Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_5CoPr-4-2018.pdf
PDF · 102.77 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoPr/4/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobkyne W.. S. C., L.. X.X.XXXX, K. G. Y., Y. X/XX, právne zastúpená advokátkou JUDr. Monikou Meňhertovou, AK Košice, Floriánska 16, proti žalovanému IZOLEX BAU, s.r.o., Košice, Garbiarska 1, IČO: 31 721 770, právne zastúpený advokátkou JUDr. Ivetou Kohanovou, AK Košice, Garbiarska 16, v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 39Cpr/3/2014-222 zo 14.11.2017 Okresného súdu Košice I
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok. Žalovanému priznáva náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že I. konanie o nároku žalobkyne na náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 1.8.2014 do 18.9.2014 zastavuje, II. v prevyšujúcej časti nároku na náhradu mzdy žalobkyne za obdobie od 19.9.2014 do 19.9.2017 z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru žalobu zamieta, III. žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobkyňa žalobou, podanou uňho 30.9.2014 domáhala a ako ju skutkovo a právne odôvodnila, že podaním z 28.6.2016 žalobkyňa žiadala náhradu mzdy odo dňa kedy žalobkyňa oznámila žalovanému, že žiada, aby ju naďalej zamestnával, teda od 19.9.2014. Konštatoval, že o neplatnosti skončenia pracovného pomeru rozhodol rozsudkom č. k. 39Cpr/3/2014 - 154 z 28.6.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť 10.9.2016, a že v tomto rozsudku uviedol, že o náhrade mzdy a o trovách konania rozhodne v konečnom rozsudku. Žalobkyňa v písomnom podaní z 2.12.2016 žiadala, aby jej súd v súlade s § 79 ods.1,3 veta zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce priznal voči žalovanému náhradu mzdy v sume jej priemerného mesačného zárobku od 19.9.2014 a zároveň nárok na náhradu mzdy za obdobie od 1.8.2014, teda odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončiť do 18.9.2014 berie žalobkyňa v súlade s § 144 C.s.p. späť a žiadala, aby konanie v tejto časti o náhradu mzdy v konečnom rozhodnutí čiastočne zastavil. Ďalej uviedol ako sa k žalobe vyjadril žalovaný v písomnom podaní zo 6.3.2017. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení uviedla, že priemerná mesačná mzda v tomto období bola 600,- eur mesačne a teda žiada náhradu mzdy za obdobie 36 mesiacov, teda počnúc dňom 19.9.2014 a končiac dňom 19.9.2017 spolu vo výške 12 x 600 eur, teda 7 200,- eur x 3 roky, čo je suma 21 600,- eur. Keďže nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie žiadala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie úroku z omeškania od dátumu splatnosti tej ktorej pohľadávky, teda od dátumu splatnosti, tej ktorej mesačnej mzdy za obdobie 19.9.2014 do 19.9.2017 v zákonom stanovenej výške takto: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 21.600,- € spolu s 5,05% - ným ročným úrokom z omeškania, ktorý špecifikoval, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Ďalej súd uviedol, aké dokazovanie vykonal a citoval znenie § 79 ods.1,2, § 141 ods.1 Zákonníka práce v platnom a účinnom znení čl.8 Základných princípov CSP, § 150 ods.1,
§ 151 ods.1,2, § 144, § 145 ods.2, § 146 ods.1 CSP a o čiastočnom späťvzatí žaloby ohľadom nároku na náhradu mzdy za obdobie od 1.8.2014 do 18.9.2014 rozhodol za súčasného súhlasu žalovaného v zmysle § 145 CSP rešpektujúc dispozičné právo žalobkyne ako dominus litis disponovať svojim návrhom na začatie konania. Skutkovo a právne uzavrel, že žalobkyňa sa v tomto konaní domáhala určenia, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným je neplatné, o čom už rozhodol rozsudkom a zároveň sa domáhala aj náhrady mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. Po posúdení všetkých skutkových tvrdení, ako aj po oboznámení sa s listinami predloženými stranami sporu mal za to, že nárok žalobkyne v časti náhrady mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru nie je dôvodný. V konaní nebolo sporné to, že medzi žalobkyňou a žalovanou bol založený pracovný pomer pracovnou zmluvou z 5.9.2013, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou danou žalovaným žalobkyni bolo neplatné, že žalobkyňa oznámila žalovanému, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával, že žalobkyňa bola v čase od 12.6.2014 do 4.12.2014 práceneschopnou, a že za uvedené obdobie jej boli vyplatené nemocenské dávky, prvých 10 dní zo strany žalovaného, zvyšné obdobie zo strany Sociálnej poisťovne, že 5.12.2014 nastúpila žalobkyňa na materskú dovolenku, a od tohto dňa jej boli vyplácané dávky sociálneho poistenia - materská, a to až do 30.7.2015. Všetky tieto skutočnosti boli stranami sporu dostatočne preukázané a to listinami - potvrdeniami zo Sociálnej poisťovne. V konaní nebolo sporné ani to, že od 31.7.2015 je až doposiaľ žalobkyňa poberateľkou rodičovských príspevkov, čo takisto bolo v konaní preukázané listinami. Uviedol, že náhrada mzdy alebo platu podľa § 79 ods.1 Zákonníka práce je vyvolaná tým, že zamestnávateľ po rozviazaní pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo zrušením v skúšobnej dobe prestal zamestnancovi v rozpore so Zákonníkom práce prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy. Táto náhrada patrí zamestnancovi odo dňa, kedy bolo zamestnávateľovi doručené oznámenie zamestnanca o tom, že trvá na tom, aby ho aj naďalej zamestnával. Náhrada mzdy má preto povahu ekvivalentu mzdy (platu), ktorú si zamestnanec nemohol odpracovať v dôsledku porušenia povinnosti zamestnávateľa prideľovať mu prácu. Týmto spôsobom sa teda sleduje to, aby zamestnancovi bola reparovaná ujma, ktorú utrpel následkom protiprávneho postupu zamestnávateľa. K strate na zárobku následkom nesplnenia povinností zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy môže u zamestnanca súčasne dôjsť iba vtedy, pokiaľ je sám pripravený ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Pokiaľ nemôže vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy v dôsledku dočasnej práceneschopnosti, materskej alebo rodičovskej dovolenky alebo pre inú prekážku v práci, neprináleží mu od zamestnávateľa náhrada mzdy alebo platu a preto ani nemá právo na náhradu mzdy podľa § 79 ods.1 Zákonníka práce. K strate na zárobku následkom nesplnenia povinnosti zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy môže u zamestnanca prísť len vtedy, ak je sám pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Ak nemôže zamestnanec vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy v dôsledku práceneschopnosti alebo inej dôležitej osobnej prekážky v práci, pri ktorej zamestnancovi neprináleží náhrada mzdy (§ 141 ods.1 Zákonníka práce) nemá zamestnanec nárok ani na náhradu mzdy podľa § 79 ods.1 Zákonníka práce. Vzhľadom „k tomu“, že žalobkyňa bola v čase od 12.6.2014 (deň po výpovedi z pracovného pomeru - 11.6.2014) práceneschopná, následne v nadväznosti na to išla na materskú dovolenku a rodičovskú dovolenku a stala sa poberateľkou príspevku, pričom za uvedené obdobie sústavne od 12.6.2014 bola poberateľkou sociálnych dávok (čo bolo v konaní dostatočne preukázané) a tieto poberá doposiaľ, má za to, že v uvedenom období za ktoré žiada priznať náhradu mzdy (od 19.9.2014 do 19.9.2017) nebola pripravená vykonávať pre zamestnávateľa prácu podľa pracovnej zmluvy z dôvodu dôležitých osobných prekážok v práci - dočasná práceneschopnosť, v nadväznosti na to materská dovolenka a rodičovská dovolenka, ktorá trvá doposiaľ. Táto skutočnosť v zmysle § 141 Zákonníka práce vylučuje poskytnutie náhrady mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru. Vzhľadom k vyššie uvedenému mal za to, že nárok žalobkyne nie je dôvodný. O náhrade trov konania strán sporu, vzhľadom „k tomu“, že každá zo strán mala v konaní čiastočný úspech - každá zo strán bola úspešná v tomto konaní v jednej polovici, rozhodol o ich nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods.2 CSP, ktorého znenie citoval. V tomto prípade už následne po právoplatnosti rozsudku nebude rozhodovať samostatným uznesením o výške náhrady trov konania. 3.Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa z dôvodu, že súd svoje rozhodnutie o nároku na náhradu mzdy odôvodnil § 79 ods.1 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce a to tým, že náhrada mzdy má povahu ekvivalentu mzdy a že žalobkyni táto náhrada mzdy neprináleží predovšetkým z dôvodu, že v danom období po neplatnom skončení pracovného pomeru začala poberať sociálne dávky. Považuje napadnuté rozhodnutie konajúceho súdu vo svojom výroku za nesprávne, a to z dôvodov vymedzených v § 365 ods.1 písm. f) a písm. h) zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, v zmysle ktorých súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zistenia a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasí s rozhodnutím súdu a to
predovšetkým s dôvodmi, ktoré súd uviedol ako dôvody nepriznania náhrady mzdy žalovanej. V zmysle § 79 ods.1 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce, ktorého znenie citovala a uviedla, že je toho názoru, že nárok na náhradu mzdy je sankciou za neplatný právny úkon zamestnávateľa, teda za neplatné skončenie pracovného pomeru, pričom nie je rozhodujúce to, či zamestnanec poberal akýkoľvek typ príspevku. Nemožno jej vyčítať poberanie sociálnych dávok ako dôvod nepriznania náhrady mzdy. Považuje za spravodlivé túto náhradu mzdy uznať ako dôvodnú, nakoľko zamestnávateľ v rozpore so zákonom ukončil pracovný pomer s ňou. Súd vo svojom odôvodnení naopak uviedol, že náhrada mzdy je ekvivalentom ušlej mzdy. Dôkazom toho, že súd nesprávne vyhodnotil daný stav je i judikát č. R 90/1970 a to nasledujúca časť: „Náhrada mzdy podľa § 79 ods.2 Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy, a ktorú bol aj schopný a ochotný vykonať, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne okamžite skončil pracovný pomer so zamestnancom“. Ako zásadnú skutočnosť uviedla predovšetkým to, že zamestnávateľovi riadne oznámila, že naďalej trvá na pokračovaní v práci, pričom tento jej oznámenie nerešpektoval a žiadal ju opustiť priestory svojho sídla. Z uvedeného taktiež vyplýva, že zamestnávateľ nezačal prideľovať prácu zamestnancovi, teda „žalovanej“ a práve preto je v tomto prípade oprávnené požadovať nárok na náhradu mzdy titulom sankcie pre zamestnávateľa, resp. satisfakcie pre „žalovanú“. Ďalej uviedla, že k platnému skončeniu pracovného pomeru došlo až Dohodou o skončení pracovného pomeru z 11.1.2018. Dôkaz: Dohoda o skončení pracovného pomeru z 11.1.2018. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností navrhla súdu druhej inštancie v zmysle § 389 ods.1 písm. c) zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a aby bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle § 391 ods.2 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. 4.Rozsudok, vo výroku I., ktorým bolo konanie v časti zastavené, nebol odvolaním napadnutý a tento výrok nadobudol právoplatnosť (§367ods.1,3 CSP), preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný. 5.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie. 6.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP. 7.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.
8.Žalobkyňa uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 9.Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu. 10.Odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani odvolanie, v ktorom sa v podstate iba opakujú skutočnosti tvrdené už v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa súd riadne a presvedčivo vyrovnal. 11.Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods.2) možno doplniť nasledovné: 12.Predmetom prejednávanej veci je priznanie náhrady mzdy vo veci neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou z 11.6.2014. Pri neplatnom skončení pracovného pomeru je zamestnávateľ povinný poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. 13.Podľa § 79 ods.1 ZP tento nárok patrí zamestnancovi odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, a to až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru, najneskôr do právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorým bola určená neplatnosť skončenia pracovného pomeru. 14.Stav pretrvávajúcej spornosti vzťahov v dôsledku právneho úkonu smerujúceho k skončeniu pracovného pomeru, ktorý urobil žalovaný vo vzťahu k žalobkyni bol odstránený rozsudkom 39 Cpr 3/2014-154 z 28.6.2016, právoplatný 10.9.2016. Vzhľadom na to, že cit. ust. majú špeciálnu povahu, na práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru sa v období, v ktorom sú ich vzťahy sporné, nebudú aplikovať všeobecné ustanovenia Zákonníka práce, ani iných pracovnoprávnych predpisov a je vylúčené, aby pri neplatnom skončení pracovného pomeru mohla byť za dobu, počas ktorej boli vzťahy medzi účastníkmi sporné a počas ktorej zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi konať prácu, priznaná aj náhrada mzdy z iného dôvodu. V uvedenom období, tak zamestnancovi nepatrí nielen náhrada mzdy pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ZP, ale ani náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku podľa § 116 ods.3 ZP, prípadne z iného dôvodu. Náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu mzdy, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi. Nevyhnutným predpokladom uplatnenia nároku na náhradu mzdy je oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. 15.Ak zamestnanec nie je schopný (napr. pre práceneschopnosť, keď mu patrí nemocenské) alebo ochotný vykonávať prácu pridelenú podľa pracovnej zmluvy, nemá nárok na náhradu mzdy (R 90/1970). 16.Náhrada mzdy patrí zamestnancovi len v prípade, ak zamestnanec chce a môže pracovať a len v prípade, že súd rozhodne, resp. vysloví neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu napr. z dôvodu dočasnej pracovnej neschopnosti alebo v dôsledku čerpania materskej alebo rodičovskej dovolenky alebo pre inú osobnú prekážku v práci, pre ktorú by zamestnancovi nepatrila náhrada mzdy, zamestnancovi nárok na náhradu mzdy nevznikne. Keďže žalobkyňa bola od 12.6.2014 (deň po výpovedi z pracovného pomeru - 11.6.2014) práceneschopná, následne išla na materskú a rodičovskú dovolenku a stala sa poberateľkou príspevku, pričom za uvedené obdobie sústavne od 12.6.2014 bola poberateľkou nemocenských a sociálnych dávok, ktoré poberala do rozhodnutia súdu, za obdobie od 19.9.2014 do 19.9.2017 jej náhrada mzdy nepatrí. Síce správne žalobkyňa uvádza, že požadovaná náhrada mzdy je sankciou pre žalovaného, ale nesprávne si obsah pojmu vykladá. Sankcia nepatrí zamestnancovi automaticky, ale len v tom prípade, ako už bolo uvedené, že ona bola ochotná a schopná vykonávať prácu pre žalovaného a žalovaný jej to neumožnil. 17.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
18.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 19.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 20.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 21.Žalobkyňa nebola v odvolacom konaní úspešná, preto bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania žalovanému, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2). 22.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.