Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Csp/60/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou sudcom JUDr. Jánom Kozenkom v právnej veci žalobcu: Y. Y., T.. XX. XX. XXXX, H. R. XXX, XXX XX R., zastúpená: WEBBER LEGAL, s.r.o., so sídlom Na rozhliadke 2, Bratislava- mestská časť Nové Mesto 831 01, IČO: 50 680 552, proti žalovanému: Prima Banka Slovensko, a.s., sídlo Hodžova 11, Žilina 010 11, IČO: 31575951, o vydanie bezdôvodného obohatenia takto

rozhodol:

I. Súd konanie v časti 6,87 eur z a s t a v u j e.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 1712,06 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1712,06 eur od 14. 01. 2017 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalobkyni priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa podaným návrhom domáhal voči žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 1718,93 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % p.a zo sumy 1718,93 eur od 14. 01. 2017 do zaplatenia a trovy konania. Svoju žalobu odôvodili tým, že dňa 26. 11. 2014 uzavrela žalobkyňa so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX. Zmluva je v hrubom rozpore so zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „Zákon“), zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a zákonom č. 40/1964 Zb. Občianskym. V Zmluve je nesprávne uvedenie celkovej výšky spotrebiteľského úveru. Zákon a Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“) definujú nižšie uvedené pojmy nasledovne: „celková výška spotrebiteľského úveru“: maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ust. § 2 písm. l) Zákona) a „celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom“ všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok (ust. § 2 písm. g) Zákona) všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; zahrnuté sú aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí služieb, aby získal úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ

zaplatiť = celková výška úveru + celkové náklady spotrebiteľa. Keďže je pojem „celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“ vymedzený ako „súčet celkovej výšky úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom“, vyplýva z toho, že pojmy „celková výška úveru“ a „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ sa vzájomne vylučujú a celková výška úveru preto nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa. Do celkovej výšky úveru nemožno zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako sú administratívne poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť. V Zmluve je uvedené, že výška spotrebiteľského úveru je EUR 6000. Žalovaný v skutočnosti poskytol žalobkyni úver vo výške EUR 5700, pretože takáto suma bola žalobkyni pripísaná v deň podpisu zmluvy na účet, keďže EUR 300 bol zmluvne dojednaný ako poplatok za poskytnutie úveru. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný neuviedol v zmluve celkovú výšku spotrebiteľského úveru správne. Konal teda v rozpore so zákonným ustanovením. Uvedené je podporené tiež obchodnými podmienkami žalovaného pre úvery občanom účinné 30. 05. 2014, kde v zmysle bodu 3.5 „Peňažné prostriedky formou pôžičky poskytne banka klientovi bezodkladne prostredníctvom úverového účtu jednorazovo v plnej výške pôžičky. Z poskytnutých prostriedkov bude zaplatený (zinkasovaný) poplatok za poskytnutie úveru. Zvyšná časť bude vyplatená na klientom určený účet v zmluve o úvere alebo v žiadosti o poskytnutie pôžičky najneskôr nasledujúci pracovný deň po uzatvorení zmluvy o úvere.“. Na nesprávnom uvedení celkovej výšky spotrebiteľského úveru nič nemení ani skutočnosť, že poplatok EUR 300 bol žalobkyni po 18 mesiacoch riadneho splácania vrátený v súlade s bodom 2.5 Zmluvy. To nič nemení na uvedení nesprávnej výšky spotrebiteľského úveru, keďže spotrebiteľ po dobu 18 mesiacov čerpal pôžičku v skutočnej výške 5700 EUR, avšak úročila sa mu suma vo výške EUR 6000, teda platil úroky 18 mesiacov aj za to obdobie, kedy peniaze vlastne vôbec nepoužíval, nakoľko si ich ponechal žalovaný. Z takejto netransparentnej konštrukcie zmluvy, kedy spotrebiteľ nepoužíva peniaze, pretože mu ich veriteľ nevyplatil, ale platí za ne úroky, vlastne ani nie je dobre možné určiť, aká je skutočná celková výška spotrebiteľského úveru, aké sú skutočné celkové náklady spotrebiteľa, aká je skutočná RPMN a aká je skutočná celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Ďalej uviedol, že v zmluve je nesprávne uvedená hodnota RPMN . V zmluve je uvedená vo výške 16,59 %. Podľa zmluvy žalovaný pri výpočte RPMN rátal len s úrokmi a poplatkom za poskytnutie úveru. V skutočnosti, mu však museli byť známe aj ďalšie náklady súvisiace s úverom, pretože ich existencia vyplýva zo zmluvy samotnej, a tie vo výpočte RPMN neuvádza. A to možno označiť za hrubé, neprípustné konanie zo strany žalovaného. Výška RPMN uvedená v Zmluve, 16,59 % je v skutočnosti vyjadrená nesprávne, a to z dvoch dôvodov: RPMN je podľa Zmluvy vypočítaná bez započítania nákladov na poistenie pôžičky. Žalobkyňa bola povinná uzavrieť okrem samotnej Zmluvy o spotrebiteľskom úvere tiež zmluvu o poistení. Poistenie úveru bolo v Zmluve o spotrebiteľskom úvere predformulované a žalobca musel poistenie uzavrieť, pokiaľ chcel získať finančné prostriedky od veriteľa za daných podmienok. Poistenie nebolo individuálne dojednané. Zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi účastníkmi je nepochybne zmluvou formulárovou a vyplýva z nej, že poistenie bolo veriteľom vopred stanovené a žalobca ako spotrebiteľ nemal na výber, či poistenie uzavrie alebo nie. Vyššie uvedené vyplýva z celej zmluvy, kde žalobca nemal možnosť označiť, či toto poistenie prijíma alebo nie. V bode 2.8 je len vyhlásenie žalobcu, že pristupuje k poistnej zmluve, a len počítačom je predvyplnené, že spĺňa podmienky poistenia. Žalobca ako spotrebiteľ nemal absolútne žiadnu možnosť prejaviť dobrovoľnosť a nemal možnosť vyjadriť nesúhlas v časti poistného, ale musel predpripravenú formulárovú zmluvu len akceptovať ako celok, alebo ako celok ju odmietnuť. Zo Zmluvy ani z inej zmluvnej dokumentácie nie je zrejmé, že by mal žalobca možnosť ovplyvniť obsah zmluvy, predovšetkým výšku poplatkov za poskytnutie úveru, poistenie a že by došlo k dojednaniu inej výšky jednotlivých nárokov žalobcu ako v iných prípadoch, ktoré sú súdu známe z úradnej činnosti. Ďalej je v zmluve nesprávne uvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť podľa zmluvy, je v zmluve uvedená vo výške EUR 11 528,40. K výslednej sume sa žalovaný dopracoval po prepočítaní podľa nasledujúceho vzorca: Počet splátok (120) * výška anuitnej splátky plus poplatok za poskytnutie úveru 120 * (93,57) + 300 = EUR 11 528,40. Táto suma je uvedená nesprávne, a to z nasledujúceho dôvodu: Neuvedenie nákladov na doplnkové služby (poistenie a vedenie bežného účtu), čo zároveň viedlo k nesprávnemu výpočtu RPMN. V prípade zahrnutia ceny doplnkových služieb, použijúc vzorec: 120 * (93,57+3,90+2,29) + 300 = EUR 12 271,20 sa skutočná celková čiastka spotrebiteľského úveru vyšplhala na sumu EUR 12 271, 20 čo je o EUR 743,20 viac ako je uvedené v zmluve. Zmluva taktiež neuvádza výšky, počtu a termínov splátok v členení na istiny, úroky a iné poplatky. Splátky spotrebiteľského úveru nie sú v zmluve rozčlenené na splátky istiny, úrokov a poplatkov, čím sa v zmysle konštantnej judikatúry úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vyššie uvedený záver je potrebné prijať napriek Rozsudku súdneho dvora EÚ vo veci C-42/2015, nakoľko priamy účinok Smernice nie je možný (nakoľko sa

jedná o právne vzťahy horizontálne, teda medzi jednotlivcami) a eurokonformný výklad ust. § 9 ods. 2 písm. k) Zákona účinného v čase uzatvárania Zmluvy (teda nepriamy účinok Smernice) nie je možný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade vnútroštátne právo - Zákon, nad rámec smernice zakotvuje prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje v zmysle § 11 ods. 1 Zákona za bezúročnú a bez poplatkov. Zároveň, slovenský zákonodarca pristúpil k novelizácii predmetného ustanovenia Zákona a to zákonom č. 279/2017 Z. z. a to tak, že s účinnosťou od 1.5.2018 v ust. § 9 ods. 2 písm. i) sa slová "a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" nahrádzajú slovami "frekvenciu splátok a". Z dôvodovej správy k tejto novele Zákona vyplýva, že dôvody na takúto zmenu Zákona sú nasledovné: „Legislatívno-technická úprava v nadväznosti na zabezpečenie súladu so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ESU ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len "smernica 2008/48/ ES") aj v spojitosti s úpravou náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v § 9 ods. 2. Vypustenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté z dôvodu záverov Rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s./Klára Bíróová. V zmysle uvedeného rozsudku zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať len náležitosti výslovne uvedené v čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, a to vzhľadom k tomu, že touto smernicou sa zabezpečuje úplná harmonizácia v oblasti spotrebiteľských úverov (v článku 22 ods. 1 smernice 2008/48/ES je uvedené, že ,,členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice.“ Zmluva o spotrebiteľskom úvere môže obsahovať aj prípadné iné zmluvné podmienky zakotvené v čl. 10 ods. 2 písm. u) smernice 2008/48/ES, avšak tieto podmienky musia byť individuálne dohodnuté so spotrebiteľom v rámci ich úverového zmluvného vzťahu, ako to vyplýva z bodu 57 predmetnéhorozsudku. Ustanovenie čl. 10 ods. 2 písm. u) smernice 2008/48/ ES by sa nemalo podľa bodu 58 rozsudku vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Ak by predmetné ustanovenia ponechali v zákone č. 129/2010 Z. z., Slovenská republika by išla nad rámec podmienok stanovených smernicou. Súčasne zákon neobmedzuje veriteľa v tom, aby nad rámec zákona dohodol so spotrebiteľom doplnenie ustanovení, ktoré pomáhajú spotrebiteľovi pochopiť rozsah jeho záväzku. V záujme každého veriteľa, ktorého zámerom je zodpovedné podnikanie a poskytovanie spotrebiteľských úverov je poskytnutie čo najkomplexnejšieho rozsahu informácií. Veriteľ môže do zmluvy uviesť aj ďalšiu informáciu, napr. odplatu pre daný spotrebiteľský úver.“.

2. Dňa 15. 03. 2018 Okresný súd Banská Bystrica v predmetnej veci vydal platobný rozkaz pod č.k. 9Up/144/2018.

3. Voči platobnému rozkazu podal žalovaný odpor v ktorom uviedol, že žalobca uviedol nesprávnu celkovú výšku spotrebiteľského úveru, pretože žalobcovi poskytol úver vo výške 5.700 Eur a nie 6.000 Eur. Zároveň uviedol, že podľa bodu 1 OP je úverový účet definovaný ako: „účet, na ktorom sa zaznamenávajú všetky transakcie súvisiace s úverom“ Podľa bodu 2.6 OP „Za účelom evidencie operácií týkajúcich sa úveru, zriadi banka na meno klienta úverový účet. Úverový účet nie je bežným účtom ani iným platobným účtom. Čerpanie peňažných prostriedkov, splácanie istiny, úrokov a ostatného príslušenstva (vrátane platenia poplatkov) úveru sa vykonáva prostredníctvom tohto účtu. Banka riadne poskytla sumu vo výške 6.000 Eur na úverový účet klienta a preto považujeme vyššie uvedené námietky za irelevantné. Zároveň zdôraznil, že poplatok vo výške 300 Eur bol žalobcovi vrátený. Poplatok za poistenie schopnosti splácať úver do výpočtu RPMN zahrnutý nebol, keďže v zmysle cit. ust. § 19 ods. 2 ZSÚ sa na účely výpočtu RPMN použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, a pretože v zmysle cit. ust. §2 písm. g) ZSÚ do celkových nákladov patrí poistné len vtedy, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok, pričom táto podmienka pri

uzatváraní zmluvy splnená nebola. Žalovaný mal za preukázané, že poskytnutie úveru nepodmieňoval a ani nepodmieňuje poskytnutie úveru uzatvorením poistenia schopnosti splácať úver. Ďalej uviedol, že otvorenie osobného účtu u žalovaného v prípade poskytnutia úveru je nepovinné. Žalobca sa dobrovoľne rozhodol u žalovaného otvoriť osobný účet. Žalovaný poskytnutie úveru nepodmieňoval a ani nepodmieňuje otvorením osobného účtu. Nakoľko poistenie a poplatok za vedenie osobného účtu v ňom nemusí byť zahrnuté a preto považujeme námietky týkajúce sa nesprávne uvedenej celkovej čiastke za irelevantné, pretože vychádzajú z nesprávneho predpokladu. Žalobca taktiež namietal, že v zmluve sa nenachádzajú výška, počet a termíny splátok v členení na istinu, úroky a iné poplatky. V zmysle bodu 1.1. Zmluvy „banka poskytne klientovi peňažné prostriedky za podmienok uvedených v zmluve o úvere, v Obchodných podmienkach pre úvery občanom (ďalej len„ OP“) a vo Všeobecných obchodných podmienkach Prima banka Slovensko, a. s. (ďalej aj „VOP“), ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy sú aj obchodné podmienky banky (VOP a OP), a teda niektoré z náležitostí, ktoré má v zmysle právnych predpisov zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať, sú v samotnom texte Zmluvy a ďalšie náležitosti sú v OP a VOP. Výška, počet a termíny splátok istiny a úrokov sú uvedené v samotnom texte Zmluvy nasledovne: Výška anuitnej splátky: 93,57 EUR, Termín splatnosti 1. anuitnej splátky: 29.12.2014 Počet anuitných splátok: 120. Periodicita a termín splatnosti anuitnej splátky Mesačne, 27 deň kalendárneho mesiaca. Z uvedeného teda vyplýva, že počet a termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky. Ostatné poplatky a ich výška sú uvedené v Sadzobníku poplatkov, ktorý je súčasťou VOP, a tým aj súčasťou zmluvy. Z povahy jednotlivých poplatkov vyplýva, že nie je možné vopred stanoviť počet, koľkokrát bude žalobca daný poplatok povinný zaplatiť, pretože uvedené bude závisieť od toho, koľkokrát danú službu banky využije. Zároveň, termín splatnosti poplatku vyplýva zo zásad spoplatňovania, ktoré sú súčasťou Sadzobníka, a ktoré stanovujú, kedy je ktorý poplatok splatný. Zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 22.02.2018 sp. zn. 3 Cdo/146/2017, ktoré potvrdzuje vyššie uvedené argumenty žalovaného a v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky.

4. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobným návrhom a jeho prílohami - úverovou zmluvou, Štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere, Všeobecnými poistnými podmienkami pre poistenie schopnosti splácať úver, sadzobníkom poplatkov platným od. 05. 04. 2013, Všeobecnými obchodnými podmienkami Prima banka Slovensko, a.s. účinné od 20. 05. 2014, obchodnými podmienkami pre úvery občanom, historickým prehľadom splátok, vyjadrením žalobkyne, a zistil nasledovný skutkový stav.

5. Žalobkyňa a žalovaný ako klient uzavreli dňa 26. 11. 2014 úverovú zmluvu podľa § 497 a nasl. zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, na základe ktorej banka poskytne klientovi peňažné prostriedky za podmienok uvedených v zmluve o úvere, v Obchodných podmienkach pre úvery občanom a vo Všeobecných obchodných podmienkach( ďalej aj „VOP“), ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť.

6. V zmysle úverovej zmluvy bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 6.000 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splatiť v 120 anuitných splátkach vo výške 93,57 eur, pri fixnej úrokovej sadzbe do splatnosti 17,33 % ročne a RPMN vo výške 16,59 %. Termín splatnosti prvej splátky bol dohodnutý na deň 29. 12. 2014 a splatnosť úveru na deň 27. 11. 2024. Poplatok za poistenie predstavoval 2,29 eur

7. V zmysle čl. 2 bod 2.1 zmluvy, klient sa zaväzuje riadne a včas plniť všetky záväzky vyplývajúce zo zmluvy o úvere riadne a včas splácať úver, platiť banke poplatky súvisiace s úverom uvedené v zmluve o úvere. Poplatky uvedené v zmluve o úvere môže banka zmeniť z vážneho objektívneho dôvodu alebo po dohode s klientom. Klient bude o zmene informovaný zverejnením Sadzobníka, zmena je pre klienta záväzná podmienok uvedených vo VOP. Klient má právo zmenu bezplatne odmietnúť za podmienok uvedených vo VOP.

8. V bode 2. 8. je krížikom označené, že klient prevzal a oboznámil sa pred uzavretím zmluvy o úvere s poistnou zmluvou.

9. Z histórie tranzakcií vyplýva, že žalobkyni bol poskytnutý úver v sume 6000 eur.

10. Žalobkyňa sa vo svojom podaní zo dňa 26. 04. 2018 vyjadrila, že Dohoda o odplate je neplatná. Zákon č. 129/2010 Z. z. (ďalej len „Zákon“) v ust. § 1 ods. 2 ustanovuje, že zmluva o spotrebiteľskom úvere môže mať rôzne formy (a to formu pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi). Obdobne ustanovuje tiež článok 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS a § 2 písm. a) už zrušeného zákona č. 258/2001 Z. z. Následne, Zákonnou náležitosťou každej zmluvy o spotrebiteľskom úvere je tiež vymedzenie jej formy, resp. druhu (§ 9 ods. 2 písm. a) Zákona). Ide o dôležitú náležitosť, lebo jej neuvedenie v zmluve o spotrebiteľskom úvere má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (§ 11 ods. 1 Zákona). Zmluva o spotrebiteľskom úvere tak musí spĺňať jednak náležitosti Zákona, jednak náležitosti príslušnej formy / druhu spotrebiteľského úveru (napríklad náležitosti pôžičky vymedzenej v Občianskom zákonníku, náležitosti úveru vymedzeného v Obchodnom zákonníku a pod.). Zmluva medzi žalobcom a žalovaným je zmluva o spotrebiteľskom úvere (§ 9 Zákona) vo forme pôžičky (§657 a nasl Občianskeho zákonníka) a nie vo forme úveru (§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka), a to z dôvodu, že žalovaný vyslovene vo svojej formulárovej Zmluve sám označil zmluvu ako pôžičku, a to uvedením druhu úveru „Pôžička“, pričom tento názov je zvýraznený hrubým písmom a takéto označenie používa aj vo svojich Obchodných podmienkach pre úvery občanom - Prima banka Slovensko, a.s. (ďalej len „OP“). Žalovaný vo svojej masívnej reklamnej kampani, ktorou láka spotrebiteľov a ktorým takto ponúka svoj produkt, ponúka spotrebiteľom pôžičku, a nie úver. Zmluva je svojim obsahom zmluvou o pôžičke a nie zmluvou o úvere. Z uvedených dôvodov vôľa žalobcu smerovala k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky. Vyššie uvedenému zodpovedajú aj OP žalovaného, kde čl. 3 upravuje časť s názvom „PÔŽIČKY“. Pojem priemerného spotrebiteľa nie je zákonom ani iným všeobecne záväzným právnym predpisom definovaný, avšak určitý rámec poskytuje Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 (ďalej len „Smernica o nekalých praktikách“), kde v bode 18 Preambuly je uvedené, že „Je vhodné chrániť všetkých spotrebiteľov pred nekalými obchodnými praktikami; Súdny dvor však považoval za potrebné skúmať pri rozhodovaní v prípadoch týkajúcich sa reklamy po prijatí smernice 84/450/EHS účinok na hypotetického typického spotrebiteľa. V súlade so zásadou proporcionality a z dôvodu umožnenia účinného uplatňovania zamýšľanej ochrany vzala táto smernica za kritérium priemerného spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, pri zohľadnení sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov, ako ho vykladal Súdny dvor, obsahuje však i ustanovenia zamerané na zabránenie zneužívania spotrebiteľov, ktorých vlastnosti ich robia obzvlášť zraniteľnými voči nekalým obchodným praktikám. Tam, kde je obchodná praktika osobitne zameraná na určitú skupinu spotrebiteľov ... je žiaduce, aby bol dosah tejto obchodnej praktiky posúdený z pohľadu priemerného člena takejto skupiny. ... Pojem priemerného spotrebiteľa sa pritom nezakladá na štatistickom zistení. Vnútroštátne súdy a orgány budú musieť sami na základe vlastnej úvahy určiť, so zreteľom na judikatúru Súdneho dvora, typickú reakciu priemerného spotrebiteľa v danom prípade.“. Vzhľadom na vskutku masovú reklamu v televízii, na internete ako aj v printových médiách a na billboardoch, a to nielen zo strany samotného žalovaného, ale aj zo strany iných veriteľov ponúkajúcich spotrebiteľské úvery, kde žalovaný (ako aj iní veritelia) ponúka bežným spotrebiteľom spotrebiteľský úver vo forme pôžičky, je zrejmé, že priemerný spotrebiteľ vníma tento produkt ako pôžičku. Priemerní spotrebitelia vo svojom bežnom živote používajú na dočasné požičanie peňazí od inej osoby pojem pôžička. Zmluva medzi žalobcom a žalovaným nespĺňa podstatné náležitosti zmluvy o úvere a ani obsahom a charakterom práv a povinností strán sa nejedná o zmluvu o úvere. Zmluva medzi žalobcom a žalovaným však spĺňa náležitosti zmluvy o pôžičke. Zmluva o úvere je konsenzuálnym kontraktom, takže na vznik záväzkového právneho vzťahu z tejto zmluvy postačuje dohoda zmluvných strán o podstatných častiach zmluvy ... Záväzok zo zmluvy o úvere vzniká dohodou o jej podstatných náležitostiach. Odplata podľa zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka je dvojzložková. Odplata za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka peňažné prostriedky a úroky. S ohľadom na ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v zmluve o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru nemožno dojednať inú formu odplaty, nakoľko ide o zmluvu spotrebiteľskú, veriteľ nemôže požadovať žiaden poplatok za vedenie účtu ani žiadne iné plnenia. Nejedná sa o odplatu za skutočné poskytnutie peňazí, resp. za poskytnutie úveru, ale expressis verbis sa jedná o odplatu „za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky. Najpodstatnejším rozdielom v porovnaní s úverovou zmluvou je, že zmluva o pôžičke je kontraktom reálnym, a nie konsenzuálnym. To znamená, že na to, aby takáto zmluva vznikla, je potrebné reálne odovzdanie vecí dlžníkovi - v prípade spotrebiteľského úveru vo

forme pôžičky je to reálne pripísanie finančných prostriedkov vo výške pôžičky na účet dlžníka alebo ich reálne odovzdanie do rúk dlžníka. „Neznamená to, že by išlo o protiklad konsenzuálnej zmluvy, ale je potrebné, aby okrem konsenzu zmluvných strán došlo k reálnemu úkonu - odovzdaniu druhovo určených vecí veriteľom dlžníkovi. Konštrukcii zmluvy o pôžičke zodpovedá aj odplata, a to tak, že jedinou odplatou veriteľa je cena peňazí vo forme úrokov, ak tieto boli v zmluve dohodnuté Odplata podľa zmluvy o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka je teda jednozložková. Zmluva medzi žalobcami a žalovanou nespĺňa podstatné náležitosti zmluvy o úvere. Zmluva naopak spĺňa náležitosti pôžičky (resp. vzhľadom na reálny charakter pôžičky náležitosti budúcej zmluvy o pôžičke). Skutočná vôľa žalobcov ako spotrebiteľov nesmerovala k dojednaniu úveru, ale k dojednaniu pôžičky. Žalobca ako spotrebiteľ nikdy nemal možnosť dať žiadosť o úver a vymedziť, akú sumu z úveru bude čerpať, čo korešponduje s jeho vôľou, pretože vôľou spotrebiteľa nebolo dohodnúť úverový rámec a neskôr z neho čerpať určitú sumu, ale jeho skutočnou vôľou bolo získať PRÁVE 6.000,- EUR ako pôžičku a nie úverový limit EUR 6.000,- s prípadnou následnou žiadosťou a špecifikáciou, o akú sumu má spotrebiteľ záujem. To sa zhoduje s vôľou žalovaného, ktorá zjavne tiež nechcela poskytnúť žalobcovi úverový rámec, ale chcel mu poskytnúť práve EUR 6.000,-. Zmluvné strany sa dohodli, že odplata žalovaného podľa Zmluvy je EUR 5.528,40 t. j. rozdiel medzi celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ podľa Zmluvy zaplatiť a celkovou výškou spotrebiteľského úveru (uvedenou v Zmluve ako EUR 6.000,-) a poplatkom vo výške EUR 300,-. Inými slovami, zmluvné strany uzavreli konkrétnu dohodu o konkrétnej cene spotrebiteľského úveru podľa Zmluvy. Nakoľko žalovaný konštruoval svoju odplatu v rozpore so zákonom (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka), resp. zákon obchádzal (podriadenie zmluvy o pôžičky pod zmluvu o úvere za účelom inkasovania poplatku za dojednanie údajného úveru) a požadoval aj plnenia, na ktoré nemal nárok, a to poplatok za poskytnutie pôžičky EUR 300,- (5% z istiny v podstate za žiadne protiplnenie) je potrebné celú dohodu o odplate vyhodnotiť ako neplatnú v zmysle ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a tiež § 39 Občianskeho zákonníka, v spojení s ust. § 41 Občianskeho zákonníka. Vyššie uvedené závery je možné aplikovať aj na prípad dohody o odplate medzi žalobcom a Zároveň poukázal na rozsudok KS PO zo dňa 08.12.2016, sp. zn. 19Co/142/2016-328, IČS: 8115227084 a stabilizovanú nemeckú názorovú líniu, ktorá považuje za neprijateľné, aby spotrebiteľ platil poplatky za plnenia, ktoré nie sú v skutočnosti v jeho záujme a ktoré slúžia naopak veriteľovi, (napr. administratívny poplatok za posúdenie podmienok na získanie úveru). V prípade, ak ide o také plnenie, ktoré je predsa len v záujme spotrebiteľa a nie je kryté už úrokmi, tak je neprijateľné, ak poplatok prevyšuje skutočné náklady za takéto plnenie (napr. poplatok za vystavenie kvitancie). Zmluva označuje poplatok vo výške EUR 300,- ako „poplatok za poskytnutie (pozn.: spotrebiteľského) úveru“. Ako sme uviedli vyššie, dohoda o odplate je neplatná, nakoľko sa jedná o (budúcu) zmluvu o pôžičke, v zmysle ktorej Občiansky zákonník pozná iba odplatu vo forme úrokov a vzhľadom na spotrebiteľský charakter tohto právneho vzťahu sa nie je možné od zákona odchýliť. Žalovaný v odpore uviedol a zdôraznil, že žalobcovi bol vrátený poplatok za poskytnutie úveru vo výške 300,- EUR po 18 mesiacoch. Skutočnosť, či tento poplatok bol žalobcovi vrátený, alebo nie, sú úplne irelevantné, a to z dôvodu, že rozhodujúca je konštrukcia v čase uzatvárania Zmluvy, ako aj skutočnosť, že: vrátenie poplatku bolo podmienené podmienkami uvedenými v bode 2.5 Zmluvy, a to najmä tým, že žalobca má vedený účet u žalovaného a že žalobca nesplatí spotrebiteľský úver pred lehotou splatnosti (a teda, že banka zarába na úročení), a klient získal úver znížený o tento poplatok (5.700,- EUR), ale úročená bola od počiatku celá suma (6.000,- EUR), minimálne do doby vrátenia poplatku. To, že žalovaný zaslal Žalobcovi na úverový účet sumu 6.000 EUR a následne si stiahol poplatok za poskytnutie úveru vo výške 300,- EUR, a potom ten poplatok po 18 mesiacoch vrátil je nepodstatné, keďže Žalobca platil úroky 18 mesiacov zo sumy 6.000,- EUR, ktorou v skutočnosti nedisponoval. Žalobca tvrdí, že žalovaný mu v skutočnosti poskytol úver vo výške 5.700,- EUR, pretože takáto suma mu bola pripísaná na účet a vlastne postup s odpísaním poplatku za poskytnutie úveru má aj Žalovaný stanovené v Obchodných podmienkach účinných ku 30. 05. 2014, kde v zmysle bodu 3.5 „Peňažné prostriedky formou Pôžičky poskytne banka klientovi bezodkladne prostredníctvom úverového účtu jednorazovo v plnej výške Pôžičky. Z poskytnutých prostriedkov bude zaplatený (zinkasovaný) poplatok za poskytnutie úveru. Z takejto zmätočnej Zmluvy, kedy spotrebiteľ platí úroky zo sumy, ktorou skutočne nedisponuje, nemôžeme vlastne ani určiť aká je skutočná celková výška spotrebiteľského úveru, aké sú skutočné celkové náklady spotrebiteľa, aká je skutočná RPMN a aká je skutočná celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. V zmysle ust. § 2 psím. i) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzatvárania zmluvy celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, sa rozumie súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. V zmysle ust. § 2 psím. i) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzatvárania zmluvy celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sa rozumejú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v

súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Žalobca bol povinný uzavrieť okrem samotnej Zmluvy o spotrebiteľskom úvere tiež zmluvu o poistení. Poistenie úveru bolo v Zmluve o spotrebiteľskom úvere predformulované (bod 2.8 Zmluvy) a Žalobca musel poistenie uzavrieť, pokiaľ chcel získať finančné prostriedky od veriteľa za daných podmienok. Poistenie nebolo individuálne dojednané. V skutočnosti ale žalobca ako spotrebiteľ nemal absolútne žiadnu možnosť prejaviť dobrovoľnosť a nemal možnosť vyjadriť nesúhlas v časti poistného, ale musel predpripravenú formulárovú Zmluvu len akceptovať ako celok, alebo ako celok ju odmietnuť. Žalobca možnosť získať spotrebiteľský úver u veriteľa, ak by žiadal zmeniť výšku poistného alebo ak by o poistné nemal záujem. Podmienka bežného účtu u žalovaného bola celkom jednoznačne podmienkou na to, aby žalovaná získala spotrebiteľský úver za ponúkaných podmienok. Táto skutočnosť vyplýva z bodu 2.4 Zmluvy, kde sa spotrebiteľ formulárovo zaväzuje, že nevypovie Zmluvu o vedení účtu v banke bez súhlasu banky a bez jej súhlasu nebude splácať pôžičku iným spôsobom ako je uvedené v bode 1.2, kde bol dojednaný inkasný účet v banke. Navyše, v zmysle bodu 2.5 bolo vedenie účtu v banke tiež podmienkou pre vrátenie poplatku vo výške EUR 300,-. Výška, počet a termíny splátok v členení na istiny, úroky a iné poplatky v zmluve absentuje Žalovaný v odpore odkazuje na článok III bod 3.10 - Trvanie úveru a zánik zmluvy Všeobecných obchodných podmienok účinných ku dňu uzavretia zmluvy: Pôžička sa poskytuje na dobu do dňa jej konečnej splatnosti uvedenej v zmluve o úvere. Žalobca nikdy neprevzal VOP, nikdy mu neboli doručené, nikdy s nimi neprejavil súhlas a preto nimi nemôže byť viazaný. Zároveň, takéto vyjadrenie doby trvania je vyjadrené neurčito. V zmysle konštantnej judikatúry má byť doba trvania Zmluvy uvedená v jednotkách času (dni, týždne, mesiace, roky) tak, aby táto skutočnosť bola vyjadrená transparentne bez toho, aby spotrebiteľ musel vykonávať akékoľvek počty, aby sa dopracoval k transparentnej informácii. V zmluve je doba trvania vyjadrená dátumom „27.11.2014“. Zákon v čase uzatvorenia však vyžadoval uvedenie i) doby trvania a zároveň ii) termínu konečnej splatnosti. Dátum 27.11.2014 vyjadruje termín konečnej splatnosti a nie dobu trvania zmluvy, ktorá v Zmluve absentuje.

11. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 14. 08. 2018 uviedol, že mu nie je vôbec zjavné, ako žalobca dospel k tomu, že celkovo uhradil sumu vo výške 7.718,93 Eur, nakoľko banka eviduje uhradenie sumy vo výške 7.712,06 Eur. Žalobca má za to, že neuzatvoril so žalovaným zmluvu o úvere ale zmluvu o pôžičke. Svoje tvrdenia opiera o označenie zmluvy ako pôžička zo strany žalovaného, o marketing žalovaného, kde sa v reklamách spomína slovo pôžička. Samotný názov zmluvy, ktorý je na začiatku zmluvy hrubým čiernym písmom je „Zmluva o úvere“. Má za to, že aj pre priemerného spotrebiteľa je teda pochopiteľné, že uzatvára zmluvu o úvere. Je toho názoru, že priemerný spotrebiteľ. Zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným spĺňa všetky podstatné náležitosti zmluvy úvere. K neplatnosti dohody uviedol, že ustanovenie §499 zákona č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorý reguluje úpravu úverovej zmluvy ako záväzkový vzťah absolútneho obchodu je kogentným ustanovením. V zmysle daného ustanovenia banka môže požadovať odplatu za poskytnutie úveru. Poplatok za poskytnutie úveru bol žalobcovi vrátený. Žalobca namieta, že mu bola na účet pripísaná len suma vo výške 5.700 Eur po stiahnutí poplatku za poskytnutie úveru. Uvádzame súdu, že žalovaný poskytol žalobcovi sumu vo výške 6000 Eur. Danú skutočnosť potvrdzuje aj výpis z úverového účtu. Žalobca tvrdí, že bol povinný uzatvoriť poistenie a otvoriť si bežný účet u žalovaného. Uvedené tvrdenie žalovaný odmieta. Žalobca dobrovoľne uzatvoril zmluvu o poistení a zmluvu o bežnom účte. Žalobcovi z ničoho nevyplývala povinnosť uzatvoriť tieto zmluvy. Žalovaný vzhľadom na vyššie uvedené, považuje argument o nesprávnej RPMN podľa žalobcu za neopodstatnený, nakoľko daný argument závisí od preukázania skutočností týkajúcich sa celkovej výšky spotrebiteľského úveru a nesprávne uvedenej celkovej čiastky. Ďalej čo sa týka výšky, počtu a termínov splátok poukázal na eurokonformný výklad vnútroštátneho práva (t. j. jeho výklad v súlade so smernicou), aby sa tak zabezpečil „reálny účinok“ smernice bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Súd členského štátu môže prostredníctvom eurokonformnej interpretácie vyplniť medzery vnútroštátneho právneho predpisu samotnými ustanoveniami smernice. Žalovaný sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym názorom Najvyššieho súdu SR vyjadreného v odôvodnení uznesenia zo dňa 22.02.2017 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 146/2017: „Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny -eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada konformného

výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (pozri bližšie rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/07, bod 110). Ďalej poukázal na rozhodovaciu prax Krajského súdu v Prešove, ktorý uznesením čk. 12Co/149/2016-60 zo dňa 15.2.2017 a uznesením čk. 17Co/17/2017-63 z 27.7.2017, zrušil rozsudky súdov prvej inštancie v napadnutej zamietavej časti, keď okresný súd konštatoval, že spotrebiteľský úver musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, inak sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Odvolací súd upriamil pozornosť na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Biróová. Žalovaný poukázal zároveň aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/2010 zo dňa 4.5.2010 „Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.“ Žalovaný má za to, že v rámci predloženej právnej argumentácie preukázal, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. výslovne nezakotvuje povinnosť uvádzať v rámci zmlúv o spotrebiteľských úveroch členenie splátky úveru na istinu, úroky a poplatky, a preto sa nemôže jednať o výklad ustanovenia contra legem, ktoré by bránilo eurokonformnému výkladu. Žalobca zároveň tvrdí, že nikdy neprevzal VOP, nikdy mu neboli doručené, nikdy s nimi neprejavil súhlas a preto nimi nemôže byť viazaný. Žalobca v bode 2.8. Zmluvy o úvere vyhlásil, že prevzal a oboznámil sa pred uzatvorením zmluvy o úvere s jej súčasťami - formulárom so štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskomúvere, OP, VOP a Sadzobníkom. K dobe trvania zmluvy sa vyjadril v predloženom rozhodnutí. Na základe vyššie uvedeného je možné konštatovať, že je teda zjavné, že doba trvania zmluvy je priamo vyjadrená v zmluve a to splatnosťou prvej splátky (29.12.2014) a konečnou splatnosťou úveru (29.11.2024). Z vyššie uvedeného vyplýva, že zmluva obsahuje aj dobu trvania zmluvy. Zároveň je v zmluve jednoznačne uvedený konečný termín splatnosti, tak pre bežného spotrebiteľa je dostatočne určité a zrozumiteľné aká je doba trvania zmluvy. Na základe vyššie uvedeného je možné konštatovať, že priamo zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti vyžadované zákonom.

12. Žalobca dňa vo svojom podaní zo dňa 29. 08. 2018 doplnil, že v prípade, ak súd uzavrie, že dohoda o odplate je platná, v takomto prípade sa v plnom rozsahu pridržal doterajšej argumentácie k bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru a poukázal na najpodstatnejšie vady zmluvy o spotrebiteľskom úvere: V Zmluve o sp. úvere je ako výška sp. úveru dojednaná suma EUR 6.000,- a poplatok za poskytnutie sp. úveru vo výške EUR 300,-, pričom z informácie o ročnej percentuálnej miere nákladov priloženej k Zmluve vyplýva, že ako predpoklad pre výpočet RPMN bola použitá výška sp. úveru EUR 6.000,-. Súdny dvor EÚ v relatívne čerstvo ukončenej právnej veci C-377/2014 v bode 3. výroku rozsudku, „Článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené“, pričom v odôvodnení zdôrazňuje, že „že neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom do celkovej výšky úveru bude nutne viesť k podhodnoteniu RPMN, ktorého výpočet závisí od celkovej výšky úveru.“ (bod 87). V zmysle bodu 3.5 OP, ktoré do spisu založil samotný žalovaný, „Z poskytnutých prostriedkov bude zaplatený (zinkasovaný) poplatok za poskytnutie úveru.“. Poplatok za poskytnutie úveru teda bol zaplatený (zinkasovaný) z poskytnutej sumy, a teda reálna suma daná reálne k dispozícii spotrebiteľovi bola vo výške EUR 5.700,-. Tento postup žalovaného viedol k podhodnoteniu RPMN.

13. Žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že išla do Prima banky, kde žiadala o poskytnutie pôžičky. Bola jej schválená vo výške 6.000,- €, reálne jej bolo poukázané 5.700,- € na účet. Pokiaľ sa týka splácania tejto poskytnutej pôžičky, pracovníčka Prima banky sa jej pýtala, či má v ich banke zriadený účet, ak nie, tak že jej ho zriadia, aby mohlo dôjsť k splácaniu požičanej sumy. Účet už zriadený mala. Bolo spomínané, že pokiaľ budem úver splácať načas, po 18-tich mesiacoch mi 300,- € vrátia. Táto suma jej bola potom vrátená. Ďalej dodala, že po podpise zmluvy jej boli poukázané peniaze. Pri uzatváraní zmluvy jej pracovníčka len povedala, že zároveň má uzavreté poistenie. Taktiež dodala, že medzi pojmami pôžička a úver sama nerozlišuje.

14. V § 497 Obchodného zákonníka sa uvádza, že zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

15. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

16. Ako vyplýva z § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

17. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka: Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

18. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

19. V zmysle § 52 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

20. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

21. Ako vyplýva z § 53 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

22. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

23. Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší ( § 54 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka ).

24. Podľa § 1 ods. 2 zákona NR SR č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších predpisov, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

25. Podľa § 2 písm. a), b) zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozume spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.

26. Podľa § 9 ods. 2 Zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:

a. druh spotrebiteľského úveru, b. obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu; ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu, c. adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, d. meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, e. identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom, f. dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, g. celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, h. opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, i. úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, j. ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, l. právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, m. súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, n. prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť, o. úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere, p. upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, q. veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, r. výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe, s. informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia, t. právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti podľa § 16, u. spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v. informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, w. právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu, x. názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23, y. priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota

ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok.

27. Podľa § 11 ods. 1 Zákona, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a. zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b. zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), c. zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo d. v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.

28. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné, a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.

29. Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné. Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať sa ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení.

30. V tomto prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože ju uzatváral žalovaný ako dodávateľ a žalobkyňa ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy, ako aj obsah všeobecných obchodných podmienok bol daný bez možnosti žalobkyne privodiť akúkoľvek zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd má za to, že tým, že na daný právny vzťah bol použitý režim Obchodného zákonníka, došlo by k znevýhodneniu postavenia žalobkyne ako spotrebiteľa v danom právnom vzťahu.

31. Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej únie je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ďalej len „smernica“).

32. Nepochybne zmluva uzavretá medzi stranami sporu je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pri závere o tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné na ňu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.

33. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že medzi žalobyňou a žalovaným bola uzavretá zmluva o úvere, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal, že poskytne za podmienok dohodnutých v zmluve a vo všeobecných podmienkach peňažné prostriedky ako spotrebný úver a žalobkyňa ako dlžníčka sa zaviazala, že poskytnuté peňažné prostriedky vráti, zaplatí úroky a splní ďalšie záväzky podľa zmluvy.

34. V predmetnom spore bol žalobkyni poskytnutý úver v sume 6000 eur, ktorý mala žalobkyňa uhradiť v 120 mesačných splátkach po 93,57 eur. Prvá splátka bola podľa zmluvy splatná dňa 29. 12. 2014 a posledná bola splatná dňa 27. 11. 2024. Z predloženej Histórie transakcií na úverovom účte žalobkyňa uhradila celkovo sumu 7. 712,06 eur.

35. Dualistický systém záväzkového práva (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.) v našom právnom poriadku síce dlhodobo funguje, avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na premlčanie v spotrebiteľsko-právnej, a teda typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre nepodnikateľov výhodnejšia.

36. Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov (absolútne obchody sú vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods. 1 reguluje aj absolútne obchody.

37. Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ustanovenie § 54 ods. 1 je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy, a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov.

38. Ustanovenie § 54 ods. 1 preto treba vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávne úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce neharmonizuje dualistické právne úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ.

39. Súd je toho názoru, že akékoľvek ustanovenie zmluvy, v rozpore s § 54 ods. 1 zhoršuje postavenie žalovaného ako spotrebiteľa, v prípade, že výlučnou aplikáciou Obchodného zákonníka prakticky vylučuje použitie ust. Občianskeho zákonníka. Paušálne uprednostnenie Obchodného zákonníka by malo na spotrebiteľov nepriaznivé následky hraničiace až s neprístupnosťou k občianskym právam, ktoré priznáva Občiansky zákonník na rozdiel od Obchodného zákonníka.

40. Pri riadení sa zhora citovanými ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch, údaje obsiahnuté v tzv. formulárovej zmluve zo dňa 26. 11. 2014 však nezodpovedali ďalším požiadavkám kladeným na zmluvu o spotrebiteľskom úvere v rámci ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Ak totiž zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia (§9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch), takéto náležitostí sú obligatórnymi, a v prípade absencie uvedených náležitostí, je potrebné považovať poskytnutý úver za úver bezúročný a bez poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva potom zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného

účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie výšky splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (u každej takejto čiastkovej položky). Spotrebiteľ by takto nemal byť pri rozhodovaní sa, či zmluvu uzavrie, zavádzaný ani problematickým údajom o úrokoch, z ktorého nebude schopný vyvodiť, aké bude skutočné navýšenie sumy reálne mu poskytnutej a teda i celková cena, za ktorú si požičiava a ktorú takto bude povinný veriteľovi vrátiť.

41. Musí byť bez akýchkoľvek pochybností ustálené, že účelom uvedenej právnej úpravy je poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Spotrebiteľ má byť totiž informovaný o výške úrokov z úveru a poplatkoch súvisiacich s úverom. Žalobca pritom ako dodávateľ má zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaje o výške úrokov a poplatkov a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky. Iba takáto informácia pre spotrebiteľa prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaný v predmetnom prípade však túto možnosť nemal, keďže výška úrokov a poplatkov nie je uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere (porovnaj aj uznesenie NS SR sp.zn. 2Cdo/245/2010).

42. Pokiaľ ide o názor vyjadrený v Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, je potrebné uviesť nasledovné:

43. V uvedenej právnej veci Súdny dvor EÚ vo svojej odpovedi na 1. otázku uviedol, že Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.

44. Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice. Zákon o spotrebiteľských úveroch, platný a účinný v čase uzavretia zmluvy, nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.

45. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch sa tak líši od požiadavky Smernice. Zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a jednoznačne vyžaduje vyjadrenie jednak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje v zmysle § 11 ods. 1 Zákona za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa.

46. Pri rozpore medzi Smernicou a zákonom sa nemôže bez ďalšieho automaticky uplatniť Smernica pred vnútroštátnym právom. Vnútroštátny súd musí skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

47. V prípadoch, kedy súdy rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok.

48. Súd preto musí skúmať, či môže Smernici priznať nepriami účinok. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možne uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu Smernice, musí ísť

o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.

49. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra legem (bližšie k danej problematike napríklad aj http://www.najpravo.sk/clanky/preco-rozsudok-sdeu-vo-veci-home-credit-slovakia-c-a-klara-biroova- nie-je-sposobily-zmenit-rozhodovaciu-prax-vseobecnych-sudov-sr.html ).

50. V súlade s § 220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku ( ďalej len ,,CSP“) súd zohľadňuje aj ustálenú rozhodovaciu prax súdov. Pokiaľ ide rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Biróovej, je potrebné uviesť, že judikatúra vyšších súdov sa v otázke jeho aplikácie odlišuje. Súd preto poukazuje na vyššie cit. ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka a najmä na interpretačné pravidlo citované v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obdo 45/2012 zo dňa 24. júna 2013, podľa ktorého „pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje záujem spotrebiteľa“.

51. Súd preto pri výbere ustálenej rozhodovacej praxe priklonil sa k tej, ktorá uprednostňuje výklad sledujúci záujem spotrebiteľa, teda výklad pre spotrebiteľa jednoznačne výhodnejší, nakoľko princíp ochrany práv spotrebiteľa patrí podľa ustálenej praxe medzi jeden z najdôležitejších princípov právneho poriadku. V súvislosti s významnosťou tohto princípu súd poukazuje na názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 1/2012, podľa ktorého „princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.“

52. Pokiaľ ide Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15 súd poukazuje napríklad na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 21Co/104/2016 zo dňa 30. 03. 2017, v ktorom sa uvádza: „Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra legem. Súd je preto názoru, že napriek odkazu žalobcu na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 11 tohto zákona, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.“

53. Zároveň súd poukazuje na názor vyslovený Krajským súdom v Trenčíne v rozhodnutí sp.zn. 27Co/36/2017 zo dňa 28. 02. 2017: „K poukazu na rozsudok Súdneho dvora EU zo dňa 09.11.2016 zn. C-42/15 odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 4. júla 2006, C-212/04 Adeneler, v ktorom uviedol, že povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva (pozri analogicky rozsudok zo 16. júna 2005, Pupino, C-105/03, Zb. s. I-5285, body 44 a 47). Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho, toto právo prináleží len vnútroštátnym súdom.

54. Súd tiež poukazuje na ďalšie rozhodnutia, a to na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 1Co/2/2017 zo dňa 28. 06. 2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 16Co/7/2017 zo dňa 24. 07. 2017, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 11Co/164/2017 zo dňa 27. 06. 2017.

55. V súvislosti s rozsudkom Súdneho dvora EÚ C-42/15, súd poukazuje aj na názory v odborných článkoch: „Súdny dvor sa vo svojom rozhodnutí venoval výlučne sankciám vo vzťahu k absencii obligatórnych náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere a, napokon, za použitia výkladu a contrario z rozsudku vyplýva, že za nezávažné porušenie, ktoré by sa nemalo trestať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru, možno považovať jedine absenciu takej zmluvnej náležitosti, ktorá nemôže nijakým spôsobom spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.“ (Systém ASPI -

stav k 16.6.2017 do čiastky 66/2017 Z.z. Pokus o demýtizáciu rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Biróovej)

56. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že formulárová zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 26. 11. 2014 neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a z dôvodu absencie týchto údajov v samotnej zmluve o spotrebiteľskom úvere podpísanej oboma účastníkmi zmluvného vzťahu, tak ako to vyžaduje ust. § 9 ods. 2 písm. k) zák. o spotrebiteľských úveroch, preto je možné považovať poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov.

57. Zároveň súd zistil, že v zmluve je uvedená nesprávna ročná percentuálna miera nákladov ( ďalej len „RPMN“) v neprospech spotrebiteľa. V zmluve je uvedená RPMN vo výške 17,33 %, no súd na základe kontroly výpočtu RPMN ( na stránke www.ekonomika.sme.sk) z údajov predmetnej úverovej zmluvy (výška úveru 6000 eur, počet splátok 120, mesačná splátka 93,57eur) zistil, že reálna RPMN je vo výške 15,06 %. Ak bola v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávna RPMN (16,59%), a táto je nižšia ako reálna RPMN predmetnej úverovej zmluvy, je to v neprospech spotrebiteľa, a preto sa predmetná úverová zmluva v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzavretia zmluvy považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

58. V ďalšom súd zistil, že v zmluve absentuje správne uvedenie jej podstatnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch a to celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. V zmluve je pri celkovej čiastke úveru uvedená suma 11.228,40 eur, tento číselný údaj je však nesprávny a zrejme zavádzajúci. Podľa § 2 písm. h) zákona o spotrebiteľských úveroch je celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom, pričom v zmysle § 2 písm. g) sa celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom rozumejú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Predmetnou zmluvou o úvere bol žalobkyni poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 6000 eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala vrátiť v 120 splátkach vo výške 93,57 eur, čo je spolu 11.228,40 eur a nie 11.528,40 eur ako uvedené v zmluve o úvere. Vzhľadom na túto skutočnosť súd uvedenie sumy vo výške 11.528,40 eur v zmluve považoval za zavádzajúce vo vzťahu k spotrebiteľovi a v rozpore s ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch.

59. Pokiaľ ide o započítanie poistného do celkových nákladov súd poukazuje na právny názor Krajského súdu v Trenčíne vyslovený v rozhodnutí sp.zn. 6Co/86/2017 zo dňa 25.04.2017 v ktorom uviedol: „ V danej veci je z vykonaného dokazovania zrejmé, že spotrebiteľ nemohol meniť formulárovú zmluvu o úvere vrátane obsahu poistnej zmluvy. Dôkazné bremeno preukázať, že spotrebiteľ si individuálne vyjednal poistnú zmluvu, je totiž na strane žalovaného. V tomto smere neboli zo strany žalovaného doložené žiadne relevantné dôkazy podporujúce záver o individuálnom vyjednaní poistnej zmluvy so žalovaným vrátane možnosti žalovaného uzavretie poistnej zmluvy odoprieť. Nie spotrebiteľ má totiž dokázať, že nedošlo k individuálnemu vyjednaniu, resp. že nemohol odoprieť uzavretie takej zmluvy, aby získal úver, ale naopak, dodávateľa zaťažuje bremeno presvedčivo preukázať individuálne vyjednanie, teda skutočnosť, že spotrebiteľovi bola daná možnosť odmietnuť uzavretie poistnej zmluvy (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Z vykonaného dokazovania však takýto záver nemožno prijať, pretože i keď v tlačive Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere sa uvádza, že na získanie spotrebiteľského úveru nie je nevyhnutné uzavrieť poistenie na zabezpečenie spotrebiteľského úveru, zo samotného textu formulárovej zmluvy o úvere takáto skutočnosť nevyplýva. Dôvodne teda možno konštatovať, že žalovaný si dôkazné bremeno v tomto smere nesplnil a správny bol potom postup okresného súdu, ktorý realizoval výpočet RPMN daného úveru tak, že do nákladov spotrebiteľa zahrnul i dojednané poistné.“

60. Súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

61. Ako uviedol Ústavný súd SR: „Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej

zmluvy, ktorý vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom.“ (Uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011, IV.ÚS 55/201-19).

62. Čo sa týka dojednania poistenia schopnosti splácať splátky pôžičky súd má za to, že poistenie tak ako bolo v predmetnej úverovej zmluve dojednané nezodpovedá ustanoveniam § 788 a nasl. Občianskeho zákonníka o poistných zmluvách. Žalobkyňa ako klient podpisom zmluvy mala súhlasiť s poistením schopnosti splácať splátky poskytovanej spoločnosťou. Žalobca však nepredložil súdu žiaden iný doklad preukazujúci vznik poistenia, prípadne doklad o jeho nevzniknutí. Súd má taktiež pochybnosti o skutočnom oboznámení sa s uvedenými dokumentmi žalobkyňou v zmysle zmluvy, podľa ktorých podpisom úverovej zmluvy potvrdila, že sa oboznámila s poistnou zmluvou a s platnými všeobecnými poistnými podmienkami. Žalobkyni ako priemernému spotrebiteľovi nemusí byť zrejmý ani význam tohto pojmu, taktiež súd poukazuje na to, že išlo zrejmé o pomerne obsahovo rozsiahly dokument upravujúci vzťah medzi dvoma podnikateľskými subjektmi, poisťovňou a žalovaným. Uvedenie údajov o prijatí súboru poistenia tak ako bolo uvedené v zmluve bolo už súčasťou vopred pripravenej žiadosti žalovaným a za takého stavu možno potom s najväčšou pravdepodobnosťou predpokladať, že žalobkyňa sa pre poistenie nerozhodla po uzavretí úverovej zmluvy a prípadnom zvážení istého rizika, resp. vzniku poistnej udalosti, ale že prijatie už vopred naformulovaného poistenia bolo jednou z podmienok uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy. Takto žalobkyni vznikla povinnosť platiť v rámci príslušnej dojednanej splátky aj časť predstavujúcu poistenie a preto mal súd za to, že ide o dojednanie spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

63. Podaním zo dňa 04. 09. 2018 zobral žalobca svoj návrh v časti o zaplatenie sumy 6,87 eur spolu s úrokom z omeškania späť.

64. Podľa § 144 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku ( ďalej len ,,CSP“), žalobca môže vziať žalobu späť.

65. Podľa § 145 ods. 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

66. V zmysle § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

67. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd konanie v časti 6,87 eur zastavil.

68. Žalovaný poskytol žalobkyni spotrebiteľský úver vo výške 6000 eur, pričom žalobkyňa uhradila celkovo sumu 7.712,06 eur, ktorú celú úhradu započítal na úhradu istiny v zmysle ust. § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Keďže predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, súd má za to, že žalovaný sa na úkor žalobkyne obohatil a teda získal plnenie bez právneho dôvodu podľa § 451 Občianskeho zákonníka. Rozdiel medzi poskytnutými prostriedkami zo strany žalovaného a žalobcom uhradenými prostriedkami činí sumu 1712,06 eur.

69. Z ustanovení § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka ( ďalej len ), vyplýva, že dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Týmto vykonávacím predpisom je nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z.

70. Podľa § 10c uvedeného nariadenia ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.

71. V zmysle § 3 nariadenia v znení účinnom po 31.1.2013 výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

72. Nakoľko žalobkyňa splatila istinu úveru dňa 13. 01. 2017, súd zaviazal žalovaného aj na zákonné úroky z omeškania a to od 14. 01. 2017.

73. Podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo..

74. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

75. Žalobkyňa bola neúspešná len v nepatrnej časti ( t.j. v časti, ktorej súd konanie zastavil) a preto jej priznal trovy konania v rozsahu 100%. O výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súdu vo Vranove nad Topľou písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) ( § 363 SCP). Odvolanie musí byť podpísané.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 364 .

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť (§ 365 len tým, že a)neboli splnené procesné podmienky, b)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d)konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e)súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f)súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g)zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h)rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku.