Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3CoPr-8-2017.pdf
PDF · 96.81 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoPr/8/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Duditša a členiek senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a JUDr. Moniky Géciovej, PhD. v spore žalobkyne D. F., N.. XX.X.XXXX, bytom M. K., A. XX, zastúpenej SVITOK a spol., s.r.o., so sídlom v Bratislave, Tomášikova 23/C, proti žalovanému: Správa mestskej zelene v Košiciach, so sídlom v Košiciach, Rastislavova 79, IČO: 17 078 202, zastúpenému JUDr. Blankou Nagyovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Štúrova 44, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 6. marca 2017 č.k. 28Cpr/3/2015 - 172 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovanému p r i z n á v a plnú náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej iba „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 6. marca 2017 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 25.6.2015 a určenia, že pracovný pomer strán trvá. Ďalším výrokom uložil žalobkyni povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania.
2. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil tým, že v konaní nebolo sporné, že pracovnou zmluvou zo dňa 3.4.1995 došlo k založeniu pracovného pomeru, ktorý medzi stranami trval aj v čase doručenia výpovede žalobkyni dňa 29.6.2015. Výpoveď bola žalobkyni daná z výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (ďalej iba „ZP“) z dôvodu nadbytočnosti pre organizačnú zmenu. Považoval ďalej za nesporné to, že pred uplatnením výpovede žalovaný ponúkol žalobkyni novo zriadené pracovné miesto samostatného odborného referenta pre personálnu prácu, ktoré žalobkyňa odmietla prijať. Žalobkyňa naposledy vykonávala prácu vedúcej personálneho oddelenia s tým, že tieto práce podľa organizačného poriadku a organizačnej schémy vykonávala zaradená na právnom a personálnom úseku s priamou pracovnou podriadenosťou voči vedúcemu tohto úseku a pracovnou nadriadenosťou k dvom zamestnancom v pracovných pozíciách samostatný odborný referent pre personálnu prácu a referent pre personálnu prácu. Žalovaný voči žalobkyni uplatnil výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce pre nadbytočnosť vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce, alebo o iných organizačných zmenách. V bode 7. odôvodnenia rozsudku sa súd prvej inštancie podrobne zaoberá obsahom rozhodnutia o organizačných zmenách na právnom a personálnom úseku. Z bodu 9. odôvodnenia rozsudku vyplýva, že rozhodnutie o organizačnej zmene bolo prijaté v zákonom predpísanej písomnej forme a zamestnávateľ tento faktický úkon bezpochyby urobil osobou na to oprávnenou Ing. V. W., ktorú zriaďovateľ - mesto Košice poveril riadením príspevkovej organizácie a z tejto pozície mala postavenie štatutárneho orgánu
žalovaného v pracovnoprávnych vzťahoch. Ťažiskovým tak ostalo posúdenie, či organizačnú zmenu zamestnávateľ len predstieral so zámerom skončiť z tohto dôvodu so žalobkyňou pracovný pomer tak, ako to tvrdila žalobkyňa alebo ňou žalovaný skutočne sledoval dosiahnutie takého organizačného usporiadania, v ktorom už práca podľa pracovnej zmluvy žalobkyne nebola vôbec alebo sčasti potrebná. Súd prvej inštancie skutkovo uzavrel (bod 10. odôvodnenia), že žalobkyňou tvrdená skutočnosť, aby žalovaný organizačnou zmenou v skutočnosti sledoval iný cieľ ako je v rozhodnutí o organizačnej zmene deklarované zefektívnenie práce, respektíve aby toto organizačné opatrenie len predstieral so zámerom skončiť z tohto dôvodu pracovný pomer so žalobkyňou, v konaní preukázaná nebola. Súd prvej inštancie prisvedčil tvrdeniu žalobkyne, že v písomnom zázname zo dňa 29.4.2015 je výslovne uvedené, že k rozhodnutiu o zrušení pracovného miesta pristúpil vzhľadom na porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou. Takáto formulácia evokuje, že organizačná zmena mohla byť vyvolaná a zamestnávateľ k nej pristúpil len pre porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou. Na druhej strane je však potrebné si uvedomiť, že len preto, že k organizačnej zmene došlo v časovej súvislosti s porušením pracovnej disciplíny, či prejavením nespokojnosti zamestnávateľa s plnením riadiacich úloh žalobkyne, nemožno bez ďalšieho medzi zrušením pracovného miesta a porušením pracovnej disciplíny vidieť i vecnú súvislosť, pretože iné skutočnosti svedčia o opaku. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že organizačnou zmenou zamestnávateľ nie len zrušil pracovné miesto žalobkyne, ale zároveň zriadil nové pracovné miesto, ktoré fakticky bolo od počiatku určené pre žalobkyňu a ktoré v porovnaní so zrušeným miestom len nebolo riadiace. Inak bolo rovnako platené, s porovnateľnou náplňou a dokonca by žalobkyni zostala aj tá istá kancelária. Organizačnou zmenou tak žalovaný nesledoval skončiť pracovný pomer so žalobkyňou, ako sa žalobkyňa mylne domnievala. Ďalej považuje za podstatné porovnanie organizačných schém žalovaného pred a po účinnosti spornej zmeny je možné konštatovať, že ňou došlo vo vzťahu k dvom pracovným miestam samostatného odborného referenta pre personálnu prácu a referenta pre personálnu prácu v rámci úseku právneho a personálneho k odstráneniu jedného z dovtedajších dvoch stupňov riadenia a tak bez akýchkoľvek pochybností tu došlo k organizačnému zefektívneniu práce na tomto úseku. V tejto súvislosti uvádza súd prvej inštancie, že o zrušení pracovného miesta žalobkyne sa uvažovalo už dlhšie a že k nej nedošlo skôr len pre zmenu vo vedení organizácie žalovaného. Podľa názoru súdu prvej inštancie je potrebné nespokojnosť zamestnávateľa s výkonom prác žalobkyne a s tým časovo spojené úvahy o odňatí riadiacej pôsobnosti vnímať nie ako cieľ organizačnej zmeny ale faktor urýchľujúci či utvrdzujúci zamestnávateľa v rozhodnutí o tejto, už skôr uvažovanej zmene. Súd prvej inštancie napokon uvádza, že došlo nielen k formálnej ale aj k faktickej reorganizácii pracovných miest na úseku právnom a personálnom. Bez akýchkoľvek pochybností došlo k zrušeniu pracovného miesta žalobkyne, k vytvoreniu nového neriadiaceho miesta za súčasného presunutia riadiacich úloh na existujúce pracovné miesto vedúceho právneho a personálneho úseku. Súd prvej inštancie preto skonštatoval, že rozhodnutie o organizačnej zmene zo strany zamestnávateľa bolo prijaté a bol tak naplnený hmotnoprávny predpoklad pre uplatnenie platnej výpovede z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP. V dôsledku písomného rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene sa stala žalovaná nadbytočnou. Platnosť skončenia pracovného pomeru posudzoval súd prvej inštancie aj z hľadiska ďalších formálnych a obsahových náležitostí, vyplývajúcich zo zákona. Na podklade vykonaného dokazovania mal za preukázané, že zamestnávateľ pred uplatnením výpovede prerokoval skončenie pracovného pomeru s odborovou organizáciou, že voči žalobkyni riadne splnil ponukovú povinnosť, že výpoveď bola urobená v písomnej forme so skutkovým vymedzením dôvodu tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným a bola žalobkyni riadne doručená. Súd prvej inštancie nezistil iné vady tohto právneho úkonu, preto skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 25.6.2015 posúdil ako platné. Následkom tohto úkonu pracovný pomer žalobkyne u žalobcu zanikol uplynutím výpovednej doby, preto z hľadiska hmotného práva bola žaloba zamietnutá aj v časti smerujúcej k určeniu trvania pracovného pomeru so žalovaným. V tejto časti bola žaloba tiež procesne neprípustná, pretože na takomto určení nemala žalobkyňa naliehavý právny záujem, vyžadovaný ust. § 137 písm. c) CSP. Súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodnú argumentáciu žalobkyne v smere nesplnenia si ponukovej povinnosti založenú na tvrdení o dočasnosti novovytvoreného a ponúknutého pracovného miesta samostatného odborného referenta pre personálnu prácu. Žalobkyňa toto svoje tvrdenie nijako nepreukázala a v jeho prospech nesvedčila ani iná súdom zistená skutočnosť, preto z neho súd bez ďalšieho vychádzať nemohol. Uvedené pracovné miesto nesporne bolo v čase rozhodnutia súdu o žalobe zaradené v jeho organizačnej štruktúre a dokonca obsadené iným zamestnancom, čo tvrdenie žalobkyne o dočasnosti, či sezónnom charaktere tohto pracovného miesta vyvracia. Súd prvej inštancie zamietol návrh na vykonanie dôkazu protokolom o kontrole, ktorým žalobkyňa zamýšľala objektivizovať okamih skončenia kontroly v kontexte tvrdenia žalovaného i svedkýň o výhradách k efektivite riadenia. Podľa úvahy súdu, nech už bola kontrola ukončená pred alebo po prijatí zmeny,
žalovaný ani svedkyne netvrdili, aby spomenutá výhrada bola podchytená v protokole ani aby k nej došlo až po skončení kontroly. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP.
3. Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, ktoré odôvodnila existenciou odvolacích dôvodov podľa § 355, resp. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, teda, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhuje, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe vyhovie.
4. Odvolateľka namieta, že súd prvej inštancie pri hodnotení zápisu z 29.4.2015 sa priklonil k výpovedi svedkyne J.. W., podľa ktorej mali skutočnosti o porušení pracovnej disciplíny urýchliť rozhodnutie o organizačnej zmene. V tejto súvislosti uvádza, že pri hodnotení výpovede svedkyne J.. W. ako aj ďalších svedkýň je potrebné zohľadniť ich pracovný pomer k žalovanému. Vzhľadom na tento vzťah svedkýň a neexistenciu iného relevantného dôkazu má za to, že nie preukázané údajné plánovanie organizačných zmien týkajúcich sa žalobkyne ešte v roku 2014 a skôr. Zároveň má odvolateľka za to, že organizačné zmeny týkajúce sa žalobkyne mali byť následkom výčitiek zo strany kontroly Magistrátu Mesta Košice. Ako je zrejmé z chronológie konania žalovaného pri skončení pracovného pomeru žalobkyne, všetky úkony spojené so zmenou je možné realizovať v relatívne krátkom čase. Preto je nelogické, aby príprava a realizácia zmeny trvala od roku 2013 do konca apríla 2015. Tvrdenia vytýkané žalobkyni v zápise z 29.4.2015 preto neboli urýchľujúcim faktorom organizačných zmien, ale ich skutočným dôvodom tak, ako je to uvedené v tomto zápise. Ako vyplýva z výpovede J.. W., hlavným cieľom stretnutia konaného dňa 29.4.2015 bolo vyriešiť osobné antipatie na pracovisku takým spôsobom, že žalobkyni bude zrušené pracovné miesto na riadiacej pozícii. Cieľom tak nebolo zvýšenie efektivity žalovaného, ale k pokusu o riešenie situácie na pracovisku a potrestanie žalobkyne tak, že sa pracovná pozícia dostane na rovnakú úroveň, ako mali nespokojné zamestnankyne žalovaného. Odvolateľka považuje za nesporné, že ak by nedošlo ku konfliktu medzi ňou a jej podriadenými a vytýkanému a nepreukázanému porušeniu pracovnej disciplíny, tak by jej pracovné miesto nebolo zrušené. Tvrdenie svedkyne J.. W. preto považuje za nedôveryhodné. Ani prípadná nespokojnosť podriadených nemôže byť riešená rozhodnutím o organizačnej zmene, ktorou bude zrušené riadiace miesto. Postup žalovaného preto považuje za zneužitie inštitútu organizačných zmien, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci odvolateľka namieta, že ak skončenie pracovného pomeru nebolo zo strany žalovaného vykonané v súlade so Zákonníkom práce, pretože sledovalo iné ciele ako je uvedené v rozhodnutí žalovaného o organizačnej zmene, poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 21Cdo/2204/2003, že v takomto prípade rozhodnutie o organizačnej zmene nebolo prijaté. Ďalej poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/42/2010, ktoré sa rovnako zaoberá prípadom, ak rozhodnutím zamestnávateľa boli od počiatku sledované iné ciele a že zamestnávateľ alebo príslušný orgán iba predstieral prijatie organizačného opatrenia so zámerom zastrieť svoje skutočné zámery, v takom prípade nebol naplnený prvý z predpokladov výpovedného dôvodu, čo môže mať dopad na platnosť výpovede z hľadiska rešpektovania právneho princípu o súlade pracovnoprávneho úkonu zamestnávateľa s dobrými mravmi. V závere poukazuje na to, že ku dňu zrušenia pracovného miesta odvolateľky bolo vytvorené nové pracovné miesto, ktoré sa obsahom pracovnej náplne takmer úplne zhodovalo so zrušeným pracovným miestom a riadenie personálnej práce malo byť zabezpečené pozíciou vedúceho právneho a personálneho úseku. Zdôrazňuje, že žalovaný pri vydaní rozhodnutia o organizačných zmenách sledoval iné ciele a organizačnú zmenu len predstieral, aby dosiahol skončenie pracovného pomeru žalobkyne. Preto nebol daný dôvod výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a zaviazal žalobkyňu na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný nepovažuje odvolanie žalobkyne za opodstatnené. Má za to, že opakuje niektoré prednesy a jej právneho zástupcu uvedené v písomných podaniach. Žalovaný argumentuje, že sa súd prvej inštancie námietkami žalobkyne a jej právneho zástupcu riadne zaoberal, vykonal riadne dokazovanie a dostatočne sa s predmetom sporu vysporiadal. Žalovaný považuje na nemenné svoje písomné vyjadrenia vrátane prednesov vo veci a opakuje, že skončenie pracovného pomeru bolo z jeho strany vykonané v súlade so zákonom a legislatívou. Žalovaný nesledoval zrušením funkcie iný cieľ ako skutočne zrušenie funkcie vedúcej personálneho oddelenia. Svojím rozhodnutím sledoval zrušenie zbytočného medzistupňa riadenia, ktoré sa už dávno ukazovalo ako neefektívny, o čom mala vedomosť aj žalobkyňa. To, že žalovaný nesledoval zbavenie sa zamestnanca s 20 ročnou praxou (žalobkyne), dokazuje aj fakt, že súčasne žalovaný ako zamestnávateľ vytvoril pracovné miesto pre samostatného odborného
referenta pre personálnu prácu a ponúkol ho práve žalobkyni, ktorá ho však odmietla. Preto považuje odvolacie námietky za vykonštruované. Žalobkyňa sa zavádzajúcimi tvrdeniami snaží cez zápis z 29.4.2015, ktorý ona sama nepodpisovala zvrátiť nesporné rozhodnutie žalovaného o organizačnej zmene. Organizačná zmena bola účinná od 1.7.2015. Konanie žalovaného, ktorý žalobkyni dňa 17.6.2015 dal na výber, či zotrvá v pracovnom pomere a príjme inú, pre ňu vhodnú prácu na rovnakom oddelení, alebo bude jej pracovný pomer ukončený výpoveďou, resp. dohodou, nemožno označiť za zneužitie inštitútu organizačných zmien, resp. konanie v rozpore s dobrými mravmi tak, ako to tvrdí odvolateľka. Po odmietnutí ponúknutej práci žalovaný riadne doručil výpoveď z organizačných dôvodov pre nadbytočnosť podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP.
6. Ďalšie písomné podania vo veci neboli predložené.
7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po posúdení splnenia podmienok prípustnosti odvolania zistil, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou a smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné. Odvolací súd prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, pretože na jeho nariadenie nebol daný dôvod podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním ktorému predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je nedôvodné.
8. Odvolateľka uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, teda že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
9. Obidva odvolacie dôvody obsahovo smerujú k preukázaniu tvrdenia odvolateľky, že rozhodnutie žalovaného ako zamestnávateľa o organizačnej zmene, ktoré smerovalo k daniu výpovede z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce spočívalo v predstieranej organizačnej zmene za účelom dosiahnutia skončenia pracovného pomeru žalobkyne. Namietané nesprávne právne posúdenie veci vyplýva z namietaného nesprávneho skutkového zistenia súdu prvej inštancie vo vzťahu k obsahu zápisu z 29.4.2015, podľa ktorého k rozhodnutiu zrušenia pracovného miesta žalobkyne žalovaný pristúpil vzhľadom na uvedené tvrdené porušenia pracovnej disciplíny. Odvolateľka nesúhlasí s hodnotením tohto dôkazu, s prihliadnutím na výpovede svedkyne J.. W. a ďalších svedkýň v tejto veci.
10. Odvolací súd konštatuje, že obsah odvolacích námietok je v plnej miere totožný s argumentáciou žalobkyne v konaní pred súdom prvej inštancie, pretože žalobkyňa v priebehu celého konania tvrdila a namietala, že žalovaný pri vydaní rozhodnutia o organizačných zmenách sledoval iné ciele ako organizačnú zmenu, ktorú len predstieral, aby dosiahol skončenie pracovného pomeru žalobkyne a v tejto súvislosti žalobkyňa argumentovala práve obsahom zápisu z 29.4.2015.
11. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie sa so žalobnými námietkami žalobkyne dôsledne vysporiadal v odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku, ktoré je logické, jasné a zrozumiteľné a dáva dostatočnú odpoveď na zásadné skutkové a právne okolnosti, ktoré boli dôvodom pre podanie žaloby. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie dostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci, riadne vyhodnotil vykonané dôkazy, vychádzajúc zo zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvené v čl. 15 Základných princípov Civilného sporového poriadku a v ust. § 191 ods. 1 CSP. Odvolací súd sa preto stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 367 ods. 2 CSP).
12. Odvolací súd sa predovšetkým stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k hodnoteniu rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa žalobkyňa stála nadbytočnou, pretože došlo k zrušeniu riadiacej funkcie, na ktorú bola zaradená. Z vykonaného dokazovania nie je možné vyvodiť, žeby žalovaný pri vydaní rozhodnutia o organizačných zmenách sledoval iné ciele a žeby organizačnú zmenu len predstieral za účelom dosiahnutia skončenia pracovného pomeru žalobkyne. Odvolací súd pripúšťa, že z obsahu textu záznamu z 29.4.2015 sa môže javiť, že rozhodnutie o zrušení pracovného miesta vedúcej personálneho oddelenia je odôvodnené iba okolnosťami, ktoré tvorili predmet záznamu. Súd prvej inštancie sa však dôsledne vysporiadal aj s ďalšími dôkazmi, ktoré boli vo veci vykonané. Aj keď samotný záznam z 29.4.2015 mohol byť istou formou pohnútky k realizácii plánovanej organizačnej zmeny, je dôležité si uvedomiť, že pohnútka (motivácia) k vykonaniu právneho úkonu sama o sebe nezakladá žiadne právne následky. Pre posúdenie rozhodnutia o
organizačnej zmene ako právneho úkonu je potrebné posúdiť, či rozhodnutie spĺňa predpoklady predvídané hypotézou ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
13. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.
14. Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách prijíma ten, kto je u zamestnávateľa oprávnený uskutočňovať tieto právne úkony. Len také rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách je dostačujúcim právnym základom pre výpoveď zamestnávateľa, ktorá sleduje zmenu úloh zamestnávateľa, zmenu technického vybavenia, zníženie počtu zamestnancov za účelom zabezpečenia efektívnosti práce. Z obsahu právneho úkonu o organizačnej zmene musí vyplývať, či sleduje uvedené ciele.
15. Odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že rozhodnutie o zrušení riadiaceho medzičlánku malo za cieľ zabezpečenie efektívnosti práce u zamestnávateľa. V tejto súvislosti sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie o posúdení rozhodnutia o organizačných zmenách.
16. Vzhľadom na skutočnosť, že obsah odvolacích námietok je totožný s obsahom prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktoré žalobkyňa uplatňovala v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia správnym spôsobom vysporiadal, konštatuje odvolací súd vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v celom rozsahu. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP, a to aj vo výroku o zamietnutí žaloby, ako aj vo výroku o náhrade trov konania.
17. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalobkyni.
18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 - § 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval o prvej inštancii. Pri dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolávateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.