Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_9To-34-2018.pdf
PDF · 86.23 KB
Case nature
Area
Subarea
9To/34/2018
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Farkaša a sudcov JUDr. Emila Dubňanského a JUDr. Rastislava Vargu, PhD., LL.M., MBA na verejnom zasadnutí konanom dňa 17.10.2018, v trestnej veci obžalovaného K. I., pre prečin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 216 ods. 1, 2 písm. a/, c/ Tr. zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T/68/2015 zo dňa 23.04.2018 takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného K. I..
odôvodnenie:
Okresný súd Prešov napadnutým rozsudkom sp. zn. 6T/68/2015 zo dňa 23.04.2018 uznal obžalovaného K. I. vinným zo spáchania prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zákona, v jednočinnom súbehu s prečinom neoprávneného používania motorového vozidla podľa § 216 ods. 1, 2 písm. a), c) Trestného zákona, ktorý spáchal tak, že
-dňa 5.11.2014 v čase okolo 23.55 hod. v K. na ul. S. Y. XX vošiel cez neuzamknutú vchodovú bránu, ktorú si otvoril vytiahnutím mechanickej západky na oplotený pozemok rodinného domu, kde následne cez neuzamknuté vchodové dvere vošiel do rodinného domu na uvedenej adrese, ktorého vlastníkmi sú V. M. a Z. M., kde z vešiaka na chodbe odcudzil kľúč od osobného motorového vozidla zn. G. 1, čiernej metalízy, ev. č.: PO XXXDO, rok výroby XXXX, I.: T v hodnote 7.100,- Eur, ktorého vlastníkmi sú V. M. a Z. M. a ktoré bolo odstavené na ploche vo dvore pri rodinnom dome, následne sa ho neoprávnene zmocnil tak, že ho odomkol kľúčom, naštartoval a používal v smere do mesta Veľký Šariš, Šarišské Michaľany a inde, kde po ukončení jazdy motorové vozidlo nechal odstavené v meste Veľký Šariš na ul. Andreja Sládkoviča 1, pričom auto bolo následne vrátené majiteľom a tento skutok spáchal napriek tomu, že trestným rozkazom Okresného súdu Prešov sp. zn. 0T/134/14 zo dňa 27.8.2014 a právoplatného dňa 27.8.2014 bol odsúdený pre prečin porušovanie domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona, prečin neoprávnené používanie cudzieho motorového vozidla podľa § 216 ods. 1 Trestného zákona a prečin krádeže podľa§ 212 ods. 2 písm. a) Trestného zákona,
Za to mu súd uložil podľa § 216 ods. 2 Tr. zákona, § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zákona pri neexistencii poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 Tr. zákona a existencii priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h), písm. m) Tr. zákona, § 41 ods. 1 Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 30 (tridsať) mesiacov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku odkázal poškodeného Z. M., nar. XX.XX.XXXX v K., bytom K., S. Y. XX, s nárokom na náhradu škody na civilný proces.
Po vyhlásení rozsudku, odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku, priamo na hlavnom pojednávaní obžalovaný podal odvolanie proti rozsudku. Odvolanie obžalovaného bolo odôvodnené prostredníctvom obhajcu podaním, ktoré bolo doručené súdu dňa 06.08.2018. Obhajca v prvom rade konštatuje, že súd prvého stupňa vychádzal z výpovede Z. M. a V. M., ktorí ako majitelia domu a osobného motorového vozidla zhodne uviedli, že súhlas na použitie motorového vozidla nedali a nemali vedomosť o tom, žeby tak urobil ich syn A.. Ten vypovedal, že auto zobral obžalovaný svojvoľne a že nemal od neho žiaden súhlas. A. M. dodal, že v daný deň sa ani nestretli. Obžalovaný konštatuje, že je pravdou, že nemal súhlas na použitie auta od rodičov A. M., ktorý pred súdom klamal, lebo sa obával rodičov, resp. aj toho, že môže byť stíhaný ako spolupáchateľ.
Obžalovaný navrhol, aby súd vypočul svedkyne K. H. a S. O.. Vypočutím týchto svedkýň mohol si súd ujasniť výpoveď A. M., s ktorým sa stretol pred skutkom a o požičiavaní auta rodičov mal vedomosť, lebo sa na ňom aktívne podieľal. Súd svedkyne nevypočul. Ak teda súd oprel výrok o vine o výpoveď A. M., jeho vierohodnosť nedostatočne odôvodnil. Na druhej strane, nedostatočne zdôvodnil dôvody, pre ktoré nepovažoval výpoveď obžalovaného za vierohodnú, postupoval v rozpore so zásadou prezumpcie neviny. Odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá požiadavkám obsiahnutým v ustanovení Tr. poriadku. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Súd nesprávne vyhodnotil dôkazy, ktoré boli produkované pred súdom, hodnotil ich v neprospech obžalovaného bez akéhokoľvek zdôvodnenia. Ak súd považoval dôkaznú situáciu za úplnú, tak pri svojom rozhodovaní mal použiť zásadu v pochybnostiach v prospech páchateľa, lebo pre iné rozhodnutie za danej situácie nemal podklady, ide iba o tvrdenie proti tvrdeniu. Poukázal pritom na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. 1Ús/520/16 z 22. júna 2016. Pri tomto náleze zdôraznil, že súdy sú povinné dôkladne posudzovať vierohodnosť jednotlivých proti sebe stojacich výpovedí a postupovať obzvlášť starostlivo a obozretne pri hodnotení týchto výpovedí. Táto povinnosť je zvýraznená v prípadoch, keď svedecká výpoveď alebo svedecké výpovede stojace proti výpovedi obvineného predstavujú jediný priamy dôkaz, z ktorého má byť preukázaná vina obvineného. S ohľadom na princíp prezumpcie neviny a práva na spravodlivý proces nemožno akceptovať vzhliadnutie viny obvineného za situácie, keď jediným priamym dôkazom proti nemu je výpoveď svedka, pri ktorom apriori nemožno vylúčiť akýkoľvek záujem na výsledku konania, pričom táto svedecká výpoveď je posúdená ako vierohodná iba s odôvodnením, že bola podaná pod hrozbou sankcie v prípade krivej výpovede. Obhajca obžalovaného zdôraznil, že obžalovaný na pozemok M. nevstupoval bez súhlasu, ten mal od A. M., s ktorým sa dohodol, že si požičia ich rodinné auto spôsobom, ako to bolo naposledy, teda, že A. mu nechá kľúče v zámku vchodových dverí, pričom mu vysvetlil, ako sa otvára brána. Na základe tejto dohody vošiel na pozemok M., zobral kľúče od auta s vedomím, že sa jedná o rodinné auto M., teda aj A. M. ako dospelý člen rodiny mu môže dať súhlas na jeho používanie. Je pravdou, že podľa pokynu A. mal prísť po kľúče neskoro večer, keď jeho rodičia už budú spať, lebo by s požičiavaním nesúhlasili. On to vnímal, že by nedali súhlas na používanie auta v noci ich synovi či kamarátovi, lebo by mali strach. V žiadnom prípade by do domu M. nevošiel bez ich súhlasu. Popieranie týchto skutočností zo strany A. M. si vysvetľuje tým, že ide o strach z rodičov, ako aj možných následkov. Okrem toho obhajca namieta, že súd pri určení výšky trestu u jeho osoby neprihliadol ani na jednu poľahčujúcu okolnosť, naopak, mu súd vymeral trest s prihliadnutím iba na priťažujúce okolnosti podľa § 37 písm. h/, m/ Tr. zákona a tieto v jeho prípade aplikoval nesprávne tým, že od začiatku popísal, ako sa stal skutok, nijako sa nebránil dokazovaniu, skôr naopak, boli uňho splnené podmienky pre priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n/ Tr. zákona, pričom súd túto poľahčujúcu okolnosť v jeho konaní nevidel. Obhajca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil ako nedôvodný a oslobodil ho spod obžaloby.
Na základe riadne a včas podaného odvolania krajský súd podľa § 317 ods.1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby , ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku. Na základe tohto preskúmania krajský súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného K. I. nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa na hlavných pojednávaniach postupoval tak, že bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. S rovnakou starostlivosťou objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovanému, ako aj okolnosti svedčiace v jeho prospech. V oboch
smeroch vykonával dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Takýmto postupom súdu došlo k naplneniu základnej zásady trestného konania vyjadrenej v § 2 ods. 10 Tr. poriadku.
Súd prvého stupňa hodnotil dôkazy získané základným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgán činný v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Takýmto postupom súd naplnil základnú zásadu vyjadrenú v § 2 ods. 12 Tr. poriadku.
Súd prvého stupňa na hlavných pojednávaniach vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného K. I., výsluchom svedkov Z. M., V. M., A. M., oboznámením listinných dôkazov, a to zápisnice z ohliadky miesta činu a fotodokumentácie, evidenčnej karty vlastníka, odborným vyjadrením týkajúcim sa hodnoty motorového vozidla, charakteristikami, výpisom z evidencie priestupkov, odpisom z registra trestov, oboznámením obsahu pripojených spisov, ako aj ostatnými listinnými dôkazmi, ktoré boli zabezpečené v štádiu prípravného konania.
Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí podrobne rozobral vykonané dokazovanie, dôkazné prostriedky a skutočnosti vyplývajúce z jednotlivých dôkazných prostriedkov.
Tak, ako súd prvého stupňa konštatuje, obžalovaný poprel spáchanie žalovaného skutku, ako aj v rámci odvolania namietal, že on mal súhlas od A. M. na to, že môže použiť motorové vozidlo. Obžalovaný v rámci odvolacej námietky sám konštatoval, že vedel, že ide o rodinné motorové vozidlo patriace rodine M.. Zdôraznil, že mal vedomosť, že auto patrí rodičom A. M., no on sa domnieval, že aj A. M., ako dospelý člen tejto rodiny, môže mu dať súhlas na použitie motorového vozidla.
Táto výpoveď obžalovaného bola v celom rozsahu vyvrátená svedeckými výpoveďami svedkov A. M., Z. M. a V. M. tak, ako súd prvého stupňa to zdôraznil vo svojom rozhodnutí.
Obžalovaný v rámci konania pred súdom prvého stupňa navrhol vypočuť svedkyne K. H. a S. O., ktoré sa mali vyjadriť k jeho stretnutiu so svedkom A. M. a k okolnostiam týkajúcich sa ich rozhovoru. Súd prvého stupňa síce na hlavnom pojednávaní v uznesení pred prednesom záverečných rečí konštatoval, že odmieta ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, no nešpecifikoval, ktoré návrhy odmietol. Vyhlásil dokazovanie za skončené, no tu je potrebné uviesť, že pred vyhlásením tohto uznesenia, keď zisťoval ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, tak obhajca ako aj obžalovaný zhodne sa vyjadrili, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Už tento postoj k samotnému dokazovaniu pred súdom prvého stupňa jednoznačne vyznieva, ako keby netrvali na návrhu na doplnenie dokazovania výsluchom už spomínaných svedkýň. Aj z pohľadu krajského súdu vykonanie dokazovania výsluchom týchto svedkýň nie je potrebné pre ďalšie konanie, pretože všetky skutočnosti potrebné pre rozhodnutie boli náležite objasnené.
Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou súdu prvého stupňa vo vzťahu k obrane obžalovaného. Krajský súd k tejto obrane obžalovaného a k vykonanému dokazovaniu dodáva, že obžalovaný K. I. vedel o tom, že vlastníkmi motorového vozidla sú Z. M. a V. M., teda rodičia A. M.. Jednoznačne nežiadal súhlas od vlastníka motorového vozidla. Samotná skutočnosť, že motorové vozidlo mohol užívať aj syn Z. M. a V. M. neznamená, že mohol s týmto vozidlom disponovať, prenechávať ho v užívaní tretích osôb, požičiavať. Je neakceptovateľná obrana spočívajúca v tom, že ide o dospelého člena rodiny. Keďže obžalovaný chcel si požičať motorové vozidlo, o ktorého vlastníkoch vedel, súhlas na použitie motorového vozidla mal si pýtať priamo od vlastníka, teda od manželov M.. Z pohľadu krajského súdu takáto obrana sa javí účelová, je v nej výrazná snaha zbaviť sa trestnej zodpovednosti. Krajský súd zdôrazňuje, že obžalovaný K. I. bol kamarátom A. M., teda tieto pomery v rodine M. poznal a ak chcel použiť motorové vozidlo na jazdu, súhlas mal si pýtať od vlastníkov, ktorých osobne aj poznal.
Krajský súd sa stotožnil aj so závermi súdu prvého stupňa, že obžalovaný svojím konaním naplnil všetky pojmové znaky prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 216 ods. 1, 2 písm. c/ Tr. zákona, a to po stránke objektívnej ako aj subjektívnej, s úmyslom priamym podľa § 15 písm. a/ Tr. zákona.
Súd prvého stupňa sa pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu dôsledne riadil základnými zásadami pre ukladanie trestu, ktoré sú vyjadrené v § 34 Tr. zákona.
Súd prvého stupňa sa zaoberal existenciou poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Dospel k správnemu záveru, že neexistujú poľahčujúce okolnosti podľa § 36 Tr. zákona. Obžalovaný v rámci odvolania namietal, že mala byť zohľadnená v jeho prípade poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. m/ Tr. zákona, a to, že napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom. S touto argumentáciou sa krajský súd nemohol stotožniť, pretože samotné tvrdenia obžalovaného smerujúce k zbaveniu sa trestnej zodpovednosti a jeho účasť na jednotlivých úkonoch neznamená pomoc pri objasňovaní trestnej činnosti.
Súd prvého stupňa zistil na strane obžalovaného priťažujúce okolnosti, a to, že sa dopustil viacero trestných činov (§ 37 písm. h/ Tr. zákona) a bol už za trestný čin odsúdený podľa § 37 písm. m/ Tr. zákona. V súvislosti s priťažujúcou okolnosťou podľa § 37 písm. m/ Tr. zákona, súd prvého stupňa poukazoval na odsúdenie vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov sp. zn. 0T/134/2014 zo dňa 27.08.2014. Krajský súd musí zdôrazniť, že obžalovaný K. I. doposiaľ bol trikrát súdne trestaný. V prípade prvých troch odsúdení sa naňho hľadí, ako keby nebol odsúdený. Vo vzťahu k ostatnému odsúdeniu trestným rozkazom Okresného súdu Prešov sp. zn. 0T/134/2014 zo dňa 27.08.2014, krajský súd poukazuje, že toto odsúdenie je súčasťou skutkovej vety a právneho posúdenia konania obžalovaného, kde je zdôraznené, že už v minulosti bol za taký čin odsúdený, kedy sa zmocnil cudzieho motorového vozidla v úmysle prechodne ho užívať. V takomto prípade nastáva situácia, že pri uznaní tejto priťažujúcej okolnosti by dochádzalo k zohľadňovaniu tejto skutočnosti dvakrát, a to aj v prísnejšej právnej kvalifikácii, ako aj pri ukladaní trestu pri zohľadnení priťažujúcej okolnosti. Krajský súd na okolnosť podľa § 37 písm. m/ Tr. zákona pri hodnotení druhu a výmery trestu neprihliadal. Je potrebné zdôrazniť, že aj keď dôjde k vypusteniu tejto priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m/ Tr. zákona, nezmení sa pomer priťažujúcich a poľahčujúcich okolností. Naďalej u obžalovaného K. I. je prevaha priťažujúcich okolností. Krajský súd preto túto okolnosť iba vysvetlil v odôvodnení, nepovažoval za potrebné naprávať to zrušením rozsudku súdu prvého stupňa.
Po ustálení okruhu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností krajský súd dospel k záveru, že vzhľadom na osobu obžalovaného, okolnosti prípadu, pohnútku, účel trestu, ktorý je vyjadrený v § 34 ods. 1 Tr. zákona, sa u obžalovaného K. I. dosiahne po úprave trestnej sadzby tak, že dolná hranica bola zvýšená o 1/3 úhrnným trestom odňatia slobody v trvaní 30 mesiacov.
Súd prvého stupňa nepochybil ani pri zaradení obžalovaného na ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, pretože obžalovaný v dobe posledných 10 rokov nebol vo výkone trestu odňatia slobody.
Poškodený Z. M. uplatnil v prípravnom konaní nárok na náhradu spôsobenej škody vo výške 20,- eur za spotrebovanú naftu. Na hlavnom pojednávaní tento nárok na náhradu spôsobenej škody bol po prednese obžaloby prečítaný. Keďže vykonaným dokazovaním nebola preukázaná skutočná výška spotrebovaných pohonných hmôt s ohľadom na prejazdené kilometre, súd prvého stupňa postupoval správne, keď poškodeného s týmto uplatneným nárokom odkázal na civilný proces. Krajský súd doplnil k rozhodnutiu súdu prvého stupňa práve odôvodnenie výroku o uplatnenom nároku na náhradu spôsobenej škody, pretože tento výrok síce je obsiahnutý v rozsudku, no v odôvodnení súd prvého stupňa sa týmto výrokom absolútne nezaoberal.
Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. jednohlasne
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.