Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Cb-30-2017.pdf
PDF · 389.18 KB
Case nature
Area
Subarea
26Cb/30/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I sudcom JUDr. Róbertom Zsigom v spore žalobcu: FV powerhouse 3 s.r.o., Nádražná 2192/35, 909 01 Skalica, IČO: 45 614 199, zastúp. spoločnosťou POLÁČEK & PARTNERS s. r. o., Hurbanovo nám. 1, 811 06 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 568 124, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, zastúp. spoločnosťou KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., Dunajská 32, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 003 848 v konaní o zaplatenie 50 231,76 EUR s prísl. takto
rozhodol:
I. Žalovaného z a v ä z u j e zaplatiť žalobcovi 50 231,76 EUR, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 50 231,76 EUR od 12.03.2017 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o ich výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1.Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 10.03.2017 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny vo výške 2 092,99 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2 092,99 EUR odo dňa 12.03.2014 do zaplatenia, istiny vo výške 2 092,99 EUR, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2 092,99 EUR odo dňa 27.03.2014 do zaplatenia, istiny vo výške 2 092,99 EUR, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2 092,99 EUR odo dňa 18.04.2014 do zaplatenia, istiny vo výške 2 092,99 EUR, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2 092,99 EUR odo dňa 17.05.2014 do zaplatenia, istiny vo výške 2 092,99 EUR, spolu s úro- kom z omeškania vo výške 9,15% ročne zo sumy 2 092,99 EUR odo dňa 25.06.2014 do zaplatenia, istiny vo výške 2 092,99 EUR, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,15% ročne zo sumy 2 092,99 EUR odo dňa 24.07.2014 do zaplatenia, istiny vo výške 2 092,99 EUR, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,15% ročne zo sumy 2 092,99 EUR odo dňa 19.08.2014 do zaplatenia, istiny vo výške 2 092,99 EUR, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2 092,99 EUR odo dňa 20.09.2014 do zaplatenia, istiny vo výške 2 092,99 EUR, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2 092,99 EUR odo dňa 24.10.2014 do zaplatenia, istiny vo výške 2 092,99 EUR, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2 092,99 EUR odo dňa 21.11.2014 do zaplatenia, istiny vo výške 2 092,99 EUR, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2 092,99 EUR odo dňa 17.12.2014 do zaplatenia, istiny vo výške 2 092,99 EUR, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2 092,99 EUR odo dňa 27.01.2015 do zaplatenia, istiny vo výške 2 092,99 EUR, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2 092,99 EUR odo dňa 26.02.2015 do zaplatenia, istiny vo výške 2 092,99 EUR, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2 092,99 EUR odo dňa 20.03.2015 do zaplatenia, istiny vo výške 2 092,99 EUR, spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2 092,99 EUR odo dňa 28.04.2015 do zaplatenia, istiny vo výške 2 092,99 EUR, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2 092,99 EUR odo dňa 19.05.2015 do zaplatenia, istiny vo výške 2 092,99 EUR, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2 092,99 EUR odo dňa 30.06.2015 do zaplatenia, istiny vo výške 2 092,99 EUR, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2 092,99 EUR odo dňa 11.07.2015 do zaplatenia, istiny vo výške 2 092,99 EUR, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2 092,99 EUR odo dňa 19.08.2015 do zaplatenia, istiny vo výške 2 092,99 EUR, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2 092,99 EUR odo dňa 22.09.2015 do zaplatenia, istiny vo výške 2 092,99 EUR, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2 092,99 EUR odo dňa 21.10.2015 do zaplatenia, istiny vo výške 2 092,99 EUR, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2 092,99 EUR odo dňa 20.11.2015 do zaplatenia, istiny vo výške 2 092,99 EUR, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2 092,99 EUR odo dňa 18.12.2015 do zaplatenia, istiny vo výške 2 092,99 EUR, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 2 092,99 EUR odo dňa 20.01.2016 do zaplatenia, titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Ďalej žiadal, aby mu súd priznal náhradu trov konania.
2.Žalobca uviedol, že je výrobcom elektriny pripojeným do distribučnej sústavy žalovaného a prevádzkovateľom zariadenia na výrobu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom 989,92 kW, nachádzajúcom sa v kat. území L. C. na pozemkoch s parc. č. XXX/XX J. XXX/XX (rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 1340/2014/E-OZ zo dňa 03.12.2013). Žalovaný je prevádzkovateľom distribučnej sústavy, do ktorej je pripojený žalobca. 2A.Dňa 11.07.2013 Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „Úrad“) vydal Vyhlášku č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike (ďalej len „Vyhláška“). Vyhláška pre výrobcov elektriny zaviedla novú platbu za prístup do distribučnej sústavy (tzv. G-komponent), ktorá sa uplatňuje od 01.01.2014 (ďalej len „platba za prístup“). V zmysle Vyhlášky mal každý výrobca elektriny pripojený do distribučnej sústavy žalovaného (t.j. prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy) povinnosť uhrádzať platbu za prístup, a to aj vtedy, keď žiaden prístup do distribučnej sústavy nevyužíval, resp. aj vtedy, ak neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (ďalej len „zmluva o prístupe“). Poukázal na ust. § 26 ods. 23 vyhl. č. 221/2013 Z.z.. Výška platby za prístup do distribučnej sústavy sa určuje prostredníctvom cenového rozhodnutia Úradu, a to z hodnoty 12-mesačnej rezervovanej kapacity. Takéto cenové rozhodnutie vydáva Úrad pre každý kalendárny rok. Pre roky 2014 až 2016 vydal Úrad nasledovné cenové rozhodnutia: a) cenové rozhodnutie č. 0015/2014/E zo dňa 21.11.2013, ktorým stanovil 12 mesačnú rezervovanú kapacitu na celý rok 2014, b) cenové rozhodnutie č. 0008/2015/E zo dňa 27.11.2014, ktorým stanovil 12 mesačnú rezervovanú kapacitu na celý rok 2015, c) cenové rozhodnutie č. 0010/2016/E zo dňa 27.11.2015, ktorým stanovil 12 mesačnú rezervovanú kapacitu na rok 2016. Tieto cenové rozhodnutia stanovujú 12 mesačnú rezervovanú kapacitu v rovnakej výške 5 872,6 EUR/MW/mesiac. 2B.Žalovaný vystavil žalobcovi za roky 2014 a 2015 na mesačnej báze faktúry za platbu za prístup, ktoré boli zo strany žalobcu riadne uhradené. Išlo o tieto faktúry: č. 8240627762 (za 01/2014), zo dňa 05.02.2014 na sumu 2 092,99 EUR, uhradená dňa 11.03.2014, č. 8274695701 (za 02/2014), zo dňa 05.03.2014 na sumu 2 092,99 EUR, uhradená dňa 26.03.2014, č. 8250714879 (za 03/2014), zo dňa 02.04.2014 na sumu 2 092,99 EUR, uhradená dňa 17.04.2014, č. 8214914743 (za 04/2014), zo dňa 05.05.2014 na sumu 2 092,99 EUR, uhradená dňa 16.05.2014, č. 8225027534 (za 05/2014), zo dňa 04.06.2014 na sumu 2 092,99 EUR, uhradená dňa 24.06.2014, č. 8211245231 (za 06/2014), zo dňa 03.07.2014 na sumu 2 092,99 EUR, uhradená dňa 23.07.2014, č. 8245240619 (za 07/2014), zo dňa 04.08.2014 na sumu 2 092,99 EUR, uhradená dňa 18.08.2014, č. 8261239554 (za 08/2014), zo dňa 03.09.2014 na sumu 2 092,99 EUR, uhradená dňa 19.09.2014, č. 8231406385 (za 09/2014), zo dňa 02.10.2014 na sumu 2 092,99 EUR, uhradená dňa 23.10.2014, č. 8275308598 (za 10/2014), zo dňa 04.11.2014 na sumu 2 092,99 EUR, uhradená dňa 20.11.2014, č. 8225488665 (za 11/2014), zo dňa 02.12.2014 na sumu 2 092,99 EUR, uhradená dňa 16.12.2014, č. 8271512146 (za 12/2014), zo dňa 06.01.2015 na sumu 2 092,99 EUR, uhradená dňa 26.01.2015, č. 8275540292 (za 01/2015), zo dňa 04.02.2015 na sumu 2 092,99 EUR, uhradená dňa 25.02.2015, č. 8295800177 (za 02/2015), zo dňa 03.03.2015 na sumu 2 092,99 EUR, uhradená dňa 19.03.2015, č. 8295200174 (za 03/2015), zo dňa 01.04.2015 na sumu 2 092,99 EUR, uhradená dňa 27.04.2015, č. 8295000171 (za 04/2015), zo dňa 05.05.2015 na sumu 2 092,99 EUR, uhradená dňa 18.05.2015, č. 8295200462 (za 05/2015), zo dňa 02.06.2015 na sumu 2 092,99 EUR, uhradená dňa 29.06.2015, č. 8294500189 (za 06/2015), zo dňa 02.07.2015 na sumu 2 092,99 EUR, uhradená dňa 10.07.2015, č. 8295400170 (za 07/2015), zo dňa 04.08.2015 na sumu 2 092,99 EUR, uhradená dňa 18.08.2015, č. 8295800473 (za 08/2015), zo dňa
02.09.2015 na sumu 2 092,99 EUR, uhradená dňa 21.09.2015, č. 8295400460 (za 09/2015), zo dňa 02.10.2015 na sumu 2 092,99 EUR, uhradená dňa 20.10.2015, č. 8295000462 (za 10/2015), zo dňa 03.11.2015 na sumu 2 092,99 EUR, uhradená dňa 19.11.2015, č. 8295100173 (za 11/2015), zo dňa 02.12.2015 na sumu 2 092,99 EUR, uhradená dňa 17.12.2015, č. 8294600176 (za 12/2015), zo dňa 05.01.2016 na sumu 2 092,99 EUR, uhradená dňa 19.01.2016. 2C.Žalobca uviedol, že Ústavný súd Slovenskej republiky ( ďalej len Ústavný súd ) v konaní o súlade predpisu (v ktorom bola napadnutá ústavnosť a zákonnosť právnej úpravy platby za prístup) dňa 22.06.2016 nálezom rozhodol tak, že vyslovil nesúlad napádanej právnej úpravy platby za prístup s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozhodnutie Ústavného súdu bolo dňa 21.07.2016 zverejnené v Zbierke zákonov a týmto dňom sa stalo všeobecne záväzným. Na základe rozhodnutia Ústavného súdu stratilo účinnosť ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. Podľa odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu „21.5 Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny [na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods. 2 písm. a) zákona o energetike]. Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup do distribučnej sústavy alebo iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené.“„21.6 (...) Zákon o regulácii v § 40 explicitne nesplnomocňuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví na vydanie všeobecne záväzného predpisu, ktorým by bol Úrad pre reguláciu sieťových odvetví oprávnený ustanoviť povinnosť výrobcov elektriny platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že títo nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy.“ 21.7 Pokiaľ potom časť ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.“ „21.8 Popísaný stav nekorešponduje s dikciou čl. 123 ústavy, keďže Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nepostupoval pri prijímaní sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii na základe zákonov (zákona o energetike a zákona o regulácii), a v ich medziach. Zároveň tieto časti § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladajú povinnosti výrobcov elektriny, o ktorých nemožno vyhlásiť, že by boli ukladané zákonom alebo na základe zákona (zákona o energetike a zákona o regulácii), čím sa dostávajú do kontradikcie s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví prijatím sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii navyše nekonal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, teda nekonal v súlade s princípom legality vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Nemožno taktiež opomenúť, že aplikáciou neústavných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii dochádza k odčerpaniu časti majetku tých výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, čím dochádza k neústavnému zásahu do základného práva výrobcov elektriny ako podnikateľských subjektov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.“„22. Čo sa týka ostatných častí napadnutého § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii a napadnutého § 26 ods. 24, 25 a 26 a § 29 ods. 3 vyhlášky o cenovej regulácii, ústavný súd konštatuje, že ide zväčša o technické právne normy, respektíve právne normy, ktorých základ je daný zákonom o energetike a zákonom o regulácii (...).“„22.1 (...) Pre výrobcov elektriny, ktorí majú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, znamenajú právne normy § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii v praxi len stanovenie spôsobu výpočtu výšky poplatku, k úhrade ktorého sa zaviazali uzatvorením zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy na základe § 26 ods. 5 zákona o energetike naopak, pre výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, znamená časť ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii, ktorú ústavný súd bodom 1 výroku vyhlásil na nesúladnú s tam uvedenými ústavnými normami, upravenie povinnosti platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy, ktorá, ako už ústavný
súd deklaroval, nemá oporu v zákone o energetike, alebo inom zákone.“ Na základe vyššie uvedeného Ústavný súd jednoznačne konštatoval, že je neústavné, aby výrobca elektriny bol povinný platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy v prípade ak nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Ústavný súd rovnako konštatoval, že na zavedenie takejto platby Úrad nebol oprávnený. 2D.Rozhodnutie Ústavného súdu potvrdilo, že žalobca, ako výrobca elektriny, ktorý nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe, nemal povinnosť uhrádzať platbu za prístup. V tejto súvislosti zdôraznil, že rozhodnutie Ústavného súdu nie je možné aplikovať len na situácie po jeho publikácii v Zbierke zákonov. Ak Ústavný súd konštatuje neústavnosť právneho predpisu, dané ustanovenie právneho predpisu bolo neústavným už od momentu jeho platnosti. Rozhodnutie Ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu je nutné aplikovať aj na situácie, ktoré predchádzali jeho vydaniu. Nie je prípustné, aby všeobecný súd v súdnom spore aplikoval právnu normu, ktorá bola medzičasom Ústavným súdom označená za neústavnú. Ak sa žalobca domáha vrátenia už uhradených platieb za prístup, nie je možné odmietnuť žalobcovi priznanie jeho nárokov opierajúc sa o neústavné právne normy, ktoré vyberanie platby za prístup umožňovali. Všeobecný súd je viazaný názorom Ústavného súdu o neústavnosti právnych predpisov a pre to je v čase rozhodovania povinný aplikovať len tie predpisy, ktoré Ústavný súd neoznačil za protiústavné. Právny názor žalobcu sa opiera o judikatúru Ústavného súdu, ktorého plénum sa k účinkom rozhodnutia vyjadrilo v zjednocujúcom stanovisku prijatom pod sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4 (ďalej len „zjednocujúce stanovisko“). V zjednocujúcom stanovisku Ústavný súd vyriešil rozpor medzi rozhodovacou praxou tretieho senátu s rozhodovacou praxou prvého a druhého senátu. Podstatou tohto rozporu bolo, či rozhodnutie Ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov má účinky len od jeho vydania, t.j. ex nunc (názor tretieho senátu), alebo či tieto účinky sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním rozhodnutia Ústavného súdu, a teda toto rozhodnutie má účinky ex tunc (názor prvého a druhého senátu).Ústavný súd odmietol argumentáciu tretieho senátu, ktorá spočívala v tom, že „účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu s ústavou vznikajú do budúcnosti - ex nunc, nie spätne. Teda nález ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov nemá účinky do minulosti - ex tunc. V danom prípade by išlo o nedovolenú retroaktivitu (...)“.Ústavný súd sa jednoznačne priklonil na stranu prvého a druhého senátu a zároveň uviedol, že „senáty sú v ďalších obdobných konaniach o sťažnostiach viazané týmto uznesením ústavného súdu“. V zmysle právnych záverov Ústavného súdu, v prípade aplikácie jeho rozhodnutia na situácie, ktoré vznikli pred vydaním rozhodnutia o nesúlade právnych predpisov „ide o kolíziu medzi princípom zachovávania ústavnosti na jednej strane a princípom právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú súčasťou právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp zachovávania ústavnosti sa realizuje v tomto prípade rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Princíp právnej istoty sa prejavuje v dvoch smeroch. Jednak je založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak na právoplatných rozhodnutiach orgánov verejnej moci vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Podľa názoru ústavného súdu prednosť treba dať jednoznačne princípu ústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných princípom právnej istoty. Ústava a zákon o ústavnom súde rozdeľujú problematiku hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu o súlade právnych predpisov na dve skupiny. Ide predovšetkým o prípady, ktoré boli do momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov už právoplatne ukončené (judikované), a o prípady, ktoré vo chvíli uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov právoplatne ukončené ešte neboli. (...) Hoci ústava a zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori musí tomu tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade.“ (PL z. ÚS 1/06-4). Poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu ČR, ktorý uviedol, že aj keď ku zrušeniu zákona alebo jeho jednotlivého ustanovenia pre rozpor s ústavným zákonom (ústavným poriadkom) (...) dochádza dňom, ktorým Ústavný súd určí vo svojom „zrušujúcom“ náleze (...) musí byť súčasne prihliadnuté k tomu, že nález Ústavného súdu priznáva zrušenému zákonu, inému právnemu predpisu alebo jeho jednotlivému ustanoveniu tiež vlastnosť „protiústavnosti“ (rozporu s právnym poriadkom), prípadne „protizákonnosti“ (rozporu so zákonom), ktorá sa s ním spájala od začiatku (od jeho účinnosti) a ktorá v dobe rozhodovania Ústavného súdu (...) trvala. Rozpor s ústavným poriadkom súce môže byť záväzne deklarovaný iba nálezom Ústavného súdu, avšak následky jeho zistení platia aj pre dobu, ktorá predchádzala nálezom vykonanému zrušeniu „protiústavného“ zákona, alebo jeho jednotlivého ustanovenia. (...) je potrené tiež dospieť k záveru, že súdy nemôžu v prebiehajúcom konaní poskytnúť ochranu právam alebo vynucovať splnenie povinností, ktoré by vyplývali zo zrušeného zákona (jeho jednotlivého ustanovenia) pre prejednávanú vec. (...) Najvyšší súd ČR preto dospel k záveru, že súd v
občianskom súdnom konaní vždy prihliadne k tomu, že ustanovenia zákona (iného právneho predpisu), na ktorom spočíva uplatnený nárok (a má byť preto použité pri právnom posúdení veci), bolo Ústavným súdom neskôr uznané „protiústavným“ (protizákonným), aj keď bolo zrušené až po tom, čo boli (mali byť) splnené predpoklady pre vznik nároku.“ (NS ČR sp. zn. 21 Cdo 1704/2007) V zmysle vyššie uvedeného má žalobca za to, že rozhodnutie Ústavného súdu, ktoré označilo uhrádzanie platby za prístup bez existencie zmluvy o prístupe za neústavné, je nutné aplikovať v tomto konaní. Ak Ústavný súd vyslovil neústavnosť predmetnej platby, je zrejmé, že na jej uhrádzanie nikdy neexistoval relevantný právny základ. Daná platba tak bola uhrádzaná bez právneho základu, v zmysle čoho došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného. Ak by sa rozhodnutie Ústavného súdu vzťahovalo len na platby fakturované po publikácii rozhodnutia, malo by to za následok, že výrobca elektriny by sa nikdy nemohol dovolať spravodlivosti. Tento postup by znamenal, že Úrad môže kedykoľvek vymyslieť akúkoľvek platbu, ktorú budú distribučné spoločnosti od výrobcov elektriny vyberať, títo sa ale nikdy nedomôžu návratu týchto platieb. V tejto súvislosti zdôraznil, že je v absolútnom rozpore s elementárnou spravodlivosťou, aby sa výrobca elektriny nemohol domôcť vrátenia platieb, ktoré bol neústavným predpisom roky nútený uhrádzať. Tieto platby navyše uhrádzal žalovanému „za nič“. Prístup totižto žalobca nikdy nevyužíval, nechcel využívať a napokon, ani využívať nemohol. Nemožno chrániť subjekty profitujúce na neústavnej právnej úprave na úkor poškodených subjektov. 2E.Uviedol, že od účinnosti Vyhlášky uhrádzal žalovanému platbu za prístup, a to aj napriek skutočnosti, že nemal so žalovaným platne uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Platba za prístup sa tak plnila na základe neplatného právneho úkonu. Právnym dôvodom na plnenie nemohla byť ani Vyhláška, nakoľko tá bola rozhodnutím Ústavného súdu označená za neústavnú. Poukázal na ust. § 451 Občianskeho zákonníka. V zmysle ustálenej judikatúry „zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Odo 882/2006 z 24. júna 2008)“. (IV. ÚS 554/2012-35). Žalobca sa touto žalobou domáha vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovaného prijatím platieb za prístup, a teda prijatím plnení bez právneho dôvodu. 2F.Žalobca uviedol, že so žalovaným nikdy nemal platne uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, a teda aj v jeho prípade dochádzalo k vyberaniu platby za prístup protiprávne. Uviedol, že mal uzatvoriť so žalovaným zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. zmluvy ZPV/2014/252, zo dňa 19.03.2014 (ďalej len „Zmluva o prístupe“). Tvrdil, že znenie predmetnej Zmluvy o prístupe priamo odporuje právnym predpisom v oblasti energetiky a navyše táto zmluva bola uzavretá za pochybných okolností, ktoré majú svoj pôvod u žalovaného. Konštatoval, že existuje niekoľko dôvodov neplatnosti Zmluvy o prístupe, a to: a) rozpor so zákonom, resp. jeho obchádzanie, b) nemožnosť plnenia, c) omyl pri uzatváraní zmluvy, d) rozpor s dobrými mravmi. Poukázal na ust. § 39 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého neplatný právny úkon odporuje zákonu buď svojím výslovným vyjadrením (obsahom) alebo svojím charakterom a dôsledkami, ku ktorým smeruje (účelu). V prípade obchádzania zákona ide o situáciu, keď právny úkon nie je síce v priamom rozpore so zákonom, ale svojimi účinkami a najmä svojím účelom jeho cieľ a zmysel obchádza. V zmysle vyššie uvedeného mal za to, že Zmluva o prístupe môže byť uzatvorená platne len v tom prípade, ak svojím obsahom a účelom neodporuje právnym predpisom v oblasti energetiky, a ani ich neobchádza. Podľa článku 1 ods. 1 Zmluvy o prístupe sa žalovaný ,,zaväzuje umožniť užívateľovi prístup do regionálnej distribučnej sústavy v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity odovzdávajúceho miesta (...). Podstatné pre posúdenie súladu Zmluvy o prístupe s právnymi predpismi je vyloženie pojmu „prístup do distribučnej sústavy“ a ,,pripojenie do distribučnej sústavy“, ktoré sa v praxi často zamieňajú. Jedná sa však o dve rozdielne skutočnosti. Zákonná úprava prístupu do distribučnej sústavy je primárne upravená v zákone č. 251/2012 Z.z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Zákon o energetike“). V zmysle § 2 písm. a) bodu 11 Zákona o energetike sa pripojením do sústavy rozumie zabezpečenie potrebnej kapacity na pripojenie v sústave a fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy. K pripojeniu dochádza na základe zmluvy o pripojení, ktorú výrobca elektriny uzatvára s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Vďaka pripojeniu do distribučnej sústavy následne dochádza k dodávke vyrobenej elektriny pre prevádzkovateľa distribučnej sústavy, a to na základe zmluvy o dodávke elektriny. Uviedol, že výrobca môže elektrinu dodávať iba vtedy, ak je jeho zariadenie do sústavy riadne pripojené. Bez pripojenia by dodávka elektriny nebola fyzicky možná. Jedinou zákonnou podmienkou pre dodávku elektriny je preto riadne pripojenie do sústavy. Výrobca elektriny vyrobenú elektrinu len dodá (resp. predá) žalovanému, resp. ním poverenému subjektu, a ten si s touto elektrinou nakladá podľa vlastného uváženia. Výrobca elektriny tak vôbec pri výrobe
a dodaní elektriny prevádzkovateľovi distribučnej sústavy jeho distribučnú sústavu nevyužíva ani ju využívať nepotrebuje. Pripojenie, výrobu a dodávku vyrobenej elektriny pre prevádzkovateľa distribučnej sústavy je potrebné striktne odlišovať od prístupu do distribučnej sústavy. Podľa § 2 písm. a) bodu 12 Zákona o energetike sa prístupom do sústavy rozumie ,,prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu u rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity“. Zdôraznil, že dané ustanovenie upravuje, že prístupom je využívanie distribučnej sústavy prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Zákon zároveň vyžaduje, aby bol prístup dohodnutý v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Distribúciou elektriny sa podľa § 2 písm. b) bodu 4 Zákona o energetike rozumie „preprava elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účel jej prepravy odberateľom elektriny. Podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike „Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb.“ V zmysle vyššie uvedeného mal za to, že Zákon o energetike záväzne definuje pojem prístup ako aj upravuje špecifické zmluvné vzťahy, ktoré v danej regulovanej oblasti vznikajú. Osobitne poukázal na to, že Zákon o energetike vyžaduje, aby: a) prístup bol dohodnutý na základe zmluvy o prístupe do distribučnej a distribúcii elektriny a b) zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií umožňovala výrobcovi využívať distribučnú sústavu pre účely distribúcie elektriny inému subjektu a upravovala podmienky takéhoto využívania a distribúcie. Tvrdil, že prístup do distribučnej sústavy znamená, že výrobca elektriny túto elektrinu nedodá priamo prevádzkovateľovi distribučnej sústavy v mieste pripojenia, ale využije jeho distribučnú sústavu na to, aby prostredníctvom distribučnej sústavy prepravil elektrinu inej osobe, ktorú si sám určí. Mal za to, že vyššie uvedené požiadavky Zmluva o prístupe uzatvorená žalobcom nespĺňa, práve naopak, jej znenie týmto požiadavkám zásadne odporuje. Zatiaľ čo zákon umožňuje prístup do distribučnej sústavy len na základe zmluvy o prístupe do distribučnej ústavy a distribúcii elektriny, Zmluva o prístupe uzavretá žalobcom vôbec neumožňuje žalobcovi využívať distribučnú sústavu pre účely distribúcie elektriny iným subjektom a distribúciu vôbec neupravuje. Znenie zmluvy tak priamo odporuje zákonnej definícii pojmu prístup do distribučnej sústavy, uvedenej v § 2 písm. a) bodu 12 Zákona o energetike. Mal tiež za to, že absencia úpravy využívania distribučnej sústavy v Zmluve o prístupe odporuje vyššie uvedenej definícii zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny v § 26 ods. 5 Zákona o energetike. Podotkol, že Zmluva o prístupe uzatvorená žalobcom, má celý názov ,,Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto“. Takýto názov zmluvy, resp. takýto typ zmluvy Zákon o energetike ani nepozná. Tento typ zmluvy nebol v čase jej uzatvárania upravený ani vo vtedy platnom prevádzkovom poriadku žalovaného (Prevádzkový poriadok spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s., č. 0002/2013/E-PP zo dňa 24.01.2013). Pravdepodobne jedná o účelovo vykonštruovanú zmluvu bez akéhokoľvek rozumného či zákonného základu, ktorá navyše zjavne odporuje energetickým predpisom. Uviedol, že žalobca vyrobenú elektrinu dodáva žalovanému a nikdy nedochádzalo k jej distribúcii inému odberateľovi elektriny. Keďže „prístupom“ sa rozumie využívanie distribučnej sústavy na účely distribúcie elektriny inej osobe, mal za to, že žalobca prístup do distribučnej sústavy nikdy nepotreboval, ani nevyužíval. Žalobca, ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ani nemôže elektrinu distribuovať a dodávať inému subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. V opačnom prípade by prišiel o zákonnú podporu podľa zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Zákon o podpore OZE“). Podľa § 4 ods. 10 Zákona o podpore OZE sú títo výrobcovia elektriny povinní „dodať prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, u ktorého si uplatňuje podporu, celý objem vyrobenej elektriny“. Výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie tak z podstaty veci neostáva žiadna elektrina, ktorú by mohli prepravovať distribučnou sústavou k ďalším odberateľom. Zmluva o prístupe teda bola uzatvorené v rozpore s obsahom a účelom Zákona o energetike, čoho následok je absolútna neplatnosť tejto zmluvy. Zároveň mal za to, že aj ak by boli pochybnosti v konštatovaní rozporu so zákonom, uzatvorenie tejto Zmluvy o prístupe jasne obchádza Zákon o energetike a smeruje k popieraniu záväznej právnej úpravy v oblasti energetiky. Nie je prípustné, aby žalovaný ignoroval právnu úpravu verejnoprávneho charakteru a zároveň umelo konštruoval právne vzťahy týkajúce sa prístupu do distribučnej sústavy. Takéto správanie považuje nie len za absurdné, ale s prihliadnutím na citlivosť úpravy regulovaných vzťahov v elektroenergetike, taktiež za všeobecne nebezpečné. Pre platnosť zmluvy je nevyhnutné, aby jej predmet bol právne a fakticky možný a dovolený. Možnosťou predmetu zmluvy sa rozumie objektívna možnosť jeho reálneho splnenia.
Zmluva, ktorej plnenie je v čase jej uzavretia objektívne nemožné, je absolútne neplatná. Pre posúdenie možnosti predmetu plnenia Zmluvy o prístupe je nevyhnutné určiť, čo sa rozumie pod ,,prístupom do distribučnej sústavy“. Opätovne poukázal na ust. § 2 písm. a) bodu 12.2. Zákona o energetike a uviedol, že je nutné konštatovať, že samotný prístup, a teda Zmluvu o prístupe je potrebné spájať s distribúciou elektriny. Prístup sám v sebe obsahuje možnosť využívať distribučnú sústavu na distribúciu. Inými slovami, poskytnutie prístupu bez distribúcie nie je možné, nakoľko umožnenie distribúcie je imanentnou súčasťou prístupu ako takého. Predmet plnenia je v Zmluve o prístupe vymedzený ako umožnenie prístupu užívateľa do regionálnej distribučnej sústavy v zmluvne dohodnutom rozsahu, avšak v tejto zmluve absentuje oprávnenie žalobcu distribuovať elektrinu. V nadväznosti na uvedené je zrejmé, že na základe Zmluvy o prístupe nebolo fakticky možné žalobcovi poskytnúť prístup do distribučnej sústavy, nakoľko prístup bez možnosti distribúcie nie je možný. Uvedené pre to predstavuje faktickú nemožnosť plnenia. Zdôraznil, že aj keby na základe Zmluvy o prístupe bolo možné fakticky umožniť prístup do distribučnej sústavy, tento postup by bol v rozpore s právnou úpravou prístupu ako takého, čo predstavuje právnu nemožnosť plnenia. Podotkol, že Zákon o podpore OZE ani neumožňuje žalobcovi, aby vyrobenú elektrinu dodával iným osobám ako je žalovaný. Žalobca je tak zo zákona povinný vyrobenú elektrinu odovzdať priamo žalovanému v mieste pripojenia a teda zo zákona nemôže využívať distribučnú sústavu žalovaného. V zmysle vyššie uvedeného mal za to, že plnenie zo Zmluvy o prístupe bolo v čase uzatvorenia Zmluvy o prístupe fakticky aj právne nemožné, čo má za následok absolútnu neplatnosť Zmluvy o prístupe. Uviedol tiež, že pre platnosť zmluvy je nevyhnutné, aby nebola utvorená v omyle vo vôli, a teda aby nedošlo k uzatvoreniu zmluvy na základe nesprávnej alebo nedostatočnej predstavy osoby o rozhodnej skutočnosti, ktorá ju viedla k uzatvoreniu právneho úkonu. Právny úkon je uzatvorený v omyle vtedy, ak je omyl podstatný. O podstatnom omyle možno hovoriť vtedy, ak: a) omyl vychádzal zo skutočnosti, ktorá je pre právny úkon rozhodujúca a bez tejto skutočnosti by k právnemu úkonu nedošlo a b) osoba, ktorej bol uzatvorený právny úkon určený (žalovaný) takýto omyl vyvolala, alebo o ňom aspoň musela vedieť. Žalobca uviedol, že Zmluvu o prístupe vypracoval žalovaný a žalobca nijako do procesu tvorby tejto zmluvy nemohol vstupovať. Žalovaný zaslal žalobcovi návrh tejto zmluvy spolu so sprievodným listom, ktorým žalobcu presviedčal o nevyhnutnosti uzatvorenia Zmluvy o prístupe (ďalej len ,,Sprievodný list“). Práve znenie Sprievodného listu bolo rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá viedla žalobcu k uzavretiu Zmluvy o prístupe a bez tohto Sprievodného listu by k uzatvoreniu Zmluvy o prístupe vôbec nedošlo. V Sprievodnom liste žalovaný upozorňuje žalobcu na to, že s ním ešte nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe a s odkazom na príslušné právne predpisy uvádza, že túto zmluvu je povinný uzatvoriť. Podľa Sprievodného listu ,,Zmluva o prístupe sa uzatvára aj v prípade, ak užívateľ nedodáva elektrinu do regionálnej distribučnej sústavy a zároveň aj v prípade, ak užívateľovi nevzniká povinnosť u zmysle cenovej vyhlášky URSO uhradiť tarifu za prístup do sústavy.“ Podotkol, že žalovaný sa špecializuje na prevádzkovanie regionálnej distribučnej sústavy a nie je možné konštatovať, žeby k takémuto zavádzaniu pristúpil z dôvodu nevedomosti. Žalovaný úmyselne spôsobil omyl u žalobcu a pod zámienkou existencie povinnosti uzatvoriť zmluvu prinútil žalobcu k tomuto kroku. Tvrdil, že žalobca nemal žiaden iný dôvod uzatvoriť Zmluvu o prístupe ako ten, že to vyžaduje od neho prevádzkovateľ distribučnej sústavy, ktorý sa zároveň odvoláva na právnu úpravu. Žalobca tak na základe nepravdivých tvrdení o tom, že Zmluva o prístupe sa musí uzatvárať za každých okolností nadobudol legitímny dojem, že uzatvorenie danej zmluvy je jeho zákonnou povinnosťou. Opätovne zdôraznil, že prístup do distribučnej sústavy nikdy nevyužíval, ani ho nepotreboval využívať. Tvrdil tiež, že Zmluva o prístupe bola uzavretá aj v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko: a) žalobcovi bol so zmluvou doručený zavádzajúci Sprievodný list, ktorý žalobcu účelovo navádzal k uzatvoreniu Zmluvy o prístupe, b) Sprievodný list, ktorý pripravil a zaslal žalovaný uviedol žalobcu do omylu ohľadom povinnosti uzavrieť Zmluvu o prístupe, c) žalobca by Zmluvu o prístupe pri objektívnom posúdení okolností nikdy neuzavrel, nakoľko bola preňho maximálne nevýhodná, d) žalovaný svojim postupom sledoval len zabezpečenie finančného prospechu na úkor žalobcu, resp. uzatvoriť účelovú zmluvu, ktorá žalobcovi nič neprinesie, na druhej strane ho len výslovne zaviaže uhrádzať platbu za niečo, čo nepotrebuje, nevyužíva a ani využívať nemôže.
3.Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 05.06.2017 žiadal žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Uviedol, že žalobcom uplatnené nároky neuznáva v plnom rozsahu. Nesúhlasil s argumentáciou žalobcu a jeho nárokmi uvedenými v žalobe, a to z dôvodu, že žalobcovi na ním uplatnenú pohľadávku nevznikol právny nárok. Mal za to, že žalobcom uplatnený nárok na vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy je nedôvodný a nemá oporu v platných právnych predpisoch. V období za ktoré si žalobca uplatňuje vrátenie platieb, t. j. v období od roku začiatku roka 2014 do 31.12.2015 bol žalobca povinný platbu za prístup do sústavy platiť z dôvodu, že distribučnú sústavu plnohodnotne užíval, pričom táto platba za prístup mu bola zo strany žalovanému fakturovaná v súlade so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Na úhradu platieb za prístup do distribučnej sústavy sa žalobca navyše zaviazal v „Zmluve o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto", ktorú uzatvoril so žalovaným dňa 19.03.2014. 3A.V danej súvislosti upriamil pozornosť na ďalej uvedené legislatívne definície a aplikáciu jednotlivých prameňov práva na úseku energetiky, ktoré preukazujú, že tvrdenia žalobcu nemajú oporu v právnych predpisoch a nárok žalobcu je nedôvodný. Predovšetkým je potrebné ustáliť, že žalobca je obchodnou spoločnosťou, ktorej hlavným predmetom podnikania je výroba a dodávka elektriny z obnoviteľných zdrojov energie výrobným zariadením s celkovým inštalovaným výkonom do 1 MW, ktoré je pripojené do distribučnej sústavy žalovaného v rámci maximálnej rezervovanej kapacity pripojenia vo výške 990 kW. Pripojenie žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného nie je medzi stranami sporné. Žalovaný má postavenie prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy podľa zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike (Zákon o energetike), tento vykonáva svoju činnosť na základe povolenia vydaného Úradom pre reguláciu sieťových odvetví č. 2007E 0257 na území Košického, Prešovského a časti Banskobystrického kraja. K tomu, aby mohol žalovaný vyrobenú elektrinu predávať, t. j. vykonávať predmet svojej podnikateľskej činnosti, musí byť pre neho zabezpečený odber takto vyrobenej elektriny do distribučnej sústavy v súlade v technickými možnosťami a stavom pripravenosti distribučnej sústavy, ktorá činnosť sa realizuje v rámci prístupu do distribučnej sústavy. Zo všeobecnej definície prístupu do distribučnej sústavy obsiahnutej v § 2 ods. 1 písm. a) bod 12.2 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Zákon o energetike) vyplýva, že „prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity." Ak by žalobca prístup do distribučnej sústavy pre dodávku ním vyrobenej elektriny nevyužíval, možnosť tohto prístupu by žalovaný ani nezabezpečoval a hlavne neudržiaval. V uvedenom prípade by žalovaný nezabezpečoval stálu schopnosť sústavy odobrať od výrobcu ním dodanú elektrinu v rámci maximálnej rezervovanej kapacity, bez oh ľadu na to, vakom objeme bude reálne elektrina zo strany žalobcu do sústavy dodaná. Výsledkom takéhoto postupu by bola nemožnosť žalovaného dodávať ním vyrobenú elektrinu, čo by spôsobilo nemožnosť realizácie kľúčového práva žalovaného a jeho záujmu, ktorým je dosiahnutie peňažnej odplaty za dodanú elektrinu. Uvedený záver má oporu aj v Európskej legislatíve, kde už úvodné ustanovenia smernice č. 2009/72/ES predpokladajú, že prednostný alebo garantovaný prístup elektriny z obnoviteľných zdrojov energie je dôležitý na integráciu obnoviteľných zdrojov energie do vnútorného trhu s elektrickou energie. Smernica č. 2009/72/ ES rozlišuje medzi prednostným a garantovaným prístupom, pričom bod 60 preambuly stanovuje, že „Prednostný prístup do sústavy zaručuje pripojeným výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, že budú môcť predávať a prenášať elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie v súlade s pravidlami pripojenia, vždy keď bude daný zdroj k dispozícii. Ak sa elektrina z obnoviteľných zdrojov energie integruje na krátkodobý (spotový) trh, garantovaný prístup zabezpečí, že všetka predaná a podporovaná elektrina získa prístup do sústavy, čím sa umožní využitie maximálneho množstva elektriny z obnoviteľných zdrojov energie zo zariadení pripojených do sústavy. Pre členské štáty z tohto však nevyplýva žiadna povinnosť podporovať alebo zavádzať povinnosť nakupovať energiu z obnoviteľných zdrojov energie. V iných systémoch sa pre elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie stanovuje pevná cena, zvyčajne v kombinácii s povinnosťou nákupu pre prevádzkovateľa systému. V takom prípade Je už prednostný prístup udelený." Ďalej poukázal na článok 16 bod 2 písm. b) smernice č. 2009/72/ES, podľa ktorého sú členské štáty povinné poskytnúť buď prednostný prístup alebo garantovaný prístup elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie do sústavy, a to na základe transparentných a nediskriminačných kritérií vymedzených príslušnými vnútroštátnymi orgánmi. Výber a spôsob zabezpečenia konkrétneho druhu prístupu do distribučnej sústavy pre výrobcov z obnoviteľných zdrojov energie je už ponechaný na uvážení jednotlivých členských štátov. Je nepochybné, že Európska únia považuje podporu obnoviteľných zdrojov energie za jednu z kľúčových oblastí hospodárstva, v ktorej je nevyhnuté, aby všetky členské štáty prijali opatrenia potrebné na t o, aby sa zaviedol minimálny štandard právnej regulácie tohto odvetvia v celej únii. Na tento účel sú členské štáty povinné prijať vhodné opatrenia na rozvoj infraštruktúry prenosovej a distribučnej sústavy s cieľom umožniť bezpečnú prevádzku elektrizačnej sústavy a prispôsobiť ju ďalšiemu rozvoju výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. V podmienkach Slovenskej republiky je podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie upravená v osobitnom právnom predpise, ktorým je zákon č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov („Zákon o OZE"). Podľa § 3 ods. 1 písm. a) bod 2 Zákona o OZE sa „podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou zabezpečuje prednostným prístupom do sústavy". Prednostným prístupom je realizované právo výrobcu na prenos, distribúciu a najmä dodávku elektriny. Na vyššie uvedenú formu
podpory nadväzuje ustanovenie § 3 ods. 1 písm. b) Zákona o OZE, podľa ktorého sa „podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou zabezpečuje odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty". Zákon o OZE umožňuje, aby prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy takýmto odberom elektriny poveril aj tretiu osoby. V danej súvislosti je dôležité poznamenať, že cenou elektriny na straty sa rozumie aritmetický priemer cien elektriny na účely pokrytia strát všetkých prevádzkovateľov regionálnych distribučných sústavy, pričom výška tejto ceny je určovaná Úradom pre reguláciu sieťových odvetví ako pevná cena. Z vyššie uvedených ustanovení jednoznačne vyplýva, že systém podpory v podmienkach Slovenskej republiky zaručuje pre výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie ako jednu z foriem podpory pevne stanovenú cenu za dodanú elektrinu, a to navyše v kombinácii s povinnosťou jej výkupu pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy alebo ním poverenej osoby. Ako vyplýva aj z vyššie citovaných ustanovení smernice č. 2009/72/ES, tak táto skutočnosť sama o sebe odôvodňuje nespochybniteľný záver, že v tomto prípade má výrobca udelený prednostný prístup do distribučnej sústavy, inými slovami v prípade, ak výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov využíva ako formu podpory odber elektriny za cenu elektriny na strany v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b), takýto výrobca využíva a má zabezpečený prístup do distribučnej sústavy. V opačnom prípade by výrobca elektriny nemohol vyrobenú elektrinu do sústavy dodávať a vykonávať tak svoju podnikateľskú činnosť. Žalovaný mal za to, že uvedený záver plne zodpovedá aj pojmovému vymedzeniu prístupu do distribučnej sústavy, tak ako ho definoval Ústavný súd SR v rozhodnutí č. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22.06.2016, ktorý prístupom do distribučnej sústavy rozumie právo „vpúšťať" do distribučnej sústavy ním (pozn. výrobcom elektriny) vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu. Obdobne je pojem prístup do sústavy definovaný v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie v spojení so stanoviskom generálnej advokátky (prejudiciálne konanie vo veci C-239/07 v súvislosti s návrhom vo veci Lietuvos Respublikos Konstitucinis Teismas - Litva), v zmysle ktorej pojem prístup do sústavy zahŕňa právo využívať sústavu na prepravu elektrickej energie alebo na jej odber za úplatu. V zmysle predmetného rozhodnutia majú pojmy ,,prístup“ a ,,pripojenie“ rôzne významy. Pojem ,,prístup“ sa spája s dodávkou elektrickej energie a zahŕňa predovšetkým kvalitu, pravidelnosť a náklady služby‚ pričom sa často používa so zabezpečením nediskriminačných taríf. Na druhej strane ,,pripojenie“ sa skôr používa v technickej oblasti a týka sa fyzického spojenia so sústavou. 3B.O neodôvodnenosti podanej žaloby svedčí najlepšie skutočnosť, že medzi žalobcom a žalovaným existuje právny vzťah založený na základe Zmluvy o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto (Zmluva o prístupe), ktorá bola uzatvorená dňa 14.01.2014. Uzavretím tejto zmluvy, tak došlo k zosúladeniu faktického stavu s právnym stavom užívania distribučnej sústavy zo strany výrobcu elektriny, čím došlo medzi zmluvnými stranami k zabezpečeniu právnej istoty vo vzťahu k platbám za prístup do distribučnej sústavy. Zmluva o prístupe bola uzatvorená slobodne a vážne, jej obsah bol určitý a zrozumiteľný, čo zmluvné strany potvrdili svojimi podpismi na Zmluve o prístupe. Zmluva o prístupe plne korešponduje s jej účelom, a to zabezpečením prístupu do distribučnej sústavy pre výrobcu elektriny v rozsahu dohodnutej distribučnej kapacity odovzdávacieho miesta. Predmet Zmluvy o prístupe plne korešponduje so všeobecnou definíciou prístupu do distribučnej sústavy obsiahnutej v § 2 ods. 1 písm. a) bod 12.2 Zákona o energetike, z ktorej vyplýva, že ,,prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity“. Zmluva o prístupe uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným spĺňa všetky formálne aj obsahované náležitosti podľa všeobecne záväzných právnych predpisov. Žalovaný preto nevidí žiaden dôvod na vyslovenie akýchkoľvek pochybností týkajúcich sa jej platnosti. K tvrdeniu žalobcu, že Zmluva o prístupe uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným nezodpovedá zmluvným typom podľa ustanovenia § 26 Zákona o energetike, uviedol, že zoznam zmlúv uvedených v predmetnom ustanovení nie je taxatívny. Ustanovenie § 26 Zákona o energetike obsahuje základné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou, pričom pojem „základné“, treba vykladať v zmysle exemplifikatívnej enumerácie, čo umožňuje účastníkom trhu s elektrinou uzatvárať aj iné typy zmlúv nad rámec tých, ktoré sú uvedené v predmetnom ustanovení. Skutočnosť, že Zmluva o prístupe uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným nemá vo svojom predmete explicitne spomenutú distribúciu elektriny preto nemôže obstáť ako argument vedúci k vysloveniu neplatnosti predmetnej zmluvy. Navyše žalovaný žalobcovi nikdy žiadnu distribúciu elektriny ani neúčtoval, ktorá skutočnosť nie je medzi stranami sporu nijako sporná. Tvrdenia žalobcu, že Zmluva o prístupe odporuje resp. obchádza zákon považuje za účelové konštrukcie a prístup žalobcu k obsahovým náležitostiam zmluvy o prístupe za príliš formalistický. V tejto súvislosti upriamuje pozornosť na judikatúru Ústavného súdu (napr. I. ÚS 243/07, I. ÚS 242/07, IV. ÚS 15/2014), kde Ústavný súd opakovane pripomína, že prílišný právny formalizmus a prehnané
nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 625/03 zo 14. apríla 2005). Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná, je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy (k tomu napríklad I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 340/2012). Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné opravy (vrátane noriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 1735/07, I. ÚS 26/2010). Čo sa týka názoru žalobcu, že Zmluva o prístupe bola s ním uzavretá v omyle a v rozpore s dobrými mravmi považuje taktiež za účelovo vykonštruované, nakoľko podľa jeho názoru žalobca uvedené tvrdenia nijako nepreukázal. Zo samotného sprievodného listu k Zmluve o prístupe nevyplýva žiadny nátlak na žalobcu ako výrobcu elektriny, ale len oznámenie o aktuálnom stave a potrebe zosúladenia faktické ho stavu s právnym stavom, t. j. zmluvne zabezpečiť pre výrobcu elektriny prístup do distribučnej sústavy z dôvodu, že distribučnú sústavu žalobca preukázateľne využíva. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že medzi žalobcom a žalovaným nie je sporné, že žalobca dodáva elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného v rámci dohodnutej rezervovanej kapacity. Uvedená skutočnosť je navyše zachytená aj na zmluvnom podklade, ktorým je Zmluva o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku zo dňa 19.11.2014 (Zmluva o podpore) uzatvorená medzi žalobcom, žalovaným a spoločnosťou Východoslovenská energetika a.s. (Odberateľ). Podľa predmetu tejto zmluvy sa žalobca zaviazal dodávať elektrinu Odberateľovi v súlade s ustanovením § 3 ods. 1 písm. b) Zákona o OZE, za čo sa mu Odberateľ zaviazal platiť cenu v súlade s ustanoveniami predmetnej zmluvy. Je zrejmé, že bez využitia distribučnej sústavy žalovaného by sa tento obchodnoprávny vzťah medzí žalobcom a treťou osobou nemohol realizovať. Vôľa žalobcu realizovať svoje právo na prístup do distribučnej sústavy ako aj vôľa využívať distribučnú sústavu žalovaného bola preto nesporne opätovne potvrdená aj v Zmluve o podpore tým, že sa žalobca zaviazal dodávať elektrinu pre Odberateľa a Odberateľ sa zaviazal ním vyrobenú elektrinu odoberať, pričom nemožno poprieť, že tento vzťah sa realizuje na úrovni distribučnej sústavy. Zmluva o prístupe, ktorou sa medzi žalobcom a žalovaným dohodli podmienky pre užívanie distribučnej sústavy, predstavuje základné východisko pre ďalšie vzťahy týkajúce sa výroby elektriny vyrobenej vo výrobnom zariadení žalobcu a jej následnej dodávky do distribučnej sústavy žalovaného. Uviedol, že bez zabezpečenia prístupu do distribučnej sústavy by žalovaný nemohol realizovať svoj primárny cieľ, ktorým je dodávať ním vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného, čo by spôsobilo nemožnosť dosiahnutia peňažnej odplaty za dodanú elektrinu. Rozsah a spôsob finančného plnenia za dodanú elektrinu si žalobca, žalovaný a Odberateľ dohodli v Zmluve o podpore. Bez zabezpečenia prístupu do distribučnej sústavy by uzatvorenie Zmluvy o podpore teda nemalo žiadny praktický význam, lebo výrobca elektriny by vyrobenú elektrinu ako komoditu nemal ako predávať. V kontexte skutočností, že žalobca svoje právo na prístup do distribučnej sústavy preukázateľne využíva je možné konštatovať, že uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy pre účely samotnej dodávky elektriny do distribučnej sústavy a naplnenia celej škály podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie je pre žalobcu nevyhnutnou potrebou. Reálne užívanie distribučnej sústavy a prístupu do distribučnej sústavy, bez uzatvorenia relevantných zmlúv by bolo možné považovať za užívanie cudzej vecí bez právneho dôvodu, t. j. za bezdôvodné obohatenie v zmysle ustanovenia § 451 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Poukázal na ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka a napríklad na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 24.06.2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Odo/88/2006, v ktorom súd konštatoval, že „užívanie cudzej veci bez zmluvy o nájme, prípadne bez iného právneho titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec predstavuje typický príklad plnenia bez právneho dôvodu. V tomto prípade vzniká majetkový prospech tomu, kto realizuje užívateľské oprávnenie bez toho, že by sa jeho majetkový stav zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom, ktorý zakladá užívateľské právo k veci.“ Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností možno spoľahlivo konštatovať, že žalobca ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie využíva prístup do distribučnej sústavy, ktorý pre neho v rámci maximálnej rezervovanej kapacity zabezpečuje žalovaný. Zmluva o prístupe uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným spĺňa všetky obsahové aj formálne náležitosti.
3C.Akékoľvek tvrdenie žalobcu o nepotrebnosti prístupu do distribučnej sústavy a jeho reálnom nevyužívaní je zavádzaním, ale tiež správaním sa na trhu s elektrinou spôsobom na úkor iných účastníkov trhu, využívajúc pripravenosť distribučnej sústavy a jej kapacitu pre svoj vlastný prospech. Jediným účelom týchto tvrdení zo strany žalobcu je snaha o dosiahnutie využívania distribučnej sústavy pre svoj prospech bez primeraného príspevku na jej stabilné udržiavanie. Užívanie prístupu do distribučnej sústavy bez platenia platby za prístup do distribučnej sústavy by potom bolo možné považovať za obohacovanie sa žalobcu na úkor žalovaného, čím by žalobca získal neoprávnený majetkový prospech. Samotná existencia poplatku za prístup do distribučnej sústavy má oporu aj v európskej legislatíve, pričom takýto poplatok už existuje aj v rámci iných členských štátov Európskej únie. Už úvodné ustanovenia smernice č. 2009/72/ES predpokladajú v bode 32 preambuly existenciu systémového poplatku za prístup do distribučnej sústavy, keď odporúčajú členským štátom prijať ďalšie opatrenia na zabezpečenie transparentných a nediskriminačných taríf za prístup do sústavy, pričom zároveň zdôrazňujú, že tieto tarify by sa mali uplatňovať voči všetkým užívateľom sústavy na nediskriminačnom základe. V článku 2 bodu 18 smernice č. 2009/72/ES sa uvádza definícia užívateľa sústavy, pričom tento pojem bol predmetom prevzatia do právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do ustanovenia § 3 písm. b) bodu 15 Zákona o energetike, kedy užívateľom sústavy je osoba, ktorá elektrinu dodáva alebo elektrinu odoberá prostredníctvom prenosovej sústavy alebo distribučnej sústavy alebo má s prevádzkovateľom prenosovej sústavy alebo distribučnej sústavy zmluvný vzťah. Z uvedeného vyplýva, že užívateľom sústavy je nielen ten kto elektrinu zo sústavy odoberá, teda odberateľ elektriny ale aj ten, kto elektrinu do sústavy dodáva, teda samotný výrobca elektriny. Platbu za prístup do distribučnej sústavy je vo svojej podstate potrebné chápať ako poplatok za umožnenie prístupu výrobcu do sústavy a zabezpečenie stálej schopnosti sústavy odobrať od výrobcu ním dodanú elektrinu v dohodnutom objeme, bez ohľadu na to, v akom objeme bude reálne elektrina zo strany výrobcu do sústavy dodaná. Žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy je teda povinný permanentne zabezpečovať stabilitu distribučnej sústavy a jej schopnosť kedykoľvek odobrať objem elektriny zodpovedajúci plnému inštalovanému výkonu zariadenia výrobcu v rozsahu dohodnutej kapacity. Žalobca si návrhom na vydanie platobného rozkazu uplatňuje vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy za obdobie od 01.01.2014 do 31.12.2015. Vtom čase bola platná a účinná vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z. z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike (Vyhláška). Poukázal na ust. § 26 ods. 3 vyhl. č. 221/2013 Z.z.. Ako reakcia na nesúhlas niektorých výrobcov elektriny bol skupinou poslancov Národnej rady Slovenskej republiky podaný dňa 12.03.2014 na Ústavný súd SR návrh na vyslovenie nesúladu ustanovení § 26 ods. 23, 24, 25 a 26 a § 29 ods. 13 vyhlášky č. 221/2013 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1 a 3, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 30 ods. 1; čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 59 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky; čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; § 3 ods. 1 a 6 a § 6 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinne] kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov; § 2 písm. a) bodom 12, § 26 ods. 5 a § 27 ods. 1 a 2 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov; § 3, § 11 ods. 1, § 12 ods. 1 a § 40 ods. 1 zákona č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov a § 2 ods. 1, § 3 ods. 2 a § 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov, ktorá vec bola na Ústavnom súde Slovenskej republiky vedená pod sp. zn.: PL. ÚS17/2014. Ústavný súd Slovenskej republiky o vyššie uvedenom návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu dotknutých ustanovení vyhlášky č. 221/2013 Z. z. s právnymi predpismi vyššej právnej sily, po prerokovaní predmetnej právnej veci na verejnom zasadnutí konanom dňa 22.06.2016 rozhodol nálezom, ktorým vyslovil, že ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny" vyhlášky č. 221/2013 Z. z., nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s či. 1 ods. 1, či. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a či. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s či. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom vo zvyšnej časti predmetnému návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky zo dňa 12.03.2014 nevyhovel. V súvislosti so závermi nálezu Ústavného súdu SR je dôležité zdôrazniť, že samotná existencia poplatku za prístup do sústavy nebola zo strany Ústavného súdu spochybnená, pričom okrem samotnej existencie poplatku za prístup do sústavy nebol zo strany Ústavného súdu SR spochybnený ani spôsob jeho výpočtu, ako ani jeho výška. Zo strany Ústavného súdu SR bolo ďalej potvrdené, že poplatok za prístup do sústavy podlieha regulácii a nepôsobí retroaktívne. Predmetným nálezom Ústavného súdu SR nebola spochybnená právomoc Úradu pre reguláciu sieťových odvetví
upraviť otázky súvisiace s výškou poplatku za prístup do distribučnej sústavy, spôsobu jeho výpočtu a podmienok jeho výberu. Ústavný súd nevyslovil žiadny záver alebo názor o diskriminačnom charaktere poplatku za prístup do distribučnej sústavy. Ústavný súd SR vo svojom náleze konštatuje, že na strane Úradu pre reguláciu sieťových odvetví absentuje zákonné zmocnenie vyplývajúce z primárnej legislatívy na vydanie všeobecne záväzného predpisu zaväzujúceho výrobcov elektriny na platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, ak títo nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe. Na druhej strane je však podľa žalovaného potrebné konštatovať, že nález Ústavného súdu SR neobsahuje právny názor týkajúci sa vzniku právneho vzťahu prístupu výrobcu elektriny do distribučnej sústavy. Nález Ústavného súdu SR sa nevenuje vecnej a technickej stránke prístupu do sústavy a ani skutočnosti, či samotný prístup je alebo nie je reálnou potrebou výrobcu elektriny, resp. či výrobca elektriny prístup do sústavy využíva a za akých podmienok. Tvrdenia výrobcov elektriny, že prístup do sústavy nevyužívajú, nález Ústavného súdu SR nepodporil. Ústavný súd sa nevyjadril ani k otázke, či povinnosti platby za prístup do distribučnej sústavy sa vzťahujú na tých výrobcov, ktorí nemajú uzatvorenú písomnú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, ale službu prístupu do distribučnej sústavy reálne využívajú. Žalovaný je toho názoru, že konštrukcia nálezu Ústavného súdu SR v žiadnom prípade nevyvracia vznik platobnej povinnosti pre výrobcov elektriny, ktorí prístup do distribučnej sústavy reálne a preukázateľne využívajú. Opačný záver by totiž viedol k obohacovaniu sa na úkor žalovaného a vzniku neoprávneného majetkového prospechu na strane žalobcu. Výrobca elektriny, ktorý by zvláštnej vôle nevyužil svoje právo na uzatvorenie zmluvy o prístupe do sústavy, hoci prístup do sústavy reálne využíva, vlastným konaním resp. nečinnosťou spôsobuje stav, keď jeho prístup do sústavy nie je v súlade so zákonom. Žalobca popiera, že službu prístupu do distribučnej sústavy využíva, a to napriek tomu, že dodáva elektrinu do distribučnej sústavy, za čo mu je poskytovaná podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Takúto konštrukciu považuje žalovaný za neudržateľnú a v rozpore s právnym poriadkom. Pokiaľ chce totiž žalobca dodávať vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy, musí mať zabezpečený prístup do sústavy v rozsahu pre tento účel potrebnej distribučnej kapacity, ktorú mu vytvorí prevádzkovateľ distribučnej sústavy. Žalovaný fakturoval žalobcovi platbu za prístup do distribučnej sústavy z dôvodu, že tento ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie službu prístupu do distribučnej sústavy reálne a preukázateľne využíval. Platba za prístup do distribučnej sústavy bola žalovanému fakturovaná spôsobom a vo výške stanovenej všeobecne záväzným právnymi predpisom, ktorý vydal Úrad pre reguláciu sieťových odvetví. Výška platby za prístup do distribučnej sústavy ani spôsob jej platby nebol zo strany Ústavného súdu SR nijako spochybnený. 3D.Odhliadnuc od vyššie uvedeného, žalovaný poukázal na skutočnosť, že z faktúr, ktoré boli žalobcom predložené do spisu je zrejmé, že sa jedná o faktúry za prístup do distribučnej sústavy vystavené výhradne za rok 2014 a 2015. Žalobca nijako nespochybňuje, že faktúry vystavené žalovaným zaplatil z dôvodu, že mu to vyplývalo z vtedy platného a účinného všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým bola Vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Žalovaný predmetné faktúry vystavil v súlade s ustanovením § 26 ods. 23 Vyhlášky, ktorú skutočnosť žalobca taktiež nenamieta. Žalovaný vystavením predmetných faktúr za umožnenie prístupu žalobcovi do svojej regionálnej distribučnej sústavy v roku 2014 a 2015 postupoval výlučne v súlade splatnými a účinnými ustanoveniami Vyhlášky, nekonal v rozpore s nimi, neobchádzal ich a v plnom rozsahu ich dodržiaval. Ustanovenie Vyhlášky v časti „to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú o zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny." bolo nálezom Ústavného súdu SR vyhlásené za neústavné dňa 22.06.2016. Následne bolo dňa 21.07.2016 rozhodnutie Ústavného súdu publikované v Zbierke zákonov, čím sa stalo všeobecne záväzným. Nález Ústavného súdu SR vydaný v konaní o súlade právnych predpisov nadobúda okamžité účinky vyhlásením v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, v dôsledku čoho právne predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia, o ktorých Ústavný súd SR rozhodol, že nie sú v súlade s Ústavou SR, ústavnými zákonmi alebo s medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas Národná rada SR a ktoré bolí ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, strácajú svoju účinnosť a teda týmto momentom sa zastavuje ich aplikácia a tieto už nemajú žiadne právne účinky. V zmysle vyššie uvedeného, ak aj boli Ústavným súdom SR v konaní o súlade právnych predpisov príslušné ustanovenia Vyhlášky vyhlásené za nesúladné s Ústavou SR, tieto boli až do momentu uverejnenia nálezu Ústavného súdu SR o jeho nesúlade s Ústavou SR v platnosti a účinnosti, a teda až do tohto momentu boli pre všetky subjekty, a teda aj strany tohto sporu záväzné a až po tomto momente by stratili do budúcna svoju účinnosť a subjekty by sa nimi vo svojich ďalších konaniach nemohli riadiť a aplikovať ich na svoje právne vzťahy. O budúcich hmotnoprávnych účinkoch nálezu Ústavného súdu SR o nesúlade právnych predpisov svedči aj skutočnosť, že orgánom, ktoré napadnutý právny predpis vydali, je v zmysle čl. 125 ods. 3 Ústavy SR uložená povinnosť do šiestich (6) mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia Ústavného
súdu SR uviesť ich do súladu s Ústavou SR, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, pričom v zmysle § 41a ods. 2 zákona o Ústavnom súde SR sú takéto orgány viazané právnym názorom Ústavného súdu SR vysloveným v jeho náleze. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú svoju platnosť po šiestich (6) mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, z čoho je zrejmé, že napadnutý právny predpis neprestáva byť súčasťou právneho poriadku automaticky vyhlásením jeho nesúladu s Ústavou SR Ústavným súdom SR v rámci abstraktnej kontroly zákonnosti, ale až po splnení ďalšej zákonom stanovenej podmienky. Žalovaný mal za to, že od momentu nadobudnutia účinnosti napadnutých ustanovení Vyhlášky po ich uverejnení v Zbierke zákonov Slovenskej republiky až do momentu uverejnenia nálezu Ústavného súdu SR o nesúlade napadnutého ustanovení Vyhlášky, bolo napadnuté ustanovenie riadnou súčasť právneho poriadku a spolu so všetkými následkami predmetnými ustanoveniami predpokladanými, sú tieto pre všetkých výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov, všetkých prevádzkovateľov distribučných sústav ako aj pre všetky orgány štátnej moci záväzné, a teda právne vzťahy medzi jednotlivými subjektmi vrátane všetkých práv a povinností jednotlivých subjektov na úseku obnoviteľných zdrojov energie týkajúce sa uvedeného medziobdobia musia byť napadnutým ustanoveniam Vyhlášky, ktoré boli v danom čase platné a účinné, podriadené. Účinnosť napadnutých ustanovení Vyhlášky trvá až do momentu, pokiaľ do nich nebude zasiahnuté nálezom Ústavného súdu SR a vyslovením jeho nesúladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily, a teda napadnuté ustanovenia Vyhlášky nemôžu stratiť účinnosť skôr ako do nich bolo zasiahnuté ústavne predvídaným spôsobom, vzhľadom k čomu má žalovaný za to, že účinky prípadného nálezu Ústavného súdu SR o nesúlade napadnutých ustanovení Vyhlášky môžu byť vždy iba do budúcnosti ex nunc. Je nevyhnutné, aby prvostupňový súd pri svojej rozhodovacej činnosti rešpektoval princíp právnej istoty a právnej stability účastníkov konania a ich legitímnych očakávaní zakotvený v čl. 1 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR, ktorý patrí k imanentným znakom právneho štátu, a ktorého súčasťou je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. Žalovaný zdôraznil, že v podmienkach demokratického štátu je jednoznačne aplikovateľný názor, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie do minulosti, pretože v prípade ich spätného pôsobenia by sa vážne narušila požiadavka na ich bezrozpornosť a všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť), čím by nevyhnutne dochádzalo k situácii, že konanie toho, kto postupuje podľa platného a účinného práva, by mohlo byť následne dodatočnou zmenou predmetnej právnej normy resp. jej zrušením vyhlásené za protiprávne resp. neúčinné. Vyššie uvedené by malo za následok, že jednotlivé subjekty práva by nemali istotu, či ich konanie podľa platného a účinného práva v dobe, kedy k nemu došlo, nebude neskoršie (po zmene alebo zrušení právneho predpisu činnosťou Národnej rady Slovenskej republiky, iného orgánu verejnej moci alebo v dôsledku abstraktnej kontroly zákonnosti a ústavnosti činnosťou Ústavného súdu SR) ex tunc posudzované ako protiprávne alebo právne neúčinné, s vylúčením ochrany nimi riadne nadobudnutých práv v minulosti v súlade s v danom čase platnou a účinnou právnou úpravou. Ústavný súd SR pri posudzovaní a hodnotení spätnej pôsobnosti právnych predpisov (ich ustanovení) jednoznačne vychádza zo zásady prezentovanej plénom Ústavného súdu SR v uznesení sp.zn.: PL. ÚS 36/95, že „ten, kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho ustanovenie), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný." Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn.: IV. ÚS 481/2011 „prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci." V súlade so zákazom retroaktivity je nevyhnutné, aby platnosť určitého prameňa práva predchádzala jeho účinnosť, čo znamená, že účinnosť akejkoľvek právnej normy, bez ohľadu na to, či je táto obsiahnutá vo všeobecne záväznom právnom predpise alebo rozhodnutí Ústavného súdu SR, nemôže nastať skôr ako sa táto stala súčasťou právneho poriadku, teda skôr ako bola uverejnená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Vzhľadom na zákaz retroaktivity právnych noriem a princíp právnej stability a právnej istoty máme za to, že Ústava SR neumožňuje priznať pôsobnosť následkom predpokladaným normami obsiahnutými v náleze Ústavného súdu SR o prípadnom nesúlade právnych predpisov ako prameňom práva, na obdobie, keď takýto prameň práva a ním predpokladaná právna úprava ešte neboli v platnosti a neboli záväzné. Právna istota spoločnosti je dôležitou súčasťou princípu právneho štátu. Je to taká všeobecná základná hodnota právneho poriadku, až sa niekedy kladie na jednu úroveň so spravodlivosťou. Odborná teória pod pojmom právna Istota chápe „politické zriadenie, v ktorom sa človek môže spoľahnúť na právo, kde právo je predvídateľné". Inými slovami je to princíp dôvery v právo. Predpoklady takejto dôvery sa vzťahujú na obsahovú i formálnu kvalitu práva, na tvorbu, na kvalitu jeho aplikácie a realizácie, ktoré zabezpečia, že právo bude zachované. Sem patrí aj ochrana dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je aj zákaz retroaktívneho pôsobenia
právnych predpisov. V štáte, kde vládnu zákony a nie subjektívne predstavy ľudí, z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver, že právne predpisy pôsobia do budúcnosti a nie do minulosti. Otázkou účinkov nálezu Ústavného súdu SR sa zaoberalo plénum Ústavného súdu SR už vo svojom uznesení sp. zn.: PL. ÚS 13/98 zo dňa 17.02.1999, kde bolo bez rozporov jednoznačne vyslovené, že rozhodnutie Ústavného súdu SR v konaní podľa čl. 125 písm. a) Ústavy SR „má vždy účinky len ex nunc." Problematika temporálnych aspektov abstraktnej kontroly právnych noriem je pomerne bohato riešená aj v judikatúre českého právneho systému. Vzhľadom na totožnosť problematiky má žalovaný za to, že tieto skutočnosti sú aplikované aj v podmienkach SR. Možno ustáliť, že v právnom poriadku ČR sú nálezy Ústavného súdu ČR poňaté ako konštitutívne právne akty, majúce v zásade účinky „ex nunc." (KOUDELKA, Z.: Obživnutí zrušeného právního předpisu v Čechách, na Moravě, ve Slezsku a na Slovensku. Sborník z konference „Dny práva - 2012", Právnická fakulta, Masarykova univerzita Brno, ČR.) Ústavnému súdu totiž prislúcha postavenie „len" tzv. negatívneho normotvorcu, preto v súlade s princípom právnej istoty a zákazu retroaktivity neruší právne predpisy spätne, ale len od vyhlásenia svojho nálezu. V tejto súvislosti Ústavný súd ČR judikoval, že súčasťou zásady právneho štátu, vyjadrenej v čl. 1 ods. 1 Ústavy ČR, je princíp právnej istoty, ktorej komponenty tvorí zásada ochrany dôvery v zákon, ako aj zásada zákazu retroaktivity, a že zrušenie zákona podľa čl. 87 ods. 1 písm. a) Ústavy ČR nespôsobuje Jeho spätné zrušenie (Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV ÚS 1777/07 zo dňa 18.12.2007.) Žalovaný je toho názoru, že zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR vo veci PLz. ÚS 1/06, v ktorom Ústavný súdu SR priznal účinkom niektorých rozhodnutí Ústavného súdu SR retroaktívne účinky, nie je aplikovateľné na predmet tohto konania. Uvedený záver vyplýva už zo samotnej výrokovej časti, z ktorej jednoznačne vyplýva, že temporálne účinky rozhodnutia „ex tunc" nastávajú pre účastníkov konania, v ktorom sa má aplikovať ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení zákona č. 138/2003 Z. z. Uvedené zjednocujúce stanovisko sa teda týkalo individuálnych prípadov, ktorých predmetom bolo rozhodovanie o výške poplatku z omeškania pri nedodržaní lehoty splatnosti preddavku na úhradu zdravotnej starostlivosti zdravotnou poisťovňou vo vzťahu k zdravotníckemu zariadeniu. Uvedené nijako nesúvisí s predmetom tohto konania. V tejto súvislosti navyše zdôraznil, že ani jeden senát, a to vrátane pléna Ústavného súdu SR v konaní PL z. ÚS 1/06, nespochybnil právny názor, podľa ktorého účinky rozhodnutia Ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy sú ex nunc, ale vzhľadom na okolnosti daného prípadu rozhodol v tomto individuálnom prípade, tak ako bolo uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia PL z. ÚS 1/06. 3E.Žalovaný poznamenal, že ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy nie je pri poskytovaní prístupu do distribučnej sústavy a poskytovaní podpory v zmysle Zákona o OZE orgánom verejnej moci. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je súkromnoprávnym vzťahom. Z uvedeného dôvodu v danom prípade absentuje prvok nadriadenosti a podriadenosti, ktorý je charakteristický pre právne vzťahy medzi orgánmi verejnej moci a fyzickými a právnickými osobami. Vzťah žalobcu a žalovaného sa teda nesie v rovine horizontálnej. Priznaním účinkov nálezu Ústavného súdu „ex tunc" by došlo k neproporciálnemu zásahu do právnej istoty súkromnoprávneho subjektu, ktorý je nositeľom základných práv a slobôd. Žalovaný tvrdil, že ak má žalobca za to, že všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorého časť bola neskôr vyhlásená za protiústavnú, došlo k zásahu do jeho majetkovej integrity, mal by sa žalobca obrátiť na subjekt, ktorý predmetnú právnu normu vydal, pretože jedine tento subjekt je zodpovedný za vzniknutý stav. 3F.Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam mal žalovaný za to, že žalobcom uplatnený nárok je nedôvodný, nakoľko žalovaný fakturoval žalobcovi poplatok za prístup do distribučnej sústavy na základe právneho titulu, ktorým bola Zmluva o prístupe ako aj všeobecne záväzný právny predpis vydaný Úradom pre reguláciu sieťových odvetví, ako aj na základe tej skutočnosti, že žalobca prístup do distribučnej sústavy aj reálne využíva tým, že v rámci maximálnej rezervovanej kapacity dodáva elektrinu do distribučnej sústavy pre odberateľa elektriny, s ktorým má uzatvorenú zmluvu o výkupe takto dodanej elektriny. Na základe uvedeného navrhol žalobu zamietnuť a žiadal, aby mu súd priznal náhradu trov konania.
4.V podaní zo dňa 31.07.2017 žalobca poukázal na to, že je pripojený do distribučnej sústavy žalovaného, pričom k pripojeniu došlo pred prijatím novej Vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví zo dňa 11.07.2013 č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike pre rok 2014. Žalobca v čase pred Vyhláškou pravidelne dodával elektrinu žalovanému. Žalovaný žalobcovi nefakturoval žiadnu platbu za prístup do distribučnej sústavy (ďalej len ,,platba za prístup“). Napokon nemal ani prečo. Žalobca prístup nikdy nevyužíval, a teda ani neuzatvoril so žalovaným zmluvu
o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Žalovaný svoje konanie zmenil v roku 2014, po účinnosti Vyhlášky. Vyhláška v roku 2014 totiž zaviedla nový právny režim, podľa ktorého platbu za prístup majú platiť nie len tí výrobcovia elektriny, ktorí zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny majú, ale aj tí, ktorí takúto zmluvu nemajú. Je zrejmé, že platba za prístup bola Vyhláškou zavedená účelovo a mala slúžiť tomu, aby sa žalovanému zvýšil príjem z tohto „paušálneho poplatku“. Po prijatí Vyhlášky si žalovaný chcel tento príjem pravdepodobne ,,poistiť'. Na začiatku roka 2014 preto prinútil žalobcu uzatvoriť zmluvu, ktorá nemá v energetike obdoby. Táto zmluva bola nazvaná ako ,,Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto, č. ZPV/2014/413“ zo dňa 14.01.2014 (ďalej len ,,Žalovaného zmluva o prístupe“). Znenie zmluvy však nie len že odporovalo zákonným ustanoveniam, ale dokonca ani žiaden prístup do distribučnej sústavy neupravovalo ani ho žalobcovi neumožňovalo. Tvrdil, že prístup do distribučnej sústavy je možné dohodnúť len výlučne v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Takúto zmluvu však žalobca nikdy neuzatvoril. Žalovaného zmluva o prístupe nie je takouto zmluvou. Bez ohľadu na to, či zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny existovala, alebo nie, žalobca bol v zmysle neústavnej Vyhlášky povinný platiť platbu za prístup. Žalovaný zároveň túto platbu začal pravidelne na mesačnej báze fakturovať žalobcovi. Ústavný súd Slovenskej republiky vydal nález zo dňa 22.06.2016, ktorým zrušil časť ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky. Išlo o tú časť, ktorá zavádzala povinnosť uhrádzať platbu za prístup pre tých výrobcov, ktorí neuzatvorili zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Zdôraznil, že už z ústavnej podstaty je neprípustné, aby akékoľvek nové povinnosti zavádzal podzákonný predpis - v tomto prípade Vyhláška Úradu. Žalovaný však nielen že odmieta vrátiť žalobcovi bez právneho dôvodu prijaté platby, ale vo svojom protiprávnom konaní pokračuje. S argu-mentáciou žalovaného obsiahnutou v jeho vyjadrení nesúhlasí a považuje ju za zavádzajúcu a vecne aj právne nesprávnu. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že žalobca využíva prístup do distribučnej sústavy už len tým, že elektrinu dodáva na základe zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát. Uvedené nemá žiaden základ v rozhodnutí Ústavného súdu, ani v zákone č. 251/2012 Z.z.. Opätovne poukázal na § 2 písm. a) bod 12 a § 26 ods. 5 Zákona o energetike. Mal za to, že zákon priamo vymedzuje čo je prístup do distribučnej sústavy a v akej zmluve je tento možné dohodnúť. Tvrdil, že prístup je pojmom, ktorý je neoddeliteľne spojený s prepravou elektriny distribučnou sústavou koncovému odberateľovi. Uvedený názor potvrdil aj Ústavný súd v bode 21.1 rozhodnutia, podľa ktorého sa pod prístupom do regionálnej distribučnej sústavy chápe právo „vpúšťať“ do distribučnej sústavy vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu. V prípade žalobcu však k ničomu takému nedošlo. Žalobca elektrinu len dodá distribučnej spoločnosti (príp. subjektu, ktorý sama poverila) a tá si s touto elektrinou nakladá podľa vlastného uváženia. Žalovaný nepopiera, že so žalobcom žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny neuzatvoril. Mal za to, že nie je možné dohodnúť si prístup do distribučnej sústavy na základe inej zmluvy, ako vymedzuje Zákon o energetike, pričom takýto názor zastáva aj Ústavný súd v bode 21.5 rozhodnutia („Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny / na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny u zmysle § 27 ods. 2. písm. a) zákona o energetike/. Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup do distribučnej sústavy alebo iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené.“). Vo vzťahu k neplatnosti uzavretej zmluvy o prístupe zotrval na svojich vyjadreniach. Poukázal na ustanovenie § 3 ods. 1 písm. a) bod 2 zákona č. 309/2009 Z.z., podľa ktorého sa podpora výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie poskytuje aj formou prednostného prístupu do distribučnej sústavy. Túto osobitnú formu podpory si však žalovaný vysvetľuje po svojom, a to tak, že „prednostným prístupom je realizované právo výrobcu na prenos, distribúciu a najmä dodávku elektriny.“ Uvedené nemá žiadnu oporu v právnej úprave a je neprípustné, aby žalovaný spájal prístup s dodávkou elektriny. V prvom rade, pojem prístup je definovaný len v jednom predpise, a to v Zákone o energetike. K tejto definícii sa už podrobne vyjadril. Nie je prípustné, aby žalovaný pri výklade Zákona o podpore vychádzal z inej definície, a už vôbec nie takej, ktorú si sám vytvoril. V druhom rade, samotný zákon o podpore v príslušnom § 3 ods.1 písm. b) bod 2 priamo (v poznámke pod čiarou) odkazuje na definíciu pojmu prístup, ktorá je upravená v Zákone o energetike (§ 2 ods. 1 písm. a) bod 12.2). V zmysle vyššie uvedeného je potrebné aj tento názor žalovaného odmietnuť ako nesprávny. Rovnako svojvoľný je aj záver žalovaného, že „v prípade, ak výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov využíva ako formu podpory odber elektriny za cenu elektriny na straty (...) takýto výrobca využíva a má zabezpečený
prístup do distribučnej sústavy. V opačnom prípade by výrobca elektriny nemohol vyrobenú elektrinu do sústavy dodávať a vykonávať tak svoju podnikateľskú činnosť. Uvedené tvrdenie nemá žiaden právny základ. Žalovaný si nemôže svojvoľne vytvárať vlastnú právnu úpravu. Neexistuje zákonné ustanovenie, ktoré by konštatovalo či odôvodňovalo názor, že prístupom sa rozumie umožnenie dodávky elektriny. Neexistuje ani žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by podmieňovalo žalobcovu dodávku elektriny zabezpečením prístupu. Toto tvrdenie je len názor žalobcu, ktorým sa usiluje odôvodniť neoprávnené vyberanie platby za prístup. S definíciou platby za prístup uvedenou žalovaným („Platbu za prístup do distribučnej sústavy je vo svojej podstate potrebné chápať ako poplatok za umožnenie prístupu výrobcu do sústavy a zabezpečenie stálej schopnosti sústavy odobrať od výrobcu ním dodanú elektrinu u dohodnutom objeme, bez ohľadu na to, v akom objeme bude reálne elektrina zo strany výrobcu do sústavy dodaná.“) nie je možné sa stotožniť. Vyššie uvedené tvrdenie a opätovné spájanie dodávky elektriny s prístupom nie len že nemá základ v právnej úprave, ale vyslovene jej odporuje. Platba za prístup je platbou za poskytnutie služby ,,prístupu“, pričom táto služba slúži na zabezpečenie distribúcie a má byť dohodnutá v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Je dôležité, že vo vyššie uvedenej ,,definícii“ žalovaný uvádza, že platba za prístup sa podľa neho platí za to, aby „zabezpečil stálu schopnosť sústavy odobrať od výrobcu ním dodanú elektrinu“. Toto konštatovanie len potvrdzuje, že žalovaný si zamieňa pojem „prístup“ s pojmom ,,pripojenie“. Práve pripojenie slúži na to, aby sa zabezpečila ,.schopnosť sústavy odobrať“ vyrobenú elektrinu od výrobcu. Uvedené je zrejmé už zo zákonnej úpravy zmluvy o pripojení (§ 26 ods. 3 Zákona o energetike), podľa ktorej: ,,Zmluvou o pripojení do distribučnej sústavy sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie v zmluvne dohodnutej výške a po splnení obchodných podmienok a technických podmienok pripojiť k distribučnej sústave zariadenie žiadateľa na výrobu, distribúciu alebo odber elektriny a zabezpečiť dohodnutú kapacitu vo výške podľa zmluvy a žiadateľ sa zaväzuje uhradiť cenu za pripojenie.“ Aj samotná zmluva o pripojení, ktorú žalobca so žalovaným uzatvoril jasne konštatuje, že sa žalovaný zaviazal zabezpečiť stálu schopnosť sústavy odobrať elektrinu dodanú žalobcom. Podľa čl. II bod 1 je predmetom tejto zmluvy: „Záväzok PDS pripojiť zariadenie žiadateľa špecifikované v čl. V a VI tejto zmluvy do distribučnej sústavy PDS pre maximálnu rezervovanú kapacitu pripojenia ( ... ).“ Za zabezpečenie tejto dohodnutej kapacity už žalobca zaplatil nemalý poplatok, tzv. pripojovací poplatok. Podľa čl. II bod 1 zmluvy: „Poplatok za pripojenie predstavuje podiel na oprávnených nákladoch za pripojenie - náklady spojené so zabezpečením maximálnej rezervovanej kapacity (maximálnej kapacity pripojenia) v distribučnej sústave. V zmysle vyššie uvedeného je zrejmé, že zabezpečenie maximálnej rezervovanej kapacity na účely dodávky elektriny do distribučnej sústavy sa uskutočňuje v rámci pripojenia. Toto pripojenie sa uskutočňuje na základe zmluvy o pripojení a za túto službu žalobca už zaplatil. Žalovaného výklad ,,platby za prístup“ tak nemá oporu v hmotnom práve ani v uzatváraných zmluvných vzťahoch. Mal za to, že Zákon o energetike spája pojem „prístup“ so zabezpečením tzv. „distribučnej kapacity“. Z toho je zrejmé, že prístup sa neviaže na dodávku elektriny, ale na využívanie distribučnej sústavy na prenos - distribúciu vyrobenej elektriny. Podľa žalovaného pre prístup je potrebné zabezpečiť distribučnú kapacitu, ale v danom prípade k žiadnej distribúcii nemá dochádzať. Žalobca poukázal aj na nesprávnu interpretáciu Smernice Európskeho parlamentu a Rady žalovaným. Uviedol, že smernica nezaväzuje a nezakladá priamo povinnosti fyzickým a právnickým osobám a vyžaduje si transpozíciu do vnútroštátneho práva formou právneho aktu členského štátu. Smernica bola riadne transponovaná do nášho právneho poriadku práve Zákonom o energetike, ktorý záväzne definuje pojem prístup do distribučnej sústavy a zároveň vymedzuje zmluvný vzťah, v rámci ktorého možno prístup do distribučnej sústavy dohodnúť. Poukázal tiež na to, že žalovaný v skutočnosti citoval odlišnú smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/28/ES z 23. apríla 2009. Vo vzťahu k účinkom nálezu Ústavného súdu zotrval tiež na svojom stanovisku.
5.Podaním zo dňa 18.01.2018 vzal žalobca čiastočne späť žalobu v časti výšky a úroku z omeškania a doby trvania omeškania s poukazom na to, že úrok z omeškania si nárokuje len odo dňa nasledujúceho po dni, ktorý bol špecifikovaný v Upovedomení o prevzatí právneho zastúpenia a výzvy na vrátenie uhradených platieb zo dňa 07.03.2017 (predžalobná výzva). Táto výzva obsahovala 3-dňovú lehotu na plnenie, ktorá začala plynúť odo dňa jej doručenia žalovanému (t.j. odo dňa 08.03.2017). Úroky z omeškania si tak žalobca uplatňuje odo dňa 12.03.2017, ktorých výška v zmysle platných právnych predpisov je 9% ročne. Žalobca žiadal o zmenu žaloby a navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 50 231,76 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 50 231,76 EUR od 12.03.2017 do zaplatenia.
6.Na pojednávaní dňa 23.01.2018 žalobca zotrval na doterajších vyjadreniach.
7.Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 14.03.2018 uviedol, že tvrdenia žalobcu o neplatnosti zmluvy o prístupe považuje za účelové s cieľom vyhnúť sa plneniu svojho záväzku, na ktorý sa pri uzatváraní tejto zmluvy zaviazal. Tvrdenia žalobcu považoval za nepravdivé a zavádzajúce. Mal za to, že výrobca má v zmysle § 13 zákona o energetike možnosť prepojiť zariadenie výrobcu s odberným zariadením, do ktorého je vyrobená elektrina dodávaná priamym vedením, t.j. bez využitia distribučnej sústavy žalovaného, a teda aj bez prístupu do nej. Voľba pripojiť svoje zariadenie do distribučnej sústavy žalovaného ako aj voľba využívať prístup do distribučnej sústavy žalovaného a dodávať vyrobenú elektrinu žalovanému prostredníctvom jeho distribučnej sústavy, bola dobrovoľným rozhodnutím žalobcu, ktorý si sám na základe svojho vlastného uváženia zvolil tú z dvoch zákonom ponúkaných možností, ktorú považoval v čase svojho rozhodovania za výhodnejšiu. Žalobca oko výrobca elektriny, ktorý dodáva vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy musel mať o postavení žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy a jeho náplni činnosti v čase uzatvárania posudzovanej zmluvy o prístupe do sústavy nesporne vedomosť o vzhľadom na skutočnosť, že elektrinu nie je možné efektívne skladovať o žalobca sa nerozhodol pre vyššie spomínanú dodávku elektriny určitému odberateľovi bez využitia distribučnej sústavy - prostredníctvom priameho vedenia, je nesporné, že žalobca mal záujem, aby ním vyrobená elektrina bola zo strany žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy odoberaná, a teda má z daného pohľadu postavenie dodávateľa. Predmetom zmluvy o prístupe uzatvorenej medzi stranami sporu je v zmysle bodu 1 záväzok žalovaného umožniť žalobcovi prístup do regionálnej distribučnej sústavy v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity odovzdávacieho miesta a záväzok žalobcu v zmysle bodu 2 zaplatiť žalovanému platbu zo prístup do regionálnej distribučnej sústavy. Obe stranami sporu dohodnuté plnenia sú objektívne možné a zákonom aprobované, k čomu uviedol, že ak by aj zákon určité zmluvnými stranami dohodnuté plnenia výslovne nepredpokladal, nie je vylúčené, aby sa na takomto plnení zmluvné strany dohodli osobitným zmluvným dojednaním. Žalobca údajnú objektívnu nemožnosť plnenia a údajný rozpor zmluvy so zákonom zdôvodňuje okrem iného skutočnosťou o nevyužívaní distribučnej sústavy z dôvodu, že zastáva názor, že v jeho prípade nie je vyrobená elektrina z jeho zariadenia distribuovaná koncovým odberateľom, ale len dodávaná v odovzdávacom mieste priamo prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, ktorí túto ďalej používa na krytie strát vznikajúcich v súvislosti s distribúciou elektriny koncovým odberateľom. Tvrdil, že žalobca pri svojej argumentácii a výklade pojmu „prístup do sústavy“ účelovo spája využívanie distribučnej sústavy nevyhnutne s distribúciou elektriny. Uvedené výrazy nie sú podľa neho totožné, čo vyplýva z ust. § 26 ods. 5 zákona o energetike, podľa ktorého sa zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy (i) rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, (ii) umožniť prístup do sústavy a (iii) prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a (iv) účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb. Z uvedenej dikcie zákona a zákonodarcom použitej spojky ,,a“ je zrejmé, že tento nepovažuje obsah prístupu do sústavy za totožný s obsahom distribúcie elektriny, t.j. prepravou elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účel jej prepravy odberateľom elektriny. Z gramatického výkladu použitia spojky „a“, ktorá je zlučovacou spojkou, je zrejmé, že táto spája dve navzájom rôzne skutočnosti. Mal za to, že žalobcom použitý výklad nie je v danom prípade možné aplikovať, nakoľko jeho aplikácia by bola v rozpore s jednoznačne vyjadrenou vôľou zákonodarcu. Legálna definícia pojmu prístup do sústavy je uvedená v § 2 písm. a) ods. 12.2 Zákona o energetike. Tvrdil, že pojem prístup je obsahovo širší ako pojem distribúcia, pričom prístup a s tým spojené užívanie sústavy nemusí byť previazané s distribúciou elektriny. Samotná existencia prístupu je nevyhnutným predpokladom tak distribúcie, ako aj akéhokoľvek iného spôsobu využívania distribučnej sústavy, či už v podobe dodávky elektriny do sústavy alebo odberu elektriny zo sústavy. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že samotná distribúcia je predpokladom existencie prístupu do sústavy. Takýto výklad nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia a nie je podporený ani európskou judikatúrou. Skutočnosť, že prístup do sústavy a s tým spojené využívanie sústavy nemusí byť nevyhnutne zo každých okolností previazané s distribúciou elektriny vo svojom pravom slova zmysle, potvrdzuje aj Súdny dvor vo svojom rozsudku vo veci C-239/07, Sabatauskas a iní, kde tento konštatoval, že: „Pojem „prístup“ sa spája s dodávkou elektrickej energie a zahŕňa predovšetkým kvalitu, pravidelnosť a náklady služby. Často sa používa v súvislosti so zabezpečením nediskriminačných taríf.“ K čomu po preskúmaní jednotlivých ustanovení Smernice 2003/54/ES Súdny dvor vo vyššie citovanom rozsudku potvrdzuje správnosť názoru generálnej advokátky Juliane Kokott, že „prístup do sústavy sa chápe ako právo užívať elektrické sústavy.“ Tiež komisia v súvislosti s výkladom článku 20 ods. I toho času platnej smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/54/ES z 26.06.2003 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrickou energiou, ktorého znenie je takmer totožné so znením článku 32 ods. l aktuálne platnej smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/72/ES z 13.07.2009 o
spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES, pri výklade pojmu prístup do sústavy dospela k záveru, že prístup do sústavy zahŕňa možnosť používať sústavu za zverejnenú tarifu, zatiaľ čo pri pripojení do sústavy ide o fyzické spojenie so sústavou. Tarify za prístup do sústavy sú účtované na základe jednoznačne definovaných fixných nákladov, ktoré musí vynaložiť prevádzkovateľ distribučnej sústavy, aby bol kedykoľvek schopný prijať elektrinu zo zariadenia na výrobu elektriny alebo naopak dodať elektrinu do miesta odberu, t.j. koncovému odberateľovi elektriny. V prípade poplatku za prístup do sústavy sa jedná o poplatok za rezervovanú distribučnú kapacitu v sústave, ktorá je k dispozícii výrobcovi 24 hodín 7 dní v týždni za účelom odobrania ním vyrobenej elektriny distribučnou sústavou. Z dikcie zákonodarcu ako ani judikatúry súdneho dvora nie je možné vyvodiť žalobcom prezentovaný názor o neexistencii prístupu do sústavy a nevyužívaní distribučnej sústavy pri výrobe a dodávke elektriny prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. Sústava musí byť v každom časovom okamihu k dispozícii pre každého užívateľa bez rozdielu, s čím sú spojené fixné náklady nevyhnutné na udržanie jej disponibility, a to bez ohľadu na to, či ju užívateľ v danom momente využíva alebo nie, ktoré náklady je potrebné spravodlivo refundovať od všetkých užívateľov sústavy. Vzhľadom k uvedenému je dôvodné, aby sa všetci užívatelia sústavy svojím dielom spolupodieľali na nákladoch spojených s jej prevádzkou. Výrobcovia elektriny sú jedným z užívateľov sústavy, podobne ako jej odberatelia a rovnako tak obe uvedené skupiny užívateľov sústavu potrebujú, aby sa vyrobená elektrina dostala ku koncovému odberateľovi. Do momentu zavedenia poplatku za prístup do sústavy pre výrobcov elektriny sa však na nákladoch spojených s prístupom do sústavy a zabezpečovaním neobmedzenej a nepretržitej prevádzkyschopnosti sústavy podieľali len odberatelia, a teda vo svojej podstate dochádzalo k dotácii výrobcov ako jedného účastníka sústavy odberateľom ako iným účastníkom sústavy. Výrobca elektriny dodáva elektrinu a využíva pre tento účel distribučnú sústavu, tak distribučnú sústavu nevyužíva len v kapacite zodpovedajúcej jeho odberu, ale distribučnú sústavu využíva v kapacite zodpovedajúcej jeho dodávke elektriny. Výrobca elektriny sa preto musí zúčastňovať aj na nákladoch na prevádzkovanie sústavy v rozsahu kapacity potrebnej pre dodávku elektriny. Ak je prístup výrobcu do sústavy, resp. využívaniu sústavy a jej kapacity pri dodávke elektriny vyšší ako pri odbere elektriny výrobcom, platí výrobca elektriny ako dodávateľ poplatok za prístup do sústavy, pričom v postavení odberateľa elektriny výrobca už tento poplatok neplatí, čím je zabezpečená primeranosť a spravodlivosť tejto platby aj pre samotných výrobcov. Výrobca elektriny platí za prístup do sústavy v takom prípade iba jednu platbu, a to platbu za využívanie sústavy na strane dodávky elektriny. Len týmto spôsobom je možné zabezpečiť nielen rovnaký a nediskriminačný prístup všetkých účastníkov trhu s elektrinou k využívaniu sústavy, ale aj spravodlivý prístup v znášaní nákladov na prevádzku sústavy naozaj všetkými účastníkmi trhu s elektrinou, ktorí sústavu aj reálne využívajú a v rozsahu v akom sústavu využívajú. Poplatok za prístup do sústavy je vzhľadom k vyššie uvedenému vo svojej podstate potrebné chápať ako poplatok za umožnenie prístupu výrobcu do sústavy a zabezpečenie stálej schopnosti sústavy odobrať od výrobcu ním dodanú elektrinu v potrebnej kapacite, bez ohľadu na to v akom objeme bude reálne elektrina zo strany výrobcu do sústavy dodaná. Prevádzkovatelia distribučnej sústavy sú teda povinní permanentne zabezpečovať stabilitu distribučnej sústavy a jej schopnosť kedykoľvek odobrať objem elektriny zodpovedajúci plnému inštalovanému výkonu v rozsahu rezervovanej kapacity, preto je dôvodné, aby sa na nákladoch za distribúciu elektriny podieľali všetci užívatelia sústavy, t.j. nielen odberatelia elektriny, ale aj samotní výrobcovia elektriny ako účastníci na trhu s elektrinou. S uvedeným sú spojené nemalé náklady na údržbu, servis, obstaranie, inštaláciu o prevádzku meracích systémov. Ak by vyššie uvedené nebolo zabezpečené tak, ako je potrebné k tomu, aby bola zabezpečená dodávka a odber vyrobenej elektriny do sústavy v súlade so stavom pripravenosti sústavy, nebolo by možné v tejto oblasti podnikať, to znamená, že výrobca elektriny by vyrobenú elektrinu ako komoditu v podstate nemohol predávať. Pre žalobcu, ktorý je pripojený do distribučnej sústavy žalovaného, je vzhľadom k vyššie uvedenému teda nevyhnutné, aby sa zúčastňoval na prístupe do distribučnej sústavy žalovaného a distribučnú sústavu žalovaného využíval, pretože v opačnom prípade by nemohol ním vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného dodávať, resp. „vpúšťať“ v zmysle dikcie nálezu Ústavného súdu SR obsiahnutej v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014. Odplata výrobcov za prístup do distribučnej sústavy je nediskriminačná, čo v predmetnom náleze potvrdil aj Ústavný súd. Je to tak aj v prípade výrobcov vystupujúcich v postavení odberateľov elektriny zo sústavy a zároveň dodávateľov elektriny do sústavy, pretože takýto výrobcovia neuhrádzajú poplatok za využívanie sústavy duplicitne, ale ich platba adekvátne zodpovedá tomu z prístupov, ktorý je väčšieho rozsahu. Ústavný súd SR v náleze PL.ÚS 17/2014 konštatuje, že: „nenašiel v stanovenom matematickom výpočte a stanovenej výnimke pre okruh výrobcov elektriny žiaden ústavný komponent alebo ústavnú záťaž, ktorá by odôvodňovala vyhlásiť aj ostatné časti § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii za nesúladné s konkrétnymi ústavnými normami či referenčnými zákonmi,“ k čomu ďalej dodáva, že „otázku všeobecných platieb za služby v
oblasti elektroenergetiky nemožno považovať za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, ale za platby založené na trhovom mechanizme odplaty za poskytované služby/ dobrá (pripojenie za prístup do distribučných sústav).“ To, že sústavu žalobca využíva preukazuje aj skutočnosť, že je pripojený do sústavy a zároveň do nej odovzdáva vyrobenú elektrinu - dodáva elektrinu za odplatu. Sústava musí byť v ktoromkoľvek momente technicky pripravená odobrať vyrobenú elektrinu zo zariadenia na výrobu elektriny. S uvedenou pripravenosťou distribučnej sústavy je nevyhnutne spojené zabezpečovanie stability technických parametrov distribučnej sústavy, t.j. na to aby mohol ktorýkoľvek účastník sústavy v ktoromkoľvek momente nepretržite pristupovať k určenému bodu pripojenia, musí prevádzkovateľ distribučnej sústavy plniť prakticky všetky ustanovenia § 31 ods. 2 zákona o energetike, ako aj množstvo ďalších technických povinností. Výrobca vždy svojím zariadením ovplyvňuje stabilitu a bezpečnosť sústavy, do ktorej je pripojený . Prevádzkovateľ distribučnej sústavy umožňuje, aby prevádzkovateľ prenosovej sústavy prostredníctvom distribučnej sústavy mohol zabezpečovať stabilitu a bezpečnosť celej elektrizačnej sústavy a dodržiavanie všetkých kvalitatívnych parametrov pre odberateľova a výrobcov elektriny. Zároveň musí zabezpečovať aj splnenie podmienok pre pripojenie do prenosovej sústavy a v neposlednom rade nesmie pripustiť prietok výkonu smerom do nadradenej prenosovej sústavy. Musia teda byť súčasne splnené podmienky, a to dodržanie neprekročenia kapacity sústavy pre odber aj pre dodávku energie. Je potrebné vziať do úvahy, že distribučná sústava bola pôvodne navrhnutá pre toky energie smerom z nadradenej sústavy k odberateľom a nie je ich možné bez dodatočných nákladov využívať nedefinovaným spôsobom. Zmena charakteru prevádzky distribučnej sústavy je v tomto prípade spôsobená pripájaním distribuovaných zdrojov do distribučnej sústavy na všetkých napäťových hladinách. Argumentácia žalobcu o nevyužívaní sústavy teda nezodpovedá skutkovému stavu. Pri dodávke elektrickej energie do distribučnej sústavy z akéhokoľvek zdroja, ktorý je do nej pripojený, je táto sústava využívaná a zaťažovaná rovnako. Prevádzkovateľ distribučnej sústavy pri zabezpečení rovnováhy sústavy musí brať do úvahy výkon výrobných zariadení výrobcov, ktoré využívajú služby sústavy na lokálnej úrovni, ale môžu spôsobiť nestabilitu a prípadný prenos poruchy do nadradeného systému, ale môžu aj reálne negatívne ovplyvniť ostatných účastníkov trhu a ostatných užívateľov distribučnej sústavy, ktorí sú do nej pripojení. Z tohto pohľadu zdroj, ktorý je pripojený do odberného miesta, ovplyvňuje chod sústavy. Z fyzikálno - technického hľadiska výrobca potrebuje nevyhnutne prístup do distribučnej sústavy nielen pre plnenie svojich podnikateľských zámerov, ale hlavne preto, aby mu sústava poskytovala záruku stabilnej frekvencie a napätia určenej normou STN EN 50160 a iných ustanovení uvedených vo vyhláške Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 236/2016 Z.z. (resp. v žalovanom období účinnej vyhláške Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 275/2012 Z.z.). Dodanie elektriny vyrobenej vo výrobnom zariadení výrobcu elektriny odberateľovi, s výnimkou výrobcu, ktorý je galvanicky oddelený od sústavy (ostrovná prevádzka), nie je fyzikálne a technicky možné bez distribučnej sústavy. Reálne využívanie prístupu do distribučnej sústavy je ešte zreteľnejšie v prípade výrobcov vyrábajúcich elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie, ktorým je aj sám žalobca, na ktorých sa okrem iných predpisov v rámci regulácie sieťových odvetví vzťahuje aj zákon o podpore OZE, ak využijú svoje právo na jednotlivé zákonom o OZE poskytované druhy podpory. Výrobca elektriny s právom na podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktorý sa rozhodne využiť svoje zákonom stanovené právo a uplatňuje si podporu vo forme odberu elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy za cenu elektriny na straty v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona o OZE, je podľa § 4 ods. l0 zákona o OZE povinný dodať prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, u ktorého si uplatňuje podporu, celý objem vyrobenej elektriny, okrem regulačnej elektriny dodanej pre potreby prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo elektriny dodanej bez použitia regionálnej distribučnej sústavy. Už zo samotného znenia vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 4 ods. 10 zákona o OZE je zrejmé, že výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie už pri samotnej dodávke elektriny prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, na ktorú si uplatňuje podporu v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona o OZE, nevyhnutne používa regionálnu distribučnú sústavu, a teda do nej musí fakticky pristupovať, nakoľko na elektrinu dodanú bez použitia regionálnej distribučnej sústavy by si dotknutý výrobca nemohol uplatniť podporu v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona o OZE. Zákon o podpore OZE v ustanovení § 3 ods. l písm. a) zakotvuje, že podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou sa zabezpečuje prednostným (i) pripojením zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy, (ii) prístupom do sústavy a (iii) prenosom elektriny, distribúciou elektriny a dodávkou elektriny, ďalej tiež (iv) odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty, (v) doplatkom a (vi) prevzatím zodpovednosti za odchýlku prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy. Ak sa žalobca rozhodol využiť svoje právo na dodávku, distribúciu a/ alebo prenos elektriny a prípadne aj tým spojené právo na odber elektriny, prostredníctvom distribučnej
sústavy žalovaného, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty, a teda distribučnú sústavu žalovaného v niektorom z uvedených dôvodov využívať, musí nevyhnutne platiť, že pre tento účel žalobca distribučnú sústavu žalovaného užíva a pristupuje do nej. Zdôraznil, že uvedené potvrdzuje aj Smernica 2009/28/ES, ktorá v poslednej a predposlednej vete odseku 60 preambuly konštatuje, že v systémoch členských štátov, kde sa pre elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie stanovuje pevná cena, zvyčajne v kombinácii s povinnosťou nákupu pre prevádzkovateľa systému, obdobne ako v našej právnej úprave zákona OZE, je už prednostný prístup udelený. Z uvedeného je zrejmé, že aj samotná európska legislatíva predpokladá, že v prípade využívania podpory v zmysle § 3 ods. l písm. b) zákona o OZE, výrobca potrebuje prístup do sústavy, a tento využíva. Všetky vyššie uvedené práva v zmysle § 3 ods. 1 zákona o OZE sú právami výrobcu elektriny a výrobca elektriny ich podľa vlastného uváženia môže, ale aj nemusí využiť. Ak sa ich výrobca elektriny rozhodne využiť a splní podmienky pre priznanie konkrétneho z jeho práv, nemožno mu v tom brániť. V prípade, ak výrobca využíva zákonom poskytované výhody v podobe podpory v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona o OZE, je absurdné, aby tento tvrdil, že prístup do sústavy mu nie je udelený a sústavu nevyužíva a odmietal plniť svoje povinnosti s tým súvisiace. Právo na „prednostný prístup do sústavy“ obsiahnuté v § 3 ods. 1 písm. a) bod 2 zákona o OZE vo svojej podstate predstavuje nevyhnutnú podmienku realizácie práva na prenos, distribúciu a najmä dodávku elektriny obsiahnutého v bode 3 citovaného zákonného ustanovenia. Výrobca reálne musí pre účely dodávky e1ektriny nevyhnutne pristupovať do sústavy, aby mohol naplniť svoje právo na prenos, distribúciu a najmä dodávku elektriny. Z vyššie uvedených dôvodov je možné dospieť k záveru, že v prípade, ak žalobca popiera existenciu samotného prístupu do sústavy a celkové využívanie sústavy, takýto žalobca nemôže mať nárok na ďalšie právo spojené s podporou výroby elektriny, ktorým je napríklad právo na odber elektriny za cenu elektriny na straty podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona o OZE. Následkom uplatnenia žalobcom predostretej argumentácie a aplikácie žalobcovho výkladu, by v takýchto prípadoch bola skutočnosť, že podpora vo forme § 3 ods. 1 písm. a) zákona o OZE bola výrobcom elektriny vyplácaná neoprávnene, bez právneho titulu, bez splnenia zákonných podmienok a predstavovala by bezdôvodné obohatenie zo strany výrobcov elektriny, ktorým bola vyplácaná prevádzkovateľmi distribučných sústav bez právneho dôvodu. Žalobca údajnú objektívnu nemožnosť plnenia oko aj údajný rozpor zmluvy so zákonom zdôvodňuje okrem vyššie uvedeného tiež skutočnosťou, že v zmluve absentuje oprávnenie žalobcu distribuovať elektrinu. V súvislosti s uvedeným zdôraznil, že vzhľadom na postavenie žalobcu na trhu s elektrinou ako výrobcu disponujúceho oprávnením na výrobu a dodávku elektriny v zmysle príslušných ustanovení zákona o energetike, požadované oprávnenie nie je a ani nemôže byť predmetom zmluvy o prístupe oni akejkoľvek inej zmluvy, keďže žalobca nie je subjektom oprávneným na distribúciu elektriny, ktorým postavením disponuje v súlade s § 3 písm. b) bod 3 zákona o energetike práve žalovaný. Dal tiež do pozornosti súdu, že § 27 ods. 1 písmeno b) zákona číslo 251/2012 Z.z. o energetike v znení neskorších predpisov používa slovné spojenie „zmluvu o prístupe“, a teda nie ,,zmluvu o prístupe a distribúcii“, z čoho je takisto zrejmé, že tieto dva pojmy sú oddeliteľné, a teda ani nemusia tvoriť predmet zmluvného záväzku medzi výrobcom elektriny a prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Jedným z dôvodov, z ktorých žalobca vyvodzuje ním tvrdenú neplatnosť zmluvy o prístupe je tiež skutočnosť, že zmluva o prístupe mala byť údajne uzatváraná „na základe nesprávnej alebo nedostatočnej predstavy osoby o rozhodnej skutočnosti, ktorá ju viedla k uzatvoreniu právneho úkonu.“ Tvrdil, že nebolo úmyslom žalovaného uviesť žalobcu do omylu. Zdôraznil, že žalobca aj žalovaný sú podnikateľskými subjektmi, pričom tieto sú pri vstupovaní do akýchkoľvek zmluvných vzťahov rovnocenné. Od oboch sa vyžaduje určitá miera uvedomelosti a rozvážnosti pri ich konaní a predpokladá sa, že obaja budú riadne poznať svoje práva a povinnosti. Žalobca nemá v tomto vzťahu postavenie spotrebiteľa, preto sa vyžaduje od neho určitá miera uvedomelosti a rozvážnosti pri všetkých svojich úkonoch. Podotkol, že právo patrí bdelým, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu svojich práv a svoje povinnosti si plnia s dostatočnou starostlivosťou. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžr/38/2011 zo dňa 08.11.2011, ako aj na všeobecnú prevenčnú povinnosť zakotvenú v § 415 Občianskeho zákonníka. Pred podpisom zmluvy bol žalobca povinný sa s ňou riadne oboznámiť a mohol s ňou vyjadriť prípadný svoj nesúhlas. Ak tak neurobil, porušil svoju zákonom stanovenú prevenčnú povinnosť. Ak žalobca tvrdí, že plnenie, ktoré je predmetom zmluvy je nemožné, nemal takúto zmluvu uzatvárať. K námietke žalobcu vo vzťahu k neplatnosti zmluvy o prístupe uviedol, že ak by aj niektorá zo zákonom stanovených podstatných častí zmluvy v posudzovanej zmluve obsiahnutá nebola, takáto skutočnosť by sama o sebe nemala za následok neplatnosť zmluvy a ani jej rozpor so zákonom. Samotná zmluva aj keď neobsahuje niektoré z podstatných častí konkrétneho zmluvného typu, môže byť platne uzavretá, pretože sa môže jednať o zmluvu nepomenovanú. V Zákone o energetike sú upravené určité typy zmlúv, avšak tým nie je obmedzená zmluvná voľnosť subjektov súkromnoprávnych vzťahov. Strany sporu v rámci zmluvnej
slobody mohli uzatvoriť aj nepomenované zmluvy v zmysle ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Z posudzovanej zmluvy o prístupe je zrejmé, že sa jedná o synalagmatický zmluvný vzťah, kde sa žalovaný zaväzuje umožniť žalobcovi prístup do regionálnej distribučnej sústavy a žalobca so zaväzuje zaplatiť žalovanému platbu za takýto umožnený prístup. Z uvedeného je zrejmé, že povinnosti oboch zmluvných strán sú určené jasne a zrozumiteľne a teda že predmet záväzku je určený dostatočne. Pre vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán je v prípade nepomenovaných zmlúv prioritne rozhodujúci obsah zmluvy, ktorý bol dôvodom vzniku záväzku, pričom v prípade otázok, ktoré neboli medzi zmluvnými stranami konkrétne osobitne upravené, sa na dotknutý záväzkový vzťah podľa § 491 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý sa subsidiárne aplikuje aj na obchodnoprávne vzťahy, použijú aplikáciou analógie legis tie ustanovenia právneho predpisu, ktoré upravujú záväzky im obsahom o účelom najbližšie. Analógia legis je podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka prípustná však len v takom rozsahu, v akom zmluva neobsahuje vlastnú úpravu. Vzhľadom k uvedenému sa teda na vzájomný vzťah medzi stranami sporu založený zmluvou o prístupe použijú v otázkach, ktoré samotná posudzovaná zmluva o prístupe alebo k nej pripojené obchodné podmienky žalovaného neupravujú, bude riadiť súvisiacimi ustanoveniami zákona o energetike, vyhlášky o pravidlách trhu a vyhlášky o cenovej regulácii ako aj ďalšími platnými právnymi predpismi vzťahujúcimi sa k právam a povinnostiam sporových strán v súvislosti s plnením predmetu zmluvy. Nepomenovaná zmluva je takisto záväzná ako pomenovaná. Ak účastníci uzavrú podľa svojho slobodného rozhodnutia určitú zmluvu, platí, že túto sú povinní plniť, a to aj vtedy, ak by plnenie bolo pre niektorú zo zmluvných strán nevýhodné (rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo/39/2003). Poukázal na článok I. uzavretej zmluvy o prístupe.
8.Žalobca vo vyjadrení zo dňa 17.05.2018 uviedol, že sa domáha vrátenia platieb za prístup do distribučnej sústavy, ktoré bol nútený uhrádzať na základe vyhlášky č. 221/2013 Z.z.. Podľa Vyhlášky platiť za prístup bol povinný každý výrobca, ktorý je pripojený do distribučnej sústavy, a to aj vtedy, ak prístup nevyužíva, resp. ak nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Ústavný súd preskúmal ustanovenia Vyhlášky, ktoré upravovali platbu za prístup a konštatoval, že platbu za prístup možno vyberať len vtedy, ak bola uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike. Ústavný súd zároveň zrušil časť Vyhlášky, ktorá obsahovala povinnosť platiť platbu za prístup. Medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy, ktorá však nemala všetky podstatné náležitosti podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike a je tak neplatná. Podľa tejto zmluvy nemohla byť uhrádzaná platba za prístup. Zdôraznil, že nikdy nevyužíval prístup do distribučnej sústavy. Opätovne poukázal na zákonnú definíciu pojmu „prístup“. Nesúhlasil s dodatočným predložením technického posudku vo veci. Poukázal na to, že nie je prípustné miešať technické a právne otázky a zároveň sa vyhýbať záväznej právnej úprave. Otázky prístupu a zmluvy o prístupe sú právnymi otázkami, na ktoré dáva odpoveď Zákon o energetike. Poukázal ja na rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach.
9.Žalovaný v podaní zo dňa 03.05.2018 uviedol, že žalobca sa snaží navodiť nesprávny dojem, že právnym titulom žalovaným vystavovaných faktúr a žalobcom realizovaných platieb bolo ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. (vyhláška o cenovej regulácii) so súčasným poukazom na skutočnosť, že dotknuté ustanovenie vyhlášky o cenovej regulácii bolo nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22.06.2016 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ vyhlásené za nesúladné s čl. 13 ods. l písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom vo zvyšnej časti predmetného návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky zo dňa l2.03.2014 nevyhovel. Takéto tvrdenia žalobcu považuje za čisto účelové a zavádzajúce v snahe navodiť u tunajšieho súdu dojem o neoprávnenosti žalobcom uhrádzaných platieb. Predmetné ustanovenie vyhlášky o cenovej regulácii slúži výlučne ako východisko pre určenie matematického výpočtu výšky žalovaným žalobcovi fakturovanej sumy za užívanie distribučnej sústavy žalovaného žalobcom. Podkladom pre výber o účtovanie odplaty za užívanie distribučnej sústavy vo forme prístupu do sústavy je v súlade s právnym názorom Ústavného súdu SR obsiahnutého v jeho náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 práve dohoda zmluvných strán ako prejav ich slobodnej vôle. Účelom právneho názoru ústavného súdu SR obsiahnutého v jeho náleze sp. zn. PL ÚS 17/2014 pri posudzovaní oprávnenosti platby za prístup do distribučnej sústavy bol záver, že titulom pre výber platby za prístup do sústavy (ako aj akéhokoľvek iného plnenia), nesmie byť samotná vyhláška ako podzákonný právny predpis, ale na prijatie plnenia musí existovať relevantný právny dôvod,
za ktorý Ústavný súd SR sám považuje zmluvu ako dvojstranný právny úkon zachytávajúci prejavy vôle oboch zmluvných strán. Názor Ústavného súdu SR obsiahnutý v jeho náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 o osvedčení zmluvného dojednania strán ako spôsobilého právneho titulu určitej platby však musí platiť a byť aplikovateľný bez ohľadu na skutočnosť, či sa jedná o zmluvu pomenovanú (v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike a1ebo § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike) alebo zmluvu nepomenovanú, pretože v oboch prípadoch je titulom a podkladom pre účtovanie a výber odplaty za užívanie distribučnej sústavy žalovaného žalobcom práve dohoda zmluvných strán, a teda v oboch prípadoch predstavuje ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii len spôsob výpočtu výšky poplatku, tak ako to stanovuje Ústavný sud SR v citovanom náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014, ku ktorého úhrade sa zmluvná strana zaviazala uzatvorením zmluvy ako prejavu svojej slobodnej autonómnej vôle. Mechanizmus výpočtu odplaty za prístup do sústavy obsiahnutý v ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ako ani jej výška, neboli zo strany Ústavného súdu SR spochybnené. Mal za to, že zmluva o prístupe medzi procesnými stranami bola platne uzavretá. Poukázal na to, že ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy je z titulu svojho vlastníckeho práva k regionálnej distribučnej sústave v zmysle § 123 Občianskeho zákonníka oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať a požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Žalovaný je teda oprávnený umožniť užívanie sústavy alebo jej časti aj iným subjektom, pričom za takéto užívanie treťou osobou je oprávnený si nárokovať odplatu. Vlastnícke právo je vecným právom pôsobiacim ergo omnes. t.j. voči všetkým, ktorí sú povinní ho v plnom rozsahu rešpektovať. Z uvedeného je zrejmé, že tretie osoby, ktorým vlastník osobitným dojednaním neumožní užívať distribučnú sústavu, alebo jej časť, túto užívajú bez právneho dôvodu. Právo tretej osoby užívať distribučnú sústavu žalovaného je ustanovením § 2 písm. a) ods. 12.2 zákone o energetike obsahovo prejavené predovšetkým prostredníctvom prístupu tretej osoby do distribučnej sústavy žalovaného. Jednou zo zmlúv, prostredníctvom ktorých by žalobca mohol od žalovaného nadobudnúť oprávnenie užívať distribučnú sústavu žalovaného v rozsahu obmedzenom výškou dohodnutej distribučnej kapacity za určitú dohodnutú odplatu, na ktorú má ako vlastník distribučnej sústavy oprávnený nárok, je zmluva o prístupe do sústavy, ktorej návrh bol zo strany žalovaného vypracovaný a zaslaný, rovnako ako ostatným výrobcom, aj samotnému žalobcovi a zo strany žalobcu bol tento v plnom rozsahu akceptovaný, teda zmluva o odplatnom užívaní distribučnej sústavy žalovaného žalobcom platne a účinne vznikla, hoci tohto času žalobca jej platnosť napáda, čím teda popiera existenciu akéhokoľvek titulu, ktorý by ho oprávňoval na užívanie distribučnej sústavy žalovaného. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Cob/181/2017, ktorý obsahuje meritórny názor súdu na otázku prístupu do sústavy. Právo užívať distribučnú sústavu žalovaného musí žalobca osvedčiť, čo potvrdzuje aj právny názor Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4Cob/181/2017, v prípade, ak toto právo žalobcu nie je osvedčené ani písomnou zmluvou, ktorej platnosť žalobca namieta, žalobca nedisponuje relevantným právnym titulom na užívanie distribučnej sústavy, a teda užívanie distribučnej sústavy žalovaného neosvedčil. V takomto prípade teda v žalovanom období muselo zo strany žalobcu dochádzať a stále aj dochádza k bezdôvodnému obohacovaniu sa žalobcu na úkor žalovaného v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Predložil stanovisko Ministerstva hospodárstva SR, z ktorého jednoznačne vyplýva možnosť iného využívania distribučnej sústavy ako je samotné prepravenie elektriny odberateľovi ako aj to, že pod využívanie distribučnej sústavy spadajú aj iné činnosti ako je samotná preprava elektriny. Poukázal na to, že zákon o energetike nepozná len zmluvu o prístupe a distribúcii (§ 26 ods. 5 zákona o energetike), ale aj samotnú zmluvu o prístupe (§ 27 ods. 1 písm. b) zákona energetike). Argumentácia výrobcov elektriny, že distribučnú sústavu nevyužívajú a nepri-stupujú do nej nezodpovedá faktickému stavu. Neobsiahnutie niektorej z ustanovení § 26 ods. 5 zákona o energetike alebo prípadne ustanovení § 27 ods. 1 písm. b) stanovených náležitostí v zmluve, nie je zákonom spojené so sankciou v podobe neplatnosti uzatvorenej zmluvy. K uvedenému Ústavný súd SR vo svojom náleze pod sp. zn. IV. ÚS 15/2014 dodáva, že: „Z ústavného hľadiska požiadavky právnej istoty a preferencie platnosti právnych úkonov je nevyhnutné, aby o neplatnosti právneho úkonu nerozhodovali okolnosti, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. Zároveň majú súdy pri posudzovaní neplatnosti právnych úkonov zohľadniť aj zmysel a účel právnej úpravy, ktorá s určitým nedostatkom právneho úkonu spája právny následok v podobe jeho neplatnosti.“ Zdôraznil, že žalobca má v zmysle legálnej definície § 3 písm. b) ods. l5 zákona o energetike postavenie užívateľa sústavy. Užívateľom sústavy sa v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia rozumie osoba, ktorá ( i) elektrinu dodáva alebo (ii) elektrinu odoberá prostredníctvom prenosovej alebo distribučnej sústavy alebo (iii) má s prevádzkovateľom prenosovej alebo distribučnej sústavy zmluvný vzťah. Z uvedeného je zrejmé, že citované zákonné ustanovenie taktiež nepredpokladá ako jedinú možnú zmluvu, ktorou je možné udeliť ako aj nadobudnúť oprávnenie užívať distribučnú sústavu žalovaného, výlučne zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny so všetkými náležitosťami v zmysle § 26 ods.
5 Zákona o energetike. Opätovne poukázal na to, že vzťah medzi procesnými stranami je súkromným podnikateľským vzťahom. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 50/2015 vo vzťahu k platnosti zmluvy o prístupe uzavretej medzi procesnými stranami s prihliadnutím na rozdielnosť požiadaviek na podrobnosť a jednoznačnosť právnej úpravy v prípade, ak ide o úpravu verejnoprávneho charakteru a vtedy, ak ide o súkromnoprávnu úpravu. Uviedol, že z rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 10Cb/287/2014 vyplýva, že „ ... uzatvorenie zmluvy medzi žalobcom a žalovaným napriek žalovaným namietanému nesplneniu podmienok predpokladaných zákonom, nemá dopad na platnosť zmluvy, keďže pre posúdenie platnosti zmluvy je treba skúmať porušenie zákazu alebo príkazu, resp. kogentnú povahu ustanovení zákona. V danom prípade nie je podstatná pohnútka, či iné okolnosti o rovnako nie je podstatné, na základe akých východísk a podmienok strany sporu zmluvu uzatvárali. Z uvedeného vyplýva, že strany uzatvorili obchodnú zmluvu, ktorú súd právne posudzuje ako inominátnu (nepomenovanú) zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Ak by teda tunajší sud dospel k záveru, že posudzovaná zmluva o prístupe nie je zmluvným typom uzatvoreným v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike, posudzovanú zmluvu by bolo nevyhnutné považovať za zmluvu o prístupe v zmysle § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike alebo ako zmluvu nepomenovanú uzatvorenú v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, čo však za žiadnych okolností nemá a ani nemôže mať za následok jej neplatnosť ako ani neplatnosť práv a povinností v nej dojednaných. Zdôraznil, že súdy sú povinné vykladať právne úkony tak, aby bola zachovaná ich platnosť (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 14.04.2005 sp. zn. I. ÚS 625/03, nález Ústavného súdu SR z 03.07.2008 sp. zn. I. ÚS 242/07). Poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 15/2014, v ktorom sa uvádza, že: ,,Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane pripomína, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Zotrval na svojich vyjadreniach týkajúcich sa neplatnosti zmluvy o prístupe z dôvodu údajnej nemožnosti plnenia, technickej stránky pripojenia a prístupu do sústavy, ako aj užívania sústavy žalobcom. Zotrval na skutočnostiach uvedených v odbornom vyjadrení č. 39/2018.
10.Na pojednávaní dňa 05.10.2018, na základe návrhu žalobcu (bod 5. odôvodnenia) súd pripustil zmenu žaloby v tomto znení: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 50 231,76 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 50 231,76 EUR od 12.03.2017 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
11.Súd vykonal dokazovanie a zistil tento skutočný stav veci:
12.Žalobca na podporu svojich tvrdení použil ako prostriedky svojho procesného útoku nasledovné dôkazy: Upovedomenie o prevzatí právneho zastúpenia a výzvu na vrátenie uhradených platieb a upustenie od protiprávneho konania zo dňa 07.03.2017 (vrátane doručenky), výpis z obchodného registra o registrácii žalobcu a žalovaného, Rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 1340/2014/E-OZ zo dňa 03.12.2013, Rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0015/2014/ E zo dňa 21.11.2013, Rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0008/2015/E zo dňa 27.11.2014, Rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0010/2016/E zo dňa 27.11.2015, Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/252 zo dňa 19.03.2014, Sprievodný list žalovaného zo dňa 19.12.2013 k zmluve o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, faktúry: č. 8240627762 (za 01/2014), zo dňa 05.02.2014 na sumu 2 092,99 EUR, č. 8274695701 (za 02/2014), zo dňa 05.03.2014 na sumu 2 092,99 EUR, č. 8250714879 (za 03/2014), zo dňa 02.04.2014 na sumu 2 092,99 EUR, č. 8214914743 (za 04/2014), zo dňa 05.05.2014 na sumu 2 092,99 EUR, č. 8225027534 (za 05/2014), zo dňa 04.06.2014 na sumu 2 092,99 EUR, č. 8211245231 (za 06/2014), zo dňa 03.07.2014 na sumu 2 092,99 EUR, č. 8245240619 (za 07/2014), zo dňa 04.08.2014 na sumu 2 092,99 EUR, č. 8261239554 (za 08/2014), zo dňa 03.09.2014 na sumu 2 092,99 EUR, č. 8231406385 (za 09/2014), zo dňa 02.10.2014 na sumu 2 092,99 EUR, č. 8275308598 (za 10/2014), zo dňa 04.11.2014 na sumu 2 092,99 EUR, č. 8225488665 (za 11/2014), zo dňa 02.12.2014 na sumu 2 092,99 EUR, č. 8271512146 (za 12/2014), zo dňa 06.01.2015 na sumu 2 092,99 EUR, č. 8275540292 (za 01/2015), zo dňa 04.02.2015 na sumu 2 092,99 EUR, č. 8295800177 (za 02/2015), zo dňa 03.03.2015 na sumu 2 092,99 EUR, č. 8295200174 (za 03/2015), zo dňa 01.04.2015 na sumu 2 092,99 EUR, č. 8295000171 (za 04/2015), zo dňa 05.05.2015 na sumu 2 092,99 EUR, č. 8295200462 (za 05/2015), zo dňa 02.06.2015 na sumu 2 092,99 EUR, č. 8294500189 (za 06/2015), zo dňa 02.07.2015 na sumu 2 092,99 EUR, č. 8295400170 (za 07/2015), zo dňa 04.08.2015 na sumu 2 092,99 EUR, č. 8295800473 (za 08/2015), zo dňa 02.09.2015 na sumu 2 092,99 EUR, č.
8295400460 (za 09/2015), zo dňa 02.10.2015 na sumu 2 092,99 EUR, č. 8295000462 (za 10/2015), zo dňa 03.11.2015 na sumu 2 092,99 EUR, č. 8295100173 (za 11/2015), zo dňa 02.12.2015 na sumu 2 092,99 EUR, č. 8294600176 (za 12/2015), zo dňa 05.01.2016 na sumu 2 092,99 EUR, výpisy z účtu preukazujúce úhrady faktúr, rozhodnutia Ústavného súdu SR, krajských a okresných súdov, Zmluvu o dodávke elektriny a doplatku za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnou kombinovanou výrobou a prevzatí zodpovednosti za odchýlku č. zmluvy PDS: OZE_257_2011 zo dňa 30.06.2011, Zmluvu o pripojení žiadateľa o pripojenie do distribučnej sústavy č. MZ_ZoP/2010/64 zo dňa 19.10.2010.
13.Žalovaný na podporu svojich tvrdení použil ako prostriedky svojej procesnej obrany nasledovné dôkazy: Zmluvu o pripojení žiadateľa o pripojenie do distribučnej sústavy č. MZ_ZoP/2010/64 zo dňa 19.10.2010, Rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví zo dňa 04.06.2007, Rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví zo dňa 11.05.2009, Rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví zo dňa 06.06.2011, Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/252 zo dňa 19.03.2014, Zmluvu o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku č. zmluvy PDS: OZE_257_2011_15 a č. zmluvy VSE: OZE_257_2011_15_VSE zo dňa 18.12.2014, uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Cob/181/2017-341 zo dňa 26.10.2017, Odborné vyjadrenie doc. Ing. Karola Klucha, PhD. č. 39/2018 zo dňa 10.04.2018 a Stanovisko Ministerstva hospodárstva SR zo dňa 20.04.2018.
14.Medzi stranami konania nebolo sporné, že boli uzavreté: Zmluva o pripojení žiadateľa o pripojenie do distribučnej sústavy č. MZ_ZoP/2010/64 zo dňa 19.10.2010, Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/252 zo dňa 19.03.2014, Zmluva o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku č. zmluvy PDS: OZE_257_2011_15 a č. zmluvy VSE: OZE_257_2011_15_VSE zo dňa 18.12.2014, Zmluva o dodávke elektriny a doplatku za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnou kombinovanou výrobou a prevzatí zodpovednosti za odchýlku č. zmluvy PDS: OZE_257_2011 zo dňa 30.06.2011, že boli vydané: Rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 1340/2014/E-OZ zo dňa 03.12.2013, Rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0015/2014/E zo dňa 21.11.2013, Rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0008/2015/E zo dňa 27.11.2014, Rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0010/2016/E zo dňa 27.11.2015, Rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví zo dňa 04.06.2007, Rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví zo dňa 11.05.2009, Rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví zo dňa 06.06.2011, že žalobca uhradil žalovanému žalovanú sumu 50 231,76 EUR.
15.Sporné bolo medzi stranami to, či je Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/252 zo dňa 19.03.2014 platná, a či žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie sumy 50 231,76 EUR s prísl. voči žalovanému.
16.Z Rozhodnutia ÚRSO č. 0015/2014/E z 21.11.2013 okrem iného vyplýva, že ním ÚRSO pre regulovaný subjekt - žalovaného schválil na obdobie od l. januára 2014 do 31. decembra 2014 tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny a podmienky ich uplatnenia. Vo vzťahu k predmetu tohto konania relevantné boli ustanovenia, ktorými stanovil 12-mesačnú rezervovanú kapacitu na celý rok 2014.
17.Z Rozhodnutia ÚRSO č. 0008/2015/E zo dňa 27.11.2014 okrem iného vyplýva, že ním ÚRSO pre regulovaný subjekt - žalovaného schválil na obdobie od l. januára 2015 do 31. decembra 2015 tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny a podmienky ich uplatnenia. Vo vzťahu k predmetu tohto konania relevantné boli ustanovenia, ktorými stanovil 12-mesačnú rezervovanú kapacitu na celý rok 2015.
18.Z Rozhodnutia ÚRSO č. 0010/2016/E zo dňa 27.11.2015 okrem iného vyplýva, že ním ÚRSO pre regulovaný subjekt - žalovaného schválil na obdobie od l. januára 2016 do 31. decembra 2016 tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny a podmienky ich uplatnenia. Vo vzťahu k predmetu tohto konania relevantné boli ustanovenia, ktorými stanovil 12-mesačnú rezervovanú kapacitu na celý rok 2016.
19.Z Rozhodnutia ÚRSO č. 1340/2014/E-OZ zo dňa 03.12.2013, okrem iného vyplýva, že ním ÚRSO pre žalobcu schválil na roky 2014 až 2026 pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 382,61 EUR/MWh vyrobenej zo slnečnej energie v zariadení výrobcu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom 989,92 kW, umiestnenom na pozemkoch s parc. č. 691/25 a 691/26, ktoré sa nachádzajú v kat. území Mokrá Lúka.
20.Z jednotlivých (vyššie uvedených) faktúr predložených žalobcom vyplýva, že boli žalovaným vystavené za prístup do distribučnej sústavy. Ich výška a úhrada zo strany žalovaného neboli medzi stranami sporné.
21.Z Rozhodnutí ÚRSO z dní 04.06.2007, 11.05.2009 a 06.06.2011 okrem iného vyplýva, že nimi bolo žalovanému vydané povolenie na predmet podnikania elektro-energetika, rozsah podnikania: distribúcia elektriny.
22.Zo Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku uzatvorenej dňa 18.12.2014 medzi žalobcom ako výrobcom, žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy a spoločnosťou Východoslovenská energetika, a.s., IČO: 44 483 767 ako odberateľom vyplýva, že sa nejedná o zmluvu o prístupe, a to s poukazom na jej predmet špecifikovaný v článku I tejto zmluvy. Predmetom zmluvy je: a) záväzok výrobcu dodať elektrinu odberateľovi v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona o podpore a odovzdať údaje o vyrobenej elektrine podľa ustanovení Prevádzkového poriadku PDS, b) záväzok odberateľa odobrať vo vlastnom mene a na vlastný účet od výrobcu elektrinu podliehajúcu § 3 ods. 1 písm. b) zákona o podpore za cenu za dodávku elektriny podľa tejto zmluvy, c) záväzok odberateľa výrobcovi zaplatiť za odobranú elektrinu určenú cenu, d) záväzok odberateľa prevziať zodpovednosť za odchýlku výrobcu v zmysle § 3 ods. 1 písm. d) zákona o podpore, e) záväzok výrobcu vyrobiť elektrinu spôsobom, na ktorý sa vzťahuje podpora vo forme doplatku v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) zákona o podpore a zároveň odovzdať údaje o takto vyrobenej elektrine PDS v súlade s Prevádzkovým poriadkom PDS, f) záväzok PDS v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a spôsobom v tejto zmluve uvedeným zaplatiť výrobcovi doplatok podľa cenového rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví vydaného výrobcovi. Podľa článku I bodu 2. zmluvy dodávka elektriny je splnená prechodom elektriny určeným meradlom v odovzdávacom mieste výrobcu. Dodané množstvo elektriny sa vyhodnocuje podľa údajov určeného meradla vo vlastníctve PDS, ktorým je meraná elektrina dodaná výrobcom do distribučnej sústavy, a ktoré poskytuje PDS odberateľovi a výrobcovi podľa osobitných predpisov a Prevádzkového poriadku PDS.
23.Žalobca ako výrobca a žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy dňa 30.06.2011 uzavreli Zmluvu o dodávke elektriny a doplatku za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnou kombinovanou výrobou a prevzatí zodpovednosti za odchýlku č. zmluvy PDS: OZE_257_2011. Predmetom zmluvy je: a) záväzok výrobcu dodať elektrinu na straty PDS v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona o podpore, b) záväzok PDS odobrať elektrinu s právom podpory za cenu elektriny na straty od výrobcu, c) záväzok PDS prevziať zodpovednosť za odchýlku výrobcu v zmysle § 3 ods. 1 písm. d) zákona o podpore, d) záväzok výrobcu vyrobiť elektrinu spôsobom, na ktorý sa vzťahuje podpora doplatkom v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) zákona o podpore a odovzdať údaje o vyrobenej elektrine PDS, e) záväzok PDS zaplatiť cenu za elektrinu na doplatok podľa cenového rozhodnutia ÚRSO vydaného výrobcovi.
24.Zmluvou o pripojení žiadateľa o pripojenie do distribučnej sústavy číslo zmluvy: MZ_ZoP/2010/64 zo dňa 19.10.2010 mal súd preukázané, že ju uzavreli žalobca ako žiadateľ a žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy. Predmetom zmluvy je záväzok PDS pripojiť zariadenie žiadateľa špecifikované v čl. V. a VI. tejto zmluvy do distribučnej sústavy a umožniť dodávku elektriny do sústavy PDS pre maximálnu rezervovanú kapacitu pripojenia vo výške 990 kW a záväzok žiadateľa uhradiť cenu za pripojenie uvedenú v čl. III. tejto zmluvy.
25.Zo zmluvy o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto číslo zmluvy: ZPV/2014/252 zo dňa 19.03.2014 súd zistil, že ju uzavreli žalobca ako užívateľ a žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy (PRDS). Podľa Čl. I Predmet zmluvy PRDS sa zaviazal umožniť užívateľovi prístup do regionálnej distribučnej sústavy v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity odovzdávacieho miesta podľa Čl. 3 tejto zmluvy a za podmienok dohodnutých v tejto zmluve po splnení technických a obchodných podmienok Prevádzkovateľa RDS. Užívateľ sa zaviazal zaplatiť
Prevádzkovateľovi RDS platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy podľa tejto zmluvy. Podľa Čl. II bodu 1. PRDS vystavuje užívateľovi faktúru za prístup do sústavy vo výške podľa príslušných platných a účinných rozhodnutí Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a všeobecne záväzných právnych predpisov mesačne.
26.Z listu žalovaného zo dňa 19.12.2013 (Vec: Zmluva o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy), adresovaného žalobcovi súd zistil, že žalovaný informoval žalobcu o tom, že žalovaný ako užívateľ distribučnej sústavy nemá uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy. Podmienka uplatnenia a výška tarify za prístup je schválená rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0015/2014/E zo dňa 21.11.2013. Poukázal na to, že zmluva o prístupe sa uzatvára aj v prípade, ak užívateľ nedodáva elektrinu do regionálnej distribučnej sústavy a zároveň aj v prípade, ak užívateľovi nevzniká povinnosť v zmysle cenovej vyhlášky ÚRSO uhradiť tarifu za prístup do sústavy. V prílohe listu doručil žalobcovi zmluvu o prístupe.
27.Upovedomením prevzatí právneho zastúpenia a výzvou na vrátenie uhradených platieb a upustenie od protiprávneho konania zo dňa 07.03.2017 bolo súdu preukázané, že právny zástupca žalobcu vyzval žalovaného na vrátenie platieb v celkovej výške 75 347,64 EUR, pričom v tejto sume sú zahrnuté aj platby, ktoré sú predmetom tohto konania. Podľa doručenky bola výzva doručená žalovanému dňa 08.03.2017. 28.Z predložených rozsudkov okresných súdov bolo zistené, že v podobných prípadoch vyhoveli návrhu žalobcov. Tieto rozsudky doposiaľ nenadobudli právoplatnosť.
29.Z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Cob/181/2017-341 zo dňa 26.10.2017 vyplýva, že z ust. § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z. je zrejmé, že citovaný zákon upravuje nielen zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (§ 26 ods. 5), ale aj zmluvu o prístupe do sústavy.
30.Odborné vyjadrenie R.. I.. B. B., U.. č. 39/2018 zo dňa 10.04.2018 bolo vyhotovené na základe objednávky žalovaného, zaoberá sa technickou analýzou problematiky pripojenia a prístupu zdrojov k distribučnej sústave, pričom pre právne posúdenie danej problematiky je nevyhnutné vychádzať z ustanovení zákona č. 251/2012 Z.z. v platnom znení.
31.Zo stanoviska Ministerstva hospodárstva SR k žiadosti žalovaného (resp. právneho zástupcu žalovaného), zo dňa 20.04.2018 súd zistil, že ministerstvo poukázalo na legálnu definíciu prístupu do distribučnej sústavy s poukazom na ust. § 2 písm. a) bod 12.2 a § 26 ods. 5 zákona o energetike. Z ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike vyplýva, že obsahom zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je (i) rezervovanie dohodnutej distribučnej kapacitu, (ii) umožnenie využívania distribučnej sústavy v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity a (iii) prepravenie množstva elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity. Malo za to, že každá z troch zložiek obsahu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny je samostatná v tom zmysle, že nemusia byť podľa zákona naplnené súčasne. Predmetom zmluvy môže byť len rezervovanie distribučnej kapacity bez ďalšieho.
32.Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písmeno c) a e) Zákona č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení účinnom do 30.11.2014 (Zákon č. 250/2012 Z.z.), cenovej regulácii v elektroenergetike podlieha c) pripojenie do sústavy, e) prístup do distribučnej sústavy a distribúcia elektriny.
33.Podľa ustanovenia § 40 ods. 1 Zákona č. 250/2012 Z.z., Úrad vydá všeobecne záväzný právny predpis, ktorý ustanoví a) rozsah cenovej regulácie, b) spôsob vykonávania cenovej regulácie, c) postup a podmienky uplatňovania cien, d) podmienky vykonávania regulovaných činností, e) rozsah, štruktúru a výšku ekonomicky oprávnených nákladov a spôsob ich úhrady, f) termín a spôsob zúčtovania plánovaných a skutočných ekonomicky oprávnených nákladov započítaných do ceny poskytnutých regulovaných tovarov a s nimi súvisiacich regulovaných činností, g) rozsah investícií súvisiacich s regulovanou činnosťou, h) spôsob určenia výšky primeraného zisku; úrad môže v záujme predchádzania stavu núdze a odstránenia stavu núdze a vo všeobecnom hospodárskom záujme ustanoviť aj najvyššiu mieru primeraného zisku, i) podklady návrhu ceny a spôsob predkladania návrhu ceny, j) spôsob sledovania ekonomicky oprávnených nákladov za regulovanú činnosť podľa §11 ods. 4 písm. a) až
f), k) spôsob určenia ceny a obsah oznámenia obce o cene, ktorá je vlastníkom verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie III. kategórie, l) rozsah, spôsob a termíny predkladania skutočných údajov o tovaroch a s nimi súvisiacich regulovaných činnostiach, m) spôsob a termín zúčtovania nákladov, ktoré sa nepovažujú za ekonomicky oprávnené náklady, n) podrobnosti o individuálnych sadzbách súvisiacich so systémovými službami a úhradou osobitných nákladov.
34.Podľa ustanovenia § 2 písmeno c) a e) Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. Úradu pre reguláciu sieťových odvetví z 11. júla 2013, ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení účinnom do 30.6.2014 (Vyhláška č. 221/2013 Z.z.), cenová regulácia v elektroenergetike sa vzťahuje na c) pripojenie do sústavy, e) prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny,
35.Podľa ustanovenia § 3 písmeno c) a e) Vyhlášky č. 221/2013 Z.z., cenová regulácia v elektroenergetike sa vykonáva c) určením spôsobu výpočtu maximálnej ceny za pripojenie do sústavy, e) určením spôsobu výpočtu maximálnej ceny a tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny.
36.Podľa ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. v znení účinnom do 20.7.2016, platba za prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy výrobcom elektriny pripojením do regionálnej distribučnej sústavy vo výške 30% hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy alebo z hodnoty výšky celkového inštalovaného výkonu zariadenia na výrobu elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny nemá uzatvorenú zmluvu o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy vo výške tarify za dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu podľa účinného cenového rozhodnutia úradu za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na rok t pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy. Výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy platba za prístup do distribučnej sústavy vo výške podľa predchá-dzajúcej vety na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Výrobcovia elektriny si rezervovanú kapacitu neobjednávajú. Na napäťovej úrovni nízkeho napätia sa hodnota maximálnej rezervovanej kapacity rovná hodnote rezervovanej kapacity určenej menovitou hodnotou hlavného ističa v ampéroch. To neplatí pre výrobcu elektriny, ktorého zariadenie na výrobu elektriny slúži výlučne na poskytovanie podporných služieb pre prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo výlučne na dodávku regulačnej elektriny, a výrobcu elektriny, ktorý prevádzkuje zariadenie na výrobu elektriny z vodnej energie s celkovým inštalovaným výkonom do 5 MW.
37.Podľa ustanovenia § 2 písmeno a) bod 22. a 23. Zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike účinného do 31.8.2012 (Zákon č. 656/2004 Z.z.), na účely tohto zákona sa rozumie 22. pripojením do sústavy alebo do siete fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy alebo fyzické pripojenie plynárenského zariadenia alebo odberného plynového zariadenia do siete, 23. prístupom do sústavy alebo do siete prístup na základe zmluvy o prístupe do 23.1. prenosovej sústavy a prenose elektriny, 23.2. distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, 23.3. prepravnej siete a preprave plynu, 23.4. distribučnej siete a distribúcii plynu, 23.5. ťažobnej plynovodnej siete a doprave plynu, 23.6. zásobníka a uskladňovaní plynu.
38.Podľa ustanovenia § 21 ods. 1 písmeno a) Zákona č. 656/2004 Z.z., výrobca elektriny má právo pripojiť zariadenie na výrobu elektriny k sústave, ak splna technické a obchodné podmienky prístupu a pripojenia do sústavy.
39.Podľa ustanovenia § 21 ods. 2 písmeno a) Zákona č. 656/2004 Z.z., výrobca elektriny je povinný uzatvoriť zmluvu o prístupe a o pripojení k sústave s prevádzkovateľom sústavy.
40.Podľa ustanovenia § 2 písmeno a) bod 11 a 12 Zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike účinného od 1.9.2012 (Zákon č. 251/2012 Z.z.), na účely tohto zákona sa rozumie všeobecne 11. pripojením do sústavy alebo do siete zabezpečenie potrebnej kapacity na pripojenie v sústave alebo v sieti a fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy
alebo fyzické pripojenie plynárenského zariadenia alebo odberného plynového zariadenia do siete, 12. prístupom do sústavy alebo do siete prístup na základe zmluvy o 12.1. prístupe do prenosovej sústavy a prenose elektriny, pričom prístupom do prenosovej sústavy sa rozumie právo využívať prenosovú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej prenosovej kapacity, 12.2. prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity, 12.3. prístupe do prepravnej siete a preprave plynu, pričom prístupom do prepravnej siete sa rozumie právo využívať prepravnú sieť v rozsahu zmluvne dohodnutej prepravnej kapacity, 12.4. prístupe do distribučnej siete a distribúcii plynu, pričom prístupom do distribučnej siete sa rozumie právo využívať distribučnú sieť v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity, 12.5. prístupe do ťažobnej siete a doprave plynu, pričom prístupom do ťažobnej siete sa rozumie právo využívať ťažobnú sieť v rozsahu zmluvne dohodnutej kapacity, 12.6. prístupe do zásobníka a uskladňovaní plynu, pričom prístupom do zásobníka sa rozumie právo využívať zásobník v rozsahu zmluvne dohodnutej uskladňovacej kapacity.
41.Podľa ustanovenia § 2 písmeno b) body 4 a 15 Zákona č. 251/2012 Z.z., na účely tohto zákona sa rozumie v elektroenergetike 4. distribúciou elektriny preprava elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účel jej prepravy odberateľom elektriny, 15. dodávkou elektriny predaj elektriny.
42.Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 a 2 Zákona č. 251/2012 Z.z.: (1) Predmetom trhu s elektrinou a trhu s plynom je dodávka elektriny a plynu, pripojenie do prenosovej sústavy, distribučnej sústavy, prepravnej siete a distribučnej siete, prístup do prenosovej sústavy a prenos elektriny a prístup do distribučnej sústavy a distribúcia elektriny na vymedzenom území, prístup do prepravnej siete a preprava plynu a prístup do distribučnej siete a distribúcia plynu na vymedzenom území, prístup do zásobníka a uskladňovanie plynu, poskytovanie podporných služieb v elektroenergetike a plynárenstve, poskytovanie systémových služieb v elektroenergetike, pripojenie a prístup nových výrobcov elektriny a plynu do sústavy alebo do siete. (2) Účastníkom trhu s elektrinou je a) výrobca elektriny, b) prevádzkovateľ prenosovej sústavy, c) prevádzkovateľ distribučnej sústavy, d) dodávateľ elektriny, e) odberateľ elektriny, f) organizátor krátkodobého trhu s elektrinou.
43.Podľa ustanovenia § 26 ods. 3, 5 a 9 Zákona č. 251/2012 Z.z.: (3) Zmluvou o pripojení do distribučnej sústavy sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie v zmluvne dohodnutej výške a po splnení obchodných podmienok a technických podmienok pripojiť k distribučnej sústave zariadenie žiadateľa na výrobu, distribúciu alebo odber elektriny a zabezpečiť dohodnutú kapacitu vo výške podľa zmluvy a žiadateľ sa zaväzuje uhradiť cenu za pripojenie. (5) Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb. (9) Zmluvou o združenej dodávke elektriny sa zaväzuje dodávateľ elektriny dodávať odberateľovi elektrinu vymedzenú množstvom a časovým priebehom výkonu, zabezpečiť distribúciu elektriny do odberného miesta odberateľa vrátane súvisiacich služieb a prevziať za odberateľa zodpovednosť za odchýlku a odberateľ elektriny sa zaväzuje zaplatiť dodávateľovi elektriny cenu za dodanú elektrinu a za distribúciu elektriny a súvisiace služby.
44.Podľa ustanovenia § 27 ods. 1 písmeno a) a b) Zákona č. 251/2012 Z.z., výrobca elektriny má právo pripojiť zariadenie na výrobu elektriny do sústavy, ak spĺňa technické podmienky a obchodné podmienky pripojenia do sústavy; tým nie je dotknuté ustanovenie § 28 ods. 1 písm. h),uzatvoriť zmluvu o prístupe do sústavy, ak spĺňa technické podmienky a obchodné podmienky prístupu do sústavy.
45.Podľa ustanovenia § 27 ods. 2 písmeno a) Zákona č. 251/2012 Z.z., výrobca elektriny je povinný uzatvoriť zmluvu o pripojení do sústavy s prevádzkovateľom sústavy.
46.Podľa ustanovenia § 35 ods. 1 písmeno a), b) a c) Zákona č. 251/2012 Z.z., odberateľ elektriny má právo uzatvoriť zmluvu o dodávke elektriny s dodávateľom elektriny; odmietnutie uzatvoriť zmluvu o dodávke elektriny musí dodávateľ elektriny odôvodniť, uzatvoriť zmluvu o prístupe do prenosovej sústavy a prenose elektriny s prevádzkovateľom prenosovej sústavy alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny s prevádzkovateľom distribučnej sústavy, ak tieto služby nezabezpečil dodávateľ elektriny, na pripojenie do sústavy, ak odberné elektrické zariadenie odberateľa elektriny spĺňa
technické podmienky a obchodné podmienky pripojenia; tým nie je dotknuté ustanovenie §11 ods. 13 až 15 a § 28 ods. 1 písm. h),
47.Podľa ustanovenia § 96 ods. 7 veta prvá a druhá, ods. 8 veta prvá a ods. 9 veta druhá zákona č. 251/2012 Z.z., Zmluvy uzatvorené podľa doterajších predpisov zostávajú v platnosti. Ustanovenia zmlúv uzatvorených podľa doterajších predpisov, ktoré sú v rozpore s týmto zákonom, sú účastníci zmlúv povinní uviesť do súladu s týmto zákonom do 31. decembra 2012. Zmluvy uzatvorené medzi dodávateľmi elektriny a odberateľmi elektriny podľa doterajších predpisov, ktorých predmetom bolo zo strany dodávateľa elektriny zabezpečenie dodávky elektriny, ako aj prenosu elektriny alebo distribúcie elektriny a prevzatie zodpovednosti za odchýlku, sa považujú za zmluvy o združenej dodávke elektriny podľa tohto zákona. Zmluvy uzatvorené medzi prevádzkovateľom distribučnej sústavy a iným účastníkom trhu s elektrinou podľa doterajších predpisov, ktorých predmetom bolo zo strany prevádzkovateľa distribučnej sústavy zabezpečenie prístupu do distribučnej sústavy a distribúcia elektriny, sa považujú za zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa tohto zákona.
48.Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Zákon č. 309/2009 Z.z.), podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou sa zabezpečuje prednostným pripojením zariadenia na výrobu elektriny 1) do regionálnej distribučnej sústavy, 4) prístupom do sústavy, 5) prenosom elektriny, distribúciou elektriny a dodávkou elektriny, 6) odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty, doplatkom, prevzatím zodpovednosti za odchýlku 8) prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy.
49.Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 Zákona č. 309/2009 Z.z., výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 (ďalej len "výrobca elektriny s právom na podporu"), má právo na prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, prednostný prenos elektriny, prednostnú distribúciu elektriny a prednostnú dodávku elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny splna technické podmienky prevádzkovateľa sústavy podľa osobitného predpisu 10) a neohrozí bezpečnosť a spoľahlivosť prevádzky sústavy; prednostný prenos elektriny sa nevzťahuje na prenos elektriny spojovacím vedením, 11) odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie alebo vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktorú dodal za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy alebo subjektom povereným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny, doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe účtovného dokladu vystaveného prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov energie alebo elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny, upravenej podľa § 3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber elektriny podľa písmena b) neuplatňuje,odber elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené, za cenu elektriny na straty v období odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky do konca kalendárneho roka, ak toto zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom roku alebo do 31. marca, ak od roku uvedenia zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie 9) technologickej časti takéhoto zariadenia uplynulo najviac 15 rokov.
50.Podľa ustanovenia § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len Obchodný zákonník), táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
51.Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.
52.Podľa ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len Občiansky zákonník), kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
53.Podľa ustanovenia § 456 veta prvá Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.
54.Podľa ustanovenia § 458 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením.
55.Podľa ustanovenia § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak čas plnenia nie je v zmluve určený je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.
56.Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka, dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.
57.Podľa ustanovenia § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.
58.Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku zvýšenej o deväť percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania s plnením peňažného záväzku.
59.Podľa ust. § 37 Občianskeho zákonníka: (1) Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. (2) Právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný. (3) Právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný.
60.Podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
61.Podľa ust. § 49a Občianskeho zákonníka právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.
62.Ústavný súd Slovenskej republiky ( ďalej aj Ústavný súd SR, príp. Ústavný súd ) Nálezom sp. zn. PL.ÚS 17/2014-132 z 22. júna 2016 vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 21.07.2016 (ďalej aj len „Nález"), právoplatným 28.09.2016 rozhodol, že: Ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny" vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z. z. ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods 1 a či '123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských a práv a základných slobôd". Vo zvyšnej časti návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky nevyhovel. Podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú Zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny" vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov, dňom vyhlásenia tohto Nálezu v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky stráca účinnosť. Ak Úrad pre reguláciu sieťových odvetví neuvedie túto časť ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky do súladu s Ústavou Slovenskej republiky a dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto Nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu SR vyplývajú tieto skutočnosti a závery: „21.5 Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny [na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods. 2 písm. a) zákona o energetike]. Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup do distribučnej sústavy alebo iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené.“ „21.6 (...) Zákon o regulácii v § 40 explicitne nesplnomocňuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví na vydanie všeobecne záväzného predpisu, ktorým by bol Úrad pre reguláciu sieťových odvetví oprávnený ustanoviť povinnosť výrobcov elektriny platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že títo nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy.“ 21.7 Pokiaľ potom časť ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.“ „21.7 Pokiaľ potom časť ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav“. „21.8 Popísaný stav nekorešponduje s dikciou čl. 123 ústavy, keďže Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nepostupoval pri prijímaní sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii na základe zákonov (zákona o energetike a zákona o regulácii), a v ich medziach. Zároveň tieto časti § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladajú povinnosti výrobcov elektriny, o ktorých nemožno vyhlásiť, že by boli ukladané zákonom alebo na základe zákona (zákona o energetike a zákona o regulácii), čím sa dostávajú do kontradikcie s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví prijatím sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii navyše nekonal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, teda nekonal v súlade s princípom legality vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Nemožno taktiež opomenúť, že aplikáciou neústavných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii dochádza k odčerpaniu časti majetku tých výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, čím dochádza k neústavnému zásahu do základného práva výrobcov elektriny ako podnikateľských subjektov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.“ „22. Čo sa týka ostatných častí napadnutého § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii a napadnutého § 26 ods. 24, 25 a 26 a § 29 ods. 3 vyhlášky o cenovej regulácii, ústavný súd konštatuje, že ide zväčša o technické právne normy, respektíve právne normy, ktorých základ je daný zákonom o energetike a zákonom o regulácii (...).“ „22.1 (...) Pre výrobcov elektriny, ktorí majú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, znamenajú právne normy § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii v praxi len stanovenie spôsobu výpočtu výšky poplatku, k úhrade ktorého sa zaviazali uzatvorením zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy na základe § 26 ods. 5 zákona o energetike naopak, pre výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, znamená časť ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii, ktorú ústavný súd bodom 1 výroku vyhlásil na nesúladnú s tam uvedenými ústavnými normami, upravenie povinnosti platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy, ktorá, ako už ústavný súd deklaroval, nemá oporu v zákone o energetike, alebo inom zákone.“
63.Podľa ustanovenia § 41 Zákona c. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slo-venskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len Zákon č. 38/1993 Z.z.): (1) Ústavný súd rozhoduje vo veci samej nálezom. Nález sa doručuje účastníkom konania. Predseda Ústavného súdu môže rozhodnúť, že nález sa doručí aj ďalším osobám. (2) Nález ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.
64.Podľa ustanovenia § 41a ods. 1,2 a 3 Zákona č. 38/1993 Z. z.: (1)Právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov. (2)Orgán, ktorý je povinný uviesť právny predpis do súladu v zmysle čl. 125 ods. 3 Ústavy Je viazaný právnym názorom vysloveným v náleze Ústavného súdu.(3)Stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu Ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.
65.Podľa Článku 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
66.Podľa ustanovenia § 41b Zákona č. 38/1993 Z.z.: (1)Ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 Ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku. (2) Ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom procese alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.
67.Na základe vykonaného dokazovania má súd nepochybne za to, že nárok žalobcu tak, ako je uvedený v I. výroku tohto rozsudku je dôvodný.
68.Predmetom konania v prejednávanej veci je nárok žalobcu na vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy žalovaného zaplatených žalobcom za fakturačné obdobia kalendárnych mesiacov v rokoch 2014 a 2015 spolu vo výške 50 231,76 EUR s príslušenstvom - úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 50 231,76 EUR od 12.03.2017 do zaplatenia.
69.Žalovaný žalobcom uplatnený nárok neuznával. Poukázal na to, že žalobcovi na uplatnenú pohľadávku nevznikol právny nárok. V období za ktoré si žalobca uplatňuje vrátenie platieb, t.j. v období od 01.01.2014 do 31.12.2015 bol žalobca povinný platbu za prístup platiť z dôvodu, že distribučnú sústavu plnohodnotne užíval (využíval prístup do sústavy), pričom táto platba za prístup mu bola zo strany žalovanému fakturovaná v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a s platne uzavretou zmluvou o prístupe. Mal za to, že je potrebné rozlišovať medzi pripojením a prístupom do distribučnej sústavy. Tvrdil, že zmluva o prístupe je platná a hmotno-právne účinky nálezu Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/20174 zo dňa 22.06.2016 sú účinné len do budúcna.
70.Súd ako predbežnú otázku riešil platnosť Zmluvy o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/252 zo dňa 19.03.2014, ktorú uzavreli žalobca a žalovaný.
71.Žalobca tvrdil, že Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/252 zo dňa 19.03.2014 je neplatná z dôvodu rozporu so zákonom
alebo jeho obchádzaním, z dôvodu nemožnosti plnenia, z dôvodu omylu ako aj z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi (podľa bodu 2. odôvodnenia rozsudku).
72.Zo Zmluvy o pripojení žiadateľa o pripojenie do distribučnej sústavy číslo zmluvy: MZ_ZoP/2010/64 zo dňa 19.10.2010 (podľa bodu 24. odôvodnenia rozsudku) vyplýva, že žalovaný sa zaviazal pripojiť zariadenie žalobcu do distribučnej sústavy a umožniť dodávku elektriny do sústavy PDS pre maximálnu rezervovanú kapacitu pripojenia vo výške 990 kW. Z uvedeného vyplýva, že dodávka bola dohodnutá pre určitú rezervovanú kapacitu.
73.Zo Zmluvy o dodávke elektriny a doplatku za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnou kombinovanou výrobou a prevzatí zodpovednosti za odchýlku č. zmluvy PDS: OZE_257_2011 zo dňa 30.06.2011 (podľa bodu 23. odôvodnenia rozsudku) vyplýva, že žalobca dodával vyrobenú elektrinu žalovanému.
74.Zo Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku uzatvorenej dňa 18.12.2014 (podľa bodu 22. odôvodnenia rozsudku) súd zistil, že odberateľom žalobcom vyrobenej energie je spoločnosť Východoslovenská energetika, a.s., IČO: 44 483 767 s tým, že dodávka elektriny je splnená prechodom elektriny určeným meradlom v odovzdávacom mieste výrobcu (teda žalobcu).
75.Žalobca na základe listu žalovaného zo dňa 19.12.2013 (podľa bodu 25. odôvod-nenia rozsudku) uzavrel so žalovaným dňa 19.03.2014 Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto číslo zmluvy: ZPV/2014/252. Touto zmluvou sa žalovaný zaviazal umožniť žalobcovi prístup do regionálnej distribučnej sústavy v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity odovzdávacieho miesta podľa Čl. 3 tejto zmluvy a za podmienok dohodnutých v tejto zmluve po splnení technických a obchodných podmienok Prevádzkovateľa RDS. Žalobca sa zaviazal zaplatiť žalovanému platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy podľa tejto zmluvy, a to na základe vystavenej faktúry za prístup do sústavy vo výške podľa príslušných platných a účinných rozhodnutí Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a všeobecne záväzných právnych predpisov mesačne.
76.S prihliadnutím na platné ustanovenia zákona o energetike a ich výklad uvedený v Náleze Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016 zmluvou o prístupe podľa predmetného zákona je len zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Zmluva o prístupe zo dňa 19.03.2014 (podľa bodov 25. a 75. odôvodnenia tohto rozsudku) nie je takouto zmluvou.
77.V zmysle ust. § 269 ods. 2 obchodného zákonníka účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá. Zmluva o prístupe zo dňa 19.03.2014 by teda mohla byť zmluvou uzavretou podľa citovaného zákonného ustanovenia. V tejto zmluve však nebola jasne, zrozumiteľne a určite dohodnutá cena - „platba za prístup do regionálnej distribučnej sústavy“. Podľa Čl. II zmluvy žalovaný mal vystaviť faktúru za prístup vo výške podľa platných a účinných rozhodnutí Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a všeobecne záväzných právnych predpisov. Cena za takýto prístup však nebola a nie je určená žiadnym platným a účinným rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ani žiadnym všeobecne záväzným právnym predpisom. Vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (č. 221/2013 Z.z.) stanovuje len cenu za prístup v zmysle zákona o energetike, nakoľko aj z ust. § 2 a 3 tejto vyhlášky vyplýva, že sa jedná o určenie spôsobu výpočtu ceny a tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny. Vzhľadom na uvedené žalovaný nemohol v zmysle predmetnej zmluvy o prístupe účtovať (fakturovať) cenu za prístup do distribučnej sústavy na základe vyhlášky.
78.Vychádzajúc zo stanoviska Ústavného súdu SR prezentovaného v Náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016 týkajúceho sa zmluvy o prístupe v zmysle zákona o energetike zmluva (o prístupe) uzavretá medzi žalobcom a žalovaným dňa 19.03.2014 je v rozpore so zákonom č. 251/2012 Z.z., resp. ho obchádza, teda je neplatná.
79.Z bodov 72., 73. a 74. tohto odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že žalobca pre splnenie svojich povinností výrobcu elektriny nepotreboval prístup do distribučnej sústavy žalovaného a nemal dôvod využívať túto sústavu. Podľa Zmluvy o pripojení bol žalovaný povinný umožniť dodávku elektriny do sústavy PDS pre maximálnu rezervovanú kapacitu pripojenia vo výške 990 kW. Podľa zmluvy o dodávke z 30.06.2011 žalobca dodával elektrinu priamo žalovanému. Podľa zmluvy o dodávke z 18.12.2014
žalobca dodával elektrinu spoločnosti Východoslovenská energetika, a.s., ale dodávka bola splnená prechodom elektriny určeným meradlom v odovzdávacom mieste výrobcu (teda žalobcu).
80.Z obsahu Nálezu Ústavného súdu SR súd poukazuje najmä na časť jeho odôvodnenia pod bodom 4.3. K samotnému prieskumu napadnutých ustanovení, ods. 21., 21.1, 21.5, 21.6, 21.7, 21.8.
81.Ako už Ústavný súd v rekapitulácii návrhu a právneho stavu naznačil, navrhovateľom napadnuté ustanovenia vyhlášky o cenovej regulácii bližšie určujú tzv. platbu za prístup do distribučnej sústavy, ktorú platia výrobcovia elektriny, zároveň odoberajúci elektrinu z distribučnej sústavy (základná definícia v § 26 ods. 22 vyhlášky o cenovej regulácii). 21.1 Ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii upravujú platbu uhrádzanú výrobcami elektriny za prístup do regionálnej distribučnej sústavy, ako aj výpočet tejto platby. Výrobca elektriny je takto vypočítanú platbu za prístup povinný platiť aj vtedy, keď nemá z prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, teda keď reálne samotný prístup do regionálnej distribučnej sústavy (t.j. právo „vpúšťať" do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom resp. iným účastníkom trhu) nemá zmluvne dohodnutý. 21.5 Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny (na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods. 2 písm. a) zákona o energetike). Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup do distribučnej sústavy alebo iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené.
82.S poukazom ma vyššie uvedené častí odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, že povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle Zákona č. 251/2012 Z. z. výlučne na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy a pokiaľ dotknutá časť ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky ukladala výrobcom elektriny povinnosť hradiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú nemali, išlo o povinnosť nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v Zákone č. 251/2012 Z. z. čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad v zmysle Zákona č. 250/2012 Z. z. upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.
83.V konaní nebolo žalovaným preukázané, žeby medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o prístupe v zmysle ustanovení zákona č. 251/2012 Z.z. a v súlade s Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016.
84.S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu je skutkovo a právne dôvodná. Pokiaľ aj z odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu SR vyplýva (odsek 22.1 odôvodnenia Nálezu), že „pre výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy (čo podľa výsledkov vykonaného dokazovania je aj prípad žalobcu), znamená časť ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii, ktorú ústavný súd bodom 1 výroku vyhlásil za nesúladnú s tam uvedenými ústavnými normami, upravenie povinnosti platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy, ktorá, ako už ústavný súd deklaroval, nemá oporu v zákone o energetike alebo inom zákone", tak v dôsledku Nálezu Ústavného súdu SR, pri zohľadnení jeho účinkov ex tunc konštatovaných vyššie, právny dôvod platby za prístup do distribučnej sústavy zaplatenej žalobcom v postavení výrobcu elektriny za fakturačné obdobia kalendárnych mesiacov rokov 2014 a 2015 spolu v sume 50 231,76 EUR odpadol. Súd tak vyhovel žalobe žalobcu v časti o zaplatenie sumy 50 231,76 EUR titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré na strane žalovaného vzniklo prijatím plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol.
85.S odkazom na citované ustanovenia Zákona č. 38/1993 Z.z. a Ústavy Slovenskej republiky dňom 21.07.2016 stratilo účinnosť a dňom 21.01.2017 platnosť ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny." Pri posudzovaní hmotno-
právnych účinkov Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016 súd vychádzal zo záverov uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4 zo dňa 11.10.2006, prijatého vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov senátov Ústavného súdu SR, v ktorom sa Ústavný súd SR priklonil k právnemu názoru prvého senátu ústavného súdu vyslovenému v Uznesení č.k. I. ÚS 51/06-26 z 8. júna 2006, podľa ktorého „(...) Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že v danej veci ide o kolíziu medzi princípom zachovávania ústavnosti na jednej strane a princípom právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú súčasťou právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp zachovávania ústavnosti sa realizuje v tomto prípade rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Princíp právnej istoty sa prejavuje v dvoch smeroch. Jednak je založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak na právoplatných rozhodnutiach orgánov verejnej moci vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Podľa názoru ústavného súdu prednosť treba dať jednoznačne princípu ústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných princípom právnej istoty. Ústava a zákon o ústavnom súde rozdeľujú problematiku hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu o súlade právnych predpisov na dve skupiny. Ide predovšetkým o prípady, ktoré boli do momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov už právoplatne ukončené (judikované), a o prípady, ktoré vo chvíli uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov právoplatne ukončené ešte neboli. (...) Hoci ústava a zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori musí tomu tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty"; a zároveň k v uznesení citovanému právnemu názoru druhého senátu ústavného súdu vyjadreného v náleze č.k. II. US 72/06-36 zo 14. júna 2006. Vo svetle záverov uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4 zo dňa 11.10.2006, pri zohľadnení relevantnej právnej úpravy Ústavy Slovenskej republiky a Zákona č. 38/1993 Z.z., dňom márneho uplynutia lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety Ústavy Slovenskej republiky stratilo ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky v Nálezom dotknutej časti platnosť ex tunc, t.j. bolo anulované od počiatku. Inými slovami sa na toto ustanovenie Vyhlášky hľadí, akoby nikdy nebolo platné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. O takýto výklad účinkov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vydaného v konaní o súlade právnych predpisov potom možno opierať nárok žalobcu na vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy zaplatených za roky 2014 a 2015, účtovaných žalovaným na základe ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky, ktoré bolo v relevantnej časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny" vyhlásené Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky za rozporné s označenými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky.
86.Čo sa týka uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Cob/181/2017-341 zo dňa 26.10.2017 súd mal za to, že Krajský súd v Bratislave nezohľadnil v ňom v plnom rozsahu právny názor Ústavného súdu SR vyjadrený v Náleze zo dňa 22.06.2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014, ktorý sa vzťahuje na posúdenie možnosti uzavretia zmluvy o prístupe v zmysle zák. č. 251/2012 Z.z. v platnom znení, podľa ktorého takouto zmluvou je len zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.
87.Žalovaný predložil Odborné vyjadrenie doc. Ing. Karola Klucha, PhD. č. 39/2018 zo dňa 10.04.2018, ktorým sa usiloval preukázať, že dodávka elektricky žalobcom je akýmsi využívaním kapacity distribučnej sústavy, k čomu je nevyhnutný prístup žalobcu do nej. Žalovaný uvedeným postupom však mieša technické a právne otázky a zároveň sa vyhýba záväznej právnej úprave. Jediným právnym základom pre uhrádzanie platieb za prístup do distribučnej sústavy je podľa zákona o energetike a Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 22.06.2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014, platne uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.
88.Súd nepovažoval za potrebné vykonať výsluch žalovaným navrhnutých svedkov, nakoľko títo by sa vedeli vyjadriť len k technickej otázke pripojenia a prístupu, pričom pre konanie je rozhodujúce posúdenie právnej otázky - či bola oprávnená platba za prístup, alebo nie.
89.K stanovisku Ministerstva hospodárstva SR zo dňa 20.04.2018 je potrebné poznamenať, že ministerstvo nie je takým subjektom, ktorý by mal vykladať sporný obsah právnych predpisov. Navyše aj
nepresne a neúplne interpretuje ust. § 26 ods. 5 zákona o energetike. Nie je možné pripustiť taký výklad pojmu prístupu do distribučnej sústavy ako uviedlo ministerstvo a žalovaný, nakoľko ani vyhláška, ktorá určuje cenu za prístup nerozlišuje cenu za prístup (poskytovanie služieb zo strany žalovaného výrobcom elektriny) v závislosti od rozsahu poskytnutia služieb s prihliadnutím na „tri zložky“ obsahu zmluvy o prístupe. To znamená, že aj pri určení ceny za prístup sa vychádza z definície pojmu prístup, ktorá počíta so splnením všetkých „troch zložiek“ zmluvy o prístupe súčasne.
90.Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému príslušenstvu súd uvádza, že v prípade uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia ide o situáciu, kedy čas plnenia nie je dojednaný ani nevyplýva z právneho predpisu, preto podľa ustanovenia § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka bol žalovaný povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie bez zbytočného odkladu po tom, čo bol žalobcom na jeho vydanie vyzvaný. V konaní bolo preukázané, že žalobca listom právneho zástupcu zo dňa 07.03.2017 (Upovedomenie o prevzatí právneho zastúpenia a výzvu na vrátenie uhradených platieb a upustenie od protiprávneho konania), doručeným žalovanému dňa 08.03.2017 vyzval žalovaného na vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy do troch dní odo dňa doručenia výzvy. Posledným dňom lehoty na plnenie bol deň 11.03.2017. Dňom 12.03.2017 sa žalovaný dostal do omeškania s plnením. Žaloba si uplatnil nárok na zaplatenie úrokov z omeškania odo dňa 12.03.2017.
91.Na základe vyššie uvedeného má teda súd nepochybne za preukázané, že nárok žalobcu na zaplatenie 50 231,76 EUR, úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 50 231,76 EUR od 12.03.2017 do zaplatenia je čo do dôvodu a výšky nepochybne preukázaný, skutkovo a právne dôvodný, a preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku č. I tohto rozsudku
92.Podľa ust. § 255 CSP: (1) Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. (2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
93.Podľa ust. § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
94.Podľa ust. § 262 CSP: (1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí .(2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
95.Nakoľko žalobca mal v konaní neúspech len pomerne nepatrnej časti (v časti úrokov z omeškania, v ktorej zobral žalobca žalobu späť a žiadal o pripustenie zmeny žaloby, pričom tieto vzhľadom na to, že neboli vyčíslené pevnou sumou, neboli by zohľadnené pri vyčíslení trov konania), súd mu priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde. ( § 362 ods. 1,2 CSP).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (§ 363 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 364 CSP)
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1 CSP)
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 2 CSP)
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP).
Na základe tohto právoplatného rozsudku bude môcť žalobca ako oprávnený viesť exekúciu na majetok žalovaného ako povinného.