Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/45/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobkyne V. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. 3, X., zastúpenej JUDr. G. U. ml., advokátom so sídlom J. V. XXX, X. proti žalovanému Ing. D. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXXX/X, E. Y. zastúpenému JUDr. X. Y., advokátom so sídlom I. XXX/X, E. Y., o vzájomnej žalobe o zaplatenie 3 380 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 29. novembra 2017, č.k. 6C/159/2013-316, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie po predchádzajúcom zrušení rozhodnutia odvolacím súdom o vzájomnej žalobe žalovaného rozhodol tak, že žalobu zamietol. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V rozhodnutí konštatoval, že žalovaný sa vzájomnou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalobkyňu zaplatiť mu 3 380 eur a trovy konania. Tvrdil, že so žalobkyňou boli manželia, ich manželstvo bolo rozvedené v roku 2010. Dňa 01.04.2011 sa stali podielovými spoluvlastníkmi bytu č. X na druhom poschodí bytového domu súp. č. XXXX v k.ú. X. s tým, že každý bol spoluvlastníkom predmetného bytu v jednej polovici. Od 01.11.2010 byt užívala iba žalobkyňa, pretože sa pre neznesiteľné problémy so žalobkyňou odsťahoval. Od žalobkyne sa preto domáha zaplatenia žalovanej sumy titulom náhrady za neužívanie spoločnej veci, vo výške jeho spoluvlastníckeho podielu. Súd po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že vzájomná žaloba žalovaného je nedôvodná. Konštatoval, že základným predpokladom pre úspech žalovaného v tomto konaní je preukázanie toho, že žalobkyňa užívala vec vo väčšom rozsahu než v rozsahu 50 % a zároveň, že práve toto užívanie bytu žalobkyňou vo väčšom rozsahu než 50 % bránilo žalovanému, aby mohol užívať svojich 50 % bytu. Mal za nesporné, že v byte po 28.03.2011 žalovaný nebýval, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že potom, ako strany byt kúpili (t.j. po 28.03.2011) až do momentu, keď tento byt v máji 2013 predali tretím osobám, v byte býval v tom čase už plnoletý syn žalobkyne a žalovaného D. D., spolu so žalobkyňou. Konštatoval, že keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že byt okrem žalobkyne užíval aj syn žalovaného, nemožno z toho bez dôvodných pochybností ustáliť, že to bola práve žalobkyňa, ktorá užívala celý spoluvlastnícky podiel žalovaného (alebo aspoň jeho časť). Pretože žalovaný ani inými dôkazmi nepreukázal, že žalobkyňa užívala vec vo väčšom rozsahu než v rozsahu 50 %, vzájomnú žalobu zamietol. Súd prvej inštancie zároveň dodal, že žalovaný ani nepreukázal, ako mu práve takéto nadmerné užívanie bytu žalobkyňou zabraňovalo v realizácii jeho užívacích práv. V tejto súvislosti citoval rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp-zn. 6Cdo 184/2010 a poukázal aj na rozhodnutie 2Cz 54/79, z ktorého vyplýva, že náhrada za užívanie patrí iba vtedy, ak k užívaniu veci iba jedným spoluvlastníkom dochádza v rozpore s dohodou a proti vôli ostatných

spoluvlastníkov. V súdenej veci pritom nebolo preukázané, že žalovaný vyjadril takú vôľu, že si želá, aby žalobkyňa prípadne neužívala určité časti konkrétnych miestností a teda niet zákonného dôvodu vytýkať žalobkyni, ak by aj užívala každú izbu bytu. Vyslovil názor, že nie je možné priznať právnu ochranu takému správaniu, keď žalovaný „vnúti“ žalobkyni celý byt a následne od žalovanej žiada finančné plnenie za niečo, o čo táto záujem nemala. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ako odvolací dôvod uviedol ust. § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. V odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, keď súd prvej inštancie neodôvodnil, prečo uveril žalobkyni napriek tomu, že v konaní evidentne klamala. Neodôvodnil, ako vyhodnotil nepochybne účelovú zmenu výpovede žalobykne na pojednávaní z 05.12.2013 oproti jej inému tvrdeniu po podaní vzájomnej žaloby, keď žalobkyňa evidentne klamala napríklad v tom, že sa z bytu odsťahovala (čo vyvrátil svedok B.), že nevykonávala svoju živnosť denne (čo vyvrátil vyjadrením Mesta X. o otváracích hodinách jej prevádzky), klamala v otázke denných výpisov z registračnej pokladne, zavádzala v otázke vytopenia jej prevádzky a že jej syn D. D. neplatil za bývanie. Vyslovil názor, že súd prvej inštancie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 184/2010, na ktoré odkazuje vo svojom rozhodnutí, vyložil nesprávne, keď citované rozhodnutie jednoznačne konštatuje, že dôvod pre ktorý spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné prípadne užívanie časti veci treťou osobou. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že bol prinútený sa z bytu odsťahovať pre časté konflikty so žalobkyňou, ktoré končili privolaním hliadky polície, ale najmä z toho dôvodu, že bol hospitalizovaný pre otravu muchotrávkou zelenou po požití jedla, ktoré bolo pripravené doma a dôvodne sa domnieva, že túto otravu zavinila žalobkyňa. Pretože sa chcel vyhnúť konfliktom a mal obavu o svoj život, bol prinútený sa z bytu vysťahovať. Nikdy žalobkyni nedovolil užívať celý byt ani nedovolil byt prenajať. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že žalobkyňa užívala byt bez jeho súhlasu a dohody celý, hoci bola jeho spoluvlastníčkou v podiele jedna polovica. Nadužívaním spoluvlastníckeho podielu žalobkyni vznikla povinnosť poskytnúť mu za to náhradu, čo konštatoval aj odvolací súd vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí.

3. Žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadala rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Vo vyjadrení uviedla, že nie je pravdou, že by bez súhlasu užívala celý byt počas celého obdobia uvádzaného vo vzájomnej žalobe; má za to, že preukázala, že nebývala v predmetnom byte počas celej doby a uvedené preukázala jednak výpoveďou svedkov, ako aj predložením účtovných dokladov. Ďalej poukázala na to, že žalovaný nerozporoval, že v byte býval aj syn D. ml.. Žalovaný mal od bytu kľúče, do bytu mal prístup a nikto žalovaného z bytu nikdy nevyhodil. Do bytu chodieval, sám byt inzeroval, fotil a zabezpečoval jeho predaj v momente, keď sa rozhodol byt predať. Bol to žalovaný, kto prenechal synovi svoj podiel v byte, súhlasil s prerábkou časti bytu, ktorú vykonával syn, bol si ju odkontrolovať, súhlasil s presťahovaním syna do inej miestnosti a dohodol sa so synom, že nepožaduje za užívanie jeho podielu žiadnu odplatu. Žalobkyni syn skutočne príležitostne prispieval na chod domácnosti, ale až potom, ako sa zamestnal a nešlo o nájom, ale o náklady na stravu, a aj to bolo iba symbolicky a príležitostne. Ešte v novembri 2011 mal žalovaný v byte svoje vlastné veci v miestnosti, ktorá bola jeho. K dohode o rozdelení bytu došlo ešte v roku 2010; po dohode žalovaného so synom sa syn presťahoval do izby žalovaného a túto jedinú s jeho súhlasom prerobil. Došlo teda k dohode o užívaní bytu a prenechaniu užívania podielu jedna polovica žalovaným synovi. Nakoľko si neprisvojila väčšiu úžitkovú hodnotu bytu aká jej podľa veľkosti spoluvlastníckeho podielu prináleží, nemohol byť žalovaný vo vzájomnej žalobe úspešný.

4. Žalovaný v následnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že skutočnosť, či mal od bytu kľúče, nie je vôbec dôležitá, podstatné je, že sa z bytu odsťahoval pre vzájomné konflikty, ktoré vyvrcholili jeho otravou. Tvrdenie o tom, že synovi D. prenechal svoj podiel v byte je prekrútením skutočnosti, že syn v byte býval, tento vymaľoval a niektoré veci opravil. Nikdy na syna nepreviedol svoj podiel v byte a toto netvrdil ani on. Žalobkyňa tiež účelovo klame, ak tvrdí, že od januára 2012 žila mimo bytu, naopak svedok B. vypovedal, že žalobkyňa v byte bývala. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR 6Cdo 184/2010 pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej časti veci, ale rozhodujúca môže byť úžitková hodnota užívanej časti veci. Ak žalobkyňa (hoci spolu so synom D.) tento užívala tak, ako to popisuje, užívala ho ako byt, pretože jeho úžitková hodnota sa ani prípadným vyčlenením jednej miestnosti (čo aj tak nebolo preukázané), nezmení.

5. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ustanovenia § 379 a § 380 ods. 1 a zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 ako vo výroku vecne správny potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

6. V danej veci je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 10. marca 2014 č.k. 6C/159/2013-118 v prevažujúcej časti vyhovel žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala proti žalovanému zaplatenia sumy vo výške 1 355,37 eur s prísl. titulom vydania bezdôvodného obohatenia z dôvodu hradenia nákladov spojených s užívaním bytu aj za žalovaného, ako podielového spoluvlastníka bytu. Vzájomnú žalobu žalovaného, ktorou sa domáhal náhrady za nadužívanie bytu žalobkyňou nad jej spoluvlastnícky podiel, zamietol z dôvodu, že žalovaný sa sám rozhodol odísť zo spoločného bytu, po celú dobu mal kľúče od bytu a teda v užívaní spoluvlastníckeho podielu mu nikto nebránil. 7. Odvolací súd uznesením zo dňa 30. júna 2015 č.k. 17Co/524/2014-141 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku, ktorým súd vzájomnú žalobu zamietol, zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V rozhodnutí konštatoval, že právny záver súdu prvej inštancie o tom, že pokiaľ žalovanému nikto nebránil v užívaní bytu, sám z bytu dobrovoľne odišiel, a preto nemá nárok na náhradu za nadužívanie bytu žalobkyňou nad výšku jej spoluvlastníckeho podielu, je nesprávny. Už v danom rozhodnutí odvolací súd poukázal na viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, z ktorých vyplýva, že dôvod, pre ktorý spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a vyslovil, že v danej veci by teda žalovaný v zásade mohol mať nárok na náhradu za neužívanie sporného bytu vo výške jeho spoluvlastníckeho podielu, pretože dôvod, pre ktorý žalovaný byt neužíval, je pre rozhodnutie o tomto nároku právne bezvýznamný.

8. Súd prvej inštancie napriek tomu, že bol uvedeným vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu viazaný, znova zotrval v napadnutom rozhodnutí na svojom predchádzajúcom právnom názore (ktorý použil ako jeden z argumentov pre zamietnutie žaloby), že pre rozhodnutie vo veci je právne významný dôvod, prečo žalovaný byt nemohol užívať. Tento jeho právny názor, tak ako už bolo uvedené aj v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu je nesprávny a odvolací súd len opakuje, že v danej veci v zásade žalovaný má nárok na náhradu za neužívanie sporného bytu vo výške jeho spoluvlastníckeho podielu bez ohľadu na dôvod, pre ktorý odišiel z tohto bytu. V tomto smere bola preto dôvodná odvolacia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 184/2010, ktoré vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie aj citoval.

9. Súd prvej inštancie však rozhodnutie o zamietnutí vzájomnej žaloby odôvodnil najmä tým, že v konaní nebolo preukázané, že celý sporný byt v rozhodnom období užívala iba žalobkyňa, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo (a nespochybnil to ani žalovaný vo svojom odvolaní), že sporný byt v rozhodnom období užíval spolu so žalobkyňou aj syn žalobkyne a žalovaného D. D.. Preto ako hlavný dôvod, pre ktorý súd zamietol vzájomnú žalobu žalovaného uviedol, že žalovaný v konaní nepreukázal, že žalobkyňa užívala celý spoluvlastnícky podiel žalovaného (alebo aspoň jeho časť), teda nepreukázal, že žalobkyňa užívala vec vo väčšom rozsahu než v rozsahu 50 %.

10. Odvolací súd tento záver súdu prvej inštancie považoval za správny, vyplývajúci z vykonaného dokazovania.

11. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že manželstvo žalobkyne a žalovaného bolo rozvedené dňa 21.12.2010 rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k. 36C/333/2010-23, ktorý nadobudol právoplatnosť 10.01.2011. Dňa 07.03.2011 žalobkyňa a žalovaný uzavreli so H. republikou Zmluvu o prevode vlastníctva k spornému bytu s tým, že spoluvlastnícky podiel žalobkyne a žalovaného na byte bol u každého v podiele jedna polovica. Správa katastra X. povolila vklad vlastníckeho práva dňa 02.05.2011 a právne účinky vkladu nastali dňa 28.03.2011. Výsluchom strán sporu bolo preukázané, že žalobkyňa a žalovaný byt predali v máji 2013 a že žalovaný sa z bytu odsťahoval v októbri 2010. Žalobkyňa v konaní vypovedala, že v čase, keď žalovaný odchádzal zo spoločnej domácnosti, spávala v obývačke, žalovaný v spálni a syn D. v detskej izbe, po odchode žalovaného z bytu syn D. zostal bývať so žalobkyňou naďalej v spornom byte. Túto skutočnosť pri výsluchu potvrdil aj žalovaný, ktorý zároveň uviedol, že syn mal matke platiť nájomné za užívanie bytu v sume necelých 200 eur mesačne; vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu poprel tvrdenie žalobkyne o tom, že synovi D. prenechal svoj podiel v byte, toto tvrdenie označil za prekrútenie skutočnosti, že „syn v byte býval, tento vymaľoval a niektoré veci opravil“. Syn strán sporu D. D. pri výsluchu pred súdom prvej inštancie uviedol, že potom, čo otec opustil spoločnú

domácnosť, rešpektovali to, že jedna izba v byte patrí jemu a túto neobývali. Potom, čo si matka našla priateľa v Y., v byte bývala minimálne, súhlasila s tým, aby byt obýval on. Svedok uviedol, že sa stretol s otcom, ktorému vysvetlil, že prispieva na energie a ostatné poplatky platí matka, pričom otec mu povedal, že od neho nájom nežiada. Svedok ďalej uviedol, že matkinu posteľ do spálne presťahoval on, pretože si do obývačky kúpil nábytok; pokiaľ matka v byte spávala, spávala v obývačke alebo u sestry D.. V byte vymaľoval obývačku a detskú izbu, vymenil zásuvky, opravil vodu, stavebné úpravy nerobil. Svedok ďalej uviedol, že otec vedel o uvedených prácach preto, lebo sa tam bol pozrieť a dokonca mu pomáhal sťahovať nábytok v čase, keď sa sťahoval do podnájmu. Taktiež svedkyňa D. B., dcéra strán sporu, pri výsluchu uviedla, že byt po odchode rodičov zo spoločnej domácnosti užíval jej brat D. D., pričom podľa jej názoru brat rodičom nájomné neplatil. Taktiež uviedla, že brat byt prerábal, vymaľoval ho, presťahoval nábytok a urobil ďalšie úpravy. Otec mu kúpil posteľ, matrac a o prerábkach vedel.

12. Z vykonaného dokazovania tak nesporne vyplynulo, že v rozhodnom období sporný byt okrem žalobkyne užíval so súhlasom žalovaného aj syn strán sporu D. D.. Žalovanému sa v konaní nepodarilo jednoznačne preukázať, v akom rozsahu žalobkyňa a spoločný syn byt užívali a neprodukoval dostatok dôkazov postačujúcich pre záver, že žalobkyňa užívala byt vo väčšom rozsahu, ako bol jej spoluvlastnícky podiel. Záver súdu prvej inštancie, že bez preukázania uvedených skutočností nemožno bez dôvodných pochybností ustáliť, že to bola práve žalobkyňa, ktorá užívala celý spoluvlastnícky podiel žalovaného (alebo aspoň jeho časť), a preto je potrebné vzájomnú žalobu žalovaného zamietnuť, preto považoval odvolací súd za správny. Nevyhnutným predpokladom na vznik nároku spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci je totiž preukázanie užívania tejto veci druhým spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu a len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Pokiaľ ide o užívanie sporného bytu treťou osobou (synom strán sporu D. D.), žalovaný by sa mohol proti žalobkyni domáhať vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie bytu treťou osobou (ich synom) iba v prípade, ak by žalobkyňa umožnila spoločnému synovi užívať sporný byt (na základe zmluvy alebo konkludentne), bez súhlasu žalovaného; v danej veci však z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný s užívaním bytu svojim synom súhlasil (k tomu obdobne rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 4894/2007 zo dňa 03.12.2009.

13. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 tak, že úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .