujúcich dobrým mravom (70,01% p.a.). Z činnosti súdu je pritom známe, že sa nejedná o ojedinelé porušenie spotrebiteľských práv zo strany žalovaného. Spotrebiteľ sa musel svojich práv domáhať na súde, pričom v konaní o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok a určenie úveru za bezúročný a bez poplatkov bol úspešný. Uplatnená výška primeraného finančného zadosťučinenia zohľadňuje to, že žalovaný z poskytnutého úveru ihneď strhol sumu 367,49 eura. Pri výške poskytnutého úveru 1 500 eur - 367,49 eura (poplatok za odklad splátok) bola žalobcovi reálne poskytnutá suma 1 132,51 eura, za ktorú mal uhradiť až 3 698,40 eura v 48 mesačných splátkach po 77,05 eura pri úrokovej sadzbe 70,01 % ročne. V prípade nepodania

žaloby o vyhlásenie úveru za bezúročný a bez poplatkov by došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu vo výške 2 565,85 eura (3698,40 eura - 1 132,51 eura). Žalobcom požadovanú sumu 500 eur súd považuje za primeranú k okolnostiam tohto konkrétneho prípadu. 20. Možno preto zhodnotiť, že primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu je suma 500 eur, ktorá zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobcovi ako spotrebiteľovi primeranú satisfakciu. Súd na záver pripomína, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/137/2016 zo dňa 24.05.2017). V danom prípade podľa názoru súdu priznaním primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500 eur nedôjde na strane žalobcu k majetkovému obohateniu, ale bude slúžiť ako odškodnenie za to, že sa žalobca na súde musel domáhať svojich práv voči veriteľovi. 21. Z týchto dôvodov súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 22. Podľa § 255 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Podľa § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 23. Súd priznal úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne na Krajský súd v Prešove cestou tunajšieho súdu. Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané. Odvolanie musí ďalej obsahovať, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov tak, aby jeden zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).