Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

43CoR/7/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Jamriškovej PhD., členiek senátu JUDr. Drahomíry Dibdiakovej a JUDr. Evy Kmeťovej v právnej veci žalobcu V. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. č. XXX, XXX XX W., právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466 proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast. JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka, adresa na doručovanie Pribinova 25, 811 09 Bratislava v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 15C/364/2015-133 zo dňa 14. decembra 2017 takto

rozhodol:

Rozhodnutie Okresného súdu Zvolen č. k. 15C/364/2015-133 zo dňa 14. decembra 2017 potvrdzuje.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd napadnutým rozhodnutím zrušil rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu so sídlom Karloveské rameno 6, 841 04 Bratislava, IČO: 45 745 595, spisová značka SR 00163/15 zo dňa 27. augusta 2015 a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

2. Okresný súd v odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 29.10.2015 žiadal žalobca zrušiť rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. SR 00163/15 zo dňa 27.08.2015. Súčasne požiadal o odklad vykonateľnosti rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu vydaného v konaní vedenom pod sp. zn. SR 00163/15 zo dňa 27.08.2015 a priznať trovy konania. Žalobca uviedol, že dňa 06.11.2013 uzavrel ako spotrebiteľ so žalovaným zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX. Žalovaný sa návrhom na začatie rozhodcovského konania zo dňa 25.01.2015 domáhal, aby stály rozhodcovský súd zaviazal žalobcu na zaplatenie zmenkovej sumy vo výške 1.608 Eur s príslušenstvom. Žalobca sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že rozhodcovskú zmluvu, na podklade ktorej mala byť daná právomoc rozhodcovského súdu považuje za neplatnú. Zároveň poukazoval na porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa s tým, že rozhodcovský rozsudok znejúci a zaväzujúci na plnenie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi a rozhodcovský rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca poukazoval na to, že zmluvu o úvere uzatváral ako spotrebiteľ, pričom táto zmluva je v rozpore s ustanoveniami na ochranu práv spotrebiteľa. Navyše rozhodcovská zmluva, na podklade ktorej mala byť daná právomoc rozhodcovského súdu je absolútne neplatným právnym úkonom, nakoľko odporuje účelu zákona a obchádza, resp. sa prieči dobrým mravom. V tejto súvislosti poukazoval na rozhodovanie všeobecných súdov, v rámci ktorých bolo konštatované, že takto dohodnuté rozhodcovské zmluvy sú absolútne neplatným právnym úkonom. Súčasne poukazoval na to, že úver bol poskytnutý za odplatu,

ktorá predstavuje 96,79% ročné navýšenie úveru, čo niekoľkonásobne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v danom období a v obdobných prípadoch čo je rovnako v rozpore s dobrými mravmi. Aj v tejto súvislosti opätovne poukazoval na rozhodcovskú prax všeobecných, ako aj odvolacích súdov v rámci SR. Uviedol, že úverová zmluva neobsahuje zákonom požadované obligatórne náležitosti, preto je úver nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca zdôraznil, že je nutné posúdiť v závislosti od obsahu úverovej zmluvy aj postavenie zmluvných strán, ktoré ju uzatvorili, pričom žalobca ustanoveniam zmluvy o úvere bez príslušného vzdelania poprípade skúsenostiach nemohol rozumieť a vyčítať z nej všetky pre neho plynúce následky. K podpisu žalobcu na zmluve uviedol, že ako spotrebiteľ nemá a ani nemôže mať vedomosť o tom aké právne následky pre neho môže mať podpísanie žalovaným predformulovaného vyhlásenia týkajúceho sa údajného použitia finančných prostriedkov, ktoré sa navyše nachádza v časti, kde vyžadovaný podpis spotrebiteľa evokuje jeho súhlas s výškou poskytnutého úveru a výškou jednotlivých splátok. Preto požadoval, aby súd skúmal účel použitia finančných prostriedkov z objektívneho hľadiska. Zdôraznil aj ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Z uvedených dôvodov teda žiadal zrušiť rozhodcovský rozsudok a do rozhodnutia súdu odložiť jeho vykonateľnosť.

3. Okresný súd rozhodol o návrhu žalobcu na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku uznesením zo dňa 15.03.2016, ktorým zamietol návrh na odklad vykonateľnosti tohto rozhodcovského rozsudku s poukazom na znenie zmluvy o úvere, ktorú uzatvoril v postavení nespotrebiteľa - živnostníka, keď uviedol do zmluvy príslušné IČO a svojim osobitným podpisom prehlásil, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon jeho podnikania čo je zjavne mätúce, keď podľa vlastného vyjadrenia si mienil zobrať predmetný úver ako spotrebiteľ - nepodnikateľ. Na odvolanie žalobcu vo veci rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý uznesením zo dňa 29.11.2016 zmenil uznesenie okresného súdu tak, že odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Na rozdiel od súdu prvej inštancie konštatoval, že nie je možné bez ďalšieho dokazovania vyvodiť, či žalobca v čase uzatvárania úverovej zmluvy tento úver čerpal ako živnostník alebo ako fyzická osoba - spotrebiteľ, ktorému mal byť poskytnutý úver pre osobné potreby a nie pre potreby podnikania. Za predpokladu nejasností v označení dlžníka je potom v prípade dôvodných pochybností nutné vziať do úvahy výklad tejto spornosti priaznivejší v prospech spotrebiteľa s poukazom na ustanovenie § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.

4. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že v postavení veriteľa uzavrel so žalobcom v postavení dlžníka zmluvu o úvere zo dňa 6.11.2013 č. XXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalobcovi úver vo výške 1.000 Eur a žalobca sa zaviazal poskytnutú peňažnú sumu vrátiť zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 968 Eur, teda celkovo zaplatiť 1.968 Eur za podmienok dohodnutých v zmluve. Nakoľko žalobca neplnil svoje povinnosti, obrátil sa žalovaný so svojim nárokom na rozhodcovský súd v zmysle rozhodcovskej zmluvy, ktorá bola medzi stranami sporu uzavretá dňa 06.11.2013 na samostatnom liste papiera. Po rozhodnutí rozhodcovským súdom uplatnil svoj nárok v exekučnom konaní vedenom pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 15Er 138/2016. Žalobca podal proti exekučnému konaniu námietky ako povinný na základe exekučného titulu, o ktorých rozhodoval Okresný súd Zvolen, ktorý uznesením zo dňa 27.06.2016 námietky povinného a návrh na odklad exekúcie zamietol. Žalovaný poukazoval na to, že zmluva bola uzavretá podľa ustanovení obchodného zákonníka a ide o absolútny obchod. Vzťah medzi stranami sporu nie je vzťahom spotrebiteľským, nakoľko je potrebné vyriešiť si postavenie žalobcu, od ktorého je potrebné odvíjať následné právne úvahy súdu o platnosti rozhodcovskej zmluvy právomoci rozhodcovského súdu a legitímnosti rozhodcovského rozsudku. Žalobca pred uzatvorením zmluvy predložil žalovanému za účelom preukázania bonity osvedčenia o živnostenskom oprávnení. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Spolkovej republiky Nemecko, v zmysle ktorého: „Ak spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom, napr. preto, že inak by druhá strana spotrebiteľskú zmluvu neuzatvorila, je potrebné takýto záväzok posudzovať ako obchod a nie ako spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko je treba chrániť dobrú vieru dodávateľa a dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva“. Zároveň mal žalovaný za to, že dojednaná rozhodcovská zmluva nie je neplatná. Pri uzatváraní zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že pre prípad ak by došlo k sporu vyplývajúceho zo zmluvy uzatvoria nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu. Žalobca zároveň vyhlásil, že bol pred uzavretím zmluvy osobitne poučený o dôsledkoch jej uzavretia o čom pripojil svoj vlastnoručný podpis. Je nepochybné, že rozhodcovská zmluva dohodnutá medzi stranami je nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Opätovne aj tu žalovaný poukazoval na rozhodnutia tak všeobecných, ako

aj odvolacích súdov. Navyše mal za to, že žaloba bola podaná oneskorenie s poukazom na znenie ustanovenia § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní. Aj z tohto dôvodu žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

5. Žalovaný vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 16.11.2017 uviedol, že úver bral do rodiny. Nemal príjem zo živnosti a potreboval finančné prostriedky. Pracovník žalovaného žiadal od neho pracovnú zmluvu, preto mu povedal, že je živnostník a vyzval ho, aby predložil doklad o tom, že je živnostníkom. Predpokladal, že práve z tohto živnostenského oprávnenia si pracovník žalovaného opísal údaje. O tom, že úver čerpá ako živnostník uzrozumený nebol. Finančné prostriedky potreboval na úhradu dlhu na elektrine a bežné výdaje. Pri podpisovaní zmluvy o úvere podpisoval aj ďalšie doklady. Zo strany žalovaného, resp. pracovníka žalovaného mu nebol vysvetľovaný rozdiel medzi rozhodcovským konaním, ani dôsledky podpísania takejto dohody. Následne doložil čestné prehlásenie manželky, ako aj daňové priznania za výkon živnostenského oprávnenia v čase, keď čerpal úver.

6. Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že si v prvom rade si musel ustáliť, či v danej veci ide o spotrebiteľa, resp. či zmluvu uzatváral žalobca ako SZČO. Z úverovej zmluvy, ako aj z rozhodcovskej zmluvy (obe podpísané 06.11.2013) vyplýva, že sa jedná o formulárové predtlače, kde údaje týkajúce sa žalobcu ako dlžníka boli vpisované. Pri rozhodcovskej zmluve sú najprv údaje o fyzickej osobe a následne obchodné meno a údaje týkajúce sa fyzickej osoby - podnikateľa. Pri úverovej zmluve ako dlžník je označený žalobca s identifikátorom IČO-m a obchodným odlíšením s tým, že v druhej časti je podpísané prehlásenie, že finančné prostriedky má poskytnuté na výkon podnikania. Z uvedeného sa dá vydedukovať, že úver čerpal žalobca ako podnikateľ, nie ako fyzická osoba a teda, že sa nejedná o spotrebiteľa. Vzhľadom na vyjadrenie žalobcu jednak uvádzané v písomnej žalobe, ako aj v priebehu konania pred súdom a tiež s poukazom na rozhodnutie odvolacieho súdu, súd zameral svoje dokazovanie na skúmanie právneho statusu dlžníka s tým, že v uvedenej zmluve sú súčasne obsiahnuté aj identifikačné znaky dlžníka typické pre fyzické osoby - nepodnikateľa a to meno, priezvisko, bydlisko, ako aj číslo občianskeho preukazu a rodné číslo. Berúc do úvahy, že veriteľ - žalovaný predkladá dlžníkom už predtlačený formulár štandarizovanej zmluvy o úvere vrátane rozhodcovskej zmluvy obsahujúci aj kolonky identifikácie dlžníka ako podnikateľa je zrejmé, že nie je možné vyvodiť bez ďalšieho dokazovania, či skutočne v zmluvnom vzťahu so žalovaným vystupoval žalobca ako dlžník v postavení podnikateľa - živnostníka, alebo ako fyzická osoba - spotrebiteľ. Následne po doložení dokladov preukazujúcich jeho majetkové pomery v súvislosti s výkonom živnostenského oprávnenia a tiež po výsluchu žalobcu, ako aj vyjadrenia manželky žalobcu, súd mal za to, že uvedený úver bol poskytnutý pre osobné potreby a nie pre potreby podnikateľa. Tento úver nie je zahrnutý ani do majetkového priznania, ktoré v roku 2013 žalobca ako SZČO podával. Z uvedeného súd dospel k záveru, že žalobca vystupoval v zmluvnom vzťahu so žalovaným ako fyzická osoba - nepodnikateľ a teda mu prináleží status spotrebiteľa. Tomuto svedčí aj samotný fakt, že žalobca v tomto konaní je v konaní pred rozhodcovským súdom označený ako fyzická osoba - nepodnikateľ, kde je identifikovaný samotným žalovaným v rozhodcovskom konaní žalobcom menom, priezviskom, rodným číslom a miestom bydliska. Nakoľko súd si vyriešil otázku postavenia žalobcu a dospel s poukazom na vyššie uvedené k záveru, že žalobca čerpal úver a podpisoval tak úverovú zmluvu, ako aj rozhodcovskú zmluvu ako fyzická osoba - nepodnikateľ bez ohľadu na vyplnené formulárové predtlače pracovníkom žalovaného, podrobil uvedenú rozhodcovskú zmluvu vrátane úverovej zmluvy súdnemu prieskumu tak, aby mohol rozhodnúť o návrhu žalobcu, ktorý sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ žalovaný v písomných vyjadreniach namietol oneskorené podanie žaloby s poukazom na ustanovenie § 41 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, súd poukazuje na to, že rozsudok bol doručený žalobcovi dňa 21.9.2015 a žaloba bola podaná na súd dňa 29.10.2015, teda v zákonom stanovenej lehote. Nakoľko však súd mal za to, že finančné prostriedky žalobcovi boli poskytnuté ako spotrebiteľovi, postupoval pri posudzovaní nárokov žalobcu v tomto konaní v zmysle zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní.

7. Okresný súd odôvodnil rozhodnutie tým, že zo žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku vyplýva, že žalobca sa domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa ustanovení § 45 ods. 1, písm. e/, i/, j/, k/, l/ zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a to okrem iného aj z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej zmluvy ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá nebola so spotrebiteľom zákonne a vopred individuálne dojednaná. Okresný súd zdôraznil, že úverová zmluva bola vopred pripravená na formulári, pričom jej znenie nemohol žalobca žiadnym spôsobom ovplyvniť, zmeniť upraviť. Navyše vzhľadom na svoje zaradenie žalobca ustanoveniam zmluvy o úvere

bez príslušného vzdelania, poprípade skúseností nemohol rozumieť a vyčítať z nej pre neho všetky plynúce následky. Vychádzajúc z podmienok uzavretia úverovej zmluvy je aj napriek účelovým a ničím nepodloženým tvrdeniam žalovaného o tom, že ide o zmluvný vzťah podriadený pod ustanovenia Obchodného zákonníka, preukázateľné, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou a teda riadi sa ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ako aj ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „ZSÚ“). Pri posudzovaní úverovej zmluvy v zmysle ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch okresný súd konštatoval absenciu zákonom požadovaných náležitostí v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2, písm. a/, f/, j/, k/ ZSÚ, v dôsledku ktorej absencie tak poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1, písm. a/ ZSÚ. Tvrdenia o tom, že žalobcovi poskytnuté finančné prostriedky slúžili na účel vykonávania podnikania je zavádzajúce a účelové. Samotný žalobca opísal prax uzatvárania a podpisovania tak úverovej zmluvy, ako aj rozhodcovskej zmluvy s tým, že na oznámenie zamestnávateľa a po uvedení údajov týkajúcich sa jeho živnostenského oprávnenia bol vyzvaný na predloženie živnostenského oprávnenia a údaje z tohto živnostenského oprávnenia zrejme vypísal do zmluvy pracovník žalovaného, pričom žalobca tak neučinil. Rovnako nebol uzrozumený o dôsledkoch takéhoto postupu a ani skutočnostiach z akého dôvodu nie je uvedený ako fyzická osoba

- nepodnikateľ a sú tam uvedené údaje týkajúce sa podnikateľského oprávnenia. Pokiaľ ide o osobitný podpis žalobcu, ktorý má vyjadriť jeho súhlas s účelom použitia finančných prostriedkov, okresný súd poukázal na to, že ako spotrebiteľ nemá a nemôže mať vedomosť o tom čo zaškrtnutie, resp. podpísanie tohto políčka znamená, resp. môže znamenať. Tak ako sa žalobca odvolával na ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len aj okresný súd skonštatoval, že v prípade pochybnosti o obsahu spotrebiteľskej zmluvy platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, preto súd zameral dokazovanie na použitie finančných prostriedkov s tým, že bolo preukázané financovanie bežného chodu domácnosti a teda táto pôžička - úver boli čerpané za účelom pokrytia osobných potrieb žalobcu a jeho rodiny. Rovnako nevyplýva ani z priloženého daňového priznania za rok 2013, že by finančné prostriedky boli poskytnuté za účelom podnikania alebo v rámci podnikania na výkon podnikateľskej činnosti žalobcu.

8. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného týkajúce sa nevýhradnej rozhodcovskej zmluvy, okresný súd poukázal na ustanovenie § 39 OZ, v zmysle ktorého je neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. K absolútnej neplatnosti je súd povinný prihliadať. V tejto súvislosti je potrebné zobrať do úvahy aj znenie ustanovenia § 53 OZ, v zmysle ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podľa tvrdení žalovaného je rozhodcovská zmluva tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou a teda nie je neprijateľnou zmluvou podmienkou, keďže umožňuje každej zo zmluvnej strany domáhať sa ochrany svojich práv, či už na rozhodcovskom alebo všeobecnom súde. Vychádzajúc z predmetnej rozhodcovskej doložky je však zjavné, že v prípade iniciovania sporu zo strany oprávneného bude súdom príslušným na rozhodovanie vždy rozhodcovský súd, ktorý si už vo formulácii zmluvného ustanovenia oprávnený sám vybral už pri vzniku samotného zmluvného vzťahu, nie až po vzniku sporu. To jednoznačne spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa a tvorí neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje absolútnu neplatnosť takéhoto dojednania. Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ani ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť sporu, teda len v tom prípade ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať. Je to len formálna možnosť výberu medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom. Ak je to takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Okresný súd uviedol, že tak žalobca ako aj žalovaný poukazovali na množstvo rozhodnutí všeobecných súdov v rámci Slovenskej republiky, z ktorých často v rámci svojich vyjadrení citovali. Jednalo sa o rozhodnutia vydané v iných konkrétnych veciach, kde nie je možné z citácie jednotlivých viet zistiť, či sa jedná o totožný skutkový stav a predmetom posudzovania boli iné zmluvy, ktoré síce boli tiež formulárové, predtlačené, avšak s inými textami. Vzhľadom k tomu sa s jednotlivými rozhodnutiami súd osobitne nevysporiadal.

9. Okresný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že rozhodcovský súd nesprávne posúdil samotnú úverovú zmluvu, neaplikoval dôsledne ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, úverová zmluva bola uzavretá v rozpore so zákonom, v časti odplaty bola dohodnutá neprimerane vysoká odplata a aj rozhodcovská zmluva je neplatným právnym úkonom. Z týchto dôvodov súd žalobe v

plnom rozsahu vyhovel. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v konaní úspešný, preto mu súd priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

10. Proti rozhodnutiu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní namietal tú skutočnosť, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, preto jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

11. Žalovaný v odvolaní zdôraznil, že zmluva o úvere bola uzavretá dňa 06.11.2013 medzi žalovaným a žalobcom ako podnikateľom, ktorý podnikal pod obchodným menom M. V. -MIX ako fyzická osoba podnikateľ označený IČO: 43 167 349 podľa Obchodného zákonníka, preto je potrebné vzťah, ktorý vznikol medzi žalobcom a žalovaným posúdiť ako obchodnoprávny, a nie ako spotrebiteľský, pretože ide o zmluvný záväzok medzi dvomi podnikateľskými subjektmi. Žalobca tvrdenie, že zmluvu uzatvoril ako fyzická osoba, a nie ako podnikateľ a že úver vzal na súkromné účely v konaní žiadnym dôkazom nepreukázal

12. K rozhodcovskej doložke žalobca uviedol, že je nepochybné, že táto bola medzi žalobcom a žalovaným dohodnutá ako nevýhradná rozhodcovská doložka, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania, alebo súdneho konania. Žalovaný uviedol, že platnosť právneho úkonu treba hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolností, ktoré môžu, ale nemusia nastať po jeho uzavretí. Dôležité je to, či zmluva v čase uzavretia sama o sebe umožňovala spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym riešením sporu. Upozornil, že z ust. § 53 ods. 4 písm. r) nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, len ho obmedziť. Poukázal na to, že prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov. Možnosť mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru, pokiaľ by existovala, čo žalovaný popiera, vyplýva jednoznačne z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. r) Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. aj z aktuálne účinného ust. § 9 ods. 2 písm. v) Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z.. Rovnaký záver vyplýva zo smernice 2005/48/ES o spotrebiteľskom úvere, ktorá zaväzuje členské štáty zabezpečiť primeraný a účinný postup na urovnanie spotrebiteľských sporov, ktoré sa dotýkajú zmluvy o úvere. Právne ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských úverov sú vo vzťahu k právnej úprave spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku nielen lex specialis, ale aj lex posterior a teda majú prednosť pri aplikácii.

13. Vzhľadom na uvedené sa žalovaný nestotožnil s rozhodnutím okresného súdu a navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zopakoval argumenty, ktoré uviedol v konaní. Zotrval na stanovisku, že vzťah medzi žalobcom a právnym predchodcom veriteľa bol vzťahom spotrebiteľským a že rozhodcovská zmluvy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Poukázal na vybrané rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky a dovolával sa princípu právnej istoty. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

15. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného zotrval na stanovisku, že žalobca spotrebiteľský charakter úverových zmlúv riadne neodôvodnil a nepodložil relevantnými dôkazmi, pričom dôkazné bremeno spočívalo na jeho strane. Taktiež poukázal na vybrané rozhodnutia všeobecných súdov.

16. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa ustanovení § 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a nevyžaduje to ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

17. Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 06.11.2013 Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX na základe ktorej poskytol žalovaný žalobcovi sumu 1.000 Eur. Žalovaný sa zaviazal vrátiť uvedenú sumu zvýšenú o poplatok vo výške 968 Eur, celkovo čiastku 1968 Eur v 12

mesačných splátkach po 164 Eur. V časti zmluvy je prehlásenie dlžníka, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania.

18. Dlžník je v Zmluve o úvere uvedený ako M. V. - MIX, IČO: 43 167 349. Miesto podnikania zhodné so zápisom v živnostenskom registri. K zmluve bola v konaní pripojená zmenka vystavená 06.11.2013 k úverovej zmluve, kde je podpísaná vystaviteľom M. V. - MIX, Podkriváň 172, IČO: 43167349.

19. Rozhodcovská zmluva bola uzavretá medzi žalovaným a žalobcom, označeným ako V. M., W. XXX, rodné číslo, obchodné meno M. V. - MIX, miesto podnikania Podkriváň 172, IČO. Podľa článku II. všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. nasleduje vypísané číslo, uzavretej dňa 06.11.2013 vrátane sporov o jej platnosť, základ alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom. Ďalej nasleduje podpis dlžníka 06.11.2013.

20. Z daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby žalobcu za rok 2013 vyplýva, že daňová povinnosť za rok 2013 vznikla žalobcovi vo výške 678,11 Eur. Základom dane bolo 3.569,03 Eur.

21. Z čestného prehlásenia manželky žalobcu Z. M. zo dňa 16.11.2017 vyplýva, že úver od spoločnosti Pohotovosť v roku 2013 bol použitý na chod domácnosti.

22. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

23. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

24. Podľa ustanovenia § 45 ods. 1 zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (ďalej len ZSRK), účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou proti druhému účastníkovi na súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku, ak a) účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania nemal spôsobilosť uzavrieť spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu,

b) účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu alebo o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní alebo mu nebolo umožnené sa zúčastniť na spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, c) rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, ktorý spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nepredvídala, alebo sa ním rozhodlo o veci, ktorá je podľa tohto zákona vylúčená zo spotrebiteľského rozhodcovského konania, d) stály rozhodcovský súd nebol ustanovený v súlade s týmto zákonom, v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sa nepostupovalo v súlade s ustanoveniami tohto zákona a uvedený nedostatok mohol mať vplyv na výsledok sporu, e) spotrebiteľská rozhodcovská zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 3 alebo je tu iný dôvod neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, f) stály rozhodcovský súd nenariadil ústne pojednávanie, hoci spotrebiteľ jeho nariadenie navrhoval podľa § 34 ods. 2 a z okolností uvedených v návrhu na nariadenie ústneho pojednávania vyplývala potreba jeho nariadenia najmä z dôvodu, že bez ústneho pojednávania sa nebolo možné vysporiadať s návrhmi a tvrdeniami spotrebiteľa, a toto pochybenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu, g) v konaní nebol správne zistený skutkový stav tým, že stály rozhodcovský súd nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy, nevykonal navrhované dôkazy alebo neumožnil spotrebiteľovi predložiť dôkazy, a toto pochybenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu, h) vo veci rozhodoval zaujatý rozhodca, i) stály rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa,17) a toto porušenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu,

j) rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka spotrebiteľského rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je svojou povahou objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, k) výkon rozhodcovského rozsudku by bol v rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky, l) rozhodcovský rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

25. Podľa § 73 ods. 1 ZSRK, ak nie je ďalej ustanovené inak, ustanovenia tohto zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sa použijú aj na rozhodcovské konania, ktorých predmetom je spotrebiteľský spor začatý pred 1. januárom 2015. Právne účinky úkonov, ktoré boli urobené v rozhodcovskom konaní začatom pred 1. januárom 2015, zostávajú zachované.

26. Podľa § 73 ods. 3 ZSRK, rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia.

27. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

28. Podľa § 52 ods.2 OZ, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

29. Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

30. Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

31. Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

32. Podľa § 53 ods. 2 OZ, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

33. Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

34. Žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku je právnym nástrojom, ktorého cieľom je zabezpečiť, aby proces poskytnutia právnej ochrany účastníkom konania pred rozhodcovskými súdmi mal rovnaké atribúty ako poskytovanie ochrany všeobecnými súdmi a zároveň zabezpečiť kontrolu nad zákonnosťou a spravodlivosťou rozhodnutí rozhodcovských súdov. Na rozdiel od konania na všeobecnom súde rozhodcovské konanie spravidla nepodlieha preskúmaniu odvolacou inštanciou. V zmysle zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (ďalej len ZSRK) tak bola okresným súdom zverená kompetencia preskúmať v zmysle § 45 ods. 1 ZSKR rozhodnutie rozhodcovských súdov z procesnej aj hmotnej stránky. Zo zákona sú povinné preskúmať okrem preverenia právomoci rozhodcovského súdu najmä to, či rozhodcovský súd vec správne právne posúdil, či účastník rozhodcovského konania nebol zaviazaný na plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom alebo s dobrými mravmi, alebo či rozhodcovský súd nerozhodol v rozpore s ustanoveniami na ochranu spotrebiteľa.

35. Okresný súd preto postupoval správne, keď v zmysle Zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní preveril dôvody, pre ktoré sa žalobca domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku, ako aj ostatné dôvody uvedené v § 45 ods. 1 písm. i) až l) ZSRK.

36. S tvrdeniami žalovaného v odvolaní, že zmluva o úvere bola uzavretá dňa 06.11.2013 medzi žalovaným a žalobcom ako dvoma podnikateľmi, keďže žalovaný podnikal pod obchodným menom M. V.

- MIX, IČO: 43 167 349, na základe čoho je potrebné vzťah, ktorý vznikol medzi žalobcom a žalovaným

posúdiť ako obchodnoprávny, a nie ako spotrebiteľský, sa odvolací súd rovnako, ako ak okresný súd, nestotožnil.

37. Žalobca poprel, že by si bral úver na účely podnikania a že by údaj o IČO v zmluve o úvere sám do zmluvy doplnil. Konanie žalovaného, keď žalobcu v úverovej zmluve označil rodným číslom, číslom občianskeho preukazu, trvalým bydliskom a zároveň aj IČO-m, bez ďalších údajov o podnikateľovi, z ktorých by bolo nepochybné, že úver poskytol žalobcovi výlučne na podnikateľské účely, je nutné posúdiť ako nekalú obchodnú praktiku.

38. V tejto súvislosti odvolací súd dopĺňa, že fyzická osoba, ktorá je zároveň podnikateľom nemá zakázané vziať si úver aj na súkromné účely, a to napriek tomu, že podniká. Môže preto uzavrieť aj takú zmluvu o úvere, ktorá je zameraná na uspokojenie jeho osobných potrieb a potrieb členov jeho rodiny. Ak by bol vzal žalobca úver na podnikateľské účely, nebol daný žiaden dôvod uvádzať žalovaným do úverovej zmluvy jeho rodné číslo a ani číslo občianskeho preukazu, pretože sa to pre identifikáciu fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a berie si úver na podnikanie, nevyžaduje. V takom prípade by boli podstatné len tie údaje, ktoré sú uvedené v živnostenskom rozhodnutí a pri právnických osobách vo výpise z obchodného, príp. iného registra. Ak teda žalovaný použil v úverovej zmluve formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne a dlžníka označil dvojakým označením, javí sa byť spravodlivým vykladať tieto v neprospech toho, kto ich do zmluvy vložil, t. j. v neprospech žalovaného (viď Nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 243/07).

39. Z týchto dôvodov dospel okresný súd k správnemu záveru, že konanie žalovaného má znaky nekalej obchodnej praktiky, pretože predtlačeným údajom v zmluve o úvere, že finančné prostriedky pre dlžníka sú mu poskytnuté za účelom podnikania, bez jednoznačného preukázania, či bol úver aj skutočne poskytnutý na podnikanie, žalovaný ako poskytovateľ úveru obišiel ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, a tým odoprel žalobcovi právnu ochranu, ktorá je bežným spotrebiteľom zabezpečená. Takto poskytnutý úver žalobcovi bol bez ďalšieho podriadený režimu Obchodného zákonníka, čo malo za následok výrazné zhoršenie jeho právneho postavenia v porovnaní so zvýšenou ochranou vo vzťahu k informáciám, s ktorými je veriteľ povinný spotrebiteľa oboznámiť pred uzavretím zmluvy vo vzťahu k náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere, k výške odplaty regulovanej všeobecne záväzným právnym predpisom, pričom sa žalovaný vyhol aj uvedeniu ročnej percentuálnej miery nákladov za uvedený úver, ako aj právnym následkom, ktoré by mu vyplývali z toho, ak by zmluva neobsahovala náležitosti uvedené v ust. § 9 a nasl. Zák.č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, resp. by obsahovala nesprávne údaje v neprospech spotrebiteľa, keďže sa v takom prípade považuje úver za bezúčelový a bez poplatkov.

40. Okresný súd tak správne dospel k záveru, že žalobca v danom prípade uzatvoril v skutočnosti zmluvu o spotrebiteľskom a bezúčelovom úvere a táto mala obsahovať náležitosti stanovené v ust. § 9 ods.2 a nasl. zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v platnom znení. V zmluve uzavretej medzi účastníkmi absentuje okrem iného aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a neplatne je dojednaná aj odplata za úver, ktorý predstavuje takmer 100 % požičanej sumy. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na ust. § 54 ods. 2 OZ, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Nutnosť aplikácie ustanovení týkajúcich sa ochrany práv spotrebiteľa na každý zmluvný vzťah, ktorý uzatvára spotrebiteľ s dodávateľom, a to aj v prípade, ak aby malo ísť o zmluvu uzatvorenú podľa Obchodného zákonníka vyslovil tiež Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 3MCdo/14/2014 zo dňa 21.04.2015.

41. Okresný súd tiež správne dospel k záveru, že v zmluve uzavretej medzi žalobcom a žalovaným absentovali niektoré zákonom požadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 ZoSÚ. I keď odvolací súd sa nestotožnil s okresným súdom v tom, že by v zmluve absentovali údaje podľa § 9 ods. 2 písm. a) - druh spotrebiteľského úveru a písm. f) - doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, okresný súd správne zistil, že zmluva uzavretá 06.11.2013 medzi žalobcom a žalovaným neobsahuje údaje uvedené v § 9 ods. 2 písm. j) - údaje o RPMN, čo v zmysle § 11ods. 1 písm. b) ZoSÚ má za následok, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. K absencii údajov o RPMN a ich následku však rozhodcovský súd neprihliadol, čím boli porušené ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa. Z týchto dôvodov správne dospel okresný súd k záveru, že rozhodcovský rozsudok je nutné zrušiť.

42. Pokiaľ ide o okresným súdom tvrdenú absenciu údajov v zmysle § 9 ods. 2 písm. a) a f) ZoSÚ, zmluva o úvere správne vymedzovala poskytnutie finančných prostriedkov ako úver, pričom nejde o osobitný druh spotrebiteľského úveru so samostatným pomenovaním, ale všeobecne o spotrebiteľský úver. Zmluva o úvere zároveň obsahuje vymedzenie doby trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, pretože nezameniteľne určuje deň prvej splátky (14.12.2013), určuje periodicitu splátok (mesačná splátka, teda ku 14. dňu v kalendárnom mesiaci) aj počet splátok (12), z čoho vyplýva, že poslednú splátku vo výške 164 Eur bol dlžník povinný zaplatiť dňa 14.11.2014.

43. Okresný súd postupoval správne a v súlade s právnou úpravou Slovenskej republiky platnou v čase jeho rozhodovania, keď skúmal rozhodcovskú zmluvu ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Odvolací súd sa však nestotožnil s jeho záverom, že rozhodcovská zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je neplatná. V ustanovení § 53 Občianskeho zákonníka je obsiahnutá úprava neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Ide o podmienky, s ktorými sa spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah. Ustanovenie odseku 1 vyššie citovaného ustanovenia zakotvuje všeobecnú zásadu, podľa ktorej spotrebiteľská zmluva, charakter ktorej má aj Rozhodcovská zmluva, pokiaľ ju uzavrel spotrebiteľ s dodávateľom služieb nesmie obsahovať také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, teda nesmie obsahovať neprijateľné podmienky. Zároveň však v druhej vete upravuje podmienky, za splnenia ktorých sa na zmluvné ustanovenia nehľadí ako na neprijateľné. Zákon č. 575/2009 Z. z. novelizujúci Občiansky zákonník s účinnosťou od 1. marca 2010 zmenil znenie druhej vety tak, že rozšíril okruh zmluvných podmienok, ktoré nemožno považovať za neprijateľné. Okrem už predtým upravených neprijateľných podmienok, medzi ktoré nepatrili tie podmienky, ktoré boli dohodnuté individuálne, novelou boli rozšírené podmienky o také, ktoré za neprijateľné nepovažovali ani zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak sú tieto zmluvné podmienky vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne.

44. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že ochrana pred neprijateľnými podmienkami sa tak vzťahuje iba na tie spotrebiteľské zmluvy, pri uzatváraní ktorých spotrebiteľ nemôže ovplyvniť ich obsah, teda ktoré sú vopred pripravené a obvykle zaradené do textu Všeobecných obchodných podmienok. Nevzťahuje sa však na tie zmluvné podmienky, ktoré boli dohodnuté zvlášť, na samostatnej listine, a teda s každým spotrebiteľom prejednané individuálne, čo v tejto veci vyplýva z poslednej časti textu rozhodcovskej zmluvy, pretože povinný potvrdil podpisom, že bol s účelom tejto rozhodcovskej zmluvy oboznámený a že súhlasí s tým, čo je v rozhodcovskej zmluve dohodnuté. Pri takto dohodnutých zmluvných podmienkach sa preto nie je možné dovolávať ich neprijateľnosti.

45. V prejednávanej veci odvodil rozhodcovský súd svoju právomoc na vydanie rozhodcovského rozsudku od rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 06.11.2013. Zo samostatne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, ktorá nie je súčasťou Zmluvy o úvere je zrejmé, že medzi zmluvnými stranami bol dohodnutý spôsob riešenia možných sporov vyplývajúcich zo zmluvy o úvere. Skutočnosť, že spotrebiteľská zmluva, t.j. zmluva o úvere bola oprávneným vopred pripravená na predtlačenom tlačive, a teda spotrebiteľ ju nemal možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť ešte nezakladá predpoklad, že tomu tak bolo aj pri uzatváraní rozhodcovskej zmluvy. Táto bola uzatvorená medzi účastníkmi na zvláštnom liste, a teda individuálne. Aj keď bola rozhodcovská zmluva žalovaným ako veriteľom vopred pripravená pre dlžníka na samostatnom liste, do ktorého sa dopĺňajú požadované údaje, z rozhodcovskej zmluvy a ani zo zmluvy o úvere nevyplýva, že by neuzavretie rozhodcovskej zmluvy malo vplyv na uzavretie zmluvy o úvere.

46. Takto uzavretá rozhodcovská zmluva nebráni spotrebiteľovi uplatniť svoje práva pred všeobecným súdom práve z dôvodu, že obsahuje alternatívne riešenie sporov, ktoré dostatočným spôsobom zabezpečuje spotrebiteľovi, rovnako ako veriteľovi právo podať žalobu nielen na rozhodcovský, ale aj na všeobecný súd. Práve umožnenie výberu súdu, či už rozhodcovského alebo všeobecného žiadateľom, ktorý výber je dohodnutý zmluvnými stranami v poslednej vete článku 2, bod 1 rozhodcovskej zmluvy je dôkazom o tom, že takýmto žiadateľom môže byť rovnako veriteľ ako aj dlžník - spotrebiteľ, preto takéto dojedanie nemôže mať povahu neprijateľnej podmienky.

47. Za významné odvolací súd pokladá, že podľa článku II. bod 2 rozhodcovskej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že ktorákoľvek zo zmluvných strán má právo odstúpiť od tejto zmluvy aj bez udania

dôvodu v lehote 10 dní od jej uzatvorenia, a teda nielen žalovaný, ale aj žalobca, ktorý svoje právo nevyužil. Odstúpenie od zmluvy, pokiaľ s prejednaním veci rozhodcovským súdom nesúhlasil, mohol v písomnej forme doručiť v uvedenej lehote druhej zmluvnej strane - žalovanému. Žalobca pritom v poslednom odseku rozhodcovskej zmluvy prehlásil, že s uzavretím rozhodcovskej zmluvy súhlasí a že pred uzavretím tejto zmluvy bol osobitne poučený o dôsledkoch jej uzavretia, čo už však nekorešponduje s jeho tvrdeniami v žalobe a v konaní pred súdom prvého stupňa a ani v jeho vyjadrení k odvolaniu V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že na prospech spotrebiteľa nemôže byť jeho vlastné zanedbanie a nevyužitie možnosti oboznámiť sa s právnym úkonom, ktorý uzatvára a berie ním na seba práva a povinnosti, a to o to viac, že mu žalovaný umožnil v lehote 10 dní si rozsah a obsah svojich povinností overiť a preskúmať.

48. Z vyššie uvedených dôvodov posúdil odvolací súd rozhodcovskú zmluvu, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu vydať rozhodcovský rozsudok za individuálne dohodnutú s takými zmluvnými ustanoveniami, s ktorými sa mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť pred, ale aj dodatočne, po jej podpise a mal aj možnosť ovplyvniť jej obsah, príp. rozhodcovskú zmluvu neuzavrieť vôbec, keďže jej uzavretím žalovaný nepodmieňoval uzatvorenie úverovej zmluvy, a teda za platný právny úkon. Ak by aj bolo tvrdenie žalobcu o tom, že obsah rozhodcovskej zmluvy nemohol zmeniť pravdivé, mohol od nej bez uvedenia dôvodov odstúpiť bez toho, že by to malo akýkoľvek vplyv na už uzavretú zmluvu o úvere. Z uvedených dôvodov nie je možné na rozhodcovskú zmluvu aplikovať ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka o neprijateľných zmluvných podmienkach v spotrebiteľskej zmluve spôsobujúcich jej neplatnosť.

49. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že aj keď sa odvolací súd v celom rozsahu nestotožnil s právnym posúdením veci okresným súdom, je rozhodnutie okresného súdu vo výroku vecne správne, pretože v konaní bolo preukázané, že je splnený dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ods. 1 zákona č. 335/2014 Z.z. písm. i). Odvolací súd preto napadnuté rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

50. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi voči žalovanému, ktorý nebol v odvolacom konaní úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 súd prvej inštancie.

51. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .