Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/42/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Martiny Nemravovej, v právnej veci žalobcu: BAŇA Ružomberok, spol. s r.o., so sídlom Bystrická cesta 51, 034 01 Ružomberok, IČO: 36 412 309, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Petrom Kovačevom, so sídlom Y. XXXX/XX, XXX XX I., proti žalovanému v 1/ rade: DIASVET, spol. s r.o., so sídlom 034 92 Stankovany 160, IČO: 36 419 494, zastúpenému právnou zástupkyňou JUDr. Evou Peničkovou, advokátkou, so sídlom I. XXXX/XX, XXX XX E. Q., a žalovanému v 2/ rade: Ing. Rastislav Málik, nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX T. XXX, v konaní o zaplatenie 27.506,94 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v 1/ rade proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. 8Cb/75/2016-258 zo dňa 13. novembra 2017, takto

rozhodol:

Odvolanie žalovaného v 1/ rade v podaní zo dňa 22.12.2017 proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. 8Cb/75/2016-258 zo dňa 13. novembra 2017 proti výroku, ktorým okresný súd vo zvyšnej časti návrh žalobcu zamietol, o d m i e t a .

Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.k. 8Cb/75/2016-258 zo dňa 13. novembra 2017 vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného v 1/ rade a žalovaného v 2/ rade zaplatiť žalobcovi sumu 26.906,94 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 26.906,94 Eur od 1.7.2016 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhého žalovaného, a vo výroku o náhrade trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .

Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v 1/ rade v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému v 1/ rade a žalovanému v 2/ rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 26.906,94 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 26.906,94 Eur od 01.07.2016 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhého žalovaného, vo zvyšnej časti návrh žalobcu zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 96 %, ktoré sú mu povinní žalovaný v 1/ rade a žalovaný v 2/ rade zaplatiť vo výške, o ktorej bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím Okresného súdu Ružomberok. V odôvodnení okresný súd poukázal na žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému v 1/ a 2/ rade domáhal zaplatenia sumy 27.506,94 Eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaní nesplnili svoj záväzok uhradiť dlh, ktorý vznikol ako dôsledok inventarizačného manka z titulu zmluvy o poskytnutí účtovných a poradenských služieb zo dňa 29.01.2010 medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade. Žalovaný v 2/ rade pristúpil ako ručiteľ k záväzku dlžníka - žalovaného v 1/ rade v dohode o uznaní dlhu vo výške 21.931,81 Eur voči veriteľovi BAŇA Ružomberok spol. s r.o. a pristúpil ako ručiteľ tiež k záväzku dlžníka v dohode o uznaní dlhu vo výške 12.006,94 Eur. V týchto zmluvách sa žalovaný v 2/ rade ako ručiteľ zaviazal, že berie na seba voči veriteľovi povinnosť uspokojiť pohľadávku, ak ju neuspokojí dlžník. V predmetných zmluvách zo dňa 08.09.2014 a 11.12.2014 medzi veriteľom BAŇA Ružomberok spol. s r.o. a dlžníkom DIASVET spol. s r.o. za účasti ručiteľa a s jeho súhlasom bolo dojednané, že ak sa dlžník omešká čo i len s jednou splátkou, stáva sa splatným celý dlh. Ing. Rastislav Málik v postavení ručiteľa uzavrel so žalobcom dňa 31.07.2015 dohodu s názvom Plán splátok zostatku dlhu, ktorou sa zaviazal k úhrade nesplatených záväzkov a špecifikoval termíny a výšku jednotlivých splátok ohľadom úhrady zostatku dlhu vo výške 27.506,94 Eur, a to najneskôr do 30.06.2016. Ing. Málik svoj záväzok v roku 2015 neplnil a nepoukázal žiadnu sumu na účet žalobcu. Žalobca si tak uplatňuje nárok na zaplatenie dlžnej sumy v zmysle uzatvorených zmlúv vo výške 27.506,94 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 01.07.2016 do zaplatenia.

2. Okresný súd sa po vykonanom dokazovaní zaoberal vecnou legitimáciou žalovaných a konštatoval, že žaloba je dôvodná voči žalovanému v 1/ rade aj voči žalovanému v 2/ rade, ktorí sú nositeľmi pasívnej legitimácie. Okresný súd mal preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade bola uzatvorená Zmluva o poskytnutí účtovných a poradenských služieb zo dňa 29.1.2010, ktorej predmetom bol záväzok žalovaného v 1/ rade, že pre žalobcu vykoná poradenské a manažérske služby, týkajúce sa vykonávania administratívnych, organizačných, ekonomických a obchodných činností žalobcu. V rámci ekonomicko-finančnej činnosti žalobca so žalovaným v 1/ rade dohodli, že žalovaný v 1/ rade zabezpečí styk s bankou, daňovým úradom a s ďalšími inštitúciami podľa poverenia a plnomocenstva vystaveného konateľmi, pričom žalovaný v 1/ rade stanovil pre plnenie predmetu zmluvy Ing. Rastislava Málika, ktorý bol v tej dobe jeho konateľom. Zmluva bola uzatvorená na obdobie od 01.01.2010 do 31.03.2014 s možnosťou jej predĺženia. Okresný súd z listinných dôkazov zistil, že žalovaný v 1/ rade a žalobca mali obdobné zmluvy uzatvorené už aj v predchádzajúcom období, a to zmluvu zo dňa 01.01.2006, ktorej predmetom bol záväzok žalovaného v 1/ rade vykonať pre žalobcu poradenské a manažérske služby, kde bolo opätovne stanovené aj zabezpečenie styku s bankou, daňovým úradom a s ďalšími inštitúciami podľa plnomocenstva. Z týchto zmlúv a ďalších listinných dôkazov a tiež z podpisového vzoru zo dňa 23.11.2006 mal okresný súd preukázané, že konateľ spoločnosti splnomocnil Ing. Málika ako osobu konajúcu za spoločnosť DIASVET spol. s r.o., ktorá mohla disponovať s finančnými prostriedkami na účte žalobcu. Toto oprávnenie Ing. Rastislav Málik stratil dňa 31.12.2013, ako to vyplýva zo zoznamu oprávnených osôb a špecifikácie rozsahu oprávnení k účtu v B. P. a z Dohody o ukončení zmluvy o poskytnutí účtovných a poradenských služieb (č.l. 51, 52).

3. Okresný súd mal ďalej za preukázané, že žalovaný v 1/ rade ako dlžník uznal dlh voči veriteľovi ako žalobcovi vo výške 21.931,81 Eur dňa 8.9.2014 z dôvodu inventarizácie pokladne žalobcu k 31.12.2013 a dlh sa zaviazal vrátiť najneskôr do 20.9.2015 v pravidelných mesačných splátkach. V rámci uznania dlhu žalovaný v 2/ rade pristúpil ako ručiteľ k dlhu dlžníka - žalovaného v 1/ rade s tým, že na seba zobral povinnosť voči žalobcovi, že pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník. Žalovaný v 1/ rade dňa 11.12.2014 ako dlžník uznal voči žalobcovi dlh, čo do dôvodu aj výšky vo výške 12.006,94 Eur z dôvodu inventarizácie pokladne žalobcu k 31.12.2011 a tento sa zaviazal vrátiť najneskôr do 28.02.2016 v pravidelných mesačných splátkach. Ing. Rastislav Málik k tomuto dlhu pristúpil ako ručiteľ dňa 11.12.2014. Okresný súd vzťah medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade a žalovaným v 2/ rade ohľadom uznania dlhu posúdil podľa ustanovení § 323 ods. 1, 2, 3 a § 303 a nasl. Obchodného zákonníka.

4. Okresný súd k ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka uviedol, že pre uznanie záväzku sa vyžaduje písomná forma, čo v danom prípade bolo splnené. Uznanie záväzku ako jednostranný právny úkon musí byť dlžníkom - žalovaným v 1/ rade adresovaný, resp. určený žalobcovi. Na rozdiel od občianskoprávnej úpravy uznania záväzku sa v obchodnom práve nevyžaduje určenie výšky ani právneho dôvodu záväzku, ktorý sa uznáva, a stačí, ak bude záväzok, ktorý sa uznáva, z obsahu úkonu uznania záväzku bezpečne identifikovateľný a odlíšiteľný od iných záväzkov. Uznaním záväzku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej aj len „OBZ") je založená vyvrátiteľná právna domnienka o trvaní uznaného záväzku v okamihu jeho uznania. V dôsledku tejto domnienky má dlžník možnosť dokázať, že uznaný záväzok v čase uskutočnenia aktu uznania v skutočnosti neexistoval, či už preto, lebo nikdy nevznikol, alebo preto, lebo ešte pred jeho uznaním zanikol. Ak uznanie dlhu založilo vyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej sa má za to, že záväzok v dobe uznania trval, potom v konaní, v ktorom sa veriteľ domáha splnenia tohto záväzku, spočíva dôkazné bremeno ohľadne neexistencie záväzku na dlžníkovi. Okresný súd mal potom preukázané, že v čase uznania záväzku tento záväzok existoval zo strany žalovaného v 1/ rade, nakoľko Ing. Málik ako konateľ spoločnosti DIASVET spol. s r.o. dňa 08.09.2014 a 11.12.2014 uznal dlh čo do dôvodu a výšky vo výške 12.006,94 Eur a vo výške 21.931,81 Eur. Z výpovedí konateľa žalobcu Ing. Kovačeva a z listinných dôkazov, pokladničných kníh za rok 2011, za rok 2013, z prehľadu výberov a vkladov bankového účtu za roky 2011 a 2013 bolo preukázané, že Ing. Málik ako oprávnená osoba bol za žalovaného v 1/ rade oprávnený nakladať s finančnými prostriedkami spoločnosti žalobcu, tieto použiť na účely, na ktoré boli vybraté, pričom bol zistený rozdiel medzi prijatými finančnými prostriedkami, ktoré prevzal za žalovaného v 1/ rade, a skutočne odvedenými peniazmi na účet žalobcu. Okresný súd mal preukázané, že celkový rozdiel za rok 2013 a 2011 predstavuje čiastku 33.938,75 Eur. Ing. Málik splácal uznané dlhy v období od 30.09.2014 do 25.01.2016 v celkovej sume 7.031,81 Eur, a teda zostatok dlhu ku dňu rozhodnutia okresného súdu bol vo výške 26.906,94 Eur. Ing. Rastislav Málik bol konateľom spoločnosti žalovaného v 1/ rade od 15.06.2004 do 10.07.2015, a teda jednotlivé splátky uznaných dlhov boli uhrádzané konateľom spoločnosti v období rokov 2014 až do 10.07.2015 a okresný súd ich považoval v zmysle § 407 ods. 3 aj za čiastočné plnenie záväzku žalovaného v 1/ rade, ktoré plnenie má účinky uznania zvyšku dlhu.

5. Okresný súd ďalej uviedol, že v zmysle ust. § 323 ods. 3 má uznanie záväzku účinky aj voči ručiteľovi. Ing. Málik pristúpil ako ručiteľ k dlhu žalovaného v 1/ rade, čo potvrdil svojím podpisom, keď zobral na seba povinnosť, že uspokojí pohľadávku žalobcu, ak ju neuspokojí dlžník. Žalovaný v 2/ rade so žalobcom uzatvoril dňa 31.07.2015 zmluvu - Plán splátok zostatku dlhu, ktorou sa zaviazal k úhrade nesplatených záväzkov žalovaného v 1/ rade vo výške 27.506,94 Eur. Podľa výpisu z účtu žalobcu Ing. Málik uhradil vkladom v hotovosti dňa 24.07.2015 sumu 300,- Eur a dňa 25.01.2016 sumu 600,- Eur na účet žalobcu, teda plnil v čase, keď už nebol konateľom spoločnosti žalovaného v 1/ rade.

6. Okresný súd preto vyhovel návrhu žalobcu. K obrane žalovaného v 1/ rade, ktorá spočívala v tvrdení, že žalobca nepreukázal existenciu inventarizácie pokladne a inventarizáciu nevykonal v zmysle Zákona o účtovníctve, uviedol, že takáto argumentácia je právne neúčinná. Žalovaný v 1/ rade bol povinný preukázať neexistenciu dlhu, nakoľko v danom prípade išlo o vyvrátiteľnú právnu domnienku, čo však nepreukázal. Žalobca listinnými dôkazmi a výpoveďami konateľa Ing. Kovačeva preukázal, že došlo k uznaniu záväzku konateľom spoločnosti žalovaného v 1/ rade, preukázal, že dlh vznikol z dôvodu nesúladu medzi finančnými prostriedkami, ktoré boli Ing. Rastislavovi Málikovi odovzdané, a finančnými prostriedkami, ktoré boli pripísané na účet žalobcu, resp. mali byť použité na účely pre žalobcu. Z hľadiska obsahu úkonu uznania záväzku sa nevyžaduje určenie výšky ani právneho dôvodu záväzku a stačí, ak z obsahu úkonu uznania záväzku je tento záväzok bezpečne identifikovateľný, čo v danom prípade bolo preukázané listinnými dôkazmi a tento záväzok je dostatočne odlíšiteľný od iných záväzkov, navyše predmetný záväzkový vzťah vznikol medzi právnickými osobami a týka sa ich podnikateľskej činnosti.

7. Okresný súd žalobcovi priznal aj príslušenstvo uplatnenej pohľadávky, a to úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 26.906,94 Eur od 01.07.2016 do zaplatenia, nakoľko žalovaní dlžnú sumu neuhradili v lehote splatnosti splátkového kalendára do 30.06.2016, čím sa dostali do omeškania. Výška úrokov z omeškania je stanovená v súlade s § 369 ods. 1, 2 a v zmysle Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. Žalobca si mohol uplatniť úroky z omeškania v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia, keďže si však uplatnil úroky z omeškania vo výše 5 %, teda nižšie úroky z omeškania, sú tieto úroky v súlade so zákonom, a preto ich okresný súd v plnom rozsahu priznal.

8. Vo vzťahu k náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 96 %, a to ako rozdiel úspechu žalobcu vo výške 98 % a úspechu žalovaných vo výške 2 %. Žalobca bol úspešný v rozsahu 98 % vo vzťahu k uplatnenej istine vo výške 26.906,94 Eur spolu s úrokom z omeškania a neúspešný vo výške 2 % nepriznanie istiny vo výške 600,- Eur spolu s úrokmi z omeškania, v ktorej časti okresný súd žalobu zamietol. O výške náhrady trov konania okresný súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

9. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v 1/ rade cestou právnej zástupkyne v celom rozsahu odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že existujú dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP, keď súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že mal preukázané uzatvorenie zmluvy zo dňa 29.10.2010 o poskytnutí účtovných a poradenských služieb a tiež, že obdobné zmluvy mali žalovaný v 1/ rade a žalobca uzatvorené aj v minulosti a s prihliadnutím aj na podpisový vzor zo dňa 23.11.2016 mal okresný súd preukázané, že konateľ spoločnosti splnomocnil Ing. Málika ako osobu, konajúcu za spoločnosť DIASVET, spol. s r.o., aby mohla disponovať s finančnými prostriedkami na účte žalobcu, ktoré oprávnenie stratil Ing. Málik dňa 31.12.2013. Podľa žalovaného v 1/ rade tieto závery okresného súdu nie sú z vykonaných dôkazov správne. Konateľ žalobcu Ing. Kovačev na pojednávaní dňa 25.9.2017 uvádzal, že žalobca mal so spoločnosťou DIASVET v zastúpení Ing. Málika podpísanú zmluvu, ktorá bola všeobecná a doplnili ju tým, že uzatvorili zmluvu o tom, že mal prístup k finančným prostriedkom, že tieto môže vyberať z firmy a dávať ich do banky na účet a v prípade malej hotovosti mohol v pokladni tieto peniaze vyberať. Žalovaný v 1/ rade poukázal na to, že žalobca žiadnu takúto ďalšiu zmluvu nepredložil a na ďalšom pojednávaní predložil len zmluvu uzavretú dňa 1.1.2006 a podpisový vzor k účtu v B. P. a.s. zo dňa 23.11.2006. Zmluvu, ktorú konateľ žalobcu avizoval, tak žalobca v konaní nepredložil. Podľa žalovaného v 1/ rade bolo preukázané, že žiadna ďalšia osobitná zmluva, ktorá mala byť uzavretá na základe zmluvy zo dňa 29.1.2010 a ktorá by špecifikovala rozsah zabezpečenia styku s bankou, daňovými úradmi, atď. neexistuje. Žalobca tak oprávnenie nakladať s peňažnými prostriedkami odvodzuje len od podpisových vzorov k účtu žalobcu v banke z 23.11.2006, teda dávno pred uzavretím zmluvy zo dňa 29.1.2010. Z výpovede konateľa žalobcu je zrejmé, že Ing. Málik mal vykonávať aj priame platby iným subjektom a preberať peniaze z pokladne. Nie je však zrejmé, na základe akého oprávnenia to mal robiť. Podľa názoru žalobcu podpisové vzory z roku 2006 nemôžu byť právne relevantnými skutočnosťami vo vzťahu k zmluve z roku 2010. Ďalší výsluch konateľa žalobcu k tejto otázke už okresný súd nepripustil. Podľa žalovaného v 1/ rade bolo na zmluvných stranách upraviť si rozsah oprávnenia žalovaného v 1/ rade na zabezpečenie styku s bankou, daňovým úradom a ďalšími inštitúciami. Ak tak žalobca a žalovaný v 1/ rade neurobili, nemôžu túto dohodu nahrádzať odkazom na podobnú zmluvu z roku 2006 s podpisovým vzorom. Ak žalobca bez plnomocenstva a poverenia povolil disponovať s peniazmi Ing. Málikovi, urobil tak len pre Ing. Málika ako fyzickú osobu a nie pre žalovaného v 1/ rade. Zmluva o poskytnutí služieb zo dňa 1.1.2006 a zmluva zo dňa 29.1.2010 sú dva rôzne právne úkony, aj keď obsahovo veľmi podobné, pričom zmluva z 1.1.2006 bola ukončená najneskôr 1.4.2009. Od tohto obdobia do 29.1.2010, teda takmer 10 mesiacov, nebol žalovaný v 1/ rade v zmluvnom vzťahu so žalobcom. Ak sa žalobca a žalovaný v 1/ rade rozhodli po 10 mesiacoch uzatvoriť novú zmluvu, tak mali za to, že uzatvárajú novú zmluvu, ktorá zakladá práva a povinnosti od jej platnosti a účinnosti. Ak po uzavretí tejto zmluvy Ing. Málik preberal finančné prostriedky, tak to nerobil v prospech žalovaného v 1/ rade a právo Ing. Málika vykonávať finančné operácie, z ktorých malo vzniknúť inventarizačné manko, nevyplýva zo žiadneho zmluvného vzťahu uzavretého so žalovaným v 1/ rade. Preto nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu žalovaného v 1/ rade a takýto záväzok v čase, kedy ho Ing. Málik uznal, neexistoval.

10. K záveru okresného súdu, že v zmysle ust. § 323 ods. 1 sa nevyžaduje určenie výšky ani právneho dôvodu záväzku, žalovaný v 1/ rade uviedol, že podľa ustálenej súdnej praxe je podstatou uznania záväzku založenie vyvrátiteľnej právnej domnienky, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval. Zákon pritom požaduje splnenie určitých požiadaviek a pre uznanie požaduje písomnú formu a z hľadiska obsahu vyžaduje uznanie určitého záväzku. V konkrétnom prípade preto bude rozhodujúca jednoznačnosť spôsobu vymedzenia záväzku. Podľa rozhodnutia NS SR 4Cdo 64/2010 je pri uznaní dlhu potrebné určiť záväzok, teda individualizovať jeho dôvod a výšku. Z obsahu zmlúv o uznaní dlhu zo dňa 8.9.2014 a 11.12.2014 vyplýva, že ako dôvod vzniku dlhu je uvedená inventarizácia pokladne veriteľa k 31.12.2011 a hmotná zodpovednosť za inventarizačné manko z titulu uzatvorenej zmluvy o poskytovaní poradenských a manažérskych služieb zo dňa 29.1.2010 a inventarizácia pokladne veriteľa k 31.12.2013, hmotná zodpovednosť za inventarizačné manko z titulu zmluvy o poskytnutí služieb zo dňa 29.1.2010. Keďže ako dôvod vzniku dlhu bola v obidvoch uznaniach uvedená inventarizácia pokladne a zodpovednosť za inventarizačné manko, tak sa žalovaný v 1/ rade domáhal preukázania a predloženia inventarizácie žalobcu k 31.12.2011 a k 31.12.2013. Súčasný konateľ žalovaného v 1/ rade sa o údajnom manku dozvedel len zo žaloby po tom, ako v rámci vyporiadania BSM medzi žalovaným v 2/ rade a súčasným konateľom žalovaného v 1/ rade došlo k prevodu obchodného podielu v spoločnosti žalovaného v 1/ rade výlučne na súčasného konateľa. Súčasný konateľ žalovaného v 1/ rade dlh neuznal, nevykonával pre žalobcu činnosti podľa zmluvy zo dňa 29.1.2010, a preto sa domáhal preukázania dôvodu vzniku dlhu s preukázaním inventarizácie a výšky dlhu. Podľa žalovaného v 1/ rade mohol takto vymedzený dlh v čase uznania existovať, len ak bola inventarizácia vykonaná a nachádza sa v účtovných dokladoch žalobcu. Inak tento dlh nemohol existovať a nemohlo dôjsť ani k jeho účinnému uznaniu. Žalovaný v 1/ rade poukazoval na to, že žalobca túto inventarizáciu nevykonal a nemá ju v účtovných dokladoch. Žalobca je povinný viesť účtovníctvo podľa zák. č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve a ak mala byť vykonaná inventarizácia pokladne, tak mala byť vykonaná v súlade s ustanoveniami tohto zákona a prípadný schodok alebo manko malo byť zaúčtované v účtovnom období, s ktorým časovo a vecne súvisí. Takúto inventarizáciu žalobca nikdy nevykonal a žalovaný schodok v účtovníctve nevyúčtoval. Okresný súd konštatoval, že táto obrana žalovaného v 1/ rade nie je právne účinná, s čím žalovaný v 1/ rade nesúhlasí, pretože podľa § 29 ods. 1 Zákona o účtovníctve len inventarizáciou overuje účtovná jednotka, či stav majetku záväzkov a rozdielu majetku a záväzkov v účtovníctve zodpovedá skutočnosti. Konateľ žalobcu na pojednávaní uviedol, že účtovné operácie vykonávané v rámci pohybu peňažných prostriedkov v predložených pokladničných knihách, boli riadnymi účtovnými operáciami a sú súčasťou účtovníctva žalobcu. Jedine predložením inventarizácie pokladne mohol žalovaný v 1/ rade preukázať, či dlh v čase jeho uznania existoval alebo nie. Dôvodom vzniku záväzku vyplývajúceho z uznania dlhu nie sú pokladničné knihy, výpisy z účtu žalobcu ani vyhotovené súpisy vkladov a výberov ale inventarizácia. Žalovaný v 1/ rade tak nesúhlasil so závermi, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že v čase uznania tento záväzok existoval.

11. Žalovaný v 1/ rade nesúhlasil ani so záverom o preukázaní celkového rozdielu za rok 2011 a 2013 vo výške 33.938,75 Eur, ktorý mal byť zistený z pokladničných kníh a z prehľadu výberov a vkladov bankového účtu, pretože výška rozdielu za tieto roky mala vyplývať z inventarizácie pokladne veriteľa, tak ako je tento dôvod vzniku deklarovaný v uznaniach dlhu. Žalovaný v 1/ rade nesúhlasil s tým, že Ing. Málik splácal uznané dlhy v období od 30.9.2014 do 25.1.2016 za žalovaného v 1/ rade. Skutočnosť, že tieto splátky vykonával v čase, kedy ešte bol konateľom žalovaného v 1/ rade, nezakladá žiadny kauzálny vzťah, že tak musel robiť len v mene žalovaného v 1/ rade. Jednotlivé splátky uznaných dlhov tak nemožno považovať za uznanie v zmysle § 407 ods. 3 OBZ. Okresný súd pritom zrejme vychádzal zo záznamu o jednej z vykonaných platieb, kde žalovaný v 2/ rade na poštovú poukážku napísal, že poukazcom je žalovaný v 1/ rade. Na ostatných predložených platobných potvrdeniach ohľadom splátok je uvedené len meno žalovaného v 2/ rade. Žalovaný v 1/ rade preto žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a žalobu zamietnuť.

12. K doručenému odvolaniu žalovaného v 1/ rade sa žalobca písomne nevyjadril.

13. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania a za rešpektovania ust. § 219 ods. 3 verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného v 1/ rade a žalovaného v 2/ rade zaplatiť žalobcovi sumu 26.906,94 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 26.906,94 Eur od 1.7.2016 do zaplatenia s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhého žalovaného a vo výroku o trovách prvoinštančného konania potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Krajský súd zároveň odvolanie žalovaného v 1/ rade proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bol vo zvyšnej časti návrh žalobcu zamietnutý, odmietol podľa ust. § 386 písm. b) CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

14. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného v 1/ rade bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/42/2018-293 zo dňa 25.9.2018 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 3 bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 4.10.2018, na základe čoho boli, v spojení s ustanovením § 378 ods. 1 CSP, splnené procesné podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

15. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

16. Podľa § 386 CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak

a) bolo podané oneskorene,

b) bolo podané neoprávnenou osobou,

c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, alebo

d) nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať.

17. Vo vzťahu k svojmu prvému výroku, ktorým došlo k odmietnutiu odvolania žalovaného v 1/ rade proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bol vo zvyšnej časti návrh žalobcu zamietnutý, krajský súd poukazuje na ust. § 359 CSP, podľa ktorého odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, a analogicky aj na judikované rozhodnutie Rc 40/1993, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 07.07.1992 sp. zn. 1Cdo/28/1992, podľa ktorého právnej vety ...„právo na podanie dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nemá ten účastník, ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý na svojich právach". Žalovaný v 1/ rade podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu v celom rozsahu, teda vrátane výroku, ktorým bol vo zvyšnej časti návrh žalobcu zamietnutý. Za analogického použitia citovaného judikovaného rozhodnutia tento napadnutý výrok rozsudku okresného súdu nevyznel v neprospech žalovaného v 1/ rade, a teda týmto výrokom žalovaný v 1/ rade nebol dotknutý na svojich právach. Z uvedeného žalovaný v 1/ rade v tejto časti podaného odvolania nebol osobou oprávnenou na podanie odvolania a v tejto časti bolo preto jeho odvolanie odmietnuté podľa ust. § 386 písm. b) CSP, podľa ktorého odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

18. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

19. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

20. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

21. Za aplikácie relevantných zákonných ustanovení bol rozsudok okresného súdu posudzovaný krajským súdom v zmysle odvolacích dôvodov žalovaného v 1/ rade obsiahnutých v ním podanom odvolaní. Vo vzťahu k uplatneným odvolacím námietkam ohľadom nesprávnych skutkových zistení súdu prvej inštancie uvádza krajský súd, že v konaní pred okresným súdom bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie tejto sporovej veci, z ktorého krajský súd vychádzal, a to v zmysle ust. § 383 CSP. Dokazovanie predstavuje procesný postup založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Jeho význam spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, z ktorého potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci civilného sporového konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia pravdivosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom k ich úspešnosti, obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Súd pritom nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu konania a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jej návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, príp. štádia civilného procesu (sp. zn. IV. ÚS 329/04). K správnemu postupu súdu prvej inštancie poukazuje krajský súd na ďalší záver vyslovený v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 329/2004 z 27. októbra 2004, podľa ktorého ...„ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces". Zároveň poukazuje krajský súd i na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 zo dňa 31. augusta 2004, podľa ktorého ...„právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov".

22. Ak žalovaný v 1/ rade v podanom odvolaní namietal skutkové závery okresného súdu, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvého stupňa. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov". Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.". Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. Obdobne neobstojí námietka žalovaného v 1/ rade ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala.

23. Žalovaný v 1/ rade v podanom odvolaní namietal závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k zmluvnému základu právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade odkazom na Zmluvu o poskytnutí účtovných a poradenských služieb zo dňa 29.10.2010 v spojení s podpisovým vzorom zo dňa 23.11.2006 s tým, že napriek vyjadreniu konateľa žalobcu Ing. Kovačeva nebola v konaní žalobcom predložená ďalšia zmluva, ktorá by mala upravovať prístup žalovaného v 1/ rade prostredníctvom žalovaného v 2/ rade k finančným prostriedkom žalobcu. Krajský súd vo vzťahu k tejto argumentácii žalovaného v 1/ rade považuje za potrebné poukázať, že predmetom konania je úhrada sumy požadovanej žalobcom na základe Uznania dlhu zo dňa 8.9.2014 vo výške 21.931,81 Eur podľa inventarizácie pokladne veriteľa k 3.12.2013 a v zmysle Uznania dlhu zo dňa 11.12.2014 vo výške 12.006,94 Eur podľa inventarizácie pokladne veriteľa k 31.12.2011 (uznanie dlhu z č.l. 9 a uznanie dlhu z č.l. 12 spisu). Z týchto uznaní dlhu je zrejmé, že sa jedná o manko, vzniknuté v roku 2013, resp. v roku 2011, a teda vo vzťahu k tomuto časovému obdobiu je potrebné vyhodnocovať okolnosti relevantné pre posúdenie dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku. Predmetné obdobie rokov 2011 a 2013 nepochybne pokrývala zmluva uzatvorená medzi žalobcom ako objednávateľom a žalovaným v 1/ rade ako poskytovateľom, označená ako Zmluva o poskytnutí účtovných a poradenských služieb, uzavretá dňa 29.1.2010. Táto zmluva bola ukončená Dohodou o ukončení Zmluvy o poskytnutí účtovných a poradenských služieb zo dňa 11.12.2013, a to ku dňu 31.12.2013 (č.l. 203 spisu). Je preto zrejmé, že právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade v spornom období rokov 2011 a 2013 sa riadili práve Zmluvou o poskytnutí účtovných a poradenských služieb zo dňa 29.1.2010. V tomto smere krajský súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že nie je dôvodná odvolacia námietka žalovaného v 1/ rade, v zmysle ktorej v období od 1.4.2009 do 29.1.2010, teda počas takmer 10 mesiacov, nebol medzi žalovaným v 1/ rade a žalobcom zmluvný vzťah. Za toto obdobie nie je žalobcom v konaní uplatnený žiaden nárok, a preto táto námietka žalovaného v 1/ rade nemôže byť relevantná.

24. Po oboznámení sa s obsahom Zmluvy o poskytnutí účtovných a poradenských služieb zo dňa 29.1.2010 krajský súd konštatuje, že žalovaný v 1/ rade sa ako poskytovateľ pre žalobcu ako objednávateľa zaviazal okrem iného vykonávať ekonomicko-finančné činnosti, definované tiež ako zabezpečovanie styku s bankou, daňovým úradom a ďalšími inštitúciami podľa poverenia a plnomocenstva vystaveného konateľmi a zabezpečovanie a udržiavanie optimálnej solventnosti a likvidity spoločnosti. V kontexte takto dojednaného predmetu činnosti žalovaného v 1/ rade pre žalobcu je potrebné hodnotiť aj činnosti, ktoré reálne žalovaný v 1/ rade pre žalobcu vykonával a ktorých rozsah vyplýva z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie. Okresný súd v odvolaním napadnutom rozsudku vecne správne poukázal na skutočnosti, vyplývajúce z predložených listinných dôkazov, z ktorých predovšetkým plynie, že konateľ žalovaného v 1/ rade Ing. Málik (žalovaný v 2/ rade) bol na základe podpisového vzoru oprávnený disponovať s účtom žalobcu (podpisový vzor z č.l. 105, 106 zo dňa 23.11.2006). Tento podpisový vzor bol zrušený až ku dňu 31.12.2013 (č.l. 100, 101 spisu). Preto je bez ohľadu na skutočnosť, že k udeleniu podpisových oprávnení žalovanému v 1/ rade došlo na základe predchádzajúcej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade dňa 1.1.2006 (č.l. 194-198 spisu), nepochybné, že platnosť tohto podpisového vzoru bola ukončená až ku dňu 31.12.2013, teda ku dňu ukončenia zmluvy zo dňa 29.1.2010. Žalovaný v 1/ rade tak cestou svojho konateľa (žalovaného v 2/ rade) na základe tohto podpisového vzoru mohol plniť predmet zmluvy zo dňa 29.1.2010 bez toho, aby medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade bol uzatváraný ďalší zmluvný vzťah. Skutočnosť, že Ing. Málik svoje oprávnenie vyplývajúce z podpisového vzoru využíval a s finančnými prostriedkami na účte žalobcu v banke nakladal, vyplýva z predložených výpisov z účtu žalobcu za roky 2011 a 2013, ktoré sú založené v prílohovej obálke spisového materiálu na č.l. 152. Vzhľadom k tomu, že zo strany Ing. Málika dochádzalo k reálnej dispozícii s účtami žalobcu v peňažnom ústave je potom bez právnej relevancie, či v rozhodnom období roku 2011 a roku 2013 bola na túto činnosť uzavretá osobitná zmluva nad rámec zmluvy zo dňa 29.1.2010, nakoľko Ing. Málik bol k dispozícii s účtami žalobcu oprávnený na základe podpisových vzorov zo dňa 23.11.2006, ktorých platnosť bola ukončená až ku dňu 31.12.2013. V tomto smere nemôže obstáť ani argumentácia žalovaného v 1/ rade, v zmysle ktorej mal s predmetným účtom disponovať Ing. Málik ako fyzická osoba a nie ako konateľ žalovaného v 1/ rade. Z vykonaného dokazovania totižto nevyplýva existencia žiadneho právneho vzťahu medzi žalobcom a Ing. Málikom ako fyzickou osobu, na základe ktorého by mal žalobca umožniť prístup k svojim účtom Ing. Málikovi ako fyzickej osobe a nie ako konateľovi žalovaného v 1/ rade. Naopak z dokazovania plynie, že už od roku 2006 na základe pôvodne uzatvorenej zmluvy bol medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade ako právnickou osobou vzťah, na základe ktorého žalovaný v 1/ rade poskytoval žalobcovi služby, v rámci plnenia ktorých bol žalobcom umožnený aj prístup žalovanému v 1/ rade k jeho účtu, a to prostredníctvom konateľa Ing. Málika. Žalovaný v 1/ rade svoju argumentáciu nepodporil žiadnym dôkazným prostriedkom, z ktorého by malo vyplývať, že Ing. Málik pre žalobcu vykonával akúkoľvek činnosť vo svojom vlastnom mene ako fyzická osoba a nie ako konateľ žalovaného v 1/ rade, s ktorým bol žalobca v právnom vzťahu na základe uzatvorených zmlúv.

25. Bol potom namieste aj postup okresného súdu, ktorý k týmto okolnostiam neuskutočnil výsluch konateľa žalobcu na pojednávaní zo dňa 13.11.2017, nakoľko uvedené, žalovaným v 1/ rade rozporované okolnosti, dostatočne vyplývajú z predložených listinných dôkazov. Krajský súd vo vzťahu k tejto námietke žalovaného v 1/ rade ohľadom nevykonania žalovaným v 1/ rade navrhovaného dôkazu poukazuje na konštantnú judikatúru vyšších súdov Slovenskej republiky, z ktorej sa poukazuje na R č. 37/1993, podľa ktorého judikátu „nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom". Tiež podľa R č. 125/1999, „ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení". Podľa R č. 164/2003-I. „ neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie".

26. Žalovaný v 1/ rade ďalej namietal nesprávne právne posúdenie predmetnej sporovej právnej veci okresným súdom vo vzťahu k ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, keď okresný súd konštatoval, že z hľadiska obsahu úkonu uznania záväzku sa nevyžaduje určenie výšky ani právneho dôvodu záväzku, ktorý sa uznáva, a stačí, ak je tento záväzok bezpečne identifikovateľný. Krajský súd vo vzťahu k tejto námietke žalovaného v 1/ rade uvádza, že z ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že uznanie záväzku predstavuje jednostranný právny úkon urobený dlžníkom a adresovaný veriteľovi, pre ktorý zákon požaduje písomnú formu a z hľadiska obsahu vyžaduje len to, aby sa jednalo o uznanie určitého záväzku. tak požaduje určenie uznaného záväzku bez špeciálnych požiadaviek na jeho určitosť na rozdiel od uznania dlhu v zmysle Občianskeho zákonníka, ktorý vyžaduje určenie dlhu čo do dôvodu a výšky. Pre uznanie záväzku v zmysle Obchodného zákonníka postačuje jednoznačné, určité a zrozumiteľné identifikovanie uznávaného záväzku, čo možno dosiahnuť, napr. aj odkazom na splatnú faktúru alebo uzavretú zmluvu. V kontexte tohto konštatovania treba hodnotiť aj uvedený názor okresného súdu. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 29 Odo 1126/2003 zodpovedá požiadavke Obchodného zákonníka na určitosť uznávacieho záväzku, aby nebol zameniteľný s iným, pričom záväzok, ktorého sa uznanie týka, možno konkretizovať, napr. uvedením jeho dôvodu, odkazom na listinu, v ktorej je špecifikovaný a pod. a jeho určitosť nemožno stotožňovať s určitosťou výšky záväzku. Podľa ďalšieho rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 33Cdo 5321/2008 je podmienkou uznania záväzku podľa ust. § 323 ods. 1 to, že musí ísť o záväzok určitý, t.j., že záväzok musí byť jednoznačne identifikovaný, pričom spôsob takej identifikácie zákon neurčuje a možno ju teda vykonať akýmkoľvek jednoznačným spôsobom tak, aby tento záväzok nebol zameniteľný s iným záväzkom.

27. Krajský súd po oboznámení sa s Uznaním dlhu zo dňa 8.9.2014 a s Uznaním dlhu zo dňa 11.12.2014 konštatuje, že v týchto uznaniach je uznávaný záväzok definovaný odkazom na inventarizáciu veriteľa k 31.12.2013, resp. k 31.12.2011 s tým, že sa jedná o hmotnú zodpovednosť za inventarizačné manko z titulu uzavretej zmluvy o poskytnutí poradenských a manažérskych služieb zo dňa 29.1.2010, pričom dlh je ďalej špecifikovaný uvedením jeho výšky 21.931,81 Eur za rok 2013 a 12.006,94 Eur za rok 2011 a dôvodu zodpovednosti za vzniknuté manko v roku 2013, resp. v roku 2011. Z označenia uznávaného záväzku je tak nepochybne zistiteľná výška uvedená konkrétnou čiastkou, a tiež odkaz na zmluvu uzavretú medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade dňa 29.1.2010, z ktorého zmluvného vzťahu tento uznávaný záväzok vznikol.

28. Žalovaný v 1/ rade tiež namietal, že sa v konaní domáhal predloženia inventarizácie žalobcu a s odkazom na ust. zák. č. 431/2002 Z.z. Zákona o účtovníctve v podanom odvolaní argumentoval tým, že v dôvode vzniku dlhu podľa Uznaní dlhu zo dňa 8.9.2014 a zo dňa 11.12.2014 je odkaz na inventarizáciu pokladne. Krajský súd však poukazuje na skutočnosť, že samotný dlh je v uznaniach dlhu definovaný ako hmotná zodpovednosť za inventarizačné manko z titulu zmluvy uzavretej zo dňa 29.1.2010 v uvedenej výške. Žalobca za účelom preukázania výšky uznaného záväzku predložil doklady, z ktorých je zrejmé, že výška tohto záväzku vyplýva z porovnania výberu z pokladne za účelom vkladu do banky, vykonaných vkladov do banky, rozdielu a výdavkov v hotovosti so zohľadnením stavu na bežnom účte za rok 2011 a stavu pokladne za rok 2011 a obdobne stavu bežného účtu za rok 2013 a pokladne za rok 2013 s tým, že porovnaním týchto účtovných operácií bola zistená chýbajúca čiastka 12.006,94 Eur za rok 2011 a chýbajúca čiastka 21.931,81 Eur za rok 2013. Z uvedených skutočností je tak zrejmé, že napriek použitým pojmom inventarizácia a inventarizačné manko sa v prípade uznaného záväzku nejedná o inventarizáciu uskutočnenú žalobcom ako účtovnou jednotkou v zmysle zákona o účtovníctve. Podľa ust. § 29 ods. 1 tohto zákona sa inventarizáciou overuje, či stav majetku záväzkov a rozdielu majetku a záväzkov v účtovníctve zodpovedá skutočnosti. Inventarizáciou sa tak overuje vlastné imanie účtovnej jednotky, ako jej majetok, záväzky a rozdiel majetku a záväzkov, teda inventarizácii podlieha celý majetok, záväzky a rozdiel majetku a záväzkov účtovnej jednotky. Z predložených listinných dôkazov plynie, že v danom prípade sa nejednalo o inventarizáciu celého majetku, záväzkov a rozdielu medzi majetkom a záväzkom žalobcu ako účtovnej jednotky, ale sa jednalo len o inventarizáciu účtu žalobcu a pokladne žalobcu za roky 2011 a 2013, ktorými disponoval žalovaný v 2/ rade v postavení konateľa žalovaného v 1/ rade. Krajský súd v tomto smere považuje za potrebné poukázať na vyjadrenie konateľa žalobcu na pojednávaní pred okresným súdom dňa 13.11.2017 (zápisnica založená na č.l. 209-217 spisu), kde konateľ žalobcu uviedol, že uvedené inventarizačné manko nebolo v účtovníctve zaúčtované z dôvodu, lebo sa jednalo o podvod s tým, že dohody o uznaní dlhu formuloval sám Ing. Málik a on sám to označil ako inventarizačné manko. Konateľ žalobcu ďalej uviedol, že žalobca predmetný dlh nepovažoval za inventarizačné manko, ale za rozdiel, ktorý bol zistený medzi príjmami, ktoré Ing. Málikovi dali z pokladne, a tým, čo mal zaplatiť. Konateľ žalobcu ďalej uviedol, že účtovníctvo žalobcu bolo v poriadku a neboli problémy ani vo vzťahu k daňovému úradu, nakoľko chýbajúce finančné prostriedky Ing. Málik do účtovníctva dal, ale do pokladne ich nedal. Tieto tvrdenia žalobcu neboli v konaní žalovaným v 1/ rade ani žalovaným v 2/ rade popreté a nie sú v rozpore ani s dôkazmi vykonanými súdom prvej inštancie. Z týchto tvrdení konateľa žalobcu tak vyplýva, že predmetné rozdiely, ktorých výška bola žalobcom vyčíslená a žalovaným v 1/ rade uznaná, z účtovníctva žalobcu nevyplývali. Zároveň je zrejmé, že samotný žalobca vzniknutý dlh ani nepovažoval za inventarizačné manko, ale za rozdiel medzi príjmami, ktoré Ing. Málik zobral z pokladne, a tým, čo mal z týchto príjmov zaplatiť.

29. Krajský súd tak nedospel k záveru, že by označenie uznávaného záväzku ako inventarizačné manko, či odkaz na inventarizáciu pokladne, malo viesť k spochybneniu určitosti záväzku žalovaného v 1/ rade, ktorý bol predmetom vyššie uvedených uznaní dlhu. Krajský súd zvýrazňuje, že pre dostatočnú identifikáciu uznávaného záväzku postačuje, aby tento bol identifikovateľný napr. odkazom na zmluvu, z ktorej záväzok vznikol, prípadne odkazom na faktúru, ktorou sa záväzok kvantifikuje, a aby tento záväzok bol odlíšiteľný od prípadných iných záväzkov existujúcich medzi dlžníkom a veriteľom. V kontexte vykonaných dôkazov možno špecifikáciu uznaného záväzku považovať za dostatočne určitú, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že v konaní nebolo zistené, že by medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade existoval akýkoľvek iný záväzok, ktorý by prípadne mohol byť zameniteľný so záväzkom, ktorý je predmetom Uznaní dlhu zo dňa 8.9.2014 a zo dňa 11.12.2014. V tomto smere možno poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 33Cdo 5321/2008, v zmysle ktorého, ak nemá dlžník voči veriteľovi v čase uznania iný záväzok alebo iné záväzky zo zmluvy (zmlúv) o úvere (teda iné záväzky zameniteľné s uznávaným záväzkom), potom platí, že záväzok je v uznaní dostatočne určite identifikovaný aj vtedy, ak vymedzuje len údaje o osobe veriteľa, výšku plnenia a označenie, že ide o záväzok zo zmluvy o úvere. Podľa krajského súdu tak na dostatočnú identifikáciu predmetného uznávaného záväzku postačovalo, že v uznaniach je uvedená výška záväzku a odkaz na Zmluvu o poskytnutí poradenských a manažérskych služieb zo dňa 29.1.2010.

30. Na základe uvedených zhodnotení dospel odvolací súd k záveru, že uznania dlhu zo dňa 8.9.2014 a zo dňa 11.12.2014 spĺňajú všetky ustanovením § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka vyžadované náležitosti, keď z týchto uznaní je dostatočne identifikovaná osoba dlžníka - žalovaný v 1/ rade, osoba veriteľa - žalobca, a je dostatočne identifikovaný aj uznávaný záväzok. Týmito uznaniami záväzku tak bola založená vyvrátiteľná právna domnienka v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia, že v uznanom rozsahu uznaný záväzok trval v čase uznania. Vznik tejto vyvrátiteľnej právnej domnienky zaväzuje súd konajúci o uplatnenom nároku na zaplatenie uznaného záväzku aj pri hodnotení vykonaných dôkazov, a to v tom zmysle, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má sudca za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak (ust. § 192 . Skutočnosti, ktoré vyplývajú z ust. § 323 ods. 1 a v zmysle ktorých sa predpokladá, že v uznanom rozsahu tento záväzok trval v čase uznania, teda skutočnosti, ktoré predstavujú vyvrátiteľnú domnienku, má súd za preukázané, pokiaľ sporové strany v konaní túto domnienku nevyvrátia svojím procesným postupom. V tomto smere možno poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 32 Odo 1160/2003, podľa ktorého skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, nie je predmetom procesného dokazovania a ak nebola v konaní domnienka existencie uznaného záväzku vyvrátená, súd musí mať podľa § 133 OSP túto skutočnosť za preukázanú. Podľa tohto rozhodnutia tak v konaní môžu nastať len dve situácie, a to, že buď platí skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná domnienka, za preukázanú, alebo vyšiel v konaní najavo jej opak a obsah domnienky bol vyvrátený dôkazom opaku, t.j. dôkazom, že skutočnosť je v konkrétnom prípade práve opačná, než ako ju uvádza domnienka. Potom za situácie platného uznania záväzku nemožno urobiť záver, že oprávnený veriteľ neuniesol ohľadom skutočnosti, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, dôkazné bremeno, ani vtedy, ak popiera povinný dlžník takúto skutočnosť negatívnymi tvrdeniami. V zhode so súdom prvej inštancie možno konštatovať, že v tomto súdnom konaní, v ktorom sa žalobca ako veriteľ domáhal splnenia uznaného záväzku, spočívalo dôkazné bremeno ohľadne neexistencie záväzku na dlžníkovi, teda na žalovanom v 1/ rade. Krajský súd na základe vyššie uvedených zhodnotení dospel k záveru, že žalovaný v 1/ rade svoje dôkazné bremeno preukázania neexistencie uznaného záväzku neuniesol, a preto s prihliadnutím na zákonom stanovenú domnienku existencie uznaného záväzku v uznanom rozsahu, okresný súd vecne správne čiastočne vyhovel žalobe žalobcu, a to so zohľadnením skutočnosti vykonanej úhrady 600,- Eur, v ktorej časti okresný súd žalobu zamietol.

31. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného v 1/ rade, že nie je možné považovať za preukázané, že Ing. Málik splácal uznané dlhy v období od 30.9.2014 do 25.1.2016 za žalovaného v 1/ rade len preto, že v tom čase bol konateľom žalovaného v 1/ rade, uvádza krajský súd, že uvedená námietka je bez vplyvu na vecne správne závery súdu prvej inštancie ohľadom dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu. Krajský súd pritom po oboznámení sa s výpismi z účtu žalobcu založenými na č.l. 110 rub až 117 spisu konštatuje, že z týchto vyplýva realizácia vkladov v hotovosti, ktoré uskutočnil Rastislav Málik a ktoré sú označené ako splátka Málik alebo splátka. S ohľadom na skutočnosť, že v zmysle uznaní dlhu sa dlh žalovaného v 1/ rade zaviazal uhradiť aj Ing. Rastislav Málik ako ručiteľ, tak s ohľadom na identifikáciu platiteľa uvedením výlučne mena Málik bez uvedenia označenia žalovaného v 1/ rade, nie je možné konštatovať, že sa jedná o plnenie dlhu žalovaným v 1/ rade s účinkami uznania v zmysle § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Tento záver krajského súdu však nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu, nakoľko nijakým spôsobom nespochybňuje vyššie uvedené konštatovanie o platnom uznaní záväzku žalovaným v 1/ rade a o nepreukázaní skutočnosti neexistencie tohto záväzku žalovanými ako nositeľmi dôkazného bremena v prebiehajúcom súdnom konaní. Skutočnosť, že Ing. Málik vykonával splátky dlhu v uvedenom období, má relevanciu výlučne vo vzťahu k zostatku dlhu, ktorý bol okresným súdom správne konštatovaný v celkovej sume 26.906,94 Eur práve aj so zohľadnením týchto vykonaných splátok. Okolnosť, či tieto splátky vykonal žalovaný v 1/ rade ako dlžník alebo žalovaný v 2/ rade ako ručiteľ, nemá na dôvodnosť nároku uplatneného žalobcom žiadny dopad. Záver okresného súdu o tom, že tieto splátky boli vykonané žalovaným v 1/ rade okresný súd vyslovil len ako podporný záver ohľadom vecne správneho konštatovania o existencii záväzku žalovaného v 1/ rade v zmysle vyššie uvedených uznaní dlhu.

32. V zmysle uvedených zhodnotení bolo preto namieste rozsudok okresného súdu vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade v napadnutom výroku o povinnosti žalovaných v 1/ a v 2/ rade zaplatiť žalobcovi sumu 26.906,94 Eur spolu s úrokom z omeškania s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhého žalovaného, potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Výrok o trovách konania pred súdom prvej inštancie nebol odvolaním žalovaného v 1/ rade osobitne napadnutý a ako výrok závislý od výroku v merite veci bol preto pri potvrdení rozsudku okresného súdu rovnako potvrdený ako vecne správne rozhodnutie.

33. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté za aplikácie ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, ktorému tak bola krajským súdom priznaná plná náhrada trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v 1/ rade. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. § 421 dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. § 433 dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 435 v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.