Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-329-2017.pdf
PDF · 126.33 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/329/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: OTP Banka Slovensko, a.s., so sídlom Štúrova 5, Bratislava, IČO 31 318 916, zastúpený splnomocnencom: AK Herceg, s.r.o., Košická 56, Bratislava, proti žalovanej: B. D., nar. XX. O. XXXX, bytom W. XXX/XX, P., o zaplatenie 2.213,34 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 16Csp/12/2017-63 zo dňa 02. júna 2017, v zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo výroku II. a v časti náhrady trov konania vo výroku III. p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. žalovanej uložil povinnosť do troch dní zaplatiť žalobcovi 2.305,87 € s 1 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.213,34 € od 30. decembra 2016. Vo výroku II. v časti o zaplatenie 1.180,32 € a 16,9 % ročného úroku zo sumy 2.213,34 € od 30. decembra 2016 žalobu zamietol. Vo výroku III. žalobcovi súd priznal voči žalovanej nárok na náhradu 32,2 % trov konania. 2. Rozhodnutie súd prvej inštancie s poukazom na § 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2, § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, vecne odôvodnil tým, že žalobca sa domáha zaplatenia istiny 2.213,34 €, ako aj úroku 1.136,20 €. úroku z omeškania 51,89 € a poplatkov 84,76 €, ako aj plynúceho úroku a úroku z omeškania. Táto suma je výsledkom započítania jednotlivých splátok
uhradených žalovanou počas trvania zmluvy. Zo zisteného skutkového stavu je však zrejmé, že časť uhradených súm vo výške 61,50 € (najskôr 2,20 € mesačne, potom 2,40 € mesačne a nakoniec 2,50 € mesačne) bola započítaná na tzv. poplatok za správu úverového účtu v zmysle čl. V ods. 1 písm. b) zmluvy o spotrebnom úvere. Súd s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-143/13, Matei proti SC Volksbank Romania SA, považuje ustanovenie zmluvy o tomto poplatku za neprijateľnú zmluvnú podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ide totiž o podmienku, ktorou sa dlžníkovi ukladá poplatok, za ktorý zo strany veriteľa nedostáva žiadne relevantné protiplnenie. Vedenie „úverového účtu“ totiž nemá pre dlžníka žiaden praktický význam. Veriteľ vedie úverový účet pre svoje potreby, nie pre potreby dlžníka. Z ustanovení zmluvy ani všeobecných podmienok pritom nie je ani zrejmé, v čom má takéto „vedenie účtu“ spočívať, teda aké úkony veriteľa majú byť týmto poplatkom odmeňované. Podľa názoru súdu tak v prípade tohto poplatku ide o skrytý a pre dlžníka (spotrebiteľa) neprehľadný spôsob zvýšenia úrokového výnosu inak než priamym vyjadrením vo výške úrokovej sadzbe. Takéto ustanovenie tak celkom jednoznačne zakladá pre veriteľa nárok na ďalšiu
peňažnú výhodu voči dlžníkovi, teda spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Ide teda o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Obč. zák. neplatná. Ďalších 250 € z uhradených súm bolo započítaných na tzv. poplatky za upomienky v zmysle čl. V ods. 2 písm. a) zmluvy. Podľa § 53 ods. 4 písm. k) Obč. zák. je však ustanovenie, podľa ktorého má spotrebiteľ platiť neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s omeškaním neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Z citovaného ustanovenia zmluvy vyplýva, že rozhodnutie o zaslaní upomienky je výlučne na žalobcovi. Podľa názoru súdu má zvolená výška poplatku za upomienku jednoznačne sankčný charakter, pretože suma 25 € zrejme presahuje administratívne náklady, ktoré banka s upomienkou má. Svojou podstatou tak u poplatku za upomienku nejde o paušalizáciu nákladov spojených s uplatňovaním pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Obč. zák., ale skôr o zmluvnú pokutu v zmysle § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka za omeškanie dlžníka spojené so zaslaním upomienky veriteľa. Takto dohodnutá sankcia v prerokúvanej veci, v ktorej mesačná splátka predstavovala 61,14 €, je podľa názoru súdu neprimeraná, pretože predstavuje približne 40 % mesačnej splátky. Navyše, rozhodnutie o jej výške je v konečnom dôsledku celkom na vôli žalobcu, pretože len on rozhodne, či a koľko upomienok zašle. Z týchto dôvodov tak súd dospel k záveru, že zmluvné ustanovenie o poplatku za upomienku je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v dôsledku čoho je neplatné (§ 53 ods. 5 Obč. zák.). Žalobca tak nemôže z oboch citovaných ustanovení uplatňovať žiadne práva, teda ani právo na poplatok za vedenie úverového účtu, ani poplatky za upomienku. Pretože na tento účel už boli započítané niektoré úhrady žalovanej počas trvania zmluvy, treba o tieto sumy znížiť žalobcom uplatnené nároky. Ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti (t. j. k 22. októbra 2014), ku ktorému žalobca pristúpil v súlade s § 53 ods. 9 Obč. zák. a čl. VIII ods. 1 a 2 písm. e) zmluvy, suma istiny predstavovala 2.213,34 €. Takto vyčíslenú sumu žalovaná nespochybnila a ako taká podľa názoru súdu zodpovedá výsledkom úročenia a započítavania jednotlivých anuitných splátok žalovaného v súlade s § 502 a § 503 Obchodného zákonníka, keďže ani zmluva, ani všeobecné obchodné podmienky neupravovali iný spôsob počítania úrokov. K dátumu predčasnej splatnosti (22. októbra 2014) dosiahol úrok z istiny dosiahol 317,73 €. Po znížení o sumy zaúčtované na neprijateľné podmienky však suma úrokov predstavovala (317,73 - 61,50
- 250 =) 6,23 € Okrem toho má žalobca nárok na zaplatenie neuhradených poplatkov za poistenie za 11 mesiacov po 3,16 €, teda celkovo 34,16 €. 3. Žalobca sa ďalej domáha zaplatenia dohodnutého úroku 16,9 % ročne aj po zosplatnení, a to až do úplného splatenia. Podľa názoru súdu mu však takýto úrok nepatrí. Tento záver vyplýva predovšetkým z ustanovenia § 503 ods. 1 Obch. zák., podľa ktorého je záväzok vrátiť úrok splatný „spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky“. Citované ustanovenie podľa názoru súdu vychádzajú zo zásady, že veriteľ má nárok na úroky ako zmluvnú odplatu za užívanie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere. Inak povedané, zmluvná odplata patrí veriteľovi len za čas, počas ktorého dlžník užíva peňažné prostriedky v súlade so zmluvou. V momente, kedy užívanie peňažných prostriedkov zo strany dlžníka je v rozpore so zmluvou (lebo ich nevrátil v lehote splatnosti, či už dohodnutej v zmluve alebo v dôsledku predčasného zosplatnenia), ide o omeškanie upravené osobitnými predpismi, na ktoré sa viažu iné (zákonné) nároky, a tieto možno zmluvne upraviť (modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to zákon pripúšťa. Opačný výklad by podľa názoru súdu viedol k neprimeranému a nedôvodnému zvýhodneniu veriteľov poskytujúcich peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere (§ 497 a nasl. Obch. zák.) alebo zmluvy o pôžičke (§ 657 a nasl. Občianskeho zákonníka) oproti všetkým iným veriteľom peňažných prostriedkov. Podľa § 369 ods. 1 Obch. zák., ale aj podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. je totiž maximálna sadzba úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch (a tým aj vo vzťahoch so spotrebiteľom, porov. § 369 ods. 1 tretiu vetu Obch. zák.) kogentná a nemožno sa od nej dohodou odchýliť (porov. judikát R 5/2000). Tým, že by sa veriteľovi dovolilo žiadať za dobu omeškania popri úrokoch z omeškania aj zmluvné úroky, by sa táto kogentnosť v podstate obchádzala. Takáto možnosť by bola pritom dostupná len veriteľom úverov a pôžičiek, keďže len tieto umožňujú dohodu o úroku na dobu užívania peňažných prostriedkov. Okrem týchto nárokov má žalobca podľa § 369 ods. 1 Obch. zák., ale aj podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. nárok na úroky z omeškania, ktoré si podľa výslovného prejavu na pojednávaní uplatňuje len z istiny a podľa obsahu žalobného návrhu len v sadzbe 1 % ročne, takže mu súd v žiadnom prípade nemohol priznať viac (§ 216 ods. 1 C. s. p.). Do 22. októbra 2014 (predčasná splatnosť) žalobca úrok vyčíslil sumou 3,10 €. Od 23. októbra 2014 do 7. novembra 2014 (splatnosť predčasne zosplatnenej pohľadávky) žalobca vyčíslil úrok z omeškania sumou 0,19 € a do 29. decembra 2016 v sume 48,85 €. Celkovo má teda nárok na vyčíslený úrok z omeškania do 29. decembra 2016 vo výške (3,10 + 0,19 + 48,85) = 52,14 €. Na základe uvedeného tak súd žalobe čiastočne vyhovel a priznal žalobcovi zostatok istiny 2.213,34 €, úrok do zosplatnenia 6,23 €, poplatky 34,16 € a úrok z omeškania do 29. decembra 2016 vo výške 52,14 €, t. j. celkovo 2.305,87 €, ako aj pokračujúci 1 % úrok z omeškania z istiny od 30. decembra 2016 (výrok I), v prevyšujúcom rozsahu ju zamietol (výrok II). O nároku na náhradu trov
konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého patrí prevažne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu (2.305,87 : 1.180,32, t. j. 66,1 : 33,9 =) 32,2 % jeho trov (výrok III). 4. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti vo výroku II. a v časti náhrady trov konania vo výroku III. podal prostredníctvom advokáta odvolanie žalobca, ktorým navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť, uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) C.s.p.. Odvolateľ poukázal na to, že žiadne ustanovenie posudzovanej zmluvy nebolo súdom vyhlásené za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalobca je bankovou inštitúciou pod neustálym dohľadom NBS. Záver súdu o neprijateľnosti poplatku za vedenie úverového účtu je neopodstatnený, citované rozhodnutie SD EÚ vychádza z úplne odlišného skutkového stavu. V prejednávanej veci je poplatok za vedenie úverového účtu definovaný v zmluve transparentne, určito a zrozumiteľne, pre výpočet RPMN nepredstavuje zásadnú položku a klientovi bolo poskytnuté i reálne protiplnenie, čo sa rovnako týka aj poplatku za poistenie. Predmetné poplatky nepredstavujú podmienku pre poskytnutie úveru. Odvolateľ preto namieta výpočet realizovaný súdom prvej inštancie, ktorý nie je správny. Súd nesprávne posúdil nárok žalobcu na zaplatenie úrokov po zosplatnení úveru, išlo o úverovú zmluvu podľa § 497 a nasl. ObchZ, na ktorú nie je dôvod aplikovať ust. § 52 ods. 2 OZ. Povinnosť dlžníka platiť úroky trvá až do doby vrátenia úveru. Odvolateľ podporne poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp.zn. 25Co/140/2013, ako ja na ust. § 2 ods. 3 OZ. Odvolateľ poukázal tiež na to, že od žalovaného žiadal úrok z omeškania len vo výške 1% ročne. Uplatnením zákonných úrokov popri úrokoch z omeškania po zosplatnení úveru nedochádza k neprimeranému zaťaženiu žalovaného. Opačný výklad neprimerane zvýhodňuje neplatiacich dlžníkov. 5. Žalovaná odvolanie nepodala, k dourčenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila. 6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, teda výlučne v časti úrokov z omeškania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť. 8. Vzhľadom na to, že odvolanie bolo podané výlučne zo strany žalobcu proti zamietajúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie, vo vyhovujúcej časti, proti ktorej žalovaná odvolanie nepodala, tento rozsudok nadobudol právoplatnosť a nestal sa predmetom prieskumu odvolacím súdom (§ 367 ods. 2 C.s.p.). 9. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že návrh žalobcu je v zamietajúcej časti nedôvodný, i keď z iných dôvodov a na základe odlišného právneho posúdenia, keď podľa odvolacieho súdu je na daný prípad potrebné aplikovať ust. § 9 ods. 2 písm. k) a § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie toto zákonné ustanovenie na danú vec neaplikoval, pričom to bolo pre posúdenie veci potrebné, odvolací súd v zmysle § 382 C.s.p. vyzval strany, aby sa vyjadrili k možnej aplikácii tohto ustanovenia. 10. Na výzvu odvolacieho súdu podľa § 382 C.s.p. k možnému použitiu ust. § 9 ods. 2 písm. k) a § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, reagoval svojím vyjadrením žalobca, poukázal na to, že Zmluva o rýchlom poistenom spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky náležitosti, ktoré má obsahovať podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. Uvedené náležitosti zmluva obsahuje v čl. IV., bod 1. označenej ako „Splácanie úveru“, kde sa uvádza: „Dlžník je povinný splatiť Banke istinu úveru spolu s úrokmi, poplatkom za zabezpečenie poistenia a poplatkom za vedenie úverového účtu v mesačných splátkach (splátka zahŕňa splátku istiny, úroku, poplatok za zabezpečenie poistenia a poplatok za vedenie úverového účtu) nasledovne: Poradie splátky Výška splátky v € Termín splátky 1. 61,14 € 15.04.2011, 2.-83. 61,14 € 15.deň v mesiaci, 84. 61,14 € 15.03.2018. Konečná splatnosť úveru je 15.03.2018. Výška, počet i termíny splátok sú definované presne, jasne, určito a zrozumiteľne. Zákon veriteľovi neukladal povinnosť, ale len možnosť uviesť, akým spôsobom sa budú jednotlivé splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom. Zmluvné znenie nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a posudzovaná zmluva o úvere obsahuje spĺňa i zákonom požadovanú náležitosť v zmysle § 9 písm. k) v znení účinnom k dátumu uzatvorenia zmluvy o úvere a preto nie je možné považovať poskytnutí úver za bezúročný a bez poplatkov. Podľa odvolateľa vnútroštátna úprava obsiahnutá v § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je v rozpore s článkom 22 Smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES z 23.04.2008 a presahuje rámec požadovaný čl. 10 ods. 2 písm. h) Smernice, poukazujúc na rozhodnutie Súdneho dvora, vo veci C 42/15, v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biróovej zo dňa 09.11.2016, v ktorom súd uvádza, že článok 10 ods. 2 písm. h) tejto smernice stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Vzhľadom na jasné znenie týchto ustanovení je potrebné konštatovať, že smernica 2008/48 nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Pokiaľ ide o možnosť členských štátov stanoviť takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave, je dôležité zdôrazniť, že pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti. Uvedené ustanovenie by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva čl. 10 ods. 2 uvedenej smernice. Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej úprave. Pre vyriešenie otázky povinnosti aplikovania záverov Súdneho dvora Európskej únie uvedených v rozsudku C 42/15 odvolateľ poukázal aj na rozhodnutie súdneho dvora Európskej únie vo veci 106/77 v právnej veci žalobcu Amministrazione delle Finanze dello Stato c/a Simmenthal, z 09.03.1978, v ktorom sa uvádza:
„Vnútroštátny súd, ktorý v rámci svojej právomoci aplikuje ustanovenia práva Spoločenstva, je povinný zabezpečiť plný účinok týchto noriem a v prípade potreby z vlastnej úradnej moci neuplatní každé vnútroštátne ustanovenie, hoci by išlo o neskoršie ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva, bez toho, aby musel najprv žiadať alebo čakať na jeho zrušenie legislatívnou cestou alebo iným ústavným postupom“. V tejto súvislosti poukázal i na rozsudok Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 25Co/133/2017 zo dňa 29.01.2018, v ktorom odvolací súd uvádza: „Podľa čl. 22 ods. 1 Smernice 2008/48/ES, keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Podľa názoru odvolacieho súdu, eurokonformnému výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. zodpovedá výklad v tom zmysle, že spojenie „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ je potrebné vnímať tak, že sa tým myslí splátka obsahujúca istinu, úroky a poplatky, pri ktorej má byť uvedená výška, dátum a ich počet. Akýkoľvek iný výklad tohto ustanovenia by bol v priamom rozpore so smernicou 2008/48/ES. 11. Z obsahu spisu vyplýva, že Žalobca ako „Banka“ a žalovaná ako „Dlžník“ podpísali 15. marca 2011 listinu označenú ako „Zmluva o rýchlom poistenom spotrebiteľskom úvere pre obyvateľstvo“ č. 0214 3018 11 RSU (č. l. 20 až 28). V nej sa banka zaviazala poskytnúť žalovanej bezúčelový spotrebiteľský úver 3.000 €. Úver mal byť úročený pohyblivou úrokovou sadzbou určenou v čase uzavretia zmluvy na 16,9 % (čl. I) a mohol byť čerpaný za dohodnutých podmienok v ten istý deň prevodom na bežný účet (čl. III), pričom bol zabezpečený dohodou o zrážkach zo mzdy (čl. II). Žalovaná sa zaviazala splácať úver v splátkach (obsahujúcich istinu a úrok) 61,14 € zročných do 15. dňa v mesiaci s tým, že prvá splátka bola splatná 15. apríla 2011 a posledná 15. marca 2018 (čl. IV). Žalovaná sa ďalej zaviazala platiť aj poplatok za poistenie 3,16 € (dohodnuté v čl. V zmluvy), za vedenie účtu vo výške 2,20 €, ako aj ďalšie poplatky (napríklad za upomienky v sume 25 € a pod., čl. V). Úver bol žalovanou čerpaný 15. marca 2011. Žalovaná splácala načas splátky do apríla 2012, následne až do decembra 2013 splácala úver nepravidelne tým spôsobom, že splátky poukazovala oneskorene, z času na čas však svoje záväzky úplne vyrovnala, aby sa s nimi v ďalší mesiac opäť dostali do omeškania. Z týchto úhrad bolo celkovo (9 x 2,20 € + 8 x 2,40 + 9 x 2,50 € =) 61,50 € započítaných na poplatky za vedenie účtu a ďalších (10 x 25 € =) 250 € započítaných na poplatky za upomienky. (výpis na č. l. 36 až 40) Ďalšie splátky žalovaná neuhradila, preto žalobca listom z 15. augusta 2014 (č. l. 43) vyzval žalovanú na zaplatenie omeškaných záväzkov v sume 502,52 € a upozornil ju na možnosť zosplatnenia. Tento list žalovaná
prevzala 18. augusta 2014 (doručenka č. l. 44). Žalovaná však žiadne ďalšie platby nevykonala, preto žalobca listom z 22. októbra 2014 (č. l. 41) oznámil žalovanej, že vyhlasuje predčasnú splatnosť úveru a vyzval žalovanú, aby v lehote 10 dní splatil istinu 2.213,34 €, úroky 317,73 €, úroky z omeškania 3,10 € a poplatky 81,60 €. Tento list žalovaná prevzala 27. októbra 2014 (doručenka č. l. 42). 12. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Preto je potrebné pristúpiť k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Výklad a aplikácia ust. § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy, postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahove náležitosti zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň aj v § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi stranami niektorú z náležitostí vymenovaných v ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Odvolací súd dospel k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje základnú obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, preto v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaná tak bola povinná žalobcovi vrátiť len istinu
poskytnutého úveru vo výške 3.000,- eur. Vzhľadom na to, že žalovaná zaplatila žalobcovi celkovo sumu 2.435,79 eur a vyhovujúcou a zároveň už aj právoplatnou časťou preskúmavaného rozsudku bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 2.305,87 eur s prísl., bolo dôvodným vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Zároveň bolo nedôvodným a nadbytočným za oberať sa otázkou poplatkov a zmluvných úrokov, vzhľadom na záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. 13. Odvolací súd sa argumentáciou žalobcu, ktorý sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že úverová zmluva neobsahuje povinnú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na konanie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíróová) zo dňa 09.11.2016, na čl. 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) nestotožnil. 14. Rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovoprávnom vzťahu. Žalobca tvrdí, že niektoré náležitosti, ktorá má obsahovať zmluva o spotrebiteľskom úvere sú v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie sú vo OP a VOP a to odkazom na anuitné splácanie bod 2.5.3 OP, ktoré podľa čl. 1.1 úverovej zmluvy sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. V tomto smere odvolací súd pripomína závery Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 3512/11 cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.“ Nepochybil preto súd prvej inštancie, ak uviedol, že v zmluve absentuje obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch (členenie splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov). 15. Odvolací súd uvádza, že rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíróová) zo dňa 09.11.2016, poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne článku 10 ods. 2 písm. h), článku 10 ods. 2 písm. h) a i), článku 23, keď výklad vnútroštátneho práva poskytujú výlučne vnútroštátne súdy.
16. Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí citovanom v odseku 18 vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. 17. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej
zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Tento výklad bol následne prevzatý do zákona § 11 novelou vykonanou zákonom č. 352/2012 Z.z. účinnou od 01.01.2013, čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) § 11 aj pred 01.01.2013. 18. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica. V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.
19. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok.
20. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.
21. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra legem.
22. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalovaného na Smernicu a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich tak, ako to ustanovuje § 9 ods. 2 zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval okresný súd, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Uvedený názor je v súlade aj s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR (por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22.2.2018 sp. zn. 3Cdo/146/2017).
23. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej časti žalobu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd, po vysporiadaní sa s podstatnými
tvrdeniami odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej časti potvrdil, a to vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania.
24. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
25. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná. Z dôvodu, že žalovaná ale preukázateľne a účelne nevynaložila žiadne výdavky v súvislosti s týmto odvolacím konaním, ako to predpokladá § 251 CSP, odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal s poukazom na čl. 4 ods. 2 CSP.
26. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).