Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8Co-52-2021.pdf
PDF · 131.4 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/52/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov senátu Mgr. Miloša Greguša a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v právnej veci navrhovateľky G. M. nar. XX.X.XXXX bývajúcej na S. ul. č. XX v O. zastúpenej advokátmi JUDr. Martinom Babjakom a Mgr. Marcelom Fandákom, L.L. M. so sídlom advokátskej kancelárie na Kováčskej ul. č. 40 v Košiciach proti povinnému G. M. nar. XX.X.XXXX bývajúcemu na S. ul. č. XX v O. zastúpenému advokátom JUDr. Eduardom Moravským so sídlom advokátskej kancelárie na Hlavnej ul. č. 1 v Košiciach v konaní o určenie výživného pre manželku o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 11.5.2021 č.k. 23Pc/33/2017 - 473 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka s návrhom, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že jej návrhu v celom rozsahu vyhovie. Uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) a e) Civilného sporového poriadku a § 62 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku. Namietala, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, aké ďalšie dôkazné prostriedky súd vykonal a ako ich hodnotil jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti s inými vykonanými dôkaznými prostriedkami. Uviedla, že súčasťou jej podstatného skutkového tvrdenia bolo to, že sa nemôže zamestnať z dôvodu nutnosti individuálnej starostlivosti o výchovu a vzdelávanie mal. syna P. a to na pokyn školy, ktorú navštevuje, pretože maloletý trpí na tieto ochorenia: dyslexia ťažkého stupňa, dysgrafia ľahkého až stredného stupňa a dysortotografia stredného stupňa, pričom podľa vyjadrenia Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie Košice zo dňa 30.3.2015 bolo odporúčané jeho individuálne začlenenie v škole. Na základe predmetného odporúčania vydalo Súkromné športové gymnázium rozhodnutie č. 2016-44/05 zo dňa 24.6.2016, v zmysle ktorého mal maloletý Max v školskom roku 2016/2017 individuálny študijný plán. Na preukázanie predmetných skutkových tvrdení predložila tieto dôkazné prostriedky: správy CPP Košice č. RD 1992/653/2015 z 30.3.2015, č. RD 2139/674/2015 z 8.4.2015 a č. RD 2139/674/2015 z 30.4.2015, rozhodnutie SŠG J. č. 2016-44/05 z 24.9.2016, rozvrh tenisových tréningov, psychologický nález z 26.4.2016 a 27.6.2016, lekársku správu MUDr. F. H. zo 7.7.2016 a oznámenie SŠG Košice o dochádzke a správaní mal. P. z 30.4.2016. Konštatovala, že v podanom návrhu označila a zároveň predložila uvedené dôkazné prostriedky a za účelom preukázania jej podstatného skutkového tvrdenia žiadala aj ich vykonanie. Z odôvodnenia rozhodnutia však nemožno identifikovať, či konajúci súd tieto dôkazné prostriedky vykonal a ako ich hodnotil, a ak ich nevykonal, tak z akého dôvodu ich vykonať odmietol, pretože v odôvodnení svojho rozhodnutia ich nikde neuvádza, ale len vo všeobecnej rovine konštatuje, že dokazovanie vykonal
aj ďalšími listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise. Navrhovateľka je toho názoru, že takýto spôsob ne/vysporiadiania sa s dôkaznými návrhmi súdom nemožno považovať za dostatočný a v súlade s požiadavkou práva na spravodlivé konanie. Na podporu svojich tvrdení citovala z rozhodnutia ÚS ČR sp.zn. III. ÚS. 139/05 a sp.zn. III. ÚS 359/05. Uviedla, že aj z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov stabilne vyplýva právny názor, podľa ktorého súdy nemajú všeobecnú povinnosť vykonať všetky dôkazy, ktoré sú stranami navrhované , z hľadiska ústavnoprávnych garancii spravodlivého procesu však vyplývajú v prvom rade požiadavky na odôvodnenie, ktoré viedlo súd k nevykonaniu dôkazu a dokazovanie by malo zodpovedať medzi iným predovšetkým zásade rovnosti strán v konaní, resp. rovnosti šancí v konaní, a tiež zásade voľného hodnotenia dôkazov. Vykonanie uvedených dôkazných prostriedkov navrhovala predovšetkým z dôvodu, že pre určenie vyživovacej povinnosti povinného je podstatná jej nemožnosť dosahovať príjem s ohľadom na zabezpečovanie starostlivosti o maloletého syna vzhľadom na jeho závažné zdravotné postihnutie, pričom bolo v kontexte už uvedených skutočností nevyhnutné skúmať a následne vykonať a hodnotiť tieto dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi vykonanými v priebehu konania. Tým, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, či súd prvej inštancie v konaní tieto navrhované dôkazy vykonal a ako ich hodnotil jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi, prípadne z akých dôvodov tieto dôkazné prostriedky odmietol vykonať, nemožno spoľahlivo dospieť k záveru, že súd správne a úplne zistil skutočný stav veci, pričom vzhľadom na absenciu konkrétnej reakcie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na ňou označené a predložené dôkazné prostriedky zaťažil napadnuté rozhodnutie nedostatočným odôvodnením a z toho vyplývajúcou nepreskúmateľnosťou. Ďalej namietala, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tiež nie je zrejmé, ako sa zistenie súdu o tom, že mal. P. nie je v útlom veku prelína s jeho záverom, podľa ktorého nepreukázala potrebu osobitného prístupu k starostlivosti o maloletého syna. Uviedla, že skutočnosť, že jej maloletý syn už nie je v útlom veku sama o sebe neimplikuje, že jeho zdravotný stav si už nevyžaduje osobitný prístup k starostlivosti z jej strany. Pokiaľ ide o zistenie konajúceho súdu, že žiadosť o individuálny študijný plán bola podaná z dôvodu účasti maloletého na tenisových turnajoch, je podľa názoru navrhovateľky potrebné uviesť, že ani z takto formulovanej žiadosti nevyplýva, že maloletý nie je odkázaný na jej osobitnú starostlivosť. Navrhovateľka má za to, že ňou uvádzaná podstatná okolnosť o potrebe zabezpečovania individuálnej starostlivosti o maloletého syna vyplýva z ňou predložených dôkazných prostriedkov, s ktorými sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal.
3. Povinný vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Napadnuté rozhodnutie považuje za presvedčivé a vecne správne, pretože súd prvej inštancie správne a úplne zistil skutočný stav veci, vykonal potrebné a nevyhnutné dôkazy, na základe ktorých vydal zákonné rozhodnutie. Uviedol, že nespochybňuje existenciu navrhovateľkou predložených dokumentov (vymenovaných v bode 4 odvolania) no nesúhlasí s tvrdením, že individuálny študijný plán ich maloletého syna bol vydaný na ich základe. Z navrhovateľkou predložených dôkazov, iba správa z kontrolného špeciálno-pedagogického vyšetrenia č. RD 1992/653/2015 z 30.3.2015 obsahuje odporúčanie pre podanie žiadosti o individuálny študijný plán žiaka v rámci zmeny formy vzdelávania, čo je úplne iná vec ako individuálny študijný plán. Kým individuálne začlenenie žiaka v rámci zmeny formy vzdelávania predpokladá určité úľavy zo strany školy, ktoré sú vymenované v cit. odpornej správe a jej dodatkoch (napr. vylúčiť z klasifikácie diktáty, v slovných prácach tolerovať zníženú grafickú stránku písomného prejavu a pod), individuálny študijný plán je úplne inou záležitosťou, pretože tento sa udeľuje z dôvodu osobitných nadaní talentovaných žiakov (aj v športovej oblasti) za predpokladu riadneho plnenia školských povinností zo strany žiaka, ktoré sú v danom rozhodnutí vymenované, a ktorých plnenie podmieňuje vydanie individuálneho študijného plánu. Na základe uvedeného možno konštatovať, že argumentačné línie navrhovateľky v odvolaní sa nezakladajú na pravde. Poukázal na to, že z rozhodnutia SŠG Košice č. 2016-44/05 z 29.4.2016, ktorým sa ich maloletému synovi povolil individuálny študijný plán v školskom roku 2016/2017 vyplýva, že toto rozhodnutie bolo vydané na základe žiadosti zákonného zástupcu o individuálny študijný plán z dôvodu účasti na domácich a zahraničných tenisových turnajoch a účasti na športových zariadeniach, pričom v ňom nie je ani zmienka o navrhovateľkou označených odborných správach. Naopak, v predmetnom rozhodnutí sú uvedené povinnosti žiaka, pod podmienkou ktorých sa mu umožnil individuálny študijný plán za účelom zdokonaľovania sa v športovej oblasti, a skutočnosť, že tieto neboli dodržané, resp. boli zo strany maloletého takmer vždy porušované vyústila do toho, že maloletý musel v každom jednom polroku školských rokov 2015/2016, 2016/2017, 2017/2018 a 2018/2019 absolvovať viacero komisionálnych skúšok (v priemere 5 až 8). Z uvedeného vyplýva, že konajúci súd správne vyhodnotil pri posudzovaní dôvodov vydania rozhodnutia o udelení individuálneho študijného plánu pre toho
času maloletého syna, že navrhovateľka zavádzala súd, a že skutočné dôvody boli iné. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nemožno identifikovať, ktoré dôkazné prostriedky súd vykonal, ako ich hodnotil, pretože z bodu 24. odôvodnenia vyplýva, že súd sa riadne vysporiadal s navrhovanými dôkazmi a tieto vykonal, pričom poukázal na jediný dôvod udelenia individuálneho študijného plánu ich mal. syna, ktorým bola účasť na domácich a zahraničných tenisových turnajoch. Pokiaľ ide o navrhovateľkou prezentovaný prístup k starostlivosti, navrhovateľ poukázal na preukázateľné školské výsledky syna, ktoré sú aj podľa vedenia školy nielen zlé, ale doslova katastrofálne. Ďalej poukázal na to, že neraz bol predvolaný vedením školy, pretože vedenie si nevedelo ,,dať rady s matkou“, keďže syn do školy nechodil, mal vymeškané neospravedlnené hodiny bez toho, že by sa venoval športovej činnosti a dodržiaval školou stanovené podmienky, plnenie ktorých vyžadovalo udelenie individuálneho študijného plánu. Tvrdil, že navrhovateľka sama podporovala synovo ,,záškoláctvo“ s poukazom na incident zo dňa 21.6.2018, o ktorom vypovedal aj na pojednávaní dňa 11.5.2021. Vzhľadom na školské výsledky a neospravedlnenú absenciu syna v škole neobstojí tvrdenie navrhovateľky, že sa nemohla zamestnať, pretože sa musela o neho starať a učiť sa s ním. Navrhovateľka sa nielen že riadne nestarala o syna, ale ani sa s ním dostatočne neučila, pretože syn mal veľmi zlé študijné výsledky a v rozhodnom období, za ktoré navrhovateľka žiadala priznať výživné prepadal z piatich predmetov. Uviedol, že ich syn nie je prvým, ani posledným prípadom dieťaťa, ktoré trpí spomínanými diagnózami a povinný je presvedčený, že iné deti postihnuté týmito diagnózami. ktorých rodičia riadne pracujú a vo voľnom čase sa venujú deťom, tieto dosahujú dobré školské výsledky. Ďalej uviedol, že k hrubému správaniu navrhovateľky voči nemu, ktoré je nepochybne v hrubom rozpore s dobrými mravmi sa nebude bližšie vyjadrovať, pretože toto nebolo predmetom odvolacích dôvodov navrhovateľky a preto v tomto smere zotrval na jeho doterajších tvrdeniach. Konštatoval, že v zmysle ustálenej judikatúry, ako konanie v rozpore s dobrými mravmi by bolo možné posudzovať aj prípady, keď oprávnený bez ospravedlniteľného dôvodu nevykonáva žiadnu zárobkovú činnosť aj napriek objektívnym možnostiam a svojim schopnostiam, a svoju situáciu rieši požadovaním výživného. V tejto súvislosti poukázala na to, že navrhovateľka ako štatutárny orgán bez vážneho dôvodu pozastavila oprávnenie spol. I., s.r.o. podnikať a sama so sebou ukončila pracovný pomer. Odo dňa ukončenia tohto pracovného pomeru už navrhovateľka nevyvinula žiadnu činnosť smerujúcu k získaniu zamestnania alebo začatiu podnikania a to aj napriek tomu, že jej v tom nebránili a v súčasnosti nebránia žiadne objektívne preukážky. V súčasnosti je ich syn dospelý a čím ďalej samostatnejší. Poukázal na to, že navrhovateľka nemala problém podnikať a zamestnať sa keď bol ich syn menší, preto je zjavné, že starostlivosť o syna používala ako výhovorku, čo je samo o sebe tiež v rozpore s dobrými mravmi. V závere zhrnul, že platenie manželského výživného by bolo v hrubom rozpore s dobrými mravmi, pretože všetky spomenuté skutočnosti sú tak závažné, každá samostatne, s určitosťou všetky spolu, napĺňajú kritéria konania v zmysle § 75 ods. 2 Zákona o rodine, pre ktoré súd nepriznal navrhovateľke žalované výživné a jej návrh zamietol. Povinný k vyjadreniu priložil správu Centra pedagogicko-psychologickej poradenstva a prevencie Košice zo dňa 30.3.2015, rozhodnutie Súkromného športového gymnázia J. XX Košice zo dňa 24.9.2016 č. 2016-44/05 a zo dňa 29.1.2019 č. 255/2019 a oznámenie o výsledku komisionárskych skúšok zo dňa 28.3.2018.
4. Navrhovateľka v odvolacej replike zotrvala na podanom odvolaní a tam uvedených odvolacích námietkach a argumentácii. Uviedla, že z napadnutého rozhodnutia, ako aj vyjadrenia povinného je zrejmé, že títo ju vykresľujú ako osobu, ktorá sa mohla zamestnať, avšak odmietla pracovať a spoliehala sa na to, že situáciu bude riešiť pomocou manželského výživného. V tejto súvislosti poukázala na to, že v konaní bolo preukázané, že bola pracovne neschopná od 25.9.2018 až do konca obdobia, za ktoré mohla požadovať manželské výživné, teda do 6.10.2019. Ide teda o obdobie 12 mesiacov z posudzovaného obdobia 32 mesiacov, pričom na to, aby mohla osoba požiadať o invalidný dôchodok, musí mať v zmysle § 71 zákona č. 461/2003 Z.z. preukázateľne zníženú schopnosť vykonávať zárobkovú činnosť o minimálne 40 % a takýto zdravotný stav by mal trvať dlhšie ako jeden rok. Bez splnenia týchto predpokladov by zrejme len veľmi ťažko uspela so žiadosťou o priznanie invalidného dôchodku. Je síce pravdou, že súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyvodil, že práceneschopná bola od 25.9.2018 do 4.3.2021, teda značné časové obdobie, čo by mohlo za určitých okolností odôvodňovať podanie žiadosti o invalidný dôchodok, avšak obdobie po 6.10.2019, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok o rozvode manželstva, nebolo pre posúdenie toho, či bola navrhovateľka schopná sama sa živiť, vôbec relevantné. Vzhľadom na uvedené má za to, že súd prvej inštancie dospel vo vzťahu k jej práceneschopnosti na základe vykonaných dôkazov k zjavne nesprávnym a účelovým skutkovým zisteniam. Tvrdenia povinného o jej starostlivosti o syna, jeho individuálnom študijnom pláne a pláne a prospechu a tiež tvrdenia, že mala brávať syna z vyučovania označila za nepravdivé. Poukázala
na to, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že syn trpel viacerými diagnózami, značným spôsobom sťažujúcimi jeho vzdelávanie a vyžadujúcimi si jej osobitný prístup. Tvrdila že tenis pokiaľ čo možno na najvyššej úrovni a stým spojená časovo aj fyzický náročná príprava bola vždy principiálna požiadavka povinného, z ktorej nechcel ustúpiť za žiadnych okolností. Na podporu týchto tvrdení citovala zo znaleckého posudku č. 76/2017 z 2.8.2017 vypracovaného znalkyňou PhDr. B. X. v rozvodom konaní vedenom pod sp.zn. 27P/455/2015. Ďalej tvrdila, že povinný z nárokov na vtedy maloletého syna nezľavoval v dôsledku čoho sa syn nachádzal v značne vypätej situácii. Práve kvôli neprimeraným požiadavkám povinného na tenisovú prípravu a turnaje syna a školou schválený individuálny učebný plán bola, vzhľadom na špecifické učebné potreby dieťaťa, nútená takmer celý svoj čas obetovať na jeho individuálne učenie a prípravu. Z uvedených dôvodov sa nemohla zamestnať alebo vykonávať zárobkovú činnosť, hoci o to mala záujem. Pracovné ponuky, ktoré mala boli takého charakteru, že by jej plnenie týchto povinností neumožnili a pracovnú ponuku, u ktorej by bolo možné zosúladiť plnenie jej povinností s výkonom práce, sa jej nájsť nepodarilo. V tejto súvislosti namietala, že ani s týmito relevantnými preukázanými sa konajúci súd žiadnym spôsobom nevysporiadal. Ďalej poukázala na to, že v apríli 2017 bol rodinný dom, v ktorom bývali s povinným a ich synom značne poškodený požiarom, na čo povinný reagoval tak, že sa odsťahoval a celá zodpovednosť za odstránenie následkov požiaru a rekonštrukciu domu ostala na nej. Tvrdila, že viac ako tri mesiace strávila denne niekoľko hodín vybavovaním záležitostí, inštruovaním pracovníkov, upratovaním, presúvaním a pod. a bolo nemysliteľné, aby mohla v tom čase vykonávať nejakú zárobkovú činnosť. Ani na túto podstatnú skutočnosť nedal konajúci súd v napadnutom rozhodnutí žiadnu relevantnú odpoveď. Navrhovateľka má za to, že všetky uvedené skutočnosti v ich súhrne jej bránili počas celého obdobia, za ktoré navrhuje priznať výživné, vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť, resp. zamestnať sa. Z pohľadu nevysporiadania sa s týmito rozhodujúcimi skutočnosťami považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné. Namietala tvrdenie povinného, že by mala podporovať záškoláctvo ich syna čo malo mať v konečnom dôsledku za následok jeho katastrofálne študijné výsledky. Uviedla, že syna z vyučovania nebrala a nepodporovala záškoláctvo, a ak bol ňou aj vyučovania zobratý, bolo to výlučne z dôvodov športovej prípravy a realizácie v tenise, do ktorého ho neprimeraným spôsobom nútil práve povinný. Pokiaľ ide o študijné výsledky syna, dôvodom ich zhoršenia nebola skutočnosť, že by sa mu nevenovala, resp. neučila sa s ním, ale ,,vyhorenie“ a únava syna z dôvodu nadmernej športovej záťaže, ktorá vystupňovala do takej miery, že syn sa nebol schopný takmer vôbec učiť. Uviedla, že povinného nútenie syna do neprimeranej fyzickej záťaže viedlo napokon k tomu, že syn po dovŕšení dospelosti úplne prestal hrať tenis, nakoľko tento kvôli povinnému znenávidel. V závere namietala, že konajúci súd v tomto konaní rezignoval na povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 35 a nasl., a teda povinnosť zistiť skutočný stav veci a vykonať aj iné, nenavrhnuté dôkazy, zrejme si mýliac nesporové konanie so sporovým.
5. Povinný v odvolacej duplike označil tvrdenia navrhovateľky za účelové, nepravdivé a zavádzajúce. Pokiaľ navrhovateľka tvrdila, že nemohla požiadať o invalidný dôchodok, pretože s poukazom na ust. § 71 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z. nespĺňala tam uvedené predpoklady, opomenula však iné ustanovenia predmetného zákona a to § 26 ods. 3, 4 a 6 , z ktorých vyplýva, že ak by navrhovateľka pokračovala vo svojej práceneschopnosti aj po uplynutí 52 týždňoch, mohla sa stať z toho dôvodu invalidnou a v takej situácii by prakticky nemala inú možnosť, ako na zabezpečenie ďalšieho príjmu uchádzať sa o invalidný dôchodok alebo o štátne sociálne dávky, čo však neurobila. Poukázal tiež na rozpor v tvrdeniach navrhovateľky ohľadom individuálneho študijného plánu ich syna, ktorý preukazuje účelovosť a nepravdivosť jej tvrdení v konaní. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil pri posudzovaní dôvodov vydania rozhodnutia o udelení individuálneho študijného plánu pre toho času maloletého syna, že navrhovateľka zavádzala súd a že skutočné dôvody boli iné, a to účasť už na spomenutých domácich a zahraničných turnajoch a športových sústredeniach. Zdôraznil, že rozvoz syna na tréningy a do školy zabezpečoval takmer výlučne on. Rovnako sa výlučne on staral a aj dodnes stará o synove obedy a niekedy aj večere, zabezpečuje mu ošatenie a uhrádza takmer všetky školské a mimoškolské potreby. Poprel tvrdenie navrhovateľky, že sa nemohla zamestnať z dôvodu intenzívnej starostlivosti o syna a v tejto súvislosti položil otázku, prečo v tom období dosahoval syn mimoriadne zlé študijné výsledky, ak sa mu navrhovateľka až tak exponovane venovala, že sa nemohla zamestnať. Ďalej poprel tvrdenie navrhovateľky, že ich syn prestal hrať tenis, pretože ho kvôli nemu znenávidel a v tejto súvislosti uviedol, že syn nehrá tenis z dôvodu protipandemických opatrení (lockdown). Vo vzťahu k tvrdeniam navrhovateľky, že nemohla prijať žiadnu pracovnú ponuku z dôvodu individuálnej starostlivosti o syna uviedol, že navrhovateľka sa sama na pojednávaní preriekla, že bola z Úradu práce vyradená, pretože sa nedostavila v dohodnutom termíne. Uviedol, že toto by sa nemohlo stať človeku, ktorý má skutočný záujem o prácu. Navrhovateľka tiež sama pred súdom uviedla, že nepôjde pracovať za 500
Eur mesačne, čím deklarovala svoj postoj k možnosti hľadať si zamestnanie. Navrhovateľka doposiaľ nevykonáva žiadnu zárobkovú činnosť a neprejavuje ani žiadnu snahu zamestnať sa, pričom jej v tom nebránia nijaké objektívne dôvody, keďže syn je už dospelý a čím ďalej tým viac samostatný. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky, že konajúci súd sa riadne nevysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami, na základe ktorých by riadne konal a rozhodol, pretože samotná skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv navrhovateľky nemôže bez ďalšieho zakladať, že by malo byť napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. V ostatnom zotrval na svojich doterajších vyjadreniach.
6. Konania vo veciach výživného plnoletých osôb sa prejednávajú a rozhodujú podľa Zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „ CMP“).
7. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
8. Podľa § 387 ods. 1, 2 a 3 Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
9. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 65 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario v rozsahu danom v § 66 CMP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné, preto rozsudok podľa § 387 ods. 1 potvrdil ako vecne správny. Konštatuje, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav veci, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 191 CSP vyhodnotil dôkazy, prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami navrhovateľky uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jej obranu už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a navrhovateľka ani v odvolacom konaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o jej návrhu.
10. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku navrhovateľky a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:
11. Predmetom konania je návrh navrhovateľky voči manželovi (ako osobe povinnej prispievať na výživu) o určenie manželského výživného v sume 1 500 Eur mesačne od podania návrhu, t.j. od 24.2.2017. Súd prvej inštancie návrh navrhovateľky zamietol, keď z vykonaného dokazovania prijal odôvodnený záver, že priznanie manželského výživného by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Z dôvodu podaného odvolania navrhovateľkou bolo tak úlohou odvolacieho súdu posúdiť, či súd prvej inštancie správne rozhodol, že výživné v danom prípade nie je možné priznať pre rozpor s dobrými mravmi.
12. Podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť.
13. Podľa § 75 ods. 1, 2 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.
14. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi podľa citovaného § 71 Zákona o rodine je súčasťou ich vzájomného vzťahu, v dôsledku čoho je nevyhnutné na túto vzájomnú povinnosť aplikovať princípy, ktorými je charakterizované manželstvo a ktoré sú výslovne uvedené v Zákone o rodine. Jedná sa najmä o ust. § 18 Zákona o rodine, ktoré určuje, že obidvaja manželia majú rovnaké práva a povinnosti a sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Z ust. § 19 Zákona o rodine ďalej vyplýva, že o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov a uspokojovaním potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi je právna povinnosť a nemožno ju považovať za príkaz morálky. Do zákonnej úpravy sa však premietajú aj morálne princípy a sú dôležitým korektorom aplikácie ustanovení, ktorým je vzájomná vyživovacia povinnosť manželov upravená. Z hľadiska citovaného ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine nebude bez významu ani okolnosť, z akého dôvodu došlo k neplneniu vyživovacej povinnosti, pretože dôvod neplnenia vyživovacej povinnosti môže poukázať na to, či poskytnutie výživného je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi. Je povinnosťou súdu zisťovať dôvody neplnenia vyživovacej povinnosti medzi manželmi, pretože práve na tomto základe bude možné posúdiť či sú splnené všetky podmienky pre určenie vyživovacej povinnosti. Vo všeobecnosti možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel (noriem) v spoločnosti všeobecne uznávaných a činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno preto označiť za činnosť proti dobrým mravom.
15. Bez ohľadu na naplnenie zákonných kritérií pre určenie vyživovacej povinnosti, súd teda nemôže priznať výživné v prípade zisteného rozporu s dobrými mravmi. Nepochybná odôvodnenosť predmetného kritéria je daná prioritným predmetom úpravy rodinného práva, ktorým sú osobné vzťahy medzi subjektmi rodinného práva, na ktoré sa vyživovacie vzťahy viažu. Narušenie príslušných osobných vzťahov z relevantných dôvodov zákon sankcionuje tým, že nepovažuje za spravodlivé, aby osoba, ktorá sa takéhoto konania dopustila, požadovala plnenia založené práve na takomto osobnom vzťahu. Pojem dobré mravy je neurčitým právnym pojmom, jeho obsah nevyplýva z pozitívneho práva. Okrem práva existujú aj iné systémy noriem, niektorým z nich takouto úpravou právo poskytuje ochranu tým, že im prepožičiava sankcie charakteristické pre systém práva. Nejde o akékoľvek normy, ale o všeobecne spoločensky uznávané pravidlá, prostredníctvom ktorých sa zavrhujú spoločensky nežiaduce javy. Vo všeobecnosti bývajú vyjadrené konštrukciou o „pocite sú náležitosti všetkých spravodlivo uvažujúcich ľudí“. Pojem dobré mravy je ďalej časovo (plynutím času podlieha zmenám) a miestne podmienený. Na prípady rozporu s dobrými mravmi súd prihliada z úradnej povinnosti, ich danosť sa zisťuje podľa konkrétnych okolností prípadu. Za rozpor s dobrými mravmi možno považovať aj prípad, ak by napríklad príjmové a majetkové pomery oprávneného (v prípadoch, keď nie je podmienkou odkázanosť oprávneného, napr. pri žalobe plnoletého dieťaťa voči rodičom) prevyšovali majetkové pomery povinného. Ako konanie v rozpore s dobrými mravmi by bolo možné posudzovať aj prípady, keď oprávnený bez ospravedlniteľného dôvodu nevykonáva žiadnu zárobkovú činnosť aj napriek objektívnym možnostiam a svojim schopnostiam a svoju situáciu rieši požadovaním výživného. Príčiny vedúce k rozvratu manželstva ako jedno z hľadísk posudzovania dobrých mravov zákon upravil aj špeciálne pri podmienkach vzniku nároku na príspevok na výživu rozvedeného manžela. V zmysle striktného znenia normy súd v prípade zistenia rozporu s dobrými mravmi nemá inú možnosť (napr. zníženie výživného) než výživné nepriznať.
16. V preskúmavanej veci záver súdu prvej inštancie o tom, že konanie navrhovateľky je v rozpore s dobrými mravmi, a preto jej nemožno priznať výživné od manžela ako osoby povinnej, považuje odvolací súd, vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania, za správny. Navrhovateľka odôvodnila uplatnený nárok tým, že od 20.4.2016 je bez príjmu a nemôže sa zamestnať, pretože sa stará o maloletého syna, ktorý si podľa jej tvrdenia vyžaduje individuálny prístup. Na tomto mieste odvolací súd, v zhode s názorom súde prvej inštancie, konštatuje, že navrhovateľka nepreukázala žiadne objektívne alebo subjektívne prekážky, ktoré by jej bránili získať zamestnanie, ktorým by si zabezpečila životnú úroveň porovnateľnú so životnou úrovňou jej manžela. Rovnako nepreukázala ani len to, že by sa
uchádzala o zamestnanie, ktoré by jej zabezpečilo príjem. Naopak, navrhovateľka bola v júli 2017 vyradená z evidencie uchádzačov o zamestnanie ÚPSVaR Košice pre nespoluprácu a sama priznala, že úradom ponúknuté pracovné miesta neprijala. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľka sa sama svojím nezodpovedným konaním pripravila o evidenciu ako uchádzača o zamestnanie a o väčšiu možnosť sprostredkovania zamestnania zo strany tohto orgánu. V posudzovanom prípade nebolo sporným, že účastníci žili počas rozhodného obdobia v spoločnej domácnosti, no nehospodárili spolu, réžiu bývania hradil povinný, ktorý rovnako zabezpečoval stravovanie mal. syna, hradil mu mimoškolské aktivity a školné a navrhovateľke prispieval sumou 300 Eur mesačne. Navrhovateľka bola naposledy zamestnaná v spol. I. s.r.o., kde bol jej pracovný pomer ukončený výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Na tomto mieste je však potrebné pozastaviť nad tým, že navrhovateľka bola v čase výpovede konateľkou a jedinou spoločníčkou predmetnej spoločnosti a výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 19.4.2016 podpísala aj za zamestnávateľa. Súd prvej inštancie správne posúdil aj schopnosť navrhovateľky živiť sa s ohľadom na starostlivosť o mal. dieťa, keď konštatoval, že mal. syn navrhovateľky nebol v rozhodujúcom období v útlom veku, teda nevyžadoval jej si celodennú starostlivosť a opateru. Syn navrhovateľky študuje na športovom gymnáziu, kde má individuálny študijný plán z dôvodu účasti na tenisových turnajoch, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplýva z rozhodnutia Športového gymnázia J. č. 2016-44/06 zo dňa 24.9.2016 (čl. 11). Podstatou argumentácie navrhovateľky pritom bolo, že sa nemôže zamestnať z dôvodu nutnosti individuálneho prístupu k starostlivosti a vzdelaní mal. syna, ktorý trpí diagnózami dyslexia ťažkého stupňa, dysgrafia ľahkého až stredného stupňa a dysortografia stredného stupňa, s čím sa odvolací súd nemôže stotožniť. Odvolaciemu súdu totiž nie je známe, že by boli rodičia detí s uvedenými diagnózami, ktoré sú v podstate poruchami čítania, písania a pravopisu, vylúčení z pracovného procesu a nemohli vykonávať pracovnú činnosť. Navyše z obsahu spisu (čl. 11) vyplýva, že mal. syn účastníkov je povinný, aj keď má individuálny študijný plán, zúčastňovať sa vyučovacieho procesu, okrem času športových tréningov, turnajov a sústredení, preto odvolaciemu súdu nie je zrejmé, prečo by navrhovateľka nemohla pracovať v čase, keď je syn v škole. Vzhľadom na uvedené nemožno konanie navrhovateľky, ktorá bez ospravedlniteľného dôvodu nevykonáva žiadnu zárobkovú činnosť aj napriek objektívnym možnostiam a svojim schopnostiam a svoju situáciu rieši požadovaním výživného od povinného vyhodnotiť inak ako konanie v rozpore s dobrými mravmi (§ 75 ods. 2 Zákona o rodine).
17. Za daného stavu považoval aj odvolací súd za rozporné s dobrými mravmi, a teda spoločensky neprijateľné, aby to bol povinný, ktorý by mal platiť navrhovateľke manželské výživné.
18. K odvolacím námietkam navrhovateľky odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované zákonné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani aby prebral a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj IV.ÚS 252/2004, I.ÚS 50/2004, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003). Za porušenie tohto základného práva teda nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutočný stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam.
19. Odvolací súd nevzhliadol dôvodnou ani odvolaciu námietku navrhovateľky, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to správy CPP Košice č. RD 1992/653/2015 z 30.3.2015, č. RD 2139/674/2015 z 8.4.2015 a č. RD 2139/674/2015 z 30.4.2015, rozhodnutie SŠG J. 39 Košice č. 2016-44/05 z 24.9.2016, rozvrh tenisových tréningov, psychologický nález z 26.4.2016 a 27.6.2016, lekársku správu MUDr. F. H. z 7.7.2016 a oznámenie SŠG Košice o dochádzke a správaní mal. P. M. z 30.4.2016. K tejto námietke treba na jednej strane uviesť, že súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 CSP) a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, odvolací súd nepovažuje za porušenie práva na spravodlivý proces. Nevykonanie navrhnutého dôkazu by mohlo byť relevantným odvolacím dôvodom iba za stavu, keby malo vplyv na nedostatočné zistenie skutočného stavu veci, čo nie je prejednávaný prípad. Pokiaľ ide o vykonanie listinných dôkazov odvolací súd poukazuje na znenie ustanovenia § 204 CSP, podľa ktorého dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené. Zo znenia uvedeného ustanovenia vyplýva, že čítanie alebo oznamovanie obsahu listín nie je potrebné, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený (aj fikciou doručenia) a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené. Ako vyplýva z predloženého spisu (čl. 76), predmetné listinné dôkazy boli doručené povinnému a ich obsah nebol povinným spochybnený.
20. Navrhovateľka v podanom odvolaní uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP a dôvodila, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Navrhovateľkou uplatnený odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (poučovacia povinnosť), pochybenia vo vykonanom dokazovaní, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami, alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu a pod. Odvolací súd podrobne preskúmal obsah spisu i napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP nie je daný, nakoľko žiadne pochybenie v procesnom postupe súdu, ktoré by mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, z obsahu spisu, ani z rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplynulo, pričom navrhovateľka takéto pochybenie v ďalšom nekonkretizovala.
21. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie aj v napadnutom výroku o trovách konania a dospel k záveru, že aj keď súd výrok neodôvodnil, rozhodol v zmysle § 52 CMP vecne správne. V konaniach podľa CMP totiž platí, že každý účastník si platí trovy konania sám a žiaden z nich nemá nárok na ich náhradu od iného účastníka. Táto zásada môže byť prelomená podľa ust. § 55 CMP. Keďže ide o výnimku zo všeobecného pravidla, takáto výnimka musí byť náležite odôvodnená. Úspech alebo neúspech v konaní, v tomto prípade nie je rozhodujúcim kritériom. Jediným zákonným kritériom je, že je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. Pri hodnotení kritéria, že je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé, súd ako jediné kritérium nezohľadňuje iba osobné a majetkové pomery účastníkov. Relevantné by mali byť len okolnosti prejednávanej veci. V tomto prípade si navrhovateľka pred súdom prvej inštancie uplatnila nárok na náhradu trov konania, ale jeho priznanie ničím neodôvodnila. Odvolací súd konštatuje, že nezistil žiadne okolnosti, s ohľadom na ktoré by bolo spravodlivé priznať navrhovateľke náhradu trov konania.
22. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a pretože sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia podľa § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.
23. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, nakoľko žiaden z účastníkov návrh na ich priznanie v odvolacom konaní nepodal (§ 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 57 CMP).
24. Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 zák.č. 160/2015 Z.z.)
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).