Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Co-394-2017.pdf
PDF · 104.28 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/394/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcov: 1/ A. G., rodená F., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX K., E. L. XXXX/XX, 2/ A. G., narodený XX. XX. XXXX, bytom XXX XX K., T. Y. XXXX/X, 3/ D. G., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX K., E. L. XXXX/ XX a 4/ J. G., narodený XX.XX,XXXX, bytom XXX XX K., E. L. XXXX/XX, ako právni nástupcovia
- univerzálni sukcesori do práv pôvodného žalobcu: A. G., narodený XX.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom XXX XX K.. E. XXX/XX, všetci žalobcovia 1/, 2/, 3/ a 4/ zastúpení splnomocneným advokátom Mgr. Martinom Jankovičovom, so sídlom Advokátska kancelária 050 01 Revúca, Železničná 257/19, proti žalovaným: 1/ Y. B., narodená XX.XX.XXXX, bytom K., bez evidovanej adresy pobytu, 2/ E. B., narodený XX.XX.XXXX, bytom K., bez evidovanej adresy pobytu, o zaplatenie 1 769,41 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Revúca č. k. 3C/91/2012-176 zo dňa 09.10.2012, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Revúca č. k. 3C/91/2012-176 zo dňa 09. 10. 2012, vo výroku I., ktorým súd uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcom 1/, 2/, 3/ a 4/ sumu 1748,33 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1 748,33 eur od 10.08.2012 do zaplatenia, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a vo výroku III. o trovách prvoinštančného konania p o t v r d z u j e ; s tým, že žalovaní 1/ a 2/ sú spoločne a nerozdielne povinní plniť spoločne a nerozdielne žalobcom 1/, 2/, 3/ a 4/.
II. Výroku II. rozsudku Okresného súdu Revúca č. k. 3C/91/2012-176 zo dňa 09.10. 2012, ktorým vo zvyšnej časti žalobu žalobcov zamietol, sa nedotýka.
III. Žalovaní 1/ a 2/ s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom 1/, 2/, 3/ a 4/ spoločne a nerozdielne náhradu trov odvolacieho aj dovolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozsudkom výrokom I. uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť vtedajšiemu žalobcovi sumu 1 748,33 eur s úrokom z omeškania 8,75 % ročne od 10.08.2012 až do zaplatenia titulom úhrady za užívanie bytu vo vlastníctve pôvodného žalobcu v období január 2010 až október 2010, vrátane i nedoplatku za vyúčtovanie úhrad za rok 2009. Výrokom II. rozsudku súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti, ktorou sa pôvodný žalobca domáhal voči žalovaným 1/ a 2/ aj zaplatenia poplatku do fondu prevádzky údržby a opráv, ako aj zaplatenia poplatku z omeškania, zamietol a výrokom III. rozsudku rozhodol o náhrade trov prvoinštančného konania a procesne neúspešným žalovaným 1/ a 2/ súd uložil povinnosť nahradiť pôvodnému žalobcovi trovy konania vo výške 106,- eur, v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení
rozsudku súd uviedol, že pôvodný žalobca, ako vlastník bytu číslo XX, nachádzajúceho sa na X. poschodí v obytnom dome na ulici E. č. XXX/XX v K. a zapísaného na LV č. XXXX, k.ú. K., prenajal pôvodnou zmluvou o nájme zo dňa 19. 7. 2006 predmetný byt žalovaným 1/ a 2/, ako nájomníkom, na obdobie od 1. 8. 2006 do 31. 12. 2007. Po ukončení nájmu bytu v zmysle predmetnej nájomnej zmluvy žalovaná 1/ a žalovaný 2/, ako manželia, aj naďalej užívali tento byt. Náklady spojené s užívaním bytu pre správcu bytu však platil žalobca, ktoré mu mali žalovaní 1/ a 2/ refundovať a predmetom daného sporu bol nárok na úhradu nákladov spojených s užívaním bytu za mesiace január až október roku 2010. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že pokiaľ ide o písomne vyhotovenú nájomnú zmluvu, predloženú v konaní žalobcom, súd ju považoval za absolútne neplatnú pre absenciu podstatnej náležitosti každej nájomnej zmluvy a to určenia výšky nájomného. Dohodnutie výšky nájomného je podstatná náležitosť každej nájomnej zmluvy a keďže tak, ako vyplýva z obsahu predloženej zmluvy o nájme, nebola táto dohodnutá, súd ju s poukazom na ustanovenie § 686 ods. 1 Občianskeho zákonníka považoval za absolútne neplatný právny úkon. Okrem toho súd konštatoval, že aj pokiaľ by zmluvu považoval za platnú, nájomný vzťah bol uzavretý iba na určitú dobu a uplynutím dohodnutej doby nájmu bytu došlo ku skončeniu nájomného vzťahu. Pokiaľ žalovaní v 1. a 2. rade naďalej užívali byt bez nájomnej zmluvy, súd vylúčil aj konkludentné uzatvorenie nájomnej zmluvy, pretože aj keď súd pripustil, že nájomná zmluva môže byť uzavretá aj v ústnej forme, avšak ani z výpovedí strán sporu nevyplýva, či bola a v takej výške dojednávaná výška nájomného a tak aj v prípadne ústne dojednanej nájomnej zmluvy by bola táto pre nedostatok podstatnej náležitosti každej zmluvy o nájme - dohody o výške nájomného, neplatná. Súd prvej inštancie potom v odôvodnení rozsudku zhrnul, že pokiaľ v rozhodnom období pre toto konanie, teda v roku 2009 a 2010 medzi stranami sporu neexistoval nájomný vzťah založený akoukoľvek nájomnou zmluvou uzatvorenou v písanej či ústnej podobe, súd právny vzťah medzi stranami sporu právne posúdil podľa ustanovenia § 659 Občianskeho zákonníka a mal za to, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu ústnej zmluvy o poskytnutí bytu do bezodplatného užívania žalovanými, čo nie je v podstate nič iné, ako uzavretie zmluvy o výpožičke. V rámci zmluvy o výpožičke bežné náklady spojené s užívaním bytu (platby za dodávané energie a plnenia spojené s užívaním bytu) platí vypožičiavateľ, teda žalovaní 1/ a 2/. Predmetom výpožičky v danom prípade bola nehnuteľnosť s tým, že pri výpožičke požičiavateľ (pôvodný žalobca) dočasne a bezplatne vypožičiava predmet výpožičky do užívania vypožičiavateľom (žalovaným v 1. a 2. rade). Na základe zmluvy o výpožičke boli tak žalovaní v 1. a 2. rade povinní platiť za platby spojené s užívaním predmetného bytu, čo sú v podstate bežné náklady spojené s užívaním predmetného bytu. Súd tak považoval nárok žalobcu v tomto smere za preukázaný a to jednak predloženými listinnými dôkazmi - pokladničnými dokladmi, z ktorých vyplývajú platby v roku 2010 zaplatené žalobcom do pokladne stavebného bytového družstva, ako správcu bytového domu, ako aj vyjadrenie Stavebného bytového družstva Revúca zo dňa 19. 9. 2012. Súd však nepriznal žalobcovi celú výšku úhrad, ktoré platil podľa mesačného predpisu bytovému družstvu, pretože mal za to, že preddavky do fondu prevádzky, údržby a opráv je povinný platiť iba vlastník bytu a to s poukazom na ustanovenie § 10 ods. 1 zákona číslo 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. V tejto časti súd žalobu zamietol ako nedôvodnú (ide o sumu 11,75 eur + suma 0,66 eur krát 10 mesiacov - ako výška tvorby fondu opráv). Pokiaľ sa tak žalobca domáhal voči žalovaným zaplatenia sumy 1769,41 eur, súd mu priznal iba nárok na zaplatenie sumy 1748,33 eur a v zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Ďalej súd konštatoval, že žalovaní 1/ a 2/, ktorí žalovanú sumu neuhradili, sú s jej zaplatením v omeškaní, avšak v konaní nebolo preukázané, že by medzi stranami sporu bola dohodnutá splatnosť jednotlivých úhrad. Súd preto priznal pôvodnému žalobcovi úroky z omeškania podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v zákonnej výške 8,75 % odo dňa 10.08.2012, ako dňa nasledujúce po tom, ako bol žalovaným 1/ a 2/ doručený návrh v predmetnej právnej veci. Súd nepriznal pôvodnému žalobcovi poplatok z omeškania tak, ako ho žiadal, pretože tento by prichádzal do úvahy iba pri omeškaní s platením nájomného a úhrad za plnenia poskytnuté s užívaním bytu v rámci nájomného vzťahu, pričom súd právne konštatoval, že v danom prípade nájomný vzťah medzi stranami sporu nevznikol. V závere odôvodnenia rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal s námietkami žalovaných v 1. a 2/, ktorí namietali, že majú uzavretú zmluvu o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy so žalobcom, na základe ktorej sa domnievali, že sú vlastníkmi bytu. Súd uviedol, že uzavretie zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy samo osebe ešte nezakladá vlastnícke právo žalovaných k predmetnému bytu. Zakladá iba povinnosť pre budúceho predávajúceho uzatvoriť v určitej lehote kúpnu zmluvu ohľadom bytu, avšak táto skutočnosť v spore preukázaná nebola. Pokiaľ ide o námietku žalovanej 1/, že zaplatila žalobcovi sumu 1300 eur, súd uviedol, že táto skutočnosť bola v spore preukázaná a nepopieral ju ani žalobca, avšak zaplatená suma sa týkala vyrovnania nedoplatkov za byt za iné obdobie, ako je predmetom tohto sporu, čo mal súd preukázané zo spisu Okresného súdu Revúca vedeného pod sp. zn. 4C/11/2010, kde bolo
predmetom konania zaplatenie poplatkov za byt za obdobie roku 2009 a predmetné konanie bolo pre vyrovnanie nedoplatkov zo strany žalovanej 1/ zastavané na základe späťvzatia žaloby. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. v znení platnom a účinnom v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie a konštatoval, že žalobca bol takmer v plnej miere so svojím nárokom úspešný, neúspešný bol iba v nepatrnej časti, preto mu súd priznal plnú náhradu trov konania voči žalovaným v 1. a 2. rade vo výške 106 eur, čo predstavuje žalobcom zaplatený súdny poplatok za žalobu.
2. Voči predmetnému rozsudku podali žalovaní v 1. a 2. rade odvolanie v zákonnej lehote a uviedli, že rozhodnutie súdu prvej inštancie sa nezakladá na pravde, lebo „chcú predložiť všetky ústrižky, ktoré platili na nájom za rok 2009 a 2010“. Uviedli, že sú si vedomí, že byt odkúpili od žalobcu, za tento byt aj platili a majú záujem predložiť na pojednávaní „ostatnú dokumentáciu, ústrižky a šeky, čo platili aj za odkúpenie bytu, aj za nájom“. V závere odvolania uviedli, že „vôbec nechápu, aké peniaze od nich žalobca vyžaduje“.
3. Pôvodný žalobca sa k odvolaniu žalovaných 1/ a 2/ vyjadril len v stručnosti a uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za riadne odôvodnený a správny, vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci. Sumy, ktoré uvádzajú žalovaní v odvolaní, boli súdom riadne vyhodnotené, konkrétne sa jedná o sumu 1 300 eur, o ktorej žalovaní predložili súdu príslušné doklady, pričom s touto sumou sa súd riadne vysporiadal s tým, že sa týkala vyrovnania nedoplatkov za byt za iné obdobie, ako je predmetom tohto konania. Dokazovaním súd dospel k správnemu záveru, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi sumu 1 748,23 eur s príslušenstvom uvedeným v predmetnom rozsudku. Na základe uvedeného potom pôvodný žalobca navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalovaných 1/ a 2/ v celom rozsahu zamietol a potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie.
4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom výroku I., ako aj v súvisiacom výroku III. o trovách prvoinštančného konania podľa ustanovenia podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
5. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
6. Podľa ustanovenia § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
7. Podľa ustanovenia § 470 ods. 4 CSP konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo.
8. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že odo dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť nový procesný predpis zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. V zmysle intertemporálneho ustanovenia § 470 ods. 1 CSP sa ustanovenia Civilného sporového poriadku aplikujú aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
9. Odvolací súd predovšetkým konštatuje neskoršie právne významné skutočnosti, ktoré nastali po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie a mali vplyv na hmotnoprávnu i procesnú subjektivitu strany sporu - pôvodného žalobcu.
10. Odvolací súd o podanom odvolaní žalovaných 1/ a 2/ rozhodol rozsudkom č.k. 14Co/455/2012-199, ktorý verejne vyhlásil dňa 11.06.2013.
11. Voči predmetnému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici podala dovolanie manželka pôvodného žalobcu, ktorý zomrel dňa 18.04.2013, z dôvodu, že odvolací súd konal s účastníkom, ktorý
už v danom čase nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, nakoľko táto zanikla smrťou. V dovolaní manželka pôvodného žalobcu, ako jedna z dedičiek, uviedla, že dedičské konanie po pôvodnom žalobcovi, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX,. bolo vedené na Notárskom úrade JUDr. Ivana Strinku pod sp. zn. 4D 192/2013, Dnot 121/2013 a predmetné dedičské konanie bolo zastavené z dôvodu, že poručiteľ nezanechal žiadny majetok. Ako zákonní dedičia po zomrelom žalobcovi prichádzajú do úvahy : 1/ A. G., rodená F., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX K., E. L. XXXX/XX., ako manželka poručiteľa, 2/ A. G., narodený XX. XX. XXXX, bytom XXX XX K., T. Y. XXXX/X, ako syn poručiteľa, 3/ D. G., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX K., E. L. XXXX/XX, ako syn poručiteľa a 4/ J. G., narodený XX.XX,XXXX, bytom XXX XX K., E. L. XXXX/XX, ako syn poručiteľa, ako zákonní dedičia a súčasne univerzálni sukcesori do práv a povinností pôvodného žalobcu, s ktorými dovolací súd už konal ako s terajšími žalobcami 1/, 2/, 3/ a 4/.
12. O podanom dovolaní rozhodol Najvyšší súd SR uznesením č.k. 2 Cdo 174/2016- 259 zo dňa 29.06.2017, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11. júna 2013 pod sp. zn. 14Co/455/2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu zistenia procesnej vady odvolacieho konania podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. b/ a f/ O.s.p., na ktorú dovolací súd musel prihliadnuť. Dovolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie, ktorý vykonal procesné úkony smerujúce k doručeniu stranám sporu jednak uznesenia dovolacieho súdu, ako aj žalovaným 1/ a 2/ vyjadrenia pôvodného žalobcu k ich odvolaniu s poučením o ich práve vyjadriť sa k tomuto procesnému podaniu pôvodného žalobcu. Následne súd prvej inštancie opätovne predložil spis odvolaciemu súdu za účelom rozhodnutia o odvolaní žalovaných 1/ a 2/ zo dňa 10.10.2012 voči rozsudku Okresného súdu Revúca č.k. 3C/91/2012-176 zo dňa 09.10.2012.
13. Po konštatovaní uvedených skutočností sa následne odvolací súd zameral na vecný prieskum správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a to v rozsahu podaného odvolania žalovaných 1/ a 2/. Odvolací súd poznamenáva, že v sporovom konaní je odvolací súd striktne viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379 a § 380 Civilného sporového poriadku).
14. Po preskúmaní vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na základe skutočností zistených a preukázaných v konaní pred okresným súdom, možno vyvodiť právny záver, že medzi účastníkmi - pôvodným žalobcom a žalovanými 1/ a 2/, došlo v rozhodnom období, ktoré je predmetom tohto sporu, k ústnej dohode, na základe ktorej vzniklo žalovaným 1/,2/ právo užívania bytu vlastnícky patriaceho v rokoch 2009 a 2010 pôvodnému žalobcovi. Doba tohto užívania účastníkmi nebola konkrétne určená, preto sa má za to, že šlo o užívanie na dobu neurčitú. Výsledky dokazovania vykonaného prvoinštančným súdom jednoznačne preukázali, že úhrady za služby spojené s užívaním bytu v žalovanom období, t.j. v období január 2010 až august 2010 (pri zohľadnení aj nedoplatku za rok 2009), uhrádzal pôvodný žalobca, ktorému žalovaní 1/ a 2/, napriek tomu, že byt užívali, neplatili za toto užívanie bytu žiadnu odplatu. Žalovaní 1/,2/ byt užívali aj v roku 2009, v ktorom na základe vyúčtovania úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu vznikol nedoplatok 80,05 eur, na úhrade ktorého sa žalovaní 1/ a 2/ taktiež nepodieľali.
15. Odvolací súd, pokiaľ reaguje na konkrétne odvolacie argumenty žalovaných 1/ a 2/ (rešpektujúc znenie ustanovenia § 387 ods. 3 CSP), konštatuje, že odvolatelia ani v odvolacom konaní nepredložili žiaden listinný dôkaz, ktorý by mal potenciál spochybniť dôvodnosť, teda právny základ, či aspoň výšku žalobcom uplatneného nároku voči nim. Pokiaľ žalovaní v odvolaní uvádzajú, že „chcú predložiť ostatnú dokumentáciu a ústrižky a šeky“, odvolací súd konštatuje, že mali možnosť všetky dôkazy, spochybňujúce, alebo aspoň oslabujúce nárok pôvodného žalobcu voči nim uplatnený, predložiť už v štádiu prvoinštančného konania, pričom podstatné je, že odvolací súd mal z obsahu zápisnice z posledného pojednávania pred vyhlásením meritórneho rozsudku súdu prvej inštancie preukázané, že strany spory, teda aj žalovaní 1/ a 2/, boli súdom riadne pred vyhlásením dokazovania za skončené, poučení v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. v znení platnom a účinnom v čase vyhlásenia rozsudku okresného súdu v tom smere, že účastníci konania sú povinní všetky dôkazy predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, s tým, že na dôkazy predložené a označené neskôr, súd neprihliada. Okrem toho, odvolací súd poznamenáva, že v štádiu prvoinštančného konania sa súd riadne vysporiadal s dôkazmi o zaplatení sumy 1.300 eur, predloženými zo strany žalovaných 1/ a 2/, pričom aj v odôvodnení rozsudku súd uviedol, že ide o platby za byt za iné obdobie, ako je predmetom tohto konkrétneho sporu a predmetnú sumu zaplatili žalovaní žalobcovi ako nedoplatok za užívanie bytu v spore Okresného súdu Revúca sp. zn. 4C/11/2010, čím
aj žalovaní docielili, že pôvodný žalobca následne predmetné konanie žiadal zastaviť a vzal návrh voči žalovaným v celom rozsahu späť. Rovnako odvolací súd považuje za nedôvodný aj posledný z odvolacích argumentov a to, pokiaľ žalovaní 1/ a 2/ uviedli, že sú vo vedomí, že byt od pôvodného žalobcu odkúpili. Tento argument však v štádiu prvoinštančného konania ničím neosvedčili, pretože pokiaľ predložili ako listinný dôkaz pred okresným súdom zmluvu o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy, uzavretú medzi žalovanou 1/ a pôvodným žalobcom, ktorá však nie je datovaná, správne súd prvej inštancie konštatoval v odôvodnení rozsudku, že len samotné uzatvorenie zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy nezakladá vlastnícke právo žalovaných 1/ a 2/. Žalovaní nepreukázali, že by skutočne následne uzatvorili s pôvodným žalobcom, ako vlastníkom predmetného bytu, aj samotnú kúpnu zmluvu, respektíve zmluvu o prevode vlastníckeho práva k tomuto bytu, pričom následne sa vyžaduje pre právnu účinnosť takejto zmluvy ešte povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Až takáto právna skutočnosť by založili vlastnícke právo žalovaných 1/ a 2/ k spornému bytu, respektíve niektorého z nich. Uzavretie kúpnej zmluvy s pôvodným žalobcom žalovaní nepreukázali a v čase konania mal prvoinštančný súd preukázané výpisom z katastra nehnuteľností, že byt, ktorého sa spor týka, vlastnícky patril pôvodnému žalobcovi.
16. Rozhodnutie okresného súdu, pokiaľ čiastočne vyhovel návrhu pôvodného žalobcu a uložil žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť za užívanie bytu náklady spojené s užívaním bytu v sume 1.748,33 eur s príslušným úrokom z omeškania, je náležite odôvodnené a podložené skutkovými i právnymi argumentmi, ktoré sa odvolaciemu súdu nejavia ako svojvoľné, či nesprávne. Odvolací súd nezistil skutočnosti svedčiace o inom skutkovom stave, z ktorého by bolo potrebné vyvodiť iný právny záver, vzhľadom aj na tú skutočnosť, že ani v odvolacom konaní žalovaní 1/, 2/ neosvedčili dôvodnosť ich obrany. Iné ako okresným súdom vykonané a vyhodnotené dôkazy nenavrhli, preto ich odvolanie nebolo dôvodné a odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku I., ako aj v súvisiacom výroku III. o trovách prvoinštančného konania, podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, pričom však odvolací súd doplnil pôvodný výrok I. a III. rozsudku okresného súdu tak, aby práva a povinnosti uložené súdom zodpovedali aktuálnej aktívnej a pasívnej vecnej legitimácii strán sporu. Nakoľko v súčasnosti sú na strane žalobcov viacerí právni nástupcovia, ako sukcesori do práv a povinností pôvodného žalobcu, odvolací súd uložil žalovaným 1/ a 2/, ako solidárnym povinným subjektom povinnosť plniť spoločne a nerozdielne žalobcom 1/ až 4/, ako solidárnym nositeľom práva po pôvodnom žalobcovi a to taktiež spoločne a nerozdielne. Solidárni dlžníci (žalovaní 1/ a 2/) sú povinní spoločne a nerozdielne splniť svoj dlh solidárnym oprávneným na prijatie plnenia, pričom ktorýkoľvek zo solidárnych veriteľov (žalobcovia 1/ až 4/), je oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek zo žalovaných, pričom plnením hoci len jedného zo žalovaných ktorémukoľvek zo žalobcov 1/ až 4/ dlh žalovaných 1/ a 2/ zaniká (§ 511 ods. 1 a § 513 Občianskeho zákonníka). Vo zvyšnej, odvolaním nenapadnutej časti (vo výroku II.) zostáva rozsudok prvoinštančného súdu nedotknutý.
17. O nároku na náhradu trov odvolacieho, ako aj dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP (trovy odvolacieho konania) a podľa ustanovenia § 453 ods. 3 CSP (trovy dovolacieho konania) podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 CSP) a vyslovil, že žalovaní 1/ a 2/, ako procesne neúspešná strana sporu tak v odvolacom, ako aj v dovolacom konaní, sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom 1/, 2/, 3/ a 4/ náhradu trov odvolacieho a aj dovolacieho konania v rozsahu 100 % a to v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške, v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP, po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).