Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/100/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka v spore žalobkyne W. W., G.. XX.XX.XXXX, R. XXX, L., právne zast. JUDr. Ondrejom Lučivjanským, advokátom, Košice, Vodárenská 2, proti žalovanej Nemocnica s poliklinikou sv. Barbory Rožňava, a. s., Rožňava, Špitálska 1, IČO: 36 597 341, právne zast. JUDr. Máriom Keletim, advokátom, Hnúšťa, Hlavná 36, o náhradu škody na zdraví vo výške 9 660,- € s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 12C/18/2014-294 z 21.11.2016 v znení opravného uznesenia 12C/18/2014-328 z 26.1.2018 Okresného súdu Rožňava

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok. Žalovanej priznáva náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1.Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozsudkom rozhodol, že I. žalobu zamieta a II. žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorú bude povinná zaplatiť žalobkyňa, o výške ktorej súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím a že III. o náhrade trov štátu bude rozhodnuté osobitným rozhodnutím. 2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čím žalobkyňa žalobu skutkovo a právne odôvodnila, ako sa k žalobe vyjadrila žalovaná vo vyjadrení, aké dokazovanie vykonal, osobitne poukázal na znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctvo, odvetvie urológia a znalcovi vzhľadom na predmet konania povolil, aby si prizval konzultanta z odboru gynekológie. Zo záverov znaleckého posudku č. 2/2015 znalca M.. Z. G., O.. vyplynulo, že postup GPO žalovanej bol urobený lege artis a k poškodeniu zdravia žalovanej pri operácii žalobkyne nedošlo, že operácia bola urobená exploratívnou laparoskopiou 9.12.2010. V pooperačnom období sa objavila komplikácia, ktorá mala súvislosť s operáciou vykonanou 9.12.2010. Poznamenal, že takéto komplikácie sa vyskytujú pri podobných gynekologických operáciách, vrátane laparoskopických. Žalobkyňa absolvovala ďalšiu liečbu a hospitalizácie na urologickom oddelení Fakultnej nemocnice s poliklinikou L.Pasteura v Košiciach. Subjektívne udávaný únik moču pacientkou nebol potvrdený dvomi vyšetreniami, ktoré boli vykonané. Zo zdravotnej dokumentácie vyplynulo, že pacientka - žalobkyňa po druhej operácii na GPO žalovanej nemala problémy s únikom moču, nekontrolovane sa jej spustil moč až následne. Mala diagnostikovanú ureterovaginálnu fistulu ako komplikáciu po laparoskopickej operácii vykonanej 9.12.2010, táto však bola vyriešená urologickou operáciou. K úniku moču došlo opäť podľa záznamu od januára 2012, tzn. dva roky od druhej gynekologickej operácie. Absolvovala vyšetrenia u urológa M.. M. U., ktorý urodynamickým vyšetrením nedokázal únik moču a konštatoval bez objektívneho dôkazu tretí stupeň inkontinencie. Ťažkosti opisované žalobkyňou v žalobe a v jej výpovediach na pojednávaní 2.6.2014 a 15.5.2015 neboli podľa znalca vyvolané nesprávnym liečebným postupom GPO žalovanej alebo postupom urologického oddelenia v Košiciach. Pacientka mala bolesti už dávnejšie pred gynekologickou operáciou, trpela syndrómom chronických panvových bolestí, neskôr mala histologicky potvrdenú diagnózu endometriózy,

ktorá je sprevádzaná syndrómom chronických panvových bolestí. Príznaky dráždivého mechúra vznikli skôr a zvýraznili sa s určitým časovým odstupom od poslednej gynekologickej operácie. Znalec uviedol, že nemožno vylúčiť, že subjektívne ťažkosti by vznikli, aj keby nebola operovaná. Pacientka mala endokrinologické, psychiatrické, ortopedické a neurologické ťažkosti, únavový syndróm, ktoré samotné môžu vyvolať bolesti, preto nemožno obviňovať gynekológov za nepriaznivo vnímaný zdravotný stav. Znalec súčasne zdôraznil, že za prípadný výsledok urologickej operácie, GPO žalovanej nenesie zodpovednosť. Žalobkyňou opisované súčasné zdravotné ťažkosti nie sú v príčinnej súvislosti s liečbou a nespadajú pod klasifikáciu poškodenia zdravia žalovanou stranou, alebo urologickým oddelením. Na základe doterajších lekárskych nálezov, jej neznemožňujú primeraný výkon pracovnej činnosti pri správnom pracovnom zaradení, vykonávanie bežných pracovných činností. Žalobkyňa bola nakoniec invalidizovaná pre problémy s chrbticou, ktoré môžu podľa znalca súvisieť s jej subjektívne prežívanými bolesťami. Žalobkyňa mala voči znaleckému posudku určité námietky v spojitosti s druhou hospitalizáciou na GPO žalovanej, ktoré vyjadrila na pojednávaní 22.2.2016 a v tej súvislosti navrhla výsluch znalca. Vzhľadom na veľmi podrobný a rozsiahli znalecký posudok, ktorý sa podľa názoru súdu vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami, so zdravotným stavom žalobkyne pred aj po vykonanej operácii 9.12.2010, súd nevykonal tento dôkaz, pretože takýto dôkaz považoval za nehospodárny a neúčelný a zbytočne navyšujúci trovy konania. Znalec by podľa názoru súdu na svojich záveroch nepochybne trval, vznikli by zbytočné prieťahy v konaní a výsledok znaleckého dokazovania, by vzhľadom na celkové závery znaleckého posudku na podstate veci nič nezmenil. Ďalej súd citoval znenie § 420 ods.1,2,3 Občianskeho zákonníka, § 4 ods.3,4, § 6 ods.1 písm. a/, ods.4 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti a o zmene niektorých zákonov a uviedol, že nie s každým výsledkom, ktorý znamená zhoršenie zdravotného stavu pacienta sa spája aj právna zodpovednosť. Poukázal na to, že každý, kto poskytuje zdravotnú starostlivosť, ju má poskytovať lege artis, teda v súlade s poznatkami medicíny a biomedicínskych vied. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobkyňa bola prijatá na GPO u žalovanej, na hospitalizáciu 7.9.2010, kedy sa podrobila hysterektómii (odstráneniu maternice) a 9.12.2010 laparoskopickému zákroku v súvislosti s určitými ťažkosťami, ktoré sa prejavovali u nej bolesťami. Žalovaná však s určitým časovým odstupom po laparoskopickom zákroku pociťovala ďalšie problémy, ktoré sa prejavovali jednak bolesťou a jednak nekontrolovaným únikom moču. Na GPO u žalovanej absolvovala 17.12.2010 vyšetrenie, na ktorom bolo konštatované, že došlo ku komplikácii, ktorá sa môže vyskytnúť pri takom type operačného zákroku. Bolo potrebné doriešiť stav na urologickom oddelení Fakultnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach. Žalobkyňa sa domnievala, že GPO žalovanej jej spôsobilo poškodenie na zdraví svojim nesprávne vykonaným zákrokom 9.12.2010, čím bola vystavená ďalším operačným riešeniam a liečbe. Týmto zásahom bola významne obmedzená v spôsobe života a tiež má doposiaľ problémy aj v oblasti pracovnej, nakoľko si nedokáže nájsť adekvátnu prácu. Žalobkyňa zdôrazňovala, že nebola dostatočne informovaná pred operáciou o možných komplikáciách. Na uvedené tvrdenia žalobkyne súd konštatoval, že pred obidvomi operačnými zákrokmi bola žalobkyňa písomne poučená, text poučenia obsahoval všetky podstatné informácie a rovnako aj poučenie o tom, aké sú jej možnosti a práva zistiť potrebné informácie pred operáciou. Ďalej uviedol, že žalobkyňa podpísala aj informovaný súhlas pred obidvomi operačnými zákrokmi a v týchto informovaných súhlasoch boli uvedené možné komplikácie, ktoré sú spojené s takýmto typom operačného zákroku. Z týchto dôvodov považoval poučenie a informovaný súhlas za poskytnutý v súlade so zákonom, a to aj s poukazom na to, že z uvedených listín nevyplynulo, že by pacientka odmietla poučenie, v ktorom prípade by sa totiž musel vyhotoviť písomný záznam, čo z dokazovania nevyplynulo. Žalobkyňa napokon uznala aj pravosť svojho podpisu na týchto listinách. Tvrdenia žalobkyne o nesprávnom postupe žalovanej pri operačných zákrokoch, osobitne pri laparoskopickom zákroku a s tým spôsobenej škody na zdraví, boli podľa tvrdenia súdu vyvrátené dokazovaním, a to predovšetkým znaleckým, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že operačný postup bol urobený lege artis, tzn. v súlade so správnym postupom pri liečbe. Záverom konštatoval, že k poškodeniu zdravia žalobkyne pri operácii nedošlo a komplikácie, ktoré sa vyskytli vyhodnotil ako komplikácie vyskytujúce sa pri podobných gynekologických operáciách, vrátane laparoskopických. Za týchto okolností podľa posúdenia súdu nedošlo k nesprávnemu liečebnému postupu zo strany GPO žalovanej a tým ani ku škode, za ktorú by zodpovedala žalovaná. Zdravotné ťažkosti sa u žalobkyne vyskytovali dlhodobejšie pred prvou gynekologickou operáciou, a preto nie sú v príčinnej súvislosti s liečbou. Súd dospel k záveru, že žalovaná sa nedopustila nesprávneho liečebného postupu, a tým nemohla spôsobiť škodu opisovanú žalobkyňou; neexistuje ani žiadna príčinná súvislosť medzi zdravotnými ťažkosťami žalobkyne a operačným zákrokom vykonaným 9.12.2010. Z týchto dôvodov žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP, ktorého znenie citoval. V konaní bola úspešná žalovaná v rozsahu 100 %, z toho dôvodu jej priznal náhradu trov

konania v tomto rozsahu, ktorú bude povinná zaplatiť žalobkyňa po rozhodnutí o výške náhrady trov konania, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods.2 . 4.Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa (č.l.306-309) a navrhla ho v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Je toho právneho názoru, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Žalobkyňa sa nestotožnila s odôvodnením súdu, nakoľko má za to, že v danom prípade evidentne došlo k jej poškodeniu zdravia, a to operáciou vykonanou laparoskopicky 9.12.2010 v zdravotnom zariadení žalovanej. V priamej príčinnej súvislosti s chybným a nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti došlo ku škode na jej zdraví a zodpovednosť žalovaným je potrebné posúdiť podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Obrátila sa na žalovanú z dôvodu očakávania zlepšenia svojho zdravotného stavu. Po zákroku 9.12.2010 však zdravotné ťažkosti neustúpili, práve naopak, zintenzívnili sa a zhoršili a v dôsledku zásadného pochybenia žalovanej žalobkyňa od daného zákroku trpí inkontinenciou. Navyše doposiaľ nie je jasné, z akého dôvodu sa operácia laparoskopicky vôbec vykonala, keď zo znaleckého posudku č. 2/2015 str. 7 vyplýva, že endometrióza zistená nebola. Ďalej žalobkyňa uvádza, že znalec O.. M.. Z. G., O.. v znaleckom posudku č. 2/2015 z 30.12.2015 konštatuje, že k poškodeniu zdravia nedošlo, možné komplikácie žalobkyňa vzala na vedomie podpísaním informovaného súhlasu a liečba prebehla lege artis. Žalobkyňa nesúhlasí s vypracovaným znaleckým posudkom, považuje ho za účelový, jednostranný a má za to, že znalec ho vypracoval bez akejkoľvek konzultácie so žalobkyňou resp. bez vyšetrení, vychádzal len z odbornej literatúry a lekárskych správ. Na pojednávaní 22.2.2016 žalobkyňa navrhla doplnenie dokazovania výsluchom znalca, ale súd návrhu nevyhovel a vzhľadom na dostatočnosť znaleckého posudku tento návrh zamietol, čím podľa žalobkyne došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietala tvrdenia znalca a domáhala sa odpovedí na otázky, nakoľko žalobkyňa je toho názoru, že postup žalovanej nebol lege artis. Následne poukázala na nález Ústavného súdu ČR III. ÚS 2253/13 z 9.1.2014, z ktorého odôvodnenia citovala. Je presvedčená o tom, že je tu daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti pri laparoskopicky vykonanej operácii 9.12.2010, následkom ktorej došlo k poškodeniu zdravia žalobkyne v podobe dlhodobého samovoľného úniku moču. Podľa jej tvrdení zdravotné problémy preukázateľne nadväzujú na operáciu vykonanú žalovanou, a tiež po operácii došlo k zintenzívneniu bolestí a ťažkostí. Ďalej uviedla, že o vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom protiprávneho úkonu škodcu, t. j. ak jeho konanie a škoda je vo vzájomnom pomere príčiny a následku. Musí byť teda preukázané, že nebyť protiprávneho úkonu, ku škode by nedošlo. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Škodlivý následok nemusí byť vždy vyvolaný jedinou príčinou. Môže ísť len o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o odškodnenie ktorého ide; vždy však musí isť o príčinu podstatnú. V takomto prípade už z pôsobenia prvotnej príčiny sa musí dať vyvodiť existencia vecnej súvislosti so vznikom škodlivého následku. Nie je totiž rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku. Následne po citácii § 6 ods.1 písm. a) a ods.2 zák. č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti poukázala na skutočnosť, že síce v konečnom dôsledku podpísala informovaný súhlas, avšak to nezbavuje žalovanú zodpovednosti za škodu. Uviedla, že nebola dostatočne zrozumiteľne a jasne poučená zo strany ošetrujúceho lekára o možných rizikách spojených so zákrokom. Potvrdila, že podpísala daný informovaný súhlas, avšak nemala možnosť prediskutovať a položiť doplňujúce otázky týkajúce sa komplikácií s lekárom, zvážiť klady a zápory operácie, posúdiť povahu, následky a riziká poskytnutej zdravotnej starostlivosti a následne citovala z rozsudku NS ČR sp. zn. 25 Cdo 1381/2013 z 29.4.2015. Nesúhlasila s napadnutým rozhodnutím súdu v časti priznania náhrady trov konania žalovanej. Vzhľadom na charakter konania, v ktorom sa dožaduje náhrady škody na zdraví, ktoré bolo vážne poškodené konaním žalovanej, má za to, že v jej prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré mal súd prvej inštancie rozhodnúť o nepriznaní náhrady trov konania. Konajúci súd sa danou skutočnosťou nezaoberal, pričom zdravotné ťažkosti, ktorými žalobkyňa trpí jej neumožňujú nájsť si adekvátne zamestnanie. Zhoršil sa jej zdravotný stav do tej miery, že to malo dopad na celkovú kvalitu jej života. Táto skutočnosť ovplyvnila jej majetkové, sociálne a spoločenské pomery v živote, je obmedzená pri vykonávaní bežných činností a aktivít v spoločnosti. Nie je schopná zaplatiť trovy konania v predmetnej veci a na dané okolnosti je potrebné v predmetnom konaní prihliadnuť. Ide o zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania

predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania, by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na toho účastníka, ktorý by inak mal právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je, existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnému účastníkovi a existencia výnimočnosti daného prípadu. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácie. Tento dôvod je teda daný charakterom tohto konania (konanie o určenie otcovstva, ak maloletý žalobca nemal úspech) alebo charakterom procesnej situácie (napr. zmena zákonnej úpravy, ak žalovaný ako laik, v konaní o určenie právneho vzťahu, nemohol posúdiť zdravotný stav scudziteľa so zreteľom na jeho spôsobilosť na právne úkony). Dôvody hodné osobitného zreteľa sa môžu týkať sociálnej situácie účastníkov. V takomto prípade je potrebné pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch (všetkých) účastníkov, teda nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, koho majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj účastníkov v konaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 M Cdo 2/2008, z 25.2.2009). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje žalobkyňa za nesprávny a nezákonný, nakoľko žalovaná zodpovedá za škodu, ktorú spôsobila porušením svojej právnej povinnosti v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a mala jej byť uložená povinnosť nahradiť škodu, ktorá žalobkyni vznikla. 5.Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že nie sú dané dôvody na zrušenie rozsudku súdu a podané odvolanie je nedôvodné. K tvrdeniu žalobkyne, že v danom prípade evidentne došlo k poškodeniu jej zdravia operáciou vykonanou laparoskopicky 9.12.2010 uviedla, že od začiatku konania tvrdila, že operačný zákrok bol vykonaný lege artis a v pooperačnom období sa vyskytli komplikácie, ktoré sú pri danom type operačného zákroku bežné a vyskytujú sa v určitom percente vykonaných operácií. Toto tvrdenie je v súlade so záverom ustanoveného súdneho znalca O.. M.. Z. G. O.., v podanom znaleckom posudku č. 2/2015 z 30.12.2015. Tento v závere znaleckého posudku v odpovedi na prvú otázku konštatoval, že operácia vykonaná 9.12.2010 bola vykonaná lege artis a k žiadnemu poškodeniu zdravia žalobkyne evidentne nedošlo. Určitý možný nesprávny postup znalec konštatoval v podanom znaleckom posudku ohľadne postupu urologického oddelenia Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach, ktorá však nie je účastníkom konania a žalovaná nevidí dôvod ňou poskytnutú zdravotnú starostlivosť hlbšie rozoberať. Operačný výkon považuje za správny a jeho postup lege artis. Na svoju obranu uviedla, že sa nedopustila žiadneho protiprávneho úkonu, ako základného predpokladu pre náhradu škody. Vypracovaný znalecký posudok je podľa nej presný a veľmi obsiahly, pričom nad obvyklú mieru podrobne rozoberá skutočnosti potrebné pre posúdenie v danej veci. Znalecký posudok považuje za objektívny, nakoľko vychádza zo všetkých vyšetrení a zdravotnej dokumentácie žalobkyne. K tvrdeniu žalobkyne, že odmietnutím výsluchu znalca došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces uviedla, že pre takéto tvrdenie nie je žiadny dôvod. Na pojednávaní 22.02.2016 konajúca sudkyňa požiadala právneho zástupcu žalobkyne o zdôvodnenie návrhu na vypočutie znalca. Na strane 4 zápisnice z predmetného pojednávania, právny zástupca žalobkyne návrh odôvodnil tým, že stanovisko znalca mu pripadá určitým spôsobom alibistické aj z toho dôvodu, že možné komplikácie zobrala žalobkyňa na vedomie, pričom sama má pochybnosti, že podpis na informovanom súhlase je skutočne jej podpisom. Stanovisko znalca žalobkyni pripadalo ako alibistické, pričom na zdôvodnenie tohto svojho pocitu neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali akúkoľvek pochybnosť o postupe pri vypracovaní znaleckého posudku alebo o jeho záveroch. Ďalej vo vyjadrení uviedla, že podaný znalecký posudok je rozsiahly a založený na objektívnych skutočnostiach vyplývajúcich zo zdravotnej dokumentácie žalobkyne. Vzhľadom na skutočnosť, že neboli k jeho záverom vznesené žiadne konkrétne námietky, ktoré by závery spochybňovali, nebol dôvod znalca vypočuť. Jediným uvedeným dôvodom bola skutočnosť, že sama žalobkyňa mala pochybnosti o pravosti jej podpisov na informovaných súhlasoch, ktoré podpisovala pred vykonaním operačných zákrokov. Má za to, že táto pochybnosť bola v ďalšom vyvrátená samotnou žalobkyňou, keď písomným podaním osvedčila pravosť svojich podpisov na obidvoch informovaných súhlasoch. Keďže toto bol jediný dôvod, ktorý mal spochybňovať znalecké závery, tento dôvod samotným vyjadrením žalobkyne odpadol. Poukázala aj na skutočnosť, že na poslednom pojednávaní konanom 21.11.2016 sa za žalujúcu stranu nikto nezúčastnil a vlastným konaním sa pripravili o možnosť navrhnúť vykonanie akýchkoľvek ďalších dôkazov. K citovanému nálezu Ústavného súdu ČR III. US 2253/13 z 9.1.2014 uviedla, že nerozporuje skutočnosť, že k náhrade škody môže dôjsť aj v súvislosti s tým, že u poškodeného nedôjde k očakávanému

zlepšeniu zdravia, avšak aj pri takejto konštrukcii zodpovednosti za škodu, je potrebné, aby k nej došlo v súvislosti s protiprávnym úkonom škodcu. Protiprávnosť akéhokoľvek úkonu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalovanou, bola znaleckým posudkom vyvrátená. Pokiaľ je žalobkyňa presvedčená o tom, že je tu daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti a následkom v podobe dlhodobého samovoľného úniku moču, takéto tvrdenie bolo vykonaným dokazovaním vyvrátené. Jednak, v konaní nebol identifikovaný žiadny protiprávny úkon a teda nedopustila sa žiadneho nesprávneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti a tiež nebolo preukázané, že žalobkyňa naozaj trpí samovoľným únikom moču. V znaleckom posudku je na viacerých miestach konštatované, že z vykonaných urodynamických vyšetrení, Maršalovho testu atď., je možné konštatovať, že žalobkyňa inkontinenciou netrpí. Ustanovený znalec uviedol, že inkontinencia moču z dostupnej dokumentácie nebola objektívnym vyšetrením doposiaľ dokázaná. Na vyvrátenie týchto znaleckých záverov, žalobkyňa nepredložila žiadne dôkazy a ani nenavrhla vykonanie akýchkoľvek dôkazov, ktoré by jej tvrdenia potvrdili. Vykonanie takýchto dôkazov by bolo podľa žalovanej nad rámec potrebného dokazovania, keďže zdravotná starostlivosť bola poskytnutá správne, teda lege artis. Tvrdenie žalobkyne, že nebola v dostatočnom rozsahu zrozumiteľne a jasne poučená zo strany ošetrujúceho lekára, bolo vyvrátené objektívnymi skutočnosťami, a to podpisom na informovaných súhlasoch, ktoré sú založené v zdravotnej dokumentácii a tiež skutočnosť, že bola riadne poučená potvrdil aj svedok M.. O., O.. pri svojom výsluchu. Uviedla, že v danom prípade neexistujú dôvody hodné osobitého zreteľa k tomu, aby súd rozhodol podľa § 257 o nepriznaní trov konania žalovanej. V podanom odvolaní žalobkyňa ani neuvádza, čím by mali byť dané výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali postup súdu podľa tohto ustanovenia. Poukázala na § 150 ods.1 O.s.p. (§ 257 , ktoré neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi účastníkmi konania, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy získal náhradu trov, ktoré pri tomto konaní dôvodne vynaložil. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten kto v konaní napokon uspel, znášal svoje náklady, sa preto bude javiť spravodlivým predovšetkým vzhľadom na existenciu okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku a podobne (uznesenie NS SR z 18.01.2012, sp. zn. 6 McDo 5/2011).V závere vyjadrenia poukázala na skutočnosť, že žalobkyňa sa rovnako vec nepokúsila riešiť ani cestou Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v zmysle podania kvalifikovaného podnetu, aby tento prešetril poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Žalobkyňa podala priamo žalobu, kde požadovala odškodnenie bolestného podľa položky 99, prílohy č. 1 k zák. č. 437/2004 Z. z. o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestného, čo žalovaná nepovažuje za správne, nakoľko táto položka upravuje bodové odškodnenia za roztrhnutie močového mechúra, ktorý v jej prípade nebol nikdy, akýmkoľvek spôsobom poškodený. Rovnako žalobkyňa žiadala odškodniť položku 315c zmienenej prílohy, ktorá upravuje ťažkú poruchu močenia, ktorá v jej prípade nebola preukázaná. Poukázala na nesprávnu výšku odškodnenia za jeden bod navyše, ktorú stanovila sumou 16,10 €, avšak jeho výška v roku 2010 bola 14,89 €. Namietala, že žalobkyňa sa domáhala odškodnenia diagnóz, ktoré nikdy nemala a ešte aj v nesprávnom bodovom ohodnotení. Má za to, že nie sú teda dané žiadne výnimočné okolnosti pre postup podľa § 257 CSP, a to ani v sociálnej alebo majetkovej sfére. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 6.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 - Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 a rozsudok podľa § 387 ods.1,2 ako vecne správny potvrdil, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie. 7.Žalobkyňou uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. 8.Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký (právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie veci v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo vyporiadať sa so všetkými relevantnými skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

9.Odvolaciu námietku žalobkyne, že postupom súdu, ktorým tento nevyhovel jej návrhu na doplnenie dokazovania výsluchom znalca, došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, odvolací súd považuje za nedôvodnú. Žalobkyňa totiž v odvolaní vo vzťahu k potrebe výsluchu znalca uvádza výslovne len tie skutočnosti, ktoré boli vo svojej podstate predmetom znaleckého dokazovania, a ktoré sú v konečnom dôsledku obsahom samotného znaleckého posudku, a teda opätovne poukazuje na postup žalovanej Nemocnice s poliklinikou sv. Barbory, Rožňava, a.s. pri operačnom zákroku, ako na postup non lege artis. Odvolací súd sa s dôvodmi, ktoré uviedol súd prvej inštancie v bode 15 rozsudku stotožňuje a nepovažuje ich za potrebné opakovať, lebo súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne vysporiadal s tým, prečo nevyhovel návrhu žalobkyne na výsluch znalca z odboru zdravotníctva O.. M.. Z. G., O... Odvolací súd súčasne uvádza, že vzhľadom k rozsahu vykonaných listinných dôkazov (zdravotná dokumentácia, informovaný súhlas, súhlas s vykonaním chirurgického zákroku), vykonaním dokazovania znaleckým posudkom, výsluchom strán sporu, k úplnosti zistenia skutkového stavu nebolo potrebné vykonanie tohto dôkazu navrhovaným spôsobom. 10.Odvolací súd súčasne poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26.3.1992, sp. zn. 4Cdo 6/1992, podľa ktorého ... „nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom“, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obdo V 22/2012, podľa ktorého „Nejde o odňatie možnosti konať pred súdom, ak žalovanému nebola znemožnená realizácia procesných práv, žalovaný mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým podstatným dôkazom a argumentom žalobcu v priebehu konania, pričom súd prvého stupňa a odvolací súd sa s podstatnými otázkami v odôvodnení svojich rozhodnutí náležite vysporiadali.“ 11.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. e) (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), spočíva v neúplnosti zistenia skutkového stavu, ktorý je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že súd prvej inštancie nevykonal účastníkom navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a navrhnutý dôkaz je spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Ide o vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie. Vyhodnotenie relevancie navrhnutého dôkazu ako aj prípustnosť dôkazu je výsadnou doménou súdu. Súd pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia. 12.Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia, pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotného rozhodnutia ovplyvňujúcich súvislostiach. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/184/2010). 13.Súd náležite zistil skutkový stav a v rozhodnutí dal odpoveď na podstatné otázky a v prejednávanej veci nebolo potrebné ani účelné a hospodárne ďalšie dokazovanie. 13.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP. 14.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP. 15.Žalobkyňa uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 16.Súd vo vzťahu k meritu veci použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu. 17.Odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú preukázané. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a nebolo zistené žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 18.Na zdôraznenie správnosti a k odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd uvádza nasledovné: 19.Súd založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby na zistení, že u žalovanej nie je daná zodpovednosť za náhradu škody na zdraví žalobkyne podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Súd mal za preukázané, že žalovaná poskytla lekársku starostlivosť lege artis, a v samotnom postupe lekárov pri vykonaní laparoskopického zákroku neboli zistené pochybenia, ktorými by došlo k žalobkyňou uvádzaným následkom. Za podstatnú skutočnosť pre zamietnutie žaloby súd považoval neexistenciu príčinnej súvislosti medzi zdravotnými ťažkosťami žalobkyne a operačným zákrokom vykonaným 9.12.2010. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje aj s názorom súdu, ktorý na základe vyjadrení žalobkyne, ktorá popisuje výskyt svojich zdravotných ťažkostí v podobe samovoľného úniku moču už pred samotným zákrokom, vyvodil záver o nepreukázaní zodpovednosti žalovanej za škodu na zdraví spôsobenú žalobkyni, z ktorého dôvodu tento zákrok nemožno považovať za príčinu možného zhoršenia jej zdravotného stavu. 20.Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. 21.Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a) porušenie právnej povinnosti, b) existencia škody, c) príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, d) zavinenie. Príčinná súvislosť, ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu znamená, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. V každom konkrétnom prípade treba skúmať, či medzi protiprávnym úkonom a škodou existuje vzťah príčiny a následku. Príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda v zmysle všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne sa musí preukázať, že škoda by nebola vznikla bez tejto príčiny. Musí ísť o priamu (nie o sprostredkovanú) príčinu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 23 Cdo 3337/2007). Z hľadiska naplnenia príčinnej súvislosti ako jedného z predpokladov zodpovednosti za škodu nemôže stačiť iba pripustenie možnosti vzniku škody v dôsledku zavineného porušenia povinnosti zo strany škodcu, ale táto príčinná súvislosť musí

byť nepochybne daná. Zavinené porušenie povinností zo strany škodcu nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody, musí však byť jednou z príčin, a to príčinou, ktorá je dôležitá, podstatná a značná. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím škodcu a vznikom škody nejde o právnu otázku, ale o skutkovú otázku, ktorú nemôže riešiť všeobecne, ale iba v konkrétnych súvislostiach (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 21.2.2002, sp. zn. 21 Cdo 300/2001). Pri škode na zdraví sa skúma predovšetkým to, či protiprávny úkon bol vyvolávajúcim činiteľom poškodenia zdravia. V oblasti poskytovania zdravotníckej starostlivosti sú zdravotnícke zariadenia povinné postupovať v súlade so súčasnými dostupnými poznatkami lekárskej vedy; takýto postup je označený ako lege artis. Nedodržanie týchto pravidiel je protiprávnym konaním. Každá konkrétna situácia sa pritom posudzuje individuálne, lebo lekárska veda disponuje rôznymi a rôzne určenými postupmi pri prevedení konkrétneho lekárskeho zákroku. Špecifikum sporov o náhradu škody v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti spočíva v tom, že otázku, či zdravotnícke zariadenie postupovalo v súlade so súčasnými dostupnými poznatkami lekárskej vedy (lege artis) je nutné posudzovať za pomoci znalcov z príslušného odboru v závislosti od charakteru poškodenia zdravia, ktorého právny záver, či (ne)došlo k porušeniu zdraviu v dôsledku pochybenia zdravotníckeho zariadenie vyplýva zo znaleckého posudku. 22.V predmetnom spore súd správne zameral dokazovanie na zisťovanie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovanej pri laparoskopicky vykonanej operácii a poškodením zdravia žalobkyne v podobe samovoľného úniku moču. Zistenie príčiny žalobkyňou uvádzaných zdravotných ťažkostí záviselo v danom prípade na posúdení skutočností, ku ktorým sú potrebné odborné znalosti. Súdom ustanovený znalec M.. Z. G., O.. v znaleckom posudku č. 2/2015 z 30.12.2015 konštatoval, že predmetná operácia bola vykonaná lege artis a k poškodeniu zdravia pri operačnom zákroku nedošlo. Skonštatoval, že ťažkosti uvádzané žalobkyňou neboli vyvolané nesprávnym liečebným postupom GPO žalovanej, že pacientka sa vo svojich výpovediach sťažovala na vznik zdravotných ťažkostí ešte pred samotným operačným zákrokom. Za danej situácie zhodnotil, že žalobkyňou opisované zdravotné ťažkosti nie sú v príčinnej súvislosti s operačným zákrokom. Z uvedeného možno vyvodiť, že neboli splnené predpoklady žalovaného zdravotníckeho zariadenia za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka. 23.Žalobkyňa argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré boli predmetom dokazovania a s ktorými sa súd správne vysporiadal pri rozhodovaní vo veci a ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej a ktoré by umožňovali prijať iné závery a boli by spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku. 24.Vo vzťahu k súvisiacemu výroku o trovách prvoinštančného konania odvolací súd vzhliadol existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 odôvodňujúcich zníženie nároku na náhradu trov prvoinštančného konania žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná. 25.Podľa § 257 výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 26.Aplikácia § 257 prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú aj dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci. Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie § 257 sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod. (porovnaj R 82/2006, Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 M Cdo 5/2006, nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS

248/2010 z 21.10.2010, nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 638/2016 z 21.2.2017), v opačnom prípade by tým došlo k závažnému zásahu do základných pravidiel rozhodovania o náhrade trov konania kedy platí zásada úspechu v konaní. 27.V danom prípade súd nevyužil tzv. moderačné absolučné právo. § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Citované ustanovenie, preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania, (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 M Cdo 17/2009 z 28.01.2010). Obdobne Najvyšší súd SR v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že „§ 150 ods.1 O.s.p. neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi účastníkmi konania, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, získal náhradu trov, ktoré pri tomto konaní dôvodne vynaložil. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten, kto v konaní napokon uspel, znášal svoje náklady, sa preto bude javiť spravodlivým predovšetkým vzhľadom na existenciu okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku a pod." (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 M Cdo 5/2011 z 18.1.2012). 28.Podľa názoru odvolacieho súdu sa v prípade žalobkyne súčasná existencia oboch vyššie špecifikovaných podmienok nepotvrdila. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že uplatnenie tohto osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len výnimočne, čo sa má vykladať prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. Žalobkyňa tvrdí, že zdravotné ťažkosti jej neumožňujú nájsť si adekvátne zamestnanie, svoje zhoršenú finančnú situáciu a sociálne postavenie ničím nepreukázala, samotné konanie nie je ničím osobitým alebo výnimočným a žalobkyňa svojim konaním nezabránila vzniku trov, keď si uplatnila priamo žalobu na súde a nepokúšala sa ju riešiť napr. pred Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. 28.Podľa § 396 ods.1 ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 29.Podľa § 255 ods.1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 30.Podľa § 262 ods.2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 31.Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2). 32.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.