Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Co-429-2017.pdf
PDF · 90.04 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/429/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a členiek senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu: V. B., bytom G. XXX/X, Y., zastúpeného JUDr. E. D., advokátom so sídlom v Y., X. č. X/A, proti žalovanému: G., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. S. Q., s.r.o., so sídlom J., T. č. XX, o zaplatenie 150 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 25. augusta 2017, č.k. 6Csp/49/2017-51, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca žalobou podanou dňa 20.03.2017 uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy 150 eur (titulom bezdôvodného obohatenia) spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne od 01.08.2016 do zaplatenia, ako i nárok na náhradu trov konania. Vychádzajúc zo skutkových zistení v predmetnej veci a s poukazom na ust. § 107 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka dospel súd k záveru, že námietka premlčania vznesená žalovaným je dôvodná, preto žalobu zamietol z dôvodu premlčania práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd poukázal na to, že v spore žalobca tvrdil, že zmluva o revolvingovom úvere uzavretá dňa 25.04.2013 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov a žalovaný mal titul len na vrátenie úverovej istiny. Následne tvrdil, že k platnému uzavretiu zmluvy ani zrejme nedošlo vzhľadom na mechanizmus uzatvárania zmluvy. Je však nesporné, že žalobca zaplatil celú sumu 1.843,80 eur najneskôr dňa 21.10.2013, keď žalovaný ako veriteľ oznamuje žalobcovi vysporiadanie všetkých záväzkov v dôsledku zaplatenia. Objektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 2 OZ začala plynúť najneskôr od 21.10.2013 a táto uplynula 21.10.2016. Subjektívna premlčacia doba mohla síce podľa žalobcu plynúť dňa 01.07.2016, kedy sa dozvedel o bezdôvodnom obohatení na strane žalovaného, avšak táto nemohla „predĺžiť“ plynutie objektívnej premlčacej doby, ktorá doplynula 21.10.2016 a tým skončilo plynutie aj subjektívnej premlčacej doby. V tomto smere sa súd stotožnil s právnou argumentáciou na strane žalovaného. Žaloba bola podaná dňa 20.03.2017, teda po uplynutí objektívnej premlčacej doby, preto súd žalobu zamietol. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že v zmysle § 107 ods. 2 OZ išlo o desaťročnú premlčaciu dobu, pretože išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie. Takýto úmysel na strane žalovaného nebol preukázaný. Účastníci uzavreli a podpísali zmluvu, o ktorej ešte dnes žalovaný vyhlasuje, že je platne uzavretá a takéto zmluvy uzatváral vo viacerých prípadoch, pretože išlo o formulárové zmluvy a súdu je známe z úradnej činnosti, že takéto zmluvy uzatváral vo veľkom počte so spotrebiteľmi. Nemožno uvažovať ani o priamom alebo nepriamom úmysle získať bezdôvodné obohatenie. Úmysel by musel existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia, pričom žalovaný práve na výzvu žalobcu, ktorý žiadal predčasnú splátku, poskytuje listom
z 09.10.2013 žalobcovi stanovisko o výške mimoriadnej splátky zo zmluvy o úvere. Právny záver, že by malo ísť v prípade konania žalovaného o úmyselné bezdôvodné obohatenie nemá jednoznačnú oporu ani v rozhodovacej praxi súdov. Preto súd žalobu zamietol v celom rozsahu. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania súd odôvodnil ust. § 262 ods. 1 , § 255 ods. 1 CSP s tým, že v spore bol plne úspešný žalovaný, preto mu súd priznal plnú náhradu trov konania.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobca. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/109/2007, podľa ktorého úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, sú v obidvoch prípadoch psychickým stavom, čo znamená, že samé osebe nemôžu byť predmetom dokazovania, keďže predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie subjektu (jeho vnútorné zámery) prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom dôvodiť. Súd prvej inštancie nemal za preukázaný úmysel ako taký, tento záver vyvodil zo skutočnosti, že žalobca o tomto úmysle nepredložil žiadny dôkaz. Predloženie dôkazu o existencii úmyslu však nie je možné, keďže samotný úmysel je len psychickým stavom, a teda je otázne, aký priamy dôkaz o jeho existencii by bolo možné v akomkoľvek prípade vôbec predložiť (okrem prípadu, ak by sa samotný žalovaný k existencii úmyslu priznal). Ďalej uviedol, že zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vo všeobecnosti nie je viazané na zavinenie zo strany obohacovaného subjektu. S prihliadnutím na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky, v rámci ktorej sa v mnohých prípadoch vyslovili závery o neplatnosti úverovej zmluvy, či bezúročnosti a bez poplatkovosti úveru vyplývajúcej zo zmluvy a napriek kontinuálnej praxi žalovaného, ktorý naďalej poskytoval úvery z formulárových zmlúv, len ťažko možno uvažovať o tom, že žalovaný nemal úmysel sa obohacovať na úkor spotrebiteľov. Keďže právnická osoba nemôže mať úmysel ako psychický stav, poukázal na výkladové pravidlo podľa zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb, a to na tzv. identifikačnú teóriu, podľa ktorej z dôvodu, že právnická osoba nemá prirodzenú vnútornú schopnosť konať, konajú za ňu priamo alebo nepriamo určité fyzické osoby. Právnická osoba sa stotožňuje s konaním a myslením týchto osôb, ktoré sa nazývajú orgány právnickej osoby. Žalovaný ako podnikateľský subjekt koná na vlastnú zodpovednosť a jeho orgány sú povinné konať s odbornou starostlivosťou. Bol toho názoru, že u žalovaného je možné predpokladať, že tento má dostatočný personálny aparát na to, aby bol schopný absolútne bez problémov posúdiť právnu úpravu zákona o spotrebiteľských úveroch a pripraviť zmluvu tak, aby mala náležitosti podľa zákona. Poukázal na viaceré rozhodnutia súdov SR. Namietal, že nesúhlasí s rozhodnutím súdu o nároku na náhradu trov konania. Uviedol, že sa pokúsil vec riešiť so žalovaným mimosúdnou dohodou a poukázal na svoje postavenie spotrebiteľa v spore ako slabšej strany. Zdôraznil, že za určitých okolností je možné prihliadnuť aj na iné okolnosti, ako len na pomer úspechu vo veci, a to najmä v prípade, ak jedna zo strán svojím konaním spôsobí, že druhá strana podá návrh na začatie konania. Citoval ustanovenia § 256 ods. 2 a § 257 CSP. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
5. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 150 eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie žalobu zamietol, keď dospel k záveru, že námietka premlčania vznesená žalovaným je dôvodná a právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčané. Pokiaľ objektívna premlčacia doba začala plynúť dňa 21.10.2013, ktorým dňom žalovaný oznamuje žalobcovi vysporiadanie všetkých záväzkov v dôsledku zaplatenia, a táto uplynula dňa 21.10.2016, je žaloba zo dňa 20.03.2017 podaná po uplynutí 3-ročnej objektívnej premlčacej doby.
6. Podľa § 107 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka v platnom znení, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
7. V posudzovanej veci žalobca uplatnil právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný sa uplatnenému právu bránil námietkou premlčania. V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia zákon stanovuje subjektívnu a objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a dôjde k uplatneniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Pre počiatok plynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Pre začiatok plynutia 3-ročnej, resp. 10-ročnej objektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne (fakticky) došlo.
8. Pokiaľ ide o premlčanie, odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku žalobcu ohľadne plynutia objektívnej premlčacej doby. Nestotožňuje sa s názorom žalobcu, že na strane žalovaného došlo k vzniku úmyselného bezdôvodného obohatenia, v dôsledku čoho by sa inak 3-ročná objektívna premlčacia doba predĺžila na 10 rokov odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo. Napriek názorom vysloveným vo viacerých rozhodnutiach okresných a krajských súdov, odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že v postupe žalovaného pri uzatváraní zmlúv o úvere nemožno vidieť úmyselné bezdôvodné obohatenie, ktorá okolnosť by mala vplyv na dĺžku objektívnej premlčacej doby. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno uvažovať o tom, že by žalovaný úmyselne uzatváral neplatné zmluvy, resp. zmluvy bezúročné a bez poplatkov a úmyselne prijímal plnenia bez právneho dôvodu. Takýto záver navyše z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie nevyplynul.
9. V 10. ročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bolo bezdôvodné obohatenie získané úmyselne. Úmysel, či už priamy alebo nepriamy, musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Nestačí teda, keď povinný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne a potom by si ho úmyselne ponechal. Ak nie sú splnené podmienky na 10-ročnú premlčaciu dobu, platí trojročná objektívna premlčacia doba, a to aj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil, nakoľko zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou. Občiansky zákonník napriek tomu, že vymedzuje vo svojich ustanoveniach úmyselné bezdôvodné obohatenie, podstatu úmyselného konania nevymedzuje, preto sa pri skúmaní úmyslu konajúcej osoby vychádza z právnej úpravy zavinenia, obsiahnutej v trestnom práve. Zavinenie podľa § 15 Trestného zákona je vybudované na dvoch zložkách
- vedomostnej a vôľovej. Podľa stupňa vôľovej zložky sa rozlišuje úmysel priamy alebo nepriamy. O priamy úmysel pri bezdôvodnom obohatení podľa Občianskeho zákonníka ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že svojím konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne, že ho získať chcel (prítomnosť vedomostnej i vôľovej zložky). O nepriamy úmysel ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného obohatil, vedel, že svojím konaním môže získať bezdôvodné obohatenie a pre prípad, že sa tak stane, bol s týmto následkom uzrozumený. 10. Odvolací súd má za to, že na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie však nestačia všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, respektíve jeho vedomosť o tom, že viaceré jeho nároky, uplatnené voči spotrebiteľom, boli v dôsledku súdnej kontroly spotrebiteľských zmlúv súdom vyhlásené za neplatné, prípadne úvery poskytnuté spotrebiteľom považované za bezúročné a bez poplatkov z dôvodu absencie obligatórnych zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pre možnosť súdu konštatovať vedomostnú zložku úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohacovať, by bolo nutné v každom konkrétnom prípade s poukazom na okolnosti uzavretia danej úverovej zmluvy s konkrétnymi zmluvnými stranami preukázať, že žalovaný, ako úverový veriteľ, v čase uzavretia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy skutočne vedel, alebo aspoň bol uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje na úkor dlžníkov. Žalovaný skutočne chcel získať odplatu vo forme úrokov za poskytnutý úver, táto skutočnosť ale nedokazuje jeho úmysel získať bezdôvodné obohatenie. Žalovaný v čase uzavretia zmluvy dňa 25.04.2013, ani v čase prijatia platieb od žalobcu nemohol vedieť, ani predpokladať, že o niekoľko rokov neskôr v dôsledku neskorších legislatívnych zmien, prijatých za účelom úpravy práv a povinností v spotrebiteľských zmluvách v záujme ochrany práv spotrebiteľov pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, súdy budú eventuálne posudzovať obdobné zmluvy o úvere ako uzavrel žalobca so žalovaným, ako zmluvy v
rozpore so spotrebiteľským právom. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na početné zmeny a novely zákonných ustanovení upravujúcich spotrebiteľské zmluvy tak v Občianskom zákonníku, ako aj v osobitných právnych normách upravujúcich spotrebiteľské právo (zákon č. 129/2010 Z. z., zákon č. 250/2007 Z. z.) v jednotlivých obdobiach účinnosti a platnosti, v dôsledku ktorých je taktiež značne obtiažne jednoznačne a nespochybniteľne preukázať úmysel žalovaného ako veriteľa už v čase uzatvárania zmlúv o spotrebiteľských úveroch uzatvárať tieto zmluvy s úmyslom bezdôvodne sa obohacovať.
11. V danom prípade žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by už v čase uzavretia úverovej zmluvy existoval úmysel žalovaného, a že by tento smeroval k bezdôvodnému obohacovaniu sa. Je zrejmé z obsahu zmluvy a z podnikateľskej činnosti žalovaného, že žalovaný uzatvára spotrebiteľské zmluvy s cieľom dosahovania zisku formou úrokov a poplatkov za uzatvorenie zmluvy ako odplaty za stratu finančných prostriedkov, ktoré poskytne klientovi - spotrebiteľovi. Ak nebolo v konaní zo strany žalobcu bez akýchkoľvek pochýb preukázané úmyselné konanie žalovaného pri získavaní bezdôvodného obohatenia, ktoré by malo vplyv na predĺženie objektívnej premlčacej doby z troch na desať rokov v zmysle ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie postupoval správne, ak zohľadnil ako relevantnú trojročnú objektívnu premlčaciu dobu plynúcu odo dňa 21.10.2013, keď žalovaný ako veriteľ oznámil žalobcovi vysporiadanie všetkých záväzkov v dôsledku zaplatenia, nakoľko bolo nesporné, že žalobca zaplatil celú sumu vo výške 1 843,80 eur.
12. Súd prvej inštancie správne posúdil plný úspech žalovaného v spore, preto žalovanému v súlade s § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov konania. Nakoľko v konaní neboli preukázané výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, neboli splnené podmienky na to, aby súd prvej inštancie výnimočne náhradu trov konania žalovanému nepriznal.
13. Vzhľadom na to, že odvolacie námietky žalobcu neboli dôvodné, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
14. V odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní mu však žiadne trovy nevznikli, preto odvolací súd vyslovil, že žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).