Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozhodnutie_21C-8-2017.pdf
PDF · 103.57 KB
No categories available
21C/8/2017
Rozhodnutie
Okresný súd Liptovský Mikuláš - sudca JUDr. Daniel Marcián v spore žalobcu P. W., nar. X. X. XXXX, bytom D. P. XXX, zastúpeného JUDr. Milošom Kaščákom, advokátom, so sídlom Kalinčiakova 10, Vranov nad Topľou proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie 34.037,60 eur a mesačnej renty vo výške 1.000 eur od 11. 3. 2014, takto
rozhodol:
I. Žaloba s a z a m i e t a . II. Žalovaný m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o konkrétnej výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou na tunajší súd 10. 3. 2017 sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 34.037,60 eur a uložil žalobcovi povinnosť platiť v prospech žalovaného mesačnú rentu vo výške 1.000 eur vždy ku 15. dňu príslušného kalendárneho mesiaca od 11. 03. 2014. Tento žalobný návrh žalobca odôvodnil nasledovnými skutkovými a právnymi tvrdeniami. Dňa 11. 3. 2014, približne o 17.00 hod., zamestnanci žalovaného, policajti Obvodného oddelenia Policajného zboru Liptovský Mikuláš, v mieste trvalého bydliska žalobcu obmedzili jeho osobnú slobodu bez zákonného dôvodu, keď vošli bez oprávnenia do domu jeho matky, použili proti žalobcovi hmaty a chvaty, dali mu na ruky putá a opaskom mu zviazali nohy, pričom ho viackrát udreli päsťou a kopali do oblasti tváre a iných častí tela, čím mu spôsobili viaceré zranenia uvedené v znaleckom posudku T.. J.. Následne bol žalobca rýchlou zdravotnou pomocou prevezený do nemocnice, kde bol pre závažnosť zranení hospitalizovaný do 19. 3. 2014, pričom sa z nich lieči dodnes, a to aj po psychickej stránke. Voči policajtom sa vedie trestné konanie na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp.zn.: 2T/57/2015. Ide o nadporučíka Y. R., B. O. Y., B. Y. L. a L. L. T.. Trestným rozkazom z 29. 1. 2016 boli uznaní vinnými zo zneužívania právomoci verejného činiteľa. Voči tomuto trestnému rozkazu obvinení podali odpor a konanie sa doteraz právoplatne neskončilo. Z dôvodu, že za uvedené konanie policajtov zodpovedá žalovaný, preto od neho požadujú náhradu škody, ako aj náhradu nemajetkovej ujmy, s poukazom na to, že podľa znaleckého posudku žalobcovi patrí bolestné vo výške 245 bodov, pričom hodnota jedného bodu je 16,48 eur, a tak za spôsobené zranenia požaduje žalobca od žalovaného náhradu škody vo výške 4.037,60 eur. Po útoku sa žalobcovi závažne zhoršil zdravotný stav, a to aj po psychickej stránke, pretože utrpel postraumatický stres, z ktorého sa u neho vyvinul syndróm trvalého stresu, pre ktorý sa liečil už vo viacerých zariadeniach a v januári 2017 mal nastúpiť aj na rehabilitačnú liečbu do zariadenia Humanitár v Levoči, kde náklady liečby predstavujú 860 eur mesačne, avšak pre nedostatok finančných prostriedkov tam žalobca nenastúpil. Jeho liečba si vyžaduje nemalé náklady na špecifické doliečovanie, rehabilitačnú terapeutickú starostlivosť a iné potreby, kde ide minimálne o sumu 140 eur mesačne, preto požaduje od žalovaného platiť mesačnú rentu vo výške 1.000 eur, a to od útoku, t.j. od 11. 3. 2014. Keďže pred útokom policajtov žalobca viedol riadny usporiadaný život, v roku 2010 získal živnostenské oprávnenie a prízemnú časť svojho rodinného domu vybavil a zariadil ako ubytovacie zariadenie, kde bol zamestnaný a za ubytovaných hostí riadne odvádzal obci daň a ostatné poplatky,
pričom od roku 2013 rozšíril svoju živnosť aj na chov a predaj pstruhov z dvora a bol členom Rybárskeho zväzu Liptovský Mikuláš, pričom mal na rozšírenie svojho podnikania pripravený podnikateľský plán, keď chcel vybudovať areál na chov pstruhovitých rýb, ktoré by chcel chovať a následne predávať a v roku 2016 plánoval predávať okolo 16 ton rýb ročne, čo by predstavovalo tržbu približne 90.000 eur, a o toto všetko v dôsledku útoku policajtov prišiel, pričom jeho zdravotný stav ho obmedzuje v bežnom živote, a nie je schopný ďalej podnikať a musí sa neustále podrobovať liečbe a rehabilitácii, nedokáže sa nikde zamestnať a má problémy s bežnými činnosťami, pričom jeho myslenie je spomalené a zabúda, čím nie je schopný viesť plnohodnotný život tak ako predtým, tak z týchto dôvodov a z dôvodu zásahu do jeho osobného života, ktorý je už nezvrátiteľný požaduje žalobca od žalovaného náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000 eur. 2. Dodatočne (až po výzve tunajšieho súdu) žalobca predložil súdu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody adresovanú Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, ktorú žiadosť dovtedy na tento príslušný orgán vôbec nepodal. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody doručil žalobca tunajšiemu súdu až 10. 8. 2017. 3. Dňa 12. 4. 2018 (po ďalšej výzve súdu) žalobca oznámil tunajšiemu súdu, že doteraz od Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nedostal žiadne písomné oznámenie o spôsobe vybavenia jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. 4. Vo vyjadrení k žalobe doručenom na tunajší súd 18. 7. 2018 žalovaný predovšetkým namietal, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom v tomto konaní, ale že je ním štát, teda Slovenská republika, pričom pokiaľ ide o ministerstvo vnútra a štát, sú to dva rôzne subjekty, z ktorých každý má osobitnú právnu subjektivitu, a tieto subjekty si nie je možné voľne zamieňať, pričom poukázal na § 3 zákona č. 514/2003 Z.z. - o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako aj príslušné názory právnej vedy v uvedenom smere. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Pre prípad, že nebude žaloba zamietnutá z vyššie uvedených procesných dôvodov, tak žalovaný uvádzal aj ďalšie dôvody, pre ktoré by mala byť žaloba zamietnutá, a ktoré sa týkali preukázania podmienok zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. 5. V replike doručenej na tunajší súd 30. 7. 2018 žalobca uviedol, že s poukazom na námietku absencie vecnej legitimácie žalovaného upresňuje označenie žalovaného takto: „Slovenská republika v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 27 Bratislava, IČO: 00 151 866“, pričom dodal, že k samotnému uplatnenému nároku udáva, že policajti mu v jeho dome počas zákroku spôsobili ujmu na zdraví, a pretože sa tak stalo pri výkone služby, za ich konanie a následok nesie zodpovednosť Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Súčasne v tejto replike žalobca uviedol, že je „vhodné“ prerušiť toto konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp.zn.: 2T/57/2015. 6. V duplike doručenej na tunajší súd 30. 8. 2018 žalovaný uviedol, že vyjadrenie žalobcu v replike, ktorý s poukazom na námietku absencie vecnej legitimácie žalovaného upresňuje označenie žalovaného vyššie uvedeným spôsobom, z ktorého obsahu vyjadrenia tak vyplýva, že chce spresniť označenie žalovaného, nemožno vyvodzovať záver, že chcel zmeniť osobu žalovaného. Zopakoval, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom v tomto konaní, pričom je výlučne vec žalobcu koho označí za strany sporu, je to jeho dispozičné právo, ale v takom prípade musí tiež niesť následky, ak uvedenú stranu sporu označí nesprávne, t.j. aj napríklad v prípade, ak namiesto Slovenskej republiky označí za žalovaného niektorý z ústredných orgánov štátnej správy. Žalobca sa účelovo pokúša odstrániť nedostatok pasívnej vecnej legitimácie formou úpravy označenia žalovaného, avšak takéto vyjadrenie žalobcu nie je návrhom na vstup nového účastníka do konania, a ani súd nevydal žiadne rozhodnutie, ktorým by pribral Slovenskú republiku ako účastníka do konania, a v prípade, ak by tak aj súd urobil, je potrebné považovať nárok žalobcu voči Slovenskej republike za premlčaný a štát by bez zbytočného odkladu takúto námietku premlčania potom aj vzniesol. K zmene účastníka konania pritom môže dôjsť len na základe právneho dôvodu, a to či už na návrh žalobcu alebo v dôsledku právnej skutočnosti, pričom následne súd vydáva procesné rozhodnutie, ktoré musí byť všetkým účastníkom doručené. A až keď takéto uznesenie nadobudne právoplatnosť, až takýmto dňom sa stáva nový účastník účastníkom konania. Pasívna vecná legitimácia je podľa žalovaného jednou z prvoradých procesných podmienok, ktorej splnenie súd skúma ex offo v každom štádiu konania na každom stupni. Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva rôzne subjekty, ktoré si nie je možné voľne zamieňať. V tejto súvislosti súd poukázal na judikatúru (R 22/1982), podľa ktorej štát ako subjekt občianskoprávneho vzťahu nemožno zamieňať s rozpočtovými organizáciami, ktoré majú vlastnú právnu subjektivitu. Keďže Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nie je pasívne vecne legitimované v tomto konaní, je nevyhnutné žalobu voči žalovanému zamietnuť.
7. Na pojednávaní konanom na tunajšom súde 16. 10. 2018 žalobca v rámci svojho ústneho prednesu uviedol, že po doručení mu námietky absencie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného upresnil označenie žalovaného, pričom sám výslovne zdôraznil, že nejde o žiadnu zmenu žalovaného subjektu. Čo sa týka zodpovednosti, právny predpis na základe, ktorého opierajú túto žalobu je zákon č. 514/2003, ako aj zákon č. 171/1993 Z.z., pretože štát zodpovedá za škody spôsobené policajným zborom alebo policajtmi v súvislosti s plnením ich úloh. V jednom z podaní, ktoré adresoval súdu navrhol a ponechal súdu na zváženie, vhodnosť prerušenia konania do skončenia trestného konania. V rámci záverečnej reči žalobca uviedol, že z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca sa domáha náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená činnosťou policajtov. Zodpovednosť žalovaného je daná zákonom č. 171/1993 Z.z., preto nevie, prečo sa tu neustále opakuje zákon č. 514/2003. Zodpovednosť žalovaného je tu daná iným zákonom, nie zákonom 514/2003 Z.z., a preto treba počkať, či policajti budú alebo nebudú odsúdení. Zodpovednosť je daná zákonom č. 171/1993 Zb., konkrétne § 78 ods. 5. Žalobca súčasne vyslovene poukázal na to, že v žalobe neodkazoval na žiaden právny predpis. Je podľa neho nesporne známe, že štát zastupuje niektorý ústredný orgán štátnej správy alebo v zákone vymenovaný orgán, a preto pri upresnení, že žalovaným má byť Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra, nejde o zmenu žalovaného. Toto konanie menom Slovenskej republiky je podľa žalobcu zrejmé z obsahu podanej žaloby. Z obsahu žaloby je zrejmé, na základe čoho sa žalobca domáha spôsobenej škody. Dňa 13. 11. 2014 bol v mieste svojho bydliska napadnutý príslušníkmi policajného zboru. Tomu, že toto konanie je protiprávne, svedčí aj konanie, ktoré prebieha na tunajšom súde, kde prokurátor voči trom policajtom podal obžalobu za ublíženie na zdraví jeho klientovi. Z obsahu žaloby je zrejmé, že klient sa domáha náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená policajtmi pri výkone ich služobného povolania, v takom prípade podľa § 78 ods. 5 zákona č. 171/1993 Zb. za takýto nezákonný postup policajtov zodpovedá štát. Zo žaloby podľa žalobcu nesporne vyplýva, že zodpovedným subjektom je Slovenská republika v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra. 8. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že zotrváva na už vznesenej námietke nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie s poukazom na argumentáciu, ktorú už uviedol vo svojich písomných vyjadreniach. Žalovaný odmietol spresnenie žalovaného v písomnom vyjadrení žalobcu, nakoľko pod pojmom spresnenie treba rozumieť doplnenie nejakých chýbajúcich údajov, a nie zmenu účastníka konania. Uvedené vyjadrenia, teda nemožno chápať ako návrh na vstup ďalšieho účastníka do konania, pričom poukázal na to, že súd ani nevydal žiadne procesné rozhodnutie, ktorým by takúto zmenu povolil. Taktiež poukázal na to, že súd aj naďalej koná s pôvodne označeným subjektom, teda s Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, čím má za to, že nedošlo k pripusteniu vstupu ďalšieho účastníka do konania, čím sú teda splnené všetky zákonné podmienky preto, aby žaloba bola v plnom rozsahu zamietnutá ako nedôvodná. Za predpokladu, že by ale ešte súd pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania, teda vstup Slovenskej republiky, za ktorú bude konať Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, tak žalovaná vznáša námietku premlčania celého žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody. Pre prípad, že nebude žaloba zamietnutá z vyššie uvedených procesných dôvodov, tak žalovaný uvádzal na pojednávaní aj ďalšie dôvody, pre ktoré by mala byť žaloba zamietnutá, a ktoré sa týkali preukázania podmienok zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. V rámci záverečnej reči žalovaný uviedol, že odkazuje na svoje predchádzajúce písomné a ústne vyjadrenia, a pokiaľ ide o prerušenie konania, tak s tým nesúhlasí, nakoľko uvedené nesúvisí s prejednávanou vecou. Žalovaný sa vyjadroval v intenciách zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko má za to, že žalobca sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy v zmysle tohto zákona z titulu údajného nesprávneho postupu. 9. Súd na pojednávaní nevykonával žiadne dokazovanie, pretože dospel k právnemu záveru, že žalobu treba zamietnuť pre absenciu pasívnej vecnej legitimácie. 10. Podľa § 78 ods. 5 zákona č. 171/1993 Z.z. - o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o PZ“) štát zodpovedá aj za škody spôsobené policajným zborom alebo policajtmi v súvislosti s plnením ich úloh ustanovených týmto zákonom; to neplatí, ak k spôsobeniu škody došlo v dôsledku protiprávneho konania osoby alebo oprávneného zákroku policajta. 11. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. - o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci : a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
12. Podľa § 21 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej len „OZ“) pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. 13. Zo žaloby vyplýva, že žalobca sa domáhal náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená konaním policajtov, ktoré spočívalo v nezákonnom obmedzení osobnej slobody žalobcu a spôsobením mu viacerých zranení pri realizovanom policajnom zákroku voči jeho osobe. Z takéhoto opisu rozhodujúcich skutočností vyplýva, že žalobca sa domáhal nároku na náhradu škody podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona o zodpovednosti za škodu (pokiaľ ide o nezákonné obmedzenie osobnej slobody) a podľa § 78 ods. 5 zákona o PZ, resp. podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona o zodpovednosti za škodu (pokiaľ ide o konanie policajtov spočívajúce v spôsobení zranení.) Vo všetkých prípadoch však zodpovedá za takéto konanie policajtov štát - Slovenská republika, a nie subjekt uvedený ako žalovaný v žalobe (Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.) Ani zo zvyšného obsahu žaloby nevyplýva, že by žalobca chcel žalovať o náhradu škody (aj) štát, a nie (iba) Ministerstvo vnútra SR. V žalobe tiež nie sú uvádzané žiadne právne ustanovenia, z ktorých by bolo možné záver o uplatnení nároku (aj) voči štátu, a nie (iba) voči ministerstvu vnútra učiniť. 14. Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.: II. ÚS 675/2016 z 12. 1. 2017 bolo (okrem iného) zrušené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.: 2 Cdo 161/2015 zo 14. 12. 2015. 15. V uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.: 2 Cdo 161/2015 zo 14. 12. 2015 bol vyslovený právny názor, podľa ktorého pri riešení otázky pasívnej vecnej legitimácie súd posudzuje, či žalovanému vo vzťahu k žalobcovi svedčí hmotnoprávna povinnosť. V tomto uznesení najvyšší súd konštatoval, že žalobca v žalobe označil za žalovaného ústredný orgán štátnej správy, teda právnickú osobu so samostatnou právnou subjektivitou, a pokiaľ neskôr dodatočne (žalobca) za žalovaného označil Slovenskú republiku v zastúpení týmto ústredným orgánom štátnej správy, nejde tak o spresnené, doplnené alebo opravené označenie v žalobe už skôr označeného účastníka konania, ale ide o označenie úplne iného (odlišného a nového) subjektu, ktorý v konaní doposiaľ nevystupoval. Ak žalobca mienil podať žalobu aj voči ďalšiemu účastníkovi mal navrhnúť, aby súd rozhodol o pripustení tohto účastníka do konania. Najvyšší súd ďalej uviedol, že poučovacia povinnosť súdu je obmedzená na poučenie účastníkov o ich procesných právach a povinnostiach, a zo žiadnych ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nemožno vyvodiť povinnosť súdu poučiť žalobcu o tom, že žalovaný nie je v spore pasívne vecne legitimovaný, nebolo by to poučením o procesných právach a povinnostiach, ale poučením o hmotnom práve, ktoré súd nie je povinný a ani oprávnený poskytnúť. 16. V náleze Ústavného súdu sp.zn.: II. ÚS 675/2016 z 12. 1. 2017 bolo síce uvedené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.: 2 Cdo 161/2015 zo 14. 12. 2015 zrušené, avšak aj v tomto náleze sa konštatuje, že ústredný orgán štátnej správy, ktorý v žalobe označil sťažovateľ za žalovaného nie je orgánom zodpovedným za škodu v zmysle zákona, a teda nie je ani nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (nie je ani pasívne vecne legitimovaný.) Preferujúc menej formálny prístup ústavný súd v tomto náleze spochybnil závery najvyššieho súdu, avšak len preto, že už zo samotnej žaloby vyplývalo, že sa ňou sťažovateľ ako žalobca domáhal zaplatenia sumy z právneho titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci podľa zákona o zodpovednosti za škodu, na ktoré ustanovenia v žalobe výslovne poukazoval, a z ktorej skutočnosti je tak zrejmá zodpovednosť štátu, aj keď súčasne v žalobe označil za pasívne vecne legitimovaný subjekt ústredný orgán štátnej správy. Práve túto skutočnosť považoval ústavný súd za podstatnú pre svoje rozhodnutie o zrušení uznesenia najvyššieho súdu. Ak bol totiž žalobcom (sťažovateľom) v žalobe ako žalovaný formálne označený len orgán oprávnený konať v mene štátu (ústredný orgán štátnej správy), pričom súčasne z obsahu žaloby zjavne vyplývalo, že smeruje proti štátu (z uvádzaných ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu), bolo podľa ústavného súdu na mieste, aby všeobecný súd pristúpil k aplikácii ustanovení civilného procesného kódexu o odstraňovaní vád podania (žaloby), pre jej nezrozumiteľnosť, resp. neurčitosť (vzhľadom na protichodné údaje v žalobe o tom, kto je žalovaný.) Teda podľa ústavného súdu mal správne súd prvého stupňa povinnosť sťažovateľa vyzvať (uznesením) na odstránenie vady žaloby spočívajúcej v jej nezrozumiteľnosti, a nie rovno zamietnuť žalobu. Vyššie súdne inštancie tento formalistický postup okresného súdu pritom odobrili. Ústavný súd ďalej uviedol, že v súvislosti s povinnosťou vyzvať žalobcu na odstránenie vady žaloby spočívajúce v jej nezrozumiteľnosti, mal prvoinštančný súd tiež poučovaciu povinnosť, ktorá je osobitne ustanovená zákonom v prípade realizácie výzvy na odstraňovanie vád podania, keď má súd aj poučiť žalobcu ako má odstrániť vady žaloby. Z uvedených dôvodov bolo teda toto uznesenie najvyššieho súdu zrušené. 17. V prejednávanom spore však nie sú naplnené vyššie uvedené podmienky, pretože kým v prípade ktorého sa týka nález ústavného súdu (a uznesenie najvyššieho súdu) bolo možné vo vzťahu k žalobe konštatovať existenciu vady spočívajúcej v jej nezrozumiteľnosti, resp. neurčitosti, ktorá bola daná tým,
že sa v nej žaloval jednak ústredný orgán štátnej správy, a jednak z jej obsahu súčasne vyplývalo, že sa žaluje aj štát, keďže žaloba obsahovala aj tvrdenia o tom, že sa uplatnený nárok na náhradu škody vyvodzuje zo zákona o zodpovednosti, pričom žalobca dokonca uvádzal jeho konkrétne ustanovenia, tak v tomto prípade žalobca v žalobe vôbec neuvádzal, na základe akého právneho predpisu si uplatňuje nárok na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, a ani inak z obsahu žaloby nevyplývalo, že má byť žalovaným (okrem ústredného orgánu štátnej správy) aj štát. Teda ani pri uplatnení takéhoto materiálneho prístupu v zmysle nálezu ústavného súdu nebolo možné dospieť k záveru o tom, že žalovaný je okrem ministerstva vnútra aj štát, a že teda pre túto nezrozumiteľnosť žaloby na mieste postup podľa § 129 CSP (výzva na odstránenie vady žaloby spojená so zákonom uloženou osobitnou poučovacou povinnosťou ako túto vadu žaloby odstrániť.) Zo žaloby vyplývalo ako žalovaný výlučne Ministerstvo vnútra SR. Preto vzhľadom na tieto iné okolnosti daného prípadu možno považovať vyššie uvedené právne závery vyslovené v uznesení Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 2 Cdo 161/2015 zo 14. 12. 2015, ktoré tunajší súd prevzal do odôvodnenia svojho rozsudku (podčiarknuté riadky) za relevantné aj v tomto konaní a tunajší súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje a odkazuje na nich. V tejto súvislosti tunajší súd poznamenáva, že hoci sa uvádzaná judikatúra týka prípadu, kde sa aplikoval výlučne zákon o zodpovednosti za škodu, je z hľadiska platnosti jeho záverov podstatných pre posúdenie tejto veci (absencia pasívnej vecnej legitimácie u žalovaného subjektu, keď miesto štátu žaloval ministerstvo vnútra) úplne irelevantné, či sa v tejto veci aplikuje zákon o PZ alebo zákon o zodpovednosti za škodu, alebo oba súčasne. 18. Tunajšiemu súdu je tiež známe obdobné rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp.zn.: II. ÚS 2048/09, v ktorom tento súd odmietajúc prepiaty formalizmus všeobecných súdov, pripúšťa dodatočné spresnenie, resp. doplnenie, či opravu označenia žalovaného v pôvodnej žalobe, avšak len v tom prípade, ak síce žalobca v žalobe za žalovaného označí orgán, ktorý koná v mene štátu, ale z obsahu žaloby je súčasne zrejmé, že sa domáha nároku na náhradu škody aj proti štátu (uvedením konkrétnych ustanovení zákona č. 58/1969 Zb., z ktorých možno usudzovať na to, že sa žaluje aj štát), pretože takéto okolnosti zakladajú nezrozumiteľnosť žaloby v tom, kto je vlastne žalobcom žalovaný, teda, že či štát alebo ústredný orgán štátnej správy, čo potom zakladá povinnosť prvoinštančného súdu vyzvať na odstránenie tejto vady žaloby, resp. legitimizuje (bez predchádzajúcej výzvy súdu) dodatočne uskutočnené spresnenie žaloby žalobcom.
19. Tunajší súd teda dospel k záveru, že žalobca v žalobe označil za žalovaného len ústredný orgán štátnej správy, teda právnickú osobu so samostatnou právnou subjektivitou, ktorá nie je pasívne vecne legitimnovaná, a pokiaľ neskôr dodatočne (žalobca) za žalovaného označil Slovenskú republiku v zastúpení týmto ústredným orgánom štátnej správy, nejde tak o spresnené, doplnené alebo opravené označenie v žalobe už skôr označeného účastníka konania, ale ide o označenie úplne iného (odlišného a nového) subjektu, ktorý v konaní doposiaľ nevystupoval. Ak žalobca mienil podať žalobu aj voči ďalšiemu účastníkovi mal navrhnúť, aby súd rozhodol o pripustení tohto účastníka do konania, čo (ani posudzujúc podľa obsahu) týmto podaním neurobil.
20. Prednostne, pre absenciu pasívnej vecnej legitimácie, tak musel súd podľa § 3 ods. 1 písm. b) a písm. d) zákona o zodpovednosti za škodu a § 78 ods. 5 zákona o PZ zamietnuť žalobu v celom rozsahu.
21. Súd rozhodol o náhrade trov konania podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z.z. - v znení neskorších predpisov, ďalej len „CSP“) v spojení s § 262 ods. 1 a ods. 2 CSP. Keďže žaloba bola zamietnutá v celom rozsahu, plne úspešným bol žalovaný, preto má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom súčasne súd vyslovil podľa § 262 ods. 2 CSP, že o konkrétnej výške tejto náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá príslušný súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach, o ktorom odvolaní bude rozhodovať Krajský súd v Žiline.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.