Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_25Co-145-2017.pdf
PDF · 104.37 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/145/2017
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: SATRO s.r.o., so sídlom Bratislava, Hodonínska 25, IČO: 31 335 161, zastúpeného spoločnosťou: STANO a partneri s.r.o., so sídlom Bratislava, Nám. 1.mája 16, IČO: 36 869 571, proti žalovanej: U. Z., nar. XX.X.XXXX, adresa D., X. č. X, o zaplatenie 122,50 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 17C/256/2016-46 zo dňa 9.5.2017, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, žalobu zamieta a žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou § 43 ods. 1, 2, 3, písm. a) zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách, § 3, § 39, § 52 ods. 1, 2, § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, 2, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, s poukazom aj na procesné ustanovenie § 177 ods. 2 písm. a), § 150, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
2. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že nová právna úprava v ustanovení § 150 Civilného sporového poriadku zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 Civilného sporového poriadku. Keďže žalobca je v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou, je nutné konštatovať, že advokátska kancelária musí poznať právo a súd z tohto faktu vychádza, musí poznať, aké náležitosti musí obsahovať žaloba a rovnako musí vedieť, že k žalobe je potrebné doložiť všetky listinné dôkazy na preukázanie tvrdení uvedených v žalobe. Preto okresný súd nemôže vyzývať (s poukazom na dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti strán) stranu na preukázanie svojich tvrdení, a pri svojom rozhodovaní v merite veci vychádza z toho, čo strana v konaní preukáže a to ku dňu, kedy rozhoduje. Tu okresný súd poukazuje aj na to, že na dôkazy predložené po vyhlásení rozsudku nie je možné prihliadať.
3. Súd prvej inštancie uzavrel, že medzi stranami sa jedná o spotrebiteľský vzťah. Pričom nespochybňuje nárok žalobcu na zaplatenie poplatkov za poskytnuté služby, avšak z podanej žaloby, ako aj z priložených listinných dôkazov nemohol preskúmať, kedy žalovaný prestal platiť za služby,, kedy sa žalovaný dostal do omeškania a od kedy má potom žalobca nárok na úroky z omeškania a pod. Na základe tvrdení uvedených v žalobe a priložených listinných dokladov súd nemal za preukázané žiadne skutočnosti, čím žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Navyše zmluva bola uzavretá na dobu určitú do
31.7.2013, niektoré služby už skôr, preto nie je súdu zrejmé ako mohol žalobca od zmluvy odstúpiť listom zo dňa 11.3.2014. žalobca nevysvetlil, prečo si uplatňuje poplatky za služby od 1.6.2013 do 31.8.2013, a za ktoré služby sú tieto poplatky. Ďalšou nejasnosťou je, že v žalobe žalobca požaduje zaplatenie náhrady hodnoty za vypožičané zariadenia, avšak v zmluve (bod 1 potvrdenia prevzatia zariadenia) sa uvádza, že zariadenia sú žalovanému predané a kúpna cena je zaplatená súčasne s odovzdaním zariadenia a jeho prevzatím; potom nie je jasné, na základe čoho žalobca žiada vyplatenie hodnoty zariadenia. Tvrdenia uvedené v žalobe sú v rozpore s predloženou zmluvou a žalobca tento rozpor nijakým spôsobom neozrejmil, čo bolo jeho povinnosťou podľa § 150 Civilného sporového poriadku.
4. Prvoinštančný súd tiež dôvodil, že všeobecné podmienky (ďalej len VP), ako súčasť zmluvy, majú obsahovať len skutočnosti technického, spresňujúceho, resp. vysvetľujúceho charakteru, nemôžu však obsahovať podstatné náležitosti zmluvy. Pri vyhotovení VP žalobca ako dodávateľ postupoval v rozpore so zásadou dobromyseľnosti a v rozpore s dobrými mravmi, pretože VP vyhotovil tak drobným písmom, že sú nečitateľné a tým vlastne využil omyl spotrebiteľa, ktorý takýmto drobným písmenám ani nemohol venovať pozornosť. Takéto konanie žalobcu ako dodávateľa je nutné vyhodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka. Keďže k zániku zmluvy došlo najneskôr k 31.7.2013, žalobca nemohol v marci 2014 od zmluvy odstúpiť, preto k prípadnému plneniu z jeho strany po 31.7.2013 (v prípade niektorých služieb pod 1.8.2011, 31.5.2013) došlo z titulu bezdôvodného obohatenia.
5. Prvoinštančný súd ďalej vychádzal z toho, že súd sa môže zaoberať premlčaním bez toho, aby skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva veriteľa. Prax súdov v danom prípade uprednostňuje hľadisko procesnej ekonómie. Ak súd zistí, že uplatnený nárok je premlčaný a dlžník vzniesol námietku premlčania (v danom spotrebiteľskom vzťahu aj bez námietky), súd už bližšie neskúma existenciu subjektívneho práva veriteľa. Vychádza z toho, že tak či tak by žaloba s uplatnenou premlčanou pohľadávkou bola v takom prípade zamietnutá.
6. Súd prvej inštancie napokon uzavrel, že na základe uvedeného žalobu zamietol, nakoľko nebola zo strany súdu preskúmateľná, skutkové tvrdenia v žalobe uvádzané neboli doložené relevantnými listinnými dôkazmi, preto žalobca neniesol dôkazné bremeno.
7. O nároku žalovaného na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, a hoci žalovaný bol v konaní plne úspešný, súd mu náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli.
8. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zastúpenia, pričom navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne žalobe vyhovieť a priznať mu náhradu trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania. Argumentoval tým, že súd nesprávnym procesnúm postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prvoinštančný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie vychádza z nesprávneho posúdenia veci, nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. V prvom rade poukázal na to, že predmetný nárok je inými sudcami ako aj zákonnou sudkyňou (5C/673/2015, 17C/622/2015, 17C/77/2014, 17/102/2015, 17C/96/2013, 17C/280/2015, 17C/189/2016, 5C/429/2015) priznávaný. Má za to, že okresný súd mal postupovať podľa § 150 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku s tým, že keďže bol žalovaný nečinný, mal zákonný sudca považovať skutkové tvrdenia za nesporné. Verí, že zásada právo patrí bdiacim, nie spiacim (Legis vigilantibus, non dormientibus subveniut) platí. Súd rozhodol v príkrom rozpore s § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku. S poukazom na obsah odôvodnenia rozsudku má za to, že sudkyňa si je vedomá iných rozhodnutí, kde rozhodla opačne. Na podporu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí poukázal na nálezy Ústavného súdu SR predovšetkým ÚS I. 242/2007, I. ÚS 252/2005, III. ÚS 192/2006. Súd údajne využil § 177 ods. 2 písm. a) CSP a z tohto dôvodu nenariadil pojednávanie. Súd tak rozhodoval v zjavnom rozpore s osobitnou úpravou vnesenou do civilného sporového poriadku v § 297. Podľa § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku súd pojednávanie nenariadi, ak ide o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, a zároveň skutkové tvrdenie strán nie sú sporné a zároveň hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000,- Eur. Nakoľko súd konal bez nariadenia pojednávania, hoci v spotrebiteľských veciach sa tak má diať výnimočne, zrejme mal za to, že skutkové tvrdenia medzi stranami sú nesporné. V opačnom prípade mal
nariadiť pojednávanie. Keďže súd nenariadením pojednávania uznal nespornosť skutkových tvrdení, mal bez ďalšieho návrhu vyhovieť. Ak mala zákonná sudkyňa (hoci spornosť vzťahu na procesné strany ako z kontextu rozhodnutia vyplýva) skutočnosti medzi stranami sporné, mala nariadiť pojednávanie. V konaní si uplatnil náhradu hodnoty zariadenia, ktoré žalovanému len vypožičal, a ktorého cena odzrkadľuje jeho nadobúdaciu hodnotu a maržu, do ktorej sa musí premietnuť napr. cena práce zamestnancov a pod. Žalovaný mal možnosť zariadenia včas a riadne vrátiť, avšak do dnešného dňa tak neurobil. Tým, že žalovaný nevrátil vypožičané zariadenia, ktoré on mohol v prípade splnenia si povinností poskytnúť ďalšiemu klientovi, vznikla mu škoda tak vo výške skutočnej škody - hodnoty zariadenia, ale aj v podobe ušlého zisku. Napríklad pri poskytovaní rovnakej služby za 14,50 Eur predmetným zariadením po dobu jedného roka je to 147,- Eur, ktorý by dosiahol v prípade, ak by uzavrel zmluvu s ďalším klientom, ktorému by mohol poskytnúť predmetné zariadenia. Podľa odvolateľa rozhodnutie nebolo odôvodnené spôsobom zakotveným v § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, čo je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z Listiny základných práv a slobôd, ako aj z čl. I Ústavy Slovenskej republiky, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces. Stav, kedy rozhodnutie neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP vedie v konečnom dôsledku k tomu, že sa stáva nepreskúmateľným. Za nepreskúmateľné je treba považovať aj rozhodnutie, v ktorom sa súd skutkovo a právne nevyporiadal s celým uplatneným nárokom a za taký je treba považovať aj rozhodnutie, v odôvodnení ktorého súd neuviedol, prečo zamietol zvyšok nároku žalobcu. Zákonná sudkyňa len uviedla, že nárok za poplatok za mesiac august 2013 je údajne premlčaný s odkazom na dvojročnú premlčaciu lehotu, čím sa vôbec nevysporiadala s nárokom za jún až júl 2013, keďže všeobecná premlčacia lehota je trojročná a podľa názoru sudkyne zmluva uplynula 31.7.2013, teda uplynutím doby viazanosti.
9. Žalovaná odvolanie nepodala, k odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.
10. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolanie bolo podané dňa 22.8.2016. Odvolací súd preto pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016 (rovnako ako prvoinštančný súd), postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.
11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, s použitím § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu zamietol a nárok žalobcovi nepriznal z dôvodu neunesenia dôkazného bremena. Žalobca nesúhlasil s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, namietal, že súd prvej inštancie mal postupovať podľa § 150 ods. 1 a 2 CSP a rozhodol v prospech žalovaného v príkrom rozpore s § 151 ods. 1 CSP.
13. V prejednávanej veci prvoinštančný súd s odkazom na § 177 ods. 2 písm. a) CSP, teda že ide o otázku jednoduchého právneho posúdenia bez skutkového sporu do 2.000,- Eur, mimo pojednávania posúdil právny spor na základe žalobcom predložených listinných dokladov a bez nariadenia pojednávanía dňa 9.5.2017 rozhodol rozsudkom, ktorým žalobu zamietol zásadne pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom.
14. Súd prvej inštancie vyhodnotil právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou správne za spotrebiteľský, na ktorý je potrebné aplikovať najmä Občiansky zákonník, zákon č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení ku dňu uzavretia zmluvy.
15. V tomto prípade bolo ale pre rozhodnutie odvolacieho súdu významné vyriešiť si najskôr tú procesnoprávnu otázku, či súd prvej inštancie mohol podľa § 297 CSP vo veci samej rozhodnúť bez nariadenia pojednávania za situácie, keď podľa neho žalobcom neboli predloženými listinami preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti a súd tak potom musel založiť svoje rozhodnutie vo veci na závere o neunesení bremena tvrdenia i dôkazného bremena žalobcu.
16. Podľa § 177 ods. 2 CSP (obdobne § 115a OSP účinného k 30.6.2016) pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, ak a) ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2 000 eur, b) strany s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania súhlasia alebo c) to ustanovuje tento zákon.
17. Podľa § 297 písm. b) CSP pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1 000 eur.
18. Formulácia § 297 písm. b) CSP korešponduje s formuláciou § 177 ods. 2 písm. a) CSP.
19. Z ustanovenia § 177 ods. 2 v spojení s § 297 CSP teda vyplýva, že súd prvej inštancie môže vec samú prejednať a rozhodnúť o nej bez nariadenia pojednávania okrem toho, že ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci i v prípade, že hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1 000,- Eur (daný prípad), a ak skutkové tvrdenia strán nie sú sporné.
20. Podľa § 181 ods. 2 CSP po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu.
21. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, bez nariadenia pojednávania môže súd prvej inštancie vec prejednať a rozhodnúť súčasne len za podmienky, že bol náležite zistený skutkový stav veci na základe stranami predložených listín, lebo nimi boli preukázané všetky medzi stranami sporné skutkové okolnosti, významné pre právne posúdenie veci. Ak totiž ust. 297 CSP upravuje podmienku, že skutkové tvrdenia strán nie sú sporné, vyjadruje tým nielen požiadavku, aby súd prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu veci nevychádzal, samozrejme okrem zhodných tvrdení strán, resp. zo skutkových tvrdení strany, ktoré protistrana výslovne nepopreda (§ 151 ods. 1 CSP), z iného dôkazu ako z listín predložených stranami (ich zástupcami alebo splnomocnencami), ale aj podmienku, že všetky rozhodujúce skutočnosti budú zhodnými resp. nespornými tvrdeniami strán a nimi predloženými listinami náležite preukázané a že teda podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie nebude (aj) nesplnená povinnosť tvrdenia alebo neunesenie dôkazného bremena (tak ako je tomu v danom prípade). Ak sa ukáže, že strana doteraz nesplnila svoju povinnosť tvrdenia (neuviedla všetky rozhodujúce skutočnosti alebo ich uviedla neúplne) alebo povinnosť dôkaznú (nenavrhla dôkazy potrebné na preukázanie všetkých svojich sporných tvrdení, ktoré sú pre právne posúdenie veci významné), musí súd prvej inštancie, aj keby išlo o spor podľa § 297 písm. b) CSP, ako to bolo v danom prípade, vždy nariadiť pojednávanie (§ 177 ods. 1 CSP), pretože si musí splniť obligatórnu povinnosť v zmysle cit. § 181 ods. 2 CSP a informovať o rozsahu sporných a nesporných skutočností a dokazovania, čo bez nariadenia pojednávania nie je možné.
22. Z uvedených dôvodov je potom možné uzavrieť, že na prejednanie veci samej nie je potrebné v zmysle ustanovenia § 297 písm. b) CSP nariadiť na súde prvej inštancie pojednávanie, i keď ide o spotrebiteľský spor do 1.000,- Eur, len vtedy, ak strany sporu prostredníctvom nimi predložených listinných dôkazov a svojich nesporných tvrdení uniesli bremená tvrdenia a dôkazné bremena a ak podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej bol týmito dôkazmi (prípadne aj pomocou zhodných resp. nesporných tvrdení strán) zistený skutkový stav veci, čo však daný prípad nie je.
23. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
24. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. 25. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994). 26. Odvolací súd poukazuje i na to, že obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). 27. Porušením práva na spravodlivý proces je možné podľa odvolacieho súdu chápať i taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci, ktorým súd strane znemožní realizáciu tých práv, ktoré jej priznáva už Civilný procesný poriadok za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými predpismi. 28. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 29. S poukazom na vyššie uvedené je potom nesporné, že prvoinštančný súd pochybil, ak vo veci vyhlásil rozsudok dňa 9.5.2017 bez nariadenia pojednávania v zmysle § 297 písm. b) CSP, čím porušil svoju obligatórnu povinnosti v zmysle § 181 ods. 2 CSP tým, že neurčil (najmä žalobcovi neoznámil), ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné, čím porušil zákonom dané procesné práva žalobcu pre ďalší jeho procesný postup v kontradiktórnom sporovom konaní, najmä vytvorenia mu priestoru na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného útoku (procesnej obrany) vo vzťahu k ochrane subjektívnych práv a oprávnených záujmov, keď jeho žalobu zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena. Odvolací súd sa stotožnil v tejto časti s odvolacou argumentáciu žalobcu a v dôsledku porušenia uvedených zákonných ustanovení súdom prvej inštancie mu neostávalo nič iné, než tento rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) OSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 30. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 31. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný a postupovať podľa § 181 ods. 1 CSP, opätovne teda vec prejednať, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, tieto posúdi z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení, výsledky dokazovania posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení (s ich uvedením) pričom rozhodnutie náležite odôvodni v súlade s § 220 ods. 2 CSP. 32. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP), nakoľko nesprávne rozhodnutie s nutnosťou jeho zrušenia zakladá povinnosť súdu prvej inštancie rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania. 33. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).