Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Co-292-2017.pdf
PDF · 119.15 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/292/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a členiek senátu JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Slávky Zborovjanovej v spore žalobcu T.O. N., nar. X.X.XXXX, bytom v J., C. Č.. X, zastúpeného JUDr. Petrom Majerníkom, advokátom, advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach, Werferova 1, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra SR, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, o náhradu škody, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 21.4.2017 č.k. 12C/6/2016-68 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku do sumy 945,97 eur, spolu s úrokom z omeškania z tejto sumy.
V prevyšujúcom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania rozsudok z r u š u j e a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku sumu 6.945,97 eur s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 5.11.2015 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania.
2. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 8.945,97 eur pozostávajúcej z nároku na náhradu škody v sume 945,97 eur a z náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 8.000,- eur. Tohto nároku sa žalobca domáhal na základe tvrdenia o tom, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach, OO PZ Košice - Staré mesto zo dňa 10.10.2008 bolo voči nemu vznesené obvinenie pre skutok prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona a prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť spôsobom uvedeným vo výroku uznesenia. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť, ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry Košice I pod sp. zn. 1Pv 781/08 zo dňa 11.11.2008 zamietnutá. Po podaní obžaloby prokurátorom bolo trestné konanie voči nemu vedené na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 2T/84/2009. Okresný súd Košice I konečným rozsudkom zo dňa 29.4.2014 žalobcu oslobodil spod obžaloby. Za účelom svojej obhajoby v trestnom konaní si zvolil advokáta a v tomto konaní si uplatňuje ako škodu sumu, ktorá mu vznikla v dôsledku úhrady trov právneho zastúpenia advokátovi JUDr. Majerníkovi vo výške 945,97 eur.
3. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach, Obvodného oddelenia Košice - Staré mesto, ČVS: ORP-3655/SM-KE-2008 zo dňa 10.10.2008 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie za prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona a prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, lebo zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, že bol spáchaný prečin a je
odôvodnený záver, že dňa 6.8.2008 v čase o 11.00 hod. na ulici D. Č.. X, J., najprv slovne napadol pána X.. K. I., následne ho začal sácať a päsťou ho udrel do oblasti tváre a pokračoval vo fyzickom napádaní, čím mu takto spôsobil pomliaždenie tváre vpravo, záhlavia, lakťa a podvrtnutie krčnej chrbtice, teda spôsobil mu ľahké zranenia s dobou liečenia do 42 dní a dobou práceneschopnosti do 21 dní. Proti tomuto uzneseniu o vznesení obvinenia podal v zákonom stanovenej lehote žalobca sťažnosť, ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry Košice I č.k. 1Pv 781/08-6 zo dňa 11.11.2008 zamietnutá ako nedôvodná. Žalobca bol najskôr trestným rozkazom Okresného súdu Košice I č.k. 2T/84/2009-112 zo dňa 28.10.2009 a následne potom rozsudkom Okresného súdu Košice I č.k. 4T/84/2009-208 zo dňa 18.12.2012 uznaný vinným z vyššie uvedeného spáchania prečinu ublíženia na zdraví v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva, za čo bol odsúdený k úhrnnému trestnému činu odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odložením výkonu trestu odňatia slobody na skúšobnú dobu 12 mesiacov. Po podaní odvolania Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 7 To 51/2013-236 zo dňa 18.7.2013 rozsudok súdu zrušil a vrátil vec Okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. Okresný súd Košice I rozsudkom č.k. 2T/84/2009-331 zo dňa 29.4.2014 žalobcu spod obžaloby v celom rozsahu oslobodil, pretože nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré bol stíhaný. Z pripojeného trestného spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 2T/84/2009 mal súd preukázané, že žalobcu v trestnom konaní zastupovala advokátka JUDr. Nataša Kučerová na základe udelenej plnej moci zo dňa 20.10.2008. Z príjmového pokladničného dokladu zo dňa 20.10.2008 mal súd preukázané, že žalobca zaplatil advokátke zálohu na právne zastupovanie sumu 5.000,- Sk (165,97 eur). JUDr. Kučerová sa ako právna zástupkyňa žalobcu zúčastnila jeho vypočutia dňa 19.11.2008, konfrontácie dňa 1.12.2008, konfrontácie dňa 9.1.2009, vypočutia svedkyne Ž. dňa 17.9.2009, podala sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia voči žalobcovi dňa 20.10.2008, podaniami zo dňa 3.3.2009 a 4.3.2009 podala návrh na vykonanie dôkazov, dňa 18.9.2009 preštudovala vyšetrovací spis, dňa 21.12.2009 podala odpor proti trestnému rozkazu, dňa 21.12.2009 podala návrh na vykonanie dokazovania v trestnej veci, dňa 8.11.2011 sa zúčastnila hlavného pojednávania. Taktiež sa zúčastnila hlavných pojednávaní dňa 31.1.2012, 29.3.2012. Po tomto dátume žalobcu v rámci trestného konania zastupoval advokát JUDr. Peter Majerník, a to na základe plnej moci, ktorú mu žalobca udelil dňa 26.3.2012. Súd prvej inštancie skontroloval vyúčtovanie trov právneho zastúpenia JUDr. Majerníka, ako ich vyúčtoval vo svojom podaní zo dňa 16.4.2015, ktoré adresoval žalobcovi spolu s faktúrou č. 20159925 na sumu 780,- eur. Právny zástupca si celkové trovy obhajoby vyúčtoval na sumu 1.145,75 eur, avšak žalobcovi poskytol zľavu 365,75 eur. Žiadal od neho zaplatiť trovy obhajoby len vo výške 780,- eur. Súd prvej inštancie po preskúmaní vyúčtovania trov právneho zastúpenia konštatoval, že vyúčtované trovy advokátom JUDr. Majerníkom boli v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. podľa účinnosti, kedy boli jednotlivé úkony vykonané. Zistený rozdiel neprevyšoval uplatnenú sumu 780,- eur, pričom žalobca zároveň preukázal potvrdením z prenosnej pokladnice advokáta, že advokátske trovy vo výške 780,- eur mu dňa 22.9.2015 uhradil. Spolu teda žalobca zaplatil za svoju obhajobu advokátke JUDr. Kučerovej sumu 5.000,- Sk (165,97 eur) a JUDr. Majerníkovi sumu 780,- eur, čo spolu predstavuje 945,97 eur. Pretože súd mal dostatočným spôsobom preukázané, že sa jednalo o oprávnené a účelne vynaložené náklady na trovy právneho zastúpenia, súd prvej inštancie zaviazal žalovanú na náhradu škody vo výške 945,97 eur. Na základe toho s poukazom na znenie zákona č. 514/2003 Z.z. konštatoval, že tento zákon umožňuje osobe, voči ktorej bolo vedené trestné stíhanie, aby mu štát nahradil vzniknutú škodu súvisiacu s týmto trestným stíhaním. V zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ uvedeného zákona štát zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone ich verejnej moci nezákonným rozhodnutím. Poškodenej osobe sa nahrádza skutočná škoda, ako aj ušlý zisk. Do skutočnej škody sa zahŕňa aj náhrada trov konania, ktoré poškodenej osobe vznikli v rámci trestného konania. S poukazom na znenie § 18 ods. 3 zákona uviedol, že súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom, avšak súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Konštatoval, že bohatá súdna prax systematickým a extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že poškodený čin nespáchal, a že trestné konanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o oslobodení spod obžaloby sa trestné konanie končí a zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia (poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu
SR 4MCdo 15/2009). S poukazom na tieto dôvody vyhovel nároku žalobcu na náhradu škody vo výške 945,97 eur.
4. Ohľadne žalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8.000,- eur súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 17 ods. 2 citovaného zákona konštatoval, že pri posudzovaní, či žalobcovi vznikol nárok na nemajetkovú ujmu prihliadal na osobu žalobcu, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo. Ďalej súd prvej inštancie prihliadal na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, ako aj v spoločenskom uplatnení. Konštatoval, že v čase vznesenia obvinenia, t.j. v roku 2008 bol žalobca samostatne zárobkovo činná osoba. Pôsobil ako fitness tréner, mal masérsky kurz, viedol hodiny aerobiku, bol medzinárodným inštruktorom pre fitness. Na Fakulte telovýchovy a športu viedol hodiny aerobiku pre študentov. V poobedňajších hodinách tieto hodiny aerobiku viedol aj pre širokú verejnosť. V rámci Dní mesta Košíc uvádzal Aerobik show na podporu detskej onkológie. V roku 2010 pri príležitosti Majstrovstiev sveta v hokeji viedol veľkú Aerobik show pred Immaculatom na Hlavnej ulici v Košiciach, kedy sa pokúšali o zápis do Guinnessovej knihy rekordov. V roku 2011 nastúpil ako učiteľ na Strednú školu úžitkového výtvarníctva, kde pracuje do súčasnosti. Žalobca uviedol, že v dôsledku vedenia trestného stíhania sa mu veľa ľudí obrátilo chrbtom. Musel sa presťahovať do Maďarska. Táto skutočnosť sa však nepotvrdila, keďže jeho matka, E. N., uviedla, že do Maďarska sa presťahoval ešte predtým, ako došlo k incidentu, na základe ktorého bolo neskôr vedené trestné stíhanie. Taktiež žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že v dôsledku trestného stíhania už nemohol pokračovať ako tréner aerobiku a robiť spoločenské akcie pre širokú verejnosť. Taktiež žiadnym spôsobom nepreukázal, že by sa mu v dôsledku trestného stíhania narušili vzťahy s blízkymi priateľmi. Vedenie trestného stíhania nemalo ani vplyv na profesnú činnosť žalobcu, keďže v priebehu trestného stíhania sa zamestnal ako učiteľ na Strednej škole úžitkového výtvarníctva. Na strednú školu bol prijatý napriek tomu, že riaditeľ školy vedel o tom, že voči nemu je vedené trestné stíhanie. Čo však súd prvej inštancie považoval za závažný následok vedeného trestného stíhania voči žalobcovi bolo to, že on ako učiteľ by mal byť príkladom pre svojich študentov. Tak učiteľský zbor, ako aj študenti vedeli o tom, že voči nemu je vedené trestné stíhanie. Ako to uviedla svedkyňa, N.. K. F., ktorá je kolegyňou žalobcu, iní kolegovia ju upozorňovali, keď nastúpil ku ním do zamestnania, aby si na žalobcu dala pozor, pretože je bitkár. Taktiež svedkyňa uviedla, že medzi študentmi sa hovorilo, že keď niekto nebude dávať pozor na hodine, alebo keď nebude chcieť cvičiť na telesnej, tak môže dostať od Pappa. Uvedené súd chápal ako ohováranie žalobcu a napádanie jeho cti práve z dôvodu, že sa voči nemu viedlo trestné stíhanie. Ako uviedol sám žalobca, mal aj určité psychické problémy a mal problém so spánkom. Aj keď to žalobca nepreukázal žiadnym lekárskym nálezom, súd prvej inštancie mu uveril, pretože vedenie trestného stíhania voči osobe je spôsobilé takéto následky tejto osobe privodiť. Svedkyňa N.. F. potvrdila, že v škole bol utiahnutý, videla na ňom, že je smutný, bol zádumčivý. Po tom, ako bol oslobodený spod obžaloby sa jeho správanie výrazne zmenilo, začal sa oveľa častejšie zapájať jednak do rozhovorov, ako aj do školských akcií. Svedkyňa taktiež potvrdila, že žalobca pociťoval existenčný strach, čo by sa stalo, keby sa nedomohol spravodlivosti a bol by súdom odsúdený. Súd prvej inštancie zároveň prihliadol aj na dĺžku trvania trestného stíhania žalobcu. Toto sa začalo vznesením obvinenia dňa 10.10.2008 a skončilo právoplatným rozhodnutím o oslobodení spod obžaloby dňa 26.6.2014. Trestné stíhanie teda trvalo 6 rokov. Súd prvej inštancie považoval za primerané finančné odškodnenie 1.000,- eur za každý rok trvania trestného stíhania a priznal mu nemajetkovú ujmu vo výške 6.000,- eur. Spolu teda súd zaviazal žalovanú nahradiť žalobcovi škodu vo výške 6.945,97 eur (6.000,- eur nemajetková ujma + 945,97 eur skutočná škoda).Vzhľadom k tomu, že žalobca žiadal nahradiť škodu v celkovej výške 8.945,97 eur, súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
5. K priznanému úroku z omeškania súd prvej inštancie uviedol, že tento založil na ust. 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ako aj § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Konštatoval, že žalobca žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vyzval dňa 22.9.2015 vyzval žalovanú na náhradu škody. Žalovaná listom zo dňa 4.11.2015 oznámila žalobcovi, že jeho žiadosť o náhradu škody odmieta. Z uvedeného vyvodil, že nasledujúcim dňom sa preto žalovaná dostala do omeškania s úhradou náhrady škody, preto od tohto dátumu priznal žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne. Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 255 ods. 1 C.s.p..
6. Proti rozsudku podala včas odvolanie žalovaná. Táto žiadala napadnutý rozsudok zmeniť v jeho vyhovujúcom výroku a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť, alternatívne v tejto časti rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Svoje odvolanie zakladala na tvrdení, že súd dospel v predmetnej veci k nesprávnemu právnemu posúdeniu. Je toho názoru, že žalobca
nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, na základe ktorého by mu prináležal nárok na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. pokiaľ žalobca za nezákonné rozhodnutie označil uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: ORP-3655/SM-KE-2008 zo dňa 10.10.2008. S poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR č.k. II ÚS 163/2013-50 má za to, že uznesenie o vznesení obvinenia nemožno automaticky považovať za nezákonné len z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 201/2007 zo dňa 30.7.2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lavrechov proti Českej republike zo dňa 20.6.2013 nemožno prijať konštrukciu spočívajúcu v tom, že nezákonným je uznesenie o vznesení obvinenia s poukazom na to, že trestné stíhanie obvineného bolo zastavené alebo obžalovaný bol spod obžaloby oslobodený a vzhľadom na zastavenie alebo oslobodenie je uznesenie o vznesení obvinenia nezákonným rozhodnutím nemožno akceptovať a to najmä s prihliadnutím na to, že takáto konštrukcia nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.. Má za to, že zákon v žiadnom ustanovení neupravuje, čo i len rámcovo, takúto konštrukciu a nepriznáva jej status nezákonného rozhodnutia. Z tohto dôvodu v prejednávanej veci nie je splnená základná podmienka úspešného uplatnenia náhrady škody a to existencia nezákonného rozhodnutia. Aj pre prípad, ak by sa odvolací súd nestotožnil s jeho právnym názorom považuje za nesprávny vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie ohľadne nemajetkovej ujmy. S poukazom na znenie § 17 ods. 2 zákona satisfakcia na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho konania nestačí. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až vtedy, keď morálna satisfakcia na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho konania nestačí. Má za to, že v danom prípade sa nepreukázali žiadne rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné konštatovať, že zákonné predpoklady pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch boli splnené a teda za dostatočné zadosťučinenie pre žalobcu je potrebné považovať už samotný oslobodzujúci rozsudok. Má za to, že vykonaným dokazovaním nebolo ničím preukázané, že v dôsledku trestného stíhania žalobcu došlo v značnej miere k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, resp. k iným negatívnym následkom v jeho súkromnom živote a spoločenskom uplatnení do takej miery, že by samotné konštatovanie porušenia práva nebolo postačujúce a bola by preukázaná dôvodnosť priznania nemajetkovej ujmy. Má za to, že sám žalobca fabuloval dôvody na jej priznanie, čoho príkladom je aj tvrdenie, že v dôsledku trestného konania bol nútený presťahovať sa do Maďarska, čo bolo vyvrátené svedeckou výpoveďou jeho matky, ktorá potvrdila, že do Maďarska sa presťahoval ešte pred začatím trestného stíhania. Rovnako zo žiadnych dôkazov predložených žalobcom neboli preukázané jeho tvrdenia, že v dôsledku trestného stíhania mu ubudli športové aktivity ako fitnes trénera a aerobic trénera, ako aj to, že sa od neho odvrátili ľudia v bližšom a širšom okolí, a že to malo negatívny dopad na výkon povolania, čím došlo k značnému zníženiu žalobcom tvrdeného rozsahu nepriaznivých následkov trestného stíhania, odôvodňujúcich priznanie nemajetkovej ujmy. Poukazuje na to, že jedným z dôvodov priznania nemajetkovej ujmy boli aj žalobcom tvrdené psychické problémy a problémy so spánkom. Má za to, že tieto v konaní neboli žiadnym dôkazom podložené. Konštatuje, že sám žalobca uviedol, že nevyhľadal pomoc žiadnych špecialistov. V tejto časti teda neuniesol dôkazné bremeno. Má za to, že jediným preukázaným následkom trestného stíhania žalobcu bola skutočnosť, že jeho kolegovia v práci a študenti vedeli o prebiehajúcom trestnom konaní. Uvedené, ako jediný preukázaný negatívny následok trestného stíhania, však nenapĺňa takú intenzitu zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktorá by odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy. Za nedôvodné považuje aj priznanie úrokov z omeškania a to s poukazom na závery Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Co 15/97 z 24. júna 1998, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 45/2000 podľa ktorého povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia. Až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná sa v danom prípade nemohla dostať do omeškania a preto ju nie je možné spravodlivo zaviazať k úhrade úrokov z omeškania.
7. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Tento žiadal rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Vo vyjadrení reagoval na odvolacie námietky žalovanej ohľadne preukázania nezákonného rozhodnutia ako jednej z podmienok vzniku zodpovednosti a uviedol, že závery súdu prvej inštancie v tejto otázke sú v súlade s väčším množstvom súdnych rozhodnutí, na ktoré aj vo vyjadrení poukazuje, vrátane nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 25/2011. Pri posudzovaní skutočnosti, či mu vznikol nárok na náhradu škody zo strany štátu je potrebné nazerať na jeho trestné stíhanie ako celok a jeho dopad na pracovnú aj súkromnú sféru jeho života. Za nedôvodnú považuje aj odvolaciu námietku žalovanej vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku, ktorým mu súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy. Opätovne poukázal na to, že
do vznesenia obvinenia povereným príslušníkom PZ, zo dňa 10.10.2008 žil život obyčajného človeka a riadil sa zásadami slušnosti a spravodlivosti. Pri výkone povolania učiteľa sú na neho kladené aj morálne nároky, keďže pôsobí pri vzdelávaní a výchove mladej generácie. Trestným konaním, ktoré bolo voči nemu vedené bolo jeho celoživotné úsilie zmarené a v jednom okamihu sa stal pre svojich kolegov a študentov iba človekom s nálepkou kriminálnika. Rovnaký dopad malo predmetné trestné stíhanie aj na vzťahy v jeho súkromnom živote. Má za to, že tieto skutočnosti boli v konaní potvrdené svedeckými výpoveďami jeho matky, ako aj kolegyne N.. K. F.. Jeho česť a postavenie boli v značnej miere poznačené a samotný oslobodzujúci rozsudok nezmazal následky, ktoré boli týmto trestným konaním na jeho osobnom a pracovnom živote spôsobené. Výška priznanej náhrady reflektuje závažnosť vzniknutej ujmy a následkov, preto ju považuje za správnu.
8. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa ust. § 380 C.s.p. v rozsahu odvolacích námietok žalovanej a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné.
9. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci a to dôkazmi, ktoré účastníci na preukázanie svojich tvrdení označili. Takto vykonané dôkazy týkajúce sa základu nároku žalobcu aj správne vyhodnotil, pokiaľ konštatoval, že žalobca preukázal splnenie podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie. Za vecne správne a výstižné považuje odvolací súd aj dôvody prvoinštančného rozsudku vo vzťahu k tejto spornej otázke a s poukazom na obsah odvolacích námietok, v ktorých žalovaná popiera existenciu nezákonného rozhodnutia považuje odvolací súd za potrebné poukázať na to, že súdna prax zaujala názor, že nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu a posudzuje sa ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 1Cz/6/90 z 23.2.1990 publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. 35/1991, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28.6.1993 sp. zn. 1Cdo 53/93, publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR ročník 1994, ako aj nález Ústavného súdu SR II. ÚS 25/2011 zo dňa 24.3.2011). V uvedenom prípade nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je treba splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Ak k takému rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. To znamená, že (zastavením trestného stíhania alebo oslobodením spod obžaloby) zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia a zrušenie takéhoto rozhodnutia sa zároveň z tohto dôvodu stáva bezpredmetným. Výsledky trestného konania (zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenia spod obžaloby) totiž ukazujú, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že ten proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten kto bol spod obžaloby oslobodený má pri splnení zákonných predpokladov zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 7MCdo 27/2012).
10. Odvolací súd stotožňujúc sa s týmito právnymi závermi považuje odvolaciu námietku žalovanej týkajúcu sa nepreukázania nezákonného rozhodnutia za nedôvodnú. Na základe toho považuje odvolací súd za správny vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalovanú zaviazal nahradiť žalobcovi škodu vo výške 945,97 eur titulom úhrady trov právneho zastúpenia v trestnom konaní. Na základe toho odvolací súd vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie do tejto sumy potvrdil ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p..
11. Za dôvodnú považuje odvolací súd odvolaciu námietku žalovanej ohľadne vyhovujúceho výroku, ktorým žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000,- eur. Odvolací súd je toho názoru, že závery súdu prvej inštancie pri vyhodnotení dôvodnosti tohto nároku nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a tieto sú navyše zmätočné a navzájom si odporujúce. Pri odôvodňovaní tohto nároku súd prvej inštancie konštatoval, že v čase vznesenia obvinenia, t.j. v r. 2008 bol žalobca samostatne zárobkovo činnou osobou. Pôsobil ako fitness tréner, mal masérsky kurz, viedol hodiny aerobiku, bol medzinárodným inštruktorom pre fitness. Na Fakulte telovýchovy a športu viedol hodiny aerobiku pre študentov. V rámci Dni mesta Košíc uvádzal Aerobik show na podporu detskej onkológie. V roku 2010 pri príležitosti Majstrovstiev sveta v hokeji viedol veľkú Aerobik show pred Immaculatom na Hlavnej ulici v Košiciach, kedy sa pokúšali o zápis do Guinnessovej knihy rekordov. V roku 2011 nastúpil ako učiteľ
na Strednú školu úžitkového výtvarníctva, kde pracuje do súčasnosti. Z takejto formulácie skutkových záverov nie je totiž z časového hľadiska zrejmé, ktoré z nich súd prvej inštancie označil ako aktivity žalobcu, pred vznesením obvinenia, ktoré následne po ňom stratil, keďže jeho aktivity, ktoré súd prvej inštancie zaradil do obdobia rokov 2010 a 2011 preukazujú skôr úspešnosť žalobcu s jeho aktivitami v rámci Dni mesta Košice, pri príležitosti Majstrovstiev sveta v hokeji v r. 2010 a rovnako, ako jeho osobný úspech možno hodnotiť aj skutočnosť, že v r. 2011 bol prijatý do učiteľského stavu na Strednú školu úžitkového výtvarníctva, kde pôsobí aj v súčasnosti. Takéto skutkové závery nenasvedčujú tomu, že žalobcovi bola spôsobená nezákonným rozhodnutím ujma, ktorú nemožno uspokojiť inak ako náhradou v peniazoch, tak ako to má na mysli ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.. Navyše súd prvej inštancie ako nepreukázané vyhodnotil tvrdenie žalobcu o tom, že v dôsledku jeho trestného stíhania bol nútený presťahovať sa do Maďarska, keďže takéto tvrdenie bolo vyvrátené výpoveďou matky žalobcu podľa ktorej sa do Maďarska presťahoval ešte skôr ako bolo začaté trestné stíhanie. Rovnako súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal, že v dôsledku trestného stíhania už nemohol pokračovať ako tréner aerobicu a robiť spoločenské akcie pre širokú verejnosť a rovnako nepreukázal, aby sa mu v dôsledku trestného stíhania narušili vzťahy s blízkymi priateľmi. Konštatoval, že vedenie trestného stíhania nemalo ani vplyv na jeho profesnú činnosť, keďže v priebehu trestného stíhania sa zamestnal ako učiteľ strednej školy. Pritom sa tak stalo napriek tomu, že riaditeľ školy mal informácie o tom, že sa voči nemu vedie trestné stíhanie. Napriek týmto záverom, ktoré nasvedčujú nepreukázanie podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy však súd prvej inštancie tomuto nároku žalobcu vyhovel, keď za závažný následok trestného stíhania vyhodnotil skutočnosť, že žalobca ako učiteľ mal byť príkladom pre svojich študentov, pričom celý učiteľský zbor ako aj študenti vedeli o tom, že je voči nemu vedené trestného stíhanie. Paradoxne vyznieva záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobca mal v dôsledku trestného stíhania psychické problémy a problémy so spánkom a to napriek tomu, že sám súd prvej inštancie konštatoval, že takéto tvrdenie žalobca nepreukázal žiadnym lekárskym nálezom a jeho tvrdeniam v tomto smer uveril iba s poukazom na to, že trestné stíhanie je spôsobilé privodiť takéto následky. Paradoxne vyznieva aj záver súdu prvej inštancie o negatívnom vyobrazení osoby žalobcu v očiach jeho kolegov na strednej škole, ako aj žiakov s poukazom na nespornú skutočnosť, že samotné trestné stíhanie nebolo preukážkou, aby bol prijatý do stavu pedagóga na uvedenej strednej škole napriek tomu, že vedenie školy malo informácie o jeho trestnom stíhaní. Takéto rozporné skutkové závery podľa názoru odvolacieho súdu neodôvodňujú jednoznačný záver o tom, že nezákonné trestné stíhanie žalobcu tomuto spôsobilo tak závažnú ujmu, ktorú nemožno uspokojiť inak ako náhradu v peniazoch. Vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti preto odvolací súd zrušil a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvej inštancie opätovne vyhodnotiť nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy a pri tomto hodnotení bude jeho povinnosťou vyhodnotiť tento nárok na základe na seba nadväzujúcich a logických dôvodov a svoje závery presvedčivo odôvodniť v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p..
12. Za nedôvodnú považuje odvolací súd odvolaciu námietku žalovanej ohľadne úroku z omeškania. Nárok na náhradu škody, ktorý žalobca v konaní uplatnil je nárokom, ktorý mohla žalovaná ako príslušný orgán uspokojiť v súlade s ust. § 16 ods. 4 zákona a teda nejde o nárok, ktorý by žalobcovi mohol priznať výlučne iba súd. Oznámením žalovanej zo dňa 4.11.2015 žalobcovi, že jeho žiadosť o predbežné prerokovanie nároku odmieta sa žalovaná (za predpokladu úspešnosti nároku) ocitla v omeškaní a preto je súdom priznaný úrok z omeškania príslušenstvom priznaného nároku.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).