Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/52/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Anny Ilčinovej a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 50 361 368, proti žalovanému: R. Č., H.. XX.X.XXXX, C. E. XXX/XX, XXX XX C., o zaplatenie 1.740,15 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. XCsp/XXX/XXXX-XX zo dňa 23.apríla 2018 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bardejov napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

I. Zastavuje konanie o zaplatenie 45 Eur.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 545,46 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 635,46 Eur od 19. 12. 2014 do 6. 9. 2017, s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 620,46 eur od 7. 9. 2017 do 2. 10. 2017, s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 605,46 Eur od 3. 10. 2017 do 8. 11. 2017, s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % zo sumy 590,46 eur od 9. 11. 2017 do 30.11.2017, s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % zo sumy 575,46 eur od 1.12.2017 do 22.1.2018, s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % zo sumy 560,46 eur od 23.1. 2018 do 21.3.2018, s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % zo sumy 545,46 eur od 23.1. 2018 do 21.3.2018 zaplatenia, a to všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

III. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

IV. Žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

2. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobca sa žalobou zo dňa 23.11.2017 od žalovaného domáhal zaplatenia sumy 1.740,15 eur spolu s úrokom vo výške 470,58 eur, úrokom vo výške 1.269,45 eur, úrokov zo zostatku nesplatenej istiny, t.j. zo sumy 1.740,15 eur vo výške 24,50 % ročne od 8.6.2017 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.740,15 eur od 8.6.2017 do zaplatenia a poplatkov vo výške 14,38 eur a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že jeho právny predchodca so žalovaným dňa 8.11.2011 uzavrel zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, na základe

ktorej poskytol žalovanému úver vo výške 2.000 eur. V upozornení pred zosplatnením bol žalovaný oboznámený s tým, že je viac ako tri mesiace po lehote splatnosti pohľadávka z titulu zmluvy a zároveň bol vyzvaný na doplatenie dlžnej sumy. Vzhľadom na to, že žalovaný úhradu pohľadávky nevykonal do 15 kalendárnych dní od doručenia upozornenia banky, veriteľ - Poštová banka, a.s. pristúpil k zosplatneniu listom - výzva na úhradu dlžnej sumy. Žalovaný ani napriek zaslanej výzve (o zosplatnení úveru) nezaplatil dlžnú pohľadávku. Žalobca si uplatňuje aj príslušné zákonné úroky z omeškania. Dátum začatia úročenia percentom z dlžnej istiny od 8.6.2017, je daný dňom nasledujúcim po dni vystavenia listiny Aktuálny stav úveru zo dňa 7.6.2017, nakoľko do času 7.6.2017 sú úroky (aj zmluvné aj sankčné) vyčíslené, a to takto: za obdobie od uzavretia zmluvy do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru ako položka Aktuálneho stavu úveru - pohľadávkový účet úroky a za obdobie od vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru do vyhotovenia listiny aktuálny stav úveru zo dňa 7.6.2017 ako položka aktuálneho stavu úveru - úroky na účte ČR (čerpanej rezervy). Tento popis aktuálneho stavu úveru platí v prípade, ak žalovaný nevykonal úhrady po dátume predčasnej splatnosti úveru. V prípade, ak po zosplatnení úveru došlo k platbám zo strany žalovaného, sú zmluvné aj sankčné úroky kumulované na účte pohľadávkový účet úroky, ktorý obsahuje sumarizáciu uvedených úrokov za obdobie od uzavretia zmluvy do dátumu poslednej čiastkovej úhrady zo strany žalovaného. V zmysle Obchodných podmienok, vznikla ďalej žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi aj príslušenstvo pohľadávky, a to vrátane poplatkov v zmysle Sadzobníka. Takto určená výška dlžných poplatkov je 14,38 Eur. Platby žalovaného sú uvedené v položke zaplatené splátky aktuálneho stavu úveru zo dňa 7.6.2017, v prípade, že boli realizované do 7.6.2017. Ostatné platby žalovaného boli dňa 6.9.2017 v sume 15 eur, dňa 2.10.2017 v sume 15 eur, dňa 8.11.2017 v sume 15 eur. Žalovanému bola žaloba doručená dňa 22.2.2018, avšak k tejto sa nevyjadril. Na nariadenom pojednávaní súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi, a to: žalobu, aktuálny stav úveru č.l. 5-6, obchodné podmienky pre úver č.l. 7-10, zmluvu o postúpení pohľadávok č.l. 11-14, predpis splátok k zmluve o úvere č.l. 21, sadzobník poplatkov č.l. 22-25, všeobecné obchodné podmienky žalobcu č.l. 25-40, výzva na uhradenie dlžnej sumy č.l. 40, doručenka č.l. 40, 41, 42, zmluva o úvere č.l. 42-43, špecifikácia úrokov do zosplatnenia č.l. 44, vyjadrenie k výzve č.l. 61-65, spôsob výpočtu zmluvných úrokov a úrokov z omeškania č.l. 65-66, a ostatný spisový materiál, z ktorých zistil nasledovný skutkový stav: Žalobca dňa 8.11.2011 uzavrel so žalovaným zmluvu o úvere, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 2.000 eur a tento mal zaplatiť v 60 mesačných splátkach po 59 eur mesačne pri ročnej úrokovej sadzbe 24,50 %. Dátum prvej platby bol dohodnutý do 8.12.2011, a dátum každej ďalšej platby k 8. dňu v mesiaci s tým, že dátum konečnej splatnosti bol uvedený 8.11.2018. RPMN v zmluve bola uvedená vo výške 29,24 % a priemerná RPMN vo výške 20,65 %. Celková výška nákladov podľa zmluvy mala byť vo výške 1.616,03 eur. Upozornením - výzvou na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 1.12.2014 žalobca v zmysle § 53 odsek 9 Občianskeho zákonníka upozornil právny predchodca žalobcu žalovaného, že ku dňu 1.12.2014 je pohľadávka vyplývajúca z predmetnej zmluvy o úvere po lehote splatnosti viac ako 3 mesiace a pozostáva z omeškanej splátky 921,78 Eur, poplatkov 11,06 Eur a poistného 0,00 Eur. Právny predchodca žalobcu vyhlásil úver za predčasne splatný ku dňu 18.12.2014. Žalovaný na základe aktuálneho stavu úveru zaplatila žalobcovi do 24.5.2014 sumu vo výške 1.364,54 eur. Následne uhradil dňa 6.9.2017 sumu 15 eur, dňa 2.10.2017 sumu vo výške 15 eur, dňa 8.11.2017 sumu 15 eur a po podaní žaloby dňa 30.11.2017 sumu 15 eur, dňa 22.1.2018 sumu 15 eur a dňa 21.3.2018 sumu 15 eur. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že medzi žalobcom a žalovanou bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľská zmluva. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. Podmienka v zmluve a teda aj jej obligatórne náležitosti musia byť formulované jasne a zrozumiteľne, to znamená, že podmienka pre spotrebiteľa musí byť zrozumiteľná nielen z gramatického hľadiska, ale že zo zmluvy musí jasne vyplývať aj konkrétne fungovanie mechanizmu, ktorého sa dotknutá podmienka týka, ako aj vzťah medzi týmto mechanizmom a mechanizmom stanoveným ostatnými podmienkami, aby bol tento spotrebiteľ schopný na základe jasných a zrozumiteľných kritérií posúdiť hospodárske dôsledky, ktoré z toho pre neho vyplývajú. (viď

rozhodnutie SD EÚ C-26/14). Podľa názoru súdu však v predmetnej zmluve chýba povinná náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) citovaného zákona, nakoľko nie sú uvedené v zmluve všetky predpoklady použité na výpočet RPMN. Žalobca uplatňuje nárok na zaplatenie istiny úveru, úrokov a poplatkov, teda musí okrem iného preukázať, že zmluva má všetky náležitosti, aby sa úver nepovažoval za bezúročný a bez poplatkov. Podľa názoru súdu nepostačuje, ak je v zmluve uvedená len hodnota RPMN, keď zákon výslovne uvádza, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere je potrebné uviesť aj všetky predpoklady použité na výpočet RPMN, ktorý údaj je potrebné považovať za najdôležitejší pre spotrebiteľa, nakoľko zahŕňa v sebe všetky náklady, ktoré spotrebiteľ s poskytnutím úveru musí veriteľovi zaplatiť. V súlade s ustanovením § 9 odsek 2 písmeno j) zákona o spotrebiteľských úveroch, je podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere aj uvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. V danom prípade však v zmluve je uvedená iba celková výška nákladov v sume 1.616,03 Eur s tým, že pod náležitosťami zmluvy v rámci tabuľkového prehľadu je drobným písmom uvedené, že celkovú čiastku úveru predstavuje súčet úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Takúto formuláciu nemožno považovať dostatočnú, pretože podľa názoru súdu pod uvedením celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť je treba rozumieť číselné vyjadrenie celkovej výšky spotrebiteľského úveru a nie odkaz na to, čo predstavuje celkovú čiastku úveru. Zároveň ani matematický súčin počtu splátok nezodpovedá transparentnému vyjadreniu celkovej čiastky v zmysle ustanovenia § 9 odsek 2 písmeno j) zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže súčin počtu splátok 60 a výšky splátky je spolu 3.540 eur a súčet výšky úveru v sume 2.000 eur a celkovej výšky nákladov je v sume 1.616,03 Eur. Treba zdôrazniť, že zmluvné strany si nedohodli v zmluve poistenie tohto úveru. Na základe uvedeného tak mal súd za to, že v predmetnej úverovej zmluve nie je uvedená čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, čoho následkom je bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. Podľa názoru súdu nezodpovedá princípu transparentnosti, ak priemernému spotrebiteľovi nie sú poskytnuté priehľadné informácie o úvere bez použitia kalkulačky, využitia matematických operácií a nezrozumiteľných údajov, z ktorých nie je zrejmá výška splátok, resp. jednotlivé položky, z ktorých pozostáva splátka a v neposlednom rade nie je zrejmé, aká je celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, čo je pri spotrebiteľovi jeden z najpodstatnejších údajov (údaj o tom, koľko si požičal a koľko celkovo zaplatí), atď. Aj z rozpisu predloženého aktuálneho stavu úveru nevyplýva, že by žalobca preukázal relevantnosť údajov uvedených v zmluve, teda transparentnosť údaja o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, celkovej výške nákladov spotrebiteľa v korelácii s výškou a počtom splátok, v ktorých by bol, resp. nebol zahrnutý poplatok, keďže jednotlivé splátky podľa stavu úveru obsahujú aj poplatok (v žalobe skutkovo nevymedzený požadovaný nárok) a v konečnom dôsledku aj výškou uvedenej RPMN, ktorej predpoklady vychádzajúc z doslovného výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. neboli naplnené. Dôvod, pre ktorý je potrebné predmetný úver považovať za bezúročný a bez poplatkov je aj ten, že v zmluve je nesprávne uvedená hodnota priemernej RPMN a to v neprospech spotrebiteľa. Údaj o priemernej RPMN je informatívny údaj, ktorého úlohou je poskytnúť spotrebiteľovi pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere okamžitú informáciu o tom, či úver, ohľadom ktorého sa chystá uzavrieť úverovú zmluvu s ohľadom na jeho RPMN (ktorá musí byť súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako jej obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. y) zákona č. 129/2010 Z.z.) je v porovnaní s obdobnými úvermi poskytovanými na trhu s úvermi výhodný alebo nie, čo môže mať rozhodujúcu váhu pri rozhodovaní spotrebiteľa o akceptácii podmienok navrhovaných dodávateľom. Dodávateľ musí v zmysle citovaného § 9 ods. 2 písm. y) zákona č. 129/2010 Z.z. uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere údaj o priemernej RPMN, ktorý je v zmysle citovaného ustanovenia zverejnený podľa § 21 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Ministerstvom financií SR zo súhrnných údajov poskytnutých veriteľmi za príslušný kalendárny štvrťrok, resp. ak je zmluva uzavretá do 15 kalendárnych dní od takéhoto zverejnenia, tak za predchádzajúci kalendárny štvrťrok. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere bola uzavretá dňa 8.11.2011, pričom údaje o priemernej RPMN za 1. štvrťrok r. 2013 boli zverejnené MF SR dňa 30.6.2011. Vychádzajúc z obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalovanému bol poskytnutý úver 2.000 eur so splatnosťou 60 mesiacov (t.j. 5 rokov). Súčasťou zmluvy je v časti 3 bode 4 ustanovenie, podľa ktorého podpisom tejto Zmluvy zmluvné strany uzatvárajú Dohodu o zrážkach zo mzdy podľa § 551 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení, ktorá je zabezpečením pohľadávky Banky vzniknutej zo ZoÚ v súlade s príslušnými ustanoveniami OP pre úver .Dohoda o zrážkach zo mzdy je zabezpečovací inštitút podľa § 551 Občianskeho zákonníka (5. oddiel 1. hlavy 8. časti - zabezpečenie záväzkov) a nakoniec aj zo samotnej formulácie uvedeného ustanovenia je zrejmé, že ide o „Zabezpečenú pohľadávku“. Podľa MF SR zverejnených údajov o priemernej RPMN za 2. štvrťrok 2011 bola priemerná hodnota RPMN pri spotrebiteľských úveroch so zabezpečením alebo lízing vo výške od 1.500 eur do 6.500 eur vrátane so zmluvnou splatnosťou od 1 do 5 rokov 23,79 %. Žalobca v zmluve

uviedol, že priemerná hodnota RPMN je 20,65 %, čo je zjavne údaj nesprávny. V zmluve bola teda nesprávne uvedená priemerná RPMN, čo je dôvod, pre ktorý je potrebné predmetný úver považovať za bezúročný a bez poplatku (§ 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z.). Pre úplnosť súd poznamenáva, že aj keď citované ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. výslovne spomína nesprávne uvedenú RPMN a nie priemernú RPMN, podľa názoru súdu aj priemerná ročná percentuálna miera nákladov je ročnou percentuálnou mierou nákladov. Navyše ak zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b) sankcionuje neuvedenie RPMN bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru, nesprávne uvedenie priemernej RPMN môže z hľadiska posudzovania výhodnosti/nevýhodnosti úveru spotrebiteľom pôsobiť dokonca negatívnejšie ako neuvedenie RPMN. Ako je vyššie konštatované, zmyslom uvádzania priemernej RPMN v zmluvách o spotrebiteľských úveroch je to, aby mohol spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy jednoducho porovnaním RPMN jeho úveru a priemernej RPMN obdobných úverov na trhu vyhodnotiť, či predmetný úver je alebo nie je preňho výhodný. Pokiaľ by zmluva obsahovala len údaj o RPMN (a nie údaj o priemernej RPMN), mohol by si spotrebiteľ vyhodnotiť len to, aké sú jeho celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru, avšak nie jeho výhodnosť/nevýhodnosť v porovnaní s priemerom na trhu s úvermi. To môže mať rozhodujúci vplyv na akceptáciu dodávateľom navrhnutých podmienok úveru. Keďže neuvedenie, resp. netransparentné uvedenie obligatórnych náležitostí v zmluve o úvere môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, súd považoval v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. uvedený úver za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru tak má žalobcovi vrátiť len sumu reálne čerpaných prostriedkov z úverovej zmluvy. V konaní mal súd za preukázané zo žalobcom predloženého aktuálneho stavu úveru, že žalovaný celkovo vyčerpal sumu 2.000 Eur, avšak vrátila žalobcovi do 24.5.2014 len sumu vo výške 1.364,54 eur a následne dňa 6.9.2017 sumu 15 eur, dňa 2.10.2017 sumu vo výške 15 eur, dňa 8.11.2017 sumu 15 eur a po podaní žaloby dňa 30.11.2017 sumu 15 eur, dňa 22.1.2018 sumu 15 eur a dňa 21.3.2018 sumu 15 eur, a a preto má žalobca právo na zaplatenie sumy vo výške 545,46 eur. Keďže žalovaný sa so splnením svojho peňažného záväzku dostal do omeškania, má žalobca právo i na zaplatenie úroku z omeškania v zákonnej výške. Súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 635,46 Eur od 19. 12. 2014 do 6. 9. 2017, s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 620,46 eur od 7. 9. 2017 do 2. 10. 2017, s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 605,46 Eur od 3. 10. 2017 do 8. 11. 2017, s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % zo sumy 590,46 eur od 9. 11. 2017 do 30.11.2017, s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % zo sumy 575,46 eur od 1.12.2017 do 22.1.2018, s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % zo sumy 560,46 eur od 23.1. 2018 do 21.3.2018, s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % zo sumy 545,46 eur od 23.1. 2018 do 21.3.2018 zaplatenia (teda zo sumy 635,46 eur odo dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru, t.j. od 19.12.2014 a následne po jednotlivých úhradách súm (dňa 6.9.2017 sumu 15 eur, dňa 2.10.2017 sumu vo výške 15 eur, dňa 8.11.2017 sumu 15 eur a po podaní žaloby dňa 30.11.2017 sumu 15 eur, dňa 22.1.2018 sumu 15 eur a dňa 21.3.2018 sumu 15 eur). Vo zvyšnej časti súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 a § 256 v spojení s § 256 ods. 2 CSP.

4. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca, ktoré odôvodnil tým, že odvolanie podáva proti výroku súdu prvej inštancie v jeho zamietavej časti a vo výroku o trovách konania. Podané odvolanie odôvodnil tým, že podľa § 365 ods.1 písm. a/ neboli splnené procesné podmienky, podľa § 365 ods.1 písm. b/ súdne správnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, podľa § 365 ods.1 písm. d/ tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, podľa § 365 ods. 1 písm. e/ tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP, tým že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkových zisteniam, podľa § 365 ods.1 písm. g/ CSP, tým že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h/ tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že žalobca nemal možnosť sa procesne v konaní brániť, keď súd svojim postupom znemožnil účasť žalobcu na konaní a bez tohto, aby žalobcu oboznámil o výsledku posúdenia prejudiciálnej otázky a možnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, žalobu

žalobcu o zaplatenie peňažnej sumy zamietol. Vytýka súdu prvej inštancie, že ho nevyzval na vyjadrenia sa k otázke určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti a tak nepostupoval podľa § 129 CSP. Ďalej súd nevyzval žalobcu ani podľa § 157 CSP, aby sa vyjadril v predbežnom právnom posúdení veci o vyhlásení bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, ktoré viedlo k zamietnutiu žaloby ako celku. Ďalej, že súd nevytýčil termín predbežného prejednania sporu podľa § 168 CSP. Namietal, že takýto postup súdu nie je v súlade so zásadami účelnosti a hospodárnosti konania a nastala situácia, kedy jedinou možnosťou procesnej obrany žalobcu je právo podať odvolanie, čím sa de fakto prenáša úloha súdu prvej inštancie na súd druhej inštancie, čo nie je žiaduce. Čo sa týka celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť uviedol, že celkovú čiastku úveru (celkovú výšku nákladov) tvorí súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom, pričom o tejto skutočnosti bol žalovaný oboznámený v samotnej zmluve v časti 3. Údaje o výške poskytnutého úveru aj celkovej výške nákladov zmluva o úvere obsahuje, pričom takýto výklad súdu je podľa právneho názoru žalobcu šikanóznym uplatňovaním práva a prílišným formalizmom. Poukázal na rozsudok súdneho dvora z 9.11.2016 sp. zn L.-XX/XXXX, týkajúci sa výkladu čl. 1, čl. 3 písm. m), čl. 10 ods.1 a 2, čl. 22 ods.1 a čl. 23 Smernice európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách a spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice rady 87/102/EHS podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Home Credit Slovakia, a.s. a E. C., vo veci návrhu na zaplatenie zostávajúcich dlžných súm z úveru, ktorý jej táto spoločnosť poskytla a s ktorého splácaním je v omeškaní. Z tohto rozsudku vyplýva, že samotné číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bez poplatkovosťou zmluvy o úvere, nakoľko celková čiastka úveru zo zmluvy jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým súčtom výšky poskytnutého úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojený so spotrebiteľským úverom, ktoré zmluva obsahuje. Pokiaľ sa týka predpokladov pre výšku RPMN z uvedeným výkladom súdu prvej inštancie nesúhlasil. Všetky údaje, ktoré boli potrebné pre výpočet RPMN podľa platnej legislatívy boli v zmluve o úvere obsiahnuté, v tomto sa javí odôvodnenie súdu za nepreskúmateľné. Nakoľko súd len stroho uvádza, že údaje o zmluve a o úvere chýbajú, avšak bez bližšej špecifikácie o aké údaje sa má jednať, zmluva o úvere obsahuje jednak výšku úveru, úrokovú sadzbu, dátum prvej splátky, ako aj dátum konečnej splatnosti, ako aj počet mesačných splátok. Z uvedeného preto nie je zrejmé, ktoré údaje podľa názoru súdu neboli uvedené. Podľa názoru žalobcu je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je zrejmé z akého právneho predpisu súd vychádzal keď uzavrel, že údaje o priemernej hodnote RPMN nie je uvedený správne, na základe tohto informatívneho údaja považuje súd predmetnú zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov. Je zrejmé, že súd a akýkoľvek štátny orgán SR má postupovať na základe a v medziach zákona, čo zaujatím takéhoto právneho názoru súd bez podpory právnym predpisom zjavne naplnené nebolo. Súd v uvedenom prípade nedodržal inteciu zákona nakoľko údaj o priemernej RPMN jasne uvádza, že absencia resp. správne/ nesprávne uvedenie nespôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy o úvere. V tomto súd nerozhodoval v intenciách zákona ale nad rámec zákona dokonca priamym rozporom so zákonom. Z napadnutého rozsudku resp. z jeho odôvodnenia nevyplýva, z akých skutočností súd vychádzal keď uviedol, že žalobcom uvedená hodnota RPMN vo výške 20,65 % je nesprávny údaj, naopak nesprávny údaj súdu, že hodnota RPMN je 23,79 %. Podľa názoru žalobcu je predmetné rozhodnutie vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné, na základe odôvodnenia súdneho rozhodnutia sú tie tvrdenia, ktorými súd popiera svoj záver. Požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu sú požiadavky na argumentáciu v odôvodnení, pričom ide o také pravidlá argumentácie, ktoré musia byť dodržané v každom súdnom rozhodnutí. Nedostatočným odôvodnení súdneho rozhodnutia porušil súd práva žalobcu vychádzajúce z Čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. P.. Ú. XXXX/XX, na rozhodnutie Najvyššie súdu Slovenskej republiky XCdo/XX/XXXX, nález Ústavného súdu K. P.. Ú. XXX/XX, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. P.. Ú. XX/XX, ďalej nález Ústavného súdu Slovenskej republiky P.. Ú. XXX/XXXX. Ďalej poukázal na to, že z judikatúry, napríklad rozhodnutia Najvyššie súdu Českej republiky ochrana spotrebiteľa má svoje limity, pričom ochranu spotrebiteľa nemožno ponímať ako ochranu proti ľahkovážnosti a nezodpovednosti (Najvyšší súd ČR sp. zn. XXCdo/XXXX/XXXX). Súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy a aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Žalobca uzavrel dobrovoľne bez pripomienok a nátlaku. Poukázal aj na odlišné stanovisko sudcu, a zároveň podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Milana Ľaľíka k posudzovaniu ochrany spotrebiteľov všeobecnými súdmi vrátane Ústavného súdu SR, s ktorým sa tento nestotožňuje. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bardejov zo dňa 23.04.2018 č. k. XCsp/XXX/XXXX-XX v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, aby odvolací súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

5. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná v súdom určenej lehote nevyjadrila.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona číslo 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, ďalej len C.s.p), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 379 a nasl. C.s.p. v rozsahu odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok vo veci odvolací súd vyhlásil na verejnom zasadnutí podľa § 219 ods.1 a § 378 ods.1 C.s.p., o konaní ktorého súd upovedomil účastníkov prostredníctvom úradnej tabule a webovej stránky súdu. Pri viazanosti dôvodmi včas uplatnenými v odvolacej lehote odvolací súd je toho názoru, že odvolacie dôvody neboli spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.

7. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu boli v odvolacom konaní preskúmavané výroky napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba čiastočne zamietnutá, ako aj súvisiaci výrok o trovách konania, a preto výrok rozsudku o vyhovení žalobe, ktorý odvolaním žalobcu napadnutý nebol, v odvolacom konaní preskúmavaný nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods. 2 C.s.p.).

8. V konaní pred súdom prvej inštancie bol v preskúmavanej časti v dostatočnom rozsahu zistený skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

9. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, vyžadujúce rozčlenenie dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na istinu, úroky a poplatky. Nesplnenie tejto povinnosti malo za následok, že úver sa v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy považoval za bezúročný a bez poplatkov, potvrdzujúc tak záver súdu prvej inštancie.

10. Rozhodujúcou okolnosťou, ako správne konštatoval súd prvej inštancie, je to, že uvedená zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitú a zákonom stanovenú špecifikáciu splátok istiny, úrokov a poplatkov, pričom tieto špecifikované údaje v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch musia byť v takejto zmluve uvedené, čo však zmluva, ktorá je predmetom tohto konania nespĺňala. Je tomu tak z toho dôvodu, že v zmluve je uvedená len jedna suma tzv. anuitnej splátky, avšak zo zmluvy nevyplýva, koľko z tejto splátky ide na splátky úveru vo forme istiny a koľko ide na splátku úveru vo forme úroku. V tomto smere nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu uvedenou v odôvodnení jeho odvolania, že z rozsudku SD EÚ sp.zn. L.-XX/XX z 9.11.2016 vyplýva, že takéto špecifikácie nemusí zmluva obsahovať. Sporným v danej veci nie je, že by zmluva musela obsahovať splatnosť splátok s odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy splátok. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že Smernica č. 2008/48 nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Rozhodujúcou okolnosťou je však to, že Zákon o spotrebiteľských úveroch zakotvuje povinnosť špecifikácie - rozlíšenia, aká časť splátky sa má započítať na istinu a aká na úroky, čo v predmetnej zmluve nebolo dodržané, čím bolo porušené ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch.

11. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

12. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie, pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu, kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba

členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

13. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci L.-XX/XXXX potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo vnútroštátne právo s úpravou nad rámec Smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku Smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

14. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku L.-XX/XX správne rozhodol, že smernica takéto členenie nepožaduje.

15. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Niet žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje Smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa Smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

16. Úver je odplatným právnym úkonom, pri ktorom odplatu predstavujú spravidla úroky. Je to zrejmé z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, podľa ktorého zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

17. Vychádzajúc z tohto ustanovenia úverové obdobie, teda čas, na ktorý sa peňažné prostriedky poskytujú, medzi podstatné náležitosti úveru nepatrí. Ak si ale účastníci dohodnú úverové obdobie a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do splatnosti úveru nevráti, prichádzajú do úvahy za obdobie po

splatnosti úveru úroky z omeškania. Inštitút úrokov z omeškania je odlišný od inštitútu odplatných úrokov a má sankčnú povahu. Úroky z omeškania v občiansko-právnych veciach sú právne regulované čo do ich maximálnej výšky.

18. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Teda podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne v splátkach vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok veriteľa na úroky ako ceny dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky. Ak nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil.

19. Možnosť veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky je právne upravená v ustanovení § 565 Občianskeho zákonníka, na ktorú v prípade plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy nadväzuje ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka je zaradené do 8. časti hlavy I. oddielu 6 tohto právneho predpisu upravujúceho zánik záväzkov. Vyhlásením predčasnej splatnosti zo strany žalobcu ako veriteľa a v zmysle ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka zmluva zaniká. Zanikajú všetky práva a povinnosti zmluvných strán zo zmluvy a zaniká aj povinnosť žalovaného ako spotrebiteľa splácať žalobcovi poskytnutý úver v dohodnutých splátkach a platiť mu z poskytnutej istiny ďalšie úroky. Úroky majú akcesorický charakter k hlavnej zmluve, a teda nemožno požadovať úroky za obdobie, v ktorom už zmluva neexistovala, pretože zanikla. Ak hlavný záväzok zanikne, zaniká aj akcesorický záväzok a pretrváva len povinnosť nahradiť už splatné úroky. Spotrebiteľovi vzniká povinnosť vrátiť nesplatenú istinu a splatné úroky, ktorých výška sa ku dňu účinnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti zo strany veriteľa zafixuje. V prípade omeškania spotrebiteľa s vrátením týchto prostriedkov je spotrebiteľ povinný platiť výlučne úroky z omeškania, avšak nie riadne úroky.

20. Čo sa týka obchodnoprávnej úpravy splatnosti úrokov táto vyplýva z ustanovenia § 503 Obchodného zákonníka. Ustanovenie § 503 ods. 1 a ods. 2 Obchodného zákonníka upravuje otázku riadneho splácania úrokov dohodnutých v zmluve, pričom odsek 2 tohto ustanovenia upravuje toto riadne splácanie pre prípad, že sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach. Pre otázku splatnosti úrokov je podstatná prvá a posledná veta ustanovenia § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky , ktoré sa ho týkajú. Práve prvá a posledná veta uvedeného ustanovenia ustanovujú, že veriteľ je oprávnený na úroky len do momentu vyhlásenia predčasnej splatnosti. expresis verbis v prvej vete ustanovenia § 503 ods. 1 upravuje, že „ záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť“ použité peňažné prostriedky a nie „záväzok platiť úroky je splatný v momente vrátenia“ použitých peňažných

prostriedkov. Expresis verbis úpravu obsahuje tiež tretia veta uvedeného prvého odseku ustanovenia § 503 Obchodného zákonníka, keď splatnosť úrokov nastáva „v čase, keď sa má vrátiť“ zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov a nie „ v čase, keď dlžník vráti“ zvyšok poskytnutých prostriedkov. Ustanovenie § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka je koncipované jednoznačne a nepripúšťa žiaden iný výklad.

21. Ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka upravuje otázku splácania úrokov výlučne pre prípad predčasného splatenia úveru zo strany dlžníka. splatnosť úrokov upravuje v ustanovení § 503 ods. 1 a ods. 2, ktoré veriteľa oprávňuje na riadne úroky len do momentu vzniku záväzku vrátiť peňažné prostriedky veriteľovi, nie do momentu ich skutočného vrátenia.

22. Podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Týmto vykonávacím predpisom je Nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z..

23. Za čas po splatnosti úveru patrí veriteľovi iba právo na úroky z omeškania vo výške stanovenej všeobecne záväzným právnym predpisom. Akékoľvek navyšovanie úrokov z omeškania sa dostáva do rozporu so zákonom. Takýmto neprípustným navyšovaním úrokov z omeškania je aj navyšovanie úrokov z omeškania o úroky za úver po lehote splatnosti úveru.

24. Občiansky zákonník v ustanovení § 559 ods. 2 ukladá povinnosť dlžníkovi dlh splniť riadne a včas. Riadne a včasné nesplnenie dlhu má za následok omeškanie dlžníka čo je zrejmé z ustanovenia § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka. Pri omeškaní s plnením peňažného dlhu v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzniká veriteľovi iba právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania vo výške stanovenej vykonávacím predpisom.

25. Pojmu plnenie použitom v ustanovení § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka bez akýchkoľvek pochybností zodpovedá pojem pohľadávka. Vychádzajúc z ustanovenia § 488 Občianskeho zákonníka záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Príslušenstvo pohľadávky je definované v ustanovení § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka a sú ním úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

26. Ak Občiansky zákonník úroky definuje len ako príslušenstvo pohľadávky a veriteľovi umožňuje pri omeškaní s plnením peňažného dlhu, teda s plnením pohľadávky požadovať od dlžníka popri plnení aj úroky z omeškania je zrejmé, že takáto možnosť sa vzťahuje iba na pohľadávku a nie aj na úroky tvoriace iba príslušenstvo pohľadávky.

27. Občiansky zákonník ako základný právny predpis upravujúci spotrebiteľské vzťahy, ktorý je v súčasnosti v súlade s ustanovením § 52 ods. 2 veta tretia priamo aplikovateľný i na úverovú zmluvu uzatvorenú podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, umožňuje veriteľovi po lehote splatnosti pohľadávky priznať iba úroky z omeškania jedine z pohľadávky a nie aj z jej príslušenstva.

28. Novela Občianskeho zákonníka účinná od 1.4.2015 doplnila ustanovenie § 52 ods. 2 o tretiu vetu, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právny predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto právneho predpisu. Tento záver priamo vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.5.2015 vo veci XMCdo/XX/XXXX, ktorým bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora namietajúceho, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného nie Občianskeho zákonníka.

29. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 C.s.p. rozsudok v jeho odvolaním napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

30. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods.1 C.s.p., keďže v odvolacom konaní úspešnej žalovanej žiadne trovy nevznikli a neúspešný žalobca na ich náhradu nemá nárok.

31. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 veta druhá Civilného sporového poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 .