Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Uznesenie_8Co-63-2018.pdf
PDF · 87.39 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/63/2018
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Diany Solčányovej a členiek senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci umiestneného W. L. nar. XX.X.XXXX bývajúceho na Q. ul. č. XX v L. T. hospitalizovaného v zdravotníckom zariadení Psychiatrická klinika Univerzitnej nemocnice L. Pasteura Košice pracovisko Rastislavova č. 43 Košice prepusteného domov 27.9.2018 zast. advokátkou JUDr. Stanislavou Majerovou so sídlom na ul. Kpt. Nálepku č. 1200/15 v Košiciach v konaní o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení o odvolaní umiestneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II z 12.9.2018 č.k. 19Pu/16/2018-17 takto
rozhodol:
Z r u š u j e uznesenie a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením vyslovil, že prevzatie W. L. nar. XX.X.XXXX do zdravotníckeho zariadenia Psychiatrickej kliniky Univerzitnej nemocnice L. Pasteura Košice Rastislavova č. 43, 040 90 v Košiciach bolo prípustné a uložil zdravotníckemu zariadeniu bezodkladne oznámiť Okresnému súdu Košice II prepustenie prípadné premiestnenie umiestneného. V odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že zdravotný stav umiestneného si vyžadoval jeho prevzatie do zdravotníckeho zariadenia aj bez jeho súhlasu z dôvodu, že v popredí sa u neho objavovala mánická nálada a sekundárne poruchy správania, k svojmu stavu bol nekritický a liečbu odmietal napriek tomu, že ošetrujúca lekárka vyhodnotila jeho stav ako akútny a vyžadujúci si nevyhnutnú hospitalizáciu. Na základe zisteného skutočného stavu veci dospel k záveru, že umiestnený bol pod vplyvom psychického stavu nebezpečný pre seba a pre svoje okolie.
2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie umiestnený s návrhom, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie a rozhodol, že jeho prevzatie do zdravotníckeho zariadenia bolo neprípustné a zároveň uložil zdravotníckemu zariadeniu bezodkladne po oznámení tohto rozhodnutia prepustiť ho a priznať mu náhradu trov konania. Vytkol konajúcemu súdu, že pri rozhodovaní vzal do úvahy iba názor ošetrujúcej lekárky bez toho, aby skúmal dôvody jeho vulgárneho správania a tiež aké okolnosti predchádzali jeho hospitalizácii. Zdôraznil, že k obmedzeniu jeho slobody došlo v jeho dome, ktorý je v jeho výlučnom vlastníctve a jeho manželka, s ktorou nežije v spoločnej domácnosti do jeho domu so synom z predchádzajúceho manželstva neustále vstupuje, najmä vo večerných hodinách, čím porušuje jeho domovú slobodu. V noci, kedy došlo k jeho prevozu na Psychiatrickú kliniku sa s manželkou pohádal potom, čo prišiel domov a opäť ju so synom našiel v dome bez jeho súhlasu. Približne hodinu po odchode manželky si všimol na dvore pohyb a nejaké osoby, ktoré svietili baterkou, bol vyzvaný, aby vyšiel z domu a následne zistil, že na dvore sú policajti a členovia rýchlej zdravotnej pomoci. Počas celého zákroku s nimi riadne spolupracoval napriek tomu, že nerozumel, z akého dôvodu bol zdravotníkmi vyšetrovaný za asistencie polície. Vzhľadom na to, že bol v dome sám a pracoval vo svojom ateliéri je nepochybné, že nikoho svojím správaním neohrozoval. Konajúci súd dospel k záveru, že jeho hospitalizácia bola nevyhnutná z dôvodu, že ohrozoval seba a svoje okolie bez toho, aby konkretizoval, v čom videl ohrozenie osoby umiestneného a jeho okolia, preto
je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Z týchto dôvodov je napadnuté rozhodnutie v hrubom rozpore s konštatáciou Ústavného súdu SR, podľa ktorého ak by sa súdy v obdobných veciach vždy uspokojili iba s výsluchom ošetrujúceho lekára a chorého bez toho, aby prihliadli na špecifiká konkrétneho prípadu, takýto postup by mohol viesť k zneužívaniu inštitútu prevzatia a umiestnenia chorého do ústavu vykonávajúceho zdravotnícku starostlivosť. Špecifikami tohto prípadu sú okrem iného dlhodobo narušené vzťahy medzi manželmi, ponižujúce správanie manželky voči nemu, neustály tlak a provokácie z jej strany a zo strany jej syna a tiež pracovné vyťaženie. Odmietol tvrdenia, žeby manželku napadol, toto tvrdenie ostalo bez akéhokoľvek dôkazu, pričom manželka síce bola ošetrená na traumatológii, ale s negatívnym nálezom. Vyslovil presvedčenie, že vzhľadom na to, že manželka s ním trávi minimum času, nie je kompetentnou osobou, ktorá by vedela posúdiť a vyhodnotiť jeho zdravotný stav. K tvrdeniam týkajúcim sa jeho nesúhlasu s hospitalizáciou dodal, že žiaden príčetný človek uvedomujúci si dôsledky hospitalizácie na psychiatrii by dobrovoľne s hospitalizáciou nesúhlasil ani s nariadenou liečbou, obzvlášť v prípade, ak by mu nebola riadne a jasne vysvetlená. Neboli mu počas hospitalizácie povolené vychádzky a po dvoch dňoch hospitalizácie bolo jeho právnej zástupkyni oznámené, že má zákaz návštev. Zákaz návštevy advokátke umiestneného v konaní o prípustnosti prevzatia do ústavnej starostlivosti by okrem iného bol aj závažným porušením jeho ústavných práv. Takýto režim považuje za nedôvodný, nakoľko sa neprejavoval agresívne ani vulgárne, bol skôr v stave apatie a útlmu. Esenciálnymi podmienkami zákonnosti zadržania sú existencia duševnej choroby pacienta, ktorá vyvoláva nebezpečné správanie, pričom medzi chorobou a nebezpečným konaním musí byť príčinný vzťah. Samotná prítomnosť duševnej choroby bez ďalšieho nie je dôvodom pre nútené zadržanie. Vo vzťahu k vzájomnej prepojenosti choroby a nebezpečného konania ústavný súd konštatoval, že obmedzenie osobnej slobody nemôže byť samozrejmosťou vždy, ak sú na to zdravotné dôvody, ale iba vtedy, keď spoločenský záujem preváži nad záujmami chorého, pričom na dôkaz splnenia podmienky ohrozenia nestačí tvrdenie osoby, alebo osôb domáhajúcich sa prevzatia iného do ústavnej starostlivosti bez jeho súhlasu. Súd musí zistiť, či k prevzatiu došlo preto, lebo chorý naozaj ohrozoval seba alebo svoje okolie spôsobom, ktorý je dostatočne závažný na to, aby sa jeho osobná sloboda obmedzila. Zdôraznil, že k jeho zadržaniu nedošlo pri bezprostrednom ohrozovaní seba alebo niekoho iného, manželku mal údajne napadnúť podľa jej slov nejaký čas predtým. Je neprípustné, aby z právneho hľadiska bola jeho výpoveď považovaná za nerovnocennú s výpoveďou jeho manželky. K termínu duševná porucha poukázal na konštatáciu Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vyslovil, že skutočnosť, že sa osoba správa v rozpore so spoločenskými zaužívanými štandardmi, je zvláštna a má nezvyčajné zvyky, ktoré vzbudzujú pohoršenie, ešte samo osebe neznamená, že trpí duševnou poruchou. Na základe týchto skutočností vytkol konajúcemu súdu, že v napadnutom uznesení žiadnym spôsobom nešpecifikoval v čom videl bezprostrednosť ohrozenia chráneného záujmu a nebezpečnosť konania umiestneného. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je vádne, nedôvodné a vychádza len z určitých tvrdení bez reálneho preukázania pravdivosti a hodnovernosti jeho tvrdení. Napadnuté rozhodnutie označil za nezákonné a vydané v rozpore s ústavnými princípmi ochrany základných ľudských práv.
3. Konania vo veciach prípustnosti prevzatia a držania umiestneného v zdravotníckom zariadení sa prejednávajú a rozhodujú podľa Zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“).
4. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
5. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť len odvolacím súdom.
6. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.
7. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného úkonu použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa ods. 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.
8. Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorý účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O uvedenú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojím procesným postupom v rozpore so zákonom spravidla vždy účastníkovi konania odnímajú možnosť konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré Občiansky súdny poriadok priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v spore. Vady spôsobujúce zmätočnosť konania môžu nastať aj pri samotnom vydávaní rozhodnutia ako dôsledok absencie niektorej jeho podstatnej časti. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku môže byť dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti, prípadne úplne chýbajúceho skutkového stavu a právneho posúdenia veci, ale rovnako aj diametrálnou rozpornosťou výroku rozhodnutia s jeho dôvodmi, vecnou rozdielnosťou medzi vyhláseným rozhodnutím a jeho písomným vyhotovením, ale aj rozpornosťou jednotlivých výrokov rozhodnutia. Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie, a preto je potrebné vždy takéto rozhodnutie zrušiť, najmä z hľadiska ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu, na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Obsah práva na súdnu ochranu nespočíva iba v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatnení, ale jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Neodôvodnené alebo nedostatočne odôvodnené rozhodnutie nedovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako si súd ich vec vyložil a ako aplikoval príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodnutí o veci samej.
9. Odvolací súd po dôslednom oboznámení sa s predloženým spisom a posúdení všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k predmetu odvolacieho konania dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa neriadil dôsledne § 185 CSP a § 36 CMP, pretože nezistil všetky skutočnosti významné pre rozhodnutie o prípustnosti prevzatia umiestneného v zdravotníckom zariadení, najmä riadne nevykonal náležité dokazovanie ohľadom intenzity a spôsobu ohrozenia seba a svojho okolia umiestneným. Konajúci súd sa uspokojil iba s tvrdeniami ošetrujúcej lekárky, ktorá všeobecne konštatovala, že prevzatie a hospitalizácia umiestneného bola nevyhnutná, pretože bol nebezpečný pre seba a pre svoje okolie bez toho, aby skúmal a riadne zistil, akým spôsobom umiestnený ohrozoval seba a svoje okolie na živote a zdraví, akého konania sa za týmto účelom dopustil, ani to, aký charakter a intenzitu malo jeho nebezpečné konanie. Rovnako žiadnym spôsobom nevykonal dokazovanie, za akých okolností bol umiestnený prevzatý rýchlou zdravotnou službou za asistencie polície. Odvolací súd poukazuje na to, že z predložených lekárskych správ, ako aj z prepúšťacej správy, ktorú si vyžiadal odvolací súd vyplýva, že umiestnený bol v čase prevzatia orientovaný všestranne správne, dokázal chronologicky popísať, čo robil počas dňa, aj v predchádzajúcich dňoch, pričom z predloženej prepúšťacej správy vyplýva, že podozrenie na ohrozenie násilím nebolo zistené. Ústavný súd SR vyslovil názor, že obmedzenie osobnej slobody nemôže byť samozrejmosťou vždy, keď sú na to zdravotné dôvody, iba vtedy, keď spoločenský záujem preváži nad záujmami chorého. Súd musí zistiť, či k prevzatiu došlo preto, lebo chorý skutočne ohrozil seba alebo svoje okolie spôsobom, ktorý je dostatočne závažný na to, aby sa obmedzila osobná sloboda a musí sa vykonať aj výsluch chorého a ošetrujúceho lekára. Ohrozenie nemôže mať latentný charakter, resp. mať podobu potenciálneho prejavu, ktorý môže byť neskôr vyvolaný chorobou. Ohrozenie musí byť bezprostredné a aktuálne, len takýto stav nebezpečenstva vyvolaný duševnou chorobou je dôvodom na zadržanie pacienta (I.ÚS 79/1993). Z uvedeného je nesporné, že pri rozhodovaní o prípustnosti prevzatia umiestneného do zdravotníckeho zariadenia je vždy nevyhnutné vykonať dokazovanie ohľadom intenzity a charakteru ohrozenia seba
a svojho okolia umiestneným. Konajúci súd sa dopustil pochybenia, ak napriek tomu, že z výpovede ošetrujúcej lekárky a umiestneného nezistil, či a akým spôsobom a intenzitou umiestnený ohrozoval seba a svoje okolie, nevykonal náležité dokazovanie a riadne nezistil skutočný stav veci, obmedzil sa len na všeobecné konštatovanie, že zdravotný stav umiestneného si vyžadoval jeho prevzatie do zdravotníckeho zariadenia aj bez jeho súhlasu z dôvodu, že v popredí sa u neho objavuje mánická nálada a sekundárne poruchy správania, k svojmu stavu je nekritický a liečbu odmieta napriek tomu, že ošetrujúca lekárka vyhodnotila jeho stav za akútny a vyžadujúci si nevyhnutnú hospitalizáciu, preto dospel k záveru, že umiestnený pod vplyvom psychického stavu je nebezpečným pre seba a pre svoje okolie bez toho, aby stručne, jasne a výstižne uviedol, v čom spočívalo posudzované ohrozenie. Vzhľadom na to, že v konaní absentuje akékoľvek posúdenie ohrozenia seba a svojho okolia umiestneným, nie je možné vyhodnotiť, či jeho prevzatie do zdravotníckeho zariadenia bolo prípustné. Odvolací sú konštatuje, že ani krátka zákonná lehota na rozhodnutie vo veci v zmysle § 262 CMP nemôže byť dôvodom pre náležité nevykonanie dokazovania ohľadom podstatných a neopomenuteľných dôvodov prevzatia umiestneného do zdravotníckeho zariadenia. V tejto súvislosti poukazuje na konštatáciu Ústavného súdu SR, že „ak by sa súdy v obdobných veciach vždy uspokojili iba s výsluchom ošetrujúceho lekára chorého, bez toho, aby prihliadli na špecifiká konkrétneho prípadu, takýto postup súdov by mohol dokonca viesť ku zneužívaniu inštitútu prevzatia a umiestnenia chorého do ústavu vykonávajúceho zdravotnícku starostlivosť“ (ÚS 193/2013). Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm.b/ a c/ CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
10. Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvej inštancie vykonať dôsledné dokazovanie v naznačenom smere, prípadne v širšom rozsahu, ak sa ukáže byť potrebným, najmä riadne zistiť, za akých okolností došlo k zásahu a prevzatiu umiestneného rýchlou zdravotnou starostlivosťou za asistencie polície, či v tom čase umiestnený bezprostredne ohrozoval seba a svoje okolie, akej intenzity a charakteru bolo jeho prípadné nebezpečné konanie, v čom spočívalo, ako aj to, či príčinou konania, ktorým ohrozoval seba a svoje okolie bol jeho zdravotný stav. Za tým účelom zistiť, na základe akých skutočností dospela ošetrujúca lekárka k záveru, že umiestnený bol v čase prijatia nebezpečný pre seba a svoje okolie, akú mieru a intenzitu malo jeho popisované agresívne správanie. Na základe zisteného skutočného stavu vyhodnotiť, či ohrozenie malo taký charakter a intenzitu, ktoré by odôvodňovali prevzatie umiestneného do zdravotníckeho zariadenia bez jeho súhlasu. Bude tiež povinnosťou súdu prvej inštancie opäť vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie odôvodniť podľa § 220 ods. 2 CSP tak, aby jeho závery vyplývali zo zisteného skutočného stavu a úvahy, ktorými sa riadil pri rozhodovaní, boli preskúmateľné a logicky správne.
11. Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).