Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-326-2017.pdf
PDF · 124.68 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/326/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: OTP Banka Slovensko, a.s., so sídlom Štúrova 5, Bratislava, IČO 31 318 916, zastúpený splnomocnencom: Roman Kvasnica a partneri s.r.o., so sídlom Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, proti žalovanej: M. Z., nar. X.X.XXXX, bytom S. XXX/XX, S., o zaplatenie 5.822,16 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 30C/205/2016-79 zo dňa 23. marca 2017, v zamietajúcej časti, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti úrokov z omeškania m e n í tak, že žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 141,61 Eur do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e .
III. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v prvom odseku výroku zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 136,54 eur, v druhom odseku výroku žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.653,- eur s úrokom z omeškania vo výške 1% ročne od 23.4.2016 do zaplatenia v splátkach po 100,- eur mesačne splatných vždy do 28. dňa v mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku pod následkom straty výhody splátok. V treťom odseku výroku súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol. V štvrtom odseku výroku súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie s poukazom na § 1 ods. 2, § 2, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, 3, 4, § 54 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 a § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., vecne odôvodnil tým, že na základe výsledkov dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne len v časti. Zo skutkových zistení mal súd jednoznačne preukázané, že sporové strany uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský úver 6.000,- eur a žalovaná sa zaviazala vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky, pričom v zmluve absentujú náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Zmluva neobsahuje adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. I keď v zmluve je uvedená adresa žalobcu v jej záhlaví, zo žiadneho ustanovenia zmluvy, príp. VOP, nevyplýva, že adresa žalobcu je tou, na ktorej má spotrebiteľ právo uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Z obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere mal súd tiež preukázané, že žalobca ako veriteľ určil výšku mesačnej splátky
len jednou sumou 146,41 eur bez jasnej a určitej špecifikácie aká suma z toho pripadá na istinu, na úroky a iné poplatky, keď žalobca takýmto postupom obchádzal jednotlivé ustanovenia ZoSÚ. Účelu zákonnej úpravy, ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a ochrana slabšieho účastníka právneho vzťahu, zodpovedá len taký výklad ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, ktorý viaže každý z údajov tam uvedených, jednak k istine, ako i k úrokom, resp. k poplatku. Vzhľadom na to, že úver, ktorého zostatok je predmetom konania, je bezúročný a bez poplatkov pre chýbajúce (resp. nesprávne uvedené) náležitosti vyžadované kogentnými ustanoveniami ZoSÚ, žalobcovi vzniklo právo na vrátenie rozdielu medzi poskytnutými a vrátenými finančnými prostriedkami. Žalobca poskytol žalovanej sumu 6.000,- eur, z ktorej žalovaná doposiaľ jednotlivými splátkami uhradila spolu sumu 347,- eur. Súd preto vyhovel žalobe v časti zaplatenia sumy, ktorú žalovaná skutočne vyčerpala a nevrátila (5.653,- eur) a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Keďže sa žalovaná ocitla s plnením peňažného dlhu v omeškaní, bol žalobca oprávnený od nej požadovať aj zaplatenie úroku z omeškania. Žalobca tak má nárok na zaplatenie úroku z omeškania v rozsahu požadovanom v žalobe (nakoľko požadoval menej). O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2, § 256 ods. 1 v spoj. s § 262 ods. 1 C.s.p., t.j. podľa úspešnosti v spore. Žalobca si žalobou uplatnil nárok na zaplatenie sumy 10.035,97 eur s prísl., úspešný bol v časti čo do zaplatenia sumy 5.653,- eur s prísl. a vo zvyšnej časti bol neúspešný. Možno teda konštatovať, že žalobca aj žalovaná mali v konaní približne rovnaký úspech, a preto súd žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal. V súlade s ust. § 234 ods. 4 C.s.p. súd povolil žalovanej na zaplatenie dlhu mesačné splátky po 100,- eur, prihliadajúc na výšku peňažného plnenia a majetkové pomery žalovanej, keď povolením splátok nebude žalobca vo svojich majetkových pomeroch dotknutý. V prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky žalovaná stráca výhodu splátok a vznikne jej povinnosť uhradiť dlh jednorazovo.
3. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania podal prostredníctvom advokáta odvolanie žalobca, ktorým navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť, alebo ho zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.. Odvolateľ poukázal na to, že podľa Súdneho dvora EÚ, všetky komunitárne normy bez ohľadu na ich právnu silu (ustanovenia zmluvy, nariadenia, smernice, rozhodnutia, medzinárodné zmluvy uzatvorené spoločenstvom, všeobecné zásady komunitárneho práva), musia mať prednosť pred akoukoľvek vnútroštátnou normou. Zjednodušene povedané, akákoľvek komunitárna právna norma má bez ohľadu na jej právnu silu v komunitárnom právnom poriadku a bez ohľadu na jej právny účinok, vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. Povinnosť rešpektovať prednosť komunitárneho práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci: vláda a štátna správa, ale aj zákonodarca a súdne orgány. Podmienky prednosti komunitárneho práva vysvetlil Súdny dvor EÚ v prípade Simmenthal, 106/77. Povinnosť zabezpečiť prednosť komunitárneho práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne orgány podľa ich pôsobnosti, t.j. pre zákonodarcu zahŕňa povinnosť zrušiť nezlučiteľnú vnútroštátnu normu, pre štátnu správu zákaz takúto normu aplikovať a pre sudcu zákaz takejto norme priznať akékoľvek právne účinky. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na právne záväzný judikát Súdneho dvora EÚ číslo C-42/15 zo dňa 09.11.2016, v zmysle ktorého nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažností a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (Bod 2. Výroku uvedeného rozsudku). Vo výroku uvedeného rozhodnutia je v bode 3. uvedené: ..Zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny, Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 odsek 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave". Aj keď Zmluva o úvere, uzavretá medzi žalobcom a žalovanou, neobsahovala adresu predávajúceho, na ktorej si môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť v zmysle ustanovenia § 9 odsek 2 písm. c/ zákona č. 129/2010 Z.z., uvedenie takejto povinnosti do úverových zmlúv nevyžaduje komunitárna norma, konkrétne článku 10 Smernice, a preto nemusela Zmluva o úvere uzavretá medzi žalobcom a žalovanou, obsahovať túto náležitosť. To znamená, že súd s absenciou tejto požiadavky v Zmluve o úvere, nemohol poskytnutý úver, s poukazom na ustanovenie § 11 odsek 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.Z., posúdiť ako bezúročný a bez poplatkov. V tejto súvislosti žalobca uvádza, že práva žalobkyne na reklamáciu, na základe uzavretej Zmluvy o úvere, neboli žiadnym spôsobom obmedzené. V zmysle ustanovenia § 18 odsek 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, totiž žalobca pri uzatváraní Zmluvy o úvere informoval žalovanú o podmienkach a spôsobe reklamácie, vrátane toho, že menovaná si môže uplatniť reklamáciu na ktorejkoľvek pobočke banky. Okrem toho má žalobca na všetkých svojich pobočkách, na viditeľných miestach dostupných spotrebiteľom, umiestnené
aktuálne reklamačné poriadky, v ktorých je upravený postup spotrebiteľa, ako aj banky, pri uplatňovaní a vybavovaní reklamácií a sťažností. Žalobca ďalej poukazuje na to, že aj keď Zmluva o úvere uzavretá medzi žalobcom a žalovanou, neobsahuje v doslovnom význame uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v zmysle ustanovenia § 9 odsek 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z., je nepochybné, že táto Zmluva o úvere je v celom rozsahu uzavretá v zmysle Smernice. Článok 22 odsek 1 Smernice stanovuje, že keďže Smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice. Je nepochybné, že ustanovenie § 9 odsek 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z., nie je v rozpore s príslušným ustanovením článku 10 odsek 2 písm. h/ Smernice. Aj keď v ustanovení § 9 odsek 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z., ako je uvedené už vyššie, došlo zo strany nášho zákonodarcu čiastočne a vo veľmi obmedzenom rozsahu ku gramatickému použitiu jemne odlišných výrazových prostriedkov, v porovnaní s jazykovými prostriedkami použitými v príslušnej Smernici, neznamená to, že by tak došlo k zmene zmyslu a účelu právnej normy, k popretiu jej úplne zrejmého významu. Zmluva o úvere uzavretá medzi žalobcom a žalovanou obsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom tieto sú stanovené výškou, počtom a termínmi presne tak, ako to požaduje tak Smernica, ako aj zákon. Z uzavretej Zmluvy o úvere je pre žalovanú úplne zrejmé, v koľkých splátkach, v akej výške sú tieto splátky, koľko z koľko poplatky a aká suma pripadá na úroky. Súdny dvor vo svojom rozhodnutí číslo C-42/2015 zo dňa 09.11.2016 uvádza, že iba porušenie povinnosti veriteľa, ktorá má podstatný význam v kontexte Smernice, môže byť sankcionované podľa vnútroštátnej právnej úpravy zánikom nároku tohto veriteľa na úroky a poplatky. Pretože Zmluva o úvere, uzavretá medzi žalobcom a žalovanou, obsahovala všetky náležitosti v zmysle Smernice, a na základe v Zmluve o úvere obsiahnutých náležitosti, žalovaná dokázala posúdiť rozsah svojho záväzku, nemohol súd posúdiť poskytnutý úver žalovanej ako bezúročný a bez poplatkov, s poukazom na ustanovenie § 11 odsek 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z.. Čo sa týka úrokov z omeškania, tieto súd žalobcovi, v rozpore s ustanovením § 369 odsek 1 a 3 Obchodného zákonníka a § 517 odsek 2 Občianskeho zákonníka, nepriznal od doby, kedy sa žalovaná dostala do omeškania so splácaním Istiny, t.j. od 26.05.2013, ale až od vyčíslenia pohľadávky žalobcom, t.j. až od 23.04.2016. Žalobca si pritom uplatnil úroky z omeškania za obdobie od 26.05.2013 do 23.04.2016 vo výške 141,61 €. Čo sa týka ďalšieho odôvodnenia rozsudku, v rámci ktorého súd uviedol, že aj keby Zmluva o úvere obsahovala všetky zákonom požadované náležitosti, nemohol by žalobcovi vzniknúť nárok na úroky z istiny po konečnej splatnosti úveru, pretože takýto nárok je v rozpore so zákonom, žalovaný poukázal na ustanovenia § 502 ods. 1, § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, ako aj Článku X. bodu 3 Zmluvy o úvere, Článku III. bodu 3. Všeobecných obchodných podmienok, ako aj na komentár k ustanoveniu § 502 Obchodného zákonníka v Ovečková, O. a kol.; Obchodný zákonník, Komentár, 2. doplnené a prepracované vydanie, IURA EDITION, Bratislava, judikát Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 657/2005 zo dňa 27.06.2007, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 30bdo/3/2009 zo dňa 28.10.2010, uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 4Cob/146/2013 zo dňa 24.01.2014.
4. Žalovaná odvolanie nepodala, k dourčenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.
5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, teda výlučne v časti úrokov z omeškania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné iba čiastočne, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie v časti úrokov z omeškania s použitím § 388 C.s.p. zmeniť a vo zvyšnej zamietajúcej časti s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.
7. Už právoplatnou časťou preskúmavaného rozsudku (§ 367 ods. 3 C.s.p.) súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 136,54 eur a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.653,- eur s úrokom z omeškania vo výške 1% ročne od 23.4.2016 do zaplatenia v splátkach po 100,- eur mesačne splatných vždy do 28. dňa v mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku pod následkom straty výhody splátok.
8. Predmetom odvolacieho prieskumu sa tak stala len odvolaním napadnutá celá zamietajúca časť, ako aj výrok o náhrade trov konania.
9. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec však v časti zamietnutia vyčíslených úrokov z omeškania za obdobie od 26.05.2013 do 23.04.2016 vo výške 141,61 eur nesprávne právne posúdil.
10. Vzhľadom na to, že odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania a dôvodom pre zmenu napadnutého rozsudku je len právne posúdenie otázky úrokov z omeškania, odvolací súd nepovažoval za potrebné a účelné na prejednanie odvolania nariaďovať pojednávanie, keď si to nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP).
11. Odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania, z ktorého vyplýva, že strany uzavreli dňa 26.10.2012 zmluvu o úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej bezúčelový spotrebiteľský úver v sume 6.000,- eur a žalovaná sa zaviazala vrátiť úver spolu s príslušenstvom v celkovej výške 12.298,44 eur formou mesačných splátok po 146,41 eur so splatnosťou úveru dňa 26.10.2019. Ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) bola dohodnutá na 26,28%, priemerná hodnota RPMN na 19,08% a úroková sadzba bola dohodnutá ako pohyblivá, ku dňu uzatvorenia zmluvy predstavovala 22,9% ročne. Žalovaná z titulu splácania úveru uhradila žalobcovi sumu 347,- eur.
12. Vzhľadom na to, že žalovaná neuhradila žalobcovi jednotlivé dohodnuté mesačné splátky úveru riadne a včas, dostala sa s plnením týchto splátok do omeškania. Nakoľko žalobca si uplatnil úroky z omeškania zo sumy jednotlivých splátok za obdobie od 26.05.2013 do 22.04.2016 v celkovej výške 141,61 eur, vznikol mu nárok i na takto uplatnené a vyčíslené úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 1 a 2 Obč. zákonníka. Odvolateľ dôvodne namietal, že súd prvej inštancie v tejto časti žalobu zamietol nedôvodne.
13. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti úrokov z omeškania v súlade s ust. § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 141,61 Eur do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
14. Vo zvyšnej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol, keď posúdil predmetný úver ako bezúročný a bez poplatkov.
15. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Súd prvej inštancie správne pristúpil k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Výklad a aplikácia ust. § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy, postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahove náležitosti zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň aj v § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi stranami niektorú z náležitostí vymenovaných v ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo
vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje základnú obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, preto v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Okresný súd správne priznal žalobcovi 5.653,- Eur s príslušenstvom ako rozdiel poskytnutého úveru 6.000,- Eur a žalovanou uhradenou sumou 347,- Eur. Zároveň správne žalobu vo zvyšnej časti ako nedôvodnú zamietol.
16. Odvolací súd sa argumentáciou žalobcu, ktorý sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že úverová zmluva neobsahuje povinnú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na konanie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíróová) zo dňa 09.11.2016, na čl. 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) nestotožnil.
17. Rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovoprávnom vzťahu. Žalobca tvrdí, že niektoré náležitosti, ktorá má obsahovať zmluva o spotrebiteľskom úvere sú v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie sú vo OP a VOP a to odkazom na anuitné splácanie bod 2.5.3 OP, ktoré podľa čl. 1.1 úverovej zmluvy sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. V tomto smere odvolací súd pripomína závery Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 3512/11 cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.“ Nepochybil preto súd prvej inštancie, ak uviedol, že v zmluve absentuje obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch (členenie splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov).
18. Odvolací súd uvádza, že rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíróová) zo dňa 09.11.2016, poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne článku 10 ods. 2 písm. h), článku 10 ods. 2 písm. h) a i), článku 23, keď výklad vnútroštátneho práva poskytujú výlučne vnútroštátne súdy.
19. Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí citovanom v odseku 18 vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.
20. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch
v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Tento výklad bol následne prevzatý do zákona § 11 novelou vykonanou zákonom č. 352/2012 Z.z. účinnou od 01.01.2013, čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) § 11 aj pred 01.01.2013.
21. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica. V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.
22. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok.
23. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.
24. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra legem.
25. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalovaného na Smernicu a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich tak, ako to ustanovuje § 9 ods. 2 zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval okresný súd, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Uvedený názor je v súlade aj s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR (por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22.2.2018 sp. zn. 3Cdo/146/2017).
26. K otázke neuvedenia tzv. reklamačnej a sťažnostnej adresy predávajúceho v zmluve, ku ktorej odvolateľka uviedla, že v záhlaví zmluvy sú uvedené identifikačné údaje žalobkyne vrátane adresy žalobkyne, čiže uvedená informácia v zmluve neabsentuje a že vyžadovať, aby žalobkyňa v zmluve uviedla, že ide o adresu, na ktorej môže podať spotrebiteľ sťažnosť alebo reklamáciu by bol zbytočný formalizmus, nakoľko spotrebiteľ má k dispozícii adresu žalobkyne, na ktorej ju môže kontaktovať a teda zámer zákonodarcu, aby spotrebiteľ vedel, kam sa obrátiť na predajcu je naplnený; ku ktorej otázke súd prvej inštancie uviedol, že zmluva uzavretá stranami neobsahuje adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, keď hoci v zmluve je uvedená adresa žalobkyne v jej záhlaví, zo žiadneho ustanovenia zmluvy, príp. úverových podmienok, nevyplýva, že adresa žalobkyne je tou, na ktorej má spotrebiteľ právo uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť; odvolací súd uvádza, že Zmluva o úvere uzatvorená medzi stranami túto podstatnú náležitosť neobsahuje, keď za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať uvedenie adresy sídla žalobkyne v záhlaví zmluvy v rámci jej ďalších identifikačných údajov. Tieto údaje vyplývajúce z výpisu z obchodného registra len umožňujú identifikovať žalobkyňu nezameniteľným spôsobom ako poskytovateľa úveru žalovanej. Z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. c/ ZoSÚ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy nevyplýva, že by adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, mala byť totožná so sídlom tohto subjektu. Navyše v prípade bánk pôsobiacich tak ako žalobkyňa na území celého Slovenska prostredníctvom pobočiek nie je vylúčené, aby reklamácia alebo sťažnosť nemohla byť vybavená prostredníctvom niektorej z nich v mieste čo najbližšom bydlisku spotrebiteľa. Ani samotná zmluva o úvere z 16.11.2012 nebola
stranami uzatvorená v sídle žalobkyne (Bratislava), ale v Šali. Predmetná zmluva teda obsahovala len formálne označenie poskytovateľa úveru (žalobkyne), ako zmluvnej strany (v úvodnej časti zmluvy), čo nepredstavuje obsahovú informáciu pre spotrebiteľa, u koho môže uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť (takýto údaj nebol uvedený v žiadnej časti predmetnej zmluvy). ZoSÚ v § 9 ods. 2 jednoznačne odlišuje obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa písm. b/, teda obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa ak ide o právnickú osobu a podľa písm. c/ adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Z citovaných ustanovení teda vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať obe uvedené náležitosti. Pokiaľ teda v predmetnej úverovej zmluve je v záhlaví uvedené obchodné meno, sídlo a IČO veriteľa, ide o údaje identifikujúce veriteľa v zmysle § 9 ods. 2 písm. b/ ZoSÚ. Za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať ani odkaz odvolateľa na to, že v každej jeho pobočke je k dispozícii reklamačný poriadok.
27. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom prvoinštančného súdu, že v predmetnej úverovej zmluve absentuje údaj, ktorý vyžaduje zákon v § 9 ods. 2 písm. c) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.
28. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej časti žalobu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd, po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej časti potvrdil.
29. Vzhľadom na to, že poskytnutý úver bol posúdený ako bezúročný a bez poplatkov, t.j. žalovanej vznikla povinnosť zaplatiť len dlžnú istinu úveru a zákonné úroky z omeškania, bolo už nadbytočné zaoberať sa otázkou dôvodnosti priznania úrokov z úveru aj po splatnosti celého dlhu dlžníka, preto sa odvolací súd k tejto otázke nepovažuje za potrebné vyjadriť. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
30. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2, § 256 ods. 1 v spoj. s § 262 ods. 1, § 396 ods. 1 a 2 C.s.p., t.j. podľa úspešnosti v spore. Žalobca si žalobou uplatnil nárok na zaplatenie sumy 10.035,97 eur s prísl., úspešný bol v časti čo do zaplatenia sumy 5.794,61 eur s prísl. a vo zvyšnej časti bol neúspešný. Možno teda konštatovať, že žalobca aj žalovaná mali v konaní približne rovnaký úspech, a preto súd žiadnej zo strán náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania nepriznal.
31. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).