Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Saz-59-2018.pdf
PDF · 163.51 KB
Case nature
Area
Subarea
5Saz/59/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Naďom v právnej veci žalobkyne: M. E., nar. XX.XX.XXXX v meste B., C., štátna príslušnosť S. M., Q. národnosti, bez cestovného dokladu, za účasti maloletých detí: 1. I. I., nar. XX.XX.XXXX a 2. J. I., nar. XX.XX.XXXX, obe štátna príslušnosť S. M., zastúpení Ligou za ľudské práva, občianske združenie, Baštová 5, 811 03 Bratislava, pobočka Košice, Hlavná 68, 040 01 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-197-34/2017-Ž zo dňa 15.06.2018, takto
rozhodol:
I./ Krajský súd v Košiciach správnu žalobu z a m i e t a.
II./ Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalovaný napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-PO-197-34/2017-Ž zo dňa 15.06.2018 (č.l. 6-10 spisu) podľa § 13 ods. 1 Zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o znení a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o azyle“) neudelil azyl žalobkyni, nar. XX.XX.XXXX v meste B., C., S. M., Q. národnosti, O.U. vierovyznania, vydatá, bez cestovného dokladu, posledným trvalým pobytom v krajine pôvodu B., J. K., C., S. M., t.č. v H. Q. Z. F. R. (ďalej len „H.“), Slovenská republika (ďalej len „SR“) a jej maloletým deťom: I. I., nar. XX.XX.XXXX a 2. J. I., nar. XX.XX.XXXX a neposkytol im doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle.
2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa a jej maloleté deti boli dňa XX.XX.XXXX na základe Nariadenia rady ES č. 604/2013 vrátení na územie SR z S. S.. Dňa XX.XX.XXXX v priestoroch W. Q.T. R. U. bol so žalobkyňou spísaný Dotazník žiadateľa o udelenie azylu (ďalej „dotazník“). Uviedla, že z krajine pôvodu nebola nikdy trestne stíhaná a žiadne problémy s bezpečnostnými, či inými zložkami štátu nikdy nemala. Nebola členom žiadnej politickej strany, hnutia alebo organizácie. Nebola na vojenskej službe, ani v žiadnych iných ozbrojených zložkách neslúžila. Z domovskej krajiny z mesta P. vycestovala dňa XX.XX.XXXX letecky spolu s manželom a s dcérou do E.. Z E. pokračovali v ceste letecky do T.. Cestovala na svoj cestovný pas opatrený vízami. Z T. cestovali do R. a odtiaľ spolu so švagrom. ktorý žije v S. autom do mesta A.. Na návšteve u švagra ostali do XX.XX.XXXX. Naspäť do C. cestovali autobusom z mesta A. do mesta B.. Cesta trvala dva dni. Niekoľko hodín po príchode prišla po manžela menovanej polícia a odviedli ho na policajnú stanicu, kde bol zadržiavaný do nasledujúceho dňa - XX.XX.XXXX. Po tomto incidente sa rozhodli, že z S. spolu s manželom s dcérou odídu. Ich cieľovou krajinou bolo S., kde žije manželov brat, ktorý by im pomohol. V tom čase bola tehotná a mala problémy so Š. Ž.. Ujo z manželovej strany ich odviezol autom do T., odkiaľ z neznámeho miesta pokračovali v ceste kamiónom do S.. V S., v neznámom meste nastúpili na taxi, ktorý ich odviezol do mesta Q., kde je utečenecký tábor. Tam požiadali o azyl a boli tam umiestnení do konca júla XXXX. Neskôr boli umiestnení v táboroch v
E., Z. I. R. J.. Ďalej uviedla, že manželove problémy sú založené na náboženskom základe. Polícia ho často brala na policajné oddelenie, odkiaľ sa vracal zbitý. Okrem týchto problémov mal aj problémy s podnikaním, podnikal s kamarátom, ktorý v roku 2016 zmizol. Z dôvodu bezpečnosti sa preto spolu s dcérou presťahovala ku rodičom do obce B., kde žila až do ich odchodu do S. dňa XX.XX.XXXX. Manžel ich pravidelne navštevoval raz do mesiaca. Ako ďalej uviedla o azyl pre seba a svoje maloleté deti žiada aj z dôvodu obáv o deti, nechce aby vyrastali v krajine, kde je korupcia a vojna. Chce, aby dostali dobré vzdelanie, lebo v C. sa to nedá. Okrem toho sa bojí aj o svoje zdravie. Má problémy so Š. Ž.. Menovaná pri pohovore deklarovala obavy v prípade návratu do krajiny pôvodu z dôvodu, že manžela tam zabijú a ona ostane s deťmi sama.
3. Žalovaný v odôvodnení uviedol, že všetky žiadateľom uvedené skutočnosti počas konania boli objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené. V jej prípade nebola preukázaná opodstatnenosť jej obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle.
4. Žalovaný správny orgán konštatoval, že z výpovede žalobkyne je zrejmé, že v krajine pôvodu nikdy nečelila žiadnym problémom zo strany štátu ani neštátnych pôvodcov, ktoré by mohli byť považované za prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d/ zákona o azyle, a teda ani nečelila prenasledovaniu v zmysle § 8 zákona o azyle, resp. Ženevského dohovoru z roku 1951. Zo zisteného skutkového stavu mal žalovaný za to, že žalobkyňa nesplnila primárny predpoklad pre udelenie azylu a nepreukázala opodstatnenosť obáv z prenasledovania tak, ako to upravuje zákon o azyle a Ženevský dohovor, ktoré sú pre SR záväzné. Z jej výpovede považoval taktiež za zrejmé, že v krajine pôvodu pred jej opustením nečelila žiadnym problémom ani zo strany neštátnych pôvodcov, ktoré by bolo možné subsumovat' pod pojem prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle, t. j. prenasledovanie z dôvodu jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k sociálnej skupine alebo z dôvodu jeho politického názoru, či za uplatňovanie politických práv a slobôd. Dôvodom jej žiadosti a azyl, o ktorý požiadala aj v mene svojich maloletých detí, sú manželove problémy v krajine pôvodu. Žalobkyňa len nasledovala svojho manžela, pretože chcela, aby ostali spolu ako rodina.
5. Ďalej vzal žalovaný do úvahy aj zdravotný stav žalobkyne. Žalobkyňa mala problémy so Š. Ž.. Podľa lekárskej správy zo dňa XX.XX.XXXX, založenej v administratívnom spise (str. 99), žalobkyňa sa lieči na Š. Ž. od svojich 14 rokov, krátko užívala aj tabletky, toho času je bez medikamentóznej liečby. V januári 2018 po vyšetrení na L. ambulancii vo R. P. jej bolo indikované operačné riešenie J.. Zákrok bol realizovaný vo februári XXXX vo M. F. R. S., bez komplikácií, záver z kontroly znel rana W. T. E. A.. Podľa relevantných správ o krajine pôvodu konkrétne v meste B., kde žalobkyňa naposledy žila, je dostupná lekárska starostlivosť pre pacientov s ochorením Š. Ž.. Sama uviedla, že ochorením trpí už od 14 rokov a chvíľu brala aj tablety, teda L. C. a liečená. Ako ďalej uvádza správa o krajine pôvodu, H. Z. Š. Ž. za posledné roky klesla, vďaka aktívnej práci lekárov. Najčastejším ochorením Š. Ž. R. C. D. H. J., ktorá bola u žalobkyne diagnostikovaná a operačne realizovaná v SR. Žalovaný považoval za zrejmé z lekárskej správy, že u žalobkyne sa nevyskytli žiadne komplikácie, nemusí brať ani lieky. V prípade jej prípadného návratu do C. by mala zabezpečenú zdravotnú starostlivosť.
6. Žalovaný konštatoval, že čo sa týka udelenia azylu v zmysle § 10 zákona o azyle, t.j. na účel zlúčenia rodiny, tieto neboli v prípade žalobkyne splnené z objektívnych dôvodov, keďže táto nemá na území Slovenskej republiky žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom.
7. Vzhľadom k tomu, že neboli splnené dôvody pre udelenie azylu, bolo potrebné v zmysle zákona o azyle tiež posúdiť, či žalobkyňa spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, ktorá sa poskytuje vtedy, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, pričom vážnym bezprávím sa podľa § 2 písm. f) zákona o azyle rozumie uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest alebo vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané, či nežiadúce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám
po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase, než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelení, či neudelení doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa a z nich je potrebné vychádzať.
8. Migračný úrad vyhodnotením prípadu dospel k záveru, že: 1/ V krajine pôvodu žalobkyni nehrozí trest smrti ani jeho výkon, nakoľko nespáchala žiaden trestný čin a ani nevykonávala žiadnu činnosť, pre ktorú by jej trest smrti a jeho výkon hrozil. Proti žalobkyni nebolo nikdy vedené trestné konanie, nebola väznená, zatknutá alebo zadržaná. 2/ V krajine pôvodu jej nehrozí mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, nakoľko nevykonávala žiadnu činnosť, pre ktorú by jej uvedené hrozilo. Neexistuje žiaden dôvodný predpoklad, že by bola žalobkyňa v prípade svojho návratu do krajiny pôvodu vystavená prenasledovaniu, alebo vážnemu bezpráviu rovnako zo strany štátnych, ako i zo strany neštátnych pôvodcov. 3/ V krajine pôvodu jej nehrozí vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu a to z objektívnych dôvodov, nakoľko podľa dostupných informácií v S. M., konkrétne v C. v súčasnosti neprebieha žiaden ozbrojený konflikt, v ktorom by vôbec mohlo dochádzať k ohrozeniam obyvateľov na základe neselektívneho násilia.
9. Z vyššie uvedených dôvodov žalovaný rozhodol podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle neposkytnúť žalobkyni doplnkovú ochranu.
10. Žalovaný posúdil aj možnosť udelenia azylu z humanitného dôvodu. Úvodom poukázal na to, že podmienky udelenia azylu z humanitných dôvodov nie sú zákonom ustanovené a na jeho udelenie nie je právny nárok. Poukázal na využitie tohto inštitútu v odôvodnených prípadoch, za ktorý však nepovažuje prípad žalobkyne. Ako vyplýva z jej lekárskej správy, nie je v ohrození života, nevyžaduje si bezodkladný operačný zákrok, nie je nutná medikamentózna liečba. Na základe tohto odôvodnenia žalovaný dospel k záveru, že žalobkyni nie je potrebné udeliť humanitný azyl.
11. Na margo vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu, ktorý označil situáciu v C. za vnútroštátny ozbrojený konflikt, uviedol, že na základe informácií o krajine pôvodu takéto tvrdenie možno absolútne vylúčiť. Ako vyplýva z relevantných informácií, čo napokon konštatovala aj samotná právna zástupkyňa vo svojom vyjadrení (str. 140 spisu), nejde o výnimočne vysokú mieru neselektívneho násilia. Spôsobujú ju najmä strety medzi islamskými militantmi a štátnymi orgánmi. Pokiaľ štát prostredníctvom svojich zložiek chráni svojich občanov proti nežiaducim kriminálnym, či ozbrojeným aktérom, nemôže ísť o vnútroštátny ozbrojený konflikt, takáto úvaha by smerovala k tomu, že takmer v každom štáte prebiehajú ozbrojené konflikty. Ďalej považoval za potrebné skonštatovať, že rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-285/11 nemá žiadnu relevanciu k tomuto prípadu, či k osobe žalobkyne a ani k situácii v C.. Taktiež nebolo preukázané, že by púha prítomnosť žalobkyne v krajine pôvodu mohla spôsobiť vážne a individuálne ohrozenie jej osoby a jej života. Žalovaný poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-465/07 a uviedol, že na základe relevantných informácií v prípade bezpečnostnej situácie v C. nie je možné uplatniť tento rozsudok. Smernica EP a Rady č. 2011/95/EÚ v čl. 35 konštatuje, že riziká, ktorým je spravidla vystavené obyvateľstvo krajiny alebo časť obyvateľstva, obvykle samotné nespôsobujú individuálne ohrozenie, ktoré by sa kvalifikovalo ako vážne bezprávie. Konštatoval, že v konaní sa nepreukázalo, že by bola žalobkyňa bezpečnostnou situáciou v C. akokoľvek špecificky dotknutá z dôvodu skutočnosti vlastných jej osobnej situácii, pričom táto individualizácia je nevyhnutná pri posudzovaní každej jednotlivej žiadosti o azyl, ako to vyplýva z príslušných smerníc a § 19a ods. 1 zákona o azyle. V predmetnej veci je podľa žalovaného možné i vnútroštátne presídlenie v rámci C., ale i v rámci S. M..
12. Za účelom posúdenia žiadosti žalobkyne boli využité informácie z materiálu „S.(C.)/S.(C.)” vedenom v internej databáze migračného úradu pod č. p.: MU-ODZS-2018/000210-002 z 12.02.2018 a MU- ODZS-2018/000210-004 z 14.02.2018. O azyl alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR požiadal aj manžel menovanej P. I., nar. XX.XX.XXXX, ktorému rozhodnutím migračného úradu pod č. ČAS: MU-PO-196-31/2017-Ž zo dňa 15.06.2018 taktiež nebol udelený azyl a nebola mu poskytnutá ani doplnková ochrana.
13. Správnou žalobou zo dňa 17.07.2018 (č.l. 1-5 spisu) sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-197-34/2017-Ž zo dňa 15.06.2018 v celom rozsahu a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.
14. V správnej žalobe vyjadrila nesúhlas s rozhodnutím žalovaného, ktoré považuje za nesprávne a nezákonné, ktoré ju ako žiadateľku o azyl a jej mal. deti ukrátilo na ich právach a právom chránených záujmoch, pričom jeho žalobné body sa sústreďujú na dôvod, že 1.) Rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku), a to nesprávne právne posúdenie nesplnenia podmienok pre udelenie azylu podľa § 10 a pre poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13b zákona o azyle, t.j. za účelom zlúčenia rodiny a nesprávne právne posúdenie otázky humanitného azylu - bod č. IV., VI žaloby. 2.) Rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) a to v časti rozhodnutia o neposkytnutí doplnkovej ochrany pre nedostatok dôvodov a nesprávne právne posúdenie ozbrojeného konfliktu - bod č. VII žaloby. 3.) Zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e) - spočívajúce v nezohľadnení najlepšieho záujmu dieťaťa v prípade žalobcov v druhom a treťom rade (maloletých detí žalobkyne). 4.) Skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu (§ 191 ods. 1 písm. f/ Správneho súdneho poriadku). 5.) Došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. g/ Správneho súdneho poriadku).
15. K nesprávnemu právnemu posúdeniu splnenia podmienok podľa § 10 a § 13b zákona o azyle žalobkyňa uviedla, že ide o posúdenie žiadosti o azyl nukleárnej rodiny, ktorá prišla na Slovensko ako celok a jednoznačne prejavila záujem na Slovensku žiť spoločne ako rodina, a teda bolo v tomto konaní nevyhnutné zohľadniť právo na rešpektovanie rodinného a súkromného života podľa Čl. 8 Európskeho dohovoru na ochranu základných ľudských práv a slobôd. Už v stanovisku pred vydaním rozhodnutia zo dňa 04.05.2018 žalobkyňa upozorňovala na to, že jej prípad úzko súvisí s manželom P. I. a k správnym a zákonným výsledkom v konaní nemožno dospieť bez posudzovania ich prípadu vo vzájomnej súvislosti, ako rodiny. K nesplneniu podmienok ustanovených v § 13b zákona o azyle sa odôvodnenie rozhodnutia §13b zákona o azyle samostatne nevenuje, iba v závere na str. 7 konštatuje, že ich rovnako ako všetky ďalšie podmienky podľa §§ 8, 10, 13a a 13b nesplnil. Je podľa jej názoru zrejmé, že ak výsledkom konania o žiadosti o udelenie azylu v prípade manžela žalobkyne bolo neudelenie azylu, tak „nemá v SR rodinných príslušníkov s udeleným azylom, avšak v samostatnej žalobe sa domáhame preskúmania tejto časti rozhodnutia v prípade manžela ako nezákonnej, nakoľko v jeho prípade nebol náležite zistený skutkový stav a vychádza sa z nesprávneho právneho posúdenia. V prípade spojenia vecí je možné zistiť, že naše námietky, týkajúce sa rozhodnutia manžela, sú opodstatnené a vzhľadom na to, že neobstojí záver o neudelení azylu manželovi, je konštatovanie o nesplnení podmienok pre udelenie azylu za účelom zlúčenia rodiny podľa § 10 zákona o azyle predčasné. Mala za to, že došlo k naplneniu podmienok podľa § 8 zákona o azyle a P. I. je potrebné udeliť azyl. Vzhľadom na tento záver sme mali za to, že manželka a deti pána I. splnili podmienky pre udelenie azylu podľa § 10 zákona o azyle za účelom zlúčenia rodiny. Záveru o nesplnení podmienok pre udelenie azylu podľa § 10 zákona o azyle žalobcom považovala za nesprávny právny záver pre pochybenia v prípade manžela, ktoré spôsobili nezákonnosť záveru o neudelení azylu v jeho prípade. V prípade spojenia vecí je možné zistiť, že naše námietky týkajúce sa rozhodnutia manžela aj v časti o neposkytnutí doplnkovej ochrany sú opodstatnené, a vzhľadom na to, že neobstojí záver o neposkytnutí doplnkovej ochrany manželovi, je konštatovanie o nesplnení podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany za účelom zlúčenia rodiny podľa § 13b zákona o azyle, predčasné. Mala za to, že v konaní týkajúcom sa manžela žalobkyne a otca žalobcov v prvom a druhom rade, P. I. splnil podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13a v kombinácii s § 3 písm. f) bod 1. až 3. zákona o azyle. Záver o nesplnení podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13b zákona o azyle považuje za nesprávny právny záver pre pochybenia v prípade manžela, ktoré spôsobili nezákonnosť záveru o neposkytnutí doplnkovej ochrany v jeho prípade.
16. K nezohľadneniu najlepšieho záujmu dieťaťa žalobkyňa úvodom poukázala na čl. 3 Dohovoru OSN o právach dieťaťa, podľa ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti,
súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. Napadnuté rozhodnutie sa posúdením žiadosti o azyl maloletých detí žalobkyne zaoberá len veľmi stručne, a to na str. 7 odôvodnenia, kde konštatuje, že M. E. a jej maloleté deti „ nesplnili podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 alebo § 10 zákona o azyle a preto sa jej, ani jej maloletým deťom, azyl na území SR neudeľuje. Zároveň nesplnili podmienky podľa § 13 a § 13b zákona o azyle, preto sa jej, ani jej maloletým deťom, neposkytuje doplnková ochrana .V celom texte odôvodnenia sa však zaoberá len osobou žalobkyne v prvom rade a nerozoberá bližšie, či podmienky pre udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany mohli splniť maloleté deti žalobkyne, preukázateľne nezohľadňuje ich najlepší záujem pri kryštalizovaní týchto právnych záverov. Odôvodnenie rozhodnutia v rozpore so zákonnou povinnosťou správneho orgánu nepredstavuje hlavné myšlienkové pochody, ktorými sa správny orgán zaoberal pri právnom posúdení vo vzťahu k maloletým deťom, t.j. žalobcom v druhom a treťom rade, a to napriek tomu, že rozhodnutie sa jednoznačne týka aj ich práv a oprávnených záujmov. Rozhodnutie v časti odôvodnenia o neudelení azylu z humanitných dôvodov neobsahuje ani zmienku o tom, že žiadateľmi o azyl v danom prípade sú aj dve deti vo veľmi útlom veku, a to napriek tomu, že sme žiadali zohľadniť postavenie a osobné pomery žiadateľov o azyl ako zraniteľnej rodiny. Mala za to, že rozhodnutie vo vzťahu k žalobcom v druhom a treťom rade nedostatočne zohľadnilo zásadu najlepšieho záujmu dieťaťa, vôbec sa ňou nezaoberalo, resp. zlyhalo vo svojej povinnosti v odôvodnení uviesť ako sa s ňou správny orgán vysporiadal. Takéto vážne pochybenie vo vzťahu k maloletým deťom má za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.
17. K nesprávnemu právnemu posúdeniu otázky humanitárneho azylu žalobkyňa uviedla, že prípad pani M. E. sa netýka iba jej, ale celej jej rodiny, jej manžela P. I. a ich spoločných detí, jeden a pol ročnej dcéry J.O. I.Y. a sedem mesačného syna I. I.. V prípade jej manžela ide o bezúhonného človeka a napriek tomu, že sa nikdy ničoho nezákonného nedopustil, za posledných 14 rokov bol intenzívnym terčom šikany zo strany bezpečnostných orgánov v C.. Po odchode staršieho brata z dôvodu prenasledovania/šikany z náboženských dôvodov, sa ocitol na zoznamoch potenciálne nebezpečných osôb. Napriek týmto nepriaznivým podmienkam viedol život slušného a čestného občana, so štátnymi orgánmi spolupracoval, nikdy o sebe, ani o iných nevypovedal, nepravdu. Od 18 rokov trpí J.E. A. H. F. Q., F. F. I. F. U. (R. A.), P. H. I. C. H. I.. Takáto J. H. u pacientov často súvisí s narušením pocitov sebahodnotenia a má vplyv na sebakoncepciu a môže spôsobovať rôzne psychické problémy. Ako vyplýva zo zdravotnej dokumentácie pána I. počas pobytu v S., lekári spomínajú v záznamoch aj jeho negatívne duševné rozpoloženie a E. F. J.. O rodinu sa vedel postarať a dôvody, pre ktoré opustil krajinu, boli vyslovene bezpečnostné, nakoľko po návšteve brata v S. a návrate do C. bol takmer dobitý príslušníkmi polície. Tieto okolnosti, ako aj zdravotné problémy pani E. so Š. Ž., ktoré si vyžiadali operačný zákrok, navrhla žalobkyňa zvážiť aj pri posúdení prípadného poskytnutia azylu podľa § 9 zákona o azyle z humanitných dôvodov. Mala za to, že záver o nesplnení podmienok pre udelenie azylu podľa § 9 zákona o azyle bol predčasný a odôvodnenie nedostatočné, nakoľko nereagovalo na požiadavku zohľadniť osobné okolnosti prípadu v súlade s § 19a zákona o azyle, nakoľko ide o zraniteľných žiadateľov o azyl a o najlepší záujem dieťaťa.
18. K nepreskúmateľnosti časti rozhodnutia o neposkytnutí doplnkovej ochrany pre nedostatok dôvodov žalobkyňa nesúhlasila s tvrdením žalovaného, podľa ktorého možno tvrdenie o existencii ozbrojeného konfliktu v C./Severnom Kaukaze absolútne vylúčiť. Podľa jej názoru z relevantných COI vyplýva, že nejde o výnimočnú mieru neselektívneho násilia, ktorú spôsobujú najmä strety medzi islamskými militantmi a štátnymi orgánmi. Pokiaľ štát prostredníctvom svojich zložiek chráni svojich občanov pred nežiaducimi kriminálnymi, či ozbrojenými aktérmi, nemôže ísť o vnútroštátny ozbrojený konflikt. V porovnaní s vodítkami pre právny výklad pojmu ozbrojený konflikt, ktoré poskytuje rozhodovacia činnosť Súdneho dvora EÚ, podľa jej názoru toto odôvodnenie neobstojí. Má za to, že nie je dostatočne odôvodnené, prečo by bolo vylúčené, aby sa v bežnom zmysle slova za ozbrojený konflikt považovali strety medzi islamskými militantmi a štátnymi orgánmi, ktoré civilné obyvateľstvo zasahujú vysokou mierou neselektívneho násilia bez potreby preukázania, že ide o výnimočnú mieru tohto násilia. Na základe COI a záväzného výkladu tohto pojmu zo strany Súdneho dvoru EÚ mal správny orgán ustáliť, že situáciu v C. možno na účely posúdenia doplnkovej ochrany označiť za vnútroštátny ozbrojený konflikt. Ak tak neurobil, žalovaný situáciu nesprávne právne posúdil. Žalobkyňa sa vyjadrila, že súhlasí so záverom, že na základe najaktuálnejších správ COI nemožno v tomto prípade hovoriť o výnimočne vysokej miere neselektívneho násilia, ako aj so záverom, že tá miera násilia nie je vysoká natoľko, aby púha prítomnosť žiadateľa na takomto území by spôsobovala vážne a individuálne ohrozenie osoby a života žiadateľa. Avšak prípad Elgafaji (rozhodnutie Súdneho dvora EÚ) práve upozorňuje, že takáto situácia je skôr výnimočná a odkazuje, že o čo viac je žiadateľ schopný preukázať že je špecificky dotknutý z dôvodu skutočností vlastných jeho osobnej situácii, o to nižšia bude úroveň neselektívneho
násilia, ktorú treba preukázať na to, aby mohol byť oprávnený na doplnkovú ochranu z tohto dôvodu. Mala za to, že osobné okolnosti špecifické pre tento individuálny prípad, bolo potrebné pri vyhodnotení tohto samostatného dôvodu pre poskytnutie doplnkovej ochrany zohľadniť, že sa týka mladej rodiny s dvoma deťmi v útlom veku a tiež 14 ročné skúsenosti s policajnou šikanou jej manžela a jeho zaradenie na zoznam osôb podozrivých z bezpečnostných dôvodov. Bolo potrebné zohľadniť, že napriek tomu, že z najaktuálnejších COI vyplýva, že nejde o výnimočne vysokú mieru neselektívneho násilia, ktorú spôsobujú ozbrojené strety medzi islamskými militantmi a štátnymi orgánmi, miera tohto neselektívneho násilia je pre takúto rodinu z individuálnych dôvodov vlastných tomuto prípadu je stále vysoká. Pri individuálnom posúdení žiadosti o doplnkovú ochranu z tohto samostatného dôvodu mala žalobkyňa za to, že sa naplnili znaky vyžadované § 13a v kombinácii s definíciou vážneho bezprávia v § 2 písm. f) bod 3. zákona o azyle. Podľa správneho orgánu na str. 7 odôvodnenia „v konaní sa nepreukázalo, že by bola menovaná bezpečnostnou situáciou v C. akokoľvek špecificky dotknutá z dôvodu skutočnosti vlastných jej osobnej situácii." Takéto konštatovanie je podľa žalobkyne nepreskúmateľné, nakoľko z jej strany bolo podrobne zdôvodnené, ktoré skutočnosti vlastné jej osobnej situácii je potrebné zohľadniť, prečo a akým spôsobom. Správny orgán však konštatuje len nenaplnenie tejto požiadavky, bez potreby reagovať na naše úvahy a bez snahy preukázať vlastnú úvahu, ktorá ho viedla k záveru o nepreukázaní sa týchto podmienok. Podľa správneho orgánu na str. 7 „je možné i vnútroštátne presídlenie a to nielen v rámci C., ale i v rámci S. M.." Ako aj v mnohých iných častiach rozhodnutia, aj v tejto časti je podľa žalobkyne základným problémom odôvodnenia jeho nepreskúmateľnosť tohto právneho záveru pre nedostatok jeho odôvodnenia. V časti o nesplnení podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodov podľa § 13a v kombinácii s § 2 písm. f) bod 3. zákona o azyle rozhodnutie trpí nesprávnym právnym posúdením prítomnosti ozbrojeného konfliktu v C. a nesprávnym právnym výkladom požiadaviek rozsudku Súdneho dvora EÚ v prípade L.. V ďalšom bolo odôvodnenie správneho orgánu len veľmi stručné a to do takej miery, že pre nedostatok odôvodnenia sa stalo nepreskúmateľným v otázke aplikácie skutkového stavu na ustanovenia o vážnom bezpráví podľa § 2 písm. f) bod 3. zákona o azyle.
19. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe (č.l. 26-27 spisu) k žalobnému bodu smerujúcemu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci poukázal na názor žalobkyne, že táto námietka nie je dôvodná, pretože žalovaný žalobkyni neudelil azyl preto, lebo počas azylového konania sa jej hodnoverným spôsobom nepodarilo preukázať opodstatnenú obavu z perzekúcie v jej domovskej krajine tak, ako to vyplýva z § 8 zákona o azyle. Z dôvodov, ktoré opísala, vyplýva, že nesplnila žiadnu z podmienok na udelenie azylu v Slovenskej republike, ktoré sú uvedené v § 8 a § 10 zákona o azyle. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10 zákona o azyle. Ak by chcela žalobkyňa založiť svoju žiadosť na prenasledovaní, musela by preukázať priamu súvislosť opodstatnenej obavy prenasledovania v súvislosti s jeho rasou, náboženstvom, národnosťou, sociálnou skupinou alebo politickým názorom. Nakoľko uvedené nebolo v konaní o udelenie azylu preukázané, nebolo možné podľa jeho názoru žalobkyňu (a jej deti) považovať v zmysle Ženevskej konvencie z roku 1951 za utečencov. Nakoľko žalobkyňa nebola vystavená prenasledovaniu z dôvodov zastávania určitých politických názorov, či už priamych alebo mu prisudzovaných, neboli tak splnené podmienky na udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle. Pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu je potrebné vychádzať z právnej úpravy vymedzujúcej pojem utečenca v podmienkach Slovenskej republiky. Ide hlavne o zákon o azyle a Ženevský dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951. Správny orgán však v prvostupňovom konaní zistil, že žalobkyňa nesplnila primárny predpoklad na udelenie azylu a v jej prípade sa nepreukázala opodstatnenosť obáv z prenasledovania tak, ako to upravuje zákon o azyle a Ženevský dohovor z roku 1951, ktoré sú v oblasti azylu pre Slovenskú republiku záväzné. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný zároveň zistený stav veci komplexne opísal a uviedol, z akých podkladov pri svojom rozhodnutí vychádzal. Žiadosť bola podľa migračného úradu posúdená zákonným spôsobom a všetky okolnosti uvádzané žalobcom alebo jej právnou zástupkyňou boli posúdené individuálne, ako aj vo všetkých relevantných súvislostiach. Migračný úrad preto považoval napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu za správne.
20. K žalobnému dôvodu o nesprávnom právnom posúdení veci v otázke udelenia azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle uviedol, že podľa tohto ustanovenia ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8. Podľa Nariadenia ministra vnútra SR č. 34/2014 o postupe migračného úradu pri vykonávaní zákona o azyle sa za humanitné dôvody, na základe ktorých môže migračný úrad udeliť azyl, považujú najmä prípady neúspešných žiadateľov o azyl z radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne až smrť. Podľa ustálenej praxe
krajských súdov aj Najvyššieho súdu SR na udelenie azylu z humanitných dôvodov nie je právny nárok. Rozhodnutie udeliť či neudeliť azyl z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle je vecou voľnej správneho úvahy správneho orgánu. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na str. 6 a 7 dostatočným spôsobom rozviedol, prečo žalobcovi neudelil azyl z humanitných dôvodov, čo je v danom prípade postačujúce. Z napadnutého rozhodnutia považoval za zrejmé, z akých dôkazných prostriedkov pri vydaní rozhodnutia žalovaný vychádzal a riadne zistil skutkový stav veci. Povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žalobca v priebehu správneho konania uviedol. Pričom z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu a následne k týmto dôvodom vykonal skutkové zistenia. Vzhľadom na uvedené mal za to, že správny orgán postupoval pri vydaní napadnutého rozhodnutia v súlade so zákonom a rozhodol vecne správne a zákonne. Z uvedených dôvodov navrhol, aby Krajský súd v Košiciach žalobu proti rozhodnutiu Ministerstva vnútra, migračného úradu ČAS: MU- PO-197-34/2018-Ž zo dňa 15.06.2018 zamietol.
21. Žalobkyňa sa vyjadrila k vyjadreniu žalovaného (č.l. 34 spisu), v ktorom konštatovala, že v plnom rozsahu zotrváva na dôvodoch správnej žaloby a naďalej trvá na žalobnom návrhu podpísanom v správnej žalobe. Skutočnosť, že rozhodnutím o azyle žalobkyne ako aj jej manžela P. I. je dotknutý ich spoločný rodinný život bola podľa jej názoru tou najpodstatnejšou námietkou v správnej žalobe s odvolaním sa na § 10 a § 13 zákona o azyle a taktiež námietky týkajúce sa pochybení, ku ktorým došlo v azylovej veci jej manžela. Naďalej má za to, že vzhľadom na rodinný život mal žalovaný posudzovať ich prípad vo vzájomnej súvislosti, ako rodinu. Záver o nesplnení podmienok pre udelenie azylu podľa § 10 a pre neposkytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13b zákona o azyle žalobkyňou považuje za nesprávny právny záver pre pochybenia v prípade manžela, ktoré spôsobili nezákonnosť záveru o neudelení azylu alebo doplnkovej ochrany v jeho prípade. Konštatovanie o nesplnení podmienok podľa § 10 alebo § 13b zákona o azyle považuje za predčasné. K uvedenému sa žalovaný nevyjadril, iba zopakoval svoju argumentáciu, že žalobkyňa nesplnila podmienky pre udelenie azylu podľa § 10 zákona o azyle, nakoľko na území SR nemá žiadneho príslušníka rodiny s udeleným azylom. Rovnako sa žalovaný nevyjadril k námietke nezohľadnenia najlepšieho záujmu dieťaťa, napriek tomu že azylová vec sa týkala dvoch maloletých detí žalobkyne. Žalobkyňa ďalej poukázala na to, že žalovaný sa vo vyjadrení obmedzil len na konštatovanie, že podľa neho je odôvodnenie o neudelení azylu podľa § 9 zákona o azyle dostatočné v danom prípade. Záverom konštatovala že, k námietke nesprávneho právneho posúdenia podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany sa žalovaný nevyjadril vôbec.
22. Žalovaný sa vyjadril k replike žalobkyne (č.l. 45 a 46) podaním doručeným správnemu súdu dňa 19.09.2018, v ktorej okrem iného uviedol, že žalobkyňa nie je v takom právnom postavení, ktoré by jej zakladalo nárok na azyl alebo doplnkovú ochranu za účelom zlúčenia rodiny. Hypotézou právnej normy § 10 ods. 1 zákona o azyle je existujúci právny status azylanta - jej rodinného príslušníka a obdobne v § 13b ods. 1 zákona o azyle je predpokladom cudzinec, ktorému sa poskytla doplnková ochrana. Žalovaný sa preto domnieval, že žalovanému nemožno vyčítať, keď jej z týchto dôvodov azyl, ani doplnkovú ochranu neudelil, resp. neposkytol, nakoľko to zákon nepripúšťa. Čo sa týka udelenia azylu z humanitných dôvodov poukázal na to, že medzinárodne, ani európske právo inštitút azylu z humanitných dôvodov vôbec neupravuje a preto nie je viazaný uplatňovať ho ani v konaní o udelenie azylu z tohto titulu. V národnom práve je upravená fakultatívna alternatíva ochrany v podobe azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle. Keďže ide o možnosť, ktorej uplatnenie závisí od úvahy správneho orgánu, je podľa jeho názoru dostačujúce, keď žalovaný svoju správnu úvahu vysvetlí a zahrnie ju do rozhodnutia. Na stranách 4 a 6 preskúmavaného rozhodnutia sa žalovaný venuje možnosti udelenia azylu z humanitných dôvodov a hodnotí zdravotné dôvody žalobkyne. Domnieval sa taktiež, že žalovaný sa aj správnou úvahou o doplnkovej ochrane zaoberal dostatočne, a to na stranách 5, 6 a 7 rozhodnutia, kde výrok o jej neposkytnutí vysvetlil.
23. Podaním žalovaného doručeného správnemu súdu dňa 18.09.2018 (č.l. 39 spisu) bolo správnemu súdu oznámené, že žalobkyňa, ako aj jej manžel a ich maloleté deti dňa XX.XX.XXXX svojvoľne opustili H.Z. Q.T. R. Z. F. R.. Podľa informácii, ktoré poskytlo M., dňa XX.XX.XXXX požiadali o udelenie azylu vo M..
24. Správny súd nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie dňa 17.10.2018, pretože splnomocnená zástupkyňa žalobkyne o nariadenie pojednávania požiadala (§ 107 ods. 1 písm. a/ a §
108 ods. 1 SSP). Správny súd vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobkyne (§ 114 SSP), nakoľko podľa informácií vyplývajúcich zo súdneho spisu, potvrdených zástupkyňou žalobkyne, sa toho času žalobkyňa, spolu s jej manželom a ich maloletými deťmi nenachádza na území SR (nachádzajú sa na území M.W., kde požiadali o azyl).
25. Zástupkyňa žalobkyne na pojednávaní uviedla, že v predmetnom konaní sa žaloba netýka len žalobkyne, ale aj jej dvoch maloletých detí a jednou hlavných výhrad, ktoré k napadnutému rozhodnutiu mali bolo to, že nebol dostatočným spôsobom reflektovaný ich najlepší záujem, ktorý je zásadou, ktorú je potrebné podľa Dohovoru o právach dieťaťa uplatňovať, ktoré má teda prednosť pred zákonom v zmysle Ústavy Slovenskej republiky uplatňovať vo všetkých veciach, v ktorých sa rozhoduje o právach o oprávnených záujmoch dieťaťa. V napadnutom rozhodnutí sa podľa jej názoru žalovaná strana s týmto dostatočne nevysporiadala. Mala za to, že napriek tomu, že inštitút humanitárneho azylu je inštitútom národného práva a ide o inštitút, na ktorý nie je nárok a nie je to nárokovateľný inštitút, pri jeho posudzovaní takisto platí táto zásada a je potrebné zohľadniť aj záujmy maloletých detí. Mala za to, že záver žalovaného správneho orgánu bol predčasný. Takisto zdôraznila aj zraniteľnosť žalobkyne spolu s jej maloletými deťmi, kde § 39 zákona o azyle definuje maloleté deti ako zraniteľné osoby a v tomto prípade ide o deti vo veľmi útlom veku. Mala za to, že v prípade § 9, bol záver predčasný, nakoľko neboli zohľadnené a správny orgán sa nevysporiadal so všetkými námietkami, ktoré uvádzali. K druhej otázke, ktorá sa týka doplnkovej ochrany poukázala na to, že v zmysle záväzného právneho výkladu Súdneho dvora EÚ je možnú situáciu v C. na základe informácie o krajine pôvodu vnímať, že ide o ozbrojený konflikt v bežnom slova zmysle, tak ako Súdny dvor vykladá, že na účely tohto ustanovenia majú členské štáty to vykladať. Takisto v zmysle rozsudku Elgafaji podľa zástupkyne žalobkyne nemusí ísť vždy o výnimočnú mieru toho násilia, pretože vtedy nie je potrebné preukazovať ani už okolnosti špecifické tomu individuálnemu prípadu, ale v tomto prípade ide o špecifické okolnosti vlastné prípadu. Poukázala na situáciu manžela žalobkyne, ktorý bol opakovane 14 rokov šikanovaný zo strany policajných orgánov a teda tá miera násilia, ktorá vyplýva z informácie o krajine pôvodu, ktorú dokumentovali aj mierou násilností a štatistickými údajmi o tom, k akým násilnostiam v C. dochádza, či už k úmrtiam alebo zraneniam v rámci tohto ozbrojeného konfliktu. Mala za to, že pri zohľadnení špecifických okolností a zase aj zásady najlepšieho záujmu dieťaťa (v tomto prípade dvoch maloletých detí) bola podľa názoru žalobkyne tá miera individuálneho ohrozenia žalobkyne a ich detí natoľko vysoká, že záver o neposkytnutí doplnkovej ochrany a nesplnení podmienok bol podľa nás právne nesprávny. K otázke ozbrojeného konfliktu dodala, že žalovaný mal dospieť k právnemu záveru, že v tomto prípade na účely posudzovania ide o ozbrojený konflikt, pretože naozaj tam ide o ozbrojené strety s extrémistickými islamskými militantmi, ktorí sa usilujú o vlastne nejakým spôsobom nahradenie toho štátu a spĺňa to charakteristiku ozbrojeného konfliktu v bežnom slova zmysle.
26. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že v prejednávanom prípade nebolo dotknuté právo rešpektovania rodinného života rozhodnutím migračného úradu, nakoľko žalobkyňa môže realizovať svoj rodinný život bez ohľadu na to, či jej bude alebo nebude udelený azyl alebo poskytnutá doplnková ochrana. Môžu ho realizovať napr. v krajine pôvodu. Tiež mal za to, že nebol porušený Dohovor o právach dieťaťa, nakoľko tento obsahuje všeobecné právne normy, ktoré svoju konkrétnu podobu nadobúdajú vo vykonávacích predpisoch, teda zákonoch alebo vyplývajú z Dohovoru o právach dieťaťa. V konaní o azyle sa toto premieta najmä v prístupe k maloletým žiadateľom, čo sú vlastne predpodmienky (osobitné prijímacie podmienky) a tieto podmienky boli maloletým, ako aj žalobkyni poskytnuté, boli im teda zabezpečené, to znamená všetko to, čo ustanovuje zákon, ktorým sa vykonávajú aj príslušné ustanovenia Dohovoru o ochrane práv dieťaťa. Čo sa týka splnenia alebo nesplnenia podmienok na doplnkovú ochranu, mal za to, že v krajine pôvodu nedochádza k neselektívnemu násiliu, prípadne existujúce napätie a bezpečnostné problémy v danom regióne nenadobúdajú takú intenzitu, aby bolo možné konštatovať, že v krajine pôvodu prebieha všeobecne, taktiež že dochádza k neselektívnemu násiliu a teda žalobkyňa by mohla byť vystavená vážnemu bezpráviu. Okrem toho podľa žalovaného existuje aj možnosť vnútorného presídlenia do iného regiónu v rámci Ruskej federácie, kde žalobkyňa so svojou rodinou môže žiť. Za najdôležitejšie v tomto konaní považoval to, že žalobkynine dôvody o udelenie azylu boli odvodené od manželových, sama to konštatovala aj počas pohovoru a myslím, že aj právna zástupkyňa sa k tomu tak vyjadrila, že nie sú jej vlastnými dôvodmi, ale sú odvodené od manželových. Žalobkyňa povedala, že sprevádzala manžela, preto opustila krajinu pôvodu, pretože nechcela, aby sa rodina rozdelila. Vo svetle posledného rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, ktorý zamietol správnu žalobu manžela žalobkyne, mal za to, že neexistujú ani dôvody pre udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany v žalobkyninom prípade. V ostatných veciach sa pridržal svojich vyjadrení.
27. Podľa § 8 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „zákon o azyle“), Ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
28. Podľa § 9 (udelenie azylu z humanitných dôvodov) zákona o azyle, Ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.
29. Podľa § 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp. slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl.
30. Podľa § 10 ods. 3 zákona o azyle, Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8.
31. Podľa § 13a zákona o azyle, Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
32. Ustanovenie § 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi, slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana.
33. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle prenasledovaním je závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v a/ použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, b/ zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, c/ odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, d/ neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, e/ trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, f/ konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.
34. Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia je a/ štát, b/ politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo c/ neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.
35. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle vážnym bezprávím na účely tohto zákona sa rozumie a/ uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, b/ mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo c/ vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.
36. Podľa § 9 zákona o azyle Ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.
37. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
38. K námietkam uvedeným v správnej žalobe žalobcu správny súd právne uzatvára:
39. Vo vzťahu k námietkam nesprávneho právneho posúdenia nesplnenia podmienok pre udelenie azylu podľa § 10 a § 13b zákona o azyle a humanitárneho azylu (§ 191 ods. 1 písm. c/ Správneho súdneho poriadku), nepreskúmateľnosti časti rozhodnutia o neposkytnutí doplnkovej ochrany pre nedostatok dôvodov a nesprávne právne posúdenie ozbrojeného konfliktu (§ 191 ods. 1 písm. d/) a námietky nedostačujúceho zistenia skutkového stavu na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e/) spočívajúce v nezohľadnení najlepšieho záujmu dieťaťa v prípade maloletých detí žalobkyne sa správny súd oboznámil s obsahom azylového spisu Ministerstva vnútra SR, Migračného úradu ČAS: MU-PO-197/2017-Ž a bez doplnenia dokazovania dospel k záveru, že žalobkyňou uplatnené námietky v správnej žalobe nie sú dôvodné.
40. Žalovaný zákonným postupom v súlade so zákonom o azyle vykonal vstupný pohovor so žalobkyňou (žiadateľkou) dňa 15.01.2018, kládol jej jednoznačné otázky vedúce k zisteniu dôvodov udelenia azylu a poskytnutia doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, ktoré následne zhrnul vo svojom rozhodnutí zo dňa 15.06.2018 ČAS: MU-PO-197-34/2017-Ž. Správny súd poznamenáva, že nebolo povinnosťou žalovaného vyhľadávať aj iné, ako žalobcom prezentované dôvody žiadosti o azyl a preto ak žalovaný posúdil žiadosť žalobcu v intenciách ním uvádzaných dôvodov, postupoval správne a zákonne, pretože žalovaný nemá povinnosť a ani objektívnu možnosť skúmať, či by u žalobcu nemohol existovať iný dôvod, ktorý by eventuálne umožňoval udelenie azylu.
41. Z argumentácie správnej žaloby (č.l. 1-5 spisu) a rovnako aj z prednesu splnomocnenej zástupkyne žalobkyne na pojednávaní (č.l. 59 spisu) je zrejmé, že žalobkyňa nenapadá rozhodnutie žalovaného pre neudelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle, ale pre nesprávne posúdenie splnenia podmienok podľa § 10 a § 13b zákona a neudelenie azylu z humanitných dôvodov v zmysle § 9 zákona o azyle.
42. K námietke žalobkyne, že jej manžel mal byť účastníkom konania, nakoľko ich žiadosť o azyl mala byť posudzovaná spoločne, správny súd konštatuje, že procesný postup správneho orgánu bol správny a zákonný, pretože zákon o azyle v § 16 ods. 1 osobitne upravuje okruh účastníkov konania a v konaní o udelenie azylu je to žiadateľ, nota bene iné osoby účastníkom konania nemôžu byť.
43. Udeliť azyl podľa ustanovenia § 10 zákona o azyle možno len v prípade, ak ide o zlúčenie osoby uvedenej v § 10 ods. 1 zákona o azyle už s osobou, ktorej bol azyl udelený. Navyše podľa § 10 ods. 3 zákona o azyle možno azyl udeliť len osobe, ak ide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený len z dôvodov podľa § 8 zákona o azyle. Rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Migračný úrad ČAS: MU-PO-196-31/2017-Ž z 15.06.2018 nebol udelený azyl manželovi žalobkyne P. I.Z. podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle a podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu nebola poskytnutá doplnková ochrana. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 11.10.2018 sp. zn. 5Saz/58/2018 správnu žalobu manžela žalobkyne zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Z uvedeného dôvodu správny súd súhlasí s právnym posúdením žalovaného, podľa ktorého žalobkyni nebol udelený azyl podľa ustanovenia § 10 zákona o azyle, nakoľko žalobkyňa, ako žiadateľka, nemá v SR rodinných príslušníkov s udeleným azylom.
44. Vo vzťahu k námietke žalobkyne, týkajúcej sa nezohľadnenia najlepšieho záujmu dieťaťa - maloletých detí žalobkyne, správny súd konštatuje, že medzinárodný princíp najlepšieho záujmu dieťaťa vyžaduje vo všetkých konaniach a úkonoch týkajúcich sa detí brať ohľad na najlepší záujem dieťaťa, pričom rovnako to platí pre konania o udelenie azylu v zmysle § 2 písm. d/bod 6, ktorý za špecifickú formu prenasledovania označuje aj konanie namierené proti deťom. Predmetné rozhodnutie správneho orgánu je však podľa názoru správneho súdu správne a zákonné a nie je v rozpore s Dohovorom o právach dieťaťa. Vzhľadom na záver žalovaného v preskúmavanom rozhodnutí, ako aj na záver Migračného úradu v rozhodnutí ČAS: MU-PO-196-31/2017-Ž z 15.06.2018 /týkajúci sa manžela žalobkyne, vedeného pred Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 5Saz/58/2018/, o nesplnení primárnych podmienok pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle, resp. pre priznanie doplnkovej ochrany u oboch rodičov maloletých detí má správny súd za to, že aj tzv. preferovaná ochrana detí v zmysle medzinárodných zmlúv bola v tomto prípade zachovaná. Žalobkyňou neboli v priebehu konania o azyle uvedené také skutočnosti, z ktorých by vyplýva obava z nejakej formy prenasledovania či už jej samotnej alebo jej maloletých detí. Na základe tejto skutočnosti, ako aj na základe zamietnutia žiadosti o azyl obom rodičom maloletých mal správny súd za to, že pri posudzovaní najlepšieho záujmu maloletých
detí /mal. detí žalobkyne/ je potrebné vychádzať z výsledku azylových konaní oboch rodičov /žalobkyne a jej manžela/.
45. Žalovaný náležite v napadnutom rozhodnutí zdôvodnil, prečo mal za to, že v prípade žalobkyne neexistuje ani reálna hrozba vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle. V prípade skutočností uvádzaných žalobkyňou v správnej žalobe (nepreskúmateľnosť časti rozhodnutia o neposkytnutí doplnkovej ochrany pre nedostatok dôvodov) správny súd zdôrazňuje, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobkyni pri právnom hodnotení pojmu vážne bezprávie v zmysle § 2 písm. f) nehrozí uloženie trestu smrti, ani jeho výkon, dané zo žiadnej skutočnosti tvrdenej žalobkyni ani nevyplýva a nemožno to vyvodiť ani z dejovej línie tvrdenej žalobkyňou. Vzhľadom na vyššie uvedené, ohľadne skutočností, z dôvodu ktorých nebol žalobkyni udelený azyl, možno vyhodnotiť, že v jej prípade pri posúdení žiadosti na udelenie azylu na individuálnom princípe žalobkyňa nečelí vystaveniu reálnej hrozbe vážneho bezprávia v prípade jej návratu do krajiny pôvodu.
46. Správny súd sa stotožňuje s odôvodnením prezentovaného žalovaným v napadnutom rozhodnutí, že žalobkyňa nemôže byť posudzovaná ako utečenec v zmysle Ženevskej konvencie z roku 1951 a ani v zmysle § 8 zákona o azyle, nakoľko z jej vyjadrení je zrejmé, že nikdy nečelila prenasledovaniu v S. M. v zmysle definície v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle, a teda nesplnila primárny predpoklad pre udelenie azylu.
47. Je potrebné poznamenať, že povinnosť objektívneho posudzovania v prípade existujúceho vážneho bezprávia (§ 2 písm. f/ zákona o azyle) sa viaže výlučne na posúdenie poskytnutia doplnkovej ochrany, kedy povinnosť skúmania skutočností rozhodných pre poskytnutie, či neposkytnutie tohto druhu medzinárodnej ochrany je povinnosťou žalovaného (správneho orgánu) vyplývajúcej priamo zo zákona (ex officio).
48. Z preskúmavaného rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný si obstaral a teda mal k dispozícii všetky relevantné potrebné podklady pre rozhodnutie (§ 32 ods. 1 Správny poriadok), v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami sa riadil (bol vedený) pri hodnotení relevantných dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov na základe ktorých rozhodoval, vyrovnal sa s námietkami a vyjadreniami žiadateľky o azyl (žalobkyne v súdnom konaní) k podkladom rozhodnutia a následne svoje rozhodnutie založil na spoľahlivo zistenom stavu veci (§ 3 ods. 5 Správny poriadok). V preskúmavanom rozhodnutí žalovaný náležite svojou správnou úvahou objasnil, prečo v prípade žalobkyne nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu v zmysle § 8 zákona o azyle a taktiež podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodov vážneho bezprávia podľa § 2 písm. f) zákona o azyle.
49. Žalobkyňa namietala, že rozhodnutie žalovaného o neudelení azylu z humanitných dôvodov nie je dostatočne odôvodnené a teda je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Žalobkyňa ako dôvod pre udelenie humanitného azylu uvádza šikanu jej manžela P. I. zo strany bezpečnostných zložiek v C., jeho zdravotné problémy /J. A. H. F. Q., F. I. F. U./ a svoje zdravotné problémy /H. J. Š. Ž., P. J. R. Z. W./.
50. K námietke žalobkyne vo vzťahu k neudeleniu azylu z humanitných dôvodov pre zdravotný stav jej manžela a pre zdravotný stav žalobkyne správny súd poznamenáva, že tieto dôvody nemožno subsumovať pod dôvod pre udelenie azylu v zmysle § 8 a nejde ani o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lege, ale ide o výsledok správneho uváženia správneho orgánu. Otázka možnej šikany manžela žalobkyne ozbrojenými zložkami S. M. už bola právne posúdená vyššie uvedeným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Saz/58/2018 a taktiež nemá právnu relevanciu ku žiadosti žalobkyne o udelenie azylu z humanitných dôvodov. Vo vzťahu k poskytnutiu humanitného azylu správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. júna 2017 sp. zn. 10Sžak/9/2017, v ktorom kasačný súd uvádza, že „z dikcie zákona vyplýva, že na udelenie azylu z humanitných dôvodov nie je právny nárok a súdy, ktoré preskúmavajú rozhodnutia Ministerstva vnútra
- Migračného úradu, nemajú ambíciu žalovanému určovať, ktoré dôvody má považovať za dostatočné pre udelenie azylu z humanitných dôvodov a teda ani zrušovať jeho rozhodnutia preto, že nepovažoval za dostatočný dôvod niektorý, ktorý by z pohľadu súdu takýmto mal byť. Súdny prieskum je obmedzený len na kontrolu toho, či je rozhodovanie žalovaného v danej veci logické a nediskriminačné a teda, či nie je v rozpore so zákazom ľubovôle, vyplývajúceho pre orgány verejnej moci z ústavne zakotvených náležitostí demokratického a právneho štátu“. V súvislosti s neexistenciou právneho nároku na udelenie
tzv. humanitného azylu kasačný súd poznamenal, že „pokiaľ žalobca o tzv. humanitný azyl požiadal a žalovaný odôvodnil jeho neposkytnutie, tak také rozhodnutie nepodlieha súdnemu prieskumu. V tejto súvislosti kasačný súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 03. februára 2016 sp. zn. 10Sža/41/2015, v ktorom uviedol, že „Na námietku navrhovateľa (teraz žalobcu), že odporca (teraz žalovaný) nezvážil možnosť udelenia azylu navrhovateľovi z humanitných dôvodov uvedených v § 9 zákona o azyle, odvolací súd (teraz kasačný súd) uvádza, že vlastné rozhodnutie udeliť, či neudeliť azyl z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyl je vecou voľnej správnej úvahy odporcu (žalovaného) a vo vzťahu k výsledku tohto rozhodnutia nie je prieskum súdu možný“.
51. Nad rámec uvedeného správny súd poukazuje na skutočnosť, ktorú mu oznámil žalovaný a síce že žalobkyňa spolu so svojim manželom a maloletými deťmi dňa XX.XX.XXXX svojvoľne opustili H.Z. Q.T. R. Z. F. R., pričom dňa XX.XX.XXXX požiadali o azyl vo M.. Aj z uvedenej skutočnosti, t.j. že žalobca ako žiadateľ o poskytnutie azylu nezotrval na území Slovenskej republiky dovtedy, kým správny súd rozhodne o jeho žalobe o preskúmanie rozhodnutia žalovaného vo veci neudelenia azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany, mal správny súd za preukázaný nedostatok skutočného záujmu žalobcu o získanie azylu na území Slovenskej republiky.
52. Pretože v konaní pred žalovaným žalobkyňou udané dôvody jej žiadosti o azyl nie sú dôvodmi, ktoré by bolo možné subsumovať pod niektorý z dôvodov vymedzený v ustanoveniach § 8, § 10, § 13a a § 13b zákona o azyle, pričom žiadna z námietok žalobkyne nebola dôvodná, správny súd má za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je správne a zákonné. Z týchto dôvodov súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správnu žalobu zo dňa 17.07.2018 podľa § 219 Správneho súdneho poriadku zamietol majúc za to, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná.
53. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že nepriznal ich náhradu žalobkyni, nakoľko táto nebola v konaní úspešná.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.