Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/174/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu N. R., nar. X.X.XXXX, bytom W. G. XXX, právne zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Vajdom, so sídlom Y., J. Y. XXX proti žalovaným 1/ G. S., nar. X.XX.XXXX, 2/ H. S., rod. C., nar. X.XX.XXXX, obaja bytom W. G. XXX, právne zastúpení advokátom JUDr. Miroslavom Bachyncom, so sídlom I. XXX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 10C/77/2014-147 zo dňa 20. novembra 2017 takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovaní m a j ú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu (v celom rozsahu) zamietol. Vychádzal z toho, že kúpna zmluva z 1.3.1994 uzavretá medzi G. C. a žalobcom nie je spôsobilým titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva pre žalobcu a tiež sa nepovažuje ani za spôsobilý titul na jeho vstup do oprávnenej držby k spornej nehnuteľnosti - EKN parc. č. 9921/1 kat. územie W. G.. Poukazoval na ustálenú súdnu prax; osobitne na rozhodnutia publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 73/2015 a 74/2015. Predmetná zmluva nebola totiž odvkladovaná, pričom dotknutý právny omyl - vzhľadom na jasnú a zrozumiteľnú úpravu v Občianskom zákonníku - nie je ospravedlniteľný. 2. Pokiaľ žalobca v súvislosti s nadobudnutím sporného pozemku vydržaním odkazoval na jeho právnych predchodcov (G. C. a N. C., rod. N.), okresný súd konštatoval, že na to, aby skúmal naplnenie podmienok vydržania vo vzťahu k právnym predchodcom žalobcu, by sa žalobca musel domáhať iného petitu žaloby. Rovnako by „s určitosťou“ išlo o iný (širší) okruh účastníkov konania. S poukazom na uvedené okresný súd nepovažoval za potrebné vykonať doplnenie dokazovania výsluchmi žalujúcou stranou navrhnutých svedkov. 3. O trovách konania rozhodol okresný súd v zmysle § 255 ods. 1 tak, že v spore úspešní žalovaní 1/ a 2/ majú spoločne a nerozdielne nárok na ich náhradu voči žalobcovi v celom rozsahu; o výške trov rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti napadnutého rozsudku.

4. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietal, že okresný súd na pojednávaniach vykonaných po predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu neposkytol stranám poučenie podľa § 181 ods. 2 CSP. Tvrdil, že okresný súd nerešpektoval ani právny názor odvolacieho súdu; osobitne nutnosť jednoznačného zistenia skutkového stavu a jeho následného posúdenia podľa konkrétnych právnych noriem. Aktuálnym postupom sa chcel „zbaviť veci“, keďže vzhľadom na § 390 by vo veci už musel

byť činný (len) odvolací súd. Takýto prístup okresného súdu žalobca označil za nesprávny, lebo jeho naplnenie by predstavovalo neprípustnú retroaktivitu. 5. Žalobca uviedol, že okresný súd rozhodol predčasne, nakoľko nevykonal ním navrhnuté (vymedzené i v odvolaní) dôkazy. Nesprávne si pritom vyložil dôkazné bremeno a nenáležite (stroho a všeobecne) odôvodnil nevykonanie navrhnutých dôkazov. Odvolateľ poukazoval tiež na to, že okresný súd vyhlásil rozsudok bez prerušenia pojednávania za účelom porady súdu a opätovne ho (žalobcu) v záhlaví rozhodnutia označil uvedením nepresného súpisného čísla jeho bydliska. Tvrdil, že žalovaní nespochybnili jeho vyjadrenia o nerušenej dobromyseľnej držbe „spornej parcely“, a teda išlo o nesporné tvrdenia strán, z ktorých mal okresný súd vychádzať. Do pozornosti dával nezrovnalosti v tvrdeniach protistrany a obsahu osvedčenia o vydržaní vydaného pre Q. C.. 6. V otázkach vydržania žalobca uviedol, že vydržacia doba jeho právnych predchodcov začala plynúť za účinnosti uhorského obyčajového práva. Konštatoval, že kúpna zmluva z 1.3.1994 „nie je vydržacím titulom“, ale iba titulom, na základe ktorého pokračoval v oprávnenej držbe právnych predchodcov. V otázke dobromyseľnej a nerušenej držby okresný súd nevykonal žiadne dokazovanie; pričom „do dnešného dňa nie je preukázané, či N. C. alebo G. C. vydržali vlastnícke právo k spornému pozemku“. Naďalej bol žalobca presvedčený, že táto držba bola nerušená, dobromyseľná a dlhodobá. Napadnutý rozsudok - s odkazom na judikatúru týkajúcu sa náležitostí odôvodnenia - označil napokon i za nedostatočne odôvodnený.

7. Žalovaní žiadali odvolanie protistrany odmietnuť, keďže bolo podané oneskorene (až 11.1.2018, pričom odvolacia lehota žalobcovi uplynula 4.1.2018). Bez ohľadu na uvedené, s dôvodmi odvolania žalobcu nesúhlasili, keďže už aj odvolací súd za dôležité označili prioritne ustálenie, či žalobca na základe kúpnej zmluvy z 1.3.1994 mohol nadobudnúť vlastnícke právo titulom vydržania. Doplnili, že ak niekto získal vlastnícke právo vydržaním, je vylúčené, aby si dobu jeho oprávnenej držby započítaval do trvania držby subjekt, ktorý vstúpil do držby v období, keď už predchádzajúcemu držiteľovi svedčilo vydržaním nadobudnuté vlastnícke právo.

8. V následnej reakcii žalobca zotrval na tom, že jeho odvolanie bolo podané včas (elektronickým podaním z 4.1.2018, ktoré bolo v listinnej podobe doplnené 11.1.2018); naopak, žalovaní ich vyjadrenie k odvolaniu neučinili v určenej 10-dňovej lehote. Za nepravdivé označil vyjadrenie protistrany, že v konaní bolo preukázané, že jeho právni predchodcovia vydržali vlastnícke právo. 9. Žalovaní vo vyjadrení k danému podaniu konštatovali, že žalobca v ňom neuvádza „žiadne skutočnosti, ktoré by mohli byť považované za relevantné“. Zopakovali svoje stanoviská obsiahnuté v predošlom podaní a pokiaľ nebude odvolanie protistrany odmietnuté, žiadali potvrdenie napadnutého rozsudku.

10. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379 a § 380 ods. 1 a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 potvrdil napadnuté rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 CSP.

11. Hneď úvodom odôvodnenia (v užšom význame slova) odvolacieho súdu je nutné konštatovať, že okolnosti uvádzané žalobcom vo vzťahu k včasnosti podania jeho odvolania zodpovedajú procesnému stavu veci. To znamená, že v posledný deň 15-dňovej odvolacej lehoty (4.1.2018) učinil elektronické podanie, ktoré v zákonom požadovanej - 10-dňovej - lehote (§ 125 ods. 2 doplnil riadnym písomným podaním. Z daného titulu predmetné odvolanie predstavovalo včas podaný opravný prostriedok, na základe ktorého bolo vykonané vecné posúdenie napadnutého rozhodnutia okresného súdu.

12. Z hľadiska meritórneho posúdenia prejednávaného prípadu je určujúce, že žalobca svoj tvrdený vlastnícky nárok (na základe vydržania) odvodzoval od kúpnej zmluvy uzavretej so G. C. dňa 1.3.1994. Predmetné jednoznačné skutkové vymedzenie, zadefinované v žalobe z 10.7.2014, v priebehu celého konania nezmenil (nevykonal procesný úkon, ktorým by dotknuté skutkové vymedzenie relevantne modifikoval, resp. pozmenil). Pokiaľ zároveň sám (a to i vrátane odvolania) konštatoval, že kúpna zmluva z 1.3.1994 „nie je vydržacím titulom“, už len tieto jeho tvrdenia podmieňujú zrejmú nedôvodnosť uplatňovaného nároku.

13. Okresný súd náležite poukázal - s odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, premietnutú najmä do rozhodnutí publikovaných v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a

rozhodnutí súdov SR pod R 73/2015 a R 74/2015 - že kúpna zmluva, ktorá nebola odvkladovaná zákonom predpísaným spôsobom, nie je titulom, ktorý by zakladal dobromyseľnosť držiteľa, a teda nemôže viesť ani k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. Odvolateľ v nemalej miere tendenčne uvádza, že dotknutá kúpna zmluva nemá byť vydržacím titulom, ale iba titulom, na ktorého základe pokračoval v oprávnenej držbe jeho právnych predchodcov. Pre to, aby mohol byť „pokračovateľom“ v oprávnenej držbe je však nevyhnutný práve titul vstupu do tohto „pokračovania“. Keďže kúpna zmluva z 1.3.1994 takýmto titulom nie je, neprichádza do úvahy dobromyseľnosť žalobcu. 14. Dotknutá úvaha žalobcu v konečnom dôsledku smeruje k tomu, že za oprávneného dobromyseľného držiteľa by bolo možné považovať kohokoľvek, kto po držiteľovi disponujúcim právne akceptovateľným titulom oprávnenej držby viac či menej formálnym spôsobom „preberie“ držbu. Takýto prístup je jednoznačne neudržateľný, keďže podstatou oprávneného držiteľa je presvedčenie, že je vlastníkom veci, ktorú drží. Na vznik a trvanie takéhoto presvedčenia však musí existovať konkrétny titul, ktorým rozhodne nie je už spomínané viac či menej formálne „odovzdanie“ nehnuteľnosti predchádzajúcim držiteľom.

15. Vzhľadom na rozoberané stanovisko bol opodstatneným postup okresného súdu, ktorý zamietol návrh na vykonanie dokazovania, ktoré malo smerovať k ustáleniu okolností týkajúcich sa držby spomínaného pozemku právnymi predchodcami žalobcu. Jednak okolnosť existencie oprávnenej držby právnych predchodcov nemohla nič zmeniť na postavení žalobcu, u ktorého absentuje spôsobilý titul vstupu do držby, a jednak žalobcom požadovaný petit súdneho rozhodnutia nesmeroval k určeniu vlastníckeho statusu jeho právnych predchodcov. Túto „druhú“ konštatovanú okolnosť náležite zdôraznil i okresný súd, ktorý záver je plne postačujúcim i na zdôvodnenie nevykonania navrhovaného dokazovania.

16. Pokiaľ sa aj odvolací súd v predchádzajúcom rozhodnutí (uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/727/2015 z 30.6.2016) vyjadroval k ustáleniu skutkového stavu, bolo to v súvislosti s nutnosťou jeho jednoznačného vymedzenia v odôvodnení rozsudku okresného súdu. Ak žalobca zotrval na vyššie spomínanom skutkovom vymedzení (základom ktorého bola kúpna zmluva z 1.3.1994), dokazovanie výsluchom ním navrhnutých svedkov bolo nadbytočné. Odvolateľ si súčasne do určitej miery zamieňa skutkový a skutočný stav veci. V sporovom kontradiktórnom konaní, medzi ktoré súdená vec jednoznačne patrí, sa zisťuje „iba“ skutkový stav veci. Rozhodne nie je úlohou a povinnosťou konajúceho súdu vykonať dokazovanie (v zmysle až investigatívy) na to, aby zistil/vyšetril všetky do úvahy prichádzajúce skutkové okolností, z ktorých by mohla strana sporu vychádzať v prebiehajúcom, eventuálne inom súdnom konaní. Presne k tomu však smeruje požiadavka žalobcu na došetrenie okolností držby N. C., či G. C.. Naopak, povinnosťou strany je vymedziť rozhodujúce skutočnosti a (minimálne) označiť dôkazy, ktorými majú byť tieto tvrdené okolnosti preukázané.

17. Neobstojí námietka odvolateľa, že protistrana nespochybnila jeho tvrdenia. Už vo vyjadrení z 25.2.2015 (č.l. 40) žalovaní výslovne rozporovali tvrdenia žalobcu. Vzhľadom na vyššie rozoberaný rozhodujúci dôvod nevyhovenia žalobe nie sú osobitne významnejšími prípadné nezrovnalosti vo vyjadreniach žalovaných v prebiehajúcom konaní a v okolnostiach uvádzaných v rámci vydania osvedčenia o vydržaní pre Q. C.. Z ustanovení Civilného sporového poriadku nevyplýva povinnosť samosudcu pred vyhlásením meritórneho rozhodnutia prerušiť pojednávanie. Práve preto, že okresný súd rozhodoval jediným sudcom - samosudcom, nemá „porada súdu“ pred vyhlásením rozsudku ani žiadny osobitnejší význam. 18. Nepresné označenie bydliska (súpisného čísla) žalobcu v záhlaví napadnutého rozhodnutia nemá nijaký zásadnejší vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Obdobne tak neposkytnutie poučenia podľa § 181 ods. 2 CSP, keďže rozhodujúce východiská vyplývali z predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu (osobitne body 10. až 12. uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/727/2015 z 30.6.2016) a žalobcovi zostalo v plnom rozsahu zachované oprávnenie namietať závery okresného súdu, čo podaním posudzovaného odvolania i učinil. Napokon nedôvodnou je tiež námietka nedostatočného odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia. Ako vyplýva z vyššie vyslovených čiastkových konštatovaní odvolacieho súdu, súd prvej inštancie dal dostatočne jasnú odpoveď na všetky v súdenej veci relevantné otázky.

19. Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalobcom, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 , napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

20. Žalobca síce odvolaním výslovne napadol aj výrok rozsudku okresného súdu o trovách prvoinštančného konania, ale výlučne v súvislosti s ním tvrdenou nesprávnosťou rozhodnutia vo veci samej (zamietnutím žaloby). Nadväzne, potvrdenie rozhodnutia v meritórnej časti zakladá vecnú správnosť (i pre viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi - § 380 ods. 1 aj od neho závislého výroku o náhrade trov konania. Len na okraj krajský súd dopĺňa, že okresný súd náležite aplikoval zásadu plného úspechu v spore (§ 255 ods. 1 .

21. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Odvolateľ - žalobca nebol v tomto štádiu konania (vôbec) úspešný, preto majú žalovaní voči nemu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu - 100%.

22. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.