Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Ek-189-2017.pdf
PDF · 84.94 KB
Case nature
Subarea
1Ek/189/2017
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávnených: 1) P. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. A. XXXX/XX, XXX XX A., štátny občan SR a 2) B. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. A. XXXX/XX, XXX XX A., štátny občan SR obaja v konaní zast.: Advokátska kancelária Machová, s.r.o., so sídlom Sasinkova 886/16, 909 01 Skalica, IČO: 36 864 544 proti povinným: 1) O. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. I. XX, XXX XX M. I., štátny občan SR a 2) Wüstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom Karadžičova 17, 825 22 Bratislava, IČO: 31 383 408, o vymoženie peňažnej pohľadávky vo výške 100.000,- EUR a trov exekučného konania, o sťažnosti oprávnených proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1Ek/189/2017 zo dňa 5. januára 2018, takto
rozhodol:
Súd sťažnosť oprávnených z a m i e t a .
odôvodnenie:
1. Dňa 5.1.2018 vydal Okresný súd Banská Bystrica konajúc vyšším súdnym úradníkom uznesenie pod sp. zn. 1Ek/189/2017, ktorým zamietol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti proti povinnému v 2) rade.
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 45 ods. 1, ods. 2, § 48 ods. 1, ods. 2, § 53 ods. 1, ods. 3 písm. a) zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ako aj rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/69/2012 zo dňa 12.09.2012. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnení sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu 26.10.2017 domáhali od povinných v 1) a 2) rade vymoženia pohľadávky vo výške 100.000,- Eur na základe exekučného titulu - rozsudku Okresného súdu Skalica, sp. zn. 5C/322/2013 zo dňa 16.12.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 10CO/2018/2015 zo dňa 07.06.2016. Spolu s návrhom na vykonanie exekúcie doručil aj predmetný exekučný titul, ktorý vznikol zaručenou konverziou listinného dokumentu, zmluvu o úvere, predsporovú výzvu a návrh na uzavretie mimosúdneho zmieru a prípis. Súd konajúc vyšším súdnym úradníkom preskúmal návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy, pričom v prvom rade prihliadol na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže súd konať v zmysle § 161 CSP. Následne skúmal, či návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy netrpia niektorou z procesných vád podľa §48 Exekučného poriadku, ktoré súd dôvodom na zamietnutie návrhu. V tomto štádiu sa vyšší súdny úradník zaoberal predovšetkým otázkou vecnej legitimácie, a teda či oprávnený v návrhu je vecne legitimovaným subjektom na podanie návrhu a povinní označení v návrhu pasívne vecne legitimovaným subjektom danej povinnosti. Po preskúmaní priloženého exekučného titulu zistil, že v tomto rozhodnutí súd uložil povinnému v 1) rade povinnosť zaplatiť oprávnenému v 1) rade sumu 50.000,- Eur a oprávnenému v 2) rade sumu 50.000,- Eur. V návrhu označený povinný v 2) rade bol v základnom konaní v postavení vedľajšieho účastníka na strane odporcu (povinného v 1) rade), avšak rozhodnutím súdu mu žiadna povinnosť uložená nebola. Ďalej uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe exekučného titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Formálna stránka vykonateľnosti je vyjadrená doložkou o vykonateľnosti, ktorá preukazuje, že sú splnené formálne podmienky vykonateľnosti, predpísané
procesným právom. Materiálna stránka vykonateľnosti je naplnená tým, že rozhodnutie obsahuje okrem presnej individualizácie oprávneného a povinného hlavne určitý výrok, doplnenie exekučného titulu, dôkaz preukazujúci zmeny v osobách oprávneného alebo povinného a pod. Odcitoval časť uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/69/2012 zo dňa 12.09.2012, kde Najvyšší súd okrem iného uviedol, že účastníkmi exekučného konania súd teda predovšetkým oprávnený a povinný. Pričom vymedzenie ich postavenia v exekučnom konaní je len procesné, rozhodujúce je to, kto sa v návrhu na vykonanie exekúcie označí za oprávneného a koho uvedie ako povinného, bez ohľadu na to, či tomu zodpovedá právny a skutkový stav (aktívna alebo pasívna vecná legitimácia). Vykonanie exekúcie ale prichádza do úvahy len v prospech toho, kto má podľa exekučného titulu právo na plnenie (aktívna exekučná legitimácia), a len proti tomu, kto je označený ako povinný v exekučnom titule (pasívna exekučná legitimácia). Na záver uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že oprávnené osoby z návrhu na vykonanie exekúcie nie sú oprávnené požadovať splnenie nároku z exekučného titulu voči povinnému v 2) rade, nakoľko výrok vykonateľného rozhodnutia zaviazal na plnenie povinnosti iba povinného v 1) rade, súd pri rozhodovaní o návrhu na vykonanie exekúcie zistil rozpor návrhu na vykonanie exekúcie s § 48 ods. 2 Exekučného poriadku, a preto v súlade s ustanovením § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku návrh oprávneného v časti zamietol. Nad rámec tohto rozhodnutia ešte uviedol, že exekučný súd nespochybňuje právo oprávnených domáhať sa splnenia povinnosti voči povinnému v 2) rade, avšak pre výkon exekúcie musí táto povinnosť vyplývať z vykonateľného exekučného titulu. Výlučnou vôľou oprávnených v základnom konaní bolo, že si svoj nárok uplatnili len voči povinného v 1) rade, o čom súd rozhodol vo výroku rozhodnutia, tak, že na splnenie povinnosti zaviazal výhradne povinného v 1) rade. Na základe vyššie uvedených skutočností vyšší súdny úradník návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v zmysle § 53 ods.3 písm. a) Exekučného poriadku zamietol a oprávnenému náhradu trov exekučného konania nepriznal.
3. Proti tomuto uzneseniu podali v zákonnej lehote oprávnení prostredníctvom právneho zástupcu sťažnosť a žiadali, aby súd napadnuté uznesenie zrušil. Nesúhlasili s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení, a to najmä v bode 12 a 13 v tom smere, že nemožno, poukazujúc na návrh na vykonanie exekúcie, požadovať splnenie nároku z exekučného titulu voči povinnému v 2) rade, nakoľko výrok vykonateľného rozhodnutia zaviazal na plnenie povinnosti iba povinného v 1) rade. Poukazovali na to, že povinný v 2) rade nepochybne v konaní vystupoval v procesnom postavení vedľajšieho účastníka, ktorého formálne aj materiálne redefinovanie bolo vykonané novou procesnou právnou úpravou - zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. Z dôvodovej správy a procesného postavenia vedľajšieho účastníka je nesporné, že ak z osobitného predpisu vyplýva, že rozsudok je pre vedľajšieho účastníka záväzný, tvoria vedľajší účastník spolu so stranou, na ktorej vystupuje, nerozlučné spoločenstvo. Ďalej uviedli, že skutočnosť, že do návrhu na začatie exekúcie bol z ich strany zahrnutý i povinný v 2) rade, je nesporným a nespochybniteľný dôsledkom vyplývajúcim tomuto subjektu, ako povinnému, zo zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení. Predmetom vymáhania nároku v zmysle exekučného titulu je náhrada nemajetkovej ujmy, ktorá oprávneným vznikla v dôsledku dopravnej nehody zavinenej povinným v 1) rade, za ktorú bol tento i právoplatne odsúdený. V tejto súvislosti poukazujú oprávnení na skutočnosť, že nemajetková ujma, ako „náhrada škody na zdraví“, sa uhrádza z povinného zmluvného poistenia upraveného zákonom č. 381/2001 Z.z., teda osobitným zákonným predpisom, ktorý bez ďalšieho ukladá poisťovni zákonnú povinnosť, v prípade vzniku takejto udalosti, plniť a ide teda o osobitný predpis, z ktorého vyplýva vyššie uvedená záväznosť pre vedľajšieho účastníka. Podľa názoru oprávnených uvedené jednoznačne vyplýva i zo znenia Smernice Rady č. 72/166/EHS, č. 90/232EHS a č. 2000/26/ES, v zmysle ktorých sú členské štáty povinné prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením, s cieľom ochrany poistených strán a potenciálnych obetí nehôd, a aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti povinného poistenia nezostali neuhradené. Jednoznačné znenie citovaných Smerníc, s použitím eurokonformného výkladu pojmov „náhrada škody“ a „škoda na zdraví“ stanovuje, že sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví. Teda nepochybne osobitným predpisom, z ktorého vyplýva zákonná povinnosť priamej náhrady škody poistiteľa poškodenému namiesto poisteného, je práve zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení. Z tohto predpisu podľa oprávnených teda jednoznačne vyplýva zákonná povinnosť povinného v 2) rade, s ktorou mal povinný v 1) rade v čase dopravnej nehody uzatvorenú poistnú zmluvu č. 606/307188-7 na motorové vozidlo ev. č. SI 260BD, predmetom ktorej bolo povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z., priamo nahradiť škodu poškodenému namiesto poisteného, pričom „škodou“, sa rozumie i nemajetková
ujma. Oprávnení tiež poukázali na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C - 22/12 zo dňa 24.10.2013, ktorý rozhodol, že ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla. Súčasne Súdny dvor EÚ upozornil, že i keď nerozhoduje vnútroštátny spor, vnútroštátnemu súdu prináleží, aby rozhodol právnu vec práve v súlade s rozhodnutím Súdneho dvora, pričom týmto rozhodnutím sú rovnako viazané i ostatné vnútroštátne súdne orgány, na ktoré bol podaný návrh s podobným problémom. V danej súvislosti oprávnení považovali za potrebné zdôrazniť i tú skutočnosť, že podľa dôvodovej správy k zákonu č. 381/2001 Z.z., je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti, a pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvolá nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. V samotnej dôvodovej správe zákonodarca konštatuje, že ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, mohlo by to znamenať značné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych prípadoch viesť aj k finančnému bankrotu. Zároveň by to mohlo znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že pri insolventnosti zodpovedného subjektu nebude vymožiteľná. Preto logickým výkladom podľa oprávnených nie je možné spochybniť priamu zákonnú povinnosť náhrady nemajetkovej ujmy zo strany poisťovne, stanovenú zákonom č. 381/2001 Z.z., kedy teda z tohto osobitného predpisu vyplýva, že rozsudok je záväzný i pre povinného v 2) rade.
4. Podľa §-u 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
5. Podľa §-u 200 prvej vety Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
6. Podľa §-u 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
7. Podľa §-u 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
8. Podľa §-u 249 CSP, súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
9. Podľa §-u 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
10. Preskúmaním podanej sťažnosti oprávnených súd zistil, že táto bola podaná prostredníctvom ich právneho zástupcu dňa 25.01.2018 a smeruje voči rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka. Keďže sťažnosťou napadnuté uznesenie bolo do dátovej schránky právneho zástupcu oprávneného doručené dňa 11.01.2018, bola teda sťažnosť podaná v zákonom stanovenej lehote (§242 CSP).
11. Sudca prvej inštancie preskúmaním sťažnosti oprávnených, bez nariadenia pojednávania podľa § 249 CSP, a po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že sťažnosť oprávnených nie je dôvodná, a preto ju podľa § 250 ods. 1 CSP v celom rozsahu zamietol.
12. Z obsahu spisu súd zistil, že oprávnení sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu 26.10.2017 domáhali od povinných v 1) a 2) rade vymoženia pohľadávky vo výške 100.000,- Eur na základe exekučného titulu - rozsudku Okresného súdu Skalica, sp. zn. 5C/322/2013 zo dňa 16.12.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 10CO/2018/2015 zo dňa 07.06.2016. Spolu s návrhom na vykonanie exekúcie doručili aj predmetný exekučný titul, ktorý vznikol zaručenou konverziou listinného dokumentu, zmluvu o úvere, predsporovú výzvu a návrh na uzavretie mimosúdneho zmieru a prípis. Následne vyšší súdny úradník vydal napadnuté uznesenie.
13. Podľa §-u 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení.
14. Napriek zneniu citovaného ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku súd k veci uvádza, že vyšší súdny úradník správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie správne a v zmysle zákona odôvodnil. Sudca prvej inštancie sa preto v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia, pričom na zdôraznenie správnosti ešte uvádza, že predpokladom na vedenie exekúcie voči povinnému je exekučný titul, ktorým môže byť rozhodnutie súdu alebo rozhodnutie iných orgánov, prípadne iná verejná listina. Exekučným titulom je pritom také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné a ktoré ukladá povinnému určitú povinnosť, pričom musí spĺňať tak formálne ako aj materiálne predpoklady vykonateľnosti. Formálna vykonateľnosť je splnená dodržaním zákonom predpísaných náležitostí o doručení rozhodnutia, o uplynutí lehoty na plnenie a o podaní riadneho opravného prostriedku. Materiálne predpoklady vykonateľnosti exekučného titulu sú, či účastníci označení v rozhodnutí skutočne existujú, či nejde o rozhodnutie voči neexistujúcemu subjektu, či sú označení natoľko presne, že nemožno mať neodstrániteľnú pochybnosť, o koho sa jedná a či ide o určité plnenie, ktorého vymoženie zákon predpokladá. V danom prípade bolo len na oprávnených, voči komu podajú žalobu. Pokiaľ sa oprávnení rozhodli uplatniť si nárok výlučne voči odporcovi (povinnému v 1) rade), je to ich výlučná kompetencia pri vedení sporu a len dominus litis môže rozhodnúť o tom, v akom postavení jednotliví účastníci konania budú vystupovať. V posudzovanom prípade získali oprávnení exekučný titul len voči povinnému v 1) rade (odporcovi), nakoľko len tomuto bola v zmysle exekučného titulu súdom uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému v 1) rade sumu 50.000,- Eur a oprávnenému v 2) rade sumu 50.000,- Eur. A preto vyššia súdna úradníčka správne rozhodla, keď návrh na vykonanie exekúcie voči povinnému v 2) rade zamietla.
15. Na záver súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam prerozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Rovnako ustálená judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B. Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
16. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a citované ustanovenia právnych predpisov, súd sťažnosť oprávnených podľa § 250 ods. 1 CSP ako nedôvodnú zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.