Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5C-298-2014.pdf
PDF · 184.75 KB
Case nature
Area
Subarea
5C/298/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Stará Ľubovňa, sudkyňou Mgr. Dankou Majdákovou v súkromnoprávnom spore žalobcu: S. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom O. XXX/X, N., zastúpený JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom Sov. hrdinov 163/66, Svidník proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, v konaní o náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci - zaplatenie 2.194,14 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1 140,79 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 25.11.2013 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.
III. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Podanou žalobou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 2.194,14 eur s 5,25 % úrokom z omeškania ročne od 25.11.2013 do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, ako aj sumy 118,91 eur s 5,25 % úrokom z omeškania ročne od 25.11.2013 do zaplatenia, ako náklady spojenej s uplatnením pohľadávky v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci, taktiež si uplatnil nárok na náhradu trov konania.
2. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej polície Poprad, ČVS: ORP - 1261/OVK - PP - 2008 zo dňa 7.12.2008, bolo voči nemu vznesené obvinenie zo zločinu všeobecného ohrozenia podľa § 284 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. 2T/116/2009 zo dňa 14.2.2013 bol spod obžaloby žalobca oslobodený. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 2.3.2013. Listom zo dňa 17.5.2013 požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody predstavujúcu trovy obhajoby a o náhradu trov v súvislosti s uplatnením náhrady škody v rámci predbežného prerokovania nároku.
3. Žalobca v podanej žalobe označil ako zástupcu žalovanej Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava. V priebehu konania následne zmenil zástupcu žalovanej na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava. Tunajší súd uznesením sp. zn. 5C/298/2014 zo dňa 3.1.2018pripustil zmenu v zastúpení na strane žalovanej tak, že žalovanou je Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava. Následne súd konal s takto stanoveným zástupcom žalovanej.
4. Dňa 20.3.2017 doručil súd zástupcovi žalovanej - Generálnej prokuratúre, so sídlom Štúrova 2, Bratislava do vlastných rúk žalobu a jej prílohy. Žalovaná sa k podanej žalobe vyjadrila podaním doručeným súdu dňa 29.3.2017, v ktorom vyjadrila nesúhlas s podanou žalobou, pričom nárok žalobcu neuznala v celom rozsahu. Poukázala na skutočnosť, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky nie je organizačnou zložkou žalovanej príslušnou konať v mene žalovanej vzhľadom na priebeh trestného konania, pričom poukázala na právnu úpravu obsiahnutú v § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Tiež poukázala na skutočnosť, že uplatnenie nároku na náhradu škody je podľa § 15 tohto zákona viazané na obligatórne prerokovanie nároku na základe písomnej žiadosti poškodeného s príslušným orgánom oprávneným konať v mene štátu. Žalobca bol trestne stíhaný za zločin všeobecného ohrozenia podľa § 284 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, a to uznesením povereného vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície Poprad. Obvinenie voči nemu bolo vznesené po vykonanom dokazovaní, kedy bolo preukázané, že skutok sa stal. Najmä výsluchmi svedkov, poškodeného, zápisnice o obhliadke miesta činu s príslušnou fotodokumentáciou, odborným vyjadrením k požiaru, ako aj ďalšími dôkazmi bolo preukázané, že skutok naplnil všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty zločinu všeobecného ohrozenia. Sťažnosť obvineného proti uvedenému uzneseniu bola prokurátorom zamietnutá podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uznesením sp. zn. Pv 62/09. Dňa 1.7.2009 bola prokurátorom podaná obžaloba. Okresný súd Bardejov následne predbežne prejednal obžalobu, vykonal pojednávanie a rozsudkom sp. zn. 2T/116/2009 zo dňa 14.2.2013 žalobcu spod obžaloby podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku oslobodil, pretože neolo dokázané, že skutok spáchal žalobca, pričom použil zásadu in dubio pro reo. Ďalej žalovaná poukázala na § 5 ods. 1 a § 6 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Zákon vo vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia, resp. uzneseniu o zamietnutí sťažnosti neustanovuje odchýlnu právnu úpravu. Nemožno dospieť k záveru, že tieto uznesenia sú nezákonné, nakoľko nikdy neboli zmenené ani zrušené príslušným orgánom. Poukázala na skutočnosť, že orgánom príslušným zrušiť tieto uznesenia je Generálny prokurátor Slovenskej republiky v zmysle § 363 a nasl. Trestného poriadku. Uviedla tiež, že je nepochybné, že zákon stanovuje objektívnu zodpovednosť štátu, za spôsobenú škodu. Súčasne ale určuje podmienky, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné rozhodnúť o náhrade škody. V prípravnom konaní neboli využité možnosti vedúce ku prípadnému zrušeniu uznesenia prokurátora, aj keď trestný poriadok takýto postup umožňuje. Tvrdením, že oslobodením obžalovaného (žalobcu) sa konštatuje nezákonnosť rozhodnutia, nie je správne a nezodpovedá zákonu. Civilný súd podľa nej nie je povolaný konštatovať zákonnosť, či nezákonnosť rozhodnutí orgánov prípravného konania. Zákonodarca určil, že podmienkou pre uplatnenie náhrady škody je zrušenie alebo zmena rozhodnutia, a to príslušným orgánom. Súd ktorý rozhoduje o náhrade škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. V danej veci žiadne obdobné rozhodnutie vydané nebolo a preto nemožno dôjsť k záveru o nezákonnosti rozhodnutí vydaných v trestnom konaní, pretože takýto postup ide proti vôli zákonodarcu a súčasne i popiera logiku trestného konania. Žalovaná ďalej poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 163/2013 zo dňa 13.11.2013, ktorý aj citovala. Ďalej poukázala aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lavrechov proti Českej republike. Trestné konanie má svoje štádiá, ktoré sú kvalitatívne odlišné a súčasne sa sčasti spravujú aj rozličnými pravidlami, pričom poukázala na § 10 ods. 15 Trestného poriadku. Úlohou prípravného konania je vykonanie dokazovania, ktoré povedie k potvrdeniu alebo k vyvráteniu pôvodného podozrenia zo spáchania konkrétneho skutku kvalifikovaného ako určitý trestný čin, a to konkrétnou osobou. Pre takýto záver svedčí už samotný názov tejto časti trestného konania - prípravné konanie. Trestné stíhanie vo veci sa vedie, keď je dané dôvodné podozrenie, že došlo ku spáchaniu trestného činu, ale ešte nie je možné určiť, ktorá osoba je z jeho spáchania podozrivá. Pre vznesenie obvinenia je potrebná určitá vyššia miera pravdepodobnosti, že skutku, napĺňajúceho znaky skutkovej podstaty trestného činu sa dopustila konkrétna osoba. Stačí iba určitá miera pravdepodobnosti, zákon nevyžaduje a ani nemôže vyžadovať úplnú istotu. Ak je už na podklade trestného oznámenia dostatočne odôvodnený záver, že skutku sa dopustila konkrétna osoba, zákon umožňuje, aby bolo jedným uznesením rozhodnuté o začatí trestného stíhania, aj o vznesení obvinenia. Pre uskutočnenie prípravného konania sa nevyžaduje istota o existencii skutku, ani o osobe páchateľa, resp. o zavinení konkrétnej osoby. Rovnako sa môže meniť aj právna kvalifikácia skutku. Postačuje teda len určitá miera pravdepodobnosti. V trestnom konaní sú produkované rôzne dôkazy, a to aj vzájomne si odporujúce, resp. vzájomne sa vylučujúce. Každý proti komu sa vedie trestné konanie sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Pripomenula, že Trestný poriadok zakotvuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Ani pre podanie obžaloby zákon nevyžaduje istotu o vine (takýto záver nakoniec môže urobiť jedine súd).
Poukázala aj na tú skutočnosť, že obvykle existujú dôkazy, ktoré svedčia pre vinu obžalovaného a teda odôvodňujú podanie obžaloby a existujú aj dôkazy, o ktoré sa opiera obhajoba obvineného. Ak teda existujú dve skupiny navzájom si odporujúcich dôkazov, prokurátor má podať obžalobu a tým umožniť uskutočnenie súdnej časti trestného konania. Kým prípravná časť konania je neverejná, v súdnej časti sa uplatnia zásady verejnosti, bezprostrednosti a kontradiktórnosti konania. Ak sa nepodarí existujúce rozpory odstrániť ani dokazovaním na hlavnom pojednávaní za uplatnenia všetkých zásad trestného konania, a súd bude názoru, že existujú pochybnosti, musí postupovať podľa zásady „in dubio pro reo“, teda v pochybnostiach v prospech obvineného. Súdne rozhodnutie je výsledkom dokazovania v kontradiktórnom procese. Kým na vznesenie obvinenia a podanie obžaloby postačuje pravdepodobnosť, že sa skutok stal, spáchal ho obvinený a skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu, pre uznanie viny sa vyžaduje istota. Bez prípravného konania by nebolo možné uskutočniť ani súdne konanie. Ďalej uviedla, že o začatí trestného stíhania vo veci rozhodol príslušník policajného zboru, pričom následne bolo vykonané dokazovanie za účelom ozrejmenia, či existuje zavinenie konkrétnej osoby. Orgány prípravného konania postupovali so všetkou starostlivosťou. Ich postup bol zákonný a dôvodný, vzhľadom na zabezpečené dôkazy, pričom na podklade zadovážených dôkazov bola následne podaná obžaloba na žalobcu. Žalovaná následne poukázala na § 238 ods. 1 a § 243 a § 244 ods. 1 Trestného poriadku. Uviedla, že postup súdu dokazuje, že bol toho názoru, že prípravné konanie bolo vykonané zákonne, prokurátor postupoval správne, dôvodne a zákonne, keď podal obžalobu. Súd trestné stíhanie nezastavil i keď tak mohol rozhodnúť, ak by preskúmaním obžaloby a spisu bol už v tom čase toho názoru, že sa nejedná o trestný čin, resp. že trestný čin nespáchal obžalovaný. Taktiež ani nepostúpil vec inému orgánu. Ak by existovali závažné procesné chyby, mohol a mal obžalobu odmietnuť. Súd naopak predbežne prejednal obžalobu a nariadil hlavné pojednávanie, teda plne si osvojil výsledky prípravného konania, ktoré považoval za dostatočné pre takýto postup. V neposlednom rade považovala za potrebné vziať do úvahy, že súd oslobodil obžalovaného spod obžaloby v zmysle zásady „in dubio pro reo“. Zastávala názor, že odlišné vyhodnotenie výsledkov dokazovania nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Zároveň podotkla, že na okresnom súde sa viedlo pojednávanie viac ako tri a pol roka a prvé pojednávanie bolo vytýčené po troch rokoch od spáchania skutku. Preto je logické, že svedkovia sa odchýlili od svojich výpovedí z prípravného konania. Opadnutie emócií a rozličný pohľad na vec po takom dlhom čase, nepochybne boli príčinou zmenených výpovedí svedkov, na ktoré súd poukázal. Žalovaná mala za to, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody, keď pre rozhodnutia, ktoré boli označené ako titul pre náhradu škody, boli splnené všetky zákonné podmienky a prokurátor postupoval v súlade so zákonom aj pri podaní obžaloby. Nie je tak splnená základná podmienka zákona, aby bolo možné rozhodnúť o priznaní náhrady škody, žalobcovi nárok na náhradu škody nevznikol. Zároveň vzhľadom na zistenia popísaného skutkového a právneho stavu, osobitosti prejednávaného prípadu by priznanie uplatneného nároku bolo v rozpore s dobrými mravmi ako súhrnom etických všeobecne uznávaných a udržiavaných zásad. Záverom tiež namietala vyčíslenie trov právneho zastúpenia obhajoby žalobcu, ktoré podľa jeho názoru nie je v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Poukázala tiež na znenie § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, pričom náhrada škody zahŕňa náhradu takých trov konania, ktoré boli účelne vynaložené v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Rozsah náhrady trov konania viac upravuje ods. 3 tohto zákonného ustanovenia. Poškodenému podľa názoru žalovanej nemožno priznať inú ako tarifnú odmenu v zmysle § 9 až § 14 citovanej vyhlášky. Zákon priamo vylučuje možnosť zahrnúť do trov konania iné výdavky ako tie, ktoré boli vynaložené na tarifnú odmenu advokáta, a preto podľa nej žalobcovi nemožno priznať náhradu za stratu času jeho obhajcovi. Ďalej poukázala na skutočnosť, že v trestnom konaní si žalobca najprv zvolil za právneho zástupcu dňa 18.10.2008 - JUDr. Igora Šafranka, advokáta a po podaní obžaloby dňa 1.6.2011 ďalšieho právneho zástupcu - JUDr. Ambróza Motyku, advokáta. Na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn. 4C/221/2014 je vedené konanie rovnakých sporových strán, v ktorom je rovnako uplatňovaný nárok na náhradu škody spočívajúci v trovách konania za zastupovanie týmto advokátom. Pričom úkony realizované v trestnom konaní dňa 22.3.2012, dňa 26.9.2012, dňa 10.12.2012 a dňa 14.12.2013 realizované na Okresnom súde Bardejov, ktorých sa zúčastnili obaja zástupcovia sú uplatňované duplicitne, pričom nejde o účelne vynaložené trovy konania a nemožno ich priznať. Vo vzťahu k žalobou uplatnenému príslušenstvu poukázala na dátum, kedy Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky postúpilo žalobcovu žiadosť Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, t.j. dňa 23.7.2013. Vzťahu k nákladom spojeným s uplatnením pohľadávky vo výške 118,91 eur poukázala na § 18 ods. 3 veta druhá zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.
5. Na pojednávaní dňa 11.9.2018 právny zástupca žalobcu, ako aj žalovaná zotrvali na svojej právnej a skutkovej argumentácii v zmysle žaloby a písomného vyjadrenia k podanej žalobe. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že do spisu do dňa pojednávania nebol predložený doklad o úhrade trov právneho zastúpenia ani technický preukaz. Právny zástupca žalobcu následne predložil originál faktúry a originál príjmového pokladničného dokladu, ktorým bola faktúra uhradená. Žalovaná následne poukázala na sudcovskú koncentráciu konania a žiadala na predložené dôkazy neprihliadať. Taktiež poukázala na povinnosť skúmať účelnosť uplatňovaných trov konania s pohľadu zastúpenia žalobcu dvomi právnymi zástupcami.
6. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov tvoriacich obsah spisu, obsahom pripojených kópií spisových materiálov Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ale aj obsahom spisu tunajšieho súdu sp. zn. 4C/221/2014 a Okresného súdu Bardejov sp. zn. 2T/116/2009 na základe čoho ustálil tento skutkový stav:
7. Žalobcovi bolo uznesením povereného príslušníka Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Poprade, ČVS: ORP-1261/OVK-PP-2008 zo dňa 7.12.2008 vznesené obvinenie pre zločin všeobecného ohrozenia podľa § 284 ods. 1, písm. a) Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca dňa 5.1.2009 sťažnosť zo dňa 22.12.2008, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry Bardejov uznesením sp. zn. Pv 62/09 zo dňa 27.4.2010 zamietol ako nedôvodnú. V uvedenom trestnom konaní žalobca dňa 18.10.2009 udelil plnú moc na jeho obhajobu advokátovi JUDr. Igorovi Šafrankovi a dňa 1.6.2011 advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi. Po skončení vyšetrovania prokurátor Okresnej prokuratúry Bardejov podal pre skutok uvedený vo vyššie uvedenom uznesení o vznesení obvinenia na žalobcu obžalobu pod sp. zn. Pv 62/09, a to dňa 1.8.2009 Okresnému súdu Bardejova, kde predmetnej veci bola pridelená sp. zn. 2T/116/2009. Trestné stíhanie žalobcu vo vyššie uvedenej veci bolo skončené rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. 2T/116/2009 zo dňa 14.2.2013, bol žalobca spod podanej obžaloby oslobodený podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobca podaním zo dňa 17.10.2013 doručeným Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky dňa 24.5.2013 žiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci s poukazom na jeho oslobodenie vo vyššie uvedenom trestnom konaní, pričom podanou žiadosťou žiadal o náhradu škody vo výške 2 194,14 eur vzniknutej z titulu trov konania - trov jeho obhajoby v danom trestnom konaní. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky podaním zo dňa 28.5.2013, doručeným právnemu zástupcovi žalobcu dňa 4.6.2013, oznámilo, že predmetnú žiadosť postupuje na vybavenie Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. Zo spisu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. XV/5Spr 82/2013 vyplýva, že žiadosť bola postúpená Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, predmetné oznámenie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 24.6.2013. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky listom č. 37487/2013 zo dňa 15.7.2013 vrátilo návrh na prerokovanie nároku na náhradu škody späť Generálnej prokuratúre. Právny zástupca žalobcu, ktorý bol aj žalobcovým obhajcom vo vyššie uvedenom trestnom konaní, vyúčtoval žalobcovi trovy obhajoby v trestnom konaní faktúrou č.1300238 zo dňa 28.4.2013 splatnou dňa 8.5.2013 v sume 2194,14 eur, ktorú žalobca uhradil dňa 1.6.2013. Škoda, ktorá žalobcovi vznikla v súvislosti s vyššie uvedeným trestným konaním, mu doposiaľ zo strany žlalovanej nebola ani čiastočne nahradená. Rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa 4C/221/2014 zo dňa 20.6.2016 súd priznal žalobcovi nárok na náhradu škody vo výške 1 229,64 eur, predstavujúcu trovy právneho zastúpenia žalobcu v súvislosti s jeho zastupovaním JUDr. Ambrózom Motykom v rovnakom trestnom konaní. Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/201/2013 zo dňa 27.3.2017. V predmetnom rozsudku bolo rozhodnuté o nároku na náhradu škody aj čo sa týka zastúpenia žalobcu na hlavnom pojednávaní dňa 22.3.2012, 26.9.2012, 10.12.2012 a 14.2.2013 (nárok na náhradu škody za tieto úkony právnej služby bol priznaný).
Na základe takto ustáleného skutkového stavu súd právne uzatvára:
8. Pri posudzovaní podanej žaloby súd vychádzal z nasledovných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom a účinnom od 1.1.2013.
9. Podľa § 1 zákona č. 514/2003 Z.z., tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len „územná samospráva“) za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy, c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.
10. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
11. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
12. Podľa § 4 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. f/, písm. m/ zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora, f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní, m) orgán príslušný podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý.
13. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.
14. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
15. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
16. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
17. Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak
bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
18. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
19. Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.
20. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
21. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
22. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
23. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.
24. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.
25. Podľa § 14 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom do 30.6.2013, odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby: a) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom, b) písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej, c) účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo za konanie pred súdom alebo iným orgánom, pri konaní o dohode o vine a treste, pri konaní o zmieri, a to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných počas dvoch hodín, ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena za každé dve skončené hodiny.
26. Podľa § 14 ods. 5 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. účinnom do 30.6.2013, odmena vo výške jednej štvrtiny základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby zastupovanie alebo obhajoba na pojednávaní, pri ktorom sa iba vyhlásilo rozhodnutie, alebo zastupovanie a obhajoba na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania veci.
27. Podľa § 15 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. účinnom do 30.6.2013, advokát má popri nároku na odmenu aj nárok
a) na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy, b) na náhradu za stratu času.
28. Podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. účinnom do 30.6.2013, od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol.
29. Podľa § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. účinnom do 30.6.2013, pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.
30. Podľa § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. účinnom do 31.5.2009 ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa tarifná odmena určená podľa § 9 až 14f o daň z pridanej hodnoty.
31. Podľa § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa odmena a náhrady podľa tejto vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, ktorú je advokát povinný platiť podľa osobitného predpisu.
32. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
33. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
34. Vykonávajúcim predpisom ustanovujúcim výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania je Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
35. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Právne posúdenie vecí
36. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím.
37. Otázka, či štát zodpovedá za škodu aj v prípade, že došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, sa riešila už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, a to napr. aj v rozsudku NS SR sp. zn. 3 Cdo 194/2010 z 30.3.2011: "V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých rozhodnutiach. Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Zákon zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie a v konaní, v ktorom bolo trestné stíhanie zastavené. I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená ."
38. V súlade s ustálenou súdnou praxou štát zodpovedá za škodu spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia, ktoré sa skončilo zastavením alebo oslobodením spod obžaloby. Ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. zásadne právo na náhradu škody vrátane náhrady nákladov na trovy obhajoby. Ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom sa v konaní o náhrade škody nevyžaduje rozhodnutie o nezákonnosti trestného stíhania, ale postačuje právoplatné rozhodnutie o zastavení trestného stíhania alebo právoplatný oslobodzujúci rozsudok z dôvodov podľa § 285 písm. a), b) alebo c) Trestného poriadku (ide o „kvázi-nezákonné“ rozhodnutie). Na takýto prípad je potrebné aplikovať právnu úpravu, ktorá je danému prípadu najbližšia, a to úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.
39. Zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Je teda možné súhlasiť s argumentáciou žalovanej, že uznesenie o vznesení obvinenia nemožno automaticky považovať za nezákonné len z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila (ako to konštatuje aj Ústavný súd SR v náleze pod sp. zn. II. ÚS 163/2013). Podobne možno prisvedčiť žalovanej, že trestné stíhanie vo veci sa vedie, keď je dané dôvodné podozrenie, že došlo ku spáchaniu trestného činu, ale ešte nie je možné určiť, ktorá osoba je z jeho spáchania podozrivá. Stačí iba určitá miera pravdepodobnosti, zákon nevyžaduje a ani nemôže vyžadovať úplnú istotu. Pre uskutočnenie prípravného konania sa nevyžaduje istota o existencii skutku, ani o osobe páchateľa, resp. o zavinení konkrétnej osoby. Rovnako sa môže meniť aj právna kvalifikácia skutku. Každý proti komu sa vedie trestné konanie sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Ani pre podanie obžaloby zákon nevyžaduje absolútnu istotu o vine (takýto záver nakoniec môže urobiť jedine súd); teda v prípade ako tento, keď formálne boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty stíhaných trestných činov a konečné meritórne rozhodnutie sa opiera iba o materiálnu stránku veci - závažnosť konania, vznesenie obvinenia, zamietnutie sťažnosti proti vzneseniu obvinenia a podanie obžaloby nemožno považovať za pochybenie orgánov činných v trestnom konaní. Ako však už bolo uvedené vyššie, zákon č. 514/3003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu bez ohľadu na zavinenie či porušenie právnej povinnosti konkrétnym orgánom verejnej správy. Teda aj keď trestné stíhanie sa v čase, keď bolo vedené, javilo ako zákonné a dôvodné, v súlade s ustálenou judikatúrou ho vzhľadom na jeho konečný výsledok treba považovať za nezákonné (uplatňuje sa fikcia nezákonnosti začatia a vedenia trestného stíhania) práve v dôsledku právoplatného oslobodzujúceho rozsudku. 40. Zodpovednosť štátu je (až na prípady hodné osobitného zreteľa) podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu. Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti. Teda jedným z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je preukázaná nezákonnosť rozhodnutia, ktorá viedla ku vzniku škody. Podľa cit. § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. je možné nárok uplatniť iba ak bolo príslušné rozhodnutie zrušené alebo zmenené. Zákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia nie je možné riešiť v konaní o náhrade škody, za ktorú má zodpovedať štát, ako predbežnú otázku. Uznesenie o vznesení obvinenia je predbežne vykonateľné, preto v súvislosti s ním prichádza do úvahy použite výnimočného ustanovenia § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Súd na tomto mieste poukazuje aj na námietku žalovanej týkajúcu sa neuplatnenia postupu zo strany žalobcu v prípravnom konaní v zmysle § 363 a nasl. Trestného poriadku, na ktorú sa však tu nedá prihliadať. V tomto ustanovení je upravené zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní zo strany generálneho prokurátora, pričom však nejde o riadny opravný prostriedok, ale o mimoriadny opravný prostriedok, ktorý umožňuje generálnemu prokurátorovi napraviť nezákonnosť vo veciach v prípravnom konaní, v ktorom ešte nekonal súd. Teda, ako to bolo už uvedené, v prípade
zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní generálnym prokurátorom ide o mimoriadny opravný prostriedok a nie o riadny opravný prostriedok tak, ako to predpokladá v § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., preto zo strany žalobcu nebolo potrebné pre priznanie nároku na náhradu škody uplatniť tento postup v prípravnom konaní.
41. V danom prípade bol žalobca v trestnom konaní oslobodený spod obžaloby podanej prokurátorom Okresnej prokuratúry Bardejov dňa 1.7.2009 pod sp. zn. Pv 62/09 Okresnému súdu Bardejov, pričom je potrebné zdôrazniť, že žalobca v trestnom konaní podal riadne a včas sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, na základe ktorého bolo trestné konanie vedené voči nemu, ktorá sťažnosť ako riadny opravný prostriedok bola prokurátorom Okresnej prokuratúry zamietnutá a teda uznesenie o vznesení obvinenia nadobudlo právoplatnosť, avšak samotné oslobodenie žalobcu spod obžaloby podanej po skončení vyšetrovania skutku uvedeného v uznesení povereného príslušníka policajného zboru o vznesení obvinenia žalobcovi v trestnom konaní znamená v konečnom dôsledku zrušenie príslušných právoplatných uznesení povereného príslušníka OR PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície Poprad o vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť. Inštitút nezákonnosti v tomto konaní teda súd neskúma v intenciách rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní a súdu v medziach ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku, ale v rozsahu ustanovenom zákonom č. 514/2003 Z.z., a to vychádzajúc zo zmyslu a účelu uvedeného zákona. Fundamentálnym predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú právoplatným nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci je podľa § 6 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. jeho zrušenie alebo zmena pre nezákonnosť príslušným orgánom, ak súčasne poškodený podal proti takémuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov a nejde o prípad hodný osobitného zreteľa. Pre správnu interpretáciu uvedeného ustanovenia v časti zrušenia, resp. zmeny, nezákonného rozhodnutia je potrebné splnenie tejto podmienky v tomto prípade vykladať extenzívne. Zmyslu a účelu tohto ustanovenia zodpovedá výklad, podľa ktorého, rovnaké dôsledky ako zrušenie, resp. zmena nezákonného rozhodnutia o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutia o väzbe, má tiež rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. V uvedenom prípade právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku trestné konanie skončilo, čo znamená, že v konaní pred súdom sa spáchanie trestného činu nepotvrdilo a zakladá to nezákonnosť rozhodnutí o vznesení obvinenia, ktorých dôsledkom následne bolo samotné podanie obžaloby. Danosť nezákonnosti rozhodnutia sa nemusí prejaviť na začiatku trestného stíhania, prípadne v čase podania obžaloby, ale môže byť zistená a konštatovaná až v konečnom rozhodnutí v konaní pred súdom, avšak ani uvedená skutočnosť štát nezbavuje zodpovednosti za škodu, ktorá v dôsledku takéhoto zistenia (napr. oslobodzujúcim rozsudkom) dotknutému subjektu vznikla v podobe jeho nákladov a trov konania, a ktorá sa v takom prípade primárne odvíja od príslušného rozhodnutia, počnúc ktorým bolo trestné stíhanie vedené voči konkrétnej osobe, t.j. od uznesenia o vznesení obvinenia.
42. Súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie citovaných ustanovení zákona, keď základ návrhu považoval za daný tým, že žalobca bol spod obžaloby v zmysle § 285 písm. b/ Trestného poriadku oslobodený, pretože skutok, pre ktorý bol žalobca ako obžalovaný stíhaný, nie je trestným činom. Žalobca preto má právo na náhradu škody (§ 5 ods. 1 zákona) z dôvodu, že bol spod obžaloby oslobodený, a za takúto škodu štát objektívne zodpovedá.
43. V danom prípade žalobcovi vznikla škoda v dôsledku uznesenia povereného príslušníka OR PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície Poprad, ČVS: ORP-1261/OVK-PP-2008 zo dňa 7.12.2008, ako aj uznesenia prokurátora Okresnej prokuratúry Bardejov sp. zn. Pv 62/09 zo dňa 19.2.2009 o zamietnutí sťažnosti obvineného proti tomuto uzneseniu. Tieto dve uznesenia je potrebné posudzovať spoločne, ako jeden celok, keďže sťažnosť je opravným prostriedkom proti uzneseniu o vznesení obvinenia (§ 185 ods. 1 Trestného poriadku). Škoda ďalej navrhovateľovi vznikala aj v dôsledku podania obžaloby, čo je rozhodnutie prokurátora sui generis. Spôsobená škoda je v priamej príčinnej súvislosti so všetkými týmito rozhodnutiami, pretože k škode (spočívajúcej najmä v trovách obhajoby pri ďalších úkonoch trestného konania) by nebolo došlo, ak by nebolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia, ale ani vtedy, ak by uznesenie o vznesení obvinenia bolo na základe sťažnosti obvineného prokurátorom zrušené. Ak súdna prax, ako bolo uvedené vyššie, ustálila pre prípad oslobodenia spod obžaloby fikciu nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia (pritom, ako už tiež bolo uvedené vyššie, nejde o konštatovanie skutočnej nezákonnosti daných rozhodnutí od momentu ich vydania, ale o objektívnu zodpovednosť za ich vydanie, ak neskôr došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby). Keďže súd zistil nezákonnosť (vyslovenú implicitne oslobodzujúcim rozsudkom z dôvodu, že skutok nie je trestným činom) uznesenie o vznesení obvinenia v spojitosti s uznesením o zamietnutí
sťažnosti obvineného (žalobcu) a s následným pokračovaním trestného stíhania voči žalobcovi, a súčasne súd zistil splnenie podmienky predbežného prerokovania nároku podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (pričom súčasne zistil totožnosť predbežne prerokovaného nároku s nárokom uplatneným v tomto súdnom konaní, aj totožnosť skutkového zdôvodnenia), treba od momentu právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku považovať vznesenie obvinenia a na jeho podklade vedené trestné stíhanie voči žalobcovi za nezákonné rozhodnutie, za ktoré štát zodpovedá podľa zákona č. 514/2003 Z.z..
44. V súvislosti s trestným konaním, ktoré skončilo právoplatnosťou rozsudku Okresného súdu Bardejov sp. zn. 2T/116/2009 zo dňa 14.2.2013 oslobodením žalobcu spod obžaloby v celom rozsahu, vznikla žalobcovi škoda pozostávajúca z trov konania, ktoré v danom prípade predstavujú trovy, ktoré musel uhradiť svojmu obhajcovi, ktorého si v danom konaní zvolil. Za túto škodu nepochybne v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá štát a tejto zodpovednosti, keďže vznik príslušných nákladov žalobcu v trestnom konaní bol podmienený jeho vedením voči žalobcovi na podklade rozhodnutí, ktoré vzhľadom na oslobodenie žalobcu spod podanej obžaloby treba považovať za nezákonné, sa štát nemôže zbaviť. Ak totiž v trestnom konaní fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov na ňu ako obvineného, resp. obžalovaného (tu išlo o žalobcu) štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa § 1 písm. a/, § 3 ods. 1 písmeno a/ zák. č. 514/2003 Z.z., a to čo sa týka trov konania - trov obhajoby - bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám. Je ústavne zaručeným právom každého mať právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom (Ústava SR, Čl. 47 ods. 2), a tiež v zmysle § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom, pričom nie je rozhodujúce v ktorom štádiu trestného konania si obvinený obhajcu zvolí.
45. Z vyššie uvedených skutočností je zrejmý vznik škody na strane žalobcu v súvislosti s jeho trestným stíhaním, ktoré bolo vedené voči nemu a skončené oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Bardejov pod sp. zn. 2T/116/2009, nezákonnosť rozhodnutia povereného príslušníka policajného zboru, na základe ktorého bolo toto trestné konanie voči žalobcovi vedené, ako aj príčinná súvislosť medzi uvedeným rozhodnutím povereného príslušníka policajného zboru a vznikom škody na strane žalobcu, pričom žalobca pred podaním žaloby splnil podmienky predbežného prerokovania nároku na náhradu škody v zmysle § 15 ods. 1 a § 17 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z., a je preukázané, že jeho nároky na náhradu škody doposiaľ neboli ani čiastočne uspokojené, preto sa so svojimi nárokmi oprávnene obrátil na súd.
46. V súvislosti s námietkami Generálnej prokuratúry SR v tom smere, že v danom prípade nie je orgánom, ktorý má konať v tejto veci v mene štátu, súd poukazuje na to, že Najvyšší súd SR zverejnil v r. 2016 rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo 289/2014 zo dňa 14.10.2015 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 1/2016 pod publikačným č. 6, v zmysle ktorého „Ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z.z. je od 1. januára 2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti.“. Teda súd túto námietku považoval vzhľadom na všetky vyššie uvádzané skutočnosti za bezpredmetnú.
47. Ďalej súd poukazuje na skutočnosť, že štátnym orgánom oprávneným konať za Slovenskú republiku v prípade uplatneného nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ktorým je uznesenie o vznesení obvinenia vydané povereným príslušníkom policajného zboru, proti ktorému podanú sťažnosť prokurátor zamietol a podal obžalobu príslušnému súdu za situácie, že poškodený podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody štátnemu orgánu príslušnému podľa predpisov je s účinnosťou od 1. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2013 došlo k presnejšiemu vymedzeniu oprávnenia jednotlivých štátnych orgánov (z hľadiska prejednávanej veci najmä z hľadiska Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky) konať za štát v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.; účelom zákona č. 412/2012 Z. z. bolo podľa poznatkov aplikačnej praxe precizovať
príslušnosť orgánov verejnej moci v súvislosti so zodpovednosťou štátu za nezákonné rozhodnutie, pretože existovali prípady, kedy nebolo možné jednoznačne určiť zodpovedný orgán v trestnom konaní. Zákon č. 412/2012 Z. z. nepochybne zvýraznil postavenie prokurátora v trestnom konaní s dôrazom na význam jeho rozhodnutia o podanej sťažnosti obvineného (poškodeného) proti uzneseniu o vznesení obvinenia a o podaní obžaloby príslušnému súdu z hľadiska určenia štátneho orgánu oprávneného zastupovať štát v konaní o náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Preto aj keď nezákonným rozhodnutím je stále uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré vydal príslušný policajt (§ 10 ods. 8 Trestného poriadku), oprávnenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky konať za štát v rámci konania o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím zostala (z hľadiska prejednávanej veci) zachovaná len pre prípad, že prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu policajta a nepodal obžalobu (v opačnom prípade je preto potrebné dospieť k názoru, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky oprávnenie konať za štát nemá); preto v prípade, že prokurátor podanú sťažnosť obvineného (poškodeného) proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietne a následne podá obžalobu príslušnému súdu, zakladá tým oprávnenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky konať za štát v následnom konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003Z. z. Prokurátor svojím aktívnym konaním, t. j. zamietnutím sťažnosti a podaním obžaloby, zachoval nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, hoci mu právny poriadok dáva oprávnenie konať aj inak, napr. zastaviť trestné stíhanie alebo postúpiť vec, preto právna úprava nezakotvuje v ustanovení§ 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z. ako kritérium na založenie oprávnenia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky konať za štát v konaní o náhradu škody skutočnosť, že prokurátor nezákonné rozhodnutie vydal, ale že škodu spôsobil v trestnom konaní. K spôsobeniu škody nedochádza vydaním nezákonného rozhodnutia, ale tým, že ho nevyužijúc svoju kompetenciu nezruší, trestné stíhanie obvineného nezastaví, nepostúpi vec, teda osvojí si závery nezákonného rozhodnutia a podá na základe nich obžalobu.
48. Vzhľadom na vyššie uvedené závery súdu týkajúce sa nároku na náhradu škody, pristúpil súd následne k preskúmaniu oprávnenosti jednotlivých žalobcom uplatnených nárokov, predstavujúcich náhradu trov právneho zastúpenia v trestnom konaní mu vyúčtovaných jeho právnym zástupcom, čo do ich výšky, pričom dospel k záveru, že v tomto smere je podaná žaloba iba čiastočne dôvodná.
49. Náhrada škody v časti trov právneho zastúpenia žalobcu v trestnom konaní - t.j. trov jeho obhajoby advokátom - bola žalobcom požadovaná vo výške spolu 2.194,14 eur, pričom v trestnom konaní bol žalobca odo dňa 6.6.2011 zastúpený dvoma právnymi zástupcami, a to JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom a JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom. O výške náhrady škody predstavujúcej trovy právneho zastúpenia, ktoré vznikli v súvislosti so zastúpením žalobcu v trestnom konaní JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom bolo rozhodnuté rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. 4C/221/2014 zo dňa 20.6.2016, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/201/2016 zo dňa 27.3.2017. Predmetným rozsudkom bol žalobcovi priznaný aj nárok na náhradu škody spočívajúci v trovách právneho zastúpenia, pri ktorých bol žalobca zastúpený dvomi obhajcami a to v plnej výške. Išlo o úkony právnych služieb súvisiacich s právnym zastúpením a obhajobou žalobcu na hlavnom pojednávaní v dňoch 22.3.2012, 26.9.2012, 10.12.2012 a 14.2.2013. Pri týchto úkonoch právnych služieb išlo v tomto prípade k ich duplicitnému uplatneniu. Žalovaná v priebehu konania namietala ich účelnosť. Účelnosť možno definovať, ak boli trovy v prípade sledovania legitímneho cieľa vynaložené v nevyhnutnom a všeobecne akceptovateľnom rozsahu. V tomto prípade však náhrada škody, predstavujúca duplicitné priznanie náhrady trov konania túto definíciu nespĺňa. Súd prisviedča žalobcovi a jeho argumentácii na pojednávaní dňa 11.9.2018, že právna úprava neobmedzuje počet právnych zástupcov v konaní pred súdom a voľba právneho zastúpenia prostredníctvom zvoleného advokáta - obhajcu je vyjadrením práva na obhajobu garantovaného ústavou. Realizácia tohto práva a s ním spojené náklady a ich náhrada majú však z pohľadu právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 514/2003 Z.z. svoje limity, a to účelnosť takto vynaložených nákladov (viď. § 18 tohto zákona). Trovy obhajoby žalobcu dvomi právnymi zástupcami na hlavnom pojednávaní však z pohľadu účelnosti neobstoja. Keď trovy právneho zastúpenia za druhého obhajcu, o ktorých ešte nebolo v konaní o náhrade škody rozhodnuté, možno z pohľadu nevyhnutnosti považovať za neúčelné. Voľbu druhého právneho zástupcu žalobcom nemožno pripísať na ťarchu žalovanej, nakoľko na jeho relevantnú obhajobu by postačovalo aj právne zastúpenie jediným advokátom - obhajcom. Súd tak nepriznal žalobcovi nárok na náhradu škody vo výške 732,04 eur, predstavujúce odmenu za úkony právnych služieb účasť na hlavnom pojednávaní na Okresnom súde Bardejov v dňoch 22.3.2012, 26.9.2012, 10.12.2012 a 14.2.2013 spolu s náhradou hotových výdavkov, cestovných výdavkov a náhrady za stratu času.
50. Náhradu škody súd priznal žalobcovi na základe vykonaného dokazovania len vo výške 1 318,42 eur, v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou v čase poskytnutia jednotlivých úkonov právnych služieb tak, ako je to uvedené nižšie (odsek 49. až 57.). Predmetné trovy konania boli žalobcovi jeho právnym zástupcom vyúčtované faktúrou č. 1300238 zo dňa 28.4.2013, splatnou dňa 8.5.2013, pričom k jej úhrade došlo žalobcom dňa 1.6.2013. Listinné dôkazy preukazujúce úhradu trov konania žalobcom jeho právnemu zástupcovi boli žalobcom predložené súdu na pojednávaní dňa 11.9.2018. Zo strany žalovanej na tomto pojednávaní bolo navrhnuté, aby súd v zmysle § 153 C.s.p. neprihliadol na tieto dôkazy, nakoľko žaloba bola podaná na súde dňa 10.1.2014 a žalobca mal dostatočný priestor na to, aby predložil predmetný dôkaz. Súd však s poukazom na § 470 ods. 2 C.s.p. nemohol v tomto prípade pri dokazovaní uplatniť sudcovskú koncentráciu, keď konanie bolo začaté pred nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku navyše podľa názoru súdu predložením týchto listín nedošlo k zmareniu pojednávania a jeho odročeniu, teda k predĺženiu tohto súdneho konania, čomu má zabrániť sudcovská koncentrácia.
51. Žalobca bol stíhaný pre zločin všeobecného ohrozenia podľa § 284 ods. 1, písm. a),Trestného zákona, kde horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby bola 10 rokov. Na základe uvedeného základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavovala v zmysle § 1 ods. 3 a § 12 ods. 3 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. počas celej doby obhajoby 1/8 výpočtového základu, t.j.:
- pri úkonoch právnych služieb poskytnutých v roku 2008: 1/8 zo sumy 632,54 eur - teda suma 79,07 eur;
- pri úkonoch právnych služieb poskytnutých v roku 2009: 1/8 zo sumy 695,41 eur - teda suma 86,93 eur;
- pri úkonoch právnych služieb poskytnutých v roku 2011: 1/8 zo sumy 741,- eur - teda suma 92,63 eur;
- pri úkonoch právnych služieb poskytnutých v roku 2012: 1/8 zo sumy 763,- eur - teda suma 95,37 eur;
- pri úkonoch právnych služieb poskytnutých v roku 2013: 1/8 zo sumy 781,- eur - teda suma 97,62 eur; pričom počas celej doby obhajoby v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. platila úprava, že od klienta možno požadovať náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby.
52. Na základe uvedeného náhradu škody, ktorú bol žalobca oprávnený požadovať z titulu vyplatených odmien za jednotlivé úkony právnych služieb a súvisiacich náhrad obhajcu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. (ďalej tiež len „cit. vyhlášky“, resp. „cit. vyhl.“) - tzv. režijný paušál (v ďalšom texte sú uvádzané odkazy ustanovenia § 14 cit. vyhl. /rešpektujúc príslušné prechodné ustanovenia cit. vyhl./ v znení platnom a účinnom v čase vykonania toho-ktorého úkonu právnej služby), pozostáva z: 1. odmena á 79,07 eur za úkon z 29.12.2008 prevzatie a príprava obhajoby vrátane prvej porady s klientom (§ 14 ods. 1 písm. a/ cit. vyhl.) a náhrada podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky á 6,31 eur; 2. odmena á 39,54 eur za úkon z 22.12.2008 - písomné podanie na súd - sťažnosť zo dňa 22.12.2008 (§ 14 ods. 3 písm. c/ cit. vyhl.) a náhrada v súvislosti s týmto úkonom podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky á 6,31 eur; 3. odmena á 86,93 eur za úkon z 13.1.2009 - účasť pri vyšetrovacom úkone - výsluch obvineného S. - trvanie úkonu 09:45 hod. - 10:30 hod., vykonané v Prešove (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhl.) a náhrada podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky á 6,95 eur; 4. odmena á 86,93 eur za úkon z 6.2.2009 - účasť pri vyšetrovacom úkone - výsluch svedka - F. - trvanie úkonu 8:01 hod. - 8:45 hod., účasť pri vyšetrovacom úkone - výsluch svedka - Z. - trvanie úkonu 8:50 hod. - 9:20 hod., účasť pri vyšetrovacom úkone - výsluch svedka - M. - trvanie úkonu 9:20 hod. - 9:40 hod. vykonaný vo Svidníku (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhl.) a náhrada podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky á 6,95 eur; 5. odmena á 173,86 eur za úkon z 23.4.2009 - účasť pri vyšetrovacom úkone - výsluch svedka - F. - trvanie úkonu 8:20 hod. - 9:10 hod., účasť pri vyšetrovacom úkone - výsluch svedka - I. G. - trvanie úkonu 9:15 hod. - 9:45 hod., účasť pri vyšetrovacom úkone - výsluch svedka - Z.. S. Y. - trvanie úkonu 10:15 hod. - 11:30 hod. vykonaný vo Svidníku (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhl.) a náhrada podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky á 6,95 eur; 6. odmena á 86,93 eur za úkon z 29.5.2009 - oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania (preštudovanie vyšetrovacieho spisu) od 9:00 hod. - 11:00 hod. v Poprade (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhl.) a náhrada v súvislosti s týmto úkonom podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky á 6,95 eur; 7. odmena á 23,16 eur za úkon z 12.4.2011 - účasť na konaní pred súdom - verejné zasadnutie OS Bardejov - trvanie úkonu od 10:00 hod. - 10:15 hod. (§ 14 ods. 5 písm. b/ cit. vyhl.) a náhrada v súvislosti s týmto úkonom podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky á 7,41 eur;
8. odmena á 46,32 eur za úkon z 26.5.2011 - účasť na konaní pred súdom - verejné zasadnutie OS Bardejov - trvanie úkonu od 9:00 hod. - 9:30 hod. (§ 14 ods. 3 písm. D/ cit. vyhl.) a náhrada v súvislosti s týmto úkonom podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky á 7,41 eur. Spolu odmena za jednotlivé úkony právnych služieb a hotové výdavky vrátane DPH v sume 821,92 eur.
53. Súd nepriznal okrem úkonov, ktorých sa zúčastnili obaja právny zástupcovia žalobcu, ako náhradu škody aj úkon, ktorý si vyčíslil iba právny zástupca žalobcu - JUDr. Igor Šafranko, a to ďalšie rokovanie s klientom v ÚVV Prešov dňa 10.2.2009, tu súd nemal preukázané konanie takejto porady, keď zo strany žalobcu nebol predložený žiaden dôkaz, a to záznam z tejto porady ako aj ÚVV Prešov z tohto dňa o návšteve právneho zástupcu u žalobcu. Súd preto uplatnený nárok na náhradu škody vo výške 138,51 eur predstavujúci odmenu za poskytnutý úkon právnej služby, hotové výdavky, cestovné výdavky, náhrady za stratu času vrátane DPH, žalobcovi nepriznal a v tejto časti žalobu zamietol.
54. Žalobca okrem odmeny za jednotlivé úkony právnej služby bol povinný taktiež zaplatiť v súvislosti s jeho obhajobou obhajcovi aj preukázané cestovné výdavky podľa § 16 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., a náhradu za stratu času podľa § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., teda v súvislosti s každou cestou jeho obhajcu na úkony mimo sídla obhajcu preukázané cestovné výdavky, a to s poukazom na § 73 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z. (a zákon č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách) a náhradu za stratu času za čas strávený cestou do tohto miesta a späť vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.
55. Súd však priznal žalobcovi náhradu škody spočívajúcu v cestovných výdavkoch len vo výške cestovného hromadnej dopravy, keďže žalobca nepredložil súdu spolu s vyúčtovaním cestovných výdavkov kópiu technického preukazu vozidla, ktoré použil na cestu zo Svidníka do Prešova, Popradu a Bardejova a späť, a ani doklad o kúpe pohonných hmôt, z ktorého by vyplývala cena pohonných hmôt v čase uskutočnených ciest. Tieto doklady nepredložil ani spolu s uplatnením nároku na náhradu škody pri predbežnom prerokovaní. Súd tak nemal preukázanú túto časť nároku na náhradu škody. Náhradu cestovných výdavkov súd priznal ako náhradu škody súd priznal v zmysle § 16 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. s poukazom na § 73 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z. (a zákon č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách) vo výške 12,40 eur ako cestovné pri ceste hromadným dopravným prostriedkom (autobusom) na trase Svidník - Prešov a späť (pri úkonoch prvá porada s klientom dňa 29.12.2008, účasť na vyšetrovacom úkone dňa 13.1.2009), jedna cesta Svidník - Prešov 60 km á 3,10 eur, vo výške 16,40 eur ako cestovné pri ceste hromadným dopravným prostriedkom (autobusom) na trase Svidník - Poprad a späť (pri úkonoch preštudovanie vyšetrovacieho spisu dňa 29.5.2009), jedna cesta Svidník - Poprad 137 km á 8,20 eur, vo výške 8,40,- Eur ako cestovné pri ceste hromadným dopravným prostriedkom (autobusom) na trase 2 x Svidník - Bardejov a späť (pri úkonoch účasť na verejnom zasadnutí dňa 12.4.2011 a 26.5.2011), jedna cesta Svidník - Bardejov 37 km á 2,10 eur, vychádzajúc z cenníkov cestovného SAD Prešov, a.s. dostupného na internete. Spolu cestovné výdavky v sume 37,20 eur.
56. Náhrada za stratu času predstavujúca jednu šesťdesiatinu výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu v roku 2008 predstavovala sumu 10,52 eur, v roku 2009 sumu 11,59 eur, v roku 2011 v sume 12,35. Na základe uvedeného je žalobca oprávnený požadovať od žalovanej ich náhradu v zmysle jeho vyčíslenia z titulu náhrady škody takto: 1. v súvislosti s cestou obhajcu dňa 22.12.2008 zo Svidníka do Prešova na prvú poradu s klientom v ÚVV Prešov a späť 10,52 eur za jednu polhodinu, t.j. spolu za 4 polhodiny spolu s DPH 42,08 eur. 2. v súvislosti s cestou obhajcu dňa 13.1.2009 zo Svidníka do Prešova na výsluch žalobcu v ÚVV Prešov a späť 11,59 eur za jednu polhodinu, t.j. spolu za 4 polhodiny spolu s DPH 23,18 eur. 3. v súvislosti s cestou obhajcu dňa 29.5.2009 zo Svidníka do Popradu na štúdium spisu po ukončení vyšetrovania a späť 11,59 eur za jednu polhodinu, t.j. spolu za 11 polhodín spolu s DPH 127,49 eur. 4. v súvislosti s cestou obhajcu dňa 12.4.2011 zo Svidníka do Bardejova na verejné zasadnutie a späť 12,35 eur za jednu polhodinu, t.j. spolu za 3 polhodiny spolu s DPH 44,46 eur. 5. v súvislosti s cestou obhajcu dňa 26.5.2011 zo Svidníka do Bardejova na verejné zasadnutie a späť 12,35 eur za jednu polhodinu, t.j. spolu za 3 polhodiny spolu s DPH 44,46 eur. Spolu náhrada za stratu času vrátane DPH v sume 281,67 eur.
57. Vo vzťahu k námietke žalovanej o rozsahu náhrady trov konania s poukazom na § 18 ods. ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a skutočnosť, že žalobcovi nemožno priznať inú ako tarifnú odmenu v zmysle § 9 až § 14 citovanej vyhlášky, súd poukazuje na znenie tohto zákonného ustanovenia, kde sa vo
vete prvej uvádza, že súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Z tohto ustanovenia je jednoznačne zrejmé, že žalobcovi ako nárok na náhradu škody možno priznať jednak tarifnú odmenu v zmysle § 9 až § 14 citovanej vyhlášky, ale aj to, že iné náhrady, ktorých dôvodnosť bola preukázaná, nijako nie sú v tomto smere čo do povinnosti na ich náhradu z titulu náhrady škody vylúčené, a to ani náhrada za stratu času jeho obhajcovi. Zákon v tomto ustanovení jednoznačne hovorí, že trovy právneho zastúpenia zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie v podobe tarifnej odmeny. Toto ustanovenie precizuje, že výška náhrady škody ako odmena za poskytnuté úkony právnych služieb obhajcom sa určí ako tarifná odmena, nakoľko podľa cit. vyhlášky upravujúcej odmenu a náhrady advokátov za poskytovanie právnych služieb si klient a advokát môžu dojednať aj zmluvnú odmenu, teda nebude rozhodujúce, aký spôsob odmeny bol dohodnutý medzi právnym zástupcom a poškodeným, a teda ani akú čiastku poškodený v tejto súvislosti skutočne vynaložil. Súd ďalej poukazuje na skutočnosť, nárok na náhradu za stratu času vyplýva priamo zo zákona o advokácii. V zmysle tohto zákona advokát popri nároku na odmenu má nárok aj na náhradu hotových výdavkov a na náhradu za stratu času. Nárok na náhradu za stratu času je samostatným nárokom ako odmena advokáta, nie je jej súčasťou a je samostatne nárokovateľný a teda patrí aj do trov konania, na ktoré má právny zástupca nárok zo zákona a ktorý si môže u klienta uplatniť. Teda aj nárok na náhradu za stratu času patrí k účelne vynaloženým trovám konania pri obhajobe žalobcu v trestnom konaní.
58. Na základe vyššie uvedených skutočností tak náhrada škody z titulu trov právneho zastúpenia žalobcu v príslušnom trestnom konaní, na ktorú je potrebné žalovanú zaviazať, predstavuje spolu sumu 995,19 eur.
59. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností uložil súd vyššie uvedeným postupom žalovanej týmto rozsudkom povinnosť zaplatiť žalobcovi, z titulu náhrady škody, ktorá mu vznikla v súvislosti s jeho trestným stíhaním, ktoré skončilo oslobodením žalobcu spod obžaloby, sumu 995,19 eur a zároveň v prevyšujúcej časti uplatneného nároku na náhradu škody súd žalobu z vyššie uvádzaných dôvodov zamietol.
60. Čo sa týka úroku z omeškania zo sumy priznanej istiny, súd právo na zaplatenie uvedeného úroku z omeškania žalobcovi priznal odo dňa 25.11.2013 tak, ako to požadoval žalobca. Podmienkou žalovateľnosti v tomto konaní uplatnených nárokov je podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá bola na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky doručená dňa 24.5.2013. Podľa § 16 ods. 4 uvedeného zákona môže príslušný orgán uspokojiť nárok na náhradu škody do šiestich mesiacov od prijatia (t.j. doručenia mu) žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (pritom súčasne v zmysle 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. účinky podania žiadosti napriek jej postúpeniu Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky a Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky zostali zachované), resp. žalobca si môže uplatňovať úrok z omeškania v zmysle tohto zákonného ustanovenia najskôr dňom oznámenia, že príslušný orgán jeho nárok neuspokojí. Zo spisu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky ako ani zo spisu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky nevyplýva doručenie oznámenia žalobcovi, resp. jeho právnemu zástupcovi, že príslušný orgán uplatnený nárok neuspokojí. Žalovaná sa tak so splnením oprávnených nárokov žalobcu dostala uplynutím šesťmesačnej lehoty od podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody do omeškania (v danom prípade táto šesťmesačná lehota uplynula už dňa 24.4.2016). Súd preto priznal žalobcovi i právo na zaplatenie úroku z omeškania do zaplatenia vo výške 5,25 % ročne od 25.11.2013, a to iba zo sumy 995,19 eur, na zaplatenie ktorej súd žalovanú z titulu náhrady škody týmto rozsudkom zaviazal. V časti požadovaných úrokov z omeškania zo sumy istiny, v ktorej bola žaloba zamietnutá, súd žalobu taktiež zamietol, pretože pokiaľ príslušná časť žalovanej istiny nebola priznaná z dôvodov ako sú uvedené vyššie, nemožno priznať ani úroky z omeškania z danej časti istiny, v ktorej bola žaloba zamietnutá.
61. Súd vzhľadom na žiadosť žalovanej s poukazom na § 232 ods. 3 C.s.p. určil lehotu na plnenie povinnosti z tohto rozsudku na 30 dní, keď žalovanou uvádzané dôvody spočívajúce v technickom zabezpečení plnenia uloženej povinnosti považoval za dostačujúce na jej predlženie.
62. Vo vzťahu k nákladom spojeným s uplatnením pohľadávky v sume 118,91 eur v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka predstavujúcich náklady tvoriace trovy právneho zastúpenia pri spísaní návrhu
na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škodysúd žalobu zamietol. V konaní nebolo preukázané vynaloženie týchto nákladov, a to či už faktúrou alebo príjmovým dokladom. Súd preto postupoval rovnako ako pri cestovných výdavkoch. Žalobca mal dostatočný priestor na predloženie týchto dôkazov odo dňa podania žaloby, navyše bol o povinnosti predložiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení poučený.
Trovy konania
63. Podľa § 251 C.s.p., trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
64. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
65. Podľa § 255 ods. 2 C.s.p. ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
66. Pri žalovanej sume 2 194,14 eur bol úspech žalobcu 1 140,79 eur, čo je 52 % úspešnosť a úspech žalovanej v sume 1053,35 eur, čo je 48 % úspešnosť, z uvedeného vyplýva, že úspech žalobcu prevyšoval úspech žalovanej v rozsahu 4 %, keďže ide o zanedbateľnú úspešnosť súd v súlade s § 255 ods. 2 C.s.p. vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 362 ods. 1 CSP).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP). 1/ Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 2/ Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. 3/ Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.