Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_15Co-10-2018.pdf
PDF · 108.01 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/10/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bzdúška a členov senátu JUDr. Pavla Lukáča a Mgr. Erika Németha, v právnej veci žalobkyne: Mgr. Henrieta Slavkovská, správca konkurznej podstaty úpadcu O. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXXX/XX, XXX XX X. C., podnikajúci pod obchodným menom Roman Hudák, s miestom podnikania Hviezdoslavova 1891/70, 953 01 Zlaté Moravce, IČO: 48 160 598, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie sumy 1.341,63 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 25C/426/2016-68 zo dňa 24.08.2017, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 25C/426/2016-68 zo dňa 24.08.2017 p o t v r d z u j e.
Žalobkyňa je p o v i n n á zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Nitra napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa podaným návrhom zo dňa 16.11.2016 domáhala voči žalovanému zaplatenia bezdôvodného obohatenia v sume 1.341,63 eura. Žalobkyňa koná menom úpadcu Romana Hudáka ktorý uzavrel s žalovaným dňa 04.11.2013 úver č. 8500034673 a úver. č. 8500034674. Mala za to, že úvery sú neplatné a bezúročné a bez poplatkov. Tieto zmluvy neboli v súlade s právnej úpravou ochrany spotrebiteľa a so zákonom č. 129/2010 Z. z. Za neprimerané zmluvné podmienky považovala výšku úrokovej sadzby v rozsahu 70,01 %. V zmluvách nebola uvedené výška, počet splátok istiny, úrokov a poplatkov a termín konečnej splatnosti úverov. Žalovaná suma predstavuje rozdiel medzi poskytnutou sumou žalovaným a uhradenou sumou úpadcom.
3. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie, na základe ktorého zistil, že žalobkyňa sa podaným návrhom zo dňa 16.11.2016 domáhala voči žalovanému zaplatenia bezdôvodného obohatenia v sume 1.341,63 eura. Žalobkyňa ako správkyňa konkurznej podstaty koná menom úpadcu Romana Hudáka ktorý uzavrel s žalovaným dňa 04.11.2013 úver č. 8500034673 a úver. č. 8500034674. Mala za to, že úvery sú neplatné a bezúročné a bez poplatkov. Za neplatné ich považovala z dôvodu, že žiadosť dlžníka nebola akceptovaná v plnom rozsahu, keď akceptácia nebola dodržaná v tom, že navrhované bolo RPMN vo výške 70,01 % a veriteľom bolo upravené na 69,72 %. Za neprimerané zmluvné podmienky považovala výšku úrokovej sadzby v rozsahu 70,01 %, ktorá podstatne presahuje obvyklú úrokovú mieru a je v rozpore s dobrými mravmi. Odplata bola vyššia ako poskytnutá suma čo odporuje dobrým
mravom. Rozhodnutie C42/15 súdneho dvora EU nemá priami účinok na predmetný spor. priamy účinok V zmluvách nebola uvedené výška, počet splátok istiny, úrokov a poplatkov a termín konečnej splatnosti úverov. Žalovaná suma predstavuje rozdiel medzi poskytnutou sumou žalovaným a uhradenou sumou úpadcom z titulu bezdôvodného obohatenia. Zmluva č. 8500034674 v sume 671,64 eura a zmluva č. 8500034673 v sume 669,99 eura. Akceptovala, že spolu so sumou 1.500 eur mal úpadca v rámci úveru č. 8500034674 vyplatený revolvingový úver v sume 678,76 eura. Žalovaný navrhoval návrh zamietnuť. Ohľadne úveru č. 8500034674 bola úpadcovi poskytnutá suma (1.500 + 678,76 = 2.178,76 eura) vyššia ako uhradil (2.171,64 eura). Ohľadne úveru č. 8500034673, kde rozdiel medzi poskytnutou sumou a úpadcom vyplatenou sumou predstavovala suma 669,99 eura, akceptoval, že nárok nie je premlčaný. Táto suma bola uhradená v dobe dvoch rokov do podania návrhu. S poukazom na rozhodnutie súdneho dvora C42/15 mal za to, že zmluva obsahovala podstatné náležitosti. Ak by žalovaný ako poskytovateľ úveru neopravil výšku RPMN navrhovaného žalobcom porušil by zákon. Mal za to, že zmluvy boli platne uzavreté. Obe sporné strany poukazovali na rozhodnutia súdov SR.
4. Súd konštatoval, že základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v § 52 a nasledujúcich. Ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ, na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednanie obsahu zmluvy alebo jeho zmeny. Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t.j. ustanovuje, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával. I v prípade spotrebiteľských vzťahov vzniknutých pred nadobudnutím účinnosti zákona, ktorý bol režim spotrebiteľských zmlúv do právneho poriadku transformovaný, je treba cestou výkladu podústavného práva dosiahnuť, zabezpečiť právnu ochranu i v týchto prípadoch, nakoľko materiálne nahliadané pozícia kontrahenta, uzatvárajúceho zmluvu pred nadobudnutím účinnosti zákona sa nijako nelíši od spotrebiteľa uzatvárajúceho zmluvu už v režime spotrebiteľských zmlúv, to znamená, že práva dodávateľa vzniknuté na základe zmluvných podmienok, ktoré by mali podľa neskoršej právnej úvahy povahu tzv. neprijateľných, resp. neprimeraných podmienok, a ktoré by tak boli s poukazom na ustanovenia Občianskeho zákonníka v platnom znení ex lege neplatné, nemôžu v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 265 Obchodného zákonníka používať právnu ochranu (nález Ústavného súdu ČR sp. zn. 1.ÚS 342/2009, uznesenie KS v Žiline sp. zn. 9Co 236/2010 zo dňa 30.08.2010, uznesenie KS Prešov z 30.09.2009 sp. zn. 7 CoE 34/2009, rozhodnutie KS v Nitre z 10.02.2009 sp. zn. 6Co 254/2008). Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam treba na zmluvy účastníkov pozerať ako na spotrebiteľské zmluvy. Príslušný na prejednanie veci bol tak Okresný súd Nitra podľa § 87 písm. f) O.s.p.
5. Korigujúcim ustanovením však v prípade spotrebiteľských zmlúv, resp. spotrebiteľského vzťahu, ktorým je aj prejednávaný prípad, je už vyššie spomínané ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Právna úprava týkajúca sa spotrebiteľských zmlúv obsiahnutá v uvedených ustanoveniach Občianskeho zákonníka, je vo vzťahu k úprave zmluvného záväzkového práva obsiahnutej v Obchodnom zákonníku špeciálnou právnou úpravou, upravujúcou spotrebiteľské zmluvy. Zákonodarca s účinnosťou od 01.04.2015 (zákonom č. 102/2014 Z. z.) precizoval dovtedy účinné ustanovenie § 52 ods.2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom tak, že do tohto ustanovenia zapracoval aj toto znenie: Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Podľa názoru súdu účinná právna úprava stanovuje povinnosť prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na charakter účastníkov zmluvy v postavení dodávateľa a spotrebiteľa ako aj vzhľadom na tzv. formulárový typ zmluvy, keď spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvných podmienok, je potrebné na tento právny vzťah aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákona a zákona o ochrane spotrebiteľa. Podľa § 23a) ods. 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa sa na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli priamo uzavreté podľa Občianskeho zákonníka použijú primerane ustanovenia Občianskeho zákonníka (rozsudok KS Žilina z 30.09.2010 sp. zn. 9Co/312/2010,
rozsudok KS Žilina z 13.10.2010 sp. zn. 7Co/284/2010). Z obsahu zmluvy tiež nevyplýva žiaden logický právny záver, prečo by mala byť zmluva uzatváraná podľa Obchodného zákonníka. Žalobkyňa nebola podnikateľom, peniaze neboli poskytované pre podnikateľské účely. Súd posudzoval vec podľa Občianskeho zákonníka.
6. Smernica 2008/48/ES upravuje zmluvy o spotrebiteľských úveroch. Účelom zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bolo prebrať do Slovenského práva smernicu 2008/48. Súdny dvor v Luxembursku v rozsudku zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15 rozhodol, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči. Nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Citovaný článok sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovuje amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Článok 23 smernice nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.
7. Do citovaného rozhodnutia súdneho dvora judikatúra slovenských súdov smerovala k rozhodnutiam, že úver či pôžička je bez poplatkov a úrokov ak nebola zmluvy vyhotovená ako jeden dokument, ak nebol uvedený dátum každej jednej splátky resp. konečnej splatnosti dlhu, ak nebola každá splátka rozpísaná na istinu, úrok, poplatky. Tento výklad vychádzal s gramatického výkladu znenia zákona, pričom bol považovaný za príliš formalisticky. Rozhodnutie Súdneho dvora dokonca pokladá znenie zákona SR idúceho nad rámec smernice za protiprávne. Daným rozhodnutím prišlo k zásadnej zmene pohľadu na zákon o spotrebiteľských úveroch a logickému unitárnemu proeurópskemu výkladu zákona. Sporné strany predložili, prípadne odkazovali na rozhodnutia, ktoré podporovali ich právny názor. Je potrebné konštatovať, že uvedené rozhodnutia hovorili v prospech žalobcu a aj naopak v prospech žalovaného . Nadbytočné bolo tieto rozhodnutia uvádzať. Nemožno teda hovoriť, že by sa súd odkláňal od rozhodovacej praxe súdov. Podstatné pre posúdenie veci je aj to, že najme žalobkyňa odkazovala na rozhodnutia vydané pred rozhodnutím Súdneho dvora EÚ C-42/15 na základe ktorého je nutné sa na vec nahliadať inak ako pred daným rozhodnutím. Je pravdou že rozsudok Súdneho dvora vlastne dáva výklad smernice, nemení znenie zákona dotknutého štátu, či neupravuje postup v konkrétnej veci medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Rozhodnutie súdneho dvora nemalo priami vplyv na rozhodnutie súdu v tejto veci. Poukazovalo na správny výklad smernice a odvodene na správny výklad zákona č 129/2010Z.z. Je preto potrebné si uvedomiť, že na základe výkladu smernice dochádza k proeurópskemu výkladu aj zákona č. 129/2010 Z. z. Dané rozhodnutie ukázalo na dovtedajší nesprávny výklad citovaného zákona.
8. Ak zmluva obsahuje informácie na základe ktorých je možné zistiť kedy dôjde k splateniu dlhu aj keď tam konkrétny dátum uvedený nie je, nemožno to považovať za rozpor so zákonom. Žalobca mal doručený aj splátkový kalendár. Nerozpísaním splátky na istinu, úrok, poplatky sa zmluva nepovažuje za zmluvu o úvere bez poplatkov a úrokov. Podľa súdu ak je jasná výška poskytnutej sumy a výška celkovej sumy na splatenie je bežnému spotrebiteľovi majúcemu základné vzdelanie jasná výška sumy o ktorú úver preplatí, teda koľko pôjde na úroky a poplatky. V týchto prípadoch poplatky neboli. V úverovej zmluve boli tieto sumy dokonca špecifikovaná. Taktiež ak je určený deň v mesiaci, kedy sa má splátka uhradiť, začiatok splácania a počet splátok musí by každému zrejmé kedy bude dlh splatený. Ak nejde o nesvojprávnu osobu tak v konkrétnom prípade pri uvedení presných dátumov splátok každá zmluvná strana a aj spotrebiteľ si vie jednoducho a jasne určiť dátum splatenia dlhu aj dobu trvania zmluvy. Ak je v zmluve uvedená celková čiastka ktorú má spotrebiteľ uhradiť a poskytnutá suma, pričom poplatky neboli účtované, nie je uvádzané, že by neboli splátky ohľadne istiny, úrokov, poplatkov rozdielne každý si vie zistiť akú sumu uhradí v každej splátke na istinu, poplatok a úrok. S poukazom na rozsudok Súdneho dvora v Luxemburgu zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42-15 nemožno namietané nedostatky uvedených zmlúv považovať za neprijateľné zmluvné dojednania. Konkrétne ide o to, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ je
zo zmluvy možné identifikovať dátumy splátok. Zmluva taktiež nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny, úroku, poplatku. Súd mal tak za to, že zmluva neobsahovala neprijateľnú podmienku podľa ktorej by s poukazom na § 9 ods. 1, § 9 ods. 2 písm. c), f), l) v spojení s § 11 ods. 1 písm. a), b) sa považovala za bezúročnú a bez poplatkov. V zmluvách podľa súdu nechýbali ustanovenia ktorých neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Súd vychádzal pri tomto závere aj z toho, že žalobca ako spotrebiteľ riadne zmluvy podpísal, prijal peňažné plnenia a platil splátky. K prerušeniu splácania došlo na základe platobnej neschopnosti žalobcu. K podaniu žaloby ako uvádzala žalobkyňa došlo na základe niektorých rozhodnutí súdov, bez objektívneho vyhodnotenia aktuálnej situácie.
9. Súd mal za to, že ohľadne úveru č 8500034673 teda v časti o zaplatenie sumy 669,99 eura nie je návrh premlčaný. Suma bola uhrádzaná úpadcom v dvojročnej dobe pred podaním návrhu. Poskytovateľ spotrebiteľských úverov má zo zákona podstatne viac povinností ako bežná osoba poskytujúca pôžičku. Jednou z povinností je aj uviesť správnu výšku RPMN. V žiadosti úpadca uviedol vyššiu výšku RPMN a žalovaný ju pri schválení úveru upravil, išlo pritom o nepatrnú úpravu z 70,01 % na 69,72 %, teda o 0,29 % a to v prospech úpadcu - dlžníka. Výpočet celkovej čiastky sa nemenil, u spotrebiteľovi tak nemohlo dôjsť k spochybneniu rozsahu záväzku. Takúto úpravu tak nemožno vykladať v neprospech poskytovateľa úveru, bolo by to v rozpore s dobrými mravmi. Zmluvy súd nepovažoval za neplatné.
10. Súd skúmal namietanú neprimeranú výšku úroku. Primeraná výška úroku nie je nijako zákonom upravená. Štát vzhľadom na dlhodobé skúmanie spotrebiteľských vzťahov a opakovanú úpravu dotknutých zákonov mal možnosť určiť maximálnu výšku úroku, neurobil tak. Upravená je maximálna výška RPMN podľa § 53 ods. 6 O.Z. a § 1a ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Súčasťou RPMN je aj dojednaný úrok. Ak je v súlade so zákonom RPMN musí tak logicky byť v súlade so zákonom aj výška dojednaného úroku. Ak by súd tvrdil opak rozporoval by znenie zákona. V čase uzavretia zmlúv bolo priemerné RPMN pre daný tip zmlúv vo výške 45,94%. Žalovaný tak neprekročil zákonom upravenú výšku RPMN v rozsahu dvojnásobku ( 91,88%). Súd mal za to, že pre výšku RPMN a z toho odvodenú aj výšku úroku, keďže tieto údaje medzi sebou jednoznačne majú súvislosť, nemožno predmetnú zmluvu považovať za neplatné. Výšku RPMN či úroku nemožno posudzovať podľa priemernej výšky úrokov bánk. Ide o nebankový subjekt, ktorí poskytuje pôžičky aj osobám ktorým banky nepožičajú, tak má väčšie riziko riadneho nesplácania, ako aj v tomto prípade, a teda aj vyšší úrok či RPMN. Z tohto pohľadu potom ani v zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka nemožno výšku odplaty považovať za neprimeranú, a treba dodať, že samotná cena plnenia, nemôže byť v zmysle § 53 ods. 1 O.z., považovaná za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Výška úroku je hlavným predmetom plnenia a výšku úroku tak nemožno považovať za neprijateľnú podmienku. Súd z dôvodov, že odmena nie je v rozpore so zákonom, nevyhodnotil ani to, že by bol uvedený zmluvný vzťah v rozpore s dobrými mravmi. Úpadca nebol donútený zmluvy podpísať, urobil tak dobrovoľne.
11. Medzi úpadcom a žalovaným boli uzatvorené spotrebiteľské zmluvy. Vzťah medzi veriteľom a dlžníkom v prípade, že ide o spotrebiteľský vzťah sa posudzuje inak ako bežné vzťahy, teda nevychádza sa z rovnosti strán. Túto nerovnosť umožňuje zákon, preto ju musí súd rešpektovať. Je to možno aj preto, že v minulosti sa zákon viac prikláňal na stranu veriteľov, a tak pre vyrovnanie misiek váh sa v súčasnosti prikláňa viac na stranu dlžníkov. Napriek tejto skutočnosti však súdy nemôžu rozhodovať len v ich prospech. Následok takéhoto konania by bol, že občan uzavrie čokoľvek, len aby dostal peniaze, ale ak má prísť k plateniu, všetky zmluvné dojednania sú neplatné. Aj žalobkyňa sa viac sústredila na rôzne rozhodnutia a ich citáciu, ako na rozobratie konkrétnej situácie úpadcu. Ohľadne bezdôvodného obohatenia zo zmluvy č. 8500034674 v sume 671,64 eura súd návrh zamietol z dôvodu, že poskytnutá suma žalovaným bola vyššia ako úpadca žalobkyne uhradil a nebolo potrebné skúmať namietané dôvody neplatnosti zmluvy, neprijateľných či chýbajúcich dojednaní. Pri sume 669,99 eura zo zmluvy č. 8500034673 súd návrh zamietol z dôvodov uvedených v odsekoch 43 až 49 majúc za to, že zmluva bola platne uzavretá, neobsahovala neprijateľné dojednania či nechýbali podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V zmysle citovaných zákonných ustanovení súd v tomto rozhodnutí návrh zamietol v celosti.
12. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu trov konania. Znenie zákona o konkurze nemohlo mať vplyv na rozhodnutie súdu o trovách, ide o otázku ich vymoženosti nie nároku.
13. Z právneho hľadiska súd vec posúdil podľa príslušných ustanovení Obč. zákonníka, Obch. zákonníka, z. č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a Smernice EÚ č. 2008/48/ES.
14. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Má za to, že v tejto právnej veci nemožno vziať do úvahy rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C42-15 zo dňa 09.11.2016 z dôvodu, že v tomto spore neexistuje priamy účinok európskych smerníc na strany sporu, pretože tieto sú jednotlivcami. Takýto priamy účinok by bol možný v prípade, ak by bol jednou stranou sporu štát. Dojednaná výška úrokov pri revolvingu vo výške 76,21 % a pri úvere 70,01 % je neprimeraná a v rozpore s dobrými mravmi. S poukazom na ust. § 39 Obč. zák. je takýto úrok úžernícky a je potrebné ho považovať sa neplatný. Dohodnutá odplata v prípade oboch úverových zmlúv je vo výške 1.875,54 eura, ktorá o viac ako 100 % presahuje výšku poskytnutého úveru a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou odporujúcou dobrým mravom, čo spôsobuje neplatnosť úverových zmlúv. Žalobca ďalej uviedol, že pokiaľ ide o úver č. 8500034674 žalovaný jednoznačne nepreukázal, že poskytol úpadcovi aj revolving v sume 678,76 eura, ako to skonštatoval súd prvej inštancie. Žalobca preto žiadal napadnutý rozsudok zmeniť v zmysle petitu návrhu.
15. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že ani smernica č. 2008/48/ES a ani vnútroštátne právo nezakotvujú žiadne právo na rozpis splátky v zmluve. Spotrebiteľ má právo vyžiadať si tzv. amortizačnú tabuľku (§ 9 ods. 5). Nepriamy účinok smernice preto nie je vylúčený. Požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie vyplýva zo systému zmluvy, ktorá tým umožňuje vnútroštátnemu súdu, aby v rámci svojich právomocí zabezpečil plnú účinnosť práva Únie pri rozhodovaní o spore. Žalovaný ďalej poukazoval i na názor Národnej banky Slovenska ako inštitúcie dohľadu nad ochranou finančného spotrebiteľa, ktorý bol prijatý po rozsudku C-42/15. Žalovaný preto žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť.
16. V replike žalobcu zo dňa 31.01.2018 žalobca poukazuje na dojednanú výšku úrokov pri revolvingu vo výške 76,21 % a pri úvere 70,01 %, ktorú považuje za neprimeranú, v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore s ust. § 39 Obč. zák., čo spôsobuje neplatnosť predmetných zmlúv. Žiadal preto rozhodnúť v zmysle petitu žaloby.
17. Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (§ 34 Civilný sporový poriadok - ďalej len „CSP“), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP) a po jeho preskúmaní dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku vopred oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke súdu. Rozsudok bol vyhlásený dňa 16.10.2018.
18. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
19. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
20. Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie odvolací súd zistil, že vo veci bolo vykonané dostatočné dokazovanie, bol riadne zistený skutkový stav a vec bola správne právne posúdená. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).
21. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza: Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia neplatností zmlúv o revolvingovom úvere č. 8500034673 a č. 8500034674 zo dňa 06.11.2013 uzatvorených medzi úpadcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom a na základe určenia ich neplatnosti sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia celkom v sume 1.341,63 eura (v prípade prvej zmluvy v sume 669,99 eura a v prípade druhej zmluvy v sume 671,64 eura).
22. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní žalobu zamietol.
23. Z odôvodnenia zamietnutia žaloby v prípade zmluvy č. 8500034673 v sume 669,99 eura súd prvej inštancie poukazoval na body 43 až 49 odôvodnenia napadnutého rozsudku, s obsahom ktorých sa odvolací súd stotožňuje. Súd prvej inštancie v tomto smere správne poukázal na nový právny pohľad tohto sporu z hľadiska aplikácie únijného práva, resp. jeho rozhodovacej činnosti (rozsudok Súdneho dvora v Luxemburgu zo dňa 09.11.2016, vec C-42/15).
24. Pokiaľ ide o zmluvu č. 8500034674 je potrebné si uvedomiť, že na jej základe žalobcovi poskytnutý úver vo výške 1.500,- eur a revolving v sume 678,76 eura, t. j. spolu s sume 2.178,76 eura je poskytnutá sumy vyššia, ako bola úpadcom žalovanému zaplatená. Preto všetky úvahy žalobcu v podanej žalobe a jeho následných vyjadreniach o bezdôvodnom obohatení sa žalovaného v sume 671,64 eura sú právne bezvýznamné. Žalobca v podanom odvolaní sa síce snažil spochybniť poskytnutie revolvingu v sume 678,76 eura úpadcovi, avšak túto skutočnosť na pojednávaní dňa 24.08.2017 vzhľadom na listinné dôkazy na č. l. 61-64 žalobca akceptoval.
25. V intenciách vyššie uvedených skutočností odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správne potvrdil.
26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že ich priznal v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému v rozsahu 100 %. O ich výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.
27. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).