Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Čiastočný_rozsudok_4Cpr-3-2014.pdf
PDF · 125.34 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
KK-4Cpr/3/2014
Čiastočný rozsudok
Okresný súd Kežmarok sudkyňou JUDr. Erikou Borovskou v spore žalobkyne S.. O. Q., J.. XX.XX.XXXX, N. Y. G. S. J. E. Č.. XXX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Dobšinského 12, Bratislava so žalovanou Nemocnicou Dr. Vojtecha Alexandra v Kežmarku, n. o., so sídlom Huncovská č. 42, Kežmarok, IČO: 37886436, zastúpenou JUDr. Janou Murárovou, so sídlom Poprad, Okružná č. 63, o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru takto
rozhodol:
Súd u r č u j e, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 31.01.2014 daná žalobkyni žalovanou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatná.
odôvodnenie:
1. Žalobou podanou na tunajší súd dňa 28.05.2014 v jej konečnej úprave pripustenej uznesením súdu vyhláseným na pojednávaní dňa 12.10.2018 sa žalobkyňa domáhala určenia, že výpoveď z pracovného pomeru, ktorú jej žalovaná dala dňa 31.01.2014 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, tzn. z dôvodu nadbytočnosti vzhľadom na rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene, je neplatná, a uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť jej v súvislosti s týmto neplatným skončením pracovného pomeru náhradu mzdy za obdobie od 01.04.2015 do 31.03.2018 vo výške 46 830,30 eur brutto spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 46 830,30 eur za dobu od 06.04.2017 a náhradu trov konania.
2. Zástupca žalobkyne písomnú žalobu odôvodnil tvrdeniami, že žalobkyňa a žalovaná dňa 20.12.2010 uzavreli pracovnú zmluvu. Na základe tejto pracovnej zmluvy žalobkyňa mala vykonávať pre žalovanú prácu lekárky s miestom výkonu práce Nemocnica Dr. Alexandra Kežmarok n.o. v rozsahu 75% pracovného času na jednotke intenzívnej starostlivosti interného oddelenia. V skutočnosti žalobkyňa prácu na jednotke intenzívnej starostlivosti interného oddelenia vykonávala v celom rozsahu svojho pracovného času. Na základe rozhodnutia žalovanej o organizačnej zmene zo dňa 15.01.2014, a to o zrušení pracovnej pozície lekára na internom oddelení k 31.03.2014, žalobkyni bola dňa 31.01.2014 doručená výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Podľa obsahu výpovede žalovaná nemala pre žalobkyňu iné vhodné pracovné miesto. Žalobkyňa výpoveď dňa 31.01.2014 odmietla prevziať. Výpovedná doba v trvaní 2 mesiacov začala plynúť dňom 01.02.2014. Počas plynutia výpovednej doby sa žalobkyňa dňa 27.03.2014 stala práceneschopnou a táto práceneschopnosť trvá do podania žaloby.
3. V čase doručovania výpovede žalobkyni na webovej stránke žalovanej bola zverejnená informácia o vyhlásení výberového konania na obsadenie pracovnej pozície zástupcu primára gynekologicko - pôrodníckeho oddelenia. Ako kvalifikačný predpoklad pre obsadenie tejto pracovnej pozície žalovaná určila len vysokoškolské vzdelanie II. stupňa na lekárskej fakulte. Nadobudnutie odbornej spôsobilosti v špecializačnom odbore gynekológia a pôrodníctvo žalovaná nevyžadovala. Termín na zasielanie žiadosti o prijatie do pracovného pomeru na túto pracovnú pozíciu bol určený do 15.02.2014.
Žalobkyňa spĺňala kvalifikačné predpoklady pre túto pracovnú pozíciu. Bolo preto povinnosťou žalovanej ponúknuť jej toto voľné pracovné miesto na gynekologicko - pôrodníckom oddelení. Žalovaná tak mala možnosť žalobkyňu zamestnávať v mieste dohodnutom ako miesto výkonu jej práce v pracovnej zmluve. Preto vychádzajúc z ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce žalovaná nebola oprávnená skončiť so žalobkyňou pracovný pomer výpoveďou.
4. Ďalej uviedol, že žalobkyni nebolo doručené rozhodnutie žalovanej o organizačnej zmene. Preto žalobkyňa nemá vedomosť, či bolo zrušené konkrétne pracovné miesto, ktoré podľa popisu práve vykonávala, alebo všeobecne jedno miesto lekára na internom oddelení. Žalobkyňa však bola jediným lekárom vykonávajúcim prácu na jednotke intenzívnej starostlivosti interného oddelenia a jediným lekárom zabezpečujúcim vykonávanie a popisovanie ECHO kardiografických a ergometrických vyšetrení. Žalovaná aj po doručení výpovede naďalej na internom oddelení prevádzkuje jednotku intenzívnej starostlivosti a vykonáva ECHO kardiografické a ergometrické vyšetrenia. Za tejto situácie sa preto skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou pre nadbytočnosť javí ako nedôvodné a nezákonne.
5. Zástupca žalovanej v písomnom vyjadrení k žalobe doručenom súdu 10.07.2014 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce zamestnancov interného oddelenia a oddelenia dlhodobo chorých žalovaná dňa 15.01.2014 rozhodla o zrušení pracovných pozícií lekára na internom oddelení a lekára na oddelení dlhodobo chorých. Podľa ustálenej judikatúry výber nadbytočného zamestnanca patrí výlučne zamestnávateľovi. Na základe posúdenia všetkých okolnosti žalovaná rozhodla o nadbytočnosti žalobkyne a dňa 31.01.2014 jej dala výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Poprel tvrdenie žalobkyne, že v čase výpovede žalovaná disponovala prácou vhodnou pre žalobkyňu, ktorú jej mohla ponúknuť. Uviedol, že v čase výpovede žalovaná mala vyhlásené výberové konanie na obsadenie pracovnej pozície zástupcu primára a primára gynekologicko - pôrodníckeho oddelenia. Primár a zástupca primára, ktorí riadia a organizujú poskytovanie zdravotnej starostlivosti celého príslušného oddelenia, musia spĺňať kvalifikačné predpoklady uvedené v ust. § 4 ods. 4 nariadenia vlády č.296/2010 Z.z. o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho povolania, spôsobe ďalšieho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov, sústave špecializovaných odborov a sústave certifikovaných pracovných činností. Ide o zákonom stanovené minimálne podmienky výkonu povolania lekára, ktorý riadi a organizuje poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ktoré sú každému uchádzačovi známe. Žalovaná preto nemala povinnosť ich vo zverejňovanej ponuke uvádzať. Žalobkyňa nebola oprávnená samostatne vykonávať, riadiť a poskytovať špecializované pracovné činnosti v odbore gynekológia a pôrodníctvo. Žalobkyňa má atestáciu v špecializovanom odbore interné lekárstvo. Bez atestácie v špecializovanom odbore gynekológia a pôrodníctvo nemohla na gynekologicko - pôrodníckom oddelení sama vykonávať špecializačné pracovné činnosti, čo je pri pozícii zástupcu primára bezpodmienečné. Zástupca primára musí disponovať ako kvalifikačnými predpokladmi, tak aj praktickými skúsenosťami v príslušnom špecializovanom odbore, a na ich základe musí dokázať viesť a riadiť chod celého oddelenia. Preto nebolo možné od žalovanej požadovať, aby žalobkyni ako lekárke bez atestácie v špecializovanom odbore gynekológia a pôrodníctvo ponúkla pracovnú pozíciu primára alebo zástupcu primára gynekologicko- pôrodníckeho oddelenia.
6. Súd vec prejednal na pojednávaniach konaných v dňoch 06.02.2015, 26.01.2016, 08.04.2016 a 12.10.2018. Zástupca žalobkyne na pojednávaniach trval na žalobe v celom rozsahu. Zotrval na svojej argumentácií, že výpoveď je neplatná z dvoch dôvodov. Jednak z dôvodu, že nadbytočnosť žalobkyne bola len domnelá, nie reálna, nakoľko aj po doručení výpovede žalobkyni na internom oddelení žalovanej sa naďalej pracovalo v rovnakom pracovnom režime. Nenastal žiadny pokles poskytovaných zdravotných výkonov, ani uskutočnených hospitalizácií. Tvrdil, že výpoveď bola len dôsledkom interpersonálnych vzťahov medzi žalobkyňou a žalovanou. Druhým dôvodom je nesplnenie ponukovej povinnosti zo strany žalovanej v súvislosti s výpoveďou. Opakovane poukázal na skutočnosť, že v ponuke na obsadenie pracovného miesta zástupcu primára nebola uvedená požiadavka na atestáciu v odbore gynekológia a pôrodníctvo, pričom v neskoršej ponuke na pracovné miesto chirurga už táto požiadavka uvedená bola. Okrem toho žalovaná v rokoch 2013-2014 prijala do pracovného pomeru aj neatestovaných lekárov. Argumentoval, že žalovaná bola
povinná žalobkyni ponúknuť akúkoľvek prácu, okrem práce nevhodnej pre ňu zo zdravotných dôvodov alebo prácu, na ktorú by nespĺňala kvalifikačné predpoklady. V priebehu konania písomným podaním zo dňa 25.01.2016 a následne na pojednávaniach poukazoval na Výnos Ministerstva zdravotníctva SR z 10. septembra 2008 č.09812/2008-OL o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie a materiálno-technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení, ktorým sa stanovujú minimálne požiadavky na personálne zabezpečenie ústavných zariadení zdravotníckymi pracovníkmi v povolaní lekár podľa počtu pacientov na lôžku pripadajúcich na jedného lekára na jednotlivých oddeleniach ústavného zariadenia. Tvrdil, že podľa tabuľky č.1 tohto výnosu počet pacientov na lôžku pripadajúcich na jedného lekára na oddelení vnútorného (interného) lekárstva musí byť zabezpečené jedným lekárom na 17 pacientov na lôžku. Na základe špecifikácie jednotlivých zložiek, ktorých prevádzku zabezpečovalo interné oddelenie žalovanej, a personálneho obsadenia interného oddelenia v čase výpovede (vrátane špecializácie jednotlivých lekárov) tvrdil, že žalovaná po skončení pracovného pomeru so žalobkyňou nemala personálne svoje interné oddelenie obsadené lekármi tak, aby spĺňala minimálne požiadavky na jeho obsadenie stanovené výnosom. Žalovaná preto po skončení pracovného pomeru so žalobkyňou nebola schopná zostávajúcimi lekármi zabezpečovať riadnu činnosť interného oddelenia, ktoré je navyše aj ústavnou pohotovostnou ambulanciou. Nadbytočnosť žalobkyne bola tak len domnelá a skončenie pracovného pomeru nezákonné.
7. Zástupca žalovanej poprel, že by sa jednalo o riešenie akýchkoľvek interpersonálnych vzťahov medzi stranami. Trval na tom, že boli splnené všetky zákonné formálne náležitosti a hmotnoprávne podmienky pre skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Poprel, že by žalovaná v čase výpovede nespĺňala minimálne požiadavky na personálne obsadenie interného oddelenia lekármi stanovené Výnosom Ministerstva zdravotníctva SR z 10. septembra 2008 č. 09812/2008-OL o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie a materiálno-technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení, čo bližšie špecifikoval. Zotrval na tvrdení, že žalovaná v čase výpovede nemala inú prácu, ktorú žalobkyni mohla ponúknuť.
8. Podľa § 149 Civilného sporového poriadku prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Podľa § 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Podľa § 151 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. Podľa § 153 ods.1 veta prvá Civilného sporového poriadku strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas (sudcovská koncentrácia konania). Podľa § 153 ods. 2 Civilného sporového poriadku na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenia ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Podľa § 470 ods. 2 veta druhá Civilného sporového poriadku ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii, ak by boli v neprospech strany.
9. Podľa § 186 ods. 2 veta prvá Civilného sporového poriadku súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Podľa § 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd rozhodne, ktoré z dôkazov vykoná. Podľa § 191 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
10. Podľa § 316 Civilného sporového poriadku individuálny pracovnoprávny spor na účely tohto zákona je spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom vyplývajúci z pracovnoprávnych a obdobných pracovných vzťahov.
Podľa § 319 Civilného sporového poriadku súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz; Podľa § 323 Civilného sporového poriadku na konanie podľa tohto oddielu sa primerane použijú všeobecné ustanovenia o konaní, ak nie je ustanovené inak.
11. Žalovaná nepoprela a vykonaným dokazovaním nebolo vážnejšie spochybnené tvrdenie žalobkyne, že dňa 20.12.2010 strany uzavreli pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, na základe ktorej sa dohodli, že žalobkyňa bude počnúc dňom 01.01.2011 vykonávať pre žalovanú prácu lekára s miestom výkonu práce Nemocnica Dr. V. Alexandra Kežmarok .n.o.. Tieto skutočnosti nepochybne vyplývajú z písomnej pracovnej zmluvy predloženej žalobkyňou v spore. Podľa písomného popisu pracovného miesta predloženého žalobkyňou išlo o pozíciu sekundárneho lekára na internom oddelení s úväzkami: 0,75 - jednotka intenzívnej starostlivosti,0,15 - interné oddelenie, 0,10 - interná ambulancia. Z údajov obsiahnutých v tomto popise a z diplomu Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie pracovníkov v zdravotníctve Bratislava č. B.36 249 predloženého žalobkyňou zhodne vyplýva, že žalobkyňa má vysokoškolské vzdelanie II. stupňa získané na lekárskej fakulte a odo dňa 25.04.1995 špecializáciu v odbore interného lekárstva prvého stupňa.
12. Medzi stranami nebolo sporne a vykonaným dokazovaným ani vážnejšie spochybnené tvrdenie žalobkyne, že dňa 31.01.2014 bola žalobkyni doručená výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Podľa obsahu listiny označenej ako „Skončenie pracovného pomeru - výpoveď„ datovanej dňom 31.01.2014 adresovanej žalobkyni : „ Riaditeľ nemocnica Dr. Vojtecha Alexandra v Kežmarku, n.o. rozhodol dňa 15.1.2014 o organizačnej zmene - zrušení pracovnej pozície na internom oddelení, v zmysle ktorej rozhodol o zrušení Vašej pozície ku dňu 31.03.2014. Vzhľadom k tomu, že zamestnávateľ nemá pre Vás iné vhodné pracovné miesto, stali ste sa nadbytočným zamestnancom a zamestnávateľ s Vami končí pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 20.12.2010 ...“. Medzi stranami nebolo sporné tvrdenie žalobkyne, že žalobkyňa dňa 31.01.2014 výpoveď odmietla prevziať. Listina, obsahom ktorej je výpoveď, obsahuje záznam: “ Dňa 31.1.2014 bol zamestnanec osobne oboznámený s obsahom výpovede a odmietol ju prevziať“.
13. Podľa listiny predloženej žalovanou označenej ako „Rozhodnutie riaditeľa“ zo dňa 15.01.2014 žalovaná s cieľom zefektívniť fungovanie oddelenia dlhodobo chorých a interného oddelenia rozhodla dňa 15.01.2014 s účinnosťou od 31.03.2014 o zmene svojej organizačnej štruktúry na týchto oddeleniach tak, že zrušila pracovnú pozíciu lekára na oddelení dlhodobo chorých a lekára na internom oddelení.
14. Vychádzajúc z cit. ust. § 316 Civilného sporového poriadku predmetný spor je sporom medzi zamestnancom a zamestnávateľom vyplývajúci z pracovnoprávneho vzťahu (pracovného pomeru) založeného medzi stranami pracovnou zmluvou zo dňa 20.12.2010. Preto sa na neho vzťahujú osobitné ustanovenia § 316 a nasl. Civilného sporového poriadku sledujúce ochranu zamestnanca ako slabšej strany sporu, podľa ktorých je súd povinný aplikovať procesné postupy odlišné od postupov vo všeobecnom sporovom konaní, a podľa ktorých je (okrem iného) povinný vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
15. Podľa § 61 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení účinnom ku dňu podania výpovede žalobkyni (ďalej len „Zákonník práce“) výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. Podľa § 38 ods. 4 Zákonníka práce povinnosť zamestnávateľa alebo zamestnanca doručiť písomnosť sa splní, len čo zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo ju poštový podnik vrátil zamestnávateľovi alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti bolo zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne.
16. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby
ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. Podľa § 62 ods. 1 Zákonníka práce ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby. Podľa § 62 ods. 2 Zákonníka práce výpovedná doba je najmenej jeden mesiac, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 62 ods. 3 Zákonníka práce výpovedná doba zamestnanca, ktorému je daná výpoveď z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, je najmenej a) dva mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej jeden rok a menej ako päť rokov, b) tri mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej päť rokov. Podľa § 62 ods. 7 Zákonníka práce výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, ak tento zákon neustanovuje inak.
17. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách. Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu64 Zákonníka práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.
18. Podľa § 64 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď v ochrannej dobe, keď je zamestnanec uznaný dočasne za práceneschopného pre chorobu alebo úraz, ak si túto neschopnosť úmyselne nevyvolal alebo nespôsobil pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok, a v dobe od podania návrhu na ústavné ošetrovanie alebo od nástupu na kúpeľnú liečbu až do dňa ich skončenia. Podľa § 64 ods. 2 Zákonníka práce ak je zamestnancovi daná výpoveď pred začiatkom ochrannej doby tak, že by výpovedná doba mala uplynúť v ochrannej dobe, pracovný pomer sa skončí uplynutím posledného dňa ochrannej doby okrem prípadov, keď zamestnanec oznámi, že na predĺžení pracovného pomeru netrvá.
19. Podľa § 74 Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.
20. Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
21. Vychádzajúc zo skutkových zistení súdu tak, ako ich súd vyššie ustálil, a citovanej právnej úpravy, výpoveď daná žalobkyni žalovanou dňa 31.01.2014 spĺňala zákonom požadovanú písomnú formu a bola žalobkyni v súlade s cit. § 38 ods. 4 veta druhá Zákonníka práce dňa 31.01.2014 riadne doručená. Podľa cit § 38 ods. 4 veta druhá Zákonníka práce účinky doručenia výpovede nastanú aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne.
Výpoveď podľa jej obsahu žalovaná dala žalobkyni z dôvodu uvedeného v cit. § 63 ods.1 písm. (b Zákonníka práce, tzn. z dôvodu, že žalobkyňa sa stala pre ňu nadbytočnou vzhľadom na jej písomné rozhodnutie zo dňa 15.01.2014 o organizačnej zmene. Výpovedná doba v súlade s cit. § 62 ods. 7 Zákonníka práce začala plynúť dňom nasledujúcom po doručení výpovede, tzn. dňom 01.02.2014, a vzhľadom na dĺžku trvania pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej menej ako päť rokov podľa cit. § 62 ods. 3 písm. a) Zákonníka práce mala trvať 2 mesiace. Pracovný pomer žalobkyne tak mal skončiť dňom 31.03.2014. Žalovaná nepoprela tvrdenie žalobkyne, že dňom 27.03.2014, tzn. počas plynutia výpovednej doby, sa žalobkyňa stala práceneschopnou, a že táto práceneschopnosť trvala minimálne do dňa podania žaloby, tzn. do 28.05.2014. Táto skutočnosť vyplýva aj z listiny „Legitimácia dočasne práceneschopného poistenca“ predloženej žalobkyňou, podľa ktorej žalobkyňa sa stala práceneschopnou dňom 27.03.2014.Vychádzajúc z cit. ust. § 64 Zákonníka práce, podľa ktorého ak je zamestnancovi daná výpoveď pred začiatkom ochrannej doby tak, že by výpovedná doba mala uplynúť v ochrannej dobe, pracovný pomer sa skončí uplynutím posledného dňa ochrannej doby, žalobkyňa tak žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru podala v zákonnej lehote stanovenej v cit. ust. § 77 Zákonníka práce.
22. Z listín označených ako „Žiadosť o prerokovanie výpovedí odborovou organizáciou„ zo dňa 20.01.2014 a „Prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. (b Zákonníka práce“ zo dňa 27.01.2014 vyplýva, že písomnou žiadosťou datovanou dňa 20.01.2014 žalovaná požiadala Závodný výbor Základnej odborovej organizácii SOZZaSS o prerokovanie výpovedí daných podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v nadväznosti svoje rozhodnutie o organizačnej zmene zo dňa 15.01.2014, (okrem iných) aj výpovede danej žalobkyni, a že výpoveď bola prerokovaná na mimoriadnom zasadnutí výboru dňa 27.01.2014. Žalobkyňa tieto listinné dôkazy predložené žalovanou stranou nijako nespochybnila.
23. Vzhľadom na uvedené zistenia a vyslovené právne závery súd v spore mal za to, že výpoveď daná žalovanou žalobkyni dňa 31.01.2014 spĺňa všetky formálne náležitosti vyžadované Zákonníkom práce pre jej platnosť, čo nakoniec žalobkyňa v spore nijako nespochybňovala.
24. Zástupca žalobkyne neplatnosť skončenia pracovného pomeru touto výpoveďou dôvodil (okrem iného) tvrdeniami, že nadbytočnosť žalobkyne, ktorá bola dôvodom výpovede, bola len domnelá, nakoľko aj po doručení výpovede žalobkyni na internom oddelení žalovanej sa naďalej pracovalo v rovnakom pracovnom režime, nenastal žiadny pokles poskytovaných zdravotných výkonov ani uskutočnených hospitalizácií. Tvrdil, že skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou pre nadbytočnosť nebolo reálne a ani zákonné, nakoľko žalovaná po skončení pracovného pomeru so žalobkyňou nemala svoje interné oddelenie personálne obsadené lekármi tak, aby spĺňala minimálne požiadavky na jeho obsadenie stanovené Výnosom Ministerstva zdravotníctva SR z 10. septembra 2008 č.09812/2008-OL o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie a materiálno-technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení, a preto nebola schopná po skončení pracovného pomeru so žalobkyňou zabezpečovať riadnu činnosť interného oddelenia.
25. Hmotnoprávnym predpokladom platného podania výpovede z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je to, aby o zmene úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách prijal zamestnávateľ alebo príslušný orgán rozhodnutie, aby sa konkrétny zamestnanec stal nadbytočným, a aby existovala príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a prijatými zmenami, tzn. že zamestnanec sa stal práve v dôsledku takéhoto rozhodnutia nadbytočným. Preukázanie týchto skutočností pritom zaťažuje zamestnávateľa.
26. Pokiaľ ide o prvý predpoklad, a to rozhodnutie zamestnávateľa o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, Zákonníka práce pre takéto rozhodnutie vyžaduje písomnú formu. Jej nedodržanie však nesankcionuje neplatnosťou. Zákonník práce tiež nepredpokladá, že by takéto rozhodnutie muselo byť zamestnávateľom vyhlásené alebo nejakým spôsobom zverejnené, a tiež že by zamestnanec, ktorého sa rozhodnutie týka, s ním musel byť osobitne vopred oboznámený.
Podľa ustálenej judikatúry súdov rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene z hľadiska právnej povahy nemá povahu právneho úkonu v zmysle § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorý má vo vzťahu k Zákonníku práce subsidiárnu pôsobnosť. Rozhodnutie nie je prejavom vôle, s ktorým by právne predpisy spájali zmenu alebo zánik práv a povinností účastníkov pracovných vzťahov. Jedná sa len o skutočnosť, tzv. faktický úkon, ktorý je hmotnoprávnym predpokladom pre právne úkony tam, kde to právny predpis stanovuje ( pre podanie výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a pod.), a ktorý nie je sám o sebe spôsobilý privodiť následky v právnych vzťahoch účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Keďže sa nejedná o právny úkon, nie je možné takéto rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať z hľadiska platnosti v zmysle zásad, ktorými sa riadi posudzovanie platnosti právneho úkonu. Súd sa môže zaoberať len tým, či takéto rozhodnutie bolo skutočne prijaté a či ho učinil zamestnávateľ alebo ten, kto je k tomu oprávnený. Pre záver, že takéto rozhodnutie bolo prijaté, pritom nie je významné, ako ho zamestnávateľ označil. Je podstatné, či rozhodnutie sledovalo zmenu úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, zníženie stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektivity práce alebo inú organizačnú zmenu, pomocou ktorej mal byť regulovaný počet zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnávateľ naďalej zamestnával taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, aké zodpovedá jeho potrebám, alebo podľa svojho obsahu a účelu smerovalo k inému cieľu. V prípade, že rozhodnutie zamestnávateľa sledovalo iné než uvedené ciele, že zamestnávateľ len predstieral prijatie organizačného opatrenia alebo rozhodnutie bolo v rozpore so zákonom, nebol splnený hmotnoprávny predpoklad pre skončenie pracovného pomeru na základe takéhoto rozhodnutia (porovnaj napr.: rozsudok NS ČR z 27.4.2004 č. 21 Cdo 2204/2003, rozsudok NS ČR z 25.8.1998 sp.zn. 2 Cdon 1130/97, rozsudok NS ČR z 11.4.2002 sp.zn. 21 Cdo 1105/2001 a pod).
27. Podľa rozhodnutia zo dňa 15.01.2014 žalovaná s cieľom zvýšiť efektivitu fungovania (okrem iného) aj interného oddelenia rozhodla o zrušení pracovnej pozície lekára na tomto oddelení, a to s účinnosťou ku dňu 31.03.2014. Žalobkyňa v spore argumentovala, že žalovaná v čase výpovede danej žalobkyni nespĺňala ani minimálne požiadavky na personálne obsadenie interného oddelenia lekármi stanovené Výnosom Ministerstva zdravotníctva SR z 10. septembra 2008 č.09812/2008-OL o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie a materiálno-technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení (ďalej len „ Výnos MZ SR“). Tvrdila, že nadbytočnosť žalobkyne v čase výpovede tak nebola reálna a skončenie pracovného pomeru výpoveďou bolo v rozpore so zákonom.
28. Za účelom posúdenia dôvodnosti argumentácie žalobkyne opierajúcej sa o Výnos MZ SR súd vychádzajúc z cit. § 320 Civilného sporového poriadku aj bez návrhu strán nariadil znalecké dokazovanie znalcom u odboru „Ekonómia a manažment“, odvetvia „Personalistika“, Ing. Richardom Palovčíkom. Znalec pri svojich záveroch vyslovených v svojom písomnom znaleckom posudku vypracovanom dňa 27.11.2016 pod č. 43/2016 vychádzal z nasledujúcich skutočností zistených v spore:
29. Podľa bodu 4.1.1. Prevádzkového poriadku interného oddelenia žalovanej platného od 01.07.2013 (ďalej len „Prevádzkový poriadok“) interné oddelenie žalovanej tvorí lôžková časť, jednotka intenzívnej starostlivosti a ambulancie: príjmová ambulancia, ambulancia všeobecnej ambulantnej starostlivosti v odbore všeobecné lekárstvo, kardiologická ambulancia, ECHO-vyšetrovňa, gastroenterologická a endokrinologická ambulancia. Podľa bodu 4.1.3. Prevádzkového poriadku v lôžkovej časti interného oddelenia (okrem ostatných zdravotníckych pracovníkov) pracuje 1 primár a 5 lekárov. Podľa bodu 4.2.3. Prevádzkového poriadku na oddelení sa poskytuje štandardná liečebno-preventívna a ošetrovateľská starostlivosť dospelej populácie v oblasti vnútorných chorôb. Lekári, ktorí tu pracujú, majú atestácie z vnútorného lekárstva. Podľa písomného oznámenia žalovanej a predložených pracovných zmlúv a popisov pracovných miest stav lekárov na internom oddelení žalovanej od 01.01.2014 do 31.12.2014 (teda v roku 2014), bol celkom 9 lekárov. Z toho jeden primár S.. S. S. a jeden zástupca primára S.. S. K.. Z týchto celkom 9 lekárov na oddelení atestáciu v odbore vnútorného lekárstva mal primára oddelenia S.. S. S.V. a ďalší 3 lekári, zástupca primára S.. S. K., S.. V. H. a žalobkyňa.
30. Znalec vychádzajúc z týchto skutočností vyslovil v svojom znaleckom posudku záver, že interné oddelenie žalovanej v období od 01.01.2014 do 31.12.2014 nebolo personálne zabezpečené v súlade s Prevádzkovým poriadkom žalovanej, nakoľko na lôžkovej časti interného oddelenia pracovalo o 2
atestovaných lekárov menej, ako vyžadoval Prevádzkový poriadok. Keďže Prevádzkový poriadok o lekároch bez atestácie nič neuvádzal, neatestovaných lekárov nebolo možné do požadovaného stavu lekárov na lôžkovej časti interného oddelenia započítať. Ďalej vyslovil, že interné oddelenie žalovanej v uvedenom období nebolo personálne zabezpečené ani v zmysle minimálnej požiadavky na jeho personálne zabezpečenie stanovenej Výnosom MZ SR, ktorý určuje počet pacientov na lôžku pripadajúcich na jedného lekára na jednotlivých oddeleniach ústavných zariadení. Znalec pritom vychádzal z tabuľkového počtu 17 pacientov na lôžku na jedného lekára v dennej zmene na oddelení vnútorného lekárstva uvedeného v tabuľke č. 1 Výnosu MZ SR, trojzmennej prevádzky lôžkovej časti interného oddelenia, na ktorom musí byť zabezpečená 24 hodinová starostlivosť, maximálnej dĺžky pracovného času v priebehu 24 hodín, minimálneho rozsahu odpočinku medzi dvoma zmenami a v týždni stanovených Zákonníkom práce. Zohľadniac tieto faktory vyslovil, že aby žalovaná zabezpečila na lôžkovej časti svojho interného oddelenia aspoň jedného atestovaného lekára v dennej zmene, potrebovala minimálne 4 lekárov s potrebnou atestáciou. Žalovaná v tom čase však mala iba 3 lekárov s potrebnou atestáciou, nakoľko S.. S. K. nemožno započítať do stavu lekárov s profesijným titulom zodpovedajúcim oddeleniu vnútorného lekárstva. Podľa tabuľky č. 3 Výnosu MZ SR na oddelení vnútorného lekárstva bolo potrebné mať profesijný titul „internista“, pričom S.. S. K. mal profesijný titul „gastroenterológ“, ktorý výnos priraďuje ku gastroenterologickému oddeleniu. Po prepustení žalobkyne žalovaná tak mala namiesto 4 lekárov s príslušnou atestáciou iba 2 takýchto lekárov.
31. Zástupca žalobkyne nenamietol závery vyslovené znalcom v písomnom znaleckom posudku. Poukázal na to, že znalec sa zaoberal iba personálnymi požiadavkami na lôžkovú časť interného oddelenia žalovanej, pričom interné oddelenie zabezpečovalo aj prevádzku ambulancií. Z toho je zjavné, že v čase výpovede danej žalobkyni bolo interné oddelenie žalovanej výrazne personálne poddimenzované. Zástupca žalovanej spochybnil správnosť záverov znalca. Namietol, že znalec sa v písomnom znaleckom posudku nezoberal skutočným počtom pacientov na lôžku v rozhodnom období u žalovanej, a predložil súdu prehľad obložnosti interného oddelenia žalovanej v rokoch 2013 a 2014. Nesúhlasil tiež so záverom znalca, že S.. S. K. nemal v rozhodnom období atestáciu v profesijnom titule vnútorné lekárstvo, a predložil listinu o výsledku postupovej skúšky absolvovanej S.. S. K. zo dňa 27.10.2006. Navrhol doplnenie písomného znaleckého posudku znalcom, v ktorom by sa znalec vyporiadal s týmito jeho námietkami.
32. Súd vyhovel návrhu zástupcu žalovanej a znalcovi uložil vypracovať písomný doplnok k znaleckému posudku č. 43/2016 zameraný na posúdenie skutočnej obložnosti interného oddelenia žalovanej v rozhodujúcom období a jej vplyvu na minimálne personálne zabezpečenie interného oddelenia žalovanej z pohľadu Výnosu MZ SR, ako aj opakovane atestáciu v odbore vnútorného lekárstva u S.. S. K.. V Doplnku č.1 k znaleckému posudku č. 43/2016 zo dňa 30.7.2018 znalec aj po zohľadnení stavu skutočného pacientov na lôžkovej časti interného oddelenia tak, ako ho žalovaná oznámila, tzn. 20 pacientov, čo neprekračuje stav uvedený v tabuľke č. 1 Výnosu MZ SR o 4 pacientov, zotrval na závere, že aby žalovaná zabezpečila na lôžkovej časti interného oddelenia aspoň jedného atestovaného lekára v dennej zmene, potrebovala minimálne 4 lekárov s potrebnou atestáciou. Žalovaná v tom čase však mala iba 3 takýchto lekárov, a po prepustení žalobkyne iba 2 lekárov s príslušnou atestáciou. Pokiaľ ide o atestáciu S.. S. K. uviedol, že doklad o výsledku postupovej skúšky zo dňa 27.10.2006 v odbore: vnútorné lekárstvo - spoločný internistický kmeň nepotvrdzuje, že S.. S. K. má v rozhodnom čase atestáciu v odbore vnútorné lekárstvo. Zotrval na závere, že S.. K. má atestáciu iba v odbore gastroenterológia, ktorý podľa Vestníka MZ SR zo dňa 11.12.2015, čiastka 14-13, je iba odborom súvisiacim s odborom vnútorného lekárstva.
33. Voči doplnku k znaleckému posudku strany nevzniesli žiaden vecné námietky. Súd preto zohľadniac závery znalca vyslovené v spore prisvedčil argumentácii zástupcu žalobkyne, že žalovaná v čase výpovede danej žalobkyni nemala interné oddelenie, na ktorom žalobkyňa pracovala, personálne lekármi obsadené tak, aby spĺňala aspoň minimálne personálne požiadavky na obsadenie tohto oddelenia stanovené Výnosom MZ SR. Preto za tohto stavu rozhodnutie žalovanej o znížení počtu lekárov na tomto oddelení o jedného lekára zo dňa 15.01.2014 nemohlo sledovať zvýšenie efektivity práce lekárov na tomto oddelení a žalobkyňa sa v dôsledku tohto rozhodnutia nemohla stať nadbytočnou.
Preto súd pre nesplnenie hmotnoprávnych predpokladov pre výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce výpoveď danú žalobkyni žalovanou podľa tohto zákonného ustanovenia dňa 31.01.2014 určil za neplatnú. Súd o nároku žalobkyne na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou so žalobkyňou rozhodol čiastočným rozsudkom s tým, že po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodne o nároku žalobkyne na náhradu mzdy konečným rozsudkom.
34. Súd len dodáva, že vzhľadom na záver o neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou pre nesplnenie hmotnoprávnych podmienok výpovede podľa § 63 ods. 1. písm. b) Zákonníka práce sa súd z dôvodu hospodárnosti konania už ďalej nezaoberal argumentáciou zástupcu žalobkyne smerujúcej taktiež k neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou založenou na porušení ponukovej povinnosti žalovanou uloženej jej ust. § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Podľa § 363 Civilného sporového poriadku z písomne podaného odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sa ním sleduje, musí byť podpísané, datované a musí obsahovať uvedenie spisovej značky konania ktorého sa týka. V odvolaní sa má ďalej uviesť, proti ktorému rozhodnutiu, resp. výroku rozhodnutia smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom, resp. z akých dôvodov sa toto rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody - § 365 Civilný sporový poriadok) a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť - odvolací návrh).
Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.