Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/259/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr. Viery Škultétyovej a Mgr. Stanislavy Miklánkovej v spore žalobcu N., právne zastúpeného C. proti žalovanému E., o zaplatenie 20.023,22 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k. 21C/40/2015-102 zo dňa 16. marca 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania p r á v o .

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.423,22 Eur s úrokom z omeškania 5,15 % ročne od 06.08.2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Výrokom III. žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Podanou žalobou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia 20.023,22 Eur s úrokom z omeškania 5,15 % ročne zo sumy 2.423,22 Eur od 06.08.2014 do zaplatenia, a to z titulu náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktoré mu mali vzniknúť v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, za ktoré žalobca považoval predovšetkým uznesenie o vznesení obvinenia, ako aj uznesenie o zamietnutí sťažnosti, uznesenie, ktorým bolo zrušené uznesenie o zastavení trestného stíhania zo dňa 28.04.2008 a uznesenie, ktorým bolo zrušené uznesenie o zastavení trestného stíhania zo dňa 13.01.2009. Vzniknutú škodu, ktorú uplatnil vo výške 2.423,22 Eur, videl žalobca v tom, že v tejto sume bol nútený v priebehu trestného konania vynaložiť prostriedky na zabezpečenie svojho právneho zastúpenia. Nemajetková ujma, uplatnená vo výške 17.600 Eur, predstavuje ujmu, ktorá sa ako dôsledok nezákonného rozhodnutia prejavila v jeho osobnom, spoločenskom i pracovnom živote.

3. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, ktorými mal preukázanú nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia v spojitosti s uznesením o zamietnutí sťažnosti obvineného, vyslovenú oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Trenčín, č.k. 2T/50/2010-519 zo dňa 11.12.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25.09.2013, č.k. 23To/16/2013-545, pretože nebolo dokázané, že sa oba skutky, právne kvalifikované obžalobou ako trestný čin zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na ust. § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a právne kvalifikované obžalobou ako trestný čin zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na ust. § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, stali. Pripustil argumentáciu žalovaného, že nezákonným nemusí byť každé vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obžalovaného. Uviedol, že podstata nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sa neviaže na (ne) správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného

stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. V prípade, že obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby, súdna judikatúra má za to, že „ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov (ako napríklad vopred prerokovaný nárok na náhradu škody písomne podanou žiadosťou) podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia“. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pre uplatnenie škody žalobcu, spočívajúcej v náhrade trov právneho zastúpenia, boli splnené zákonné podmienky stanovené v zákone č. 514/2003 Z. z., preto súd nároku žalobcu o zaplatenie 2.423,22 Eur s príslušenstvom vyhovel. Pokiaľ žalobca podľa § 17 ods. 2, 3, 4 zákona č.514/2003 Z. z. uplatnil nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, v tejto časti žaloba nebola podaná dôvodne. Žalobca nepreukázal závažnosť vzniknutej ujmy v osobnom živote, v prostredí, v ktorom žije, v spoločenskom uplatnení. Základnom pre priznanie tohto nároku bolo presvedčivo zistiť, že žalobcovi vznikla ujma v príčinnej súvislosti s rozhodnutím, ktoré bolo následne pre nezákonnosť zrušené. Žalobca na preukázanie nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch tvrdil, že počas trestného konania mu jeho manželka zásadne nedôverovala, kým si nevypočula výsluchy iných ľudí, pokiaľ by nemali deti, ich manželstvo by určite skrachovalo. Výrazne sa obmedzil jeho kontakt s príbuznými, prestali ich navštevovať svokrovci, komunikovať ďalší príbuzní. Manželka žalobcu pri výsluchu ako svedkyňa v prípravnom konaní uviedla, že asi dva mesiace po výlete v D. (zrejme január 2007) jej manžel o výlete povedal, v tej dobe už dlhšiu dobu žili v spoločnej domácnosti, dôverovala mu. Manželmi sa stali v júni 2007. Podľa názoru súdu za takýchto okolností nebolo možné skonštatovať, že nezákonné rozhodnutie samo ovplyvnilo sféru osobného života žalobcu. Manželstvo žalobcu doposiaľ trvá, narodili sa z neho dve deti. Uviedol, že v každom vzťahu môže nastať obdobie krízy z viacerých príčin, pričom vedenie trestného konania nemusí byť jedinou. Možno vysloviť, že menej priaznivú odozvu v bezprostrednom okolí žalobcu mohol spôsobiť zverejnený fakt, že išiel na viacdenný výlet do D. s neplnoletou osobou, o ktorom nepravdivo informoval rodičov dieťaťa, ktorí mu do tej chvíle dôverovali. Vzhľadom na všetky okolnosti ťažko predpokladať, že sa takýto počin stretne s absolútnym pochopením okolia. Žalobca negatívny dopad trestného konania na jeho pracovný život založil na tvrdení, že dňa 30.09.2009 bol s ním skončený pracovný pomer dohodou, z organizačných dôvodov, pričom bolo jasné, že v skutočnosti boli dôvody iné, súvisiace so vznesením obvinenia, ktoré tomu bezprostredne predchádzalo (26.05.2009). Žalobcovi bol dňa 03.06.2009 odobratý zbrojný pas, čoho dôvodom bolo práve začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia. Žalobca uvádzal, že dlhodobo pracoval vo firme poskytujúcej súkromné bezpečnostné služby a prebiehajúcim trestným konaním túto prácu stratil. Od tej doby má krátkodobé zamestnania, je vedený v evidencii nezamestnaných. V súčasnosti by mal možnosť získať späť zbrojný pas, nemá na to finančné prostriedky (cca 150 Eur) a nemá záruku, že zamestnanie získa. Súd prvej inštancie tento postoj žalobcu nepovažoval za správny a aj keď je možné, že skončenie pracovného pomeru s firmou V.

- E., s.r.o. bolo ovplyvnené trestným konaním, spĺňa žalobca všetky kritériá k tomu, aby si s čistým registrom trestov primerané zamestnanie našiel. Rozhodcovská činnosť žalobcu v W. bola trestným konaním čiastočne narušená, nakoľko táto v roku 2012 bola pozastavená, bolo mu však umožnené k tejto činnosti sa vrátiť. Žalobca tiež predložil súdu dôkazy - CD nosič a kópie článkov z internetu, nakoľko v tom čase bolo verejnosti oznamované, že došlo k šokujúcemu prípadu, keď tréner karate nútil k orálnemu sexu neplnoletú študentku. Osobitne žalobca poukazoval na skutočnosť, že jeho oslobodením spod obžaloby už verejnosť neinformoval nikto. Z takto zistených skutkových okolností súd dôvodil, že žalobca nepreukázal bez pochybností, že mu vznikla ujma výhradne v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím a nie aj v dôsledku inej skutočnosti, ktorá zodpovednosť príslušného orgánu nezakladá. Súd tiež nemal preukázané, že iná forma zadosťučinenia ako úhrada ujmy v peniazoch neprichádza do úvahy, nakoľko aj samotné konštatovanie porušenia práva oslobodzujúcim rozsudkom sa javí byť dostatočným zadosťučinením. O trovách konania rozhodol podľa pomeru úspech strán sporu (§ 255 ods. 1 .

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, aj žalovaný.

5. Žalobca v podanom odvolaní vyjadril nesúhlas s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovi žiadna relevantná nemajetková ujma nevznikla. Naopak, zastával názor, že žalobcovi nemajetková ujma skutočne vznikla, že jej intenzita je natoľko výrazná, že nie je možné žalobcovi poskytnúť iné postačujúce zadosťučinenie, ako i náhradu v peniazoch, ako aj to, že táto ujma žalobcovi vznikla v príčinnej súvislosti s predmetným nezákonným rozhodnutím. Za najpodstatnejšiu skutočnosť, na ktorú považoval za potrebné pri určovaní, či nemajetková ujma vznikla, alebo nie a pri stanovení jej výšky prihliadať je, že žalobca bol obvinený zo sexuálnych trestných činov,

ktorých sa mal dopustiť na maloletom dievčati. Je potrebné si uvedomiť, že vzhľadom na charakter skutkov, z ktorých bol žalobca nezákonným rozhodnutím obvinený a o tomto obvinení sa dozvedeli nielen jeho blízke osoby, okruh známych a spolupracovníkov, ale aj široká verejnosť, bol žalobca v očiach všetkých týchto ľudí videný ako sexuálny násilník, ktorý zneužíva maloleté deti. Trestné konanie žalobcu poškodilo v osobnom živote, výrazne naštrbilo jeho vzťah s manželkou, ktorá určitú dobu úplne odmietala kontakt so žalobcom. Výrazne negatívny vplyv malo trestné konanie na pracovný život žalobcu, konkrétne možnosť nájsť, resp. si udržať trvalé zamestnanie. V dôsledku uvedeného trestného konania (hoci v konaní predloženej dohode o rozviazaní pracovného pomeru sa táto skutočnosť samozrejme neuvádza) bol so žalobcom ukončený pracovný pomer dňa 30.09.2009, z čoho je nepochybne zrejmé, že tieto dve skutočnosti spolu nevyhnutne súvisia. V dôsledku predmetného trestného konania nie je ani v súčasnosti možné, aby žalobca opätovne získal stabilnú novú prácu. Žalobcovi bol v dôsledku začatia trestného stíhania zaistený zbrojný preukaz, čo malo fatálny následok na snahy žalobcu získať nové zamestnanie, keďže zbrojný preukaz je základným predpokladom výkonu povolania v SBS a od tohto momentu sa žalobca stal prakticky nezamestnateľným. Aj v súčasnej dobe, tak ako aj po dobu trestného konania, je žalobca nezamestnaný a z dôvodu existencie predmetného trestného konania veľmi ťažko zamestnateľný. Od skončenia pracovného pomeru ku dňu 30.09.2009 bol žalobca zamestnaný len na veľmi krátku dobu, a to v roku 2012 na obdobie troch mesiacov a v roku 2013 na obdobie troch mesiacov, pričom oba tieto pracovné pomery skončil zamestnávateľ v skúšobnej dobe. V oblasti SBS bol žalobca zamestnaný v období od 09.05.2013 do 15.05.2013, kde s ním bol skončený pracovný pomer rovnako zo strany zamestnávateľa v skúšobnej dobe. Negatívne následky trestného konania žalobca pociťuje denne pri kontaktoch so známymi, ale aj osobami z jeho okolia, z ktorých je zrejmé, že tieto osoby majú vedomosť o trestnom konaní a o skutku, z ktorého bol žalobca obvinený. O prebiehajúcom trestnom konaní bola informovaná široká verejnosť prostredníctvom masovo komunikačných prostriedkov, avšak žiadne z predmetných médií, ktoré informovali o trestnom stíhaní žalobcu, už následne neinformovali o skutočnosti, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby. S poukazom na ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 považoval za potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že žalobca viedol vždy riadny život, nebol nikdy odsúdený za žiadny trestný čin a okrem predmetného trestného konania nebol nikdy trestne stíhaný. Svojím okolím bol považovaný do momentu rozšírenia sa správy o jeho trestnom stíhaní za slušného, dôveryhodného a spoľahlivého človeka a vynikajúceho profesionála a odborníka v oblasti tréningu karate, s ktorým dosiahol mnohé výrazné úspechy na celosvetovej úrovni a pre mnohých jeho zverencov bol doslova vzorom. Ako zakladateľ a predseda klubu L., ktorý bol založený v roku 1993, vybojoval žalobca pre tento klub s približne tisícimi zverencami cez tisíc medailových umiestnení na mnohých domácich, ale i medzinárodných turnajoch vo viac ako 20 štátoch. V uznesení o vznesení obvinenia sa výslovne uvádza, že uvedených skutkov sa mal žalobca dopustiť ako tréner karate na svojej maloletej zverenkyni. Uvedené spojenie potom žalobcu výrazne poškodilo práve v tejto oblasti života. V čase začatia trestného konania žalobca pôsobil aj ako rozhodca registrovaný na W. a po začatí súdneho konania v predmetnej trestnej veci bola jeho činnosť pozastavená. Žalobca karate športu venoval veľké množstvo svojho času, tento je jeho vášňou a trestné konanie zasiahlo aj do tejto oblasti života žalobcu, ktorá skutočnosť bola v konaní predloženými dôkazmi riadne preukázaná. Poukázal aj na dobu trvania predmetného trestného konania, nakoľko žalobca bol právoplatne oslobodený spod obžaloby takmer po 4,5 roka od vznesení obvinenia a až takmer 6 rokoch od začatia trestného stíhania. Uviedol, že daný stav a opísané každodenné utrpenie žalobcu nie je možné odškodniť žiadnou peňažnou čiastkou. Nakoľko zákon č. 514/2003 Z. z. neumožňuje poskytnutie formy zadosťučinenia, ktorá by tieto následky odstránila, žalobcovi nezostáva iná možnosť, ako domáhať sa poskytnutia peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu, ktorej poskytnutie mu aspoň umožní viesť riadny život na dôstojnej životnej úrovni tak, aby mal zabezpečený dostatok finančných prostriedkov na úhradu každodenných bežných výdavkov pre seba a svoju rodinu. Uplatňuje tak nárok na úhradu nemajetkovej ujmy vo výške 17.600 Eur, ktorá je, vzhľadom na uvedené skutočnosti, nepochybne primeraná. Uviedol, že žalovaný žalobcom tvrdené skutkové tvrdenia ohľadne vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalovaného žiadnym spôsobom v konaní nerozporoval, teda žalovaný v konaní vôbec nenamietal, že by žalobcom vyššie popísaným zásahom do jeho osobnosti skutočne došlo, a teda je potrebné tieto skutkové tvrdenia z hľadiska dôkaznej teórie považovať za preukázané. V podanom odvolaní podrobne analyzoval jednotlivé časti odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. Touto analýzou dospel k záveru, že žalobca v konaní rôznymi dôkaznými prostriedkami preukázal, že jeho osobný život, spoločenské i pracovné uplatnenie utrpelo takú podstatnú ujmu, v príčinnej súvislosti s predmetným nezákonným rozhodnutím, ktorú nie je možné napraviť len samotným konštatovaním, že došlo k porušeniu práv žalobcu. Rozsah a závažnosť takto vzniknutej ujmy je natoľko enormná a má dosah na celý budúci život žalobcu, že žalobca

nepovažuje ani náhradu tejto nemajetkovej ujmy v peniazoch za dostatočné zadosťučinenie. Uviedol, že nepochybne výrazne najpodstatnejší vplyv na sťaženie rodinného života malo predmetné nezákonné rozhodnutie, nakoľko do tohto dňa bol žalobcov rodinný a osobný život úplne v poriadku, bez akýchkoľvek problémov. Súd vo svojom rozhodnutí pripúšťa, že skončenie pracovného pomeru bolo síce ovplyvnené trestným konaním, ale zároveň teoretizuje možnosť žalobcu nájsť si zamestnanie, pričom neberie do úvahy poškodenie jeho mena a nezamýšľa sa nad praxou výberu zamestnancov zamestnávateľmi. Tvrdí, že ujma žalobcu, spôsobená nezákonným rozhodnutím, bola preukázaná, žalovaný ju nijak nevyvrátil, žalobca má menší počet členov klubu a došlo k strate dôvery u výraznej väčšiny rodičov detí, ktoré boli členmi karate klubu, čo súd výslovne konštatoval vo svojom rozsudku. Napriek týmto záverom súd žalobcovi žiadnu náhradu tejto nemajetkovej ujmy nepriznal. Pokiaľ ide o dôkazy na CD nosičoch a kópie článkov z internetu a verejnosti bolo oznamované, že došlo k šokujúcemu prípadu, keď tréner karate nútil k orálnemu sexu neplnoletú študentku, súd uvádza, že uvedeným spôsobom boli zasiahnuté osobnostné práva žalobcu a konštatuje škandalizáciu osoby žalobcu, čo je jednou z okolností, ktoré má brať súd do úvahy pri stanovení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu. Je preto nepochopiteľné napriek tomu, že súd konštatoval vznik nemajetkovej ujmy, že žalobcovi žiadnu náhradu nepriznal. V odvolaní žalobca spochybňuje záver súdu v otázke preukazovania príčinnej súvislosti jeho ujmy s nezákonným rozhodnutím a zastáva názor, že táto bola v konaní riadne preukázaná. Uvedený záver súdu považoval za nesprávny už len z toho dôvodu, že nemôže byť nikdy na ťarchu žalobcu, aby v konaní preukazoval negatívnu skutočnosť tak, ako to súd vyžaduje. Treba rešpektovať zásadu negatívnej dôkaznej teórie, teda, že od nikoho nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti, ktorú zásadu súd absolútne nerešpektuje, keď od žalobcu požaduje, aby preukázal, že ujma nevznikla v dôsledku inej skutočnosti, ktorá zodpovednosť príslušného orgánu nezakladá. Uviedol, že povinnosťou žalobcu bolo preukázať, že boli naplnené všetky skutkové okolnosti vymedzené v § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a nie je povinnosťou žalobcu preukazovať, že k tejto ujme nedošlo v dôsledku iných skutočností. Takéto dokazovanie je povinnosťou/právom žalovaného, ktorý však takúto skutočnosť v konaní nielen, že nepreukázal, ale ju dokonca ani netvrdil. Keďže príčinná súvislosť medzi predmetným nezákonným rozhodnutím a nemajetkovou ujmou žalobcu je daná a v konaní preukázaná, je potrebné podanej žalobe vyhovieť. V podanom odvolaní namieta tiež nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko z jeho obsahu nie je možné zistiť, ktoré skutočnosti boli relevantné pre rozhodnutie vo veci, akými konkrétnymi úvahami sa súd riadil, a prečo neprihliadal na jednotlivé tvrdenia a námietky žalobcu. Nie je možné vyvodiť, na základe čoho dospel súd k záveru, že je možné už samotné konštatovanie porušenie práva žalobcu považovať za dostatočné zadosťučinenie, ktorý záver, vzhľadom na skutkovú situáciu, je úplne absurdný a nepochopiteľný. Podľa názoru žalobcu odôvodnenie rozsudku mu odníma právo podať voči nemu relevantné odvolanie, nakoľko nie je zrejmé, proti ktorým skutkovým tvrdeniam, či právnym záverom, má v odvolaní argumentovať. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, alternatívne navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, pričom súd zaviaže svojím právnym názorom.

6. Žalovaný v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne. Uviedol, že pokiaľ vykonané dôkazy v prípravnom konaní nasvedčujú vine obvineného a nie je možné prijať jednoznačný záver, že skutok sa nestal, alebo ho nespáchal obvinený, je potom prokurátor v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku povinný podať na obvineného obžalobu. V prípade, že v konaní pred súdom nastane nová okolnosť, ktorá spochybňuje, alebo dokonca vyvracia vinu obžalovaného, ktorú nebolo možné v prípravnom konaní predvídať a nemohla byť dozorujúcemu prokurátorovi v tom čase známa, má súd aj takú možnosť, aby obžalovaného, tak ako aj v tomto prípade, spod obžaloby oslobodil. Nemožno preto súhlasiť s právnym názorom prvoinštančného súdu, že keď je obžalovaný (žalobca) spod obžaloby oslobodený, zákonite mu patrí právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím príslušného štátneho orgánu. Za nezákonné rozhodnutie možno označiť iba také rozhodnutie, ktoré nemá oporu v príslušnom právnom predpise, nemá požadované zákonné náležitosti, či dokonca vykazuje prvky arbitrárnosti. Avšak uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré bolo dozorovým prokurátorom potvrdené tým, že sťažnosť žalobcu zamietol, bolo jediným rozhodnutím dozorového prokurátora v prípravnom konaní, ktoré by teoreticky bolo možné považovať za nezákonné. Avšak je potrebné dodať, že vydanie uznesenia o vznesení obvinenia bolo riadne odôvodnené, nemožno ho teda považovať za nezákonné, resp. odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013). Zdôraznil, že oba všeobecné súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí

nekonštatovali akýkoľvek nezákonný postup. Uviedol, že v prípravnom konaní prokurátor nemá možnosť pri existencii dvoch skupín protichodných dôkazov postupovať v zmysle § 215 ods. 1 písm. a), resp. c) Trestného poriadku. V danej trestnej veci nebolo možné už v prípravnom konaní bez pochybností, vzhľadom na protichodnosť dôkazov, jednoznačne ustáliť, že skutok sa nestal, alebo, že ho nespáchal obvinený (žalobca). Túto právomoc má výlučne súd na hlavnom pojednávaní na základe vyhodnotenia dôkaznej situácie po vykonanom dokazovaní. Nakoľko v danej veci neboli vydané žiadne nezákonné rozhodnutia, vrátane nezákonného postupu, nárok žalobcu je nedôvodný.

7. V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žalovaný uviedol, že zhodne s názorom súdu prvej inštancie uzatvára, že žalobca nepreukázal bez pochybností, že mu vznikla ujma v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím a nie aj v dôsledku inej skutočnosti, ktorá zodpovednosť príslušného orgánu nezakladá. Uviedol, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy závislé na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba, vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie, alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Odôvodnenie napadnutého rozsudku svedčí o tom, že súd dostatočne zohľadnil zdôraznenú potrebu samostatného posudzovania dopadu celého trestného konania na práva žalobcu. I v tomto smere žalobca dôkazné bremeno preukázať vznik závažnej ujmy neuniesol. Žalovaný zotrval na názor, že odvolanie žalobcu je potrebné zamietnuť, keďže prítomnosť nezákonného rozhodnutia, vydaného orgánmi činnými v trestnom konaní, nebola na základe dokazovania pred súdom prvej inštancie ničím konkrétnym preukázaná.

8. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP. 9. Žalobca sa v tomto konaní domáhal od žalovaného zaplatenia celkom sumy 20.023,22 Eur s príslušenstvom, a to sumy 2.423,22 Eur spolu so zákonným úrokom z omeškania a nemajetkovej ujmy 17.600 Eur, ktoré mu mali vzniknúť v súvislosti s rozhodnutím, ktoré bolo následne zrušené pre nezákonnosť.

10. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplynulo, že trestné oznámenie poškodenej bolo podané dňa 04.12.2007. Dňa 26.05.2009 vydal vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru F., Úradu justičnej a kriminálnej polície ČVS: O.-XXXX/X-OVK-TN-XXXX uznesenie, ktorým bolo vznesené obvinenie voči žalobcovi pre podozrenie zo spáchania zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona a zločinu sexuálne násilie podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, nakoľko existoval dostatočne odôvodnený záver, že žalobca sa dopustil skutkov, ktoré boli následne dôvodom podania obžaloby zo dňa 16.04.2010, ktorú podala Okresná prokuratúra F. na obvineného (žalobcu) z dôvodu, že v presne nezistenom čase v priebehu mesiaca november 2006 v F. pod zámienkou konania sa sústredenia karate v Meste R. vylákal svoju zverenkyňu G. C., nar. XX.XX.XXXX, aby s ním nasadla do jeho osobného motorového vozidla, avšak následne jej obvinený uviedol, že nepôjdu na žiadne sústredenie, ale poškodenú proti jej vôli odviedol do Hotela L., nachádzajúceho sa v Meste D., kde jej nasledujúce tri dni bránil užívať osobnú slobodu tým spôsobom, že jej znemožňoval a obmedzoval voľný pohyb bez jeho prítomnosti mimo izby hotela. V presne nezistený deň mesiaca november 2007 v čase asi o 18:00 hodine v byte na Ulici L. XXXX/X, F., obvinený ako tréner karate ťahaním za vlasy donútil svoju zverenkyňu G. C., nar. XX.XX.XXXX k orálnemu sexu. Obvinený v bode 1. obžaloby inému bez oprávnenia bránil užívať osobnú slobodu a taký čin spáchal na chránenej osobe (dieťati), čím spáchal zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. V bode 2 obžaloby násilím donútil iného k orálnemu styku, pričom taký čin spáchal na chránenej osobe (dieťati), čím spáchal zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1) písm. a) Trestného zákona. Okresný súd rozsudkom zo dňa 11.12.2012, č.k. 2T/50/2010 žalobcu spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodil, pretože nebolo dokázané, že sa oba skutky stali, pre ktoré je obžalovaný stíhaný a Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 25.09.2013, č.k. 23To/16/2013-545 podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie prokurátora okresnej prokuratúry zamietol.

11. V súlade s ustálenou súdnou praxou je potrebné konštatovať, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia, ktoré sa skončilo zastavením, alebo oslobodením spod obžaloby. Ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. zásadne právo na náhradu škody. Ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom sa v konaní o náhrade škody nevyžaduje rozhodnutie o nezákonnosti trestného stíhania, ale postačuje právoplatné rozhodnutie o zastavení trestného stíhania, alebo právoplatný oslobodzujúci rozsudok z dôvodov podľa § 285 písm. a), b) alebo c) Trestného poriadku.

12. Pokiaľ má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, či za konanie, ktorým štátne orgány alebo orgány verejnej moci priamo zasahujú do základných práv jednotlivca. Štát nemá slobodnú vôľu, ale má povinnosť striktne dodržiavať právo jeho ideálnou (škodou nespôsobujúcou) interpretáciou. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, pokiaľ sa neskôr ukáže ich postup mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo, čo sa v predmetnom prípade nestalo.

13. Nakoľko v posudzovanej veci bola zistená nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia v spojitosti s uznesením o zamietnutí sťažnosti obvineného, vyslovená implicitne oslobodzujúcim rozsudkom z dôvodu podľa § 285a Trestného poriadku, keď nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný a súčasne boli splnené podmienky predbežného prerokovania nároku podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., je nárok žalobcu vo svojom základe dôvodný.

14. Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánov činných v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom (tak ako tomu bolo v danom prípade), fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného, štát za takto vzniknutú škodu v zmysle § 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovedá. Čo do uplatneného nároku na náhradu škody súd prvej inštancie žalobu správne považoval za dôvodnú a žalobcovi dôvodne priznal náhradu škody v uplatnenej výške spolu so zákonným úrokom z omeškania. 15. Za celkom nedôvodný považoval súd prvej inštancie nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nezákonným trestným stíhaním. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobcovi žiadna relevantná nemajetková ujma nevznikla. Žalobca nepreukázal bez pochybností, že mu vznikla ujma výhradne v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím a nie aj v dôsledku inej skutočnosti, ktorá zodpovednosť príslušného orgánu nezakladá.

16. V posudzovanej veci bolo treba za nezákonné rozhodnutie v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. považovať uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru F., Úrad justičnej a kriminálnej polície ČVS: O.-XXXX/X-OVK-TN-XXXX zo dňa 26.05.2009 a možno teda usudzovať, že od tejto chvíle až do rozsudku súdu, ktorým bol žalobca (obžalovaný) spod obžaloby oslobodený, mohlo toto rozhodnutie v nemajetkovej sfére žalobcu spôsobiť ujmu. Posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku znamená posúdenie, či nezákonným rozhodnutím žalobcovi skutočne ujma nemajetkového charakteru vznikla.

17. Každé začatie trestného stíhania negatívne ovplyvňuje osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na výsledok trestného stíhania; dvojnásobne to však platí u tých, u ktorých skončí spôsobom, ktorý potvrdí nevinu obvineného. Je síce pravda, že do okamihu právoplatnosti rozhodnutia o vine je treba ctiť prezumpciu neviny, avšak samotný fakt trestného stíhania je pre obvineného záťažou psychickou a často aj finančnou. Samotné začatie trestného stíhania výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti (rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky III. ÚS 1976/09 zo dňa 13.12.2011). Vznik nemajetkovej ujmy spravidla nie je možné dokazovať, nakoľko ide o stav mysle osoby poškodenej. Ide teda „len“ o zistenie, či sú tu dané objektívne dôvody pre to, aby sa konkrétna osoba mohla cítiť poškodenou. Nemajetková - morálna - ujma vyjadruje strádanie (utrpenie) na tých nehmotných hodnotách, ktoré sa dotýkajú morálnej integrity poškodenej osoby (patrí sem najmä jej dôstojnosť, česť, dobrá povesť, ale aj iné hodnoty, ktoré sa spravidla premietajú do vnútorného života človeka - sloboda pohybu, rodinný život, neistota a podobne). Pokiaľ súd v konkrétnom prípade dospeje k záveru, že žiadna z týchto zložiek nemohla byť

významným spôsobom v dôsledku nezákonného rozhodnutia dotknutá, je namieste záver o tom, že k spôsobeniu nemajetkovej (morálnej) ujmy nedošlo (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 30Cdo/3731/2011 zo dňa 27.06.2012).

18. Preto, aby súd mohol vyvodiť zodpovednosť štátu za vznik nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, musia byť splnené tri zákonné podmienky, a to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. rozhodnutia, ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené, vznik ujmy v nemajetkovej sfére poškodenej osoby a existencia príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom nemajetkovej ujmy, tak ako správne uvádza v dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie.

19. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

20. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

21. Žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy založil na tvrdení, že vznesené obvinenie pre zločin obmedzovania osobnej slobody a zločin sexuálneho násilia žalobcu poškodilo vo sfére osobného a rodinného života, v pracovnom živote, v športových aktivitách, o prebiehajúcom trestnom konaní bola informovaná široká verejnosť prostredníctvom masovo komunikačných prostriedkov.

22. Proces dokazovania je v právnej úprave podľa Civilného sporového poriadku (§ 185) vybudovaný výlučne na princípe prejednávacom a na princípe kontradiktórnosti. Súd má tak obmedzenú dôkaznú iniciatívu a táto sa presúva na procesné strany. O prostriedkoch procesného útoku a prostriedkoch procesnej obrany bol žalobca, ako aj žalovaný v konaní riadne poučený, a to v súvislosti so zmenou právnej úpravy účinnou k 01.07.2016, vykonanou zákonom č. 160/2015 Z. z. (č.l. 73 spisu). S výnimkou dôkazov, predložených v žalobe a jej doplnení (trestný spis, sp. zn. 2T/50/2010, dôkazy 3 až 13 uvedené v žalobe na preukázanie zásahu do pracovnej sféry, mediálne články, oznámenie o pozastavení činnosti rozhodcu, ďalšie dôkazy ohľadne zásahu do pracovnej sféry), žalobca v konaní iný dôkaz ako výsluch žalobcu ako strany sporu nenavrhoval, iné dôkazy na preukázanie ním tvrdených skutočností neoznačil. Aj keď psychickú nepohodu, ktorú žalobca pociťoval v čase trestného stíhania, možno považovať za prirodzený dôsledok samotného konania žalobcu, žiaden písomný návrh s označením svedkov, ktorí by sa vedeli vyjadriť k jeho psychickej nepohode, vyvolanej odozvou osôb z okruhu jeho rodiny, známych a blízkych, jeho zverencov a ich rodičov na jeho trestné stíhanie žalobcom predložený nebol. Na pojednávaní dňa 09.02.2017 žalobca a žalovaný výslovne uviedli, že návrhy na doplnenie dokazovania nemajú. Súd nie je oprávnený vykonávať dôkazy bez návrhu procesných strán. Súd prvej inštancie pri prejednávaní veci tieto zásady dokazovania neporušil. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia a jednak dôkaznú povinnosť. Neunesením dôkazného bremena sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v spore neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.

23. V danej veci žalobca dôkazné bremeno ohľadne ním tvrdených skutočností neuniesol. Nezákonné rozhodnutie podľa tvrdení žalobcu malo žalobcu poškodiť v osobnom živote, kedy výrazne naštrbilo jeho vzťah s manželkou, ktorá určitú dobu úplne odmietala kontakt so žalobcom a žalobca z jej strany pociťoval po dlhú dobu značnú nedôveru, známky ktorej je možné zachytiť aj v súčasnosti. Manželka žalobcu bola vypočutá v prípravnom konaní ako svedkyňa, kde podľa zistení súdu prvej inštancie výslovne uviedla, že asi dva mesiace po výlete v D. jej manžel o výlete povedal, v tej dobe už dlhšiu dobu žili v spoločnej domácnosti, dôverovala mu. Manželia sa stali v júni 2007, toto manželstvo naďalej trvá, z manželstva sa narodili dve deti. Z vyjadrenia manželky v prípravnom konaní nebolo možné vyvodiť negatívne dôsledky trestného stíhania na manželský život žalobcu. V čase, keď boli manželia, bolo začaté trestné stíhanie vo veci zločinu obmedzovania osobnej slobody a zločinu sexuálneho násilia, a to uznesením zo dňa 06.12.2007. Manželka teda „o výlete v D.“ mala

vedomosť už pred uzavretím manželstva. Prvotné informácie o „výlete v D.“ mala od žalobcu, mal jej možnosť vysvetliť svoje vnímanie skutku, pre ktorý následne bolo začaté trestné stíhanie a voči žalobcovi vznesené obvinenie, manželovi, ako uviedla, dôverovala. Výsluch manželky ako svedkyne navrhovaný nebol, preto tvrdenie žalobcu o tom, že trestné stíhanie negatívne zasiahlo do rodinného života žalobcu, nemožno považovať za preukázané. Negatívny vplyv malo mať trestné stíhanie aj na pracovný život žalobcu, a to najmä možnosť nájsť, resp. udržať si trvalé zamestnanie. Aj keď možno prijať úvahu, že trestné stíhanie mohlo mať vplyv na skončenie pracovného pomeru so žalobcom, v spoločnosti V. - E., spol. s.r.o., v ktorej v čase začatia trestného stíhania pracoval, táto skutočnosť preukázaná nebola a pracovný pomer bol skončený z organizačných dôvodov. Pokiaľ žalobca vidí dôvod skončenia pracovného pomeru v tom, že sa proti nemu viedlo trestné konanie, nebola táto skutočnosť preukázaná. Pokiaľ sa aj následne žalobca zamestnal a jeho pracovný pomer bol skončený v skúšobnej dobe, domnienka žalobcu, že si zamestnávatelia dodatočne zistili jeho minulosť, nie je dostatočným dôkazom pre záver, že sa trestné konanie výrazne negatívne prejavilo v pracovnom živote žalobcu. Žalobcom tak zostalo nepreukázané jeho tvrdenie, že práve nezákonné trestné stíhanie spôsobilo takú ujmu na jeho pracovnom živote, ktorá by bola dôvodom na satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Žalobca nemá záznam v registri trestov. Podľa svojho vyjadrenia by mohol robiť čokoľvek počas dňa. Pri súčasnej nízkej úrovni nezamestnanosti, najmä v trenčianskom kraji, nie je uveriteľné, že žalobca si nie je schopný nájsť prácu. Zhodné úvahy ohľadne negatívneho zásahu trestného konania do pracovného života mal aj súd prvej inštancie, ktorý uviedol, že žalobca spĺňa všetky kritériá k tomu, aby si s čistým registrom trestov primerané zamestnanie našiel.

24. Tvrdenú nemajetkovú ujmu mal vyvolať aj zásah nezákonného trestného stíhania do športových aktivít žalobcu. Žalobca tvrdil, že je považovaný za uznávaného odborníka, čo majú preukazovať jeho viaceré významné športové ocenenia. Zo subjektívneho hľadiska je športová oblasť života žalobcu veľmi významná a prestížna, športu karate sa žalobca venoval s vášňou, venoval mu veľké množstvo svojho času. S výnimkou oznámenia predsedu L. o tom, že komisia rozhodcov W. sa rozhodla žalobcovi pozastaviť činnosť rozhodcu (oznámenie neobsahuje dátum, mail od odosielateľa - žalobcu je z 20.01.2014), trestné stíhanie, ktoré sa následne ukázalo ako nezákonné, nemalo vplyv na možnosť žalobcu pokračovať v športových aktivitách, vo vykonávaní trénerskej činnosti. Žalobca žiadne dôkazy na preukázanie toho, že trestné stíhanie negatívne zasiahlo do jeho života v oblasti športu, nepredložil. Len samotné dočasné pozastavenie rozhodcovskej činnosti nárok na nemajetkovú ujmu nezakladá. Pokiaľ nezákonné trestné stíhanie malo spôsobiť zníženie počtu členov karate klubu, ako aj zníženie počtu novoprijatých členov oproti minulosti, ani toto tvrdenie žalobcu nebolo preukázané. Tvrdenie, že v minulosti mal športový klub so 40 zverencami a teraz ich má 15, je len tvrdenie žalobcu, ktoré nebolo v konaní preukázané.

25. Žalobca nepreukázal zásah do osobných práv, keď vo vzťahu k žalobcovi médiá informovali o „šokujúcom prípade, keď tréner karate nútil k orálnemu sexu neplnoletú študentku“. Aj keď šírenie mediálnych informácií o trestnom stíhaní žalobcu môže vyvolať zásah do osobnostných práv, nie je možné rozhodnúť o nemajetkovej ujme bez toho, aby žalobca dopad na svoje osobnostné práva preukázal, tak ako tomu bolo v danom prípade.

26. Aj keď platí, že nezákonné rozhodnutie zakladá právo na náhradu nemajetkovej ujmy, odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že konkrétne okolnosti daného prípadu neumožňujú žalobcovi nemajetkovú ujmu priznať. Pokiaľ nie je preukázané, že v konkrétnom prípade v dôsledku nezákonného rozhodnutia bolo negatívne zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu, je namieste záver, že k spôsobeniu nemajetkovej ujmy nedošlo.

27. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní namieta, že žalovaný skutkové tvrdenia ohľadne ujmy žalobcu, spôsobenej nezákonným rozhodnutím, žiadnym spôsobom nerozporoval, odvolací súd túto námietku nepovažuje za dôvodnú, nakoľko žalovaný v celom konaní argumentoval tým, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná, namietal, že vôbec došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby a takisto, že žalobcom nie je preukázaná konkrétna príčinná súvislosť medzi vydanými rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní v tejto veci a zhoršením jeho sociálnych väzieb v osobnom, rodinnom a pracovnom živote s tým, že jeho subjektívne pocity na preukázanie nároku sú nepostačujúce. Namietal tak nielen samotnú zodpovednosť štátu za škodu (nemajetkovú ujmu) spôsobenú nezákonným trestným stíhaním, ale aj uplatňovaný spôsob a rozsah náhrady škody - nemajetkovej ujmy.

28. Medzi nezákonným rozhodnutím a tvrdenou nemajetkovou ujmou vždy musí byť vzťah príčinnej súvislosti. Aj keď žalobca tvrdí, že mu nemajetková ujma vznikla (súd k tomu záveru nedospel), je vždy pri existencii príčinnej súvislosti rozhodujúce to, či nezákonné rozhodnutie je priamou príčinou prípadne vzniknutej nemajetkovej ujmy. Nemusí ísť o príčinu jedinú, ale musí ísť o príčinu podstatnú. V danom prípade bolo relevantné zistenie súdu o tom, že pokiaľ by aj ujma žalobcu bola preukázaná, teda žalobca by preukázal negatívne dôsledky nezákonného trestného stíhania do jeho života, nejaví sa, že by nezákonné trestné stíhanie bolo príčinou podstatnou. Nemožno totiž nevidieť, že menej priaznivú odozvu v bezprostrednom okolí žalobcu mohol spôsobiť zverejnený fakt, že ako tréner karate išiel na viacdenný výlet do D. s neplnoletou osobou, o ktorom nepravdivo informoval rodičov dieťaťa, ktorí mu do tej chvíle dôverovali, a tak vzhľadom na všetky okolnosti ťažko predpokladať, že sa takýto počin stretne s absolútnym pochopením okolia, k čomu vo svojich úvahách dospel súd prvej inštancie.

29. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že samotné konštatovanie porušenia práva bolo pre žalobcu dostatočným zadosťučinením, s ktorým názorom sa odvolací súd stotožňuje. Peňažná kompenzácia je podľa ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. upravená ako spôsob subsidiárneho odškodnenia, ktoré nastupuje až vtedy, ak dostačujúcim prostriedkom nápravy sa nejaví samotné konštatovanie práva, resp. ak nie je možné vzniknutú nemajetkovú ujmu uhradiť inak. V prípade, ak je žalobou uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, povinnosťou súdu je skúmať, či nie je postačujúce poskytnutie zadosťučinenia vo forme konštatovania porušenia práva. Vychádza sa z kritérií uvedených v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorých výpočet je demonštratívny. V prípade nemajetkovej ujmy. spôsobenej trestným stíhaním, ktoré skončilo oslobodením spod obžaloby, sa zohľadňuje závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo a závažnosť následkov spôsobených trestným stíhaním v osobnostnej sfére poškodeného. Posúdenie okolností, za ktorých k ujme došlo, zahrňuje aj správanie sa samotného poškodeného. Závažnosť ujmy vo vzťahu k jednotlivým osobnostným sféram, ktoré žalobca v žalobe uplatňuje, žalobca spája výlučne s nezákonným trestným stíhaním, pričom súd nemôže nevidieť, že to bol žalobca, ktorý naviedol svoju zverenkyňu - neplnoleté dievča, s ktorou, ako sám vypovedal, mal neštandardný vzťah, aby namiesto športového sústredenia v R. išli na viacdenný „výlet do D.“, o ktorom jej rodičov, ktorí dovtedy mali jeho dôveru, nepravdivo informoval. Súd preto pri úvahe o primeranosti zadosťučinenia vo forme samotného konštatovania porušenia práva zohľadnil aj túto morálnu stránku konania a s tým spojené prípadné poníženie žalobcu v jeho okolí, ktoré okolnosti mali nepochybne vplyv na intenzitu žalobcom tvrdenej ujmy (znižovali jej intenzitu), a ktoré možno zahrnúť pod okolnosti, za ktorých došlo k nemajetkovej ujme.

30. Žalobca v podanom odvolaní nedôvodne namieta, že rozsudok súdu prvej inštancie neobsahuje všetky náležitosti vyžadované v § 220 ods. 2 CSP. Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je v rozpore s ust. § 220 CSP. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil, a že pri rozhodovaní nezohľadnil argumentáciu žalobcu.

31. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

32. Nakoľko každá strana mala vo veci úspech len čiastočný, súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo (§ 255, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 .

33. Rozhodnutie senátu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .