Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Co-200-2018.pdf
PDF · 123.87 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/200/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobkyne Poštová banka, a.s., Bratislava, Dvořákovo nábrežie 4, IČO: 31 340 890, zastúpenej Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, IČO: 47 232 471, proti žalovanej B. H., K., U. XXXX/X, o zaplatenie 2 445,57 € s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 15Csp/272/2017-65 zo 17.4.2018 Okresného súdu Rožňava
rozhodol:
M e n í rozsudok vo výroku II. tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni 403,57 € istiny, dlžné úroky z istiny vo výške 656,62 € a zmluvný úrok vo výške 11,90 % p. a. zo sumy 2 445,57 € od 1.11.2017 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni p r i s u d z u j e náhradu trov konania na súde prvej inštancie a trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj súd) rozsudkom rozhodol: I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 2 042 €, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. III. Priznáva žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 31,66 %, ktoré bude povinná zaplatiť žalovaná. O výške náhrady trov rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím. 2. V odôvodnení rozsudku, o. i., uviedol, čoho sa žalobca žalobou z 31.10.2017 od žalovanej domáhal, čím žalobu odôvodnil, že na pojednávaní 23.3.2018 žalovaná predložila šeky o úhrade 20 € pre žalobkyňu a písomnosť nazvanú predžalobná výzva, návrh na vydanie platobného rozkazu, že zároveň uviedla, že pred 2 rokmi si od žalobkyne zobrala pôžičku 120 000 €, ktorú každý mesiac spláca po 76 €, že na jeho výzvu ohľadom „žalovanej“ predložených šekov a písomnosti s názvom predžalobná výzva, či ide o úhradu nároku žalobcu v tomto konaní, žalobca uviedol, že vzhľadom k odlišnému „variabolnému“ symbolu neboli tieto „úrady“ započítané na dlh žalovanej zo žalovanej zmluvy č.1443491550, ktorá je predmetom tohto konania, že platby, ktoré predložila sa týkajú inej zmluvy o úvere, ktorej sa týka aj predžalobná výzva, že vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise a zistil nasledovný skutkový stav. Žalobca 1.4.2014 uzavrel s poručiteľom zmluvu o úvere - dobrá pôžička, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver 2 700 € a tento mal zaplatiť v 72 mesačných splátkach po 53 € mesačne pri ročnej úrokovej sadzbe 11,90 %. Dátum prvej platby bol dohodnutý do 20.5.2014, a dátum každej ďalšej platby k 20. dňu v mesiaci s tým, že dátum konečnej splatnosti bol uvedený 20.4.2020. RPMN v zmluve bola uvedená vo výške 12,57 % a priemerná RPMN vo výške 18,87 %. Celková čiastka úveru podľa zmluvy mala byť 3 814,64 €. Poručiteľ, resp. žalovaná na základe zmluvy zaplatili žalobcovi spolu 658 €. Žalovaná na základe osvedčenia o dedičstva nadobudla po poručiteľovi dedičstvo v pomere 100 % z celkovej hodnoty dedičstva. Žalobca svoju pohľadávku voči poručiteľovi prihlásil prihláškou do dedičského konania. Žalovaná časť dlžnej sumy uhradila, poslednú splátku vykonala 17.9.2015. Vec právne posúdil nasledovne: Citoval znenie § 151 ods.1 CSP,§ 52
ods.1,3,§ 53 ods.1,5,§ 54 ods.1,2 O. z., platného a účinného v rozhodnom období,§ 517 ods.1,2 O. z.,§ 261 ods.6 písm. d),§ 497,§ 502 ods.1,§ 503 ods.2 Obch. zák.,§ 1 ods.2,§ 9 ods.1,2,§ 11 ods.1 zák.č.129/10 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného v čase uzavretia predmetnej zmluvy a § 3 nar.vl.č.87/95 Z. z., a uviedol ďalej: Na základe vykonaného dokazovania zistil, že medzi žalobcom a poručiteľom bola uzavretá úverová zmluva, ktorú možno právne kvalifikovať ako zmluvu o úvere podľa § 497 a n. Obch. zák., ktorá sa ako spotrebiteľský právny vzťah spravuje aj ust. zák.č.129/10 Z. z., ako aj § 52 a n. O. z. o spotrebiteľských právnych vzťahoch. Táto úverová zmluva nesprávne uvádza základnú zák.č.129/10 Z. z. predpísanú záležitosť, a to celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, keď v uzatvorenej úverovej zmluve je uvedená celková výška nákladov 3 814,64 €, pričom písomne dojednaným podmienkam o výške, počte a termíne splátok úveru zodpovedá celková čiastka 3 816 € (53 € x 72 splátok). Podľa jeho názoru údaj o výške nákladov je nepostačujúci, nakoľko podľa § 9 ods.2 písm. k) zák.č.129/10 Z. z. medzi základné náležitosti zmluvy patrí aj údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Tento údaj v predmetnej zmluve je vyjadrený v neprospech spotrebiteľa, keďže z hľadiska transparentnosti ho uvádza do omylu ohľadom výhodnosti úveru, o nižšej reálnej celkovej čiastke, ktorú musí zaplatiť, pretože len púhy súčin počtu splátok (72) a výšky anuitnej splátky (53 €) je vo „vyššej výške“ (3 816 €) ako uvedená celková čiastka úveru 3 814,64 €. Uzatvorená úverová zmluva tak neobsahuje základnú náležitosť - celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, resp. tento číselný údaj uvedený v úverovej zmluve nie je správny, pričom z hľadiska dodržania základných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere stanovených § 9 ods.2 zák.č.129/10 Z. z. možno takto stanovené obsahové náležitosti považovať za dodržané iba v prípade úplného uvedenia všetkých údajov v správnej hodnote, teda nie aj v prípade uvedenia akéhokoľvek z údajov v zmluve v hodnote nesprávnej. Veriteľ nemá možnosť v zmluve uvádzať akékoľvek údaje o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, ale iba také, ktoré zodpovedajú celkovej sume všetkých úrokov, poplatkov a iných záväzkov, ktoré spotrebiteľ musí veriteľovi zaplatiť. Už vo viacerých súdnych rozhodnutiach bol vyslovený názor, že podľa § 9 ods. 2 písm. k) cit. zák. nepostačuje, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená len suma predstavujúca súčet splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Je potrebné zdôrazniť, že zák. o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby zmluva spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom tejto právnej úpravy je totiž ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka záväzkovo právneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru. Uvedený právny záver o nutnosti rozlíšenia spomínaných splátok vyplýva, napr. z rozsudku Krajského súdu (ďalej len KS) v Trnave 9Co 401/2012 zo 6.8.2013, KS v Prešove 7Co 220/2014 z 27.11.2014 a KS v Žiline 8Co 549/2014 z 30.12.2014. Keďže úverová zmluva správny údaj o celkovej čiastke neobsahuje, nespĺňa základnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, absencia ktorej je § 11 ods.1 zák.č.129/10 Z. z. sankcionovaná tým, že žalovanej poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť je pritom práve tým údajom, ktorého neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že zmluva o úvere medzi žalobkyňou a žalovanou nebola uzatvorená v zák. predpísanej písomnej forme tiež z dôvodu, že v predmetnej zmluve chýba aj ďalšia povinná náležitosť podľa § 9 ods.2 písm. k) cit. zák., nakoľko nie sú uvedené v zmluve všetky predpoklady použité na výpočet RPMN. Podľa jeho názoru nepostačuje, ak je v zmluve uvedená len hodnota RPMN, keď zák. výslovne uvádza, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere je potrebné uviesť aj všetky predpoklady použité na výpočet RPMN, ktorý údaj je potrebné považovať za najdôležitejší pre spotrebiteľa, nakoľko zahŕňa v sebe všetky náklady, ktoré s poskytnutím úveru musí veriteľovi zaplatiť. Dôvod, pre ktorý je potrebné predmetný úver považovať za bezúročný a bez poplatkov je aj ten, že v zmluve je nesprávne uvedená hodnota priemernej RPMN. Pri kontrole prepočtu RPMN zistil, že táto bola nesprávne uvedená, keď pri použití hodnôt uvedených v zmluve o úvere (výška úveru 2 700 €, výška mesačnej splátky 53 €, počet splátok 72) je RPMN 13,32 % a nie v zmluve uvedených 18,87 %. V dôsledku chýbajúcich cit. obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je teda potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Podľa jeho názoru nezodpovedá princípu transparentnosti, ak priemernému spotrebiteľovi nie sú poskytnuté priehľadné informácie o úvere bez použitia kalkulačky, využitia matematických operácií a nezrozumiteľných údajov, z ktorých nie je zrejmá výška splátok, resp. jednotlivé položky, z ktorých pozostáva splátka a v „neposlednom rade“ nie je zrejmé, aká je celková čiastka, ktorú musí zaplatiť, čo je pri spotrebiteľovi jeden z najpodstatnejších údajov (údaj o tom, koľko si požičal a koľko celkovo zaplatí), atď. Keďže neuvedenie, resp. netransparentné uvedenie obligatórnych náležitostí v zmluve o úvere môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, považoval podľa § 11 ods.1 písm. b) zák.č.129/10 Z. z. uvedený úver za bezúročný a bez poplatkov. Z dôvodu záveru, že úver je bezúročný a bezpoplatkový, priznal žalobcovi 2 042 € a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Poručiteľovi bol poskytnutý úver 2 700 € a zaplatil so žalovanou 658 €, teda rozdiel je 2 042 €. Uvedenú
sumu priznal žalobcovi, a teda zaviazal žalovanú len „k zaplateniu“ tejto istiny a žalobu v prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol v súlade s § 255 a § 262 ods.1,2 CSP (ich znenie citoval) tak, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 31,21 %. Náhradu trov konania si uplatnil len žalobca, ktorý mal úspech v prevažnej časti uplatneného nároku, a to v rozsahu 65,83 %. Žalovaná mala úspech iba v rozsahu 34,17 %, a preto priznal žalobcovi pomernú náhradu trov konania vo výške 31,66 % (65,83 % - 34,17 %). O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, podľa § 262 ods. 2 CSP. 3. Žalobkyňa podala voči výroku II. a výroku III. rozsudku v zákonnej lehote ODVOLANIE, z dôvodu, že súd • na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam [odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP], • súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, • vec nesprávne právne posúdil [odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP]. V nasledujúcich častiach odvolania uvedené odvolacie dôvody podrobne špecifikuje. 1) Celková čiastka úveru. Súd mal za to, že úverová zmluva neobsahovala správne vyčíslenie celkovej čiastky. Má za to, že súd nesprávne právne posúdil vec a na základe takéhoto zistenia vyvodil nesprávne závery. Pre vyjadrenie celkovej čiastky zák. používa len všeobecný vzorec súčtu výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Ďalší spôsob výpočtu zák. neukladá. Písomnú zmluvu o úvere nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou z dôvodu absencie niektorej z náležitostí zmluvy, nakoľko § 11 ods.1 písm. a) zák. v čase uzatvorenia zmluvy o úvere vyžadoval pre naplnenie sankcionovateľnosti kumulatívne splnenie 2 podmienok, a to tak absenciu písomnej formy zmluvy ako aj niektorej z tu cit. náležitostí. Súčasne však trvá na tom, že zmluva o úvere obsahuje všetky zák. požadované náležitosti.. a celková suma úveru je uvedená v správnej výške v zmysle už skôr ňou uvedených vyjadrení. Jej interný výpočtový systém umožňoval v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere výpočet jednotlivých splátok anuity len v celých hodnotách bez desatinného čísla. Preto sa mohlo stať, že výška poslednej splátky bola v nulovej výške, resp. v nižšej, než výška ostatných splátok. Preplatok takto vzniknutý sa spotrebiteľovi vráti na základe 5.4 Všeobecných obchodných podmienok. Pri hodnotení zmluvy má zvlášť zásadný význam kvalifikácia tzv. priemerného spotrebiteľa, ktorá podlieha časovým zmenám tak, ako sa úroveň informovanosti spotrebiteľa logicky postupne zvyšuje. Napriek skutočnosti, že ochrana spotrebiteľa je považovaná za jedno z nosných hľadísk tak vnútroštátnej ako aj únijnej legislatívy, nie je prijateľné, aby podnikateľ niesol všetky riziká zmluvného vzťahu a spotrebiteľ neniesol fakticky žiadnu zodpovednosť. Takýto prístup by bol zneužitím práva v rozpore zo základnými zásadami právnej spoločnosti, podľa ktorých je, o. i., nevyhnutné požadovať uplatňovanie zodpovedajúcej miery zodpovednosti za vlastné právne - záväzné konanie (spotrebiteľa). Pojem priemerného spotrebiteľa sa vyskytuje často v judikatúre Súdneho dvora (ďalej len SD) ES, ako aj v judikatúre slovenských súdov, ktoré pojem priemerného spotrebiteľa vykladajú eurokonformne. Súčasná línia posudzovania priemerného spotrebiteľa sa výrazne posunula od jeho považovania za naivného a nepozorného, až sa postupom času vymedzil priemerný spotrebiteľ, na ktorého bola prenesená istá povinnosť aktivity, keď Európsky súdny dvor (ďalej len ESD) uviedol, že od spotrebiteľa sa vyžaduje určité kontrolné úsilie, aby zistil, aký tovar vlastne kupuje. ESD v rozsudku z 12.1.2006, C-361/04, vo veci Claude Ruiz - Picasso uviedol: Priemerný spotrebiteľ vykazuje najvyšší stupeň pozornosti vo chvíli, keď si pripravuje a realizuje svoj výber medzi rôznymi výrobkami dotknutej kategórie, pričom upozornil na to, že tento model je platný pre všetky výrobky bez ohľadu na druh. Toto tvrdenie vo všeobecnosti môžeme považovať za platné, avšak ak by sme šli viac do hĺbky, predsa len nie je možné obísť skutočnosť, že miera pozornosti priemerného spotrebiteľa je z predmetového hľadiska ovplyvnená druhom tovaru/služby, o ktorú ide. Pozornosť spotrebiteľa závisí aj od povahy a najmä od finančnej hodnoty kupovaného tovaru, či služby, nakoľko priemerný spotrebiteľ si určite dôkladnejšie premyslí kúpu motorového vozidla za niekoľko tisíc €, ako výrobku nepatrnej hodnoty. Európske právo stále viac naznačuje, že ďalšia „automatická“ (úvodzovky žalobkyňa) pomoc spotrebiteľom už nie je účelná a pokračovať by sa malo skôr nazeraním na priemerného spotrebiteľa ako schopného urobiť vlastné rozhodnutie ohľadom svojho právneho postavenia v spotrebiteľskom právnom vzťahu. V zmysle uvedeného je dôvodný záver, že zmluva o úvere má obsahovať údaje v súlade so zák. tým spôsobom, aby boli pre spotrebiteľa čitateľné a bez pochybností. Zmluva o úvere obsahuje všetky požiadavky, ktoré zák. o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, vychádzajúc pritom z pre Slovenskú republiku (ďalej len SR) záväzného rozsudku SD vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia. V predmetnom rozsudku SD ES uviedol, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti podľa čl.10 ods.2 Smernice, sankcia v podobe toho, že zmluva sa považuje za zmluvu bez úrokov a poplatkov je primeraná len v prípade, ak ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah
svojho záväzku. Opakovane uvádza, že spotrebiteľ nebol spochybnený v možnosti posúdiť rozsah svojho záväzku, nakoľko poznal údaje o výške úveru a celkovej výške nákladov, vedel, koľko bude nakoniec musieť zaplatiť a prijatím úveru s takýmito podmienkami súhlasil. 2) Nepreskúmateľnosť rozhodnutia - predpoklady RPMN. Podľa názoru súdu Zmluva o úvere neobsahuje údaj o predpokladoch výpočtu RPMN a z tohto dôvodu je na jej základe poskytnutý úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Domnieva sa, že rozsudok súdu je nepreskúmateľný, a to z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia. Súd na str.4 rozsudku uvádza: je nepochybné, že v predmetnej úverovej zmluve spomínaný údaj chýba, keďže nie je uvedené, aké predpoklady boli použité pre výpočet RPMN a preto je potrebné s poukazom na § 11 ods.1 písm. b) zák.č.129/10 Z. z. úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Súd však nešpecifikuje, ktorý predpoklad výpočtu RPMN v Zmluve o úvere údajne absentuje. Takéto rozhodnutie je dôvodné považovať za nepreskúmateľné. Cituje názor občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu (ďalej len NS) SR z 3.12.2015, uverejnený v Zbierke Stanovísk NS a súdov SR 1/2016, názor NS SR R 111/1998 a 6Sžh/l/2009 a názor KS v Prešove: 9Co/83/2017 zo 7.9.2017. 3) Nesprávna RPMN. Podľa názoru súdu úver poskytnutý na základe Zmluvy o úvere z 9.3.2015 je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, a to z dôvodu: a) Údajne zle uvedenej RPMN. Súd pri výpočte RPMN vychádzal z pravdepodobne internetovej kalkulačky. Nie len, že výpočet na základe internetových kalkulačiek je len informatívny a nemožno ho považovať za relevantný pre súdne konanie (nakoľko prostredníctvom rôznych internetových kalkulačiek dospejete k rôznym výškam RPMN pri rovnakých údajoch), no súčasne sa odvoláva na rozsudok Okresného súdu (ďalej len OS) Revúca 8C/304/2015 zo 16.9.2016, z ktorého cituje. Zmluva o úvere bola uzatvorená na základe právnej úpravy odlišnej, než súčasná právna úprava, nakoľko s účinnosťou od 1.1.2016 došlo k zmenám v celkovej sume nákladov. Tieto skutočnosti súd nezohľadnil a aplikujúc nezáväzný informatívny výpočet kalkulačky „obsaujúcej“ údaje platné v súčasnosti a nie v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere spôsobil právne pochybenie. Trvá tak na závere, že Zmluva o úvere vyjadrovala správne údaj o RPMN. Taktiež si dovoľuje poznamenať, že od žalovaného nežiadal viac, ako prináleží na sumy uvedené v Zmluve o úvere. Aj z daného dôvodu má za to, že údaje uvedené v Zmluve o úvere sú uvedené správne a súd pri rozhodovaní po právnej i skutkovej stránke pochybil. 4) Absencia rozdelenia splátok. Súd odôvodnil svoje rozhodnutie záverom, že zmluva o úvere uzatvorená medzi ňou a žalovaným (ďalej len zmluva o úvere; poznámka žalobkyne) je bezúročná a bez poplatkov podľa § 11 ods.1 a písm. a) 2 zák.č.129/10 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. K uvedenému záveru súd dospel nasledovne: Podľa neho zmluva o úvere neobsahuje údaj požadovaný zák. o spotrebiteľských úveroch tak, ako to je uvedené v § 9 ods.2 písm. k) a to údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; Predmetný názor súdu nepovažuje za správny. Úlohou zákonnej úpravy je zabezpečiť, aby spotrebiteľ vedel posúdiť rozsah svojho záväzku. Požiadavka, aby úverová zmluva obsahovala rozklad jednotlivej splátky v členení na istinu, úrok a poplatky nie je v súlade s požiadavkami Smernice 2008/48/ES. Z uvedeného tak vyplýva, že ani sankcia v podobe toho, že úver je poskytnutý bez úroku a poplatkov, ak neobsahuje rozklad jednotlivej splátky v členení na istinu, úrok a poplatky, nie je primeraná. Z dôvodovej správy k § 11 zák.č.129/10 Z. z., ktorý nahradil zák.č.258/01 Z. z.: Výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (spotrebiteľ musí byť zrozumiteľne informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere). Cituje znenie § 9 ods.2 písm. k),ods.3 a ods.5 zák.č.129/10 Z. z. V danom prípade nebola dohodnutá amortizácia istiny úveru a z tohto dôvodu sa náležitosti podľa § 9 ods.2 písm. k) zák.č.129/10 Z. z. dá vyhovieť jedine nasledovným spôsobom, ktorý považuje „žalovaný“ za postačujúci. Zmluva o úvere obsahuje požadované náležitosti, keďže sa v nej uvádza, že (i) výška úveru, (ii) úrok je vyjadrený úrokovou sadzbou, (iii) výška mesačnej splátky, (iv) RPMN v %, (v) taktiež priemernú RPMN na trhu, (vi) celkovú výšku úveru, (vii) dátum 1. splátky, (viii) dátum nasledujúcich splátok, (ix) počet mesačných splátok, (x) „dátu“. Cituje názor OS Prešov sp. zn. 11Csp/2018/2017. Má za to, že priemerného spotrebiteľa zaujíma predovšetkým výška úveru a suma, ktorú výsledne zaplatí, teda ľudovo povedané, o koľko preplatí jemu poskytnutý úver. Priemerný spotrebiteľ nebude skúmať každú jednu splátku samostatne. Súčasne si dovoľuje tvrdiť, že rozdelenie splátky na istinu a úroky má zmysel pre nedobromyseľného spotrebiteľa, ktorý predpokladá, že bude v omeškaní s plnením záväzku pre výpočet úroku z omeškania. Dobromyseľný spotrebiteľ predpokladá, že splní svoj záväzok v dohodnutom čase a preto pokiaľ v zmluve sú uvedené informácie o výške úveru a celkových „nákladov“ na úver a doba splácania úveru, vie sa edukovane rozhodnúť o tom, či zmluvu o úvere uzatvorí alebo neuzatvorí. Je teda maximálne v záujme spotrebiteľa rozhodnutie, podľa ktorého absencia rozdelenia každej splátky na istinu, úroky a poplatky nespôsobuje bezúročnosť úveru, nakoľko spotrebiteľ mal všetky potrebné informácie k uzatvoreniu zmluvy a mohol sa fundovane rozhodnúť. „Žalovaný“ tak konal s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere riadneho splácania úveru
„žalobcom“, nakoľko sám „žalovaný“ svoj záväzok zo Zmluvy o úvere splnil riadne (a načas). Súčasne apeluje na znenie dôvodovej správy k zák.č.279/17 Z. z., ktorý zo zák.č.129/10 Z. z. odstránil také znenie § 9 ods.2 písm. 1), podľa ktorého Zmluva o úvere mala obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Cituje z dôvodovej správy. Sám zákonodarca v zmysle predmetnej dôvodovej správy tak ustálil potrebu eurokonformného výkladu zák. V zmysle predmetného Zmluva o úvere nemusela obsahovať rozdelenie splátky úveru na istinu, úroky a poplatky. Vzhľadom na uvedené považuje za absolútne dostatočné a v súlade so zák., ak zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje vyčíslenie istiny, úroku a poplatku a zároveň určuje počet výšku a termíny splatnosti jednotlivých splátok, ktorými sa má táto celková čiastka splatiť. Takýto záver potvrdzuje, napr. aj rozsudok KS v Banskej Bystrici 17Co/151/2012 z 19.9.2012 a KS v Prešove vo veci 13Co/111/2014 (cituje, čo uvedené súdy konštatujú). Z dôvodu opatrnosti uvádza, že potrebu aplikácie Smernice 2008/43/ES potvrdil aj KS v Prešove vo svojom rozhodnutí 11Co/39/2016 z 11.4.2017 (cituje k akému záveru dospel). Do pozornosti dala rozhodnutie KS Košice v obdobnej právnej veci, kde napr. v rozhodnutí 5Co/677/2014 (zrušil rozhodnutie OS Rožňava v časti, v ktorej zamietol žalobu žalobcu na zmluvné úroky z dôvodu podľa neho absencie rozdelenia splátky úveru na istinu, úroky a poplatky) posúdil vec v zmysle prezentovaného názoru „žalovaného“ (cituje aký bol záver KS v Košiciach a ako sú v rozhodnutí vymedzené odvolacie dôvody žalobcu). Otázku možnosti sankcionovať úver bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou z titulu absencie rozdelenia splátky na istinu, úroky a poplatky už skúmal aj Najvyšší súd SR a cituje, čo v uznesení 3Cdo 146/2017 z 22.2.2018). Najvyšší súd tak potvrdil potrebu eurokonformného výkladu zák. už v súčasnosti. 5) Záver. Vzhľadom na uvedené odôvodnenie tohto odvolania žiada, podľa § 389 CSP: Zrušiť prvostupňové rozhodnutie v napadnutej časti a vrátiť vec na nové prejednanie súdu prvej inštancie alebo, podľa § 388 CSP, zmeniť prvostupňové rozhodnutie v napadnutej časti tak, že jej žalobe sa v plnom rozsahu vyhovie a zaviaže sa žalovaná na náhradu trov aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 4. Rozsudok vo výroku I. nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods.1 a § 379 CSP), preto nebol v uvedenom výroku v odvolacom preskúmavaný. 5. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, a zistil, že čo sa týka výroku II. rozsudku, neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie, lebo rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods.1 písm. h) CSP], preto ho v uvedenom výroku, podľa § 388 CSP, zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni 403,57 € istiny, dlžné úroky z istiny vo výške 656,62 € a zmluvný úrok vo výške 11,90 % p. a. zo sumy 2 445,57 € od 1.11.2017 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 6. Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký [medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým (o. i.) kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje jeho pochybenie. O naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania (vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.). Zároveň nie je možné prehliadnuť, že niektoré čiastkové práva, tvoriace právo na spravodlivý súdny proces, zák. normuje ako samostatné odvolacie dôvody. 7. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 365 ods.1 písm. b) CSP, sú a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. 8. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť strán sporu v konaní pred súdom využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zák. zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov SR. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.
9. Pod pojmom procesný postup sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. 10. Skutočnosti uvedené v odvolaní nedávajú podklad pre záver, že súd svojim procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva do takej miery, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. 11. Odvolací dôvod § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad. 12. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci [§ 365 ods.1 písm. h) CSP] je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 13. Obidva tieto žalobkyňou uplatnené odvolacie dôvody sú dané. 14. Súd, pokiaľ zamietol žalobu v prevyšujúcej časti, z podradenia skutkového stavu pod právnu normu nevyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu, čo je zrejmé zo skutočností uvedených v odvolaní, ktoré odvolací súd považuje v celom rozsahu za opodstatnené, a zo súdnych rozhodnutí, z ktorých žalobkyňa v odvolaní cituje, s právnymi závermi a názormi sa odvolací súd stotožňuje, a nepovažuje za potrebné, ani účelné k nim niečo dodávať. 15. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 16. Podľa ods.2 cit. ust. ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. 17. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
18. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 19. Podľa ods.2 cit. ust. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 20. Žalobkyňa mala v konaní plný úspech, preto jej bola priznaná náhrada jeho trov v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie. 21. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.