Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_21Co-163-2017.pdf
PDF · 96.38 KB
Case nature
Area
Subarea
21Co/163/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Antónie Kandravej v spore žalobcu H. P., A.. XX.XX.XXXX, W. F. XXXX/ XX, XXX XX F., právne zastúpeného: Peter Farkaš, advokátska kancelária spol. s. r. o., so sídlom Jahodová 6748/8, 080 01 Prešov, IČO: 36 855 928, proti žalovanej B. F., A.. XX.XX.XXXX, W. O. XXXX/ XX, XXX XX F.Š., právne zastúpenej JUDr. Janou Jančíkovou, advokátkou, so sídlom Tehelná 4, 056 01 Gelnica, o zaplatenie 35 530 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 20C/203/2015-264 zo dňa 05.05.2017 takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok. II. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% voči žalobcovi.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa domáhal žalobca voči žalovanej na tom skutkovom základe, že na jej peňažný účet vložil žalovanú sumu, ktorá mu nebola vrátená.
2. Skutkovo súd prvej inštancie ustálil, že v prejednávanej veci si žalobca uplatňuje nárok na zaplatenie sumy 35.530,- eur titulom bezdôvodného obohatenia. V konaní nebolo sporné, že žalobca a H. E. postupne v období od októbra 2013 do apríla 2014 zaslali na účet žalovanej sumu 35.530 eur. Žalobca pri svojej výpovedí uviedol, že sumu 35.000,- eur poskytol žalovanej ako pôžičku. Právny zástupca žalobcu uviedol, že pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu, tak pôvodný právny zástupca si to uplatnil síce z titulu zmluvy o pôžičke, avšak po odpovedi žalovanej túto právnu kvalifikáciu zmenil a to aj z dôvodu dôkazného bremena pri zmluve o pôžičke. Sumu, ktorú zaslal H. E. žalobca žiadnym spôsobom nešpecifikoval, iba predložil zmluvu o postúpení pohľadávky. Žalovaná počas celého konania popierala, aby jej žalobca poskytol pôžičku a aby sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila. Vo svojom vyjadrení poukázala na to, že suma 35.320,- eur zaslaná na jej účet bola pre jej syna P. F.. K týmto svojim tvrdeniam predložila viacero listinných dôkazov a boli vypočutý svedkovia
3. Právne vec súd prvej inštancie posúdil v zmysle ustanovenia § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že vykonaným dokazovaním hodnotiac dôkazy jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti súd dospel k záveru, že žalobe nemožno vyhovieť z týchto dôvodov: „V konaní bolo listinnými dôkazmi a výsluchmi svedkov preukázané, že peňažné prostriedky, ktoré boli zaslané na účet žalovanej, boli určené synovi žalovanej P. F., pričom účet žalovanej bol len platobným miestom. Táto skutočnosť vyplýva z výpisov z účtu žalovanej, keď väčšina výberov bola robená jej synom, ktorý v tom období pôsobil v F.. Napríklad výber dňa 11.4.2014 vo výške 32.000,- CZK bol vykonaný bezprostredne potom, čo žalobca vložil na účet žalovanej sumu 1.200,- eur. Je síce pravda, že výbery, resp. platby boli
vykonané aj v F. žalovanou, bolo to však kvôli tomu, že žalovaná tento účet využívala, keďže jej tam bol zasielaný príjem a sama na tento účet vkladala peňažné prostriedky. Skutočnosť, že sa jednalo o finančné prostriedky pre syna žalovanej nepochybne preukazuje aj to, že na tento účet zasielali peniaze aj iné osoby a to G. O., W. C., U. O., N. O., pričom napríklad pri jej vkladoch je v popise uvedený účel „pôžička P.“. Naopak žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že tieto peňažné prostriedky boli určené pre žalovanú. Zo žiadnych vykonaných dôkazov nevyplýva, aby medzi stranami došlo k uzavretiu ústnej zmluvy o pôžičke, na základe ktorej by žalobca na žiadosť žalovanej poskytol pôžičku. Ani spôsob, akým boli zaslané finančné prostriedky nenasvedčujú uzavretiu zmluvy o pôžičke. Je neštandardné, aby sa pôžička poskytovala tak ako uviedol žalobca, t.j. „koľko mal voľných“. Okrem toho žalovaná žalobcu skoro vôbec nepoznala. Podľa tvrdenia žalobcu sa zoznámili v roku 2013, a preto je ťažké uveriť žalobcovi, že peňažné prostriedky zaslané na účet žalovanej predstavovali pôžičku, ktorá bola uzatvorená iba ústne a ešte k tomu v tak značnej sume. Tieto vklady navyše neobsahujú žiaden popis, čo by sa pri ústnej pôžičke predpokladalo. Ak teda v konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané uzavretie zmluvy o pôžičke a peňažné prostriedky neboli zaslané na účet žalovanej omylom (to vylučuje výsluch žalobcu), súd je toho názoru, že peňažné prostriedky, a to aj od H. E., boli zaslané na účet žalovanej pre jej syna P. F.. Tu je potrebné prihliadnuť aj na časový aspekt, kedy došlo zasielaniu peňažných prostriedkov na účet žalovanej. Všetky platby boli vykonané v období, keď žalobca a syn žalovanej boli spoločníkmi v spoločnosti F. S., s.r.o., resp. F. S., s.r.o.. Teda sa dá predpokladať, že títo mali v tom čase medzi sebou vzájomne záväzkové vzťahy. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že nebolo preukázané, aby sa žalovaná úkor žalobcu bezdôvodne obohatila. Peňažne prostriedky, ktoré boli zaslane na účet žalovanej, boli určené pre jej syna P. F. a vyplývali z právneho vzťahu medzi ním a žalobcom , ktorí boli v tom čase spoločníkmi v spoločnosti F. S., s.r.o., resp. F. S., s.r.o. Súd preto žalobu ako nedôvodnú zamietol“.
4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspechu strán v spore, keď priznal úspešnej žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
5. Proti citovanému rozsudku bolo podané odvolanie zo strany žalobcu s poukazom na nepreskúmateľnosť rozhodnutia na to, že neboli vykonané navrhnuté dôkazy, ako aj s poukazom na nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie. Žalobca poukázal na to, že z dokazovania vyplýva, že došlo k splneniu všetkých zákonom stanovených podmienok k naplneniu skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia. Bolo preukázané, že poskytol žalovaný vkladom na jej bankový účet finančné prostriedky, ktoré táto získala bez právneho dôvodu. Napriek skutočnosti, že k účtu boli vydané dve debetné platobné karty, tieto boli vydané výlučne na meno žalovanej a nikto okrem nej nemal dispozičné oprávnenie k tomuto účtu. Výpoveď syna žalovanej nie je dôveryhodná vzhľadom na jeho príbuzenský pomer k žalovanej, pričom ani výsluchy svedka či iné listinné dôkazy nepreukázali skutočnosť, že finančné prostriedky poskytnuté žalobcom boli určené jej synovi, nie žalovanej. Súd prvej inštancie nevykonal navrhnutý dôkaz, podľa ktorého by mohli byť zistené údaje, ktoré by jednoznačne určili konečného príjemcu finančných prostriedkov. Z týchto dôvodov navrhoval, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie, prípadne vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Žalovaná poukázala na správne vyhodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie, pričom poukázala na skutočnosť, že medzi ňou a žalobcom neexistoval žiaden vzťah, nebola medzi nimi uzavretá žiadna zmluva a finančné prostriedky zaslané na jej účet boli určené pre jej syna, preto nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu z jej strany na úkor žalobcu. Je nelogické tvrdenie, že pokiaľ žalovaná mala vystavené dve bankové karty, mohla nimi len ona disponovať. Je normálne, že jednu bankovú kartu zverila svojmu synovi, ktorý tento účet využíval, pričom ani na Slovensku ani v zahraničí sa nevyžaduje preukázanie totožnosti držiteľa platobnej karty pri bežnom používaní. Ako vyplýva z výpisov väčšina výberov bola robená v F., kde sa zdržiaval práve jej syn a to, že kartu mal k dispozícii svedčí aj to, že v jeden deň boli robené výbery dvoma kartami na rozličných miestach v značnej vzdialenosti od seba. Vykonané dokazovanie preukázalo to, že jej bankový účet bol len platobným miestom pre plnenie žalobcu voči jej synovi, pričom v konaní neboli zistené konkrétne skutočnosti, ktoré by spochybňovali dôveryhodnosť jej syna ako svedka v danej veci. Preto neprihliadnuť na jeho výpoveď len z dôvodu, že je jej synom nie je dôvodné. Z týchto dôvodov žiadala potvrdiť napadnutý rozsudok a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca vo svojom podaní k vyjadreniu žalovanej zotrval na svojich stanoviskách a poukázal, že platobné karty boli vydané výlučne na meno žalovanej, pričom to, že tieto finančné prostriedky mal použiť jej syn je len nepreukázaným tvrdením žalovanej.
7. K uvedenému žalovaná uviedla, že tvrdenia, že karta bola užívaná jej synom nie je nepodložené ani nepreukázané ako to vyplýva zo skutočnosti, že v jeden deň boli rozdielne karty použité v dvoch miestach vzdialených od seba niekoľko 100 kilometrov a nemala dôvod nevyhovieť želaniu syna, aby nemohol využívať jej bankový účet vzhľadom na ich rodinné väzby. Z týchto dôvodov žiadala opätovne napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.
8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
11. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .
12. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. CSP(Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.
14. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu
15. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery
16. Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 185 CSP), nie účastníkov konania. Ak teda súd prvej inštancie odmietol vykonať navrhnuté dôkazy s odôvodnením, že by sa nimi mali preukázať skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia, konal v rámci svojej právomoci.
17. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd jednou so všeobecných záruk spravodlivého prejednania veci pred súdom je zásada „rovnosti zbraní“. Táto zásada zabezpečuje, aby v súdnom konaní mali jeho účastníci rovnaké postavenie. „Rovnosť zbraní“ spočívajúca v rovnakom postavení účastníkov súdneho konania sa prejavuje v procesnoprávnom postavení účastníkov konania, v spôsobe a rozsahu dokazovania a v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva. Zachovanie „rovnosti zbraní“ z pohľadu spôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj oprávnenia účastníkov konania navrhovať dôkazy. Možnosť navrhovania dôkazov je spojená s princípom dôkazného bremena, ktorého úspešnosť sa v súdnom spore viaže na schopnosť predložiť adekvátne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Výber dôkazných prostriedkov je na vôli účastníka konania, no o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané a ktoré nie, rozhoduje súd podľa svojej voľnej úvahy. Obsahom záruky na spravodlivý súdny proces z pohľadu oprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie tejto voľnej úvahy súdu. Týmto limitom je požiadavka, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo vykonanie iných dôkazov nepostavilo účastníka konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s jeho odporcom v súdnom spore (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Feldbrugge c. Holandsko z roku 1986). V súvislosti s rozhodnutím súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie, to teda znamená, že účastník konania nesmie byť týmto rozhodnutím znevýhodnený oproti druhému účastníkovi. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nevykonanie účastníkom navrhnutého dôkazu môže byť porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie dokonca aj bez priamej spojitosti s porušením zásady „rovnosti zbraní“. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze z 26. januára 2010 sp. zn. III. ÚS 332/09 vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ak tento mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Nakoľko skutkový stav bol pre rozhodnutie vo veci ustálený ako dôvodný je nepochybne nutné zhodnotiť postup súdu prvej inštancie, keď zamietol návrh žalobcu na vyžiadanie údajov o konečnom príjemcovi prostriedkov z výberov z bankového účtu.
18. K odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd poukazuje, že odvolaním žalobca len opätovne poukazoval na svoje tvrdenia, ktoré prednášal počas konania vo veci samej. Ako vyplýva z odôvodnenia súdu prvej inštancie, konajúci súd sa precízne vyporiadal z argumentmi znášanými žalobcom v konaní pred ním, pričom žiadne iné skutočnosti v konaní pred odvolacím súdom nevzniesol, na ktoré by už
nebol dal argument súd prvej inštancie. Odvolací súd preto v celom rozsahu poukazuje na presvedčivé odôvodnenie súdu prvej inštancie. Správne skonštatoval súd prvej inštancie, že dôkaz o tom kto vyberal finančné prostriedky je nevykonateľný, nakoľko nemožno s časovým odstupom viacerých rokov presne určiť kto vyberal peniaze z bankomatu.
19. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP, kedy v odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná.
20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).