Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/330/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a členiek senátu JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Slávka Zborovjanovej v spore žalobcu: LITRA, s.r.o., so sídlom Liberec, Purkyňova 8, Česká republika, IČO: 61 539 821, zastúpeného Advokátskou kanceláriou KORABOVA & LOVICH s.r.o., so sídlom v Bratislave, Záborského 42, proti žalovaným: 1/ S. U., Q.. XX.X.XXXX, U. X., K. X, X/ W. J., Q.. XX.XX.XXXX, U. J. Z., R. XX, zastúpenej JUDr. Jurajom Špirkom, advokátom, Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach, Floriánska 19, 3/ Allianz - Slovenskej poisťovni, a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, o zaplatenie 25.885,77 CZK s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 26.9.2016 č.k. 28C/297/2012-341 jednohlasne takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 2.12.2016 v zamietavom výroku voči žalovaným v 1. a 3. rade a vo výroku o trovách konania medzi žalobcom a žalovanými v 1. a 3. rade.

Z r u š u j e rozsudok v zamietavom výroku voči žalovanej v 2. rade, vo výroku o trovách konania medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade, ako aj vo výroku o náhrade trov štátu a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

O d m i e t a odvolanie proti vyhovujúcemu výroku.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaných v 1., 2. a 3. rade zaplatiť žalobcovi sumu 7.765,73 CZK, s úrokmi z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 7.765,73 CZK od 1.5.2011 do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť plniť ostatným zo žalovaných. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol, žalobcu zaviazal nahradiť žalovaným v 2. a 3. rade trovy konania v rozsahu 40% a žalobcu zaviazal nahradiť aj trovy štátu v rozsahu 70%. Žalovaných v 1., 2. a 3. rade zaviazal nahradiť trovy štátu v rozsahu 30%.

2. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie 25.885,77 CZK spolu s prísl., ktorého sa tento domáhal voči všetkým trom žalovaným na základe tvrdenia, že žalovaná v 2. rade ako vodička zavinila dňa XX.X.XXXX dopravnú nehodu, ktorej účastníkom bolo aj nákladné motorové vozidlo žalobcu vedené jeho zamestnancom a pri tejto došlo k poškodeniu tohto motorového vozidla. Žalovaného v 1. rade žaloval ako vlastníka a prevádzkovateľa motorového vozidla, ktoré riadila žalovaná v 2. rade a žalovanú v 3. rade na základe tvrdenia, že motorové vozidlo žalovaného v 1. rade malo uzavretú poistnú zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú pri prevádzke motorového vozidla.

3. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že v konaní nebola medzi účastníkmi spornou skutočnosť, že dňa XX.X.XXXX v čase okolo 6:30 hod. premával zamestnanec žalobcu s motorovým vozidlom zn. Volvo v pravom jazdnom pruhu dvojpruhovej (v jednom smere) cestnej komunikácie na ulici W. X. T. X. T. Y. X. J. Č. X. - Y.D. X., Ž. Q. X. Y. I. H. sa mienil s motorovým vozidlom otočiť do protismeru, že vzhľadom na rozmery vozidla (jazdná súprava) najprv zastal v pravom pruhu so zapnutým signalizačným znamením o zmene smeru jazdy doľava a že pri následnom otáčacom manévri vytvoril v ľavom jazdnom pruhu prekážku, na ktorú reagovala žalovaná v 2. rade strhnutím riadenia motorového vozidla Škoda doľava, no i napriek tomu došlo k zrážke motorových vozidiel, a jej následkom k poškodeniu motorového vozidla Volvo v jeho ľavej prednej časti. Strany skutkovo odlišne interpretovali okolnosti, za ktorých došlo k zrážke motorových vozidiel, z hľadiska spôsobu premávania pred nehodou žalovanou v 2. rade a z hľadiska tiež pohybu motorového vozidla Volvo v čase bezprostredne pred zrážkou. Žalobca v tomto zmysle najprv tvrdil (v žalobe), že vodič motorového vozidla Volvo pred otáčacím manévrom v spätných zrkadlách sledoval dopravnú situáciu, že po tom čo sa uistil, že ani v ľavom a ani v pravom jazdnom pruhu smere jeho jazdy nepremáva žiadne motorové vozidlo, začal sa s motorovým vozidlom Volvo otáčať, že vtedy žalovaná v 2. rade s motorovým vozidlom Škoda i napriek tomu, že otáčajúce sa motorové vozidlo Volvo cez oba pruhy v jednom smere zreteľne videla, pokračovala v jazde a v snahe o obídenie prekážky prešla do protismeru, kde pravou prednou časťou s motorovým vozidlom Škoda narazila do prednej časti motorového vozidla Volvo. V priebehu konania žalobca v nadväznosti na vykonané dokazovanie, predovšetkým posudkom znalca z odboru cestná doprava, odvetvie nehody v cestnej doprave, v ktorom sa znalec vysporiadal ako s jednou z možných alternatív i s verziou priebehu dopravnej nehody podľa interpretácie vodiča motorového vozidla Volvo, naproti tomu tvrdil, že žalovaná v 2. rade s motorovým vozidlom Škoda pred nehodou premávala v pravom jazdnom pruhu a že bezprostredne pred nehodou prešla do ľavého pruhu, kde už v tom čase stálo motorového vozidla Volvo, dávajúce prednosť v protismere idúcim vozidlám, pri obchádzaní ktorého prešla s motorovým vozidlom Škoda do protismeru a na tomto mieste došlo k zrážke s motorovým vozidlom Volvo. Žalovaná v 2. rade opisovala dopravnú situáciu i okolnosti, za ktorých došlo k nehode inak ako žalobca. Tvrdila, že už z diaľky, vo vzdialenosti približne 500m vnímala pred ňou premávajúci ťahač (motorové vozidlo Volvo) a že z toho dôvodu dlho pred dopravnou nehodou premávala s motorovým vozidlom Škoda v ľavom jazdnom pruhu cestnej komunikácie, že zaznamenala, že motorové vozidlo Volvo, premávajúce v pravom jazdnom pruhu má zapnuté svetelné znamenie zmeny smeru jazdy doľava a že si nadišiel („otočil sa s kabínou cez svoj pravý pruh a stál“), že na túto situáciu reagovala spomalením rýchlosti jazdy zo 70 (približne) na 30 (približne) km/h a že po tom, čo motorové vozidlo Volvo zastalo, rýchlosť zase zvýšila a pokračovala v jazde vo svojom jazdnom pruhu. Vtedy motorové vozidlo Volvo vošlo náhle do ľavého jazdného pruhu, z toho dôvodu bola nútená náhle zmeniť smer jazdy doľava no i napriek tomu došlo ešte v tomto jazdnom pruhu k zrážke motorových vozidiel, i keď už časťou motorového vozidla Škoda bola v protismere. Žalovaná k sporným okolnostiam dopravnej nehody uviedla, že po zrážke motorových vozidiel vodič motorového vozidla Volvo označil miesto zrážky, že tvrdil, že na tomto mieste s motorovým vozidlom Volvo stál a že žalovaná v 2. rade na tomto mieste doňho s motorovým vozidlom Škoda narazila. S takýmto opisom priebehu dopravnej nehody žalovaná, ako tvrdila, pred policajtmi preverujúcimi oznámenie o nehode namieste, nesúhlasila, s tým, že im prezentovala vlastnú verziu toho, ako k zrážke vozidiel došlo. Medzi iným tiež zdôraznila, že v jazde pokračovala len preto, že videla, že jej dáva vodič motorového vozidla Volvo prednosť a že by tak neurobila, pokiaľ by videla, že motorové vozidlo Volvo stojí v ľavom jazdnom pruhu. Poznamenala v tejto súvislosti tiež, že vodič motorového vozidla Volvo ako jej, tak aj policajtom uviedol, že motorové vozidlo v ktorom premávala nevidel. Policajti sa podľa tvrdenia žalovanej v 2. rade vyjadrili v tom zmysle, že pokiaľ motorové vozidlo Volvo stálo na mieste označenom jeho vodičom, žalovaná v 2. rade nemala v jazde pokračovať, vec uzavreli ako škodovú udalosť, odporučili jej účastníkom dohodnúť sa a ohľadne škody ich odkázali na poisťovňu.

4. Poukazom na tieto rozdielne stanoviská žalobcu a žalovanej v 2. rade ohľadne okolností dopravnej nehody vykonal súd prvej inštancie dokazovanie výsluchom svedkov a nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom Ing. Ladislavom Imrichom z odboru Cestná doprava, odvetvie nehody v cestnej doprave a taktiež oboznámil závery znaleckého posudku č. 26/2015 zo dňa 23.10.2015 Ing. Jána Borloka, znalca z odboru Cestná doprava, odvetvie nehody v cestnej doprave. Ďalej konštatoval, že o dopravnej nehode (škodovej udalosti) spísali žalovaná v 2. rade a vodič morového vozidla Volvo J. T. dňa XX.X.XXXX písomný záznam, v ktorom nie je opísané ako k dopravnej nehode z hľadiska pohybu a postavenia zúčastnených vozidiel pred nehodou došlo, v tomto sa nachádza iba náčrt, nemajúci podľa posúdenia súdu výpovednú hodnotu. V tomto zázname žalovaná v 2. rade vyhlásila „Som si vedomá

zavinenia dopravnej nehody“. Zo záznamu o preverení oznámenia - škodovej udalosti vyhotoveného dňa XX.X.XXXX Okresným riaditeľstvom PZ, Okresným dopravným inšpektorátom, Oddelením dopravných nehôd v Košiciach č. ORP-ODI-ODN-1/2010-506 vyvodil, že príslušníci polície predvolaní na miesto nehody vychádzali z toho, že účastníci dopravnej nehody sa na zavinení dohodli a preto túto nehodu uzavreli ako škodovú udalosť a žalovanú v 2. rade za priestupok spáchaný porušením právnej povinnosti, vyplývajúcej jej z ust. § 4 ods. 1 písm. c/ zák. č. 8/2009 Z. z., v blokovom konaní neriešli. Na zodpovedanie odborných otázok súd prvej inštancie vo veci nariadil znalecké dokazovanie znalcom Ing. Ladislavom Imrichom, z odboru Cestná doprava, odvetvie Nehody v cestnej doprave, ktorý sa v znaleckom posudku č. 26/2015 vyporiadal s oboma stranami tvrdenými variantmi priebehu dopravnej nehody. Po analýze oboch verzií znalec stanovil technickú prijateľnosť oboch s konštatovaním, že žiadnu z nich nemožno jednoznačne ani potvrdiť ani vyvrátiť. Zároveň odborne uzavrel, že v oboch uvažovaných variantoch mohla žalovaná v 2. rade dopravnej nehode zabrániť včasnou reakciou intenzívnym brzdením s využitím maximálne možného spomalenia a vodič žalobcu tým, že by úkon otáčania neuskutočnil na mieste, kde vodorovné dopravné značenie určovalo priamy smer jazdy a za technickú príčinu dopravnej nehody určil výlučne nesprávnu techniku jazdy žalovanej v 2. rade, ktorá nesprávnou technikou jazdy vytvorila (v oboch uvažovaných variantoch) kolíznu situáciu. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca v konaní predložil ako listinný dôkaz aj znalecký posudok č. 26/2015 zo dňa 23.10.2015 vypracovaným znalcom Ing. Jánom Borlokom, z odboru Cestná doprava, odvetvie Nehody v cestnej doprave. V tomto znaleckom posudku znalec stanovil situáciu na mieste dopravnej nehody z hľadiska dopravného značenia. Z tohto posudku vyplynulo, že príjazd do križovatky bol vyznačený zvislou dopravnou značkou hlavná cesta a v križovatke bola umiestnená tiež zvislá dopravná značka Priechod pre chodcov a taktiež, že spôsob radenia do jazdných pruhov bol v križovatke upravený vodorovnou dopravnou značkou Smerové šípky, podľa ktorých oba pruhy boli určené pre priamy smer jazdy, pričom ani s odbočením doľava, ani s otočením sa do protismeru takto vyznačené radenie do jazdných pruhov nepočítalo ako aj to, že dopravná situácia na mieste nebola upravená zvislou dopravnou značkou, zakazujúcou otáčanie motorových vozidiel (B27b, B28). Pri hodnotení skutkových okolností súd prvej inštancie prihliadol na skutočnosť, že stanovisko žalobcu k priebehu dopravnej nehody vychádzalo z tvrdení jej zamestnanca J. T., pritom ich obsahová previazanosť sa v konaní zreteľne prejavila medzi iným aj tým, že tvrdenia žalobcu sa v konaní sčasti menili, sčasti rozšírili, práve pod vplyvom doplňujúcich informácií tohto svedka. V tejto súvislosti poukázal na to, že v prvotných dokladoch o škodovej udalosti - v zázname o škodovej udalosti, spísanom jeho účastníkmi dňa XX.X.XXXX, v oznámení škodovej udalosti žalobcu zo dňa XX.X.XXXX a v zápise o poškodení motorového vozidla z rovnakého dňa žalobca nespomenul, aby žalovaná v 2. rade mala z pravého pruhu prejsť do ľavého v čase, keď sa už v tomto nachádzalo motorové vozidlo Volvo, práve naopak, v oznámení škodovej udalosti zo dňa XX.X.XXXX žalobca uviedol, že motorové vozidlo Škoda prišlo zozadu v ľavom jazdnom pruhu a že skutočnosť zmeny jazdných pruhov žalovanou v 2. rade žalobca začal tvrdiť až po oznámení žalovanej v 3. rade o tom, že odmieta žalobcovi plniť z dôvodu, že podľa jej posúdenia práve vodič motorového vozidla Volvo pri prechode do ľavého jazdného pruhu nedal prednosť v ňom premávajúcej žalovanej v 2. rade. Až v reakcii na toto stanovisko žalovanej v 3. rade, tento odmietol, aby žalovaná v 2. rade premávala súbežne v ľavom jazdnom pruhu. V tejto súvislosti súd poukázal na ďalšiu významnú skutočnosť a to že svedok J. T., ako vodič motorového vozidla žalobcu sa opakovane vyjadril, že motorové vozidlo zn. Škoda pred zahájením odbočovacieho manévru vôbec nevidel a nevyhnutnosť jeho premávania v pravom jazdnom pruhu len odvodzoval od toho, že v ľavom jazdnom pruhu žiadne motorové vozidlo nepremávalo. Z videosimulácie pohybu vozidiel podľa verzie svedka T. je pritom zrejmé, že nech už žalovaná v 2. rade pred dopravnou nehodou premávala v pravom alebo v ľavom jazdnom pruhu, pred začatím otáčacieho manévru sa nachádzala vo vzdialenosti 148,5m za vozidlom, čo pri dobrej viditeľnosti v tomto prípade vylučuje, aby svedok približujúcu sa žalovanú v 2. rade nevidel. Naproti tomu, žalovaná v 2. rade už v hlásení škodovej udalosti zo dňa XX.X.XXXX, v čase, kedy otázka, v ktorom jazdnom pruhu pred nehodou premávala, nebola v centre pozornosti, uviedla, že premávala v ľavom jazdnom pruhu, v celom priebehu konania túto skutočnosť tvrdila rovnako a svedeckou výpoveďou ju potvrdil taktiež svedok T. J.. Súd prvej inštancie ustálený skutkový stav posudzoval podľa ust. zákona č. 8/2009 Z.z. a s prihliadnutím na ust. § 431 a 441 Občianskeho zákonníka konštatoval, že nárok žalobcu je dôvodný len sčasti. Vo svojich úvahách vedúcich k tomuto záveru súd vo všeobecnosti vyšiel z toho, že základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú zavinené porušenie právnej povinnosti, existencia škody a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou (§ 420 Občianskeho zákonníka) a zároveň, že v rozsahu, v akom sa na spôsobení škody spolupodieľal poškodený, táto zodpovednosť u škodcu daná nie je (§ 431 a § 441 Občianskeho zákonníka. V danom prípade ako je konštatované už v bode 9 odôvodnenia, súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania skutkovo uzavrel,

že k dopravnej nehode došlo tak, že vodič motorového vozidla Volvo pri otáčaní sa do protismeru pri prechode z pravého do ľavého jazdného pruhu vytvoril žalovanej v 2. rade, ktorá v tomto pruhu premávala prekážku, na ktorú táto reagovala strhnutím riadenia doľava, no i napriek tomuto uhýbaciemu manévru došlo k zrážke motorového vozidla Škoda s motorovým vozidlom Volvo, pri ktorej došlo k poškodeniu motorového vozidla Volvo. Súd prvej inštancie skutkovo vychádzal i zo zistenia znalca, že napriek vytvoreniu prekážky v jazdnom pruhu žalovanej v 2. rade táto mohla dopravnej nehode zabrániť včasnou reakciou na túto situáciu intenzívnym brzdením s využitím maximálne možného spomalenia. Znalec síce určil za technickú príčinu dopravnej nehody spôsob reakcie na dopravnú situáciu žalovanej v 2. rade, príčinu dopravnej nehody ako takú (účasť na vzniku pri strete prevádzok dvoch vozidiel) je však potrebné vnímať nie len z hľadiska technického ale i z pohľadu vzťahu konania účastníkov k predpisom upravujúcim pravidlá prevádzky na pozemných komunikáciách. Žalobcovi je treba dať za pravdu, v tom, že otáčanie sa s motorovým vozidlom nebolo na mieste dopravnej nehody zakázané. V tomto zmysle križovatka ulíc W. X. - H. T. X. nesporne nebola riadená a otáčanie podľa zistenia súdu nebolo zakázané ani dopravnou značkou. Nepochybne však vodorovnými dopravnými značkami určený spôsob radenia do jazdných pruhov v skutočnej dopravnej situácii otáčanie na tomto mieste nepredpokladal a pokiaľ sa vodič motorového vozidla Volvo na tomto mieste otáčal z pruhu určeného pre priamy smer, naviac z pruhu pravého, príkaz zodpovedajúci zachovaniu určeného smeru jazdy podľa dopravného značenia bezpochyby porušil. Zároveň, keďže otáčací manéver znamenal v istom štádiu i prechod z pravého do ľavého jazdného pruhu bol povinný dať prednosť v jazde v ľavom jazdnom pruhu premávajúcej žalovanej v 2. rade. Túto povinnosť, predstavujúcu podľa zákonného vymedzenia také počínanie si, aby ten, kto má prednosť v jazde, nemusel náhle zmeniť smer alebo rýchlosť jazdy, vodič motorového vozidla Volvo rovnako porušil, nakoľko podľa nesporných tvrdení strán, žalovaná v 2. rade smer jazdy zmeniť musela a ako vyplynulo zo znaleckého dokazovania, dopravná situácia si vyžiadala potrebu intenzívneho brzdenia motorového vozidla Škoda. Mimo toho vodič motorového vozidla Volvo podľa posúdenia súdu prvej inštancie porušil tiež právnu povinnosť zvýšenej opatrnosti pri otáčaní a povinnosť venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke, povinnosť pri otáčaní neohroziť za ním idúce vozidlá a tiež právnu povinnosť správať sa disciplinovane a ohľaduplne tak, aby neohrozil bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky, pritom je povinný prispôsobiť svoje správanie najmä stavebnému, dopravno-technickému stavu cesty, situácii v cestnej premávke, poveternostným podmienkam a svojim schopnostiam, nakoľko sa náležite nepresvedčil o tom, či mu dopravná situácia umožňuje bezpečne a bez obmedzenia žalovanej v 2. rade prejsť do jej jazdného pruhu alebo hoc tak urobil svoje správanie dopravnej situácii neprispôsobil. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poznamenal, že odbočovanie, tak ako to urobil vodič motorového vozidla Volvo právna úprava nepredpokladá. Pri odbočovaní vľavo je potrebné sa podľa pravidiel cestnej premávky totiž radiť v ľavej časti cesty určenej pre smer odbočujúceho vozidla s pripustením osobitostí odbočovania rozmerného vozidla alebo vozidla s rozmerným nákladom alebo v prípade ak to šírka vozovky opodstatňuje. Pre otáčanie platí to isté s tým, že je zakázané tiež otáčať sa na neprehľadných alebo na inak nebezpečných miestach a ak to vyžadujú okolnosti, najmä nedostatočný rozhľad, vodič je povinný zaistiť bezpečné otáčanie alebo cúvanie pomocou spôsobilej a náležite poučenej osoby. To znamená že ani samotné otáčanie nebolo správne, keď pred otáčaním doľava sa vodič motorového vozidla Volvo zaradil do pravého pruhu, určeného pre priamy smer a pri manévri vstúpil do ľavého pruhu rovnako určeného len pre priamy smer jazdy. Pokiaľ už bol nútený k takémuto nebezpečnému manévru pristúpiť, mal podľa názoru súdu prvej inštancie urobiť všetky opatrenia na vylúčenie nebezpečenstva pre ostatných účastníkov premávky, prípadne zabezpečením súčinnosti inou osobou. Na strane druhej žalovaná v 2. rade, vychádzajúc zo záverov znaleckého dokazovania, nereagovala na vzniknutú situáciu včas a správnou technikou jazdy a porušila tým právnu povinnosť venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke. Za porušenie tejto povinnosti bola žalovaná uznaná za vinnú a napomenutá rozhodnutím v blokovom konaní, z ktorého súd prvej inštancie vzhľadom na viazanosť založenú ust. § 193 posledná veta C.s.p., vychádzal. Na tomto mieste súd prvej inštancie akcentuje, že podľa vyjadrenia žalovanej v 2. rade s dostatočným predstihom vyhodnotila dopravnú situáciu tak, že motorové vozidlo Volvo sa otáča, podľa názoru súdu prvej inštancie správne na túto situáciu aj zareagovala spomalením. Pri zvýšenej opatrnosti uloženej jej pre túto dopravnú situáciu v ust. § 19 ods. 1 posledná veta zák. č. 8/2009 Z. z., zvlášť preto, že iné motorové vozidlá odbočenie umožnili zastavením za motorovým vozidlom Volvo, mala podľa úvahy súdu prvej inštancie otáčací manéver ohľaduplne umožniť a pokiaľ nie, zrýchliť a v jazde pokračovať bez ohrozenia otáčajúceho sa vozidla vzhľadom na špecifickosť situácie ako takú a zvlášť pre žalovanú v 2. rade (ako sa vyjadrila) len po náležitom presvedčení sa, že vodič motorového vozidla Volvo vníma a dáva jej prednosť. Z toho vyvodil, že kolíznu situáciu prvotne vyvolal vodič motorového vozidla Volvo, ktorý nerešpektoval hneď niekoľko pravidiel cestnej premávky, ale predovšetkým povinnosť dať prednosť v

jazde žalovanej v 2. rade, porušenie ktorej bolo pre stret prevádzok motorových vozidiel zásadné a že i žalovaná v 2. rade prispela k priebehu nehodového deja nesprávnou reakciou na vzniknutú dopravnú situáciu. Nakoľko prvotnou a prevažujúcou príčinou dopravnej nehody bolo konanie vodiča motorového vozidla Volvo súd prvej inštancie účasť žalovanej v 2. rade na vzniku škody ustálil v rozsahu 30%.

5. Ohľadne výšky škody súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaní skutkové tvrdenie žalobcu o výške škody nepopreli a túto objektivizoval aj znalec Ing. Ladislav Imrich vo svojom znaleckom posudku na sumu 25.885,77 CZK. S prihliadnutím na záver súdu o účasti na dopravnej nehode aj samotného žalobcu ustálil zodpovednosť žalovanej v 2. rade iba v rozsahu 30% a takto ju zaviazal na náhradu škody vo výške 7.765,73 eur. Zodpovednosť žalovaného v 1. rade ako prevádzkovateľa motorového vozidla za škodu spôsobenú pri dopravnej nehode kvalifikoval ako objektívnu zodpovednosť v zmysle ust. § 427 Občianskeho zákonníka. Jeho zodpovednosť za škodu spôsobenou prevádzkou jeho motorového vozidla bola v čase dopravnej nehody na základe zmluvy uzatvorenej medzi ním a žalovanou v 3. rade povinne zmluvne poistená u žalovanej v 3. rade. Mal za to, že z tejto poistnej zmluvy majú žalovaní v 1. a 2. rade ako poistení proti žalovanej v 3. rade ako poistníkovi právo, aby táto za nich poskytla žalobcovi ako poškodenému poistné plnenie a žalobca má tiež proti žalovanej v 3. rade priamy nárok na náhradu škody vyplývajúci z ust. § 15 ods. 1 vety druhej zák. č. 381/2001 Z. z.. Všetci žalovaní sú preto vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu nositeľmi povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva a sú teda pasívne vecne legitimovanými subjektmi. S poukazom na omeškanie žalovaných s úhradou škody priznal žalobcovi taktiež úroky z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 1.5.2011 do zaplatenia. Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 255 ods. 2 C.s.p.. Nakoľko výsledný pomer úspechu v prospech žalovaných bol 40% priznal v takomto pomere náhradu trov konania žalovaným v 2. a 3. rade a žalovanému v 1. rade toto právo nepriznal iba z dôvodu, že sa ho zriekol.

6. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Tento žiadal napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne rozsudok zmeniť a žalovaných v 1. až 3. rade zaviazať spoločne a nerozdielne na náhradu škody vo výške 25.885,77 CZK spolu s prísl. a nahradiť mu trovy konania. V odvolaní uviedol, že týmto napáda rozsudok súdu prvej inštancie, čo do všetkých výrokov a svoje odvolanie zakladá na dôvodoch uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, g/ a h/ C.s.p.. V odvolaní uviedol, že sa nestotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, v ktorom vyvodil záver, že „nemožno výlučnú zodpovednosť žalovanej v 2. rade vyvodiť len z vyhlásenia o vine, urobené na mieste nehody alebo tiež v liste zo dňa 3.5.2011 zvlášť, pokiaľ z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obaja účastníci prezentovali inú verziu priebehu dopravnej nehody“. Poukázal na skutočnosť, že na miesto udalosti v cestnej premávke bola jej účastníkmi privolaná hliadka príslušného dopravného inšpektorátu, ktorá predmetnú nehodu na mieste „preverila“ a po splnení zákonných predpokladov a na základe zhodného tvrdenia oboch účastníkov, že sa na jej zavinení dohodli, túto udalosť ďalej nešetrila, ale uzavrela ju ako „škodovú udalosť“. Táto skutočnosť má podľa názoru žalobcu zásadný význam pre celé následné konanie o objasňovaní udalosti v cestnej premávke. Ak by totiž žalovaná v 2. rade rozporovala nehodový dej, resp. obaja účastníci by nehodu popisovali rozdielne, bola by polícia povinná predmetnú udalosť objasňovať a to šetrením v riadnom správnom konaní, záverom ktorého by bolo rozhodnutie o vine a sankcií pre osobu priestupcu. Obranu žalovanej v 2. rade v konaní považuje za pomerne kontroverzne vyznievajúcu, keďže nemožno pripustiť, aby účastník nehody, ktorý ju zavinil, na mieste iba „formálne“ uznal svoju vinu a tým znemožnil ďalšie šetrenie dopravnej nehody, ktoré by právoplatne a teda nepochybne určilo osobu priestupcu, a následne bude svoju vinu negovať. Takýto postup považuje za rozporný s dobrými mravmi. Má za to, že obrana žalovanej a zmena jej stanoviska ohľadne zavinenia dopravnej nehody bola vyvolaná skutočnosťou, že žalovaná v 3. rade jej „poradila“, aby svoju vinu následne popierala a bránila sa skutočnosťou, že bol na ňu vyvíjaný nátlak. Žalobca taktiež popiera správnosť záverov súdu prvej inštancie o tom, že v konaní nemožno ustáliť výlučné zavinenie za škodu na základe rozhodnutia polície o porušení pravidiel cestnej premávky na strane žalovanej v 2. rade, pretože ,,z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obaja účastníci prezentovali policajtom inú verziu priebehu dopravnej nehody účelovú, čo vyplýva zo skutočnosti, že uvedenú argumentáciu použila až po vydaní platobného rozkazu v rámci podaného odporu a po tom, ako žalovaná v 3. rade odmietla plniť z poistnej zmluvy uplatnenú škodu žalobcovi. Žalovaná pritom neuviedla na svoje tvrdenie, z koho strany mal byť na ňu vyvíjaný nátlak smerom k uznaniu viny na nehode a takýto nátlak považuje za vylúčený z dôvodu, že na mieste udalosti sa nachádza hliadka príslušnej dopravnej polície. Za bezvýznamnú považuje jej obranu o tom, že iba „formálne“ uznala svoje zavinenie a to z dôvodu, že táto bola políciou poučená o následkoch priznania, resp. dohody o zavinení, čo potvrdila aj svojím vlastnoručným podpisom na zázname o preverení oznámenia - škodovej udalosti

a prijala sankciu za priestupok a to formou napomenutia. Má za to, že závery súdu prvej inštancie v tomto smere sú v rozpore s princípom právnej istoty. Je toho názoru, že takýto záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Poukázal v tomto smere na obsah výpovedí svedkov J. G. T. a poukazuje na to, že v protokole o dopravnej nehode, spísanej a podpísanej účastníkmi nehody v časti svedok nehody sa nachádza iba šikmá čiara, v zmysle ktorej sa svedok nehody nenachádzal. Popiera preto pravdivosť výpovede svedka J. o tom, že tento bol na mieste v čase príchodu policajtov cca 10 minút od nahlásenia. Poukázal na záznam z ktorého je zrejmé, že udalosť bola nahlásená o 06:30 hod. a polícia sa na miesto nehody dostavila o 06:50 hod., pričom v prvej fáze bola vykonaná dychová skúška oboch vodičov v čase od 06:53 hod. do 06:55 hod.. Žalobca sa nestotožňuje ani so závermi súdu prvej inštancie ohľadne ustálenia miery zavinenia účastníkov dopravnej nehody na základe vlastnej úvahy. Má za to, že procesná úprava takýto postup síce pripúšťa, avšak voľná úvaha nemôže byť absolútna a nesmie byť prejavom ľubovôle, resp. svojvôle. Namieta aj právne posúdenie príčin dopravnej nehody, keď sa súd prvej inštancie priklonil k alternatíve priebehu nehodového deja, uvádzanej žalovanou v 2. rade, pričom týmto poprel závery znaleckého dokazovania, vykonaného v priebehu konania. Má za to, že znaleckým posudkom nariadeným v konaní bolo preukázané, že príčinou dopravnej nehody z technického hľadiska bola nesprávna technika jazdy vodičky Škoda Favorit, t.j. žalovanej v 2. rade. Nepovažuje za správny postup súdu prvej inštancie, ktorý písomné vyjadrenie žalobcu k Znaleckému posudku č. 05/2014 súdnemu znalcovi nepostúpil, napriek tomu, že žalobca v ňom namietal záver znalca o tom, že nesprávnym prvkom v technike jazdy vodiča bolo to, že sa s vozidlom otáčal na mieste, kde vodorovná dopravná značka „Smerové šípky číslo V9a vyznačovala smer jazdy priamo“. Má za to, že súd prvej inštancie týmto postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces. Za nesprávny postup súdu prvej inštancie považuje aj skutočnosť, že tento opakovane a v rozpore s právnymi predpismi dotazoval znalca na posúdenie priebehu nehodového deja z právneho hľadiska. Uvedené však znalec Ing. Imrich odmietol, keď uviedol, že technickou príčinou dopravnej nehody sú tie prvky nehodového deja, ktoré vznikli v rozpore s technickým výkladom pravidiel cestnej, premávky a ktoré buď vyvolali kolíznu situáciu, alebo znemožňovali zabrániť dopravnej nehode. Z toho vyvodzuje, že na strane vodiča žalobcu znalec uvádzal iba jediný nesprávny prvok nehodového deja, ktorý bol však popretý ďalším listinným dôkazom. Znalec uviedol, že „spôsob otáčania sa vodiča s vozidlom Volvo v predmetnej križovatke je síce prvok nehodového deja, ktorý vznikol v rozpore s technickým výkladom pravidiel cestnej premávky, ale súčasne vodič vozidla Volvo nevytvoril kolíznu situáciu z technického hľadiska, svojim spôsobom jazdy neznemožňoval vodičke vozidla Škoda Favorit zabrániť dopravnej nehode pri jej správnej technike jazdy a teda spôsob otáčania sa vodiča s vozidlom Volvo nie je prvkom technickej príčiny dopravnej nehody“. Poukázal na to, že na svoje náklady oslovil znalca z odboru cestnej dopravy, Ing. Borloka, aby sa vyjadril k dopravnému značeniu v mieste dopravnej nehody a posúdil, či sa vodič žalobcu v danom mieste mohol otáčať do protismeru. Z jeho vyjadrenia vyplýva, že žalobca sa otáčal v križovatke, v ktorej smerové šípky znázornené na povrchu vozovky vyznačujú spôsob radenia sa do jazdných pruhov a smer jazdy križovatkou. Dopravná značka V 9a však nie je príkazovou, ani zákazovou dopravnou značkou. V križovatke nie je dopravná značka, ktorá by odbočovanie alebo otáčanie sa vozidla zakazovala. Na základe uvedeného podľa názoru žalobcu boli popreté námietky žalovanej v 2. rade a žalovanej v 3. rade, že v mieste dopravnej nehody sa nachádzala zákazová značka, zakazujúca otáčanie sa vozidiel. Súd prvej inštancie síce konštatoval záver o zistení znalca Ing. Borloka, avšak žiadny spôsobom tento dôkaz nevyhodnotil v kontexte so záverom súdneho znalca Ing. Imricha, v zmysle ktorého jediným nesprávnym prvkom v technike jazdy vodiča žalobcu bolo to, že sa s vozidlom otáčal v mieste, kde vodorovná dopravná značka „smerové šípky“ vyznačovala určený smer jazdy priamo. V kontexte záverov súdneho znalca Ing. Imricha podľa názoru žalobcu je nesporné, že jeho vodič nevytvoril žalovanej v 2. rade kolíznu situáciu z technického hľadiska a svojim spôsobom jazdy jej neznemožňoval zabrániť dopravnej nehode pri jej správnej technike jazdy. Ohľadne záverov súdu prvej inštancie o tom, že hoci vodič žalobcu „sa v mieste nehody otáčať mohol, keďže otáčací manéver znamenal v istom štádiu i prechod z pravého do ľavého jazdného pruhu, bol povinný dať prednosť v jazde v ľavom jazdnom pruhu premávajúcej žalovanej v 2. rade“ a že „ani samotné otáčanie nebolo správne, keď pred otáčaním doľava sa vodič motorového vozidla Volvo zaradil do pravého pruhu, určeného pre priamy smer a pri manévri vstúpil do ľavého pruhu rovnako určeného len pre priamy smer jazdy“, vodičovi žalobou vytýkal, že „mal urobiť všetky opatrenia na vylúčenie nebezpečenstva pre ostatných účastníkov premávky, príp. zabezpečením súčinnosti inou osobou“ a na základe týchto posúdení určil, že „prvotnou a prevažujúcou príčinou dopravnej nehody bolo konanie vodiča motorového vozidla Volvo“. Má za to, že takéto závery sú v rozpore so závermi odborne erudovanej osoby a to Ing. Imricha, súdneho znalca,

keďže tento uviedol, že ani pri jednom variante, nedošlo zo strany vodiča vozidla Volvo pri danom spôsobe otáčania sa vozidla k vytvoreniu kolíznej situácie z technického hľadiska.

7. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná v 2. rade. Táto žiadala rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Vo svojom vyjadrení uviedla, že sa nestotožňuje s tvrdeniami žalobcu týkajúcimi sa jej postupu po vzniku dopravnej nehody. Podľa jej názoru nemožno vyvodiť jej zodpovednosť iba z vyhlásenia o vine v zápise o nehode. V prípade ak ide o spor o náhradu škody toto vyhlásenie nezakladá ani právnu domnienku, ani dôkazne nepreukazuje nič iné ako do tohto vyhlásenia poňaté skutkové okolnosti. Keďže žalobca si v konaní voči nej uplatňuje nárok zo zodpovednosti za škodu má povinnosť zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu preukázať a to nielen rozhodnutím v blokovom konaní, ale preukázať aj skutkové okolnosti nehody. Tieto z rozhodnutia nevyplývajú. Má za to, že závery súdu prvej inštancie o spoluzavinení vodiča motorového vozidla Volvo sú výsledkom hodnotenia dôkazov, ktoré zodpovedá úprave § 191 ods. 1 C.s.p., teda ako výsledkom voľného hodnotenia dôkazov. Odvolávanie sa žalobcu na výsledky znaleckého dokazovania Ing. Ladislava Imricha sú nedôvodné, keďže tento vo svojom znaleckom posudku hodnotil len technickú stránku priebehu nehody a teda nie právnu stránku. Právne posúdenie priebehu dopravnej nehody prináleží súdu a má za to, že závery súdu v tomto smere sú správne. Tento vo svojich záveroch prihliadol aj na výsledky znaleckého dokazovania na posúdenie dopravnej nehody z technického hľadiska a otázku nesprávnej techniky jazdy žalovanej vyhodnotil v miere jej účasti na vzniku dopravnej nehody. Žalobca vo svojom odvolaní opomína skutočnosť, že jeho vodič takisto porušil svojim konaním právne predpisy. Toto porušenie súd prvej inštancie podrobne odôvodnil v časti 11 rozsudku.

8. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu odvolacích námietok žalobcu podľa § 380 ods. 1,2 C.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je sčasti dôvodné.

9. S poukazom na skutočnosť, že rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje vo veci samej, tak čiastočný vyhovujúci výrok ako aj čiastočný zamietavý výrok a odvolanie žalobcu smeruje proti celému rozsudku súdu prvej inštancie, teda proti všetkým jeho výrokom, vyhodnocoval odvolací súd prípustnosť odvolania žalobcu voči vyhovujúcemu výroku a to z hľadiska subjektívnej procesnej legitimácie odvolateľa s poukazom na právo podať odvolanie iba tej strane sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania je totiž existencia ujmy spôsobnej napadnutým rozhodnutím. Odvolací súd na základe toho dospel k záveru, že vyhovujúcim výrokom rozsudku súdu prvej inštancie nebola žalobcovi spôsobená žiadna ujma (ale naopak tento výrok je v jeho prospech) a preto meritórnemu prejednaniu jeho odvolania v tejto časti bráni skutočnosť, že odvolanie bolo v tejto časti podané neoprávnenou osobou a preto odvolací súd v súlade s ust. § 386 písm. b/ C.s.p. odvolanie žalobcu voči vyhovujúcemu výroku odmietol ako podané neoprávnenou osobou.

10. Za nedôvodné považuje odvolací súd odvolanie žalobcu voči zamietavým výrokom tak vo vzťahu k žalovanému v 1. rade ako aj vo vzťahu k žalovanej v 3. rade. Súd prvej inštancie vykonal v tomto smere dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci a to dôkazmi, ktoré účastníci na preukázanie svojich tvrdení označili. Takto vykonané dôkazy aj vyhodnotil postupom zodpovedajúcim § 191 ods. 1 C.s.p., v tejto časti vec aj správne právne posúdil a aj vecne správne vo veci rozhodol. Pri svojich záveroch súd prvej inštancie vychádzal zo správnych záverov, že základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú zavinené porušenie právnej povinnosti, existencia škody a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou (§ 420 a zároveň v rozsahu v akom sa na spôsobení škody podieľal poškodený, resp. z vyhodnotenia miery účasti na spôsobení škody pri strete prevádzok v zmysle § 431 Občianskeho zákonníka. Skutkové závery súdu prvej inštancie majú základ v ním vykonanom dokazovaní a tento správne poukázal na skutočnosť, že znalec z oboru dopravy vo svojom znaleckom posudku sa obmedzil iba na technickú príčinu dopravnej nehody a iba z tohto pohľadu vyhodnocoval spôsob reakcie oboch jej účastníkov. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že za takejto situácie je potrebné samotnú príčinu dopravnej nehody (účasť na vzniku pri strete prevádzok dvoch vozidiel) vyhodnotiť nielen z hľadiska technického, ale aj zo vzťahu účastníkov konania k predpisom upravujúcim pravidlá premávky na pozemných komunikáciách. V tomto smere uzavrel, že žalobcovi je treba dať za pravdu, že otáčanie s motorovým vozidlom nebolo na mieste dopravnej nehody zakázané. Prihliadol však na skutočnosť, že vodorovnými dopravnými značkami určený spôsob radenia do jazdných pruhov otáčanie vozidiel na tomto mieste nepredpokladal a preto mal za to, že pokiaľ vodič motorového vozidla Volvo na tomto mieste otáčal z pruhu určeného pre

priamy smer (naviac z pruhu pravého), príkaz zodpovedajúci zachovaniu určeného smeru jazdy podľa dopravného značenia bezpochyby porušil. Zároveň keďže otáčací manéver znamenal v istom štádiu i prechod z pravého do ľavého jazdného pruhu, bol povinný dať prednosť jazde v ľavom jazdnom pruhu premávajúcej žalovanej v 2. rade. Správne konštatoval, že túto povinnosť predstavujúcu podľa zákonného vymedzenia také počínanie si, aby ten, kto má prednosť v jazde nemusel náhle zmeniť smer, alebo rýchlosť jazdy, vodič motorového vozidla Volvo rovnako porušil, nakoľko podľa nesporných tvrdení strán žalovaná v 2. rade smer jazdy zmeniť musela a ako to vyplynulo zo znaleckého dokazovania dopravná situácia si vyžadovala potrebu intenzívneho brzdenia motorového vozidla Škoda. Taktiež mal za to, že vodič motorového vozidla Volvo porušil tiež právnu povinnosť zvýšenej opatrnosti pri otáčaní a povinnosti venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke, povinnosť pri otáčaní neohroziť za ním idúce vozidlá a tiež právnu povinnosť správať sa disciplinovane a ohľaduplne tak, aby neohrozil bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky, pritom je povinný prispôsobiť svoje správanie najmä stavebnému, dopravno-technickému stavu cesty, situácii v cestnej premávke, poveternostným podmienkam, ako aj svojím schopnostiam. Mal za to, že tento sa náležite nepresvedčil o tom, či mu dopravná situácia umožňuje bezpečne a bez obmedzenia žalovanej v 2. rade prejsť do jej jazdného pruhu alebo hoc tak urobil, svoje správanie dopravnej situácii neprispôsobil. Odbočovanie tak ako ho vykonal vodič motorového vozidla Volvo právna úprava nepredpokladá. Pri odbočovaní vľavo je potrebné sa podľa pravidiel cestnej premávky radiť v ľavej časti cesty určenej pre smer odbočujúceho vozidla s pripustením okolnosti odbočovania rozmerného vozidla alebo vozidla s rozmerným nákladom alebo v prípade, ak to šírka vozovky opodstatňuje. Pre otáčanie platí to isté s tým, že je zakázané tiež otáčať sa na neprehľadných alebo inak nebezpečných miestach a ak to vyžadujú okolnosti, najmä nedostatočný rozhľad vodič je povinný zaistiť bezpečné otáčanie alebo cúvanie pomocou spôsobilej a náležite poučenej osoby. V tomto smere vyhodnotil postup vodiča motorového vozidla zn. Volvo pri otáčaní ako nesprávne, keď tento pred otáčaním doľava sa zaradil do pravého pruhu, určeného pre priamy smer a pri manévri vstúpil do ľavého pruhu rovnako určeného len pre priamy smer jazdy. Mal za to, že pokiaľ už bol nútený k takémuto nebezpečnému manévru pristúpiť, mal podľa názoru súdu urobiť všetky opatrenia na vylúčenie nebezpečenstva pre ostatných účastníkov premávky, prípadne zabezpečením súčinnosti inou osobou. Na strane žalovanej v 2. rade, vychádzajúc zo záverov znaleckého dokazovania vychádzal zo záveru, že táto nereagovala na vzniknutú situáciu včas a správnou technikou jazdy a porušila tým právnu povinnosť venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke. Pri zvýšenej opatrnosti uloženej jej pre túto dopravnú situáciu ust. § 19 ods. 1 poslednej vety zák. č. 8/2009 Z.z., zvlášť za situácie, že iné motorové vozidlá odbočenie umožnili zastavením za motorovým vozidlom Volvo, mala podľa úvahy súdu otáčací manéver ohľaduplne umožniť a pokiaľ nie, zrýchliť a v jazde pokračovať bez obmedzenia otáčajúceho sa vozidla vzhľadom na špecifickosť situácie ako takú a zvlášť pre žalovanú v 2. rade len po náležitom presvedčení sa, že vodič motorového vozidla Volvo vníma a dáva jej prednosť. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že kolíznu situáciu prvotne vyvolal vodič motorového vozidla Volvo, ktorý nerešpektoval hneď niekoľko pravidiel cestnej premávky, ale predovšetkým povinnosť dať prednosť v jazde žalovanej v 2. rade, porušenie ktorej bolo pre stret prevádzok motorových vozidiel zásadné a že aj žalovaná v 2. rade prispela k priebehu nehodového deja nesprávnou reakciou na vzniknutú dopravnú situáciu. Nakoľko prvotnou a prevažujúcou príčinou dopravnej nehody bolo konanie vodiča motorového vozidla Volvo účasť žalovanej v 2. rade na vzniku škody ustálil v rozsahu 30%.

11. Odvolací súd takéto odôvodnenie miery účasti oboch účastníkov dopravnej nehody považuje za logické, tak pri vyhodnocovaní skutkových okolností s prihliadnutím na výsledky technického posúdenia dopravnej situácie znalcom, ako aj s právnym posúdením takto ustáleného skutkového stavu sa v plnom rozsahu zhoduje. Správnosť týchto záverov žalobca nespochybnil ani obsahom odvolacích námietok. V týchto totiž tento akcentuje výlučne na výsledky znaleckého dokazovania, ktorým však boli vyhodnotené iba príčiny dopravnej nehody z technického hľadiska. Súd prvej inštancie však uvedenú otázku správne riešil aj s prihliadnutím na konkrétne povinnosti účastníkov cestnej premávky a túto právnu kvalifikáciu aj logicky a vyčerpávajúco odôvodnil. Žalobca vo svojom odvolaní správnosť tejto právnej kvalifikácie nespochybnil. Samotné poukazovanie na technické závery znalca o možnosti žalovanej v 2. rade včasnou reakciou na vývoj dopravnej situácie a to včasným brzdením zabrániť zrážke nespochybňuje správnosť záverov súdu prvej inštancie o primárnom porušení povinnosti vodiča motorového vozidla zn. Volvo pri odbočovaní vľavo, resp. otáčaní sa. Na správnosti záverov súdu prvej inštancie v tejto otázke nemení nič ani tvrdenie žalobcu, ktoré neodporuje ani technickým záverom znalca, že dopravná situácia dovoľovala a teda dopravným značením nebol zakázaný takýto dopravný manéver vodiča motorového vozidla zn. Volvo. Námietky žalobcu v odvolaní proti týmto záverom s poukazom na to, že vodič žalobcu

sa o situácii cestnej premávky za sebou presvedčil je v priamom rozpore so skutočnosťou, že žalovaná v 2. rade sa v tejto situácii nesporne nachádzala v ľavom jazdnom pruhu a vodič žalobcu ju nezaregistroval. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietavom výroku vo vzťahu k žalovaným v 1. a 3. rade potvrdil ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p..

12. Za dôvodnú považuje odvolací súd odvolaciu námietku žalobcu proti zamietavému výroku vo vzťahu k žalovanej v 2. rade. V tejto časti súd prvej inštancie vyvodil skutkové závery, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a v náväznosti na to vec v tejto časti aj nesprávne právne posúdil. Nesprávnosť tohto postupu spočíva v skutočnosti, že súd prvej inštancie aj zodpovednosť žalovanej v 2. rade vyhodnocoval výlučne na otázke jej zavinenia, resp. miery účasti na dopravnej nehode. V týchto svojich záveroch nezohľadnil správne význam listinného dôkazu a to Záznamu o škodovej udalosti, ktorú navzájom spísali účastníci dopravnej nehody, ako aj Záznamu o preverení oznámenia - škodovej udalosti vyhotoveného príslušníkmi Okresného riaditeľstva PZ, Okresného dopravného inšpektorátu v Košiciach dňa XX.X.XXXX na mieste samom. Z obsahu záznamu o škodovej udalosti totiž vyplýva aj podpísanie uznávajúceho prejavu žalovanej v 2. rade v tom, že táto si je vedomá zavinenia dopravnej nehody. Toto jej prehlásenie má zásadný význam pre samotnú kvalifikáciu škodovej udalosti z hľadiska toho, že takéto jej prehlásenie má za následok záver o tom, že sa nejedná o dopravnú nehodu, ale iba o škodovú udalosť, ktorú orgány policajného zboru neobjasňujú. Túto skutočnosť potvrdzuje aj samotný Záznam o preverení oznámenia škodovej udalosti príslušníkom dopravnej polície na mieste samom. Za takejto situácie už zodpovednosť žalovanej v 2. rade nemožno posudzovať na základe vyhodnotenia jej zodpovednosti z okolností dopravnej nehody, ale na základe dohody, teda dvojstranného právneho úkonu uzavretého medzi dvomi účastníkmi škodovej udalosti o tom, ktorý z nich nesie zodpovednosť za dopravnú nehodu a teda aj za škodu, ktorá na základe nej vznikla. Žalovaná v 2. rade v konaní nepreukázala aby jej prejav pri tomto dvojstrannom právnom úkone bol neplatný a preto ju tento jej prejav zaväzuje. Žalobca správne v odvolaní poukazuje na skutočnosť neprípustnosti tolerancie postupu účastníka škodovej udalosti v tom, že tento bezprostredne po udalosti uzná svoje výlučné zavinenie na vzniku škody, čo má za následok, že k takejto škodovej udalosti nie je potrebné privolávať príslušníkov dopravnej polície a aj v prípade, ak sa títo na miesto dostavia, nemajú povinnosť uvedenú udalosť prešetrovať, v dôsledku čoho jej priebeh nie je ani zadokumentovaný bezprostredne po nej, čo do značnej miery sťažuje s odstupom času jej hodnotenie. Na základe toho odvolací súd dospel k záveru, že zodpovednosť žalovanej v 2. rade je v tejto veci potrebné posudzovať na základe jej uznávajúceho prejavu, ktorý predstavuje jej záväzok uhradiť škodu a to nad rámec poistného pnenia, ktoré by inak poisťovateľ bol povinný poskytnúť podľa zákona č. 381/2001 Z.z. o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenej prevádzkou motorových vozidiel (§ 5 ods. 2 písm. a/ cit. zákona). Z uvedeného vyplýva, že zodpovednosť žalovanej v 2. rade v takomto prípade nekopíruje zodpovednosť žalovanej v 3. rade ako poisťovne, keďže sa zakladá na iných právnych dôvodoch.

13. S poukazom na tieto dôvody neostávalo odvolaciemu súdu iné ako rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavom výroku voči žalovanej v 2. rade zrušiť podľa ust. § 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p., keďže súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy. Ich vykonanie vzhľadom na ich rozsah nepovažoval odvolací súd za účelné v odvolacom konaní.

14. V novom rozhodnutí bude povinnosťou súdu prvej inštancie opätovne vyhodnotiť zodpovednosť žalovanej v 2. rade za škodu na motorovom vozidle žalobcu a pri svojich záveroch sa spravovať záväzným právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto zrušujúcom uznesení.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).