Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/89/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35831154 právne zastúpený advokátom JUDr. Jánom Šoltésom, so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, proti žalovanej: Y. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XX, A. F., o zaplatenie 1.812,87 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 20. 10. 2017 čk.7C70/2016-53 takto jednohlasne

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.: „Konanie v časti o zaplatenie sumy 337,92 Eur z a s t a v u j e .

Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 942,37 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne

- zo sumy 1.272,37 Eur od 03.06.2013 do 25.08.2016,

- zo sumy 1.242,37 Eur od 26.08.2016 do 26.09.2016,

- zo sumy 1.212,37 Eur od 27.09.2016 do 28.10.2016,

- zo sumy 1.182,37 Eur od 29.10.2016 do 25.11.2016,

- zo sumy 1.152,37 Eur od 26.11.2016 do 20.12.2016,

- zo sumy 1.122,37 Eur od 21.12.2016 do 27.01.2017,

- zo sumy 1.092,37 Eur od 28.01.2017 do 27.03.2017,

- zo sumy 1.047,37 Eur od 28.03.2017 do 26.04.2017,

- zo sumy 1.017,37 Eur od 27.04.2017 do 30.06.2017,

- zo sumy 987,37 Eur od 01.07.2017 do 27.07.2017,

- zo sumy 942,37 Eur od 28.07.2017 do zaplatenia,

a to v splátkach po 40,- Eur mesačne splatných vždy do konca kalendárneho mesiaca počnúc mesiacom, v ktorom nadobudne tento rozsudok právoplatnosť, až do úplného vyrovnania dlhu s tým, že omeškanie s plnením čo i len jednej zo splátok má za následok splatnosť celého plnenia.

V prevyšujúcom rozsahu žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 40 %“.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 1 ods.2, § 9 ods.2, § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, § 52 ods.1,2,3,4 § 54 ods.1,2 § 565, § 517 ods.1,2 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. účinného od 1.2.2013, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

3. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou vznikol občianskoprávny vzťah zo zmluvy o pôžičke, na základe ktorej právny predchodca žalobcu ako veriteľ poskytol žalovanej ako dlžníčke pôžičku 1.996,37 Eur, ktorú sa žalovaná zaviazala vrátiť veriteľovi spolu s úrokmi a to zaplatením 61 mesačných splátok po 54,29 Eur. Vzniknutý právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou posúdil ako vzťah spotrebiteľský, keďže žalobca vystupoval ako osoba konajúca v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaná ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Zistil, že v predmetnej úverovej zmluve absentuje údaj o výške splátok istiny, úrokov a iných poplatkov podľa termínu ich splatnosti. Takto v zmluve uvádzaný údaj je neurčitý, pretože ž neho nie je zrejme koľko z každej splátky sa započítava na istinu, na úrok a na poplatok. Zákon v tomto smere nenapĺňa ani ustanovenie bodu 6.3 VOP, podľa ktorého v jednotlivých splátkach je zahrnutý dohodnutý anuitný úrok, príslušná časť istiny a poistenie. Súd zároveň zistil, že zmluva neobsahuje ani údaj o termíne konečnej splatnosti úveru. Podľa názoru súdu je nevyhnutné, aby bol v zmluve uvedený osobitný údaj o dátume ( deň, mesiac, rok) kedy je splatná posledná splátka, teda uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru. Konštatoval, že zmluva o úvere je písaná veľmi malým, takmer nečitateľným písmom a rovnako tak pripojené všeobecné obchodné podmienky, ktoré neboli so spotrebiteľom individuálne vyjednané a nebolo preukázané ani ich oboznámenie so spotrebiteľom. Z dôvodu, že zmluva neobsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods.2 písm. f) a k) zákona o spotrebiteľských úverov, považoval spotrebiteľský úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona za úver poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov. Žalobca má preto právo len na vrátenie rozdielu medzi reálne poskytnutými finančnými prostriedkami vo výške 1.996,37 Eur a žalovanou uhradenou sumou 1.054 Eur ( 724,19 Eur zaplatených do podania žaloby a 330 Eur zaplatených po podaní žaloby). Žalobcovi preto priznal nárok na zaplatenie istiny 942,37 Eur s príslušným úrokom z omeškania a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol ako nedôvodnú. O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 s prihliadnutím na ustanovenie § 256 CSP. Žalobca bol úspešný v rozsahu 70% z pôvodne uplatneného nároku, po zarátaní úspechu žalovaného v rozsahu 30% žalobcom uplatneného práva, súd zaviazal žalovanú na zaplatenie náhrady trov konania v rozsahu 40%. 4. Proti tomuto rozsudku, proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že žalovaná v konaní nárok nerosporovala a žalobcom uplatnený nárok v podaní adresovanom súdu 16.11.2016 uznala. Z vyjadrenia žalovanej nie je možné dospieť k inému záveru ako k tomu, že nárok, ktorého zaplatenie je predmetom sporu žalovaná uznáva. Nakoľko boli splnené zákonné podmienky pre rozhodnutie rozsudkom pre uznanie nároku, súd prvej inštancie na základe uznávacieho prejavu žalovanej o tomto spore mal rozhodnúť rozsudkom pre uznanie nároku podľa § 282 CSP. Navrhol aby odvolací súd v napadnutej časti rozsudok zmenil, žalobe vyhovel v celom rozsahu a zaviazal žalovanú k zaplateniu dlhu formou splátok po 40 Eur mesačne až do úplného vyrovnania dlhu s tým, že omeškanie s plnením čo i len jednej zo splátok má za následok splatnosť celého plnenia. Uplatnil si aj náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania. 5. Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní ( § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. civilný sporový poriadok ďalej len vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 378 § 379 a § 380 vec prejednal bez nariadenia pojednávania ( § 385 a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. Odvolací súd z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Bratislava 1, vložka č. 26033/b oddiel s.r.o., zistil, že na strane žalobcu došlo k zmene jeho obchodného mena a to, z Intrum Justitia Slovakia s.r.o., na Intrum Slovakia s.r.o., počnúc od 17.2.2018 ( č. l. 72 spisu).

8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaním nesprávnym právnym posúdením, to či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v oprávnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky IIUS/78/05). Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu na základe, ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedali vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia ma podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. 9. Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že predmetná vec sa týka sporu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch vzhľadom na čas vzniku zmluvy (21.1.2012). Túto skutočnosť nenamietal ani žalobca v odvolaní.

10. Nie je sporné, že ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka. Tou sa rozumie každá zmluva medzi dodávateľom a spotrebiteľom ( § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka).

11. Právny predchodca žalobcu podľa údajov z obchodného registra v čase uzavretia zmluvy poskytoval úvery a pôžičky z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom a žalovaná nesledovala použiť prostriedky z pôžičky na obchodnú alebo inú podnikateľskú činnosť. Z obsahu spisu možno urobiť záver, že ide o typovú zmluvu.

12. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka či má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj otázka kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu a Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že súdny dvor EU vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa ma vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Z tohto teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať všetky predpoklady potrebné na výpočet RPMN, resp. výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov.

13. Niet žiadnych pochybností, že Slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje aby v samotnej zmluve boli uvedené predpoklady na výpočet RPMN, resp. vyjadrenie, tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie je zrejme, žeby použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu ,,splátky´´ pridal slová ,,istiny úrokov a iných poplatkov´´. K výkladu tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí Krajských súdov a stovkami rozhodnutí Okresných súdov SR v zmysle ktorej sa ma toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

14. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods.2 písm. k zákona o spotrebiteľských úveroch cez prizmu eurokomfortného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne splátok istiny a úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení jasne deklaroval aké následky sú spojené s absenciou obligatorných náležitostí uvedených pod písmenom k § 9 ods.2 zákona o spotrebiteľských úverov a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase vydania napadnutého rozsudku platný a účinný.

15. Z vyššie uvedených dôvodov je podľa odvolacieho súdu plne legitimovaný záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poskytnutého žalovanej a to v súlade s ustanovením § 11 ods.1 písm. a zákona o spotrebiteľských úveroch v zmysle ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.2 písm. a až k, r a y a § 10 ods.1. Keďže pre záver o bezúročnosti úveru postačuje absencia čo i len

jednej z náležitosti vymedzených v ustanovení § 11 písm. a zákona o spotrebiteľských úveroch, odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že z dôvodu absencie údajov o výške splátok istiny, úrokov a iných poplatkov podľa termínu ich splatnosti je predmetná úverová zmluva bezúročná a bez poplatkov. 16. K odvolacej námietke žalobcu k ,, uznaniu dlhu´´ zo dňa 16.11.2016 odvolací súd uvádza, že uznanie dlhov ako jednostranný právny úkon dlžníka zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznaniadlh existoval. Tento právny úkon okrem všeobecných náležitosti pre právne úkony ( § 34 a násl.) musí mať písomnú formu, musí byť z neho zrejmý dôvod (kauza) vzniku pohľadávky, musí v ňom byt presne určená výška pohľadávky a napokon musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. V prípade sporu veriteľ nemusí dokazovať, že v čase uznania dlh existoval ani jeho výšku. Uznaním dlhu sa dlžník nezbavuje možnosti uplatňovať v občianskom súdnom konaní námietky tykajúce sa dôvodu alebo výšky ( rozsahu) nároku veriteľa. Povinnosť súdu prihliadať aj bez návrhu na oslabenie nároku či na nemožnosť uplatnenia práva predávajúceho voči spotrebiteľovi vyplýva z ustanovenia § 5 b zákona o ochrane spotrebiteľa. V tomto smere odvolací súd zdôrazňuje, že akceptovaním ,,uznania dlhu´´ by sa obišiel zákon o spotrebiteľských úveroch nakoľko by sa žalobcovi priznalo plnenie, na ktoré vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru zo zmluvy o úvere nemá nárok. Preto podľa názoru odvolacieho súdu je právny úkon ,, uznanie dlhu´´ zo dňa 16.11.2016 neplatný, pre obchádzanie zákona.

17. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobca resp. jeho právny predchodca poskytol žalovanej finančné prostriedky vo výške 1.996,37 Eur a žalovaná uhradila sumu 1.054 Eur. Žalobcovi tak správne priznal súd prvej inštancie právo na zaplatenie sumy 942,37 Eur s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

18. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľne zjavne nedôvodne resp. ústavne nekomfortné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aj aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej nedôvodnosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces ( uznesenie Ústavného súdu SR z 8.6.2006 IUS188/06).

19. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy ako aj vec správne právne posúdil. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie žalobcu za nedôvodné a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne právne potvrdil postupom podľa § 387 CSP.

20. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná, ktorá by mala s poukazom na úspech v odvolacom konaní nárok na náhradu trov odvolacieho konania, jej náhradu súd nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli a neúspešný žalobca nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .