Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_43Ek-257-2018.pdf
PDF · 109.09 KB
Case nature
Subarea
43Ek/257/2018
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávnených 1./ Bc. U. X. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. X. XXX, XXX XX X. X., 2./ E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. X. XXX, XXX XX X. X., obidvaja právne zastúpení B&B advokátska kancelária s.r.o., Rázusova 1, 040 01 Košice - Juh, IČO 47 254 106 proti povinným 1./ L. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX, XXX XX P., 2./ KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefánikova 17, 811 05 Bratislava, IČO 31 595 545, právne zastúpený JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom, Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava - Staré Mesto, o vymoženie 9.000,- eur s prísl., vedenej u súdneho exekútora Mgr. Róberta Segľu, Exekútorský úrad Prešov, Baštová 44, 080 01 Prešov, o návrhu povinného v 2. rade na zastavenie exekúcie, o sťažnosti povinného v 2. rade proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 43Ek/257/2018 zo dňa 27.06.2018 takto
rozhodol:
Sťažnosť povinného v 2. rade proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 43Ek/257/2018 zo dňa 27.06.2018 z a m i e t a.
odôvodnenie:
1. V právnej veci účastníkov tunajší súd uznesením sp. zn. 43Ek/257/2018 zo dňa 27.06.2018, ktoré vydal vyšší súdny úradník, návrh povinného v 2. rade na zastavenie exekúcie zamietol.
2. V odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že preskúmal návrh povinného v 2. rade na zastavenie exekúcie a zistil, že povinný v 2. rade sa domáha zastavenia exekúcie, pretože sa domnieva, že na strane povinného v exekúcii nemôže vzniknúť procesné spoločenstvo. Z exekučného titulu jednoznačne vyplýva, že ide o nerozlučné spoločenstvo povinných, teda ide o solidárny záväzok povinných proti oprávnenému. Táto skutočnosť vyplýva aj z výroku exekučného titulu, podľa ktorého plnením jedného zo žalovaných (v tejto exekúcii povinných) zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého žalovaného (v tejto exekúcií povinného). Exekučný súd ustálil a považuje za nesporné, že z exekučného titulu sú zaviazaní povinní v 1. rade a povinný v 2. rade solidárne. Súd s poukazom na § 35 ods. 1 Exekučného poriadku v spojitosti s § 75 ods. 1 CSP poznamenáva, že žiadne zákonné ustanovenie nevylučuje, aby na strane povinných vystupovalo viac subjektov. Súdu nebráni žiadne zákonné ustanovenie udeliť v jednom exekučnom konaní súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie v prípade pasívneho solidárneho spoločenstva povinných. Súdny exekútor totiž po udelení poverenia na vykonanie exekúcie postupuje pri vykonávaní exekúcie voči každému z povinných osobitne so zreteľom na jednotlivé spôsoby vykonávania exekúcie. Voči každému z povinných vedie súdny exekútor exekúciu samostatným spôsobom, každému z povinných sa listiny doručujú osobitne, voči každému môže použiť iné spôsoby vykonávania exekúcie. Ako príklad možno uviesť, že upovedomenie o začatí exekúcie sa doručuje každému povinnému do vlastných rúk samostatnou zásielkou, príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke vydáva a doručuje súdny exekútor pre každý účet vedený bankou v prospech povinného v 1. rade a v 2. rade samostatne. Súdny exekútor so zreteľom na spôsoby vykonávania exekúcie vedie exekúciu voči každému z povinných samostatne, na čo nemá vplyv vedenie jednej exekúcie na základe jedného poverenia na vykonanie exekúcie u jedného povereného súdneho
exekútora. Vedením jednej exekúcie u toho istého súdneho exekútora sa predchádza možnému vzniku sporov, ktoré by vznikli pri vymáhaní jednej pohľadávky na základe jedného exekučného titulu voči viacerým solidárne zaviazaným povinným rôznymi súdnymi exekútormi v rôznych exekúciách, napr. pri vymožení celého plnenia od oboch povinných, neúčelným zvyšovaním trov exekúcie a pod. Ďalej vyšší súdny úradník uviedol, že exekučný súd považuje právny názor povinného v 2. rade spočívajúci v absolútnom zákaze plurality povinných v exekučnom konaní za neprijateľný, neudržateľný a navyše nepraktický majúci svoj pôvod skôr v právnej úprave výkonu rozhodnutia podľa dnes už neúčinného Občianskeho súdneho poriadku, kde výraznú úlohu zohrávala viazanosť súdu návrhom oprávneného i o spôsobe výkonu rozhodnutia. V súčasnosti sú spôsoby vedenia exekúcie plne v kompetencii súdneho exekútora a absolútnym spôsobom nedeterminujú možnosť pasívneho procesného spoločenstva. Pokiaľ oprávnený má v jednom exekučnom titule priznaný nárok na jedno plnenie s totožným predmetom (napr. peňažným) od viacerých povinných, a to napr. že sú zaviazaní solidárne alebo obdobne solidárnemu spôsobu ako pri ručiteľstve, resp. pri právnom dôvode, ktorý je uvedený v danom exekučnom titule, je pluralita povinných vhodná a priam žiadaná. Exekučnému súdu sa javí v tomto konaní pluralita subjektov na strane povinných ako hospodárnejšia a zmysluplnejšia. Nakoľko súdny exekútor (keďže ide o jedno plnenie) vie koľko je z uvedeného vymáhaného nároku splnené, koľko je ešte potrené vymôcť a akým spôsobom sa na tom vymáhaní ten ktorý povinný podieľal. Pri viacerých exekúciách, predmetom ktorých bude to isté plnenie s rôznymi súdnymi exekútormi by tento informačný komfort neexistoval. Navyše pluralita povinných poskytuje výhodu pre samotných účastníkov exekúcie jednak pre oprávneného, ktorý má tak koncentrovanú možnosť vyjadrovať sa k obrane viacerých povinných ako aj pre samotných povinných, ktorí sa môžu operatívnejšie napr. cez súdneho exekútora, resp. vzájomne informovať o stave vymoženia ich záväzku. Z tohto pohľadu exekučný súd uzatvára, že pokiaľ oprávnený má jeden nárok, na ktorý sú zaviazaní viacerí povinní z jedného exekučného titulu, je pluralita účastníkov exekúcie na strane povinného možná, súd ju považuje za účelnejšiu a hospodárnejšiu.
3. Ďalej v odôvodnení vyšší súdny úradník uviedol že uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 7/2010 zo dňa 29.03.2011, na ktoré povinný v 2. rade poukázal, vychádza zo skutkovo odlišnej situácie, keď v danej veci trpel vadami predovšetkým exekučný titul a žiadnym spôsobom toto rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nerieši pluralitu účastníkov konania na strane povinných ako aj že pri ďalšom citovanom rozhodnutí rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 MCdo 9/2013 zo dňa 27.08.2014 (uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2015 pod číslom 71), podľa ktorého „Postavenie škodcu a jeho poisťovateľa voči poškodenému je v takomto prípade v istom zmysle obdobné postaveniu dlžníka a ručiteľa voči veriteľovi.“ si povinný v 2. rade vybral len tú časť, ktorá mu z tohto rozhodnutia vyhovuje. Toto rozhodnutie vôbec sa nezaoberalo otázkou právneho vzťahu medzi škodcom a jeho poisťovateľom voči poškodenému a teda toto rozhodnutie nemôže byť relevantné.
4. V napadnutom uznesení vyšší súdny úradník nakoniec poukázal na ustanovenia § 823 OZ a § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení, podľa ktorých poškodený môže svoj nárok na náhradu škody uplatniť priamo voči poisťovateľovi. Poškodený teda nemusí uplatniť tento nárok najprv u škodcu a až následne u jeho poisťovateľa, inými slovami škodca a jeho poisťovateľ sú voči poškodenému solidárnymi dlžníkmi. To isté potvrdzujú aj exekučné tituly, na podklade ktorých sa vedie táto exekúcia. Okresný súd Prešov v prvom a štvrtom výroku exekučného titulu jednoznačne a nespochybniteľne zaviazal povinného v 1. rade a povinného v 2. rade na solidárne plnenie voči oprávnenému a to slovami „plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého“.
5. Proti tomuto uzneseniu podal povinný v 2. rade v zákonnej lehote sťažnosť, v ktorej uviedol, že uznesenie vydané vyšším súdnym úradníkom považuje za nezákonné, arbitrárne a prejav zjavnej svojvôle, že boli porušené jeho ústavné práva a bola mu odňatá možnosť konať pred súdom, keďže mu neboli predložené vyjadrenia právneho zástupcu oprávneného, ani súdneho exekútora reflektujúce na jeho návrh na zastavenie exekúcie. Má za to, že takýto postup exekučného súdu bol v priamom rozpore so zákonom a výkladom práva Európskeho súdu pre ľudské práva (in concreto v rozhodnutí Trančíková proti Slovenskej republike). Podľa jeho názoru sa vyšší súdny úradník uznesením riadne, relevantne a presvedčivo nevysporiadal so skutočnosťami uvádzanými v jeho návrhu na zastavenie exekúcie. Exekúcia má byť vedená na základe exekučného titulu rozsudku Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/110/2017 zo dňa 11.10.2017 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 13C/63/2012 zo dňa 11.05.2017, ktorý inter alia ukladá žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu nemajetkovej ujmy sumu vo výške 10.000,- eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že
plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého. V tejto spojitosti opätovne poukazuje na to, že upovedomenie o začatí exekúcie mu síce bolo súdnym exekútorom doručené, ale podľa jeho obsahu bolo adresované povinnému v 1. rade, pričom v upovedomení o začatí exekúcie sa neuvádza, že by jemu bolo doručované len na vedomie. V upovedomení o začatí exekúcie je uvedený len na jednom mieste, a to v časti špecifikujúcej exekučný titul vo vedenej exekúcii. Trvá na tom, že upovedomenie o začatí exekúcie je zjavne zmätočné, keďže z jeho obsahu nie je jednoznačne dané voči koľkým povinným je exekúcia vedená, teda či je vôbec účastníkom vedenej exekúcie, čo potvrdzuje aj okolnosť, že povinný je v upovedomení o začatí exekúcie uvádzaný len v jednotnom čísle, čo evokuje dojem, že exekúcia je vedená len proti povinnému v 1. rade. Ak by napriek uvedeným skutočnostiam bola exekúcia vedená aj proti nemu, jednalo by sa nevyhnutne o spoločenstvo účastníkov na strane povinného.
6. Povinný v 2. rade v sťažnosti konštatoval, že sa z uznesenia jednoznačne a zrozumiteľne nedozvedel, o aký právny charakter uvedeného procesného spoločenstva účastníkov na strane povinného sa má vo vedenej exekúcii jednať. Vyšší súdny úradník v uznesení v prvom rade uvádza, že v predmetnom exekučnom konaní vychádzajúc z exekučného titulu ide o nerozlučné spoločenstvo povinných, ktoré je solidárne. Následne možno z bodu 16. uznesenia dedukovať, že sa podľa názoru vyššieho súdneho úradníka na strane povinných jedná o samostatné procesné spoločenstvo (v predmetnom bode sa napríklad uvádza, že voči každému z povinných vedie súdny exekútor exekúciu spôsobom samostatným). Argumentácia vyššieho súdneho úradníka v uznesení, že Exekučný poriadok nevylučuje kumuláciu subjektov exekučného konania na strane povinných a že exekučnému súdu žiadne zákonné ustanovenie nebráni udeliť v jednom exekučnom konaní súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie v prípade pasívneho solidárneho spoločenstva povinných, je podľa názoru povinného v 2. rade jasným dôkazom, že aj podľa názoru vyššieho súdneho úradníka nedochádza vo vedenej exekúcii k postupu v rozsahu a spôsobom stanoveným zákonom, ale k postupu štátneho orgánu zákonom výslovne nezakázaným. Ako už bolo spomenuté vyššie, takýto postup je podľa názoru povinného v 2. rade v prípade štátneho orgánu protizákonný a protiústavný.
7. Ďalej povinný v 2. rade v sťažnosti uviedol, že výklad ustanovenia § 37 (v súčasnosti § 35 ods. 1) Exekučného poriadku síce pripúšťal spoločenstvo účastníkov exekučného konania, ale výlučne len na strane oprávneného. Výklad ustanovenia § 37 (v súčasnosti § 35 ods. 1) poskytol Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti, napr. v uznesení sp. zn. 5Cdo/7/2010 zo dňa 29.03.2011, obdobný názor uvádzajú okresné aj krajské súdy v rámci celej Slovenskej republiky, napr. Krajský súd Banská Bystrica v rozhodnutí sp. zn. 41CoE/369/2012 zo dňa 27.03.2013 a v rozhodnutí č. k. 16CoE/334/2011-658 zo dňa 31.08.2012, Okresný súd Žiar nad Hronom v rozhodnutí sp. zn. 2Er/939/2012 zo dňa 26.02.2013 a ďalšie. Z toho vyplýva, že exekúcia by mohla byť vedená proti povinnému v 1. rade a nemu (povinnému v 2. rade), avšak v osobitných exekučných konaniach a nie v rámci spoločenstva. S poukazom na rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41CoE/369/2012 zo dňa 27.03.2012 malo dôjsť v k zastaveniu predmetnej exekúcie len vo vzťahu k nemu. S uvedenou a ním prezentovanou judikatúrou sa vyšší súdny úradník vysporiadal spôsobom, že nepriamo reflektoval len na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/7/2010 zo dňa 29.03.2011, ktoré má údajne vychádzať zo skutkovo odlišnej situácie a nejedná sa o záväzný formálny prameň práva. K ostatnej stabilnej judikatúre sa vyšší súdny úradník v uznesení nevyjadril vôbec.
8. Napokon povinný v 2. rade v sťažnosti uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že priamo Exekučný poriadok komplexne zakotvuje inštitút účastníkov exekučného konania, nie je možné poukazovať a aplikovať v exekučnom konaní na ustanovenie § 75 ods. 1 CSP. Podľa ust. § 200 Exekučného poriadku sa totiž na exekučné konanie použijú ustanovenia CSP výlučne v prípade, ak exekučný poriadok neustanovuje inak. Exekúcia je vedená v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom a s rozhodovacou praxou súdov, keď je vedená proti spoločenstvu účastníkov na strane povinného. Ak by sme aj odhliadli od neprípustnosti spoločenstva na strane povinného, nie je ani v súčasnom štádiu zrejmé, o aké spoločenstvo by vo vedenej exekúcii malo ísť. Zo samotného upovedomenia o začatí exekúcie by sa dalo odvodzovať, že pravdepodobne je exekúcia vedená proti povinnému v 1. rade a nemu ako proti nerozlučnému spoločenstvu, avšak vychádzajúc z uznesenia by sa malo jednať o spoločenstvo samostatné. Že predmetná skutočnosť nie je zrejmá ani exekútorovi možno odvodzovať z ním predpokladanej okolnosti, že exekútor po podaní návrhu na zastavenie exekúcie výlučne z jeho strany, reálne nevykonal exekúciu na zabezpečený majetok povinného v 1. rade, ktorý návrh na
zastavenie exekúcie nepodal. Vzťah samostatných záväzkov povinného v 1. rade a jeho ako povinného v 2. rade nie je možné analogicky prirovnať k vzťahu „dlžníka a ručiteľa“ z toho vyplývajúcimi dôsledkami. S uvedeným sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 2MCdo/9/2013 zo dňa 27.08.2014. Jemu, ktorý má v zmysle uvedeného postavenie „ručiteľa“, nie je známa skutočnosť, či sa oprávnený domáhal záväzku u povinného v 1. rade a teda či mu vznikol priamy nárok vymáhať pohľadávku v exekučnom konaní priamo proti nemu. Na záver si nedovolí nepodotknúť, že jedným z kauzálnych dôsledkov vedenia exekúcie v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom proti spoločenstvu povinných je aj nedôvodné paralyzovanie miestnej príslušnosti súdneho exekútora zakotvenej v ust. § 55 ods. 2 Exekučného poriadku, a to vo vzťahu k povinnému v 2. rade. K tejto ním namietanej skutočnosti sa vyšší súdny úradník v uznesení žiadnym spôsobom či už explicitne alebo implicitne nevyjadril, v dôsledku čoho trpí uznesenie zároveň aj zjavnou nepreskúmateľnosťou a arbitrárnosťou.
9. Preto povinný v 2. rade v sťažnosti navrhol, aby sudca Okresného súdu Banská Bystrica vydal rozhodnutie, ktorým zruší uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 43Ek/257/2018 zo dňa 27.06.2018 vydané vyšším súdnym úradníkom a vec vráti vyššiemu súdnemu úradníkovi na ďalšie konanie.
10. Právny zástupca oprávnených vo vyjadrení k sťažnosti povinného v 2. rade proti uzneseniu zo dňa 01.09.2018 uviedol, že oprávnení považujú sťažnosť za nedôvodnú. Oprávnení s týmito tvrdeniami nesúhlasia a považujú takéto tvrdenia za účelové. Oprávnení si zastávajú názor, že exekúcia je vedená v súlade so zákonom a uznesenie sp. zn. 43Ek/257/2018 zo dňa 27.06.2018 považujú za vecne i právne správne.
11. Povinný v 1. rade sa k sťažnosti povinného v 2. rade nevyjadril.
12. Podľa § 200 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
13. Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník, ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.
14. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
15. Podľa § 239 ods. 1 a 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
16. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
17. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
18. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
19. Podľa § 35 ods. 1 Exekučného poriadku do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom konania oprávnený. Po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie sú účastníkmi konania oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekútora, účastníkom konania je aj exekútor.
20. Podľa § 75 ods. 1 CSP na strane žalobcu alebo žalovaného môže vystupovať viac subjektov.
21. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 249 CSP a dospel k záveru, že sťažnosť povinného v 2. rade nie je dôvodná. Súd v rozhodnutí vydanom vyšším súdnym úradníkom v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu konania o sťažnosti sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, súd musel sťažnosť povinného v 2. rade ako nedôvodnú zamietnuť a sudca sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
22. Napriek zneniu cit. ust. § 202 ods. 2 Exekučného poriadku súd k veci ešte uvádza, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03, resp. sp. zn. III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva, ale zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a HiroBalani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010, či sp. zn. II. ÚS 537/2010).
23. Základnou otázkou, ktorú povinný v 2. rade nastolil v návrhu na zastavenie exekúcie, ako aj v sťažnosti proti napadnutému uzneseniu je, či môže existovať v rámci exekučného konania pluralita osôb na strane povinného. Podľa jeho názoru to nie je možné, pričom svoj právny názor opiera o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/7/2010 zo dňa 29.03.2011 a obdobné právne názory nižších súdov (Krajský súd Banská Bystrica v rozhodnutí sp. zn. 41CoE/369/2012 zo dňa 27.03.2013 a v rozhodnutí č. k. 16CoE/334/2011-658 zo dňa 31.08.2012, Okresný súd Žiar nad Hronom v rozhodnutí sp. zn. 2Er/939/2012 zo dňa 26.02.2013). Predtým než sa exekučný súd bude zaoberať vecnými argumentmi sťažnosti, musí najprv uviesť, že súdy sú povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP postupovať podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom však nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdnej autority (t. j. napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) je možné považovať za ustálenú judikatúru, ale len také, ktoré najvyššie súdne autority publikovali a tým vyhlásili, že sa vo svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. Navyše ani tento postulát v zmysle čl. 2 ods. 3 CSP nie je absolútny a každý súd má právo sa od ustálenej judikatúry odkloniť, ak podá dôkladné a presvedčivé zdôvodnenie tohto odklonu. Vzhľadom na to exekučný súd povinným v 2. rade prezentované rozhodnutia nepovažuje za ustálenú judikatúru (uvedené rozhodnutia neboli publikované) a preto sa v tejto exekučnej veci nebude nimi riadiť. Navyše je potrebné skonštatovať, že právny záver uvedený v citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/7/2010 zo dňa 29.03.2011 nie je nijakým spôsobom argumentačne rozvedený a zostáva len pri konštatácii.
24. Z vyššie uvedeného treba považovať za správny postup pokiaľ povinný 2. rade poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 MCdo 9/2013 zo dňa 27.08.2014 (uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2015 pod číslom 71), podľa ktorého „Postavenie škodcu a jeho poisťovateľa voči poškodenému je v takomto prípade v istom zmysle obdobné postaveniu dlžníka a ručiteľa voči veriteľovi“., no tu je potrebné uviesť aj druhý nárok na
používanie judikatúry a to ten, že predloženie riadnej publikovanej judikatúry v rámci argumentácie sa musí vzťahovať na riešenie rovnakej prípadne obdobnej právnej situácie. Vyššie citované rozhodnutie otázku exekúcie a už vôbec plurality na strane povinných neriešilo, a preto exekučný súd požuje za zbytočné sa k uvedenému rozhodnutiu vyjadrovať.
25. Exekučný súd považuje právny názor, ktorý vyslovil vyšší súdny úradník v napadnutom uznesení v druhej časti bodu 16. odôvodnenia uznesenia, ktoré prakticky vyšší súdny úradník prevzal z uznesenia sp. zn. 43Ek/115/2017 zo dňa 16.03.2018, ktorým súd rozhodoval o identickej sťažnosti povinného KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO 00 585 441 zastúpeného tým istým právnym zástupcom ako v tejto veci. Vzhľadom na praktickú právnu i skutkovú totožnosť veci nie je potrebné na ňom nič meniť a ani ho dopĺňať vzhľadom na to, že proti tejto časti nepodal povinný 2. rade žiadne relevantné argumenty. Možno len ich zopakovať a to so zreteľom na to, že v danom prípade ide o iného povinného v 2. rade, hoci z rovnakej skupiny Vienna Insurance Group.
26. Názor povinného v 2. rade spočívajúci v absolútnom zákaze plurality povinných v exekučnom konaní považuje exekučný súd za neprijateľný, neudržateľný a navyše nepraktický, majúci svoj pôvod skôr v právnej úprave výkonu rozhodnutia podľa dnes už neúčinného Občianskeho súdneho poriadku, kde výraznú úlohu zohrávala viazanosť súdu návrhom oprávneného i o spôsobe výkonu rozhodnutia. V súčasnosti sú spôsoby vedenia exekúcie plne v kompetencii súdneho exekútora a absolútnym spôsobom nedeterminujú možnosť pasívneho procesného spoločenstva tak, ako to uvádza citovaného rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/7/2010 zo dňa 29.03.2011.
27. Naopak možno uviesť, že pokiaľ oprávnený má v jednom exekučnom titule priznaný nárok na jedno plnenie s totožným predmetom (napr. peňažným) od viacerých povinných a to napr. že sú zaviazaní solidárne alebo obdobne solidárnemu spôsobu ako pri ručiteľstve, resp. pri právnom dôvode, ktorý je uvedený v danom exekučnom titule, je pluralita povinných vhodná a priam žiadaná. Obdobne ako Civilný sporový poriadok, ani Exekučný poriadok nemá vyslovene upravené prípady, kedy je procesné spoločenstvo vylúčené. Vylúčenie účastníka na samostatné konanie sa teda ponecháva na úvahu konajúcemu súdu, podľa jednotlivých jeho okolností Preto nemožno a priori v žiadnom civilnom konaní absolútne vylúčiť procesné spoločenstvo na jednej alebo druhej strane konania. Exekučnému súdu sa javí v predmetnom konaní, resp. v jemu obdobných konaniach mimo dôvodov uvedených v napadnutom uznesení pluralita povinných hospodárnejšia a zmysluplnejšia, nakoľko aj sám súdny exekútor (keďže ide o jedno plnenie) vie koľko je z uvedeného vymáhaného nároku splnené, koľko je ešte potrené vymôcť a akým spôsobom sa na tom vymáhaní ten ktorý povinný podieľal. Pri viacerých exekúciách tohto jedného plnenia s rôznymi súdnymi exekútormi by tento informačný komfort neexistoval. Navyše pluralita povinných poskytuje výhodu pri samotných účastníkov exekúcie jednak pre oprávneného, ktorý má tak koncentrovanú možnosť vyjadrovať sa k obrane viacerých povinných ako aj pre samotných povinných, ktorí sa môžu operatívnejšie napr. cez súdneho exekútora, resp. vzájomne informovať o stave vymoženia ich záväzku. Z tohto pohľadu exekučný súd uzatvára, že pokiaľ oprávnený má jeden nárok, na ktorý sú zaviazaní viacerí povinní z jedného exekučného titulu, je pluralita účastníkov exekúcie na strane povinného možná, súd ju považuje za účelnejšiu a hospodárnejšiu.
28. Pokiaľ ide o otázku, ktorej nezodpovedanie povinný v 2. rade v sťažnosti taktiež namietal, a to otázku, či v danej exekúcii je medzi povinnými samostatné alebo nerozlučne procesné spoločenstvo vzhľadom na protichodnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia v bode 15, tu exekučný súd konštatuje, že pri rozhodovaní o prípustnosti, či neprípustnosti exekúcie je zodpovedanie tejto otázky nadbytočné, resp. akademické. Napriek nesprávnemu vyhodnoteniu zo strany vyššieho súdneho úradníka, že ide v danom prípade nerozlučné spoločenstvo (solidarita a k nej podobné vzťahy zakladajú vždy samostatné spoločenstvo), otázka charakteru procesného spoločenstva nemá vplyv na exekúciu ako takú, jej riešenie je len v otázke vyhodnocovania účinkov procesných úkonov jednotlivého účastníka exekúcie.
29. Nakoniec ak povinný v 2. rade v sťažnosti namietal, že v rámci vedenej exekúcie boli porušené jeho ústavné práva a bola mu odňatá možnosť konať pre súdom (bod 1 sťažnosti), keď mu neboli doručené vyjadrenia oprávnených a súdneho exekútora k jeho návrhu na zastavenie exekúcie, súd uvádza, že v zmysle čl. 9 CSP v spojení s § 200 Exekučného poriadku má princíp kontradiktórnosti svoje limity, t. j. právo vyjadriť svoje stanovisko majú strany v rozsahu, ktorý im určí zákon, z čoho vyplýva, že uvedené právo vyjadriť sa v konaní nie je absolútne, ale má svoje medze tak, aby zároveň
bol zachovaný iný tiež ústavnoprávny princíp - princíp účinnej a rýchlej súdnej ochrany v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Vzhľadom na charakter exekučného konania a jeho účel, ktorý nie je v riešení právnych sporov, ale vo vymožení judikovaných nárokov, zákonodarca najmä po novele č. 2/2017 Z. z. obmedzil možnosť právnych debát (vyjadrovací ping pong) v tomto konaní. Preto v tomto zmysle pri zachovaní práva vyjadriť sa stanovil v § 61k ods. 5 aké právne podklady má mať exekučný súd pre svoje rozhodnutie o návrhu na zastavenie exekúcie k dispozícii, čo bolo aj v tomto konaní dodržané. Teda ak vyšší súdny úradník pred rozhodnutím o návrhu na zastavenie exekúcie nepredložil vyjadrenie oprávnených a súdneho exekútora povinnému v 2. rade, neporušil ústavné práva povinného v 2. rade a neodňal mu možnosť konať pred súdom, navyše keď v daných vyjadreniach neboli žiadne nové skutočnosti, z ktorých by pri rozhodnutí o návrhu na zastavenie exekúcie vychádzal. Postupom vyššieho súdneho úradníka tak nebol porušený princíp rovnosti zbraní (pozri napr. Niederöst-Huber proti Švajčiarsku zo dňa 18. februára 1997 a neuviedol povinného 2. rade do nevýhodnejšej pozície. Z rovnakého dôvodu súd postupoval rovnako aj pri rozhodovaní o tejto sťažnosti, keď povinnému v 2. rade nezaslal stručné vyjadrenie oprávnených.
30. Preto súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia a sťažnosť povinného v 2. rade proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 43Ek/257/2018 zo dňa 27.06.2018 zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.