Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11Co-217-2017.pdf
PDF · 110.61 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/217/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci žalobcu: TELERVIS PLUS, a. s., so sídlom Staré Grunty 7, Bratislava, IČO: 35 717 769, zastúpený JUDr. Alanom Strelákom, advokátom, Na vŕšku 12, Bratislava, proti žalovanému: I. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XXX, L. - N., o zaplatenie 1.020 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 23.mája 2017, č.k. 16Csp/216/2016-18, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania p o t v r d z u j e a v napadnutej časti vyslovenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky r u š í .
Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi sumu 788 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 788 eur od 23.10.2015 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Ďalej súd napadnutým rozsudku vyhlásil zmluvnú podmienku uvedenú v bode I. zmluvy č. K220150558 zo dňa 01.04.2015, podľa ktorej je úver poskytnutý za odplatu a úrok vo výške 20% z istiny za celú dobu splácania úveru za neprijateľnú a neplatnú. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 77,25%.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. zákona č. 258/2001 Z.z., § 497, § 499, § 502 ods. 1 a 2, § 503 ods. 1, 2 a 3 Obchodného zákonníka, ako aj § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., keď dospel k záveru, že v zmluve nebola jasne a určite vymedzená sadzba úroku, od ktorého sa mali odvíjať jednotlivé splátky, keď bola uvedená len výška úroku vo výške 20%, pričom celá suma budúcich úrokov ako výnosov bola zahrnutá v čiastke 160 eur, ktorá bola označená ako servisný poplatok. Takýmto postupom sa obchádzali jednotlivé ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z., a to § 2 písm. e), ako aj § 4 ods. 2 písm. j). Obsahom úverovej zmluvy je okrem iného dohodnutá sadzba úroku vo výške 20% a servisného poplatku vo výške 9%. Podľa názoru súdu je však tak z umiestnenia oboch dojednaní (tesne za sebou), zo spôsobu výpočtu (percentom zo sumy istiny), ako aj zo spôsobu ich splácania (postupne v splátkach) zrejmé, že medzi účelom odmeny a servisného poplatku nie je žiaden podstatný hospodársky rozdiel. Obe plnenia podľa názoru súdu sledujú pokryť náklady veriteľa a poskytnúť mu primeraný zisk za prenechanie peňažných prostriedkov dlžníkovi. Vzhľadom na to, podľa názoru súdu, treba na obe plnenia pozerať ako na jedno plnenie, teda na úrok (v širšom zmysle), ktorý je dohodnutý sadzbou 29% z istiny. Úrok i servisný poplatok sú však vypočítavané z celej istiny vopred a následne sú splácané v jednotlivých splátkach tak, že určitá pevná časť splátky je určená na splátku istiny, časť na splátku úroku a časť na splátku servisného poplatku. Ide teda o určitú formu amortizácie istiny, pri ktorej sa však úroková časť jednotlivých splátok nevypočítava z aktuálneho zostatku istiny, ale vždy z pôvodnej istiny. Efektívna úroková sadzba, teda výška úroku prepočítaná na postupne sa amortizujúcu istinu, je tak reálne podstatne vyššia a v podstate zodpovedá výške RPMN (50,22%). Podľa názoru súdu však takáto výška úroku odmeny za prenechanie peňažných prostriedkov (vo forme úroku a servisného poplatku) odporuje dobrým mravom, a to napriek tomu, že pohľadávka na splatenie poskytnutého úveru nie je zabezpečená žiadnym zabezpečovacím prostriedkom a že je poskytnutá v relatívne nízkej sume, takže aj každý úrok sa prejaví relatívne vyššou percentuálnou sadzbou (porov. napr. uzn. NS SR 6 M Obdo 5/2009). Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. 5 Cdo 26/2011) totiž pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke "uspokojí" bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni "zhodnotiť" obvyklým spôsobom. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Efektívna úroková sadzba (odplata) 50% istiny v priebehu jedného roka je podľa názoru súdu neprijateľná, pretože predstavuje polovičné zhodnotenie peňažných prostriedkov na ročnej báze. V relevantnom čase sa pritom podľa všeobecne známych údajov inflácia v Slovenskej republike pohybovala na jednocifernej úrovni (1-3 % ročne). Takto vysoká úroková sadzba nie je odôvodnená ani žiadnymi osobitnými dôvodmi kreditného rizika dlžníka, ani hospodárskou alebo inou situáciou v slovenskej ekonomike. Vzhľadom na to súd dospel k záveru, že dohoda o takejto úrokovej sadzbe (odmene) je právnym úkonom, ktorý sa prieči dobrým mravom, v dôsledku čoho je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Dôsledkom neplatnosti dojednania o úroku a servisnom poplatku je však úplná absencia akejkoľvek úrokovej sadzby v zmluve o pôžičke. Podľa ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v rozhodnom znení sa však úver pre absenciu úrokovej sadzby považuje za bezúročný a bez poplatkov. Neplatnosť dohody o úrokovej sadzbe v úverovej zmluve tak mala za následok, že veriteľ nemôže požadovať odplatu (úrok, odmenu) z poskytnutého úveru. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru, nie je svojvoľné, ale predstavujú prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Pokiaľ pod poplatky nie je možné zahrnúť úrok a s ohľadom na to, že úroky sú splatné so splatnosťou jednotlivej splátky, úroky možno požadovať do zaplatenia a to aj predčasného, je úplne vylúčené, aby suma celkových úrokov bola pojatá do poplatku za úver, a to aj keď by suma odplaty nedosiahla maximálnu výšku. Nakoľko v zmluve nebola splnená základná náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2001 Z.z., podľa ktorých zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, teda rozčlenením jednotlivých čiastok, nie len výšku splátok, je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z.. Súd preto odpočítaním sumy zaplatenej sumy 12 eur od poskytnutej istiny 800 eur zistil, že žalovaný neuhradil istinu vo výške 788 eur, zároveň súd priznal žalobcovi i úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne z tejto sumy, nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania so splatením istiny po jej zosplatnení. Nakoľko neprijateľnosť podmienky stanovenia poplatkov za správu úveru bola dôvodom zamietnutia časti návrhu, súd rozhodol aj o vyhlásení neprijateľnosti zmluvnej podmienky, podľa ktorej je neprijateľné, ak v sume poplatku za správu úveru je zahrnutá aj suma úrokov, ktoré majú byť zaplatené počas doby poskytnutia úveru. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP, keď žalobca bol úspešný v prevažnej časti v rozsahu 77,25%, žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil a teda súd v pomernej časti úspechu žalobcovi priznal náhradu trov konania, ktorých výška bude určená samostatným rozhodnutím v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku, ako aj v časti určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť a súčasne zrušiť výrok o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Uviedol, že zmluva neobsahuje žiadny poplatok s názvom poplatok za úver a ani žiadny iný poplatok, ktorý by zahrňoval úroky. Zmluva obsahuje tiež členenie v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., teda výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a poplatkov, a to konkrétne v čl. II, kde je jasne uvedené, koľko zo splátky pripadá na úhradu istiny, úroku a servisného poplatku. Taktiež mal za to, že požiadavka zakotvená v ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. nie je v súlade s čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008. K uvedenej problematike sa vyjadril Súdny dvor EÚ dňa 09.11.2006 vo veci Home Credit c/a Klára Bíróová, sp. zn. C-42/15, keď v samotnom výroku rozsudku uviedol, že čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovuje amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Žalobca poukázal aj na názor vyjadrený v náleze Ústavného súdu PL.ÚS 3/09, ktorý jednoznačne uviedol, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva Európskej únie všetky orgány verejnej moci, t.j. nielen všeobecné súdy, sú povinné z úradnej moci nepoužiť vnútroštátne právo, ktoré podľa ich názoru odporuje právu EÚ, pričom všeobecné súdy majú navyše možnosť overiť si takýto právny názor predložením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Podľa názoru súdu umiestnenie dojednaní o sadzbe úroku a servisného poplatku, zo spôsobu výpočtu, ako aj zo spôsobu ich splácania, je zrejmé, že medzi účelom odmeny a servisného poplatku nie je žiadny podstatný hospodársky rozdiel. K uvedenému žalobca uviedol, že prvoinštančný súd dospel k uvedenému záveru na základe toho, že uvedené plnenia sú uvedené za sebou a žalovaný ich mal hradiť v splátkach. Podotkol, že pred uvedenými dojednaniami je uvedená výška poskytnutej istiny, ktorá mala byť taktiež hradená v splátkach, takže v zmysle uvedenej argumentácie by žalobca nemal nárok ani na úhradu istiny. Ďalej poukázal na to, že platná legislatíva už v čase uzatvorenia zmluvy explicitne určovala maximálnu prípustnú výšku odplaty, čo však prvoinštančný súd v odôvodnení rozsudku opomenul. Z tohto dôvodu podľa názoru žalobcu nemôže obstáť jednoduché konštatovanie o neprimeranosti, resp. rozpore s dobrými mravmi. Tiež uviedol, že platná legislatíva neurčuje presný spôsob výpočtu úrokovej sadzby, a preto nie je možné vytýkať žalobcovi nesprávny výpočet úrokovej sadzby zvlášť, ak odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru neprekračuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty v zmysle platnej legislatívy, čím sa však prvoinštančný súd nezaoberal. Prvoinštančný súd tiež vyhlásil zmluvnú podmienku uvedenú v zmluve za neprijateľnú a neplatnú, pričom žalobca namietol, že podmienka citovaného znenia sa v zmluve nenachádza.
4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonom predpísané náležitosti a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné len v časti vyslovenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky.
5. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 16Csp/216/2016 bolo zaplatenie 1.020 eur s príslušenstvom. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi sumu 788 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 788 eur od 23.10.2015 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Ďalej súd napadnutým rozsudku vyhlásil zmluvnú podmienku uvedenú v bode I. zmluvy č. K220150558 zo dňa 01.04.2015, podľa ktorej je úver poskytnutý za odplatu a úrok vo výške 20% z istiny za celú dobu splácania úveru za neprijateľnú a neplatnú. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 77,25%.
6. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku, vyhlásenia zmluvnej podmienky za neprijateľnú a neplatnú, a v závislom výroku o trovách konania.
7. K odvolacím námietkam žalobcu, ktoré spočívali v tom, že súd prvej inštancie na daný prípad aplikoval nesprávne právne normy, že zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. a nejde o bezúročný a bezpoplatkový úver, čím tvrdenie súdu nie je pravdivým, odvolací súd uvádza nasledovné:
8. I keď medzi účastníkmi bolo nesporné, že ide o spotrebiteľský úver, odvolací súd sa stotožňuje s názorom odvolateľa v tom, že nakoľko zmluva o spotrebiteľskom úvere bola uzatvorená dňa 01.04.2015, na daný prípad bolo potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Súd prvej inštancie tiež pochybil pri citácii znenia § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., a to v znení neaktuálnom v čase omeškania žalovaného. Nič to ale nemení na tom, že závery súdu prvej inštancie v tom, že úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. boli správne.
9. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
10. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).
11. Súd prvej inštancie skonštatoval, že zmluva o úvere nemá základné záležitosti, a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov s ich členením. I keď v zmluve bola splátka rozčlenená tak, že istina je vo výške 78,43%, úrok vo výške 14,51% a servisný poplatok vo výške 7,06% z každej jednotlivej splátky, takéto uvedenie rozpisu splátky na istinu, úroky a poplatky však nie je naplnením požiadavky citovaného ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko toto ustanovenie predpokladá, že pri splátke, (ktorá je uvedená v eurách) sa uvedie, aká suma (v eurách) zo splátky predstavuje splácanie istiny, aká splácanie úroku a aká splácanie servisného poplatku. Priemerný spotrebiteľ pri uvedení rozpisu v percentách nemusí byť schopný si uvedené údaje prepočítať, ale uvedenie konkrétneho rozpisu splátky na splátku istiny, splátku úrokov a splátku iných poplatkov v eurách je povinnosťou veriteľa. Takáto informácia je pritom významná pre spotrebiteľa, najmä pokiaľ ide o jeho možnosť hodnotiť na základe predloženého splátkového kalendára ekonomickosť poskytnutého úveru, posúdenie, či požadovaný úrok za úver je pre neho výhodný, prijateľný, resp. aby spotrebiteľ bol schopný posúdiť celkovú výšku odplaty požadovanej žalobcom za poskytnutý úver.
12. K argumentácii žalobcu v odvolaní a k otázke potreby členenia splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov za účelom určenia, aká suma sa z tejto splátky započítava na splácanie istiny, aká na splácanie úrokov a aká na poplatky, odvolací súd s poukazom na doposiaľ ustálenú rozhodovaciu prax (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22.02.2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017) a na § 393 ods. 3 CSP uvádza nasledovné:
13. Text zákona v aktuálnom znení je odlišný od textu Smernice (čl. 10 ods. 2 písm. h/ smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice rady 87/102/EHS), podľa ktorej zmluva o úvere uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva EÚ transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne, avšak tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovne znenie zákona, v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 z 22. februára 2018). Zámerom zákonodarcu (vyjadrenom aj v úvodnej časti dôvodovej správy) síce bolo transponovať smernicu v celom rozsahu a nepochybne nebolo aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017), avšak do „konfliktu“ sa zákon so smernicou dostal v dôsledku priznania vyššej ochrany spotrebiteľa stanovením požiadavky rozčlenenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky, aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu (v akej časti splátky ju veriteľ započíta na zaplatenie istiny) a v akej výške na úroky a ostatné poplatky. Až rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia proti Kláre Bíróovej bolo konštatované, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice. Zámer zákonodarcu transponovať smernicu v celom rozsahu bol teda naplnený ale (zákonodarca) tak urobil nad rozsah smernice a až následne bol označeným rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie konštatovaný rozpor, ktorý aktuálne (zákonodarca) zosúladil zákonom (zák. č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.z.), ktorým došlo i k zmene ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z. s účinnosťou od 1. mája 2018 (termín „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ sa nahrádza slovami „frekvenciu splátok“). Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy tejto náležitosti zmluvy zákonom č. 258/2001 Z. z. so súčasnou právnou úpravou zákonom č. 129/2010 Z. z., vyplýva jej totožná formulácia (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ktorou zákonodarca v dôvodovej správe k zákonu č. 568/2007 Z. z., ktorým sa zmenilo aj ustanovenie § 4 ods. 2 a 3 zákona č. 258/2001 Z.z., vyjadril (po prvý krát) zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, konkrétne tak, že spotrebiteľ musí byť informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu, úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a preto nemožno preklenúť výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) len spresňuje, čo splátka zahrňuje (porov. iný záver uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 bod 26, 25). Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 4 ods. 2 pís. i) zákona č. 258/2001 Z. z., ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami výška, počet a termíny splátok viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež poplatkom, čo je dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa (rozsudok NS SR sp. zn. 7 Cdo 128/2016 z 29. novembra 2017). Novelou (zákonom č. 568/2007 Z.z.) bol doplnený nový odsek 2 § 566 OZ. Táto úprava určuje, v akom poradí treba započítať čiastočné plnenie. Pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa započíta najprv plnenie na istinu a až potom na úroky. Toto poradie môže zmeniť len dlžník (nie veriteľ). Spotrebiteľ ako dlžník by mal byť informovaný (mať vedomosť) požadovanou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aká časť splátky bude použitá na istinu, aká na úroky a ďalšie poplatky (príp. pravidlá tejto zmeny), aby sa mohol rozhodnúť či zmluvu uzavrie a aby veriteľ svojvoľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa i určoval aká časť sa použije na splácanie istiny, aká na splátky úrokov a poplatkov, prípadne podľa úpravy obchodného práva (§ 330 ods. 2 Obch.z.) Uvedené nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka (viď článok „Prečo rozsudok SD EÚ vo veci C 42/2015 nie je spôsobilý zmeniť rozhodovaciu prax všeobecných súdov“). Eurokonformným výkladom by tak nebolo možné preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
14. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v závislom výroku o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
15. Z obsahu zmluvy nevyplýva znenie podmienky, ktorú súd prvej inštancie vyhlásil za neprijateľnú vo výroku 3. rozsudku, pričom pokiaľ zmluvná podmienka nebola dojednaná, súd nemôže vyhlásiť za neprijateľné a za neplatné dojednanie, ktoré nie je obsahom zmluvy ani všeobecných obchodných podmienok.
16. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky podľa § 389 ods. 1 písm. d) CSP zrušil, a to bez potreby vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
17. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 a § 396 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní nebola zo strán plne úspešná, nakoľko došlo k čiastočnému potvrdeniu rozsudku, ako aj čiastočnému zrušeniu rozsudku, a preto odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
18. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).