Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/143/2017

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobkyne: T. Z., nar. XX.X.XXXX, adresa V. A., G.. O. XXXX/X, zastúpenej advokátom: JUDr. Milan Bányi, so sídlom Veľký Meder, B. Bartóka 5, proti žalovaným: 1. Q. A., nar. XX.XX.XXXX, adresa V. A., G.. O. XXXX/XX a 2. T. W., nar. X.X.XXXX, adresa V. Z., I. XXX/XX, obe zastúpené spoločnosťou: JUDr. Milan Ficek, advokát s.r.o., so sídlom Bratislava, Žilinská 14, IČO: 47 232 757, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, na odvolanie žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 12C/585/2015-132 zo dňa 7.11.2016, t a k t o

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou určil, že darovacia zmluva uzatvorená medzi M. Z., nar. XX.XX.XXXX ako darujúcou a žalovanými 1. a 2. ako obdarovanými, ktorou darujúca previedla na obdarované vlastnícke právo v podiele 5/6 k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. úz. Z. V., vedeným na LV č. XX ako parcely registra „C“ č. 189/3 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 1277 m2, č. 189/4 záhrady vo výmere 1578 m2 a č. 189/43 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 18 m2 a rodinný dom súp. č. XXX nachádzajúci sa na parcele č. 189/3, je voči žalobkyni právne neúčinná, druhou výrokovou vetou rozhodol o náhrade trov konania tak, že priznal žalobkyni voči žalovaným 1. a 2. nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 42a ods. 1, 2, 3 písm. a), § 116, § 42b ods. 1 Občianskeho zákonníka. Argumentoval tým, že žalobkyňa sa žalobou domáhala rozhodnutia súdu, ktorým by konštatoval právnu neúčinnosť darovacej zmluvy uzavretej medzi príbuznou žalovaných a žalovanými voči žalobkyni. Žalobu odôvodnila tým, že so svojou tetou (M. Z.) mala dobré vzťahy, starala sa o ňu a keďže teta bola bezdetná, spísala závet, že žalobkyňa bude jej jediným dedičom. Po konzultácii s ňou sa dohodli na jar 2013 vykonať na náklady žalobkyne rekonštrukciu strechy rodinného domu, v ktorom teta býva. Žalobkyňa objednala rekonštrukčné práce a dodávku materiálu, po ukončení prác jej boli vystavené dve faktúry, ktoré uhradila - dňa 6.5.2013 v sume 3.714,10 Eur a dňa 16.1.2014 v sume 3.335,29 Eur. Medzičasom však došlo medzi žalobkyňou a tetou k nedorozumeniam a teta zrušila so žalobkyňou kontakt. Napriek výzve žalobkyne teta nemá záujem uhradiť sumu zaplatenú za vykonané rekonštrukčné práce. Žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností užívaných tetou v podiele 1/6 a voči príbuznej si uplatnila náhradu vo výške jej spoluvlastníckeho podielu (5/6) v sume 5.874,49 Eur. Spornú sumu si žalobkyňa uplatnila voči príbuznej žalobou (vec je vedená pod sp. zn. 9C/119/2015). Žalobkyňa sa následne dozvedela, že príbuzná svoj podiel na nehnuteľnostiach darovala žalovaným 1. a 2. Podľa výpisu z listu vlastníctva bol vklad vlastníckeho práva žalovaným 1. a 2. vykonaný dňa 1.10.2015. Príbuzná zrejme nedisponuje dostatočným majetkom na zaplatenie spornej sumy, sama sa predtým vyjadrovala, že na rekonštrukciu nemá dostatok finančných prostriedkov. Na základe toho sa dotknutou darovacou zmluvou ukrátilo uspokojenie pohľadávky žalobkyne a preto odporuje tomuto

právnemu úkonu. Žalované pritom tvrdili, že ich krstná mama - teta žalobkyne sa k žalobe vo veci uplatneného peňažného nároku žalobkyňou vyjadrila tak, že výmenu strešnej krytiny neobjednala, nevedela koľko také práce stoja a nedisponovala s veľkými úsporami, žalobkyňa sa vyjadrila, že jej to nevadí, nikdy s ich príbuznou nekonzultovala rozsah vykonaných prác ani výšku odplaty. Pre trvalé nezhody so žalobkyňou krstná mama žalovaných 1. a 2. M. Z. podala žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam (vec vedená pod sp. zn. 5C/399/2015). Žalované prevzali starostlivosť o krstnú mamu a preto sa rozhodla darovať im svoj spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach a tento medzi žalované rozdelila rovnakým dielom. Právny úkon nebol uskutočnený s úmyslom ukrátiť žalobkyňu na jej právach veriteľa voči krstnej mame. Darovacia zmluva neukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobkyne, nakoľko pohľadávka je prinajmenšom sporná vo výške žalovanej istiny. V priebehu konania M. Z. dňa XX.X.XXXX zomrela (dedičské konanie vedené pod sp. zn. 15D/2/2016), žalované sa stali vlastníčkami (neoznačeného majetku), čím podľa nich došlo k splynutiu práv, z ktorého dôvodu predmetný spor stratil svoju opodstatnenosť. Podľa notárskej zápisnice spísanej dňa 20.5.2014 pred notárom JUDr. Tímeou Hájos č. N340/2014, NZ18877/2014 bol spísaný závet M. Z., podľa ktorého všetok svoj hnuteľný a nehnuteľný majetok aj práva prechádzajúce dedičskou postupnosťou zanechala žalovaným 1. a 2. každej v jednej polovici v pomere k majetku poručiteľky. Platnosť závetu napadla žalobkyňa. Žalovaná 1. sa pred súdom vyjadrila, že sa považuje za veľmi blízku osobu vo vzťahu k nebohej krstnej matke, v detstve v čase, keď jej rodičia stavali dom, vychovávala ju práve teta a babička, všetko prežívala s ňou. Žalovaná 2. sa takisto považuje za osobu blízku vo vzťahu k M. Z.. Po tom, čo im žalobkyňa oznámila, že prerušuje kontakt s tetou, starali sa o ňu, dochádzali k nej dvakrát do týždňa, upratovali jej, nakupovali jej a varili pre ňu. Táto starostlivosť trvala asi 2 roky, blízky vzťah mala k nej vybudovaný už aj predtým, bola to jediná príbuzná z rodiny z otcovej strany.

3. Následne prvoinštančný súd skonštatoval, že účelom odporovateľnosti ako inštitútu občianskeho práva je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka, ktorými zmenšuje svoj majetok (veci, práva a pohľadávky) na úkor veriteľov. Podstatou odporovateľnosti je neúčinnosť právneho úkonu voči určitej osobe (takzvaná relatívna neúčinnosť), ktorá znamená, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z predmetu odporovaného právneho úkonu tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo. Predmetom odporovateľnosti sú právne úkony. Čas, keď sa uskutočňuje právny úkon, je daný okamihom vzniku platného, hoci odporovateľného právneho úkonu. Ukrátenie uspokojenia veriteľovej pohľadávky predpokladá také skrátenie (zmenšenie) majetku, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky v celom rozsahu alebo aspoň v časti. Ten, kto odporuje, musí dokazovať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka. Musí preukázať, že majetok dlžníka sa zmenšil do takej miery, že to ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku. Pri právnych úkonoch, ktorými boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo medzi dlžníkom a blízkymi osobami, alebo, ktoré dlžník urobil v prospech týchto osôb sa úmysel ukrátiť veriteľa predpokladá. Uvedené neplatí, ak druhá strana (blízka osoba) dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať. Dôkazným bremenom zákon zaťažuje druhú stranu odporovateľného úkonu. Žalobcovi stačí tvrdiť, že napadaným úkonom došlo k jeho ukráteniu. Ak žalovaný (blízka osoba) mieni dosiahnuť zamietnutie žaloby, musí dokazovať vynaloženie náležitej starostlivosti, ktorá však nepostačovala na poznatky o úmysle dlžníka ukrátiť jeho veriteľa. V tejto spojitosti má žalovaný nielen povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť a nadväzne aj dôkazné bremeno. Aktívna legitimácia v konaní o neúčinnosti právneho úkonu prislúcha ktorémukoľvek veriteľovi, ktorý bol ukrátený napadnutým právnym úkonom, za predpokladu, že má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku. Pasívnu legitimáciu v konaní, predmetom ktorého je odporovateľný právny úkon, má ten, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech.

4. Potom súd prvej inštancie už len stručne a zhodnotil, že z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. Súdu bolo jednoznačne žalobkyňou predloženými listinami preukázané, že žalobkyňa má peňažný nárok (uplatnený na súde) voči neb. M. Z., napriek tomu teta žalobkyne zmenšila svoj majetok na mieru nevymožiteľnosti tohto záväzku (v prípade priznania súdom), keď žalovaným 1. a 2. darovala svoj podiel z nehnuteľností. Žalované žiadnymi dôkazmi (v konaní žiadne nepredložili ani nenavrhli) nepreukázali, že by im úmysel darkyne (zmenšiť svoj majetok) nebol známy. Preto súd žalobe vyhovel a určil, že (platne uzavretá) darovacia zmluva je voči žalobcom neúčinná.

5. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že priznal nárok na ich náhradu v plnom rozsahu žalobkyni, ako po procesnej stránke úspešnej strane sporu.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali prostredníctvom právneho zastúpenia obe žalované odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d) a h) CSP, ktorým navrhli odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že žalobu zamietne a uloží žalobkyni povinnosť nahradiť im trovy konania v rozsahu 100%, alebo aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedli, že zo štruktúry napadnutého rozhodnutia vyplýva, že tak povediac vlastné odôvodnenie rozhodnutia je zhrnuté v jedinom 8-riadkovom odseku, a to v ods. 17. Iba v tomto odseku sa nachádza individualizované odôvodnenie vo vzťahu k tomu, ako súd dospel k svojmu právnemu záveru. Odhliadnuc od stručnosti tohto odôvodnenia a tiež od nesprávnosti právneho záveru prvoinštančného súdu, takéto odôvodnenie nespĺňa ani základné kritériá, ktoré pre odôvodnenie rozhodnutia ustanovujú procesné predpisy. S poukazom na uvedené skutočnosti trpí toto konanie vadami arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti odvolateľky poukázali aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 117/07, tiež na nález sp. zn. I.ÚS 114/08. Poukázali na to, že súd prvej inštancie nedal uspokojivú odpoveď ani na základnú otázku, ktorú je potrebné vyriešiť v každom konaní ohľadom odporovateľnosti právneho úkonu a síce, či sú v konkrétnom prípade splnené zákonné predpoklady odporovania právneho úkonu: a) existencia právneho úkonu, o ktorom sa tvrdí, že ukracuje pohľadávku veriteľa, b) platnosť odporovateľného právneho úkonu, c) existencia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, d) ukrátenie veriteľa, e) úmysel ukrátiť veriteľa. V prvom rade nebola v tomto konaní relevantným spôsobom preukázaná existencia vymáhateľnej pohľadávky žalobkyne, keď v kontexte ustálenej rozhodovacej praxe súdov sa za vymáhateľnú pohľadávku považuje až pohľadávky, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. V tejto súvislosti odvolateľky poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo 2285/2000. S poukazom na uvedené rozhodnutie a relevantnú právnu úpravu malo byť toto konanie súdom prvej inštancie prerušené, nakoľko v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 9Co/119/2015 sa rieši otázka, ktorá má význam pre rozhodnutie súdu. V tomto druhom súdnom konaní sa totiž rieši to, či sporná pohľadávka existuje, či je oprávnená a podobne. Ak teda prvoinštančný súd neprerušil súdne konanie, hoci tak v kontexte skutkových okolností tejto veci a relevantnej judikatúry urobiť mal, ide nepochybne o vadu konania, ktorá môže ovplyvniť výsledok konania. Pokiaľ ide o ukrátenie veriteľa, ani toto nebolo v konaní náležitým spôsobom preukázané. Za predpokladu, že nebohá M. Z. nemala iný majetok okrem nehnuteľností, ktoré ešte pred smrťou im darovala, je nelogické a bez opodstatnenia, aby žalobkyňa napadla platnosť závetu. K ukráteniu pohľadávky veriteľa nedochádza, ak dlžník vlastní taký majetok, ktorý postačuje na to, aby sa z neho veriteľ uspokojil (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21Cdo 2088/2000). Čo sa týka prezumovaného úmyslu ukrátiť veriteľa, tak tento bol z ich strany spochybnený tým, že ozrejmili z akého dôvodu sa nebohá M. Z. rozhodla darovať im svoj podiel na nehnuteľnostiach. Jej rozhodnutie ohľadom darovania vychádzalo z toho, že sa o ňu na sklonku života starali. Odhliadnuc od skutočnosti, že žalobkyňou označená pohľadávka nespĺňa základné kritérium vymáhateľnosti, spornou zostáva aj samotná existencia predmetnej pohľadávky ako takej. Predmetná pohľadávka mala totiž vzniknúť z dôvodu rekonštrukcie strechy na spoločnej veci, na ktorej sa podľa tvrdenia žalobkyne dohodla žalobkyňa s nebohou M. Z. na jar 2013. Išlo teda o investíciu do spoločnej veci, pričom podľa tvrdenia žalobkyne bolo dohodnuté, že sa vykoná na jej náklady, nakoľko nebohá M. Z. nemala dostatok finančných prostriedkov. Podľa doktríny a ustálenej rozhodovacej praxe súdov platí, že ak ostatní spoluvlastníci s nákladmi vynaloženými na spoločnú vec jedným alebo viacerými spoluvlastníkmi súhlasili, ide o dohodu ohľadom hospodárenia so spoločnou vecou a investujúci spoluvlastník má proti ostatným právo na úhradu vynaložených prostriedkov podľa podielov, ak nie je medzi nimi iná dohoda. Podľa nich existovala v tejto veci odlišná dohoda ohľadom nákladov na rekonštrukciu strechy, nakoľko sama žalobkyňa uviedla, že dohoda bola, že rekonštrukcia strechy sa vykoná na jej náklady. Neexistuje preto žiaden právny dôvod na to, aby si žalobkyňa nárokovala náhradu nákladov za rekonštrukciu strechy podľa výšky podielu od nebohej M. Z. alebo od jej právnych nástupcov. Pokiaľ teda neexistuje právny dôvod, neexistuje ani žalobkyňou tvrdená pohľadávka.

7. Žalované v priebehu odvolacieho konania založili do spisu uznesenie Okresného súdu Dunajská Streda v dedičskej veci po nebohej M. Z. sp. zn. 15D/2/2016, Dnot 110/2016 zo dňa 16.1.2017, ktoré rozhodnutie vzhľadom na to, že bolo vydané dňa 16.1.2017 a prevzaté až dňa 15.2.2017, nebolo možné predložiť v rámci konania vedeného na súde prvej inštancie (ust. § 366 písm. d) Civilného sporového poriadku).

8. Uznesením Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 15D/2/2016-39, Dnot 110/2016 Okresný súd v Dunajskej Strede v dedičskej veci po nebohej M. Z., rod. A., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej dňa XX.X.XXXX,

naposledy bytom Z. V. rozhodol tak, že v zmysle § 175h ods. 2 OSP vydal nepatrný majetok zanechaný poručiteľkou Q. A., rod. A., nar. XX.XX.XXXX, ktorá sa postarala o pohreb poručiteľky, konanie zastavil a určil odmenu súdneho komisára v celkovej sume 33,72 Eur s odôvodnením, že ku dňu smrti poručiteľky jej majetok tvorili vkladné knižky vedené v A. A., a.s., s nepatrným zostatkom, keď do dedičstva bola prihlásená pohľadávka Q. A. z titulu nákladov na poručiteľkin pohreb.

9. Žalobkyňa odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalovaných sa písomne nevyjadrila.

10. Napriek tomu, že predmetné konanie začalo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, odvolací súd vo veci rozhodoval už podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, rešpektujúc pritom ust. § 470 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, ale tiež i to, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej len , po zistení, že odvolanie žalovaných bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 a že odvolateľky použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d) a h) , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné s použitím § 389 ods. 1 písm. b) v spojení s § 391 ods. 1 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie odôvodnil rozsudok podľa základných zákonných kritérií kladených na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, najmä ustanovenie § 220 ods. 2 a či na základe ním vykonaného dokazovania a ním realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne.

13. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáha určenia právnej neúčinnosti právneho úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka, ktorou realizuje svoje oprávnenie domáhať sa tzv. relatívnej neúčinnosti právneho úkonu svojho dlžníka, ktorým bola ukrátená ako veriteľ a to voči žalovaným ako 3. osobám, t.j. subjektom, do ktorých majetkovej sféry prešiel majetok dlžníka žalobkyne ako následok odporovateľného právneho úkonu medzi žalovanými a touto dlžníčkou.

14. Žalobkyňa odporuje darovaciu zmluvu uzatvorená medzi M. Z., nar. XX.XX.XXXX ako darujúcou a žalovanými 1. a 2. ako obdarovanými, ktorou darujúca previedla na obdarované vlastnícke právo v podiele 5/6 k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území Z. V., vedenými na LV č. XX ako parcely registra „C“ č. 189/3 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 1277 m2, č. 189/4 záhrady vo výmere 1578 m2 a č. 189/43 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 18 m2 a rodinný dom súp. č. XXX nachádzajúci sa na parcele č. 189/3, keďže má voči M. Z. pohľadávku predstavujúcu cenu za vykonané rekonštrukčné práce na rodinnom dome v spoluvlastníctve s dlžníčkou, ktorú si voči nej uplatnila v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 9C/119/2015.

15. Súd prvej inštancie skutkovo a právne založil svoje rozhodnutie výhradne len na tom, že: „Žaloba bola podaná dôvodne. Súdu bolo jednoznačne žalobkyňou predloženými listinami preukázané, že žalobkyňa má peňažný nárok (uplatnený na súde) voči neb. M. Z., napriek tomu teta žalobkyne zmenšila svoj majetok na mieru nevymožiteľnosti tohto záväzku (v prípade priznania súdom), keď žalovaným 1/ a 2/ darovala svoj podiel z nehnuteľností. Žalované žiadnymi dôkazmi (v konaní žiadne nepredložili ani nenavrhli) nepreukázali, že by im úmysel darkyne (zmenšiť svoj majetok) nebol známy. Preto súd žalobe

vyhovel a určil, že (platne uzavretá) darovacia zmluva je voči žalobcom neúčinná.“, iné na vec konkrétne vzťahujúce sa skutkové a právne závery z odôvodnenia rozsudky nevyplývajú.

16. Žalované odvolaním v prvom rade namietali vadu konania spočívajúcu v arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. Žalované poukázali na to, že súd prvej inštancie im nedal v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď aspoň na základnú otázku, ktorú je potrebné vyriešiť v každom konaní ohľadom odporovateľnosti právneho úkonu, a síce, či sú v konkrétnom prípade splnené zákonné predpoklady odporovania právneho úkonu, ktorými sú existencia právneho úkonu: a) existencia právneho úkonu, o ktorom sa tvrdí, že ukracuje pohľadávku veriteľa, b) platnosť odporovateľného právneho úkonu, c) existencia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, d) ukrátenie veriteľa, e) úmysel ukrátiť veriteľa.

17. Odvolací súd z odôvodnenia napadnutého rozsudku zistil, že súd prvej inštancie na právne posúdenie veci aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce odporové právo, t. j. § 42a ods. 1, 2, 3 písm. a), § 42b ods. 1, ako i § 116 Občianskeho zákonníka vymedzujúci pojem blízkej osoby, bez toho aby svoj právny záver o úmysle dlžníčky žalobkyne zmenšiť svoj majetok darovaním svojho spoluvlastníckeho podielu na prevádzaných nehnuteľnostiach na žalované na mieru nevymožiteľnosti svojho záväzku (v prípade jeho priznania súdom) a tým splnenia zákonných podmienok na určenie neúčinnosti tejto darovacej zmluvy voči žalobkyni žiadnym spôsobom nevysvetlil, týmito sa osobitne nezaoberal a neposkytol ani svoj právny výklad použitých ustanovení Občianskeho zákonníka.

18. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je pritom jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý proces, zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu SR implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Práve odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Dostatočné odôvodnenie je nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných prostriedkov. Občiansky súdny poriadok ako i Civilný sporový poriadok platný a účinný v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, t. j. od 1.7.2016 upravuje v ustanovení § 220 ods. 2 (predtým to bol 157 ods. 2 OSP) základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť.

19. Podľa § 220 ods. 2 v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

20. Z uvedeného vyplýva, že súd je najmä povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vyhodnotiť dôkaznú situáciu. Z odôvodnenia by nepochybne mali vyplývať úvahy o tom, aké zistenia vyvodil z jednotlivých vykonaných dôkazov, prípadne z akého dôvodu niektoré navrhované alebo predložené dôkazy nevykonal. Pritom medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi by mala existovať logická nadväznosť. Hodnotiaca úvaha súdu nie je svojvoľná, pretože súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo (§ 191 ods. 1 . Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah.

21. Povinnosťou súdu je vždy sa vyrovnať s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie. Ak sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiada relevantným spôsobom so zásadnou námietkou sporovej strany, treba absenciu argumentácie všeobecného súdu považovať za prejav arbitrárnosti a porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (Ústavný súd SR, sp. zn. II. ÚS 410/2006).

22. Právne posúdenie veci je potom činnosťou, pri ktorej súd podriadi zistený skutkový stav pod príslušnú právnu normu. V odôvodnení súd odcituje túto právnu normu a vysvetlí, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu práve tejto právnej normy. Súd sa tiež vyjadrí, ako túto normu interpretuje.

23. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku len opísal teoretické východiská odporovateľnosti ako inštitútu občianskeho práva, tieto ale nepreniesol do vlastného posúdenia daného konkrétneho prípadu.

24. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd v predmetnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie si svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovení § 191 a § 220 ods. 2 riadne nesplnil, výsledky vykonaného dokazovania náležite nevyhodnotil a svoje relevantné skutkové a právne závery v podstate vôbec neodôvodnil.

25. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

26. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

27. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

28. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) sú porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/ a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

29. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

30. V danom prípade súd prvej inštancie na základe vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, v konaní vykonané dôkazy vo vzájomných súvislostiach náležite nevyhodnotil, skutkový stav vyhodnotil stroho, v podstate vychádzajúc len z tvrdení žalobkyne, jeho právne závery sú uvedené bez akéhokoľvek výkladu. Z rozhodnutia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a prijatými právnymi závermi na strane druhej, odôvodnenie neposkytuje dostatočné, jasné a zrozumiteľné vysvetlenie vyhodnotenia zisteného skutkového stavu a aplikovaného právneho posúdenia veci. Vzhľadom na uvedené, boli argumenty žalovaných v podanom odvolaní poukazujúce na nedostatočné a nepreskúmateľné odôvodnenie súdu prvej inštancie dôvodné.

31. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) v závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

32. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre potrebu odstránenia vád doterajšieho žalobného petitu).

Tomu zodpovedá aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011).

33. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie k znemožneniu stranám realizovať ich procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, ktorý skutkový stav náležite nevyhodnotil a riadne nevysvetlil aplikované právne posúdenie veci, pričom zistené nedostatky v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v prijatých skutkových a právnych záveroch sú tak rozsiahle a hlboké, že ich nie je možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s jeho opravným uznesením, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) OSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

34. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval vzhľadom na spôsob svojho rozhodnutia a jeho dôvody už za nerozhodné, tým už potom bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

35. Avšak i napriek tomu odvolací súd považoval za potrebné pre ďalší priebeh konania zaujať stanovisko aspoň k niektorým z nich.

36. Predovšetkým je potrebné poukázať na to, že aj keď podľa judikatúry zákonnému pojmu "vymáhateľná pohľadávka" zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní (R 44/2001), teda rozumie sa ním taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť cestou výkonu rozhodnutia (exekúcia), t. j. ide o pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia (exekúciu), na čom tiež odvolateľky postavili svoje odvolanie, podľa odvolacieho súdu, pre konanie o odporovacej žalobe nie je nevyhnutné, aby pohľadávka už bola judikovaná a bola exekučným titulom. Pre domáhanie sa neúčinnosti právneho úkonu je postačujúce, že pohľadávka existuje a je uplatniteľná v súdnom konaní (vymáhateľná). Pokiaľ by súd pripustil opačný výklad pojmu vymáhateľná vo väzbe na právoplatné priznanie nároku v súdnom konaní, resp. exekučný titul, vzhľadom na dĺžku súdnych konaní, ktoré pomerne často presahujú tri roky, by prakticky nebolo možné nároku z neúčinnosti právneho úkonu ani len uplatniť. Naviac, keby možnosť domáhania sa nárokov z odporovateľných právnych úkonov bolo viazané na existenciu exekučného titulu, zákonodarca by takúto skutočnosť určite presne zakotvil označením ako napr. pohľadávka ktorá je priznaná exekučným titulom, pohľadávka ktorá je exekuovateľná a pod.. Pritom z neskoršej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že ak v dobe rozhodovania súdu o odporovacej žalobe nie je pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi ešte vymáhateľná a ak sa žalobca domáha tejto pohľadávky v inom konaní, ktoré dosiaľ nebolo právoplatne skončené (napr. na súde), je spravidla daný dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe podľa ustanovenia § 164 (Rc 12/2003), ako na to poukázali aj odvolateľky. V tejto súvislosti je pritom možné zamyslieť sa i nad tým, či by v prípade, ak by pohľadávka nebola právoplatne priznaná, či už z dôvodu zamietnutia žaloby, zastavenia konania a pod., veriteľovi vznikli len na základe rozhodnutia o neúčinnosti úkonu práva voči tomu, kto mal z odporovateľného úkonu prospech, keďže práva môžu vzniknúť až vtedy, keď je pohľadávka právoplatne priznaná a až v prípadnom exekučnom konaní. Napokon z neúčinnosti právneho úkonu nemusia vzniknúť žiadne práva ani vtedy, ak je pohľadávka priznaná exekučným titulom a určená aj neúčinnosť úkonu, pretože práva môžu vzniknúť len uplatnením nárokov v exekučnom konaní.

37. Účelom konania o odporovateľnosť právneho úkonu (teda o určenie, že príslušný právny úkon dlžníka je voči veriteľovi neúčinný) je zvýšiť pravdepodobnosť vymoženia pohľadávky veriteľa aj v prípade úkonov dlžníka smerujúcich k zníženiu jeho majetku (použiteľného na úhradu prípadných dlhov čo i v rámci exekúcie) a to tak, že veriteľ má najskôr právo na uspokojenie z toho, čo spochybňovaným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku a ak to nie je možné, nastupuje tu následne právo veriteľa na náhradu voči tomu, kto mal z odporovateľného úkonu prospech. Pretože pri darovacej zmluve (ako forme bezodplatného prevodu vlastníckeho práva k veci) je zásadne pojmovo vylúčené, aby sa prevodcovi (darcovi) dostalo v súvislosti s prevodom vlastníctva akejkoľvek protihodnoty (v takom prípade by totiž už nešlo o zmluvu darovaciu, ale o iný typ zmluvy), nie sú tu namieste ani úvahy o prípadnom uspokojení sa veriteľa z toho, čo odporovateľným úkonom ušlo z dlžníkovho majetku (tu rozumej v smere získania veriteľom - na úhradu jeho pohľadávky čo i len časti hodnôt získaných dlžníkom pri prevode vlastníctva). U obdarovaného preto vždy ide o osobu, ktorá má z darovacej zmluvy prospech (bez ohľadu na prípadné záväzky prijaté v súvislosti s prevodom vlastníckeho práva, ktoré sú vždy prevážené samotnou okolnosťou získania vlastníctva k veci často nie nepatrnej hodnoty). Primárne dôkazné bremeno na preukázanie stavu ukrátenia veriteľa (úkonom považovaným veriteľom za odporovateľný) je na veriteľovi - tu žalobkyne. Avšak v prípade odporovania zmluve o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam medzi blízkymi osobami prechádza dôkazné bremeno na osobu majúcu z úkonu prospech preukázať vyvinutie náležitej starostlivosti (opatrnosti) pri uzavieraní odporovaného právneho úkonu zamerané na preukázanie nemožnosti spoznania prípadného úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by súd prvej inštancie skúmal vzájomný vzťah medzi darkyňou a obdarovanými podľa § 116 Občianskeho zákonníka, ktoré zákonné ustanovenie ale v odôvodnení napadnutého rozsudku odcitoval, či ho aj aplikoval, akým spôsobom a s akými následkami pre rozhodnutie vo veci, už v odôvodnení nepodáva.

38. Povinnosťou súdu prvej inštancie, viazaného vyslovenými právnymi názormi odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 , bude v ďalšom konaní v prvom rade zistiť stav súdneho konania, v ktorom bola uplatnená pohľadávka žalujúceho veriteľa (žalobkyne voči dlžníkovi) a podľa stavu predmetného konania zváži dôvod na prerušenie predmetného konania do skončenia konania o predmetnej pohľadávke rešpektujúc pritom zásadu racionálnej organizácie postupu súdu pri vedení príslušného konania. Ak zvolí postup pokračovať v konaní a zaoberaním sa splnením ďalších zákonných podmienok na určenie neúčinnosti žalovaného právneho úkonu, v rámci toho postupu v súlade s platnou procesnou normou vykoná všetky stranami navrhnuté a pre vec relevantné dôkazy, a to spôsobom predpísaným pre vykonávanie dôkazov upraveným v ustanoveniach § 185 a nasl. CSP. V súvislosti s opätovným rozhodnutím o veci je nevyhnutné rozhodnutie náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2, 3, 4 odôvodniť, t. j. vyporiadať sa pritom so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, riadne vyhodnotiť v konaní vykonané dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, prípadne odôvodniť z akých dôvodov súd návrhy na vykonanie niektorých dôkazov zamietol, pričom musí svoj myšlienkový postup v odôvodnení dostatočne vysvetliť nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, čiže logicky kompaktným spôsobom a bez vnútorných rozporov vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval.

39. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov konania, včítane náhrady trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 .

40. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 .

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .