Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

22Co/85/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Petra Straku v spore žalobkyne: X.. Q. K. H., N.., nar. XX. XX. XXXX, bytom N., K. I. X, právne zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov 163/66, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia 300,09 eura a určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 17Csp/50/2017-39 zo dňa 04.10.2017 jednomyseľne takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa stranám sporu nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom vyslovil, cit.:

„I. Žalovaný j e p o v i n n ý vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 300,09 Eur s 5 % ročným úrokom z omeškania z tejto istiny od 22.3.2017 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Súd u r č u j e, že zmluvná podmienka v zmluve o úvere č. XXXXXXX z 19.3.2007 uvedená vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru bod 13 o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3, zahŕňajúca náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, j e n e p r i j a t e ľ n á.

III. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % od žalovaného.“

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 a 5, § 451 ods. 1 a 2 a § 456 Občianskeho zákonníka, ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ustanovení § 3 ods. 3 a 5, § 4 ods. 2 písm. a), b) a c) a 10 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a ustanovení § 137 písm. c) a § 298 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len .

3. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa a žalovaný dňa 19.03.2007 uzatvorili zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 14.000 Sk, ktorý mala vrátiť o sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 9.040 Sk a celkovo zaplatiť 23.040 Sk v 8 mesačných splátkach po 2.880 Sk, počnúc dňom 17.04.2007. Zmluvu o úvere z 19.03.2007 posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa pri jej uzatváraní a konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobkyňa je spotrebiteľkou, keďže nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Mal za nesporné, že na uvedený spotrebiteľský úver sa vzťahuje zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Zistil, že Zmluva o úvere z 19.03.2007 neobsahuje náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z., keď v nej chýba údaj o termíne splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov, adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť a RPMN, čo je porušením ust. § 4 ods. 2 písm. a/, e/, g/ zákona č. 258/2001 Z. z. Taktiež zmluva neobsahuje údaj o úroku alebo poplatky, ktoré boli medzi zmluvnými stranami dojednané, s čím spája zákon podľa ust. § 4 ods. 5 ten následok, že v takomto prípade veriteľ nemôže požadovať úrok alebo poplatky, ktoré v zmluve nie sú uvedené. Súd prvej inštancie sa zaoberal zmluvnou podmienkou upravenou v bode 13 Všeobecných obchodných podmienok, o tej časti poplatku vo výške 9040 Sk pozostávajúcim v 1/3 z dohodnutého úroku a 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Považoval administratívny poplatok za priečiaci sa dobrým mravom a neúmerne vysoký vo vzťahu k nákladom na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere a na tzv. všetku administratívnu činnosť. Dojednanie o administratívnom poplatku je vadným ustanovením, ktoré nie je špecifikované, o aké konkrétne administratívne činnosti ide a výška poplatku za administratívu predstavuje 43,04 % zo sumy poskytnutého úveru. Zmluvná podmienka, dojednanie administratívneho poplatku, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, lebo oprávnenie dodávateľa na neprimerane vysoké plnenie a v zmysle generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 OZ, súvisí s porušením princípu dobrých mravov, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podľa názoru súdu naliehavý právny záujem žalobkyne ako spotrebiteľky pri určení neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy vyplýva priamo z ust. § 53 ods. 1 i § 3 zákona č. 250/2007 Z. z. a napĺňa tým aj cieľ Smernice Rady č. 93/13/EHS zo 6.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Zároveň naliehavý právny záujem je daný aj z dôvodu právnej istoty v otázke skutočnej výšky dlhu, a preto ho spotrebiteľ nemusí preukazovať. Vyplýva aj z ust. § 298 CSP. Na základe uvedenej argumentácie súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil plnením z neplatného právneho úkonu, ako aj plnením bez právneho dôvodu, keď žiadal platiť v rámci splátok úroky a administratívny poplatok, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a preto získal majetkový prospech. Súd priznal žalobkyni nárok na vydanie tohto majetkového prospechu, ktorý predstavuje rozdiel medzi jej platbami 764,80 eura a výškou úveru 464,71 eura, t. j. sumu 300,09 eura a zaviazal žalovaného vydať jej toto plnenie. Vo vzťahu k námietke premlčania vznesenej žalovaným uviedol, že konanie dodávateľa, ktorý porušuje spotrebiteľské právo nemožno ináč posúdiť ako úmyselné konanie vedúce k bezdôvodnému obohateniu na úkor spotrebiteľov, čo má za následok 10-ročnú premlčaciu dobu. Zmluvu o úvere účastníci uzatvorili 19.03.2007, žaloba na súd bola podaná 17.02.2017, teda v priebehu plynutia 10-ročnej premlčacej lehoty. Za moment začatia plynutia 2-ročnej subjektívnej lehoty súd prvej inštancie považoval deň 30.10.2015, ako vyplýva z prehlásenia Združenia občana spotrebiteľa HOOS z 11.11.2016, resp. v septembri 2016, keď žalobkyňa bola informovaná o analýze zmluvy o úvere, ktorá obsahovala absolútnu neplatnú podmienku o úrokoch za úver a administratívne poplatky a bola poučená, že ako spotrebiteľ má právo brániť sa voči nekalým obchodným podmienkam. Z uvedených dôvodov nepovažoval námietku premlčania za dôvodnú.

4. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa v konaní bola plne úspešná, preto jej patrí nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %, ktorý jej vyplatí žalovaný po právoplatnosti tohto rozsudku na základe uznesenia súdu v zmysle § 262 CSP.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia a nesprávnych skutkových zistení. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepresvedčivé a nepreskúmateľné. V čom však videl nepreskúmateľnosť rozhodnutia, odvolateľ neupresnil. Odvolateľ bol ďalej toho názoru, že žalobkyňa nepreukázala naliehavý právny záujem na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Ustanovenie § 137 písm. c) pripúšťa určovacie žaloby len vo vzťahu k právam a vo vzťahu k právnym skutočnostiam len v prípade, ak to predpokladá osobitný predpis a podľa jeho názoru za takýto právny predpis nemožno považovať zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Vo vzťahu k námietke premlčania nároku žalobkyne uviedol, že vo vyjadrení k návrhu na začatie konania vzniesol námietku premlčania, v ktorej namietal, že uplatnený nárok je premlčaný, avšak Okresný súd W. sa vôbec jeho námietkou nezaoberal (zrejme omyl s iným sporom zo strany odvolateľa, pozn. odvolacieho súdu). Poukázal na ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje maximálnu trojročnú objektívnu lehotu na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, v danom prípade kedy boli jednotlivé splátky uhradené v prospech žalovaného. V predmetnom prípade došlo k úhrade poslednej splátky, ktorá bola premlčaná v objektívnej lehote zo zmluvy o o úvere, dňa 12.07.2007. Žalobkyňa uplatnila svoj nárok až dňa 17.02.2017, teda po uplynutí premlčacej lehoty. Razantne poprel, že by z jeho strany išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie, ktoré žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala. Žalovaný poskytuje úvery za účelom dosiahnutia zisku a nie sa úmyselne bezdôvodne obohatiť. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru KS v Banskej Bystrici (napr. rozsudok sp. zn. 13Co/567/2015 zo dňa 22.09.2015, sp. zn. 12Co/517/2015 zo dňa 31.01.2017), v zmysle ktorej musí žalobca preukázať, že žalovaný veriteľ musel vedieť v čase uzatvárania zmluvy o úvere, že ide o spotrebiteľský úver a že na jeho strane existoval minimálne eventuálny úmysel sa bezdôvodne obohatiť. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnil si tiež náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho konania.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 , preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

8. Čo sa týka námietky žalovaného, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a v úplnosti neodôvodnil. Je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303- A; Hiro Balani c./Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).

9. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

10. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a preskúmateľný. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov žalobe vyhovel, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

11. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného a na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku dopĺňa nasledovné.

12. Vo vzťahu k námietke žalovaného o uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej doby odvolací súd uvádza, že na strane žalovaného došlo k vzniku úmyselného bezdôvodného obohatenia, v dôsledku čoho sa inak trojročná objektívna premlčacia doba predĺžila na 10 rokov odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo.

13. Pre začiatok plynutia 3-ročnej príp. 10-ročnej objektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodný okamih, kedy bezdôvodné obohatenie skutočne (fakticky) vzniklo. Bezdôvodné obohatenie získaním plnenia bez právneho dôvodu vzniká samotným prijatím plnenia. Vtedy tiež začne plynúť objektívna premlčacia doba (rozhodnutie NS ČR z 14.08.2007, sp. zn. 30 Cdo 2758/2006).

14. Žalovaný ako osoba podnikajúca na finančnom trhu má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytuje svoje služby, a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať poctivo. V predmete činnosti má okrem iného i poskytovanie úverov a pôžičiek nebankovým spôsobom, teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. V zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 1/1993 Zb. o Zbierke zákonov platnom a účinnom do 31.12.2015, o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná (od 01.01.2016 túto problematiku upravuje § 15 zákona č. 400/2015 Z.z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky). Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. V čase uzatvorenia zmluvy už niekoľko rokov platila pri spotrebiteľských úveroch úprava vyžadujúca uvádzať priamo v zmluve úrokovú sadzbu a ročnú percentuálnu mieru nákladov umožňujúcu spotrebiteľom zorientovať sa v ponukách rôznych finančných inštitúcií poskytujúcich úvery a posúdiť výhodnosť poskytnutého úveru. Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch má podstatný význam z dôvodu, že prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaný so žalobkyňou uzatvoril dňa 19.03.2007 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pričom údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a úrokovej sadzbe ani neuviedol. Takéto dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti uvádzať podstatné náležitosti sa nedá hodnotiť, inak ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu.

15. Je dôvodné preto predpokladať, že žalovaný minimálne vedel, že neuvedením tak podstatného údaja, akým je výška úrokovej sadzby a výška RPMN priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere, nastane zákonom predpokladaná sankcia, t.j. že veriteľ (žalovaný) nebude môcť od dlžníka (žalobkyne) žiadať úrok z úveru a ani iné poplatky, a pre prípad, že to tak urobí, bol s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumený (nepriamy úmysel). Odvolací súd konštatuje, že konanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy nebolo súladné s dobrými mravmi, žalovaný nerešpektoval povinnosti stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch a ustanoveniami Občianskeho zákonníka zameranými na ochranu spotrebiteľa. Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak, ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. S ohľadom na okolnosti prípadu možno uzavrieť, že úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobkyne bol daný už od uzatvorenia zmluvy, ktorej návrh koncipoval žalovaný a predložil ho na podpis žalobkyni, a teda bol daný aj v čase, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove z 12. decembra 2011, sp. zn. 7Co/84/2011, tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove z 21.1.2013, sp. zn. 2Co 9/2012).

16. V predmetnom prípade táto desaťročná premlčacia doba nemohla začať plynúť skôr ako 19.03.2007 (t.j. skôr ako bola uzatvorená zmluva o úvere). Je teda zrejmé, že žaloba bola podaná pred uplynutím objektívnej premlčacej doby (žaloba doručená súdu 17.02.2017).

17. Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť oprávneného (porovn. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 145/2004, sp. zn. 1 Cdo 67/2011, R 25/1986).

18. V prípade plnenia bez právneho dôvodu je začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby viazaný na moment, kedy sa oprávnený dozvedel, že právny dôvod na plnenie nebol od začiatku daný.

19. K otázke plynutia subjektívnej premlčacej doby podľa názoru odvolacieho súdu nemal prvoinštančný súd dôvod nestotožniť sa s tvrdením žalobkyne o skutočnosti, kedy sa dozvedela o prípadnom vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Z tvrdenia žalobkyne, ktoré bolo podporené listinným dôkazom - prehlásením Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS zo dňa 11.11.2016 vyplýva, že žalobkyňa v októbri 2015 kontaktovala Združenie, v úmysle poradiť sa ohľadom uzatvorených úverových zmlúv. Po oboznámení sa so Zmluvou o úvere Združenie žalobkyňu v septembri 2016 informovalo o náležitostiach spotrebiteľských zmlúv, o neprimeraných odplatách, či o rozhodnutiach slovenských súdov týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv. Po posúdení zmlúv a platieb, ktoré boli na predmetnú zmluvu uhradené, ju Združenie informovalo o tom, že došlo zo strany žalovaného k bezdôvodnému obohateniu.

20. Odvolací súd má za to, že zvýšená ochrana spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv musí byť vyjadrená aj ochranou prostredníctvom procesných prostriedkov. Do 30. 06. 2016 týmto ustanovením bol § 80 písm. c) OSP. Od 01.07.2016 je ním ust. § 298 v spojení s § 137 písm. c) CSP. Odvolací súd uvádza, že systém ochrany spotrebiteľov vychádza z toho, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Preto vzhľadom na toto znevýhodnené postavenie článok 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/ EHS stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce citovaná smernica dosiahnuť, SD EÚ viackrát zdôraznil, že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Preto ES EÚ rozhodol, že vnútroštátny súd musí ex offo nariadiť vykonávanie dôkazov s cieľom zistiť, či ustanovenie nachádzajúce sa v zmluve, ktorá bola uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom, patrí do pôsobnosti smernice a v prípade, že to tak je, posúdiť ex offo prípadnú nekalú povahu tohto ustanovenia. Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná preto, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením (viď rozhodnutie SD EÚ vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo Editorial SA). V zmysel uvedenej judikatúry je potrebné vnímať aj ustanovenia § 137 písm. c), § 295 a § 298 CSP.

21. V uvedených intenciách je nutné hodnotiť aj naliehavý právny záujem u spotrebiteľa na vyslovení neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Nie je možné prijať tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa nepreukázala naliehavý právny záujem na určení, že predmetná zmluvná podmienka, uvedená vo VPPÚ v bode 13 je neprijateľná. Keďže aj podľa názoru odvolacieho súdu vzťah medzi stranami sporu je vzťahom spotrebiteľským, preto preukázanie naliehavého právneho záujmu tu neprichádza do úvahy, keď tento podľa § 137 c) CSP, (pritom § 137 iba demonštratívne uvádza jednotlivé druhy žalôb) vyplýva z osobitného predpisu. Znamená to, že takto formulovaný petit musí vyplývať z hmotného práva. Hmotnoprávny zákaz používania neprijateľných podmienok pritom vyplýva z ust. § 53 a nie je možné opomenúť tiež § 3 ods. 3 a 5 z. č. 250/2007 Z.z.

22. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 rozsudok ako vecne správny potvrdil.

23. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci správny výrok o trovách konania, ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o trovách konania, potvrdil.

24. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobkyňa bola úspešná, no v priebehu odvolacieho konania jej žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalovanému ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 v spojení s § 396 ods. 1 o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.

25. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .