Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20S-41-2021.pdf
PDF · 192.24 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/41/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr. Pavla Lacza a JUDr. Petra Dumana v právnej veci žalobcu: KLIMEX Hutnícky materiál, s.r.o., so sídlom Mikovíniho 2/A, 917 01 Trnava, IČO: 36 255 963, zastúpeného spoločnosťou HALADA Advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Kapitulská 21, 917 01 Trnava, IČO: 36 669 661 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 100233190/2021 zo dňa 10.2.2021 takto
rozhodol:
I. Súd napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky číslo: 100233190/2021 zo dňa 10.2.2021 a rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 101512787/2020 zo dňa 1.10.2020 z r u š u j e a vec vracia prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
II. Žalobca má právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1.
Daňový úrad Trnava ako prvostupňový správny orgán svojim rozhodnutím číslo: 101512787/2020 zo dňa 1.10.2020 určil žalobcovi ako daňovému subjektu rozdiel dane v sume 275 409,36 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2013, nepriznal nadmerný odpočet v sume 79 365,54 eur a vyrubil daň v sume 196 043,82 eur.
2.
Prvostupňový správny orgán svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že u daňového subjektu - žalobcu vykonal daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie január 2013, pričom táto bola vykonaná na základe poverenia na výkon daňovej kontroly č. 9201402/5/1493094/2013/Jk zo dňa 19.4.2013. Táto daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2013 bola prerušená v zmysle § 61 ods. 1 a 3 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov z dôvodu zaslania žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej len MVI), a to od 4.2.2014, na základe rozhodnutia o prerušení kontroly č. 9201402/5/399835/2014 zo dňa 31.1.2014. Daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu sa prerušila do dňa prijatia poslednej konečnej odpovede na žiadosť o MVI. Posledná konečná odpoveď bola správcovi dane doručená dňa 17.6.2016 na žiadosť o MVI č. 9201402/5/347211/2014/Jk, LehS zo dňa 28.1.2014.
3.
Správca dane kontrolou predloženého účtovníctva daňového subjektu KLIMEX Hutnícky materiál, s.r.o. zistil, že žalobca má vo svojom účtovníctve za január 2013 zaúčtované dodávateľské faktúry za tovary kúpené v tuzemsku v zmysle § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, na ktorých je ako dodávateľ uvedená spoločnosť Horatio, s.r.o., Pribinova 96, 920 01 Hlohovec (do 24.4.2013 Ružová dolina 6, 821 08 Bratislava), z ktorých si v zmysle § 49 a § 51 zákona o DPH uplatnil odpočítanie dane. Bolo však zistené, že spoločnosť Horatio, s.r.o. bola zaregistrovaná pre daň z pridanej hodnoty podľa § 4 zákona o DPH dňa 25.3.2013, a preto správca dane konštatoval, že v čase vystavenia dodávateľských faktúr pre daňový subjekt - žalobcu nebola táto spoločnosť platiteľom dane a preto žalobca ako daňový subjekt nemal nárok na odpočítanie dane podľa § 49 zákona o DPH z faktúr uvedených v prvostupňovom rozhodnutí. Správca dane neuznal nárok na odpočítanie dane podľa § 49 zákona o DPH č. 222/2004 Z.z. z dodávateľských faktúr od dodávateľa - obchodnej spoločnosti Horatio, s.r.o. vo výške 270 910,80 eur.
4.
Okrem toho bolo zistené, že daňový subjekt mal vo svojom účtovníctve za január 2013 zaúčtované dodávateľské faktúry za tovary kúpené v tuzemsku v zmysle § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, na ktorých je ako dodávateľ uvedená spoločnosť NICK8, s.r.o., Svätoondrejská 11/5, 945 01 Komárno, a z ktorých si v zmysle § 49 a § 51 zákona o DPH uplatnil žalobca odpočítanie dane. Tovar - betonársku oceľ mala spoločnosť NICK8, s.r.o. nadobudnúť od dodávateľa - obchodnej spoločnosti Rumex, s.r.o., Svätoondrejská 11/5, 945 01 Komárno, pričom z vykonaného dokazovania bolo zistené, že pri nakládke tovaru nebol konateľ spoločnosti NICK8, s.r.o. p. Tamás Odor a tento nevedel presne uviesť adresu nakládky tovaru, ale podľa jeho vedomostí to bolo niekde v Maďarsku. Uviedol, že tovar bol dodaný spoločnosťou Rumex, s.r.o. spoločnosti NICK8, s.r.o., pričom následne bol vyložený v spoločnosti KLIMEX Hutnícky materiál, s.r.o. Bolo zistené, že obchodná spoločnosť Rumex, s.r.o. nejavila prvky podnikateľských aktivít, čo bolo konštatované aj vo vzťahu ku konateľovi tejto spoločnosti E. N., pričom takéto zistenia nekontaktnosti deklarovaného dodávateľa, resp. prepravcu vyvracia vierohodnosť a preukaznosť dokladov znejúcich na ich meno a odôvodňuje pochybnosť o ich pravosti a o pravdivosti údajov v nich uvedených. Na základe takýchto zistení správca dane neuznal nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa NICK8, s.r.o. vo výške 39 098,20 eur.
5.
Správca dane kontrolou predloženého účtovníctva ohľadne žalobcu zistil, že tento má vo svojom účtovníctve za január 2013 zaúčtované dodávateľské faktúry za tovary kúpené v tuzemsku v zmysle § 49 ods. 2 písm. a) o DPH, na ktorých je ako dodávateľ uvedená obchodná spoločnosť Ferrocel, s.r.o., so sídlom Tomášikova 26, 821 01 Bratislava (do 2.8.2013 Pekinská 16, 040 13 Košice), a z ktorých si v zmysle § 49 a § 51 zákona o DPH žalobca uplatnil odpočítanie dane. Predložené listinné dôkazy v kontrole nie sú bez ďalšieho preukázania dôkazu o tom, že obchod bol uskutočnený tak, ako je to na listinách uvedené. V tejto súvislosti správca dane konštatoval, že uskutočnenie dodania tovaru, alebo služby vznik daňovej povinnosti nie je možné deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou odberateľskou faktúrou, ale aj po obsahovej, reálnym preukázaním dodania tovaru alebo služby). Predložené doklady však musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Vykonaním šetrením nebolo potvrdené reálne dodanie tovaru pre žalobcu v reťazci žalobca - Ferrocel, s.r.o. - K&K FAMILY, s.r.o. Za tohto stavu preto správca dane neuznal nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa Ferrocel, s.r.o. vo výške 48 699,09 eur.
6.
Žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období január 2013 deklaroval dodanie tovaru - betonárskej ocele s oslobodením od dane pre odberateľov - obchodnú spoločnosť FERMI, s.r.o., Mlýnska 326/13, 602 00 Brno, pričom odberateľské faktúry boli v zmysle § 43 ods. 1 zákona o DPH oslobodené od dane, nakoľko boli fakturované osobe identifikovanej v inom členskom štáte. Bolo zistené, že konateľ spoločnosti FERMI, s.r.o. si tovar od spoločnosti KLIMEX Hutnícky materiál, s.r.o. nikdy neobjednával, čo znamená, že dodanie tovaru do iného členského štátu nebolo preukázané, a preto ani nemôže byť takýto tovar oslobodený od dane v zmysle § 43 ods. 1 zákona o DPH č. 222/2004 Z.z.
7.
Kontrolou správca dane preveroval zdaniteľné plnenia na výstupe, a to dodanie tovarov do iného členského štátu od odberateľov BEWEGA, s.r.o., NUBARRON, s.r.o., keď taktiež malo ísť o dodanie tovaru - betonárskej ocele, na ktorých bola ako odberateľ uvedená spoločnosť BEWEGA, s.r.o., Pod Višňovkou 1661/33, 140 00 Praha 4, pričom bolo zo strany správcu dane zistené, že neboli splnené
podmienky na uplatnenie práva na oslobodenie dane podľa § 43 zák.č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, keď správca dane svoje závery o neuskutočnení prepravy v mesiaci január 2013 vyvodil z toho, že na faktúrach ako aj na prepravných dokladoch doložených ku kontrole za zdaňovacie obdobie január 2013 boli uvedené evidenčné čísla motorových vozidiel, ktoré boli uvedené aj v iných kontrolovaných zdaňovacích obdobiach, avšak pri evidenčných číslach motorových vozidiel bolo meno, priezvisko, pečiatka a identifikačné údaje prepravcu p. S. R., ktorý sa vyjadril, že pečiatka na CMR nie je jeho a teda je predpoklad, že sa jedná o falzifikát. Jednotlivé vozidlá mali byť použité pri preprave tovaru od spoločnosti Horatio, s.r.o. do KLIMEX Hutnícky materiál, s.r.o. a následne do spoločnosti BEWEGA, s.r.o. v Českej republike. Podľa údajov na CMR k preprave tovaru do spoločnosti BEWEGA, s.r.o. predložených žalobcom a porovnaním evidenčných čísiel vozidiel na faktúrach od spoločnosti Horatio, s.r.o. správca dane zistil, že sa jedná o tie isté vozidlá, pričom podľa údajov na CMR mal prepravu vykonať S. R., Y. XXXX/X, R., XXX XX K. X. Na základe takýchto zistení správca dane znížil dodanie tovaru a služieb s oslobodením od dane s možnosťou odpočítania dane podľa § 43 zák.č. 222/2004 Z.z. (riadok 15 a 16 daňového priznania) za január 2013 o sumu 1 827 824,06 eur, nakoľko dodanie tovaru odberateľovi BEWEGA, s.r.o. nebolo preukázané.
8.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom namietal v podstate rovnaké skutočnosti, ktoré boli namietané aj v žalobe, keď uviedol, že zo strany správcu dane nebolo dodržaná maximálna jednoročná dĺžka daňovej kontroly, namietal nezákonné prerušenie daňovej kontroly, namietal nevypočutie viacerých svedkov v rámci daňovej kontroly. Ďalej poukázal na to, že niektorí svedkovia boli vypočutí bez jeho prítomnosti, a teda bolo odňaté procesné právo účastníka daňového konania zúčastniť sa na výsluchu predvolaných svedkov. Žalobca poukázal aj na to, že ak výsledky vykonanej kontroly naznačovali existenciu daňového podvodu v rámci reťazca dodávok predmetného tovaru, daňový subjekt o tejto skutočnosti nevedel a vzhľadom na okolnosti ani vedieť nemohol.
9.
Žalovaný Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom v Banskej Bystrici, svojím rozhodnutím číslo: 100233190/2021 zo dňa 10.2.2021 potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava číslo: 101512787/2020 zo dňa 1.10.2020.
10.
Svoje rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že po preskúmaní predloženého spisového materiálu zistil, že námietky daňového subjektu sú nedôvodné. K námietke prekročenia zákonnej lehoty na výkon daňovej kontroly žalovaný uviedol, že v rámci daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie 2013 vyplynula potreba získavať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu, a to podľa nariadenia Rady EÚ č. 904/2010, a to dožiadaním do zahraničia. V odôvodnení predmetného rozhodnutia je spomínaných 5 žiadostí o MVI, pričom daňová kontrola bola prerušená až do doby kým nedošli odpovede na tieto žiadosti, keď posledná konečná odpoveď bola správcovi dane doručená dňa 17.6.2016. Znamená to, že k prerušeniu daňovej kontroly došlo za účelom preverenia zdaniteľných obchodov prijatých a uskutočnených daňovým subjektom v kontrolovanom zdaňovacom období, pretože výsledky tohto preverovania mali vplyv na správne určenie výšky dane. Mal za to, že žiadosti o MVI boli správcom dane odoslané dôvodne, správca dane v danom prípade získal informácie, ktoré nebolo možné zistiť iným, menej časovo náročným spôsobom. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že bolo porušené jeho právo stanovené v § 25 ods. 4 daňového poriadku tým, že nebol prítomný pri výsluchu svedka Libora Pětvaldského, tak toto považoval za nedôvodné správca dane. Právo byť prítomný pri výsluchu svedka podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku sa vzťahuje len na výsluchy vykonávané podľa daňového poriadku. Vypočutie uvedeného svedka nebolo vykonané podľa ustanovení daňového poriadku, ale podľa právnych predpisov Českej republiky, a preto sa na toto vypočutie uvedené právo daňového subjektu nevzťahuje. Toto právo sa nevzťahuje ani na výsluchy vedené v iných konaniach, podľa iných procesných predpisov. Zápisnice z výsluchov osôb vykonaných v iných konaniach, napr. aj v trestnom konaní môžu byť v súlade s § 24 ods. 4 daňového poriadku použité ako dôkaz pri správe daní. Žalovaný ďalej vyhodnotil námietku žalobcu o nevedomosti o existencii podvodu v reťazci dodaní ako nevierohodnú, vzhľadom na dôkazy, ktoré boli získané počas daňovej kontroly. Žalovaný poukázal ďalej na to, že správca dane postupoval v súlade so všeobecnými záväznými predpismi, rešpektoval zásady daňového poriadku, správca dane konal v súčinnosti s daňovým subjektom, vyhodnotil dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal
na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo a využil všetky dostupné zákonné prostriedky, ktoré mal k dispozícii a povinnosti u daňového subjektu ukladal len v medziach stanovených zákonom, a preto sa žalovaný ako odvolací správny orgán stotožnil so závermi správcu dane.
II. Žaloba a žalobné dôvody
11.
Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 30.4.2021 žalobu, v ktorej namietal, že, že správca dane v rámci daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie 2013, ktorá predchádzala vydaniu prvostupňového rozhodnutia a napadnutého rozhodnutia žalovaného nedodržal maximálnu lehotu na vykonanie daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 10 daňového poriadku, a preto má protokol z predmetnej daňovej kontroly povahu nezákonného dôkazu, ktorý nemohol slúžiť ako podklad pre vydanie prvostupňového rozhodnutia a napadnutého rozhodnutia. Ďalej namietal, že správca dane a žalovaný nesprávne interpretovali ustanovenia daňového poriadku o maximálnej lehote na vykonanie daňovej kontroly v spojení s ustanoveniami o prerušení kontroly (§ 61 daňového poriadku) a zároveň úplne opomenuli aplikovať príslušné ustanovenia Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty a Smernice č. 2011/16/EÚ o administratívnej spolupráci v oblasti daní, v dôsledku čoho dospeli k nesprávnemu právnemu záveru o dodržaní lehoty na vykonanie daňovej kontroly a napadnuté rozhodnutie teda vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej žalobca namietal, že v prípade svedeckej výpovede, ktorej obsah správca dane použil ako podklad pre vydanie prvostupňového rozhodnutia potvrdeného napadnutým rozhodnutím žalovaného bolo žalobcovi odňaté základné procesné právo účastníka daňového konania, a to právo zúčastniť sa ako účastník konania na výsluchu predvolaného svedka, S. R. - dopravcu, ktorého výsluch sa uskutočnil dňa 19.6.2014. Za tohto stavu bolo porušené právo žalobcu podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku, keď kontrolovaný daňový subjekt, resp. jeho splnomocnený zástupca má právo zúčastniť sa každého jedného výsluchu svedka, ktorý uskutočňuje správca dane a musí mu byť umožnené klásť vypočúvaným svedkom otázky. V tejto súvislosti zdôraznil, že správca dane musí o výsluchu svedka písomne informovať daňový subjekt, resp. jeho zástupcu. Ak by tak neurobil, a to v dostatočnom časovom predstihu, bolo by porušené základné procesné právo daňového subjektu v rámci dokazovania (viď judikatúra NS SR, a to rozsudky sp.zn. 6Sžf/28/2011, sp.zn. 6Sžf/33/2012, sp.zn. 6Sžf/32/2012, sp.zn. 6Sžf/34/2012 zo dňa 20.6.2012). Namietal, že získaná výpoveď predmetného svedka bola pritom správcom dane vyhodnotená v neprospech žalobcu a správca dane ju v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia opakovane uvádza medzi dôkazmi spochybňujúcimi dodanie predmetného tovaru.
12.
Okrem toho žalobca v žalobe namietal, že správca dane ako aj žalovaný pri rozhodovaní vychádzali z nesprávneho a neúplne zisteného skutkového stavu, keď nevzali do úvahy dobromyselnosť žalobcu, ktorý nevedel a vzhľadom na okolnosti ani nemohol vedieť o možnom zaťažení preverovaného z reťazca dodávok tovaru daňovým podvodom. Z obsahu administratívneho daňového spisu nevyplýva akýkoľvek dôkaz o vedomosti žalobcu o tom, že by mal byť súčasťou reťazca dodávok tovaru zaťaženého daňovým podvodným konaním. Zistenie skutkového stavu ku ktorému správca dane v prvostupňovom rozhodnutí a správca v napadnutom rozhodnutí dospeli, nezodpovedá obsahu príslušného administratívneho spisu. Okrem toho žalovaný sa žiadnym spôsobom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal s podstatnými argumentami žalobcu uvedenými v odvolacom správnom konaní zo strany žalobcu. Z pohľadu žalobcu prebehli predmetné kontrolované obchody medzi žalobcom a jeho dodávateľmi a odberateľmi štandardne a zo žiadnych vtedy známych okolností nevyplývalo, že by tovar mohol byť v rámci širšieho reťazca dodávok zaťažený daňovým podvodom iných subjektov. Poukázal na to, že v čase realizácie obchodov sa všetci dodávatelia i odberatelia žalobcovi javili ako riadne fungujúce spoločnosti, ktoré sa zaoberajú obchodom s hutníckym materiálom. Medzi žalobcom a príslušnými dodávateľmi a odberateľmi prebiehala štandardná komunikácia a tieto osoby sa nejavili ako nekontaktné. Okrem toho žalobca pri obchodovaní v kontrolovaných prípadoch prejavil nadštandardnú mieru opatrnosti, keď si od každého z príslušných obchodných partnerov vyžiadal potvrdenia o neexistencii daňových nedoplatkov, aby mal istotou, že spoločnosti s ktorými obchoduje si plnia svoje daňové povinnosti a nie je pri nich zvýšené riziko nezaplatenia, či iného porušenia právnych povinností. Poukázal tiež na to, že tak správca dane ako aj žalovaný v odôvodnení prvostupňového ani napadnutého rozhodnutia neozrejmili, z čoho konkrétne vyvodili záver o tom, že by žalobca mal o existencii daňového podvodu vedieť. Za
tohto stavu preto považoval prvostupňové rozhodnutie správcu dane ako aj rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné, nakoľko z ich odôvodnení nemožno zistiť, na základe čoho mali za to, že žalobca o existencii možného daňového podvodu vedel, resp. či sa otázkou dobromyseľnosti žalobcu vôbec zaoberali.
III. Vyjadrenie žalovaného
13.
K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný dňa 10.6.2021, pričom žalobu žiadal ako nedôvodnú zamietnuť. Čo sa týka prekročenia zákonnej lehoty, týkajúcej sa dĺžky daňovej kontroly, žalovaný uviedol, že z dôkazov získaných v súvislosti s daňovou kontrolou za zdaňovacie obdobie január 2013 vyplynula potreba získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu, a to podľa nariadenia Rady EÚ č. 904/2010. Prvostupňový orgán zaslal v období od 23.8.2013 do 28.1.2014 spolu 5 žiadostí o MVI. Vzhľadom na náročnosť šetrení a z dôvodu, že nebol predpoklad urýchleného prijatia odpovedí, pristúpil prvostupňový správny orgán k zákonnej možnosti prerušiť daňovú kontrolu podľa § 61 ods. 1 daňového poriadku, a to odo dňa 4.2.2014 do 17.6.2016. Vzhľadom k tomu, že dôvod pre ktorý bola daňová kontrola prerušená pominul doručením poslednej konečnej žiadosti na žiadosť o MVI č. 9201402/5/347211/2014/Jk, LehS, a to dňa 17.6.2016, prvostupňový orgán v predmetnej daňovej kontrole pokračoval po pominutí dôvodov, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená. Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly, kontrola bola prerušená za účelom preverenia zdaniteľných obchodov prijatých a uskutočnených žalobcom v kontrolovanom zdaňovacom období, pretože výsledky tohto preverovania mali vplyv na správne určenie výšky dane. Nepovažoval preto za pravdivé tvrdenie žalobcu, že prvostupňový orgán obchádzal maximálnu lehotu na vykonanie daňovej kontroly. Prerušenie daňovej kontroly bolo vykonané za účelom preverenia reálnosti obchodov formou MVI, to znamená, že bolo nevyhnutné a primerané. Nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu o zneužití inštitútu MVI z dôvodu zaslania žiadosti o MVI č. 9201402/5/259183/2014/Jk zo dňa 23.1.2014, ktorou prvostupňový správny orgán žiadal o vypočutie konateľky spoločnosti Ferrocel, s.r.o. - p. Lakatos Andrásné, pretože táto osoba sa konateľkou spoločnosti Ferrocel, s.r.o. stala až od 6.5.2013, teda až niekoľko mesiacov po kontrolovanom zdaňovacom období. Pani Andrásné bola v čase výkonu daňovej kontroly štatutárnym orgánom spoločnosti Ferrocel, s.r.o., a preto ako taká bola oprávnená v jej mene konať, poskytovať vyjadrenia a disponovať dokladmi spoločnosti. Za tohto stavu bolo preto jej vypočutie relevantné pre správne určenie dane za kontrolované zdaňovacie obdobie. Tvrdenie žalobcu o nečinnosti prvostupňového orgánu je nepravdivé, pretože prvostupňový orgán v danej veci konal, zasielal urgencie do dožiadaného členského štátu o poskytnutie požadovaných informácií čo v najkratšom čase. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 2Sžf/18/2014, v ktorom Najvyšší súd judikoval, že pokiaľ žalobca namietal dĺžku daňovej kontroly, túto námietku Najvyšší súd SR považoval za nedôvodnú vo vzťahu k odkazu na čl. 8 Nariadenia Rady EÚ č. 1798/2003, v ktorom sa uvádza, že tam upravená lehota sa vzťahuje na MVI, nie na výkon daňovej kontroly podľa vnútroštátnych predpisov členského štátu.
14.
Pokiaľ ide o výsluch svedka S. R. - dopravcu (tento výsluch svedka sa uskutočnil dňa 19.6.2014 na základe žiadosti o MVI č. 9201402/5/1682050/14 prostredníctvom Finančného úřadu pro moravsko- slezský kraj, tak v prípade MVI postupujú dožiadané orgány podľa vlastnej vnútroštátnej úpravy, a teda výsledky výsluchu svedka takto uskutočneného možno v daňovom konaní použiť len za podmienky, že boli zachované práva žalobcu, ktoré garantuje daňový poriadok pre prípad, ak by bol výsluch uskutočnený prvostupňovým orgánom. Prvostupňový orgán musí vždy skúmať, či informácia, ktorú obdržal, bola získaná spôsobom, ktorý by bol zákonný podľa nášho právneho poriadku. Žalovaný tiež v odôvodnení rozhodnutia poukázal ako na dôkazy aj na viaceré výsluchy svedkov, ktoré mali byť zabezpečené mimo daňového konania, resp. predchádzajúcej daňovej kontroly, a to v rámci trestného konania, pričom išlo konkrétne o výsluchy N. D., T. T. zo dňa 30.1.2015, N. R.. V tejto súvislosti poukázal na to, že aj v prípade týchto získaných svedeckých výpovedí z trestného konania môže byť takýto výsluch použitý ako dôkaz v rámci daňového konania. V súvislosti s námietkou žalobcu, že správca dane procesne pochybil, keď nepostupoval podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku, tak žalovaný uviedol, že právo byť prítomný na výsluchu svedka podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku sa vzťahuje len na výsluchy svedkov vykonávaných podľa daňového poriadku. Toto právo sa nevzťahuje na iné procesné inštitúty daňového poriadku a ani na výsluchy vykonané v iných konaniach a podľa iných procesných
predpisov. Poukázal ďalej na to, že z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že prvostupňový správny orgán použil dôkazy, ktoré boli získané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pričom sám vykonal rozsiahle dokazovanie, postupoval v súčinnosti so žalobcom, riadne ho o zistených skutočnostiach oboznamoval i vykonal dôkazy navrhnuté žalobcom.
15.
K tvrdeniu žalobcu, že rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového orgánu je nepreskúmateľné žalovaný uviedol, že správne orgány sa na žiadnom mieste rozhodnutia nezmienili, že dôvodom nepriznania práva na odpočítanie dane bola skutočnosť, že zo strany žalobcu došlo ku konanie, ktoré je súčasťou daňového podvodu (resp. vedomosť žalobcu o ňom) z hľadiska práva Európskej únie a rozsudkov ESD, pričom ani žalovaný ako odvolací správny orgán neodôvodnil svoje rozhodnutie týmto spôsobom. Mal za to, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre odpočítanie dane podľa vnútroštátneho predpisu - zákona o DPH. K tomuto záveru správne orgány dospeli na základe vykonaného dokazovania, keď boli zistené závažné skutočnosti, na základe ktorých nie je možné uplatnený nárok na odpočítanie dane priznať. Z evidencie správcu dane vyplýva, že dodávateľ Horatio, s.r.o. v čase vystavenia faktúr pre žalobcu bol registrovaný pre daň z pridanej hodnoty podľa § 7 zákona o DPH - nadobúdateľ tovaru v tuzemsku z iného členského štátu, t.j. neplatiteľ DPH. Dodávateľ Horatio, s.r.o. sa stal platiteľom DPH dňa 25.3.2013, a je nepravdepodobné, že pri preverovaní svojho obchodného partnera tak ako uvádza žalobca, by o tejto závažnej skutočnosti žalobca nemal vedomosť, pretože táto vyplýva z verejne dostupných informácií. Ďalej preverením evidenčných čísel vozidiel, ktorými bolo deklarované dodanie tovaru od dodávateľa Horatio, s.r.o. bolo prvostupňovým správnym orgánom zistené, že evidenčné čísla patrili osobným vozidlám a prepravca, p. S. R., ktorého meno, priezvisko, pečiatka a identifikačné údaje sú uvedené na dokladoch CMR poprel vykonanie prepravy a tiež sa vyjadril, že pečiatka uvedená na CMR dokladoch nie je jeho. Za tohto stavu preto žalobcom predložené CMR nie je možné považovať za dôkazy preukazujúce pravdivosť jeho tvrdení. Pokiaľ ide o deklarovanie dodania tovaru - betonárskej ocele pre odberateľa BEWEGA, s.r.o. podľa § 43 zákona o DPH, tak konateľ tohto odberateľa odmietol vypovedať, pričom odberateľ za kontrolované zdaňovacie obdobie nepodal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty, t.j. nepriznal nadobudnutie tovaru od žalobcu. K preukázaniu toho, že tovar daňový subjekt dodal českému odberateľovi, je nevyhnutné preveriť túto skutočnosť aj u českého odberateľa, ktorý musí jednoznačným a vierohodným spôsobom potvrdiť a preukázať, že tovar skutočne prevzal. V predmetnej veci žalobca tak neučinil a nepreukázal, že prešlo právo nakladať s tovarom ako vlastník na nadobúdateľa, pretože odberateľ nadobudnutie tovaru od žalobcu nepriznal. Naviac z vykonaného dokazovania vyplýva, že prepravca, ktorého meno, priezvisko, pečiatka a identifikačné údaje sú uvedené na dokladoch CMR - S. R. vykonanie prepravy poprel, poprel spoluprácu so žalobcom a so spoločnosťou BEWEGA, s.r.o. Bolo zistené, že pečiatka na prepravných dokladoch nie je jeho a okrem iného sa vyjadril, že prepravu deklarovanú na prepravných dokladoch ani nie je schopný zabezpečiť. Preverením evidenčných vozidiel bolo zistené, že ide prevažne o osobné motorové vozidlá, na ktorých deklarované množstvo tovaru ani nie je možné prepraviť. Znamená to, že žalobca ako nadobúdateľ tovaru a zároveň ako dodávateľ tovaru nepreukázal reálne nadobudnutie tovaru od deklarovaného dodávateľa a dodanie tovaru deklarovanému odberateľovi do iného členského štátu, z čoho následne vyplýva, že vyslovený záver prvostupňového správneho orgánu možno považovať za správny a logický.
16.
K vyjadreniu žalovaného sa replikou vyjadril právny zástupca žalobcu dňa 27.7.2021, ktoré tunajšiemu súdu došlo 28.7.2021, pričom tento vo svojom podaní uviedol, že tvrdenie žalovaného o tom, že v danom prípade nemohlo dôjsť k prekročeniu dĺžky daňovej kontroly je nesprávne. Prerušenie daňovej kontroly má za následok neplynutie ( spočívanie) lehoty na uskutočnenie daňovej kontroly len v prípade, ak je daňová kontrola prerušená zákonným spôsobom, a to len na čas, ktorý príslušné všeobecné právne predpisy pripúšťajú. Správca dane nemôže daňovú kontrolu prerušiť svojvoľne a na neobmedzený čas. Prerušenie daňovej kontroly musí byť za každých okolností účelné, nevyhnutné a primerané a v žiadnom prípade nemôže mať povahu formálneho prerušenia, ktorého účelom je obchádzanie zákonného limitu v podobe lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Je nepochybné, že aj prerušenie daňovej kontroly z dôvodu podanej žiadosti o MVI nemôže byť časovo neobmedzené. To ako dlho môže správca dane čakať na požadovanú informáciu je presne limitované a to príslušnými právnymi predpismi, ktoré upravujú postup správcu dane a požiadaného cudzieho orgánu pri podávaní a vybavovaní žiadostí o MVI. Tento postup je vzhľadom na jeho cezhraničný charakter upravený aj na úrovni práva Európskej únie a to Nariadením Rady EÚ č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti
dane z pridanej hodnoty a Smernica č. 2011/16/EÚ o administratívnej spolupráci v oblasti daní na európskej úrovni aj na úrovni vnútroštátneho práva. V tejto súvislosti poukázal žalobca na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/32/2014, podľa ktorého lehoty na vybavenie medzinárodnej výmeny informácií podľa Nariadenia EÚ č. 904/2010 a Smernice č. 2011/16/EÚ sú záväzné a v tomto kontexte treba vykladať aj príslušné ustanovenia daňového poriadku upravujúce podmienky prerušenia daňovej kontroly. Krajský súd uvádza, že v súvislosti so slovným spojením pominutia dôvodov pre ktoré došlo k prerušeniu daňovej kontroly treba poukázať na ustanovenie § 61 ods. 4 daňového poriadku, ktorý je potrebné vykladať v kontexte vyššie uvedených smerníc, t. j. pominutie dôvodov pre ktoré sa daňová kontrola prerušila, je ohraničené maximálnou dĺžkou lehôt stanovených v smernici pre poskytnutie požadovaných informácií. K totožným záverom dospel aj Krajský súd v Bratislave v celkom aktuálnych rozsudkoch sp. zn. 5S/205/2016 a 5S/207/2015 zo dňa 10.7.2018. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu SR č.2Sžf 18/2014, na ktorý poukazoval žalovaný, je potrebné uviesť, že predmetný rozsudok vychádzal ešte zo staršej právnej úpravy a týkal sa obdobia pred prijatím Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 a Smernice č. 2011/16/EÚ ako aj zákona č. 442/2012 Z.z. o medzinárodnej pomoci o spolupráci pri správe daní. Navyše Najvyšší súd SR sa v danom rozsudku otázkou limitácie dĺžky prerušenia kontroly v súvislosti s vybavovaním žiadosti o MVI vôbec nezaoberal. Súčasná súdna prax pritom jednoznačne poukazuje, že lehoty na vybavenie žiadosti o MVI majú vplyv na maximálnu dĺžku prerušenia kontroly a v tejto súvislosti aj na maximálnu dĺžku daňovej kontroly ako takej. Žalobca ďalej uvádza, že neakceptuje tvrdenie žalovaného, podľa ktorého v prípade že ak určitý výsluch svedka nevykonal priamo príslušný konajúci správca dane, ale na základe jeho žiadosti iný dožiadaný alebo požiadaný orgán, alebo príslušná svedecká výpoveď bola získaná v rámci iného daňového konania, právo byť prítomný pri výsluchu a klásť otázky svedkovi, kontrolovanému daňovému subjektu nepatrí. Prijatie takéhoto výkladu by malo za následok de facto úplné popretie práva garantovaného ustanovením § 25 ods. 4 daňového poriadku. Neexistuje dôvod pre ktorý by kontrolovaný daňový subjekt mal byť vo vzťahu ku svedkom ktorí boli vypočúvaní iným orgánom na základe dožiadania, či medzinárodnej výmeny informácií mal mať menší rozsah práv ako pri svedkoch ktorých vypočuje priamo správca dane počas daňovej kontroly. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že napadnuté rozhodnutie obsahuje dostatočné odôvodnenie, v ktorom sa žalovaný komplexne vysporiadal so všetkými odvolacími dôvodmi, toto tvrdenie je opätovne nesprávne. Faktom je, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vo vzťahu k námietke neprimeranej dĺžky prerušenia daňovej kontroly vôbec nevyjadril a tento odvolací dôvod v napadnutom rozhodnutí jednoducho odignoroval. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí na str. 38 len všeobecne konštatuje, že počas prerušenia daňovej kontroly lehota na vykonanie daňovej kontroly neplynie a že správca dane maximálnu lehotu neobchádzal. Napadnuté rozhodnutie však odôvodnení vôbec nereaguje na námietku, že prerušenie daňovej kontroly nemôže byť neobmedzené a že prípad kedy prerušenie trvá viac ako dva roky nemôže byť považované za zákonné. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia tiež chýba riadne vymedzenie sa s odvolacím dôvodom, v zmysle ktorého správca dane vychádzal z nesprávneho a neúplného zisteného skutkového stavu, keď nevzal do úvahy dobromyseľnosť žalobcu o neexistencii daňového podvodu. Na tento odvolací dôvod žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol len to, že žalobca zrejme figuroval v reťazci dodávok zaťažených daňovým podvodom, čo má vyplývať z dôkazov ktoré tvoria súčasť administratívneho spisu. Žalovaný však v napadnutom rozhodnutí neuviedol ktoré skutkové zistenia majú vedomosť žalobcu preukazovať. Žalobca ďalej namieta, že žalovaný v závere svojho vyjadrenia, že nedobromyseľnosť žalobcu o absencii daňového podvodu majú spochybňovať výsledky vykonaného dokazovania. Žalovaný konkrétne poukazuje na to, že preverované subjekty boli viackrát nekontaktné a nepredkladali požadované doklady. Žalovaný sa odvoláva na výsluchy niektorých svedkov, podľa ktorých má celý reťazec dodávok v danom prípade žalobca priamo organizovať. S uvedeným záverom žalovaného žalobca nesúhlasí. Žalobca už viackrát uviedol, že z jeho pohľadu prebehli predmetné kontrolované obchody medzi žalobcom a jeho dodávateľmi a odberateľmi štandardne a zo žiadnych vtedy známych okolností nevyplývalo, že by tovar mohol byť v rámci širšieho reťazca dodávok zaťažený daňovým podvodom. V čase realizácie obchodov sa všetci dodávatelia i odberatelia žalobcovi javili ako riadne fungujúce spoločnosti, ktoré sa zaoberajú obchodom s hutníckym materiálom. Žalobca pri obchodovaní v kontrolovaných prípadoch prejavil nadštandardnú mieru opatrnosti, keď si od každého z príslušných obchodných partnerov vyžiadal potvrdenie o neexistencii daňových nedoplatkov, aby mal istotu, že spoločnosti s ktorými obchoduje si plnia svoje daňové povinnosti a nie je pri nich riziko nezaplatenia či už iného porušenia právnych predpisov.
17.
Žalovaný sa k replike žalobcu nevyjadril.
IV. Konanie pred správnym súdom a relevantná právna úprava.
18.
Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu správneho orgánu, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu uplatnených žalobných bodov na pojednávaní konanom dňa 17.3.2022, pričom zistil, že žaloba je dôvodná a preto rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
19.
Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že žiada zrušiť rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu, pričom v plnom rozsahu odkázal na žalobné dôvody ako aj argumentáciu uvádzanú v jeho písomných podaniach.
20.
Poverený zástupca žalovaného sa pojednávania nezúčastnil, pričom z jeho neúčasti sa ospravedlnil z neodkladných služobných dôvodov a súhlasil s tým, aby súd pojednával v jeho neprítomnosti.
V. Relevantná právna úprava
21.
Podľa § 3 ods.2 a 3 daňového poriadku (2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 24 ods. 1, 2 a 4 daňového poriadku (1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku (10) Lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, 36b) druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 mesiacov.
Podľa § 61 ods. 1 daňového poriadku (1) Správca dane daňové konanie a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke, b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. 21a)
Podľa § 43 ods. 1 a 8 zákona o DPH (1) Oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom alebo treťou osobou na účet predávajúceho alebo na účet nadobúdateľa, ak a) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby v inom členskom štáte, alebo právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, a b) nadobúdateľ podľa písmena a) je identifikovaný pre daň v inom členskom štáte a oznámil svoje identifikačné číslo pre daň pridelené v inom členskom štáte dodávateľovi. (8) Ak prepravu tovaru z tuzemska do iného členského štátu vykoná odberateľ alebo ju zabezpečí odberateľ inou osobou, platiteľ je povinný mať doklady podľa odseku 5 písm. b) alebo c) do konca šiesteho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení kalendárneho mesiaca, v ktorom sa uskutočnilo dodanie tovaru. Ak platiteľ nemá doklady podľa odseku 5 písm. b) alebo c) v lehote podľa prvej vety, uvedie dodanie tovaru bez oslobodenia od dane do daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplynula táto lehota.
22.
Preskúmaním spisového materiálu krajský súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie január 2013, pričom žalobca si uplatnil odpočítanie dane z faktúr vystavených dodávateľom - obchodnou spoločnosťou Horatio, s.r.o. v celkovej sume základ dane: 1 354 554,00 eur, DPH 20 %: 270 910,80 eur, za nákup tovaru - betónovej ocele, ktorých zoznam je podrobne uvedený v tabuľke od strany 2 rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. V súvislosti s dodávateľskými faktúrami tejto spoločnosti Horatio, s.r.o. správca dane zistil, že v čase vystavenia faktúr pre žalobcu bola táto spoločnosť registrovaná pre daň z pridanej hodnoty podľa § 7 zákona o DPH - nadobúdateľ tovaru v tuzemsku z iného členského štátu, t.j. neplatiteľ DPH, keď tento dodávateľ Horatio, s.r.o. sa stal platiteľom DPH až 25.3.2013. Okrem toho prvostupňový správny orgán preverením evidenčných čísiel vozidiel, ktorými bolo deklarované dodanie tovaru od dodávateľa Horatio, s.r.o. zistil, že evidenčné čísla patrili osobným vozidlám a prepravca, p. S. R., ktorého meno, priezvisko, pečiatka a identifikačné údaje sú uvedené na dokladoch CMR poprel vykonanie prepravy a taktiež aj uviedol, že pečiatka uvedená na CMR dokladoch nie je jeho. Za tohto stavu bolo zistené, že nebolo potvrdené reálne dodanie tovaru pre žalobcu a preto prvostupňový správny orgán neuznal nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených dodávateľom Horatio, s.r.o. vo výške 270 910,80 eur.
23.
V súvislosti s dodávateľskými faktúrami od spoločnosti NICK8, s.r.o. si žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období tiež uplatnil odpočítanie dane z faktúr vystavených týmto dodávateľom v celkovej sume základe dane: 195 490,89 eur, DPH 20% 39 098,20 eur za nákup tovaru - betonárske ocele, ktorých zoznam je podrobne uvedený v tabuľke od strany 6 rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. Z predložených dokladov ako aj z charakteru obchodnej činnosti tohto dodávateľa vyplýva, že tento nikdy nedisponoval ako vlastník s predmetným tovarom - betonárskou oceľou, išlo výlučne o sprostredkovateľskú činnosť. Konateľ tohto dodávateľa sa okrem iného vyjadril, že tovar nadobudol od spoločnosti Rumex, s.r.o., ako vlastník s ním nenakladal, pretože v momente jeho dopravy ho hneď odovzdal odberateľovi. Bolo zistené, že dodávateľ - obchodná spoločnosť NICK8, s.r.o. skladovú evidenciu tovaru neviedol a prepravu nerealizoval vo svojej réžii. Okrem toho spoločnosť Rumex, s.r.o. bola pre prvostupňový správny orgán nekontaktná. Na základe svedeckých výpovedí uskutočnených vo vyrubovacom konaní správca dane uznal nárok na odpočítanie dane z faktúr vystavených dodávateľom NICK8, s.r.o. vo výške 39 098,20 eur.
24.
Ďalej si žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období okrem iného uplatnil nárok na odpočítanie dane v celkovej výške 7 306,55 eur z faktúr vystavených dodávateľom - obchodnou spoločnosťou Ferrocel, s.r.o. v celkovej sume základ dane: 243 495,39 eur, DPH 20% 48 699,09 eur za nákup tovaru - betonárske ocele, ktorých zoznam je podrobne uvedený v tabuľke od strany 10 rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. Konateľ tohto dodávateľa v čase uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných obchodov, okrem iného uviedol, že tovar nadobudol od spoločností K&K s.r.o. Košice, pričom adresu uviesť nevedel. Či bol p. N., s ktorým za uvedenú spoločnosť konal skutočne obchodným zástupcom K&K s.r.o. si neoveril. Okrem toho z vyjadrenia konateľky dodávateľa p. Lakatos Andrásné vyplýva, že konateľka nepozná dodávateľa - obchodnú spoločnosť Ferrocel, s.r.o. Nie je si vedomá, že by bola riaditeľkou tejto spoločnosti a nikdy sa nestretla ani s bývalým konateľom tejto spoločnosti.
Uviedla, že na jar v roku 2013 jej byt navštívil muž a ponúkol jej 100 eur za podpis nejakých dokladov v Košiciach, ktorým nerozumela, nakoľko neboli v maďarskom jazyku. Sporné faktúry nepoznala, nevedela nič povedať o tovare a preprave, prijatí tovaru a zmluvách, pričom žiadne doklady k dispozícii nemala. Na základe svedeckých výpovedí uskutočnených vo vyrubovacom konaní správca dane uznal nárok na odpočítanie dane z faktúr vystavených dodávateľom - obchodnej spoločnosti Ferrocel, s.r.o. vo výške 48 699,09 eur.
25.
Žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období deklaroval aj dodanie tovaru - betonárskej ocele s oslobodením od dane podľa § 43 zákona o DPH v celkovej sume 24 993,08 eur pre odberateľa - obchodnú spoločnosť FERMI, s.r.o. V tejto súvislosti p. R. J. - zamestnanec žalobcu oznámil, že tovar ktorý mal byť objednaný zamestnancom spoločnosti FERMI, s.r.o. do spoločnosti nebol dopravený, dokonca konateľ spoločnosti FERMI, s.r.o. si takýto tovar od žalobcu nikdy neobjednával.
26.
Žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období deklaroval dodanie tovaru - betonárske ocele v celkovej sume 1 827 824,06 eur, na ktorých je ako odberateľ uvedená spoločnosť BEWEGA, s.r.o. Bolo zistené, že táto spoločnosť nepodala daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie február 2013 a spoločnosť je nekontaktná. Miestnym zisťovaním bolo preverené, že adresa spoločnosti je len virtuálne sídlo a nenachádzajú sa tam žiadne prenajaté kancelárske priestory a ani neexistuje možnosť prenájmu rokovacích miestností. Bolo zistené, že ide o účelovo vytvorený reťazec spoločností, v ktorom spoločnosť BEWEGA, s.r.o. vystupuje na pozícii „missing traber“ - zmiznutý obchodník. Český finančný orgán vydal ohľadne spoločnosti BEWEGA, s.r.o. rozhodnutie o nespoľahlivom platiteľovi. Okrem toho bolo zistené, že nahliadnutím do spisov vykonávaných daňových kontrol nadmerného odpočtu u žalobcu za iné zdaňovacie obdobia, v ktorých taktiež deklaroval dodanie tovaru odberateľovi
- obchodnej spoločnosti BEWEGA, s.r.o. prvostupňový správny orgán zistil, že totožné vozidlá mali byť použité pri preprave tovaru od dodávateľa Horatio, s.r.o. žalobcovi a následne k odberateľovi - obchodnej spoločnosti BEWEGA, s.r.o. do Českej republiky. Podľa údajov na CMR mal prepravu vykonať S. R. z Českej republiky, pričom pri evidenčných číslach motorových vozidiel je meno, priezvisko, pečiatka a identifikačné údaje prepravcu p. S. R., ktorý sa však vyjadril, že pečiatka na CMR nie je jeho a teda je predpoklad, že ide o falzifikát. Ďalším preverovaním bolo zistené, že S. R. nikdy nespolupracoval so spoločnosťami BEWEGA, s.r.o. ani so žalobcom, nikdy im nič nefakturoval a nevykonával pre nich prepravu prostredníctvom iných prepravcov.
27.
V súvislosti s preverovaním dodania tovaru spoločnosťou žalobcu pre spoločnosti FERMI, s.r.o. a BEWEGA, s.r.o. do Českej republiky, správca dane v období od 23.8.2013 do 28.1.2014 zaslal 5 žiadostí o MVI. Vzhľadom na náročnosť šetrení a z dôvodu, že nebol predpoklad urýchleného prijatia odpovedí, pristúpil prvostupňový správny orgán k zákonnej možnosti prerušiť daňovú kontrolu, ktorú rozhodnutím č. 9201402/5/399835/2014 dňa 31.1.2014 prerušil z dôvodov podľa § 61 ods. 1 daňového poriadku odo dňa 4.2.2014 do dňa prijatia poslednej konečnej odpovede na jednotlivé žiadosti o MVI. Kontrola bola prerušená za účelom preverenia zdaniteľných obchodov prijatých a uskutočnených daňovým subjektom v kontrolovanom zdaňovacom období, pretože výsledky tohto preverenia majú vplyv na správne určenie výšky dane.
28.
Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ platí, že k uplatneniu oslobodenia dodania tovaru od dane v rámci spoločenstva dôjde len vtedy, keď právo nakladať s tovarom ako vlastník je prevedené na nadobúdateľa, keď prevádzajúci preukáže, že tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu a že v dôsledku jeho odoslania alebo prepravy fyzicky opustil územie členského štátu dodania. DPH smernica neobsahuje konkrétne ustanovenie v súvislosti s dôkazmi ktoré sú zdaniteľné osoby povinné predložiť, aby mohlo byť priznané oslobodenie od DPH. Prináleží členským štátom v súlade s článkom 131 DPH smernice stanoviť podmienky za akých oslobodia od DPH dodania v rámci spoločenstva s cieľom zabezpečiť správne a jednoduché uplatnenie týchto oslobodení a zabrániť akémukoľvek podvodu daňového úniku alebo prípadnému zneužitiu.
29.
Podľa slovenskej legislatívy sú tzv. intrakomunitárne dodania v rámci členských štátov EÚ oslobodené od DPH na základe ustanovenia § 43 zákona o DPH. Citované ustanovenie § 43 zákona o DPH oslobodzuje od dane dodanie tovaru do iného členského štátu pri splnení zákonom stanovených podmienok. Základnou podmienkou na oslobodenie tovaru odoslaného alebo prepraveného z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet je, aby nadobúdateľ bol osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Takéto oslobodenie od dane musí platiteľ dane preukázať na základe prísne špecifikovaných dôkazov o preprave resp. o prevzatí tovaru v členskom štáte odberateľa.
30.
V zmysle právnej úpravy účinnej v čase realizácie sporného dodania tovaru žalobcom bol platiteľ povinný podmienky oslobodenia od dane preukázať kópiou faktúry, ďalej prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenou osobou, že tovar prepravil do iného členského štátu, ak prepravu tovaru vykonal odberateľa a inými dokladmi ako napr. zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar.
31.
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že v rámci jednotlivých etáp daňového konania sa môžu vyskytnúť okolnosti, ktoré ovplyvňujú jeho plynulý priebeh a znemožňujú v konaní pokračovať. Podľa povahy týchto okolností môže ísť o dočasnú nemožnosť alebo trvalú nemožnosť pokračovať v daňovom konaní. V tejto súvislosti dáva daňový poriadok správcovi dane okrem možnosti, resp. povinnosti zastaviť konanie aj možnosť konanie prerušiť.
32.
Daňový poriadok rozlišuje obligatórne a fakultatívne prerušenie daňovej kontroly. Daňová kontrola je prerušená dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení kontroly. Správca dane následne v daňovej kontrole pokračuje z vlastného podnetu alebo na podnet kontrolovaného daňového subjektu v prípade, ak pominuli dôvody, pre ktoré bolo konanie prerušené. Keď je daňová kontrola prerušená, lehota na jej vykonanie neplynie, t. j. daňová kontrola sa predlžuje o čas, po ktorý bola prerušená. Prerušenie daňovej kontroly znamená, že časový interval medzi jej začatím a jej ukončením môže byť dlhší než jeden rok, čo je maximálna zákonná dĺžka uskutočnenia daňovej kontroly. Pokiaľ predmetná situácia nastane a daňová kontrola trvá dlhšie ako jeden rok, súd je povinný skúmať dôvodnosť (zákonnosť) jej prerušenia.
33.
Zákon správcovi dane ukladá povinnosť prerušiť daňové konanie v prípade, ak má vedomosť, že začalo konanie o predbežnej otázke. Naproti tomu fakultatívnym oprávnením prerušiť konanie správca dane disponuje v prípadoch, ak začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia alebo ak je potrebné získať informácie prostredníctvom príslušného orgánu v zahraničí podľa zákona č. 76/2007 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Posledným prípadom, kedy môže správca dane konanie prerušiť je situácia, keď sa na strane účastníkov konania vyskytnú dôležité dôvody a prerušenia konania účastníci zhodne navrhnú. V tomto prípade tak správca dane môže urobiť najviac na dobu 30 dní.
34.
Daňový poriadok okrem prípadu fakultatívneho prerušenia daňovej kontroly z iniciatívy účastníkov konania v zmysle § 61 ods. 2 predmetného zákona, neurčuje žiadne konkrétne časové mantinely, ohraničujúce trvanie samotného prerušenia daňovej kontroly. Vnútroštátna právna úprava sa v tomto obmedzuje iba na všeobecnú formuláciu, podľa znenia ktorej správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania vtedy, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo. Podľa názoru kasačného súdu, dĺžka prerušenia daňového konania z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií je determinovaná lehotou, v ktorej sú žiadané orgány povinné poskytnúť informácie na základe článkov 7, 9 a 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty. Pričom žiadaný orgán poskytuje informácie tak rýchlo, ako je to možné, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Pokiaľ žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, okamžite
informuje žiadajúci orgán o dôvodoch, prečo tak neurobil pričom uvedie, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať (článok 12 citovaného Nariadenia Rady (EÚ) č. 904 (2010).
35.
Súd v tejto súvislosti zdôraznil, že napriek absencii stanovenia konkrétnych lehôt, ako aj bližšej špecifikácie podmienok uplatniteľných vo vzťahu k preukázaniu možnosti prerušiť daňovú kontrolu, túto nemožno chápať neobmedzene. Ako významné ustanovenie v súvislosti s oprávnením správcu dane prerušiť daňovú kontrolu je potrebné chápať ustanovenie § 44 daňového poriadku, v zmysle ktorého sa daňová kontrola vykonáva vždy iba v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), čo znamená, že správca dane by nemal pri jej výkone zbytočne zaťažovať daňový subjekt, no zároveň ju musí vykonať v takom rozsahu, aby čo najpresnejšie a najobjektívnejšie zistil potrebné skutočnosti na splnenie jej účelu. Rozsah a spôsob daňovej kontroly, ktorý zvolí správca dane, musí spĺňať požiadavku nevyhnutnosti, primeranosti a účelnosti. Predmetné ustanovenie daňového poriadku je potrebné vykladať v spojení so zásadou daňového konania vyjadrenou v § 3 ods. 2 daňového poriadku, podľa ktorej je správca dane povinný vybaviť vec bezodkladne a bez zbytočných prieťahov, pričom je povinný použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré najmenej zaťažujú daňový subjekt a ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
36.
Z obsahu súdneho a k nemu pripojeného administratívneho spisu mal krajský súd za preukázané, že správca dane začal s realizáciou daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2013 dňa 23.4.2013. Daňová kontrola bola následne prerušená v zmysle ustanovenia § 61 ods. 1 daňového poriadku rozhodnutím správcu dane dňa 31.1.2014, a to odo dňa 4.2.2014 - 17.6.2016 (865 dní), a to z dôvodu podania žiadosti o MVI týkajúcich sa DPH. Oznámením zo dňa 1.7.2016 správca dane pokračoval v daňovej kontrole, ktorú ukončil vydaním protokolu zo dňa 22.7.2016, doručeným žalobcovi. Z uvedeného vyplýva, že daňová kontrola v prejednávanom prípade, vrátane doby jej prerušenia, trvala celkovo 1191 dní.
37.
Účelom daňového konania vo všeobecnosti je zistiť, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, je správca dane oprávnený aj prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií preverovať skutočnosti týkajúce sa splnenia podmienok pre oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu pre vybraných odberateľov v zmysle § 43 zákona o DPH, skutočnosti týkajúce sa prepravy tovaru do iného členského štátu a skutočnosti týkajúce sa správneho posúdenia miesta dodania v zmysle § 19 zákona o DPH.
38.
Ak správca dane preruší výkon daňovej kontroly za účelom realizácie medzinárodnej výmeny informácií, nemožno mať za to, že by správca dane pokračoval vo výkone predmetnej daňovej kontroly, a preto lehota na jej vykonanie z tohto dôvodu neplynie, a teda uplynúť nemôže. Prerušením daňovej kontroly za týmto účelom správca dane nevstupuje do súkromnej autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva a ani nepožaduje od neho plnenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona na účely výkonu daňovej kontroly. Naopak, v prípade odôvodneného podozrenia o fiktívnosti žalobcom deklarovaného intrakomunitárneho dodania tovaru do iného členského štátu EÚ podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. správca dane plní svoje úlohy vyplývajúce mu zo zákona pre naplnenie účelu správy daní, t. j. s využitím medzinárodnej výmeny informácií, overuje podklady potrebné na správne a úplne určenie dane. Ide o legitímnu činnosť správcu dane, prostredníctvom ktorej sa do jeho dispozičnej sféry dostanú informácie o odberateľovi žalobcu a prepravcovi tovaru. Navyše ide o spontánnu výmenu informácií uskutočnenú podľa čl. 19 Nariadenia Rady ES (č. 1798/2003 zo 7. októbra 2003) o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty (č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 - prepracované znenie) (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 46/2015 z 27. júla 2016).
39.
Krajský súd v predmetnom kontexte zároveň dodáva, že oprávnenie správcu dane prerušiť daňovú kontrolu a úvaha s tým spojená, majú svoje limity, determinované odôvodnenosťou, účelnosťou a primeranosťou samotnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly v konkrétnom prípade. Hranice v tomto smere určuje správcovi dane predovšetkým zásada proporcionality, v zmysle ktorej je správca dane
povinný v každom jednom prípade individuálne zhodnotiť a posúdiť nutnosť prerušenia daňovej kontroly, ako aj povahu a obsah informácií, ktoré môžu byť potenciálne získané prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií.
40.
Opierajúc sa o vyššie uvedené východiská súd konštatuje, že prerušenie daňovej kontroly musí byť vykonané vždy v súlade so zákonom, t. j. musí byť účelné a nevyhnutné na preukázanie takých skutočností, ktoré nie sú správcovi dane v čase prerušenia daňovej kontroly známe a ktoré majú relevantný vplyv na zistenie potrebných skutočností, za účelom ktorých je daňová kontrola realizovaná.
41.
Výkon daňovej kontroly ako jedného z kľúčových inštitútov daňového konania predstavuje nepochybne významný zásah do riadneho a bežného fungovania každého daňového subjektu. Jej výkon je spravidla spojený minimálne s administratívnou, ale i finančnou záťažou, a preto v kontexte zásady rýchlosti a procesnej ekonómie je správca dane povinný konať bez zbytočných prieťahov a tak, aby nikomu nevznikali zbytočné náklady. Z tejto premisy je treba vyvodiť, že trvanie daňovej kontroly je potrebné časovo obmedziť len na nevyhnutnú mieru a preto je aj správca dane povinný postupovať účelne a tak, aby daňovú kontrolu skončil najneskôr v zákonnej jednoročnej lehote, resp. lehote primeranej a zodpovedajúcej objektívne skutkovým okolnostiam. Správca dane preto vykonávanie daňovej kontroly nemôže svojvoľne prerušiť a odložiť jej pokračovanie, ale jednotlivé kroky správcu dane musia po sebe systematicky nasledovať a musia byť realizované v primeraných časových intervaloch (bližšie pozri napr. rozhodnutie NSS ČR vo veci sp. zn. 7Afs 22/2003 zo dňa 09.12.2004).
42.
V kontexte vyššie uvedeného krajský súd uvádza, že je nevyhnutné, aby v prípade prerušenia daňovej kontroly z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií, daňové orgány v rámci rozhodnutí, ktoré sa vo svojich záveroch opierajú o zistenia získané počas kontroly (teda aj o informácie získané medzinárodnou výmenou informácií), náležitým spôsobom zdôvodnili, aké zistenia vyplynuli z tohto postupu a aký vplyv mali tieto zistenia na konečné posúdenie veci. Pokiaľ v rozhodnutiach daňových orgánov predmetné náležitosti absentujú, možno vysloviť záver, že tieto nespĺňajú požiadavku riadneho odôvodnenia v zmysle § 63 ods. 5 Daňového poriadku a trpia tak vadou nepreskúmateľnosti.
43.
Krajský súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že z obsahu rozhodnutí daňových orgánov jednoznačne vyplýva, že v nich absentuje špecifikácia dôvodov a správnej úvahy o tom, aký význam malo prerušenie predmetnej daňovej kontroly na dobu v trvaní vyše 3 rokov rokov, ako aj správna úvaha daňových orgánov použitá pri vyvodzovaní záverov vyplývajúcich zo zistení získaných medzinárodnou výmenou informácií. Prvostupňové, ako ani druhostupňové rozhodnutie daňových orgánov zároveň neobsahuje zistenia vyplývajúce z medzinárodnej výmeny informácií uskutočnenej počas tohto prerušenia, na základe ktorých by bolo možné posúdiť účelnosť sporného prerušenia daňovej kontroly.
44.
Krajský súd nespochybňuje skutočnosť, že protokol z daňovej kontroly obsahoval údaj o tom, že správca dane zaslal za účelom preverenia skutočností týkajúcich sa dodávok tovaru do iného členského štátu pre zahraničných odberateľov žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, ako aj záver o tom, že z odpovedí na predmetné žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií nevyplynuli skutočnosti, ktoré by mali vplyv na výšku nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní k DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie január 2013. Súd mal zároveň za preukázané, že správca dane vo svojom rozhodnutí poukázal na spôsob zasielania a vybavovania žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií a tiež, že splnomocnený zástupca daňového subjektu bol oboznámený s počtom zaslaných žiadostí o medzinárodnú výmenu daňových informácií, členskými štátmi zaslania žiadostí a o obchodných partneroch, s ktorými predmetné žiadosti súvisia.
45.
Ako podstatnú v danej veci však krajský súd označuje skutočnosť, že odôvodnenia rozhodnutí daňových orgánov neposkytli odpoveď na otázku, aký význam mali skutočnosti zistené predmetnou medzinárodnou výmenou informácií na vyvodenie záverov obsiahnutých v ich rozhodnutiach. Z
odôvodnenia rozhodnutí nie je taktiež zrejmé, čo viedlo správcu dane k prerušeniu konania a k medzinárodným výmenám informácií, a to aj vo svetle informácií, s ktorými disponoval už v čase prerušenia daňovej kontroly. V prejednávanej veci je nepochybné, že správca dane využil ako podklad pre svoje rozhodnutie predovšetkým informácie získané pred začatím daňovej kontroly. Z uvedeného dôvodu bol žalovaný povinný, pokiaľ potvrdil závery správcu dane, dôsledne odôvodniť správnosť jeho postupu pri medzinárodnej výmene informácií, ktorá bola dôvodom takmer dva roky trvajúceho prerušenia daňovej kontroly. Súd na tomto mieste zdôrazňuje, že v rozhodnutí žalovaného zmienka o realizácii rozsiahlej medzinárodnej výmeny informácií a z nej vyplývajúca správna úvaha absentuje úplne. Naviac súdu nie je zrejmé prečo správca dane nekonal, keď Nariadenie stanovenej lehoty pre žiadané orgány maximálne tri mesiace na výmenu informácii a je uplatniteľné od 1. januára 2012 vo všetkých členských štátoch. Krajský súd je názoru, že pokiaľ zákon stanovuje maximálnu dĺžku daňovej kontroly, nie je dostatočne efektívne prerušenie konania na dobu vyše dvoch rokov, keď samotné Nariadenie Rady (EÚ) stanovuje pre dožiadané orgány lehotu na vybavenie žiadosti obvyklou lehotou tri mesiace.
46.
Vyššie prezentovaným záverom neodporuje ani tvrdenie, s ktorým sa stotožňuje aj súd, a to že účelnosť a dôvodnosť prerušenia daňovej kontroly nemožno posudzovať podľa výsledkov medzinárodnej výmeny informácií z dôvodu, že správca dane nemôže vopred predpokladať obsah zistených skutočnosti z jednotlivých odpovedí, ich vzájomné súvislosti a ani skutočnosť, či takto získané informácie budú mať a v akom rozsahu, vplyv na správne určenie dane, resp. či tieto informácie vôbec využije pri rozhodovaní vo veci.
47.
Popri účelnosti a odôvodnenosti prerušenia daňovej kontroly z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií je potrebné posudzovať aj primeranosť dĺžky predmetného prerušenia, na čo upozornil aj žalobca v žalobe.
48.
V tomto smere žalobca v replike správne poukázal na Nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (konkrétne na oddiel 2, článok 10), stanovujúce žiadanému orgánu povinnosť poskytnúť požadované informácie tak rýchlo, ako je to možné, najneskôr však v lehote troch mesiacov od prijatia žiadosti.
49.
V kontexte vyššie uvedeného potom súd konštatoval, že nedodržanie maximálnej lehoty na vybavenie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií nesmie byť na ťarchu práv žalobcu, nakoľko uvedené by malo za následok porušenie princípu proporcionality v daňovom konaní.
50.
Skúmanie odôvodnenosti a účelnosti prerušenia daňovej kontroly má veľký význam predovšetkým z dôvodu možného zneužitia inštitútu prerušenia daňovej kontroly na účely umelého predlžovania zákonnej jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Vzhľadom na intenzitu zásahu do súkromnoprávnej sféry daňového subjektu, ku ktorému v súvislosti s daňovou kontrolou bezpochyby dochádza, je obzvlášť dôležité, aby bol tento zásah realizovaný v súlade so zásadou proporcionality a účelnosti, s cieľom zamedziť faktickému a neefektívnemu predlžovaniu daňovej kontroly.
51.
Krajský súd pri preskúmavaní spisového materiálu zistil, že námietka žalobcu vznesená ohľadne neúčelného prerušenia daňovej kontroly je dôvodná aj z toho titulu, že správca dane zaslal v čase od augusta 2013 do konca januára 2014, pričom odpoveď na poslednú žiadosť mu bola zaslaná až
17.6.2016, pričom išlo len o 5 žiadostí, ktoré mohol správca dane efektívnejšie urgovať, pokiaľ ide o odpovede na tieto žiadosti o MVI.
52.
Krajský súd sa stotožňuje aj s názorom žalobcu, že pokiaľ žalovaný vo svojom rozhodnutí konštatuje, že žalobca bol jedným z článkov reťazca ktorý sa zúčastnil na podvodnom konaní s cieľom získať daňovú výhodu, bol žalovaný povinný vo svojom rozhodnutí toto tvrdenie odôvodniť, z akých skutočností vychádzal žalovaný, keď presvedčivo uviedol, že sám žalobca bol hlavným iniciátorom reťazca sporných zdaniteľných obchodov vytvorených za účelom neoprávneného čerpania nadmerného odpočtu v prospech daňových subjektov zúčastňujúcich sa podvodného konania. Z rozhodnutia správcu dane ako aj z rozhodnutia žalovaného nie je zrejmé, ktoré konkrétne dôkazy žiadal žalovaný resp. správca dane od daňového subjektu na to, aby preukázal, že vynaložil všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosiahnutie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH. Správca dane ako aj žalovaný mali v súvislosti s tvrdeniami, že žalobca sa zúčastnil na reťazci dodávok zaťažených daňových podvodov, mali byť konkrétne uvedené okolnosti resp. dôkazy, ktoré podľa názoru žalovaného resp. správcu dane, mali vyvrátiť toto podozrenie a tak umožniť žalobcovi, aby v rámci dokazovania vyvrátil pochybnosti o vedomosti, že sa zúčastňuje karuselového podvodu.
53.
Pokiaľ správca dane resp. žalovaný opiera svoje tvrdenia, že žalobca bol organizátorom reťazca spoločností s cieľom získať neoprávnený odpočet DPH o uznesenie ČVS PPZ-891/NKA-FP-BA-2013 zo dňa 07.11.2016, ktorým bolo vznesené obvinenie viacerým osobám, medzi ktorými je aj konateľ spoločnosti žalobcu W. X., súd musí v tejto súvislosti poukázať na to, že v danom prípade platí zásada prezumpcie neviny, čo znamená, že pokiaľ nebol nikto právoplatne odsúdený, hľadí sa na neho ako nevinného. Preto nepostačuje, keď správca dane k námietke vedomosti žalobcu o podvodnom konaní konštatuje, že táto je preukázaná samotnými dôkazmi získanými počas daňovej kontroly, ale správca dane resp. žalovaný musí tieto dôkazy označiť a z týchto dôkazov musí byť vedomosť o zúčastnení sa žalobcu na podvode v rámci reťazca spoločností preukázaná a zrejmá.
54.
Za ďalšiu dôvodnú námietku, ktorú považuje krajský súd za námietku, ktorou sa žalovaný nevysporiadal je dĺžka prerušenia daňovej kontroly. Žalovaný síce vo svojom rozhodnutí poukázal, že dĺžka prerušenia spočívala v tom, že správca dane nedostal odpoveď na viacero dožiadaní MVI, ktoré musel urgovať, avšak zo spisového materiálu nevyplýva, že by správca dane jasným a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil aké opatrenia podnikol v súvislosti s tým, aby urgoval jednotlivé dožiadania o MVI u subjektov ktoré o tieto správy žiadal.
55.
V súvislosti s ďalšími námietkami krajský súd konštatuje, že tieto námietky považuje za nedôvodné, pretože správca dane je oprávnený použiť ako dôkazy aj zápisnice z výsluchu svedkov ktoré boli vykonané mimo daňového konania, s ktorými sa môže daňový subjekt oboznámiť pri ukončení daňovej kontroly pri oboznamovaní sa so spisovým materiálom.
56.
Tak isto krajský súd považuje za nedôvodnú aj námietku, že bolo žalobcovi odňaté právo zúčastňovať sa výsluchov svedkov, ktorí boli vypočutí v rámci dožiadania MVI, pretože rovnako ako vo vyššie uvedenom prípade, bol žalobca oprávnený sa s týmito výsluchmi oboznámiť následne a k týmto výsluchom sa mohol vyjadriť, príp. mohol žiadať dopočutie týchto svedkov prostredníctvom dožiadaných orgánov a uviesť konkrétne otázky ktoré neboli zo strany týchto svedkov zodpovedané resp. ktoré žalobca považoval za potrebné vyriešiť v rámci preukazovania svojho nároku.
57.
Ešte v súvislosti s jednotlivými žiadosťami, ktoré správca dane zaslal v súvislosti s preverovaním zdaniteľných obchodov prijatých a uskutočnených daňovým subjektom v kontrolovanom zdaňovacom období, správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutia správnych orgánov neobsahujú dostatočné odôvodnenie ohľadom toho, aké konkrétne zistenia vyplynuli z viacerých žiadostí MVI na konečné posúdenie veci. Za tohto stavu je preto potrebné považovať takéto rozhodnutie žalovaného za nedostatočné, pokiaľ následne meritórne zistenia z jednotlivých odpovedí nezahrnul do svojho rozhodnutia. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné uviesť, že nie každé zistenie z procesu MVI sa nakoniec ukáže ako relevantné pre účely daňovej kontroly, resp. pre výrok rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom konaní, avšak práve takáto situácia kladie na správcu dane ešte väčšie bremeno kvality odôvodnenia, keďže potom je od neho možné spravodlivo očakávať, aby presvedčilo a s opodstatnenou argumentačnou bázou daňovému subjektu ozrejmil, prečo uplatnil konkrétny nástroj MVI a prečo bolo dôvodné čakať na závery dožiadaného orgánu, napriek tomu, že tieto sa nakoniec ukázali ako nepodstatné pre výrok rozhodnutia správcu dane. Znamená to, že v predmetnej veci správca dane neuviedol skutočnosti, ktoré zistil prostredníctvom MVI, pričom správca dane musí v protokole alebo rozhodnutí z vyrubovacieho konania venovať adekvátny priestor nielen tým zisteniam z MVI, ktoré opodstatňujú výrok rozhodnutia z vyrubovacieho konania v merite, ale aj tým záverom z MVI, ktoré nemali dopad na meritórnu stránku rozhodnutia správcu dane alebo žalovaného. Za tohto stavu v tomto štádiu konania preto nemožno konštatovať nezákonnosť daňovej kontroly z dôvodu prekročenia zákonnej dĺžky jej trvania (jeden rok od začatia), keď správny súd túto otázku ani neskúmal, a to práve pre nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia správcu dane, resp. žalovaného. Znamená to, že dôvodnosť uplatnených nástrojov MVI a nadväzujúceho prerušenia konania bude možné verifikovať až potom, čo z odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov vyplynú právne a skutkové okolnosti, ktoré ich viedli k uplatneniu jednotlivých nástrojov MVI. Povinnosť uviesť zistenia vyplývajúce zo žiadosti o MVI, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená, ak v dôsledku prerušenia trvá daňová kontrola viac ako jeden rok, vyplýva napr. z rozhodnutia NS SR č.k. 10Sžfk/59/2018 zo dňa 25.9.2019, z ktorého vyplýva, že: „ keďže daňová kontrola predstavuje zásadný zásah do právom chránenej sféry daňového subjektu, je povinnosťou daňových orgánov v prípade jej prerušenia z dôvodu MVI a prekročenia zákonnej lehoty jedného roka na vykonanie daňovej kontroly, aby vo svojich rozhodnutiach, ktoré vychádzajú zo zistení získaných počas tejto kontroly dôkladne odôvodnili, aké zistenia z tohto postupu vyplynuli a aký vplyv mali tieto zistenia na konečné posúdenie veci. Z dôvodu, že v rozhodnutiach správnych orgánov absentujú dôvody a správna úvaha o tom, aký význam malo tak dlhé prerušenie daňovej kontroly a aké boli zistenia z MVI uskutočnených počas tohto prerušenia daňovej kontroly, na základe ktorých by bolo možné posúdiť účelnosť sporného prerušenia daňovej kontroly, prišiel kasačný súd k záveru, že rozhodnutia správnych orgánov nie sú v súlade s § 63 ods. 5 daňového poriadku, a teda trpia vadou nepreskúmateľnosti“.
58.
Vzhľadom k vyššie zisteným skutočnostiam správny súd rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušil postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP, nakoľko správca dane, resp. žalovaný neuviedol skutočnosti, ktoré zistil prostredníctvom žiadosti o MVI. Úlohou správcu dane v ďalšom konaní bude náležite poukázať na to, aké konkrétne zistenia vyplynuli z 5 žiadostí o MVI, ktoré boli dôvodom prerušenia daňovej kontroly a ktoré správca dane opomenul uviesť v prvostupňovom rozhodnutí. Za tohto stavu došlo k zrušeniu rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.
59.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 SSP, keď v konaní úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
60.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.