Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Csp-249-2017.pdf
PDF · 151.72 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
KK-10Csp/249/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Kežmarok sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: E. o zaplatenie 487,32 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Náhradu trov konania stranám sporu n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou, ktorú doručil tunajšiemu súdu dňa 11. 09. 2017 domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu sumu 487,32 eur s úrokom vo výške 28 % ročne zo sumy 487,32 eur od 1.8.2017 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Žalobu odôvodňoval tým, že so žalovanou uzatvoril dňa 06. 05. 2014 v súlade s § 269 ods. 2, § 708 a nasl., § 716 a nasl. zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka a Všeobecnými obchodnými podmienkami banky zmluvu č. XXXXXXXXXX a že na základe tejto zmluvy žalobca pre žalovanú zriadil a viedol účet č. L.. Žalobca tvrdil, že žalovaná porušila zmluvnú povinnosť tým, že sa na predmetnom účte dostala do nepovoleného prečerpania vo výške žalovanej istiny a keďže tento dlh nevyrovnala, žalobca zatvoril príslušný účet žalovanej o čom ju informoval posledným výpisom z účtu a keďže účet je možné zatvoriť, len pokiaľ je na ňom nulový zostatok, pred zatvorením účtu vykonal dňa 31. 07. 2017 internú účtovnú transakciu, prevod, kedy debetný zostatok na účte klienta previedol na svoj vnútorný pohľadávkový účet. Ide o transakciu, ktorá má spravidla popis „bezhotovostný prevod, vyrovnanie zostatku, zatvoreného účtu“ alebo „prevedenie dlhu klienta“, pričom ide o internú transakciu banky, nie o úhradu dlhu zo strany žalovanej. Poukazoval na to, že v súlade so Všeobecnými obchodnými podmienkami v spojení s výveskou úrokových sadzieb istina pohľadávky - nepovolené prečerpanie účtu je úročená úrokom vo výške 28 % ročne.
2. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení žalobca v žalobe označil Zmluvu o bežnom účte č. XXXXXXXXXX, Všeobecné obchodné podmienky, Sadzobník poplatkov, výpisy z účtu a vývesku úrokových sadzieb produktov.
3. Žalovaná sa k žalobe, ktorá jej spolu s prílohami a výzvou vyjadriť sa k nej bola do vlastných rúk doručená dňa 23. 03. 2018, písomne nevyjadrila.
4. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie na deň 10. 10. 2018, na ktoré sa žalovaná napriek riadnemu a včasnému predvolaniu, doručenému jej dňa 04. 09. 2018 nedostavila. Neúčasť na pojednávaní neospravedlnila, o jeho odročenie nežiadala. Na pojednávanie sa nedostavil ani žalobca, ktorý neúčasť na pojednávaní písomne ospravedlnil s tým, že súhlasí aby súd rozhodol v zmysle jeho podaní aj bez jeho účasti tvrdiac, že všetky relevantné tvrdenia a dôkazy obsahuje žaloba a odpoveď
na výzvu súdu. V súlade s ust. § 180 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) súd rozhodol, že pojednávanie vykoná v neprítomnosti strán sporu, nakoľko nebol daný návrh ani dôvody odročenia pojednávania v zmysle § 183 a § 184 CSP.
5. Pred pojednávaním žalobca súdu doručil písomné vyjadrenie zo dňa 03. 08. 2018, v ktorom tvrdenia zo žaloby doplnil tak, že strany dňa 14. 11. 2014 uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere - povolené prečerpanie na účte, ktorou žalobca poskytol žalovanej limit povoleného prečrpania vo výške 200,- eur s variabilnou úrokovou sadzbou vo výške 19,9 % ročne. Podľa žalobcu uvedená zmluva obsahovala všetky náležitosti vyžadované § 10 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca tvrdil, že žalovaná opakovane porušovala zmluvu tým, že prekračovala povolený limit povoleného prečerpania, preto žalobca postupom podľa čl. 8.9 Všeobecných obchodných podmienok znížil žalovanej dňa 01. 01. 2016 limit povoleného prečerpania na 0,- eur a keďže žalovaná neuhradila dlžnú sumu, dostala sa do nepovoleného debetu vo výške debetného zostatku na účte. Po znížení limitu na 0,- eur sa dlh žalovanej podľa tvrdenia žalobcu navyšoval z právneho titulu prekročenia podľa § 2 písm. f) a § 18 zákona o spotrebiteľských úveroch a čl. 3.12 Všeobecných obchodných podmienok. Žalobca uviedol prehľad všetkých transakcií na účte žalovanej od jeho otvorenia až po jeho zatvorenie a tvrdil, že žalovaná suma 487,32 eur predstavuje rozdiel medzi všetkými debetnými a kreditnými obratmi vykonanými na účte žalovanej. Poukazujúc na čl. IV ods. 2 zmluvy o účte žalobca tvrdil, že žalovanej boli účtované poplatky podľa Sadzobníka poplatkov s tým, že počas povoleného prečerpania platila sadzba úroku 19,9 % a potom čo sa účet žalovanej dostal do režimu nepovoleného prečerpania, uplatňovala sa sadzba úroku 28 % ročne v zmysle článku 3.12 VOP v spojení s výveskou úrokových sadzieb s tým, že výšku úrokových sadzieb žalobca zverejňuje v úrokovej výveske na web stránke a dostupné sú aj na pobočkách banky.
6. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a písomného vyjadrenia žalobcu zo dňa 03. 08. 2018, vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom všetkých listinných dôkazov predložených žalobcom, keďže vykonanie žiadneho z nich nebolo žalovanou namietané ani súdom vyhodnotené ako nedôvodné či neúčelné a žalovaná žiadne dôkazy neoznačila ani nepredložila a zistil tento skutkový stav:
7. Dňa 06. 05. 2014 uzavrel žalobca ako banka so žalovanou ako majiteľom účtu zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb ktorej obsahom podľa článku I zmluvy bola zmluva o zriadení osobného účtu, zmluva o vydaní a používaní platobnej karty, zmluva o poskytovaní služieb elektronického bankovníctva a služba SMS notifikácia, na základe ktorej žalobca zriadil žalovanej osobný účet č. XXXXXXXXXX v mene EUR. Zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú s možnosťou zmluvných strán vypovedať zmluvu s účinnosťou dňom uplynutia najdlhšej výpovednej lehoty pre príslušný produkt/službu podľa obchodných podmienok pre príslušný produkt/službu zriadený na základe zmluvy. Podľa článku IV. bod 2 záverečných ustanovení zmluvy za poskytovanie produktov/ služieb je Prima banka oprávnená zúčtovať si poplatky podľa Sadzobníka poplatkov - Prima banka Slovensko a.s. v platnom znení a všetky takéto poplatky účtovať na ťarchu účtu zriadeného na základe zmluvy, ktorého sa poskytnutie produktu/služby týka resp. na ťarchu akéhokoľvek iného účtu majiteľa účtu vedeného v Prima banke. Vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán bližšie nešpecifikované v zmluve sa mali riadiť Obchodnými podmienkami špecifikovanými v jej článku IV bod 3 Záverečných ustanovení. Uvedené skutočnosti súd zistil z fotokópie písomného vyhotovenia predmetnej zmluvy.
8. Dňa 14. 11. 2014 uzavreli strany zmluvu o povolenom prečerpaní na účte ktorej predmetom bolo zriadenie povoleného prečerpania na účte žalovanej číslo XXXXXXXXXX do výšky limitu 200,- eur pri variabilnej úrokovej sadzbe 19,9 % ročne.
9. Z výpisu z účtu žalovanej za obdobie od 01. 07. 2017 do 31. 07. 2017 (čl. 21 spisu) súd zistil, že je tam uvedené, že ku dňu 30. 06. 2017 mal výpis z účtu žalovanej zostatok - 472,40 eur k čomu boli v mesiaci júl 2017 pripočítané úroky vo výške -11.02 eur a poplatok za vedenie účtu vo výške -3,90 eur a dňa 31. 07. 2017 bol uskutočnený bezhotovostný prevod sumy 487,32 eur ako dlhu klienta, čím nový zostatok na účte žalovanej je 0,00 eur.
10. Podľa § 708 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka zmluvou o bežnom účte sa zaväzuje banka zriadiť od určitej doby na určitú menu bežný účet pre jeho majiteľa. Na uzavretie zmluvy sa vyžaduje písomná forma.
11. Podľa § 709 ods. 1 Obchodného zákonníka banka je povinná prijímať na bežný účet v mene, na ktorú znie, peňažné vklady alebo platby uskutočnené v prospech majiteľa účtu a z peňažných prostriedkov na bežnom účte podľa písomného príkazu majiteľa účtu alebo pri splnení podmienok určených v zmluve vyplatiť mu požadovanú sumu alebo uskutočniť v jeho mene platby ním určeným osobám. Banka je povinná prijímať platby na bežný účet, vykonávať platby z bežného účtu a vykonávať zúčtovanie uskutočnených platieb v súlade so zmluvou o bežnom účte a v lehotách a za ďalších zákonom ustanovených podmienok pre poskytovanie platobných služieb.
12. Podľa § 710 Obchodného zákonníka ak je v zmluve určené, že banka vykoná do určitej sumy príkazy na platby, aj keď nemá na to potrebné peňažné prostriedky na účte, spravujú sa práva a povinnosti strán pri uskutočnení týchto platieb zmluvou o úvere (§ 497 a nasl.).
13. I keď základná zákonná úprava zmluvy o bežnom účte je obsiahnutá v Obchodnom zákonníku, ktorý v § 261 tento zmluvný typ radí medzi tzv. absolútne obchody, nič to nemení na tom, že vzhľadom na povahu zmluvy a postavenie žalovanej ako spotrebiteľa jedná sa o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Najvyšší súd Slovenskej republiky už judikoval (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014), že toto ustanovenie (§ 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka), sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.
14. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi stranami sporu bola platne uzavretá spotrebiteľská zmluva o bežnom účte, na základe ktorej žalobca zriadil a viedol žalovanej osobný účet. Žalobca predložil výpisy z účtu žalovanej, pričom o konečnom debetnom zostatku na účte žalobca predložil výpis z účtu za dobu od 01. 07. 2017 do 31. 07. 2017 s vykazovaným zostatkom 0 s tým, že počet kreditných položiek 1: v sume 487,32 eur, počet debetných položiek 2: v sume spolu -14,92 eur.
15. K tomuto výpisu, k jeho obsahu, žalobca v žalobe poskytol vysvetlenie súdu, že nemá ísť o kreditnú položku, ktorá by bola vznikla úhradou tejto sumy žalovanou, ale ide o internú transakciu banky, ktorá súvisela s uzatvorením účtu ku dňu 31. 07. 2017. Žalobca tvrdil, že na základe zmluvy zo dňa 14. 11. 2014 bolo zriadené k účtu povolené prečerpanie do sumy 200,- eur, pričom podľa žalobcu táto zmluva obsahuje všetky náležitosti v zmysle § 10 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.
16. Z výpisov z účtu za dobu od 6. mája 2014 (t.j. od uzavretia zmluvy o bežnom účte) do 31. 07. 2017 (čl. 146 až 199 spisu) kedy podľa tvrdenia žalobcu došlo k „zatvoreniu účtu“ žalovanej vyplýva, a potvrdzuje to aj žalobcom predložený sumárny prehľad všetkých transakcií na účte žalovanej od jeho otvorenia až po jeho zatvorenie (čl. 142 spisu), že žalovaná za celú dobu reálne na účet vložila, resp. bolo jej naň pripísaných celkovo 4.540,50 eur, pričom reálne z neho vyčerpala prostredníctvom platieb (POS) a výberov z bankomatov jednak žalobcu ako aj iných bánk a tiež výbermi v hotovosti a tzv. “prenosom zostatkov“ sumu spolu 4.425,49 eur. Žalovaná teda vložila na účet (resp. bolo jej naň pripísaných) viac ako z neho reálne čerpala. Z uvedeného je potom zrejmé, že suma, ktorú žalobca eviduje ako neuhradený dlh žalovanej je tvorená len žalovanej účtovanými úrokmi a poplatkami. Zo žalobcom predložených výpisov z účtu žalovanej pritom vyplýva, že posledný reálny obrat (reálny vklad či výber žalovanej) bol uskutočnený ešte dňa 28. 12. 2015, potom až do júla 2017 kedy podľa tvrdenia žalobcu došlo k „zatvoreniu účtu“ boli všetky operácie na účte evidované ako debetné položky nie titulom reálnej dispozície žalovanej s prostriedkami na účte, či prostriedkami žalobcu, ale len titulom úrokov a rôznych poplatkov.
17. Pre rozhodnutie vo veci preto kľúčové bolo posúdiť, či žalobcovi nárok na tieto úroky a poplatky vznikol alebo nie.
18. Žalobca tvrdí, že nárok na úroky a poplatky mu vznikol, lebo zmluva o spotrebiteľskom úvere
- povolenom prečerpaní zo dňa 14. 11. 2014 obsahovala všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch v § 10 ods. 1 pričom nárok na úroky (vo výške 19,9 % ročne za dobu
povoleného prečerpania a vo výške 28 % ročne za dobu nepovoleného prečerpania) patrí mu jednak v zmysle zmluvy, ako aj v zmysle vývesky úrokových sadzieb a sadzobníka poplatkov. 19. Súd sa však s týmto názorom žalobcu nestotožňuje a z dôvodov ktoré rozvedie ďalej má za to, že nárok na úroky a poplatky ktoré by umožňovali žalovanú zaviazať k akémukoľvek plneniu v prospech žalobcu nevznikol.
20. Žalobca predložením písomného vyhotovenia zmluvy zo dňa 14. 11. 2014 (čl. 145 spisu) preukázal, že so žalovanou uzavrel zmluvu o povolenom prečerpaní na účte, pričom treba mu dať za pravdu v tom, že jednalo sa o formu spotrebiteľského úveru (§ 1 ods. 1 a 4 a § 2 písm. e/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch) a tiež v tom, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania upravuje § 10 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Nemožno však súhlasiť s tvrdením žalobcu, že ním predložená, stranami uzavretá zmluva všetky tieto náležitosti obsahuje.
21. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu 14.11.2014 zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, musí obsahovať tieto náležitosti: a) podľa § 9 ods. 2 písm. a) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20140901>, b) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20140901>, d) <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20140901>, f) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2010/129/20140901>,g) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20140901>, i) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20140901> a w) <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20140901>, b) povinnosť spotrebiteľa kedykoľvek zaplatiť takýto úver na žiadosť veriteľa v plnej výške, c) výšku poplatkov spojených so spotrebiteľským úverom od uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienky, za akých sa tieto poplatky môžu meniť.
22. Podľa § 11 ods. 1 písm. c) uvedeného zákona poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20140901>.
23. Vzhľadom na vyššie uvedené zákonné ustanovenia nárok na úroky a poplatky za úver by žalobcovi vznikol len v prípade, keby zmluva obsahovala všetky náležitosti predpísané v § 10 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, čo ale nie je tento prípad, nakoľko v zmluve predloženej žalobcom absentujú náležitosti v zmysle § 10 ods. 1 písm. a) aj b).
24. Konkrétne žalobcom predložená zmluva nikde neobsahuje náležitosť predpísanú v § 10 ods. 1 písm. a) v spojení s § 9 ods. 2 písm. w), t.j. právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3 <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20140901>, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu.
25. Neobsahuje ani náležitosť predpísanú v § 10 ods. 1 písm. a) v spojení s § 9 ods. 2 písm. f) t.j. dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a ani náležitosť predpísanú v § 10 ods. 1 písm. b), teda povinnosť spotrebiteľa kedykoľvek zaplatiť takýto úver na žiadosť veriteľa v plnej výške.
26. V zmluve je v článku 4 uvedené, že „klient sa zaväzuje vrátiť banke všetky čerpané peňažné prostriedky a zaplatiť poplatky, úroky a ďalšie príslušenstvo“. Uvedené všeobecné konštatovanie povinnosti dlžníka bez uvedenia a vymedzenia akejkoľvek lehoty kedy a dokedy je spotrebiteľ povinný ju plniť a tak urobiť však nie je naplnením náležitosti predpísanej v § 10 ods. 1 písm. b) zákona, ktoré prikazuje informovať o povinnosti spotrebiteľa kedykoľvek zaplatiť takýto úver na žiadosť veriteľa v plnej výške. Práve slovíčko kedykoľvek, ktoré v zmluve absentuje je tu kľúčové, čo potvrdzuje aj dôvodová správa k § 10 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorej cit.: “ak existuje možnosť vyzvať spotrebiteľa kedykoľvek zaplatiť takýto úver v plnej výške, musí byť spotrebiteľ o tejto možnosti informovaný“.
27. Rovnako ak zákon aj pre takýto špecifický typ úveru výslovne a osobitne v § 10 ods. 1 písm. a) predpisuje ako náležitosť dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, je nutné aj pri takomto type úveru to v zmluve vyjadriť, čo tu dodržané nebolo.
28. V zmluve absentuje aj dojednanie o práve odstúpiť od zmluvy, vrátane podmienok výkonu uvedeného práva (náležitosť predpísaná v § 10 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 9 ods. 2 písm. w/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení k 14. 11. 2014), preto podľa názoru súdu jednalo sa v danom prípade v zmysle § 11 ods. 1 písm. c) uvedeného zákona o bezúročný a bezpoplatkový úver.
29. Vo vzťahu k aplikácii Všeobecných obchodných podmienok, ktoré súdu predložil žalobca súd zdôrazňuje, že podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere stanovené v § 9 ods. 2 a § 10 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. musia byť jasne, určito a zrozumiteľne inkorporované do vlastného textu Zmluvy. Súd nepopiera, že časť zmluvných dojednaní môže byť určená odkazom na všeobecné obchodné podmienky (resp. úverové podmienky a pod.), avšak toto sa môže vzťahovať iba na menej podstatné náležitosti zmluvy. Preto súd tieto úverové zmluvné podmienky neakceptoval ako relevantný právny nástroj na odstránenie vytýkaných obsahových nedostatkov Zmluvy. Časť obsahu zmluvy sa síce môže určiť i odkazom na všeobecné obchodné podmienky, prípadne na iné obchodné podmienky, je však potrebné uviesť, že podstatné náležitosti zmluvy predpísané zákonom musia byť zapravené priamo v texte zmluvy. Menej podstatné náležitosti - vedľajšie dojednania môžu byť uvedené i vo všeobecných podmienkach, resp. obchodných podmienkach tvoriacich súčasť zmluvy. Údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, údaj o povinnosti spotrebiteľa kedykoľvek zaplatiť takýto úver na žiadosť veriteľa v plnej výške a aj údaj o práve na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania však nie je možné považovať za vedľajšie, menej podstatné dojednanie, ale za údaj, uvedenie ktorého sa vyžaduje priamo zo zákona. Je preto potrebné takýto údaj uviesť priamo v texte zmluvy, aby bola zabezpečená istota, že druhý účastník zmluvy sa s týmto údajom má možnosť riadne oboznámiť a je mu dané na zváženie, či i pri takejto miere nákladov spotrebiteľského úveru je ochotný do zmluvného vzťahu s veriteľom poskytujúcim úver vstúpiť. Ide totiž jedny z ukazovateľov povahy a výhodnosti úveru. Ak tomu tak v danom prípade nebolo, súd vychádzal z predpokladu, že tieto údaje neboli v zmluve o poskytnutí úveru, uzatvorenej so žalovanou riadne uvedené a považoval takýto úver za bezúročný a bez poplatkov. Súd pre úplnosť uvádza, že správnosť uvedeného výkladu a názoru potvrdil aj samotný zákonodarca tým, že podľa § 9 ods. 9 zákona o spotrebiteľských úveroch (účinného už aj v čase uzavretia zmluvy stranami, t.j. 14. 11. 2014) od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok, poplatky alebo akékoľvek iné plnenie, ktoré nie sú ustanovené zákonom alebo uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere čo v dôvodovej správe k tejto zmene (k zákonu č. 106/2014 Z.z.) odôvodnil tým, že v súlade s lepšou ochranou práv spotrebiteľa sa zavádza pôvodná právna úprava spotrebiteľských úverov, podľa ktorej úrok, poplatky alebo akékoľvek iné plnenie musia byť uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere a v žiadnom prípade nie v jej prílohách. V tejto súvislosti bolo v dôvodovej správe poukázané aj na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 3512/11 z 11. 11. 2013, ktorým ústavný súd potvrdil, že náležitosti spotrebiteľských zmlúv týkajúce sa úrokov, poplatkov a iných vedľajších dojednaní týkajúcich sa ceny nemôžu byť súčasťou všeobecných obchodných podmienok, ale musia byť priamo súčasťou spotrebiteľskej zmluvy (listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája teda svoj podpis).
30. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 03. 08. 2018 tvrdil, že po znížení limitu povoleného prečerpania na 0,- eur dňa 01. 01. 2016 sa dlh žalovanej navyšoval z právneho titulu prekročenia ktoré upravuje § 2 písm. f) a § 18 zákona o spotrebiteľských úveroch a článok 3.12 Všeobecných obchodných podmienok. Zároveň uviedol, že čo sa týka povinnosti podľa § 18 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, jej nedodržanie zákon nesankcionuje bezúročnosťou prekročenia.
31. Podľa § 18 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch ak ide o zmluvu o otvorení bežného účtu a existuje možnosť, že sa spotrebiteľovi umožní prekročenie, veriteľ je povinný informovať spotrebiteľa pravidelne v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, podmienkach, ktoré upravujú jej uplatňovanie, indexe alebo referenčnej sadzbe, ktorá sa vzťahuje na pôvodnú úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, sankciách, úrokoch z omeškania a poplatkoch za toto prekročenie a podmienkach, za ktorých sa tieto poplatky môžu meniť.
(2) Ak ide o prekročenie, ktoré trvá viac ako jeden mesiac, veriteľ bezodkladne informuje spotrebiteľa písomne alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi o a) prekročení, b) výške prekročenej čiastky, c) úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, d) akýchkoľvek uplatniteľných sankciách, poplatkoch alebo úrokoch z omeškania, e) iných možnostiach riešenia tohto prekročenia vrátane ponuky iných úverových produktov.
32. Žalobca, hoci tvrdí porušenie povinností žalovanej a zníženie jej limitu povoleného prečerpania na 0,- eur ešte dňa 01. 01. 2016, k zatvoreniu účtu prikročil až dňa 31. 07. 2017, pričom sa v súvislosti s povinnosťami predpísanými mu v § 18 zákona o spotrebiteľských úveroch odvoláva sa na to, že cit.: “zverejnením vývesiek úrokových sadzieb na webovom sídle žalobcu a ich prístupnosťou v pobočkách banky je splnená povinnosť podľa § 18 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch“.
33. Povinnosťou žalobcu vzhľadom na dĺžku „prekročenia“ bolo bezodkladne informovať žalovanú písomne alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi o prekročení, výške prekročenej čiastky, úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, akýchkoľvek uplatniteľných sankciách, poplatkoch alebo úrokoch z omeškania, iných možnostiach riešenia tohto prekročenia vrátane ponuky iných úverových produktov.
34. Splnenie tejto povinnosti v žiadnom prípade nemôže nahradiť zverejnenie vývesiek úrokových sadzieb či cenníkov na pobočkách a webe žalobcu. Zákon ukladá povinnosť informovať spotrebiteľa písomne alebo na inom trvanlivom médiu dostupnom spotrebiteľovi. Trvanlivým médiom v zmysle legálnej definície v § 2 písm. m) zákona sa rozumie každý prostriedok, ktorý umožňuje uloženie informácií spôsobom prístupným na používanie v budúcnosti na časové obdobie zodpovedajúce účelom informácií a ktorý umožňuje verné reprodukovanie uložených informácií.
35. Žalobca tak nepreukázal splnenie zákonnej povinnosti v zmysle § 18 ZoSÚ. Vo výpisoch z účtu adresovaných žalovanej túto informoval len o tom, že sa napr. mení sadzobník, VOP, avšak nevyplýva z nich, žeby tieto zmenené, sadzobníky, VOP jej aj doručil, odkázal ju len na svoje webové sídlo.
36. Účelom náležitostí predpísaných v § 10 ods. 1 a § 9 ods. 2 zákona ale aj v § 18 zákona o spotrebiteľských úveroch je pravdivo a úplne informovať spotrebiteľa, teda chrániť ho. Zákon pritom predpokladá postup veriteľa s odbornou starostlivosťou keďže je to práve veriteľ, ktorý je v úverovom vzťahu práva znalým profesionálom pripravujúcim text zmluvy Je potom nezlučiteľné so zmyslom a účelom danej zákonnej úpravy len formálne plnenie tejto povinnosti veriteľom, kedy sa spotrebiteľ aj pokiaľ ide o základné a najdôležitejšie informácie pre neho (aké budú náklady produktu, úroky, poplatky) komplikovane odkazuje na rozsiahle, husto písané všeobecné podmienky, sadzobníky zverejnené na webe veriteľa a podobne. Účelom zvýšenej ochrany spotrebiteľa v spotrebiteľských vzťahoch premietnutej okrem iného aj do precizovanej úpravy náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere ZoSÚ je práve vyvažovanie nerovnováhy spočívajúcej v prevahe dodávateľa ako profesionála pri poskytovaní úverových služieb. Potom je zjavné, že takéto, len formálne uvádzanie náležitostí zmluvy a plnenie informačnej povinnosti veriteľa túto nerovnováhu nevyvažuje, ale naopak podstatne prehlbuje na úkor spotrebiteľa a je tak v príkrom rozpore s účelom spotrebiteľskej ochrany.
37. Preto čo sa týka úrokov a poplatkov, ktoré tvoria tu žalovaný nárok (keďže to čo žalovaná reálne vyčerpala aj žalobcovi vrátila), okrem už odôvodnenej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru ďalší samostatný dôvod ich nepriznania je ten, že žalobca nepreukázal platnú dohodu o úrokoch a o poplatkoch.
38. Ako už súd uviedol, čo sa týka zmluvy o povolenom prečerpaní na účte zo dňa 14. 11. 2014 a z nej vyvodzovaných nárokov, tak úroky (vo výške 19,9 % ročne) za čas povoleného prečerpania zo zmluvy o povolenom prečerpaní, hoci tieto sú v nej výslovne uvedené (čl. 1 zmluvy zo dňa 14. 11. 2014) priznať nemožno, rovnako ako poplatky výslovne uvedené v jej článku 2 (za upomienku vo výške 15,- eur a za výzvu vo výške 30,- eur) a to pre zákonnú sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru titulom nedodržania zákonných náležitostí zmluvy.
39. Priznať ale nemožno ani úroky vo výške 28 % požadované žalobcom za čas „nepovoleného prečerpania“ a ani poplatky vyvodzované zo zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 06. 05. 2014 (súvisiace s vedením a správou osobného účtu žalovanej) nakoľko nebola preukázaná platná, individuálna dohoda strán o takomto úroku a poplatkoch.
40. Je zrejmé, že výška úrokovej sadzby či výška poplatkov v dvojstrannom vzťahu nemôže byť výsledkom len jednostranného rozhodnutia veriteľa, ale len výsledkom dohody s dlžníkom, keď aj Obchodný zákonník v § 502 výslovne stanovuje, že od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Žalobca pritom nepreukázal dojednanie s dlžníkom o tom, že nepovolené prečerpanie sa bude úročiť práve žalobcom tvrdenou úrokovou sadzbou a že za služby špecifikované vo výpisoch sa budú platiť práve tam uvedené poplatky. Nebola žalobcom preukázaná platná dohoda o výške úroku a poplatkov z ktorej žalobca vychádzal pri vyčíslení žalovaného nároku, pričom jednostranné oboznámenie dlžníka s úrokovou sadzbou a poplatkami veriteľa prostredníctvom vývesky, či veriteľom jednostranne stanoveného „sadzobníka“ nie je možné považovať za dohodu o úroku a poplatkoch.
41. Súd si uvedomuje, že nie je v podmienkach praktického života a fungovania finančných inštitúcií spravidla možné každý jeden poplatok zahrnúť priamo do zmluvy a že takéto poplatky sa môžu aj meniť. Určovanie poplatkov, či ich zmeny ako aj zmeny zmluvných podmienok sa však nemôžu diať spôsobom výlučne závislým na dodávateľovi, bez možnosti spotrebiteľa takúto zmenu ovplyvniť, vyjadriť sa k nej a neprijať ju. Aj podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Teda ani skutočnosť, že uvedené poplatky sú uvedené a zverejnené v Sadzobníkoch nerobí z nich individuálne vyjednané dojednania, keďže podstatná nie je skutočnosť, či spotrebiteľ mal možnosť sa s takým dojednaním oboznámiť, ale či mal možnosť ho ovplyvniť, čo tu zjavne nebolo splnené.
42. Základným princípom civilného práva je princíp pacta sunt servanda, ktorý hovorí, že zmluvy sa majú dodržiavať. Z neho vyplýva zásada nezmeniteľnosti zmluvy jednostranným úkonom zmluvnej strany. Uvedený princíp sa neuplatňuje bezvýnimočne, no podľa názoru súdu v prípade dohody o úrokoch a poplatkoch platí v tom zmysle, že nie je možné dohodu o výške úroku a poplatku nahradiť žiadnym jednostranným stanovením výšky úroku a poplatku veriteľom. V Občianskom zákonníku neexistuje pomenovaný inštitút jednostrannej zmeny, iba čiastkové negatívne pravidlá týkajúce sa neprijateľnosti jednostrannej zmeny (§ 53 ods. 4 písm. i/) a neprijateľnosti niektorých klauzúl oprávňujúcich zvýšiť cenu (§ 53 ods. 4 písm. j/). Neexistencia pozitívnych pravidiel znamená, že zmenové klauzuly musia byť v zmluve podrobne upravené, aby boli určité. Zo zmluvy musí zrozumiteľne a určito vyplývať právo poskytovateľa zmeniť jednostranne zmluvu, za akých podmienok je toto právo oprávnený vykonať a akým spôsobom môže byť zmluva zmenená. V Občianskom zákonníku neexistuje ani výslovná zákonná úprava oznámenia jednostrannej zmeny. Je však zrejmé, že zmluvnú stranu môžu zaväzovať iba také zmluvné ustanovenia, s ktorými mala možnosť sa vopred oboznámiť. Toto pravidlo je chránené proti zmluvnému prelomeniu zákazom zmluvných podmienok, ktoré má spotrebiteľ plniť a s ktorými nemal možnosť sa oboznámiť pred uzavretím zmluvy (§ 53 ods. 4 písm. a) Občianskeho zákonníka) alebo ktoré požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy preukázateľne informovaný (§ 53 ods. 4 písm. v) Občianskeho zákonníka). Neprijateľné preto sú napr. zmluvné podmienky, stanovujúce fikciu oboznámenia sa s obsahom jednostrannej zmeny alebo také, ktoré možnosť spotrebiteľa oboznámiť sa s obsahom jednostrannej zmeny a teda novým obsahom vzájomných práv a povinností neprimerane sťažujú.
43. Príkladom môže byť práve postup na ktorý sa tu odvoláva žalobca, a síce že oznámenie zmeny obchodných podmienok, zmeny sadzobníka, oznámenie skutočností podľa § 18 ZoSÚ, ako aj oznámenie výšky úrokovej sadzby (28 % ročne) sa malo diať výlučne sprístupnením na výveske v obchodnom mieste banky resp. na webovej stránke banky. Pokiaľ možnosť oboznámiť sa s danými podmienkami a náležitosťami nemá byť len formálna, musí byť spotrebiteľovi zmena riadne a skutočne oznámená, a to s dostatočným predstihom. Spotrebiteľ by mal mať možnosť posúdiť obsah zmeny, súladnosť so zmluvou, jej dopad na daný zmluvný vzťah a význam pre jeho práva a povinnosti ako aj ekonomické následky v budúcnosti. Po tomto posúdení by mal mať možnosť na zmenu zareagovať ešte pred tým,
ako začne byť viazaný zmenenými zmluvnými podmienkami. Preto budú prijateľné len také zmenové klauzuly, ktorých lehota medzi oznámením zmeny a jej účinnosťou zohľadní tieto potreby spotrebiteľa.
44. Je pravdou že z § 37 ods. 1 zákona o bankách vyplýva povinnosť banky na svojej internetovej stránke a vo svojich prevádzkových priestoroch zrozumiteľne informovať písomnou formou v slovenskom jazyku o podmienkach na prijímanie vkladov, poskytovanie úverov a vykonávanie všetkých ďalších obchodov a o ich cenách vrátane uvedenia príkladov. O každej zmene svojich obchodných podmienok na vykonávanie obchodov a o zmene cien obchodov je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná informovať spôsobom uvedeným v predchádzajúcej vete, a to najmenej 15 dní pred nadobudnutím účinnosti príslušnej zmeny, ak osobitný predpis neustanovuje inak alebo ak sa banka alebo pobočka zahraničnej banky nedohodla so svojím klientom inak. (...) Informačnými povinnosťami podľa tohto zákona nie sú dotknuté ustanovenia § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka a osobitných predpisov.
45. Informačná povinnosť uvedená v tomto ustanovení je samostatnou, vedľa stojacou informačnou povinnosťou banky v súvislosti s jej obchodnými podmienkami. Účelom ustanovenia nie je upraviť možnosti jednostrannej zmeny. Toto ustanovenie preto nemožno považovať za osobitnú úpravu vo vzťahu k ustanoveniam Občianskeho zákonníka. Preto z tohto ustanovenia nemožno vyvodiť žiadne zákonné právo banky na jednostrannú zmenu zmluvných podmienok, osobitný oznamovací štandard pre spotrebiteľov, ani žiadnu osobitnú lehotu účinnosti zmien. 46. Postup stanovujúci oznámenie poplatkov, podmienok zmluvy či ich zmien výlučne sprístupnením na výveske v obchodnom mieste banky resp. na webovej stránke banky negarantuje skutočnú a reálnu možnosť spotrebiteľa oboznámiť sa s danými podmienkami, nakoľko nestanovuje, že musí byť spotrebiteľovi zmena riadne a skutočne oznámená, a to s dostatočným predstihom. Spotrebiteľ tak reálne bez toho, aby pravidelne navštevoval banku alebo mal sústavný prístup k internetu nedostáva možnosť posúdiť obsah zmeny, súladnosť so zmluvou, jej dopad na daný zmluvný vzťah a význam pre jeho práva a povinnosti ako aj ekonomické následky v budúcnosti. Nemá ani možnosť na zmenu zareagovať ešte pred tým, ako začne byť viazaný zmenenými zmluvnými podmienkami. Ak by mu daná zmena bola oznamovaná napr. prostredníctvom doručovanej zásielky s možnosťou v prípade nesúhlasu ukončiť zmluvný vzťah a podobne, o garanciách vo vzťahu k možnosti spotrebiteľa zaujať postoj k takej zmene by nebolo pochýb. Takto však oboznamovanie spotrebiteľa (keď napr. vo výpise z účtu za mesiac december 2016 bolo žalovanej len oznámené, že sa menia VOP, ale neboli k nemu pripojené a žalovaná len bola odkázaná na web žalobcu kde majú byť) čo platí aj pre oznamovanie Sadzobníka poplatkov a jeho zmien je len čisto formálne, nenapĺňajúce zmysel, podstatu a účel právnej úpravy.
47. Súd v súvislosti so svojim názorom o neakceptovateľnosti jednostranného stanovenia a oznamovania výšky úrokovej sadzby napr. len na výveske, resp. webovej stránke banky poukazuje na Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 329/13, z ktorého cit“... nielenže suma úroku za úver nebola transparentne uvedená v úverovej zmluve, ale ani v Obchodných podmienkach k tejto zmluve, pričom na tomto mieste ústavný súd prisviedča tvrdeniu krajského súdu, že splnenie tejto obligatórnej náležitosti úverovej zmluvy nemožno nahradiť oznámením o úrokovej miere v obchodných priestoroch sťažovateľky“.
48. Žalobca individuálnu, platnú dohodu o konkrétnej výške úroku a poplatkov so žalovanou z ktorej vychádzal pri vyčíslení svojho nároku na úroky a poplatky nepreukázal, preto by mu súd úroky a poplatky priznať nemohol ani keby nešlo (po dni 14. 11. 2014 kedy sa vzťah strán zo zmluvy o účte zmenil na úverový sankcionovaný bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou) o bezúročný a bezpoplatkový vzťah, a aj preto v časti o zaplatenie úrokov a poplatkov žalobu zamietol. Ani za dobu do 14. 11. 2014 nemožno žalobcovi priznať úroky a poplatky, nakoľko zmluva o zriadení osobného účtu zo dňa 06. 05. 2014 žiadne individuálne, konkrétne dojednanie o úrokoch a poplatkoch neobsahovala, odkazovala len na sadzobník, čo ako už bolo uvedené nestačí.
49. Navyše v súvislosti s uplatneným nárokom žalobcu na „úroky“ ktoré v žalobe vyvodzuje z bodu 3.12 Všeobecných obchodných podmienok súd poukazuje na rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 15. 10. 2015, č. k. 9C/113/2015-51 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 24. 11. 2016, č. k. 21Co/10/2016-72, v ktorom súd určil, že zmluvná podmienka uvedená v bode 3.12 všeobecných obchodných podmienok žalobcu je pre svoju neprijateľnosť (pri zúčtovaní poplatkov môže dôjsť k nepovolenému prečerpaniu bežného účtu. Po dobu nepovoleného prečerpania je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby, úrok pri nepovolenom
prečerpaní účtu) neplatná. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ust. § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky, alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi.
50. Vyhovenie žaloby v časti o zaplatenie úrokov vyvodzovaných z ustanovenia, ktoré už súdmi bolo právoplatne vyhlásené za neprijateľnú zmluvnú podmienku by teda zjavne obišlo zákonný zákaz vyplývajúci z ust. § 53a Občianskeho zákonníka. Ak ustanovenie § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje dodávateľovi používať zmluvnú podmienku, ktorá bola právoplatne súdom vyhlásená za neprijateľnú a takáto zmluvná podmienka je neplatná (podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, pričom ide o absolútnu neplatnosť), akceptovaním jej účinkov a ďalšieho používania dodávateľom by sa vytvoril protiprávny stav, navyše zákonom explicitne zakázaný, a priznanie plnenia z takejto zmluvnej podmienky by bolo v priamom rozpore so zákonom. Ak by teda súd v tu súdenom spore priznal plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky, nenaplnil by sa účel a zmysel § 53a Občianskeho zákonníka a išlo by o tolerovanie pokračujúceho protiprávneho stavu zo strany súdu a popieranie vysokého záujmu Európskej únie a práva Európskej únie na ochrane práv spotrebiteľa.
51. Súd zároveň poukazuje aj na tú skutočnosť, že ročný úrok za poskytnutie úveru dosahujúci úroveň 28 % podstatne prevyšuje úroky obvykle požadované na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, čo je v priamom rozpore so zákonom, ako i dobrými mravmi (§ 39 a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Vychádzajúc z ustálenej praxe súdov je preto potrebné považovať dohodu o výške ročného úroku za poskytnutie úveru v miere 28 % za dohodu, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi a ktorá je ustanovením, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Uvedené potvrdili súdy pri svojej rozhodovacej činnosti (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. 09. 2011, sp. zn. 3Co/3/2011, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 13. 08. 2014, sp. zn. 10Co/325/2014, rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 09. 11. 2010, sp. zn. 17Co/313/2010).
52. Koniec koncov, názor súdnej praxe o nemožnosti priznať žalobcovi daný 28 % úrok ale ani poplatky odvodzované len zo sadzobníka už pre žalobcu nemôže byť nijako nový, či prekvapivý, keď aktuálne napr. aj v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/83/2017 alebo v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/115/2017 bol daný záver vo vzťahu k neprijateľnosti a neexistencii nároku žalobcu na úrok vo výške 28 % pri rovnakých skutkových okolnostiach opätovne potvrdený. Krajský súd v Prešove v rozsudku sp. zn. 17Co/115/2017 k úroku žalobcu vo výške 28 % ročne výslovne uviedol, cit.: „Ročný úrok dosahujúci úroveň 28 % podstatne prevyšuje úroky obvykle požadované na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch (12 %), čo je v priamom rozpore so zákonom, ako i dobrými mravmi. Vychádzajúc z ustálenej praxe súdov je preto potrebné považovať dohodu o výške ročného úroku v miere 28 % za dohodu, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi a ktorá je ustanovením, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Uvedené potvrdili súdy pri svojej rozhodovacej činnosti (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. 09. 2011, sp. zn. 3Co/3/2011, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 13. 08. 2014, sp. zn. 10Co/325/2014, rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 09. 11. 2010, sp. zn. 17Co/313/2010). Nemecký BGH v rozsudku z 13. 3. 1990 AZ XI ZR 252/89 vyhlásil úver s rozdielom o 12 % percentuálnych bodov oproti priemeru na trhu pre obdobný úver za nemravný a žalobu zamietol pre rozpor plnenia s dobrými mravmi (civilnoprávna úžera). Švajčiarsky spolkový súd znížil v roku 1967 rozhodnutím z 1.4.1967 úrokovú sadzbu v prípadoch úverov pre spotrebiteľov z 26 % na 18% a sadzbu 26 % vyhlásil za odporujúcu dobrým mravom“.
53. Dodávateľ služby (tu žalobca) nepreukázal, že v žalobe uplatňované nároky sú výsledkom individuálneho dojednania zmluvných strán.
54. Súd v tejto súvislosti podporne poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/43/2018 ktorý žalobcovi musí byť známy, keďže sa ho týka. V ňom tento krajský súd k argumentácii žalobcu obdobnej tej v tu súdenom spore uviedol: „Pokiaľ žalobca poukazuje na oprávnenie banky zúčtovať si poplatky, ani obsah samotnej zmluvy, ani obsah Všeobecných obchodných podmienok
nezakotvuje v akej konkrétnej výške je banka oprávnená zúčtovať si poplatky na ťarchu osobného účtu majiteľa. Teda, ani v neoddeliteľnej súčasti zmluvy o poskytovaní bankových produktov a služieb o zriadení osobného účtu, t.j. Všeobecné obchodné podmienky neobsahujú dojednanie o konkrétnej výške poplatkov a pre prípad ktorých konkrétnych úkonov účastníci zmluvy poplatky dojednali. Iba odkaz vo Všeobecných obchodných podmienkach na Sadzobník poplatkov banky aj za situácie, že majiteľ účtu vyhlásil, že pred podpisom zmluvy oboznámil s poplatkami súvisiacimi s príslušnou zmluvou - zákonnú požiadavku individuálneho dojednania nespĺňa. O to viac, že oprávnenie banky zúčtovať si poplatky na ťarchu osobného účtu majiteľa bolo zakomponované do formulárovej zmluvy pripravenej vopred dodávateľom služieb, obsah ktorej spotrebiteľ ovplyvniť nemohol, musel ju prijať ako celok. Zmluvná podmienka je svojim obsahom všeobecná, je neadresná, splynula s ostatnými zmluvnými podmienkami. Argumentáciu odvolateľa, že Všeobecné obchodné podmienky vo svojich konkrétnych ustanoveniach vymedzujú povinnosť žalovanej, oprávnenie banky na poplatky a na úrok z nepovoleného prečerpania s odkazom na Sadzobník poplatkov - nemožno akceptovať. Sadzobník poplatkov je interným dokumentom žalobcu (banky), svojou povahou nenapĺňa charakteristiku vzájomnej dohody, vzájomného dojednania zmluvných strán, dodávateľ služieb/banka tento dokument môže v priebehu trvania zmluvného vzťahu meniť (a aj mení) kedykoľvek, vrátane aj výšky poplatkov v ňom uvedených. Pokiaľ odvolateľ tvrdí, že zákon o platobných službách výslovne neustanovuje požiadavku individuálneho dojednania poplatkov, podľa názoru odvolacieho súdu v súdenej veci je podstatné, že požiadavku individuálneho dojednania o poplatkoch, úrokoch v spotrebiteľskej zmluve vyžaduje vnútroštátna norma - zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, ktorá norma uvedenie údaja o výške poplatkov, úrokov v spotrebiteľskej zmluve zaraďuje medzi obligatórne obsahové náležitosti takejto zmluvy a ich neuvedenie sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou.
55. Ani v inom rozhodnutí súdu vyššej inštancie (tu Krajský súd v Prešove, rozsudok sp. zn. 17Co/138/2017) aj tu použitá argumentácia žalobcu o vzniknutí nároku na úroky a poplatky neobstála. Krajský súd tam jasne uviedol, že cit.: “Z dokazovania bolo nepochybne zistené, že samotná zmluva neupravuje konkrétne aké odplaty za služby, resp. sankcie by bol a za akých podmienok žalovaný povinný platiť, táto len odkazuje na Sadzobník poplatkov a VOP. Úrokové sadzby produktov, Sadzobník a ani VOP neboli individuálne dojednané medzi stranami sporu. VOP a Sadzobník obsahujú podmienky, ktoré vypracovala a presadzuje Prima banka Slovensko, a. s. Keďže ide o tzv. firemné podmienky, v prípade uzatvárania zmlúv so spotrebiteľom, tieto musia byť ním individuálne dojednané, čo predpokladá aj ustanovenie § 53 ods. 2 OZ. Teda ide o také podmienky, s ktorými sa mal možnosť spotrebiteľ oboznámiť pred podpisom zmluvy a mohol ovplyvniť ich obsah. V zmysle § 53 ods. 3 OZ, ak dodávateľ (v danom prípade žalobca) nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. VOP, na ktoré zmluva odkazuje, Sadzobník či Úrokové sadzby nemožno považovať za individuálne dojednané, čo spôsobuje ich neprijateľnosť. Individuálnosť ich dojednania nie je daná ani tým, že na VOP, prípadne na Sadzobník poplatkov zmluva odkazuje. Nakoniec, neindividuálnosť dojednania VOP vyplýva aj z toho, že neboli nikým podpísané ani odátumované. Pokiaľ odvolateľ argumentuje, že uvedené dojednanie o úroku obsahujú VOP k zmluve s odkazom na príslušný Sadzobník, Úrokové sadzby produktov, ide o dokumenty k zmluve formulárového charakteru, ktoré ak aj obsahujú dojednanie o poplatkoch, sankciách, odplate, toto splýva so všetkými nespočetnými informáciami do jedného celku tak, že priemerný spotrebiteľ v kontraktačnej fáze zmluvy je viac dezorientovaný než seriózne dodávateľom informovaný o význame tejto podmienky. VOP predstavujú rozsiahly (v súdenej veci 39-stranový) súbor najrozmanitejších ustanovení s množstvom právnických, či ekonomických/„bankových“ termínov, v ktorých je problematické zorientovať sa osobe znalej práva, nieto ešte priemernému spotrebiteľovi.“
56. Vyššie uvedený názor bol potvrdený aj v rozhodnutí Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/55/2017 ktoré sa rovnako týka žalobcu a musí mu byť teda známe.
57. Aj v rozsudku týkajúcom sa žalobcu sp. zn. 18Co/136/2017 Krajský súd v Prešove potvrdil túto názorovú líniu (viď najmä bod 24 odôvodnenia rozsudku).
58. V súvislosti so záverom o nevzniknutí nároku na účtované poplatky žalobcovi súd poukazuje tiež na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 06. 2015 sp. zn. 6Co/148/2014. V uvedenom rozsudku krajský súd okrem iného za právne neudržateľný označil argument, že poplatky sú zistiteľné na adrese banky s tým, že táto skutočnosť zo sporných poplatkov nerobí nijako individuálne vyjednané zmluvné podmienky.
59. Naviac súd opätovne poukazuje na to, že podľa výpisov z účtu žalovaná poslednú reálnu dispozíciu s účtom (prevod sumy 20,- eur zo sporenia) realizovala ešte dňa 28. 12. 2015 (výpis na čl. 177 spisu) a odvtedy účet reálne vôbec nepoužívala. Ďalej jej boli účtované už len úroky, poplatky, poplatky za upomienky...Žalobca teda napriek neplneniu si povinností zo strany žalovanej veľmi dlhú dobu nepristúpil k ukončeniu vzťahu, ale ďalší rok a pol len účtoval na ťarchu tohto účtu nepreberné množstvo rôznych poplatkov a úrokov, čo podľa názoru súdu nie je výkonom práv v súlade s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
60. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené súd má za to, že žalobcovi voči žalovanej vznikol len nárok na vrátenie tých peňažných prostriedkov, ktoré jej reálne umožnil z účtu vyčerpať a keďže tieto mu táto všetky vrátila, žalobcovi už nič nedlží. Pre neexistenciu platnej dohody o úrokoch a poplatkoch a pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru zo dňa 14. 11. 2014 žalobcovi nárok na úroky a poplatky, ktoré jediné sú predmetnom tohto sporu nevznikol, a preto súdu neostávalo nič iné, než žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť.
61. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP. V danom prípade plný úspech v spore mala žalovaná, keďže žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá, preto podľa § 255 ods. 1 CSP jej vznikol nárok na priznanie plnej náhrady trov konania. Žalovaná však náhradu žiadnych trov konania neuplatnila, zo spisu ani žiadne preukázateľné trovy konania žalovanej nevyplývajú, preto súd v zmysle § 262 ods. 1 a 2 CSP nevyhradil rozhodnutie o ich výške samostatnému uzneseniu, nakoľko nebolo by v ňom o čom rozhodovať ale o nároku na náhradu trov konania priamo rozhodol tak, že náhradu trov konania stranám sporu nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od dňa jeho doručenia na Okresný súd Kežmarok.
V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.