Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11CoP-112-2017.pdf
PDF · 139.46 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/112/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci v právnej veci žalobkyne: C. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX/XX, E., proti žalovanému: G. T., nar. X.X.XXXX, trvale bytom A. XX/XX, E., t.č. bytom T. XXXX/XXA, E., právne zastúpený advokátom JUDr. Jánom Pekarom, so sídlom Potočná 191/39, Skalica, IČO: 34 048 944, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa 13. decembra 2016, sp.zn. 5C/21/2010-703, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalobkyňa má právo na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním súd prvej inštancie určil, že do BSM účastníkov patria 1. nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX pre Obec a k.ú. E., a to byt č. XX v bytovom dome súpisné č. XX na A. ulici v E., bližšie špecifikovaný vo výroku pod bodom 1., vo všeobecnej trhovej hodnote 50.100,00 eur, ďalej nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX pre k.ú. D., a to parcela s rozostavanou stavbou garáže bližšie špecifikovaná vo výroku pod bodom 2. vo všeobecnej trhovej hodnote 7.400,00 eur, ďalej pod bodom 3. výroku označený účet č. E vedený v F. R., a.s. na meno navrhovateľky so zostatkom ku dňu 6.3.2009 v sume 116,55 eur, pod bodom 4. výroku označená vkladná knižka č. XXXXXXXX/XXXX vedená v D. R., a.s. na meno odporcu so zostatkom ku dňu 6.3.2009 v sume 600,00 eur, a tiež hnuteľné veci tvoriace súčasť zariadenia bytu špecifikované pod bodmi 5 až 21. výroku v celkovej hodnote 1.122,89 eur. Ďalej súd prvej inštancie z vecí patriacich do BSM prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne veci uvedené pod bodmi 1, 3, 5 až 21 a do výlučného vlastníctva žalovaného prikázal veci uvedené pod bodom 2 a 4, s tým, že žalobkyňu zaviazal zaplatiť žalovanému na vyrovnanie podielov z BSM sumu 6.834,86 eur do 60 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Súd tiež uložil povinnosť účastníkom zaplatiť súdny poplatok z predmetu konania spoločne a nerozdielne v sume 1.780,18 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a napokon o trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu a štát má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 143, § 148 ods. 1, § 149 ods. 1, ods. 3, § 150 Občianskeho zákonníka, vecne dôvodil, že z vykonaného dokazovania a zisteného stavu veci vyvodil záver, že návrh bol podaný dôvodne, keďže BSM dňom právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva 6.3.2009 zaniklo a k mimosúdnej dohode o vyporiadaní BSM nedošlo. Základnou zásadou pre vykonanie vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva je, že podiely oboch manželov sú rovnaké (princíp parity), z ktorej však zákon pripúšťa výnimky, ktoré umožňujú podiely určiť aj iným pomerom
napr. s prihliadnutím na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí, a pod.. V danom prípade súd považoval za rozporné s dobrými mravmi pri vyporiadaní BSM vychádzať zo zásady rovnosti podielov bývalých manželov, pretože v konaní bolo preukázané, že žalovaný sa napriek svojim schopnostiam a možnostiam náležite o rodinu nestaral a k žalobkyni i deťom sa správal zvlášť zavrhnutia hodným spôsobom, dopustil sa na nich fyzického násilia, za čo bol aj právoplatne odsúdený. Na čas po rozvode manželstva boli všetky štyri deti účastníkov, v tom čase ešte maloleté, zverené do osobnej starostlivosti žalobkyne a žalovaný sa zaviazal prispievať na výživu každého z detí sumou len 24,50 eur mesačne, pričom žalovanému bol styk s maloletou L. a Q. zakázaný a styk s maloletým G. a C. upravený len za prítomnosti matky detí, pretože príčinou rozvratu manželstva účastníkov bolo práve agresívne správanie sa žalovaného voči svojej rodine. Žalobkyňa nielen po rozvode manželstva, ale už i v čase pred rozvodom, zabezpečovala nielen osobnú, ale i finančnú starostlivosť o všetky štyri maloleté deti a riadne platila a doteraz aj platí sama nájom za byt ako i ostatné úhrady spojené s užívaním tohto bytu, pretože žalovaný mal počas manželstva dlhodobo problémy a naďalej aj má, stabilne sa pracovne zaradiť. Žalobkyňa je dlhodobo zamestnaná u toho istého zamestnávateľa a má pravidelný príjem, ktorý však zďaleka nepostačuje ani na pokrytie nákladov na výchovu a výživu detí, keďže žalovaný na výživu detí prispieva len minimálne, hoci má úspory vo výške 10.000,00 eur ako sám tvrdil. Potom žalobkyňa musela riešiť úhrady nákladov na deti a bývanie formou pôžičiek od svojej rodiny, pričom jej rodina už toto nie je ochotná tolerovať, nakoľko si uvedomila, že v konečnom dôsledku dotuje žalovaného, ktorý si povinnosť voči svojim deťom zodpovedne neplní. V konaní bolo preukázané, že o nadobudnutie bytu sa takmer v plnom rozsahu pričinila žalobkyňa, pretože úmyslom jej rodičov bolo previesť užívacie práva k družstevnému bytu výlučne len na žalobkyňu ( pričom to bolo v čase, keď sa za prevody týchto práv platili sumy niekoľko stotisíc korún), keďže však táto bola už vydatá, bytové družstvo dalo súhlas len k prevodu na obidvoch manželov. Následne manželia odkúpili tento byt do osobného vlastníctva už len za symbolickú cenu. O udržanie tohto bytu sa následne až doteraz, a to riadnym platením nájmu ako i ostatných poplatkov, pričinila len žalobkyňa, pretože od rozvodu manželstva, teda už takmer 8 rokov, žalovaný na nájom a ostatné poplatky spojené s užívaním bytu vôbec neprispieva. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti, súd pri vyporiadaní BSM určil žalobkyni podiel v BSM vo výške 75 % a žalovanému vo výške 25 %. 3. Súd zistil, že počas trvania manželstva manželia nadobudli ako veci patriace do BSM, veci uvedené vo výroku rozsudku pod bodmi 1 až 21, z ktorých súd prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne veci uvedené pod bodmi 1, 3, 5 až 21 v hodnote 51.339,44 eur a do výlučného vlastníctva žalovaného veci uvedené pod bodmi 2 a 4 v celkovej hodnote 8.000,00 eur. Byt uvedený pod bodom 1 prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne z dôvodu, že po rozvode manželstva boli do jej osobnej starostlivosti zverené všetky štyri maloleté deti pochádzajúce z manželstva účastníkov, s ktorými v tomto byte aj býva. Nehnuteľnosť v k.ú. D. spolu s rozostavanou stavbou garáže uvedenú pod bodom 2 prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného tak, ako tento aj žiadal, a s čím žalobkyňa aj súhlasila. Účet vedený v F. R., a.s. so zostatkom v sume 116,55 eur uvedený pod bodom 3 súd prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyni, na meno ktorej je vedený a vkladnú knižku vedenú v D. R., a.s. so zostatkom v sume 600,00 eur uvedenú pod bodom 4 súd prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného, pretože je vedená na jeho meno. Hnuteľné veci uvedené pod bodom 5 a ž 21 súd prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne, keďže tieto veci po rozvode manželstva zostali v byte a užíva ich ona. Celková hodnota BSM predstavovala ku dňu vyporiadania BSM sumu 59.339,44 eur (byt vo všeobecnej trhovej hodnote 50.100,00 eur, pozemok v k.ú. D. spolu s rozostavanou stavbou garáže vo všeobecnej trhovej hodnote 7.400,00 eur, účet vedený v F. banke, a.s. so zostatkom v sume 116,55 eur, vkladná knižka vedená v D. R., a.s. so zostatkom v sume 600,00 eur, všeobecná hodnota jednotlivých elektrických zariadení uvedených pod bodom 5 až 12 v celkove zostatkovej hodnote 636,89 eur a všeobecná hodnota jednotlivých kusov bytového zariadenia uvedených bo bodom 13 až 21 v celkove zostatkovej hodnote 486,00 eur). Podiel 75 % pripadajúci na žalobkyňu predstavuje sumu 44.504,58 eur a podiel 25 % pripadajúci na žalovaného predstavuje sumu 14.834,86 eur, takže pri horeuvedenom vyporiadaní BSM za stavu, že do vlastníctva žalobkyne súd prikázal veci uvedené pod bodmi 1, 3, 5 až 21 v celkovej hodnote 51.339,44 eur a do vlastníctva žalovaného veci uvedené pod bodmi 2 a 4 v celkovej hodnote 8,000,00 eur, na úplné finančné vyporiadanie BSM má žalobkyňa zaplatiť žalovanému sumu 6.834,86 eur (51.339,44 eur - 44.504,58 eur = 6.834,86 eur). Zároveň súd zaviazal účastníkov spoločne a nerozdielne na zaplatenie súdneho poplatku z predmetu konania v sume 1.780,18 eur, ktorá predstavuje 3 % z celkovej hodnoty BSM (3 % zo sumy 59.339,44 eur) podľa položky 6 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov a o trovách konania účastníkov rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP a vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania z toho dôvodu, že každý z nich mal vo veci úspech len čiastočný. O nároku na náhradu trov konania štátu súd rozhodol podľa
ustanovenia § 259 CSP v spojení s § 258 ods. 1 CSP a vyslovil, že štát má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, nakoľko štátu vznikli trovy zaplatením svedočného ako i časti znalečného.
4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Uviedol, že súhlasí s tým, aby do výlučného vlastníctva žalobkyne boli prikázané hnuteľné veci uvedené vo výroku rozsudku pod bodmi 3, 5 až 21 a do výlučného vlastníctva žalovaného veci uvedené pod bodom 2, nesúhlasí však s tým, aby nehnuteľnosť uvedená pod bodom 1 ( byt na A. ulici v E.), bol prikázaný do vlastníctva žalobkyni a nesúhlasí s výškou vyrovnávacieho podielu. Súd nesprávne vyhodnotil zistený skutkový stav pokiaľ prikázal nehnuteľnosti do vlastníctva žalobkyne, keďže táto opakovane uvádzala, že nemá finančné prostriedky na vyplatenie súdom určenej sumy žalovanému a súd teda jednoznačne dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a v tejto časti vychádzal z nesprávneho posúdenia veci. Odvolateľ trvá na tom, že príčinou rozvratu manželstva so žalobkyňou nebolo jeho agresívne chovanie voči nej a ich maloletým deťom L. a Q., a odvolateľ sa ani nedopustil konania uvedeného v bode 7 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolateľ trvá na tom, že príčinou rozvratu manželstva bola známosť žalobkyne s iným mužom, a pokiaľ ide o jeho vzťah k deťom, vždy sa ich snažil vychovávať tak, aby dodržiavali určité pravidlá v domácnosti a rešpektovali svojich rodičov. Hoci sa proti rozsudku OS Senica sp.zn. 2T/189/2008 zo dňa 16.12.2008 neodvolal, bolo to z dôvodu, že si uvedomoval narušenie vzájomných citových vzťahov so žalobkyňou a svoju neschopnosť z psychických dôvodov pokračovať v súdnom konaní a dokazovať svoju nevinu, pričom krátko po vyhlásení tohto rozhodnutia dobrovoľne nastúpil na výkon psychiatrickej liečby v PL Pezinok. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že v rozsudku opakovane používa nesprávnu terminológiu pokiaľ ide o určenie rozsahu trestu nakoľko uvádza, že mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 1 rok, v skutočnosti však išlo o trest odňatia slobody v trvaní 1 rok s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 2 roky, čo mení pohľad na odsúdeného. Vytkol ďalej súdu, že tento v odôvodnení tvrdil vykonanie dôkazu i obsahom spisu Okresného súdu Senica sp.zn. 2T/189/2008, avšak toto dokazovanie vôbec nebolo súdom uskutočnené, predmetný spis bol k tomuto konaniu pripojený dňa 12.12.2016 a odvolateľ nemal teda žiadnu možnosť na pojednávaní vyjadriť sa k tomuto rozsudku a týmto nesprávnym procesným postupom súd znemožnil žalovanému uskutočniť jeho procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd tiež nevykonal ním navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, keď zamietol návrh žalovaného na vypracovanie kontrolného znaleckého posudku hoci znalecký posudok č. 88/2013 zo dňa 16.8.2013 bol vypracovaný v rozpore so skutočným stavom veci, keď je nepochybné, že všeobecná hodnota nehnuteľnosti v katastrálnom území D. je podstatne nižšia, než sa uvádza v predmetnom znaleckom posudku. Rovnako súd zamietol jeho návrh na výsluch svedka F. T., jeho brata, ktorý by potvrdil, že sumu 600 eur poskytol žalovanému ako dar pre zabezpečenie jeho potrieb v čase, keď nedosahoval žiadny príjem a túto sumu mu neskôr v splátkach splatil. Odvolateľ považuje za nesprávny názor súdu, že bolo preukázané, že otec žalobkyne H. H. priebežne poskytol žalobkyni sumu 400.000,- Sk, keď odvolateľ trvá na tom, že tomu tak nebolo. Od roku 1991, kedy bolo uzavreté ich manželstvo, až do roku 2008 bolo manželstvo usporiadané, manželia spoločne hospodárili a žalovaný dosahoval podstatne vyšší zárobok ako žalobkyňa, pričom tieto zárobky postačovali na dostatočné zabezpečenie všetkých potrieb ich rodiny a nebol žiadny dôvod k tomu, aby otec poskytoval žalobkyni finančné prostriedky vyššie uvádzané. Tvrdenie žalobkyne, že by tieto prostriedky mala niekedy odovzdávať žalovanému, je nepravdivé a účelové a priamo v žalobe túto skutočnosť ani neuvádzala. Rodičia žalobkyne poskytovali manželom iba vecné dary v podobe dodávania zeleniny pre ich rodinu. V žiadnom prípade nemožno tvrdiť, že dané finančné prostriedky boli spotrebované. Ďalej má odvolateľ za to, že v bode 17 odôvodnenia rozsudku je uvedený absolútne nesprávny a zavádzajúci údaj v časti týkajúcej sa finančných prostriedkov vo výške 5.078,70 eur (153.000,88 Sk), o ktorých v priebehu súdneho konania žalobkyňa nikdy neuvádzala, že by ich vybrala zo svojho účtu a tieto že by odovzdala žalovanému, pretože si ich mal od nej výslovne pýtať a chcel ich použiť na dostavanie nehnuteľnosti v D.. Samotná žalobkyňa písomne súdu oznámila, že si založila svoj vlastný účet, na ktorý previedla spoločné finančné prostriedky vo výške 153.000,88 Sk a tieto jednoznačne použila iba pre svoje potreby, keď na otázku žalovaného nikdy nevedela uviesť na aký účel tieto finančné prostriedky použila. Preto súd nesprávne potom vyvodil, že je logické tvrdenie žalovaného v závere dokazovania, že má momentálne finančné prostriedky v sume 10.000 eur, nakoľko úspory v takejto výške nemohol dosiahnuť po rozvode manželstva, keď z konaní vedených o zvýšenie vyživovacej povinnosti bolo preukázané, že žalovaný po rozvode manželstva dlhodobo a stabilnejšie nepracoval a teda úspory v takejto výške nemohol reálne dosiahnuť, takže tieto úspory v tom čase zrejme pred súdom účelovo zatajil a pochádzali ešte z manželstva. V danej súvislosti odvolateľ poukazuje na to, že žalobkyňa mohla tieto skutočnosti uviesť priamo v žalobe o vyporiadaní BSM alebo v priebehu konania či v písomných vyjadreniach, čo sa však až do 21.11.2016 nestalo. Odvolateľ
nikdy súdu neuviedol, že má úspory vo výške 10.000 eur, uviedol iba to, že je schopný si zabezpečiť (vypožičať) sumu 10.000 eur od svojich rodičov, prípadne súrodencov. Žalovaný trvá na tom, že je nepochybne preukázané, že suma 5.078,70 eur mala byť pojatá do masy BSM, táto mala byť prikázaná súdom do vlastníctva žalobkyne a zohľadnená pri finančnom vyrovnaní. Nie je vôbec pravdou, že so spoločnými finančnými prostriedkami hospodáril iba žalovaný a mal prístup ku všetkým ostatným účtom, naopak, žalobkyňa mala svoj vlastný účet, čo v konaní bolo jednoznačne preukázané a táto neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie kedy a akým spôsobom tieto finančné prostriedky použila. Odvolateľ nesúhlasí ani s disparitou podielov, niet dôvodu na určenie žalobkyni podielu na majetku vo výške 75% a žalovanému vo výške 25%, keď žalovaný trvá na tom, že žalobkyni riadne pomáhal v starostlivosti o ich deti, pričom ho veľmi negatívne ovplyvnila skutočnosť, že žalobkyňa požiadala o rozvod manželstva a po prerušení spolužitia manželov už mal značné psychické problémy a nedarilo sa mu zaradiť ani do riadneho pracovného života. Odvolateľ takisto nesúhlasí s tvrdením súdu, že v konaní bolo preukázané, že o nadobudnutie bytu sa takmer v plnom rozsahu pričinila žalobkyňa. Naopak, práve skutočnosť, že rodičia žalobkyne realizovali prevod členských práv k bytu spoločne na oboch manželov preukazuje, že v čase prevodu týchto členských práv bolo manželstvo žalobkyne so žalovaným usporiadané. Rodičov žalobkyne nikdy žiadnym spôsobom nenútili k realizácii prevodu členských práv a po prevode členských práv už byt kúpili do vlastníctva spoločne a teda aj spoločne sa pričinili o nadobudnutie tohto bytu do ich BSM. Pokiaľ ide o prispievanie na platenie poplatkov spojených s užívaním bytu, odvolateľ uvádza, že on nemal možnosť od prerušenia spolužitia daný byt užívať, navyše uvádzané platenie poplatkov sa takmer v celom rozsahu realizovalo až po rozvode manželstva, t.j. až po zániku BSM, teda niet dôvodu, aby súd bral do úvahy pri svojom rozhodovaní o vyporiadaní BSM spôsob platenia poplatkov spojených s užívaním bytu po rozvode manželstva a za čas, keď už žalovaný nemal možnosť byt užívať. Odvolateľ poukazuje na tú skutočnosť, že manželstvo trvalo vyše 17 rokov, pričom po dobu 16 rokov bolo usporiadané. Počas tohto obdobia sa po všetkých stránkach podieľal na zabezpečení potrieb pre spoločnú domácnosť a ich deti, pričom žalobkyňa bola po dobu 8 rokov na materskej dovolenke, kedy výlučne on po finančnej stránke zabezpečoval potreby domácnosti. Nevidí teda dôvod k tomu, aby bol ponížený jeho podiel na majetku patriacom do BSM, pričom zároveň odvolateľ považuje odôvodnenie súdu na aplikáciu disparity podielov za nedostatočné a nezrozumiteľné, keď z odôvodnenia nevyplýva na základe akých skutočností dospel súd k záveru, že podiel žalobkyne na ich majetku má byť práve vo výške 75% a podiel žalovaného vo výške 25%. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a dokazovanie, eventuálne, aby vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov tak, že nehnuteľnosti uvedené pod bodom 1 budú prikázané do podielového spoluvlastníctva účastníkov každému v podiele 1/2 (byt č. XX na A. ul. v E.), ďalej nehnuteľnosť uvedená pod bodom 2 bude prikázaná do výlučného vlastníctva žalovaného (parcela č. 2194 vo výmere 924 m2 v katastrálnom území D.), hnuteľné veci budú prikázané do výlučného vlastníctva žalobkyne, takisto aj aktíva - suma 5.078,70 eur na účte v F. R., a.s., a žalovaný bude povinný zaplatiť žalobkyni na vzájomné finančné vyrovnanie sumu 547,15 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že účastníci nebudú mať právo na náhradu trov konania.
5. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Zotrvávala na tom, že prestavba bytu by bez pomoci rodičov žalobkyne v sume 400.000,- Sk nebola možná, pokiaľ ide o účty, ona si zriadila koncom roku 2007 svoj vlastný účet, ktorý spomína už v návrhu na vyporiadanie BSM a to z dôvodu, že sa starala o štyri deti a rozvedený manžel jej už dlhšiu dobu na domácnosť neprispieval, pričom na tento účet nikdy nepreviedla ich finančné prostriedky, ako chybne uvádza žalovaný. Ich financie po dohode s rozvedeným manželom vložila na spoločný účet, ktorý bol na meno žalobkyne a útoky bývalého manžela začali až po prepise bytu a zabezpečení financií ako viackrát už uvádzala. Žalovaný ju obviňuje, že ich začala spomínať až 21.11.2016, avšak žalobkyňa len odpovedala na otázku jeho právneho zástupcu, ktorý sám musí vedieť, prečo sa o finančné prostriedky začal zaujímať až vtedy. Ona sama to považovala za zbytočné. Tvrdenia odvolateľa ohľadom ich manželstva a dôvodov rozvodu označila za nepravdivé. Je síce pravda, že manželstvo trvalo 17 rokov, počas ktorých ale musela znášať manipuláciu zo strany psychicky chorého manžela a nenašla silu rozviesť sa už v začiatkoch manželstva. Nejednalo sa o usporiadané manželstvo, čo jednoznačne vyplýva zo záveru súdnoznaleckého psychologického posudku pripojeného k vyšetrovaciemu spisu. Dôvodom rozvodu nebola žiadna jej nová známosť, musela sa totiž starať o domácnosť a deti úplne sama, nemala na známosti čas a doposiaľ žiadnu ani nenadviazala.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.
7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 5C/21/2010 bolo vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu, ktoré zaniklo rozvodom ich manželstva dňa 06.03.2009. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov spôsobom uvedeným vo výroku napadnutého rozsudku, ako aj jeho závislé výroky o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok a o náhrade trov konania.
8. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty žalovaného nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a iba na zdôraznenie správnosti jeho záverov dodáva nasledovné:
9. Ak zanikne BSM, vykoná sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150 Občianskeho zákonníka. Vyporiadanie BSM podľa tohto ustanovenia pozostáva jednak zo stránky kvalitatívnej, t.j. usporiadania vlastníctva k jednotlivým veciam patriacich do BSM, jednak zo stránky kvantitatívnej, ktorá sa týka hodnotových podielov účastníkov - bývalých manželov. Pre vyporiadanie je preto podstatná cena jednotlivých vecí patriacich do BSM, pričom pri určení ich ceny sa síce vychádza zo stavu ku dňu zániku BSM, avšak z ceny vecí v čase vyporiadania BSM. Pod vyporiadaním BSM sa rozumie nielen rozdelenie vecí tvoriacich predmet BSM, ale kompletné riešenie majetkových vzťahov medzi bývalými spoluvlastníkmi, vrátane pohľadávok a dlhov, ktoré vznikli za trvania manželstva. Vyporiadanie sa má v zásade týkať všetkého majetku, ktorý v zmysle ust. § 143 Občianskeho zákonníka do BSM účastníkov patril a ktorý existoval v čase tohto spoluvlastníctva.
10. V konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva súd nie je viazaný návrhmi strán a to ani pokiaľ ide o rozsah tohto spoluvlastníctva ani pri posúdení právnej otázky, či určitý majetok patrí do nevyporiadaného BSM. Rovnako súd nie je viazaný návrhmi strán pokiaľ ide o spôsob vyporiadania BSM, pretože ten vyplýva zo zákona. Predmetom vyporiadania môžu byť iba veci, ktoré niektorá zo strán označila za veci patriace do ich BSM a navrhla, aby boli v rámci konania vyporiadané, pričom to isté platí aj pre pohľadávky každého z manželov z titulu úhrady toho, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok a spoločné pohľadávky voči niektorému z nich z titulu toho, čo bolo zo spoločného majetku vynaložené na jeho oddelený majetok ( § 150 OZ).
11. Odvolacím dôvodom tu bolo tvrdenie žalovaného, že súd z vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil a to tak v otázke ustálenia masy BSM, posúdenia dôvodov pre určenie disparity podielov pri delení majetku, rozdelenia majetku, a napokon aj v otázke určenia výšky vyrovnávacieho podielu.
12. Odvolací súd preskúmaním obsahu spisu a napadnutého rozhodnutia však vytýkané nedostatky v postupe súdu prvej inštancie nezistil. Prvoinštančný súd sa s vykonanými dôkazmi náležite vysporiadal, vyhodnotil každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti a dospel k správnym záverom o tom, čo patrí do masy BSM, aká je hodnota týchto vecí a akým spôsobom je treba majetok bývalých manželov vysporiadať aby boli rešpektované zásady zakotvené v ustanovení § 150 Občianskeho zákonníka. Aj odvolací súd zhodne so súdom prvoinštančným bol toho názoru, že žalovanému sa nepodarilo bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že do masy BSM treba zaradiť aj sumu 5.078,70 eur, ktorá podľa neho predstavuje finančné prostriedky manželov, ktoré žalobkyňa vybrala zo spoločného účtu a podľa tvrdenia žalovaného použila pre vlastnú potrebu. Odvolací súd pripomína, že v závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo strán sporového konania samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť a teda aj z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno.
Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Pokiaľ žalobca tvrdil, že treba vyporiadať aj túto pohľadávku voči bývalej manželke a zohľadniť ju pri finančnom vyrovnaní, bolo na ňom, aby preukázal, že žalobkyňa reálne vynaložila sumu 5.078,70 eur ako spoločné prostriedky na jej výlučný majetok, a toto sa mu ani podľa názoru odvolacieho súdu v konaní nepodarilo, pričom odvolací súd sa plne stotožňuje tak so skutkovými zisteniami prvoinštančného súdu ako aj jeho závermi, ktoré sú logické a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Rovnako sa ani žalobkyni nepodarilo uniesť dôkazné bremeno ohľadne ňou tvrdených skutočností vo vzťahu k sume 12.525,09 eur, ktorá suma podľa nej predstavovala finančné prostriedky z jej výlučného vlastníctva, ktoré boli vynaložené na spoločný majetok manželov. Aj odvolací súd mal za to, že žalobkyňa síce preukázala, že počas trvania manželstva jej rodičia postupne darovali väčšie finančné obnosy, avšak už nepreukázala, že by tieto prostriedky boli investované do spoločného majetku manželov, konkrétne do tvrdenej rekonštrukcie ich bytu, ktorý je zahrnutý do masy BSM, keď z dokazovania nebolo možné jednoznačne ustáliť, ako bolo s uvedenými sumami naložené. Preto ani nebol dôvod pri vyporiadavaní majetku manželov započítať pohľadávku žalobkyne vo výške 12.525,09 eur, takže správne sa uvedená suma nepremietla do výšky finančného vyrovnania manželov.
13. Čo sa však žalobkyni podarilo jednoznačne preukázať je skutočnosť, že o nadobudnutie bytu č. XX v bytovom dome súpisné č. XX na A. ulici v E. sa zaslúžila v prevažnej miere ona, keďže išlo o družstevný byt, v ktorom pôvodnými nájomcami boli rodičia žalobkyne, a práve títo sa rozhodli svojej dcére byt darovať, ako to vyplýva aj zo svedeckej výpovede H. E.. Právo nájmu však bytové družstvo odmietlo previesť výlučne na žalobkyňu a súhlas udelilo k prevodu nájmu družstevného bytu z rodičov žalobkyne na oboch mladých manželov. Pokiaľ odvolateľ argumentuje tým, že o následné vlastné odkúpenie bytu do BSM dňa 16.05.2007 sa už pričinili obaja manželia spoločne, keď spolu zaplatili kúpnu cenu 263,76 eur, odvolací súd musí pripomenúť to, čo už uviedol súd prvoinštančný, a síce že k odkúpeniu bytu do osobného vlastníctva už došlo len za symbolickú cenu, keďže stačilo vynaložiť reálne na získanie bytu do bezpodielového spoluvlastníctva iba zlomok sumy, za ktorú sa v tom čase prevádzali užívacie práva k družstevným bytom. Pričinenie žalovaného na získaní bytu tu teda bolo zanedbateľné. Možno totiž dôvodne predpokladať, že žalobkyňa ako dcéra pôvodných nájomcov by bola byt získala za rovnako výhodných podmienok aj v prípade, ak by žalovaný nebol jej manželom zatiaľ čo naopak, žalovaný, nebyť jeho manželského zväzku so žalobkyňou, nebol by nikdy za rovnako výhodných podmienok spoluvlastníctvo k tomuto bytu nadobudol. Je teda celkom nepochybné, že o získanie bytu sa takmer v plnom rozsahu pričinila žalobkyňa a to je aj jedným z dôvodov, pre ktoré bolo namieste byt prikázať do jej vlastníctva, ktoré riešenie zároveň zohľadňuje potreby ich maloletých detí, čo je pri delení majetku jedným z rozhodujúcich hľadísk.
14. Pre úvahu o (ne)rovnosti podielov je významné, ako sa každý z manželov v priebehu manželstva staral o rodinu (spoločnú domácnosť, či uspokojovanie spoločných potrieb) a ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Ak pôjde o prípad, že niektorý z manželov prispel na nadobudnutie spoločného majetku zo svojho oddeleného majetku, bez ohľadu na to, či ho mal v dobe pred vznikom bezpodielového spoluvlastníctva alebo ho získal napr. dedením alebo darovaním za trvania manželstva, táto okolnosť nebude relevantná vo vzťahu k posudzovaniu otázky rovnosti, alebo nerovnosti podielov strán sporu pri ich vyporiadaní. Ustanovenie § 150 Občianskeho zákonníka takú situáciu totiž rieši zakotvením práva manžela požadovať, aby mu bolo uhradené, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok. Stanovenie nerovnosti (disparity) vo veľkosti podielov manželov po zániku ich bezpodielového spoluvlastníctva je iným hľadiskom (zásadou) dôležitým pre vyporiadanie spoločného majetku než je stanovenie výšky tzv. prínosu jedného z manželov do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, t. j. stanovenie čiastky, ktorá by mu mala byť nahradená zo spoločného majetku manželov a ktorej výška sa potom premietne v čiastke stanovenej na záverečné vyrovnanie medzi manželmi. Tieto hľadiská (zásady vyporiadania) nemožno zamieňať ani zmiešavať ( por. napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo 202/2010).
15. V posudzovanej veci vo vzťahu k nadobudnutiu bytu však nešlo o prípad, riešený v ustanovení § 150 Občianskeho zákonníka právom manželky požadovať, aby jej bolo uhradené, čo vynaložila na spoločný majetok zo svojho oddeleného majetku. Žalobkyňa sa v súvislosti s nadobudnutím bytu v konaní nedomáhala zohľadnenia hodnoty bytu ako jej vnosu do spoločného majetku a ani nemohla, pretože byt jej predtým nepatril. V takom prípade však nebolo možné prehliadnuť práve aj okolnosti
nadobudnutia bytu manželmi do ich spoluvlastníctva pri riešení otázky prípadnej rovnosti či nerovnosti podielov manželov pri ich vyporiadaní, i keď išlo iba o jednu z viacerých rozhodujúcich okolností.
16. Aplikácia disparity podielov pri delení majetku tak, ako to urobil súd prvej inštancie, bola tiež napadnutá odvolaním, keď žalovaný nevidel na takéto rozdiely dôvod. Ani tu však odvolací súd nedal žalovanému za pravdu a za nedôvodné považoval aj poukazovanie na nepreskúmateľnosť rozsudku v časti určenia podielov na majetku tak, že 75% pripadne žalobkyni a 25% žalovanému. Zákonná úprava vo výnimočných prípadoch pripúšťa porušenie zásady rovnosti podielov bývalých manželov. Rozdielna výška podielov manželov pri vyporiadaní ich BSM môže byť vyjadrená aj percentuálne. Výnimočné priznanie väčšieho podielu prichádza do úvahy aj v prípadoch, ak jeden z manželov nevyužíval pri nadobúdaní a udržiavaní spoločných veci, pri starostlivosti o deti a rodinu a pri zaobstarávaní spoločnej domácnosti svoje možnosti a schopnosti a svoje povinnosti neplnil riadne alebo vôbec. Odklon od princípu rovnosti podielov je postup opodstatnený vždy konkrétnymi okolnosťami. V prejednávanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie o tvz. disparite podielov je treba považovať za správne a určené podiely za primerané. Tretia veta ustanovenia § 150 Občianskeho zákonníka <. ukladá súdu, aby pri zvažovaní prípadnej nerovnosti podielov na vyporiadavanom majetku prihliadal predovšetkým ku skutočnostiam, ktoré mali vplyv na hospodárenie rodiny (zásluha na nadobudnutí a udržaní spoločných vecí) a starostlivosť o deti a spoločnú domácnosť. Ak jeden z manželov svoje povinnosti týkajúce sa rodiny a spoločného majetku bez dôvodu prijateľného z hľadiska dobrých mravov zanedbával, potom je prípustné rozhodnúť o disparite podielov. V súdenom prípade bolo manželstvo rozvedené na návrh žalobkyne, pričom v rozsudku Okresného súdu Senica sp. zn. 10C/110/2008 bolo ustálené, že príčinou rozvratu manželstva účastníkov bolo agresívne správanie sa žalovaného voči svojej rodine, najmä voči manželke, maloletej L. a maloletej Q.. Toto agresívne správanie bolo potvrdené aj v trestnom konaní, v ktorom bol žalovaný uznaný vinným a právoplatne odsúdený. Posledné roky pred rozvodom manželstva sa žalovaný o chod domácnosti vôbec nestaral a starostlivosť o ich štyri deti tak materiálna ako osobná, spočívala výlučne na žalobkyni, ktorá skutočnosť rezonuje nielen vo vyjadreniach žalobkyne v predmetnom konaní, ale vyplýva aj z obsahu súvisiacich spisov ( rozvod, úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým, zvýšenie výživného). S úhradami nákladov na domácnosť a deti musela žalobkyni pomáhať jej rodina, pričom žalovanému vzhľadom na absenciu pravidelných príjmov súd určil na deti iba minimálne výživné podľa Zákona o rodine. Vzhľadom na agresívne správanie bol žalovanému dokonca zakázaný styk s maloletou L. a maloletou Q.. Neobstojí tu obrana žalovaného, že zo 17 rokov počas 16 rokov bolo ich manželstvo usporiadané a počas tohto obdobia sa po všetkých stránkach podieľal na zabezpečení potrieb pre spoločnú domácnosť. Jednak treba uviesť, že tvrdenie žalovaného o usporiadanom manželstve nebolo preukázané, keď žalobkyňa tvrdila iné a jednak, pokiaľ sa aj spočiatku žalovaný o rodinu staral, bolo nesporne preukázané, že minimálne posledné roky trvania manželstva rodinu výrazne zanedbával ( okrem agresívneho správania). Je potom namieste, aby takéto správanie, ktoré správne prvoinštančný súd označil ako rozporné s dobrými mravmi, v spojení s ďalšími skutočnosťami a to najmä skutočnosťou, že o získanie bytu ( predstavujúceho prevažnú časť hodnoty zisteného majetku) sa takmer v plnom rozsahu pričinila žalobkyňa, viedli potom súd k úvahe o disparite podielov. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania by aj podľa názoru odvolacieho súdu rovnosť podielov bývalých manželov v danom prípade predstavovala nespravodlivé vyporiadanie majetku a bola by v rozpore so zmyslom, účelom a princípmi, ktoré sú stanovené pre vyporiadanie BSM. Podľa názoru odvolacieho súdu pvoinštančný súd preto správne zistené skutočnosti vyhodnotil a s prihliadnutím na okolnosti prípadu určil aj správne podiely každého z manželov na spoločnom majetku.
17. Záverom odvolací súd uvádza, že preskúmaním spisového materiálu nezistil, že by procesným postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces, ako to v odvolaní tvrdil. Nesprávnosť postupu súdu mala podľa odvolateľa spočívať v tom, že v odôvodnení sa uvádza, že súd vykonal dokazovanie aj obsahom spisu Okresného súdu Senica sp.zn. 2T/189/2008, avšak toto dokazovanie vôbec nebolo uskutočnené a odvolateľ nemal žiadnu možnosť na pojednávaní vyjadriť sa k tomuto rozsudku. Preskúmaním obsahu spisu bolo zistené, že súd prvej inštancie skutočne síce pripojil označený trestný spis, ale z obsahu zápisníc nevyplýva, že by uvedený dôkaz - oboznámenie pripojeného spisu, bol aj na pojednávaní vykonaný, a že by bolo umožnené stranám sporu s k tomuto dôkazu vyjadriť. V tomto smere treba preto dať žalovanému za pravdu, že súd prvej inštancie nepostupoval správne. Na druhej strane však odvolací súd bol toho názoru, že uvedený procesný postup prvoinštančného súdu nemal za následok znemožnenie žalovanému uskutočniť jeho procesné práva v takej miere, že by tu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V danom prípade nesprávny procesný postup súdu nedosiahol takú intenzitu, ktorá by odôvodňovala záver o tom, že celé konanie
sa nejaví ako spravodlivé. Odvolací súd musel toto konkrétne pochybenie súdu hodnotiť v kontexte celého konania a musel dospieť k záveru, že ak aj žalovaný nemal možnosť k tomuto konkrétnemu dôkazu sa vyjadriť, nemá to za následok nesprávnosť rozhodnutia súdu, keď ani vyjadrenie žalovaného k trestnému rozsudku nebolo spôsobilé nič zmeniť na skutočnosti, že žalovaný, ktorý svoju vinu neuznáva, bol však v konečnom dôsledku právoplatne uznaný vinným za prečin ublíženia na zdraví a prečin nebezpečného vyhrážania. Je preto celkom irelevantné, ak žalovaný tvrdí, že sa nestali skutky, ktoré sa mu kladú za vinu, pretože uvedené skutočnosti súdu neprináležalo v tomto konaní prehodnocovať, naopak, týmto trestným rozhodnutím bol v zmysle ust. § 193 CSP viazaný. Akékoľvek spochybňovanie výsledku trestného konania žalovaným by tak bolo bezpredmetným. Na výsledok sporu nemohla mať potom žiadny vplyv ani drobná nepresnosť v označení rozsahu uloženého trestu, ktorá mala spočívať v tom, že prvoinštančný súd použil nesprávnu terminológiu keď namiesto úhrnného trestu odňatia slobody v trvaní jeden rok s podmienečným odkladom dva roky uviedol iba úhrnný trest odňatia slobody v trvaní jeden rok.
18. Odvolací súd tak dospel k záveru, že ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný, keď neboli zistené ani chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúce v tom, že by skutkové zistenia, slúžiace ako podklad pre jeho rozhodnutie boli nesprávne, teda, že by nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Súd prvej inštancie správne ustálil masu BSM, správne určil hodnotu vyporiadavaného majetku a majetok aj správne rozdelil medzi žalobkyňu a žalovaného s prihliadnutím na zásady stanovené v § 150 OZ, pričom tiež správne byt prikázal do vlastníctva žalobkyne, keďže táto sa o jeho nadobudnutie zásadným spôsobom pričinila, a táto v ňom zostala aj po rozvode manželstva bývať spolu s deťmi účastníkov, na potreby ktorých bolo treba prihliadať. Rovnako tu nešlo o prípad nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže súd prvej inštancie svoje skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil správne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu. Súd zároveň svoje rozhodnutie rozhodnutie náležite odôvodnil v súlade s § 220 CSP, pričom jeho právne závery sú v súlade so skutkovými zisteniami. Pokiaľ súd zamietol návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania, najmä návrh na vypracovanie kontrolného znaleckého posudku na hodnotu nehnuteľností, tento svoj postup riadne zdôvodnil s poukazom na hospodárnosť konania, keď v konaní podané znalecké posudky považoval za vecne správne a vypracované v súlade so zákonom. Z podobných dôvodov, s poukazom na hospodárnosť konania sa vysporiadal aj s niektorými ďalšími návrhmi na doplnenie dokazovania zo strany žalovaného majúc za to, že ani vykonanie navrhnutých dôkazov by nemalo žiadny zásadný vplyv na rozhodnutie v danej veci a bolo by v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, s čím sa stotožňuje aj odvolací súd.
19. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, keďže žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu odvolaním napadnutého rozhodnutia, a keďže neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu nemožno priznať úspech a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 379 ods. 1, 2 CSP potvrdil vrátane závislých výrokov, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožňuje.
20. Odvolací súd pripomína, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, čo vyplýva i z ustálenej judikatúry. Judikatúra však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, nakoľko v odvolacom konaní bola v celom rozsahu úspešná žalobkyňa.
22. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).