Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10CoPr-7-2018.pdf
PDF · 150.03 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoPr/7/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobkyne: X.. Q. Y., K.. XX. XX. XXXX, O. Z. T.. Č.. XX, O., proti žalovanému: Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, Bajkalská ul. č. 27, Bratislava, P.O.BOX 12, IČO: 36 069 84, zastúpený advokátom: JUDr. Miloš Kvasňovský, Dunajská ul. č. 32, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 17. januára 2018, č. k. 16Cpr/2/2016 - 195, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.
Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 29. 02. 2012 je neplatné a zároveň sa domáhala uložiť žalovanému povinnosť poskytovať jej naďalej od 06. 05. 2016 funkčný plat v sume 921, 50 eur za každý mesiac t. j. odo dňa, keď došlo k údajnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou až do času, keď jej žalovaný umožní pokračovať v práci, a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku a žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 61 ods. 1, 2, § 63 ods. 1, 2, § 64 ods. 1 písm. d), § 64 ods. 2, § 74, § 77, § 79 ods. 1 Zákonníka práce, § 6 ods. 1, § 7 ods. 1, § 12 ods. 1, 2, § 29 ods. 1, § 46 ods. 1 až 3, § 47 ods. 1 písm. b), § 48 ods. 1, 2, § 69 ods. 1 písm. a), § 69 ods. 2 zák. č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a vecne nedôvodnosťou podanej žaloby, keď mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalovaný postupoval pri podaní výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle zákona o štátnej službe, ako aj Zákonníka práce účinného v čase dania výpovede, nakoľko z predložených dôkazov je nepochybné, že k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta, ktoré zastávala žalobkyne došlo tak ako to vyžaduje zákon o štátnej službe, ktorý podmieňuje možnosť služobného úradu dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto s tým, že táto podmienka splnená bola, čo je zrejmé z rozhodnutia na čísle listu 134 spisu (Rozhodnutie žalovaného zo dňa 09. 02. 2012, ktorým boli zrušené v organizačnom útvare odbor legislatívno - právny dve štátnozamestnanecké miesta, jedno zaradené do funkcie hlavný radca, 8. platová trieda, naposledy obsadené Q.. X. V. a jedno štátnozamestnanecké miesto zaradené do funkcie hlavný radca, 8. platová trieda, naposledy obsadené žalobkyňou, pozn. odvolacieho súdu), z ktorého je zrejmé, aké štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené ako aj to, kto bol na tomto štátnozamestnaneckom mieste zaradený, keď z tohto rozhodnutia zároveň vyplýva, prečo došlo k postupu, ktorým bolo zrušené
predmetné štátnozamestnanecké miesto, čím bolo dostatočne špecifikované rozhodnutie služobného úradu o organizačnej zmene, a to nezameniteľným spôsobom bez toho, aby boli prípustné akékoľvek pochybnosti o tom, aké štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené a kto ho zastával. Uviedol, že v konaní nebolo sporným, že žalobkyňa bola rozhodnutím o vymenovaní do štátnej služby vydaným dňa 01. 07. 2002 vymenovaná do funkcie odborný radca, odbor štátnej služby 2.11.03. ochrana práce, inšpekcia práce v služobnom úrade Národný inšpektorát práce, Bratislava, ktorým bol založený štátnozamestnanecký pomer žalobkyne a následne rozhodnutím o zmene štátnozamestnaneckého pomeru vydaným dňa 01. 07. 2004 č. j.: 1725/2004-1,0 došlo k zmene štátnozamestnaneckého pomeru a k trvalému preloženiu žalobkyne na vykonávanie štátnej služby po jej predchádzajúcom súhlase, pričom Rozhodnutím vydaným Úradom pre reguláciu sieťových odvetví dňa 01. 04. 2008 došlo so súhlasom žalobkyne k jej trvalému preloženiu v rámci toho istého služobného úradu z organizačného útvaru referát Rady pre reguláciu odbor štátnej služby 2.04 hospodárstvo, správa a privatizácia národného majetku na voľné štátnozamestnanecké miesto hlavného radcu do organizačného odboru legislatívno - právny, odbor štátnej služby 1.04. Poukázal na skutočnosť, že v konaní mal taktiež za jednoznačne preukázané, že žalobkyni bola dňa 08. 03. 2012 doručená výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru daná jej dňa 29. 02. 2012, s odvolaním sa na ustanovenie § 47 písm. b) zák. č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, keď dôvodom výpovede bolo zrušenie dvoch štátnozamestnaneckých miest v odbore legislatívno - právny, z ktorých jedno zastávala žalobkyňa, ktorá bola zaradená do funkcie hlavný radca v 8. platovej triede, ku ktorému došlo v dôsledku prijatia organizačnej zmeny u žalovaného a nakoľko žaloba o určenie neplatnosti výpovede bola na súd prvej inštancie podaná dňa 11. 04. 2016, žalobkyňa si svoj nárok uplatnila v zákonom stanovenej lehote (do 05. 05. 2016). Poukázal na skutočnosť, že medzi stranami sporu zostala sporná otázka plynutia výpovednej doby, keď žalobkyňa trvala na tom, že výpovedná doba začala plynúť skončením jej mandátu poslankyne NR SR t. j. 05. 03. 2016 a uplynula dňa 05. 05. 2016 a žalovaný tvrdil, že žalobkyni sa skončil štátnozamestnanecký pomer uplynutím posledného dňa ochrannej doby, t. j. dňom uplynutia jej mandátu poslankyne NR SR, teda 05. 03. 2016, keď zároveň uviedol, že výpoveď bola žalobkyni daná pred začiatkom ochrannej doby tak, že výpovedná doba mala uplynúť v ochrannej dobe a žalobkyňa nevyhlásila, že netrvá na predĺžení pracovného pomeru. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na uvedené je jednoznačné, že žalobkyni bola výpoveď doručená dňa 08. 03. 2012, pričom za poslankyňu NR SR bola zvolená dňa 10. 03. 2012, a preto s poukazom na ustanovenie § 64 ods. 2 Zákonníka práce dal zamestnávateľ žalobkyni výpoveď pred začatím plynutia ochrannej doby, nakoľko ochranná doba začala plynúť dňom, kedy došlo k výkonu funkcie nezlučiteľnej s vykonávaním štátnej služby (10. 03. 2012), ktorou je okrem iného aj funkcia poslankyne NR SR, z dôvodu ktorého dospel k záveru, že ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo uplynutím posledného dňa ochrannej doby, t. j. 05. 03. 2016. K dôvodom neplatnosti výpovede tvrdených žalobkyňou, že žalovaný vo výpovedi neuviedol bližšiu špecifikáciu zabezpečenia efektívnosti plnenia úloh, v dôsledku ktorej bola prijatá organizačná zmena a boli zrušené dve štátnozamestnanecké miesta, ako i k námietke, že žalovaný neuviedol dôvod jej nadbytočnosti, ako aj to, že vo výpovedi absentuje o koho rozhodnutie ide, nie je označený deň, kedy bolo rozhodnutie vydané a nie je uvedená príčinná súvislosť nadbytočnosti zamestnankyne s prijatými organizačnými zmenami, súd prvej inštancie uviedol, že podmienkou platnosti udelenia výpovede, nie je uvedenie čísla, dňa a osoby, ktorá o rozhodnutí o organizačnej zmene rozhodla, nakoľko hmotnoprávnou podmienkou je uvedenie skutočností presne vymedzených v § 63 Zákonníku práce, ako aj § 47 zák. č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe s tým, že v danej veci je nesporné, že žalovaný vo výpovedi uviedol dôvod udelenia výpovede a to ustanovenie § 47 písm. b) zák. č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, ktorým bolo rozhodnutie o organizačnej zmene, pričom úlohou súdu nie je skúmať dôvodnosť prijatia tejto organizačnej zmeny, keďže pre posúdenie platnosti výpovede je potrebné skúmať existenciu takéhoto rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný v konaní preukázal, že dňa 09. 02. 2012 bolo predsedom Rady pre reguláciu vykonávajúceho pôsobnosť predsedu úradu a vedúceho služobného úradu vydané rozhodnutie, ktorým malo dôjsť k zrušeniu dvoch štátnozamestnaneckých miest v organizačnom útvare odbor legislatívno
- právny, pričom obe miesta boli zaradené do funkcie hlavný radca v 8. platovej triede, keď konkrétne išlo o miesto obsadené Q.. X. V. a miesto obsadené žalobkyňou, pričom podkladom tejto organizačnej zmeny bol list Ministerstva hospodárstva SR zo dňa 17. 02. 2011 č: 237/2011-1100, týkajúci sa zníženia počtu zamestnancov žalovaného v celkovom počte 5 na roky 2011 až 2013 s tým, že otázka, či bol subjekt, ktorý vydal toto rozhodnutie na to oprávnený, v konaní sporná nebola. K námietke žalobkyne, že výpoveď nebola riadne prerokovaná so zástupcami zamestnancov tak, ako to predpokladá ustanovenie § 74 Zákonníka práce, súd prvej inštancie uviedol, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný aj túto zákonnú podmienku riadne splnil, nakoľko zo Záznamu zo zasadnutia Závodného výboru Základnej odborovej organizácie, ktoré sa malo konať dňa 30. 01. 2012 jasne vyplýva, že jedným z bodov
programu zasadnutia bolo prerokovanie organizačnej zmeny v organizačnom útvare Odbor legislatívno
- právny, keď z bodu 2 vyššie uvedeného záznamu zároveň vyplýva, že závodný výbor s organizačnou zmenou súhlasí a taktiež súhlasí s výpoveďou zamestnávateľa X.. Q. Y. z organizačných dôvodov, čím došlo k splneniu aj tejto hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že sa nestotožnil ani s tvrdením žalobkyne odôvodňujúcej neplatnosť výpovede tým, že jej žalovaný neponúkol iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, nakoľko žalovaný v konaní predložil spolu 13 organizačných rozhodnutí k Organizačnému poriadku zo dňa 01. 08. 2008, z obsahu ktorých vyplýva, že žalovaný nemal v čase kedy bola žalobkyni daná výpoveď iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, ktoré by zodpovedalo schopnostiam a kvalifikácii žalobkyne s tým, že táto skutočnosť vyplynula aj z výpovede svedka X.. P. O., ktorý bol v tom čase riaditeľom odboru osobného úradu žalovaného a tvrdenia žalovaného o neexistencii vhodného miesta pre žalobkyňu potvrdil. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. a vecne úspechom žalovaného v konaní, z dôvodu ktorého mu voči žalobkyni vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o ich výške rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2.
Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa (od 01. 07. 2016, súd prvej inštancie, pozn. odvolacieho súdu) vykonal vo veci dokazovanie, ale na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a v dôsledku toho vec nesprávne právne posúdil a navrhla napadnutý rozsudok zrušiť alebo zmeniť a jej žalobe vyhovieť. Poukázala na nekalé dokazovanie zo strany žalovaného na prvostupňovom súde s tým, že nepravdivé tvrdenia žalovaného, ako podporné nepriame „dôkazy“ takzvanej oprávnenosti právneho úkonu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo dňa 29. 02. 2012 s ňou, sú podľa jej náhľadu prekročením hranice kriminality, nakoľko došlo k jej kriminálnemu osočeniu, k nekalému výkladu zmyslu zákona za účelom sociálnej likvidácie poctivého a kvalitného zamestnanca. Namietla, že prvostupňový súd ako nezávislý mal zaujať nestranný názor a dodržať ustanovenia Zákonníka práce, avšak neochránil ani jej ústavné práva, ktorá ako zamestnankyňa svoju prácu vykonávala svedomito a nedala dôvod žalovanému na nespokojnosť a následne skončenie pracovného pomeru - čo ani nebolo spochybnené zo strany žalovaného. Žalobkyňa vo svojom odvolaní poukázala na článok 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky (zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní), § 472 zákona č. 160/2016 Z. z. Civilného sporového poriadku (správne zák. č. 160/2015 Z. z., pozn. odvolacieho súdu) a Smernicu Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní a vytkla súdu prvej inštancie, že neskúmal, ako si žalovaný splnil ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zamestnankyne, a pred diskrimináciou a rovnako neskúmal, ako žalovaný aplikoval uvedenú Smernicu Rady pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a v povolaní. Uviedla, že prvostupňový súd sa nevenoval meritu veci od začiatku, opomenul, že predpokladom platného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa je splnenie formálnych a hmotnoprávnych podmienok s tým, že prvé pojednávanie uskutočnil po jej dvoch urgenciách dňa 13. 09. 2016, avšak od začiatku prvého pojednávania nevenoval pozornosť meritu veci, t. j. nevenoval pozornosť pochybeniam žalovaného napriek tomu, že v žalobe zo dňa 11. 04. 2016 presne uviedla vecné a procesné nedostatky výpovede, ale prvostupňový súd „akoby“ sa nechcel a nezaoberal sa odborne právnym úkonom výpovede zo dňa 29. 02. 2012 a účelovo prehliadal neodbornosť žalovaného, resp. jeho právneho zástupcu a tým pokračuje v jej ďalšom úmyselnom poškodzovaní. Poukázala na skutočnosť, že prvostupňový súd ani právny zástupca žalovaného v priebehu konania nevedel jasne a zreteľne určiť, kedy jej začala plynúť výpovedná doba skončenia štátnozamestnaneckého pomeru s tým, že bola pred začatím plynutia výpovednej doby v ochrannej lehote, nakoľko bola dňa 10. 03. 2012 zvolená za poslankyňu Národnej rady SR. Namietla, že prvostupňový súd nesprávne vykladá, že skončením mandátu poslanca NR SR jej zanikol zároveň štátnozamestnanecký pomer, keď jej žalovaný po skončení mandátu poslankyne Národnej rady SR vyhotovil Potvrdenie o štátnej službe Č.:8834/2016/BA, čo znamená, že spolu so skončením štátnozamestnaneckého pomeru jej skončil aj mandát poslankyne ku dňu 05. 03. 2016, pričom Úrad práce jej potvrdil, že sa nemôže prihlásiť do evidencia nezamestnaných, až po uplynutí výpovednej doby, t. j. dňa 06. 05. 2016, z dôvodu ktorého na pojednávaní dňa 13. 09. 2017 predložila návrh na zmier, ktorý vychádza z Potvrdenia o štátnej službe Č.:8834/2016/BA zo dňa 08. 03. 2016 vyhotoveného žalovaným. Vytkla súdu prvej inštancie, že sa vôbec nevenoval dokazovaniu, či je možné
skončiť jej štátnozamestnanecký pomer spolu s mandátom poslankyne (zrejme poslankyne, pozn. odvolacieho súdu) Národnej rady SR, t. j. k tomu istému dňu, a to dňa 05. 03. 2016 s tým, že prvostupňový súd nevenuje pozornosť meritu veci, a to kedy jej začala plynúť a kedy jej skončila výpovedná doba, nakoľko ak obdržala skončenie štátnozamestnaneckého pomeru dňa 08. 03. 2012, potom plynutie výpovednej doby začína od nasledujúceho mesiaca po doručení výpovede, t. j. od 01. 04. 2012, nakoľko však bola dňa 10. 03. 2012 zvolená za poslankyňu Národnej rady SR, nemohla jej začať dňa 01. 04. 2012 plynúť výpovedná doba. Uviedla, že dokazovanie právneho zástupcu na súde dňa 13. 09. 2017 odporuje zákonu a obchádza ho, a je len podvodne vykonštruovaný spôsob ako predložiť dôkazné listiny (čestné prehlásenia), k neexistujúcej hmotnoprávnej podmienke podľa § 74 Zákonníka práce, nakoľko výpoveď zo dňa 29. 02. 2012 z dôvodu jej neprerokovania so zástupcami zamestnancov, je neplatnou a poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo/72/2006 a 5Cdo/140/2010 s tým, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo dňa 29. 02. 2012 je od počiatku zmanipulované, ako už dokázala na prvostupňovom súde, nakoľko sledovalo iné - osobné ciele žalovaného, ktorý predstieral zrušenie jej pracovnej pozície so zámerom vytlačiť ju z pozície, a to bez rešpektovania právnych princípov, bez súladu s pracovnoprávnymi úkonmi, bez morálnych zásad, bez firemnej kultúry a bez dobrého mravu. Žalobkyňa vo svojom odvolaní ďalej namietla, že z ust. § 39 a § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že prvostupňový súd svojou neodbornosťou pri posudzovaní obsahu právneho úkonu výpovede zo dňa 29. 02. 2012 mal by znášať aj následky (doslovná citácia, pozn. odvolacieho súdu).
3.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava svojich tvrdení uvedených v priebehu prvostupňového konania (prvoinštančné konanie od 01. 07. 2016, pozn. odvolacieho súdu) s tým, že hmotnoprávne podmienky výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru splnené boli, nakoľko výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru bola žalobkyni daná v zmysle ustanovenia § 47 ods. b) zákona o štátnej službe a jej dôvodom bolo zrušenie dvoch štátnozamestnaneckých miest v organizačnom útvare odbor legislatívno - právny, funkcia hlavný radca, keď podkladom tejto organizačnej zmeny bol list Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky zo dňa 17. 02. 2011, č.: 237/2011-1100, týkajúci sa zníženia počtu zamestnancov žalovaného v celkovom počte 5 na roky 2011 až 2013, na základe čoho bolo vydané rozhodnutie predsedu Regulačnej rady vykonávajúceho pôsobnosť predsedu Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a vedúceho služobného úradu zo dňa 09. 02. 2012, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 10. 02. 2012, z čoho vyplýva, že organizačná zmena, ktorá sa týkala priamo žalobkyne, nesledovala žiadne iné ako uvedené ciele. K tvrdeniu žalobkyne, že v písomnej výpovedi musí byť konštatované splnenie všetkých hmotnoprávnych podmienok výpovede, čo je mimo iného aj podrobné označenie rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene a konštatovanie prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov uviedol, že zákon o štátnej službe v otázke týkajúcej sa obsahovej náplne výpovede priamo odkazuje na ustanovenie § 61 ods. 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého musí byť dôvod výpovede vo výpovedi skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná s tým, že právne predpisy neustanovujú zamestnávateľovi povinnosť uvádzať vo výpovedi všetky hmotnoprávne podmienky výpovede, čo neznamená, že nemusia byť splnené, avšak zamestnávateľ ich musí v prípade súdneho sporu preukázať. Poukázal na skutočnosť, že o splnení podmienky prerokovania výpovede či vydania rozhodnutia o organizačnej zmene predložil zamestnávateľ v predmetnej právnej veci všetky potrebné dôkazy, z čoho vyplýva, že pokiaľ ide o obsahovú náplň výpovede, dôvod výpovede bol uvedený jasne, presne a určito, nemohlo dôjsť k zameniteľnosti s iným výpovedným dôvodom, a preto aj táto hmotnoprávna podmienka bola splnená. Uviedol, že samotné prerokovanie výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne so zástupcami zamestnancov, ktoré predstavuje hmotnoprávnu podmienku výpovede obsiahnutú v § 74 Zákonníka práce primerane vzťahujúcu sa aj na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru podľa zákona o štátnej službe, bolo z jeho strany pred podaním výpovede uskutočnené a opätovne poukázal na to, že dňa 24. 01. 2012 požiadal odborovú organizáciu „Závodný výbor Základnej odborovej organizácie“ o prerokovanie výpovede z dôvodu zrušenia štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne, pričom skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne výpoveďou bolo odborovou organizáciou
„Závodným výborom Základnej odborovej organizácie" prerokované dňa 30. 01. 2012, o čom bol vyhotovený písomný záznam, ktorý bol predložený súdu ako dôkaz s tým, že Odborová organizácia „Závodný výbor Základnej odborovej organizácie“ vyjadrila súhlas s organizačnou zmenou, ako aj s výpoveďou danej žalobkyni z organizačných dôvodov. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že skutočnosť o prerokovaní výpovede žalobkyne so zástupcami zamestnancov bola bez akýchkoľvek pochybností potvrdená aj výpoveďou svedka X.. P. O.Á., ktorý v tom čase pôsobil u ako vedúci osobného úradu, ktorý zároveň potvrdil, že záznam zo zasadnutia odborovej organizácie mal štandardnú podobu. Poukázal na skutočnosť, že v priebehu prvostupňového súdneho konania bolo vykonanými dôkazmi preukázané, že nemal pre žalobkyňu iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, ktoré by jej mohol pred podaním výpovede ponúknuť s tým, že uvedená skutočnosť bola potvrdená priamymi aj nepriamymi dôkazmi, ktoré v rámci dokazovania predložil, keď prioritne na podporu svojich tvrdení predložil na žiadosť súdu 13 organizačných rozhodnutí k Organizačnému poriadku zo dňa 01. 06. 2008, ktoré mali vplyv na počet zamestnaneckých miest a ich štruktúru a z ktorých vyplýva, že nemal pre žalobkyňu žiadne iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, ktoré by zodpovedalo zdravotnému stavu, schopnostiam a kvalifikácii žalobkyne. Uviedol, že nemôže opomenúť ďalej uviesť, že je vysokošpecializovaným orgánom verejnej správy, ktorý v rámci svojej štruktúry nie je obsadený len zamestnancami s právnickým vzdelaním, ale aj zamestnancami, u ktorých sa vyžaduje vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa iného zamerania, napríklad technického, čo znamená, že pokiaľ by aj bolo iné voľné štátnozamestnanecké miesto, nenapĺňalo by definíciu vhodnosti, ako to predpokladá právna úprava. Poukázal na skutočnosť, že obsah výpovede svedka X.. P. O. bola bez najmenších pochybností konzistentná, neprotirečivá a presvedčivá, keď dôrazne trval na tom, že vo všeobecnosti boli z jeho strany ako orgánu verejnej správy dodržiavané všetky zásady zákona o štátnej službe, čo bolo samozrejme aj v prípade žalobkyne, a že v čase výpovede danej žalobkyni nebolo žiadne iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, ktoré by mohlo byť žalobkyni ponúknuté s tým, že svedok tiež uviedol, že aj súhlas zástupcov zamestnancov bol podmienený zisteniami, či naozaj neexistuje žiadne iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, ktoré by mohlo byť tomu-ktorému zamestnancovi ponúknuté. Uviedol, že v rámci prvostupňového súdneho konania predložil čestné prehlásenia ako nepriamy dôkaz preukazujúci neexistenciu vhodného voľného štátnozamestnaneckého miesta v čase výpovede danej žalobkyni, ktoré sú osvedčením stavu, ktorý tu bol v minulosti, na základe dostupných podkladov, pričom boli v rozhodnom čase (ku dňu vyhotovenia) podpísané vedúcim odboru osobný úrad a ekonomika s tým, že pravdivosť uvedených čestných prehlásení bola preukázaná nielen písomnými dôkazmi včas založenými do súdneho spisu, ale aj výpoveďou svedka, čím všetky priame, ale aj nepriame dôkazy vytvárajú jednotnú, ucelenú a konzistentnú reťaz vzájomne neprotirečivých a potvrdzujúcim sa dôkazov. Žalovaný v dôvodoch svojho vyjadrenia ďalej uviedol, že uplatnil všetky prostriedky procesnej obrany v zmysle poučenia súdu na preukázanie svojej argumentácie v súlade so zákonom, keď si ich uplatnil najneskôr pri svojom druhom vyjadrení vo veci samej s tým, že akékoľvek ďalšie listinné dôkazy predložil na základe požiadavky súdu prvého stupňa v rámci dokazovania na pojednávaniach, čím vyčerpávajúcim spôsobom preukázal splnenie všetkých hmotnoprávnych podmienok výpovede a žiaden z vykonaných dôkazov nepreukázal a ani len nenaznačil, že by výpoveď daná žalobkyni bola neplatná.
4.
Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu uviedla, že nie je platné, a preto nie je možné zaujať k nemu stanovisko a poukázala na svoje odvolanie, v ktorom opakovane uviedla hmotnoprávne a procesné nedostatky žalovaného preukazujúce neplatnosť jej skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo dňa 29. 02. 2012. Uviedla, že výsledkom konania žalovaného je a bola značným spôsobom znížená jej ľudská dôstojnosť ako ženy a matky, jej spoločenská vážnosť, ide o zásah do jej osobnostných práv, ako aj do vzťahov k ostatným spolupracovníkom, kde boli ohrozené jej česť a postavenie a bolo znížené jej uplatnenie v pracovnom kolektíve s tým, že sa ako exposlankyňa Národnej rady Slovenskej republiky domáha, aby boli zachované ústavné práva štátneho zamestnanca a demokratické princípy, ku ktorým sa Slovenská republika hlási, a to nasledovnými podaniami, ktorými žalobkyňa označila jej návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorý dňa 05. 04. 2016 predložila na Okresný súd Bratislava II na zaplatenie mzdy za výpovednú dobu jej skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odo dňa 06. 03. 2016 do dňa 05. 05. 2016, žalobu podanú dňa 11. 04. 2016 na určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo dňa 29. 02. 2012 s tým, že obidvom žalobným návrhom predchádzala skutočnosť, že dňa 10. 03. 2012 bola zvolená za poslankyňu Národnej rady Slovenskej republiky a týmto dňom jej začala plynúť ochranná doba podľa § 64 ods. 2 Zákonníka práce a ešte jej nemohla začať
plynúť výpovedná doba pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo dňa 29. 02. 2012. Uviedla, že zdôrazňuje, že pri posudzovaní jej právnych nárokov bolo a je preukázané, že jej zvolenie za poslankyňu Národnej rady Slovenskej republiky dňa 10. 03. 2012 sa stalo dôvodom, že v mesiaci apríl 2012, t. j. od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede jej nemohla začať plynúť výpovedná doba. Poukázala na skutočnosť, že dňa 21. 01. 2018 opakovane podala návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie mzdy za výpovednú dobu jej skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a dňa 19. 04. 2018 podala odvolanie k žalobe o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru (zrejme odvolanie proti rozsudku, pozn. odvolacieho súdu) s tým, že dňa 21. 05. 2018 v mene Inštitútu ochrany ústavných práv predložila V. S. W. X.. Ľ. W. žiadosť na riadne a spravodlivé posúdenie veci na odvolacom súde v súlade s ňou navrhovaným rozsudkom uvedeným v odvolaní zo dňa 19. apríla 2018 a napokon dňa 28. 05. 2018 podala na Najvyšší súd SR žiadosť o jednotný výklad a jednotné používanie zákona pri aplikácii § 64 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď v ochrannej dobe, a to ak je zamestnancovi daná výpoveď pred začiatkom ochrannej doby tak, že by výpovedná doba mala uplynúť v ochrannej dobe, pracovný pomer sa skončí uplynutím posledného dna ochrannej doby okrem prípadov, keď zamestnanec oznámi, že na predĺžení pracovného pomeru netrvá. Uviedla, že dokazovanie žalovaného spĺňa znaky porušenia Trestného zákona podľa ustanovenia § 344 ods. 1 Trestného zákona s tým, že toto vyjadrenie zo dňa 04. 06. 2018 zároveň predkladá ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky v súlade s vykonaním kontroly dodržiavania zákonov.
5.
Žalovaný vo vyjadrení k vyššie uvedenému vyjadreniu žalobkyne uviedol, že sa s ním nestotožňuje s tým, že v súlade s ustanovením § 125 ods. 1 C. s. p. je možné podanie urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe a zdôraznil, že je v súdnom konaní zastúpený advokátom, na ktorého sa vzťahujú aj povinnosti podľa iných právnych predpisov, a to najmä zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení a poukázal na ustanovenie § 82I zákona o súdoch, v zmysle ktorého je advokát povinný v konaní pred súdom doručovať podania do elektronickej schránky súdu a používať pri elektronickej komunikácii so súdom elektronickú schránku aktivovanú na doručovanie, ktorej je majiteľom; to neplatí, ak súd požiada o predloženie určitej listiny a pre predkladanie administratívneho spisu alebo iného spisu. Ak je pre podanie určený elektronický formulár, je advokát povinný podanie urobiť prostredníctvom takého formulára, t. j. pri vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uskutočneného prostredníctvom svojho právneho zástupcu - advokáta si splnil povinnosť, ktorú mu v rámci konania pred súdom stanovuje zákon o súdoch, keď jeho podanie bolo riadne autorizované podľa osobitného predpisu, a teda podpísané platným elektronickým podpisom, z dôvodu ktorého námietky žalobkyne považuje za právne irelevantné. K dvom prílohám, ktoré žalobkyňa predložila k svojmu vyjadreniu uviedol, že nemajú v predmetnej právnej veci žiadnu relevanciu, a preto žiadal, aby odvolací súd na tieto prílohy neprihliadal s tým, že nakoľko vyjadrenie žalobkyne neobsahuje žiadne ďalšie skutočnosti, keďže sa odvoláva len na predchádzajúce vyjadrenia vo veci uviedol, že nepovažuje za potrebné a účelné sa ďalej v predmetnej veci vyjadriť, a preto rovnako ako žalobkyňa odkazuje na svoje predchádzajúce podania uskutočnené v predmetnej veci.
6.
Žalobkyňa, ktorej bolo aj vyjadrenie žalovaného (uvedené v bode 5. tohto rozhodnutia) doručené dňa 10. 07. 2018, sa k nemu nevyjadrila.
7.
Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. septembra 2018 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.
8.
Podľa § 470 ods. 1 C. s. p. (zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
9.
Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 10.
Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.).
11.
Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
12.
S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu žalobkyne zamietol.
13.
K námietke žalobkyne, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, avšak v prejednávanej veci, s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne.
14.
K odvolacím námietkam žalobkyne o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p., účinný do 30. 06. 2016, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne
iná strana, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.
15.
Z obsahu žaloby žalobkyne, ktorú na súd prvej inštancie podala dňa 11. 04. 2016 vyplýva, že sa domáhala určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 29. 02. 2012 a zároveň žiadala uložiť žalovanému povinnosť poskytovať jej naďalej od 06. 05. 2016 funkčný plat v sume 921, 50 eur za každý mesiac t. j. odo dňa, keď došlo k údajnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou až do času, keď jej žalovaný umožní pokračovať v práci, a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, pričom podaním zo dňa 02. 10. 2017 navrhla pripustiť zmenu petitu žaloby, o ktorej súd prvej inštancie rozhodol na pojednávaní dňa 22. 11. 2017 uznesením tak, že navrhovanú zmenu petitu pripustil v časti, ktorou žalobkyňa žiadala určiť neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 29. 02. 2012, vo výroku, ktorým žiadala uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť jej mzdu za výpovednú dobu od 06. 03. 2016 do 05. 05. 2016 vo výške 921, 50 eur a vo výroku, ktorým žiadala uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť je mzdu za obdobie od 10. 03. 2012 do 05. 03. 2016 a zmenu žaloby v časti, ktorou sa domáhala náhrady súdneho poplatku vo výške 366 eur, náhrady vo výške 769, 78 eur, ako aj náhrady vo výške 300. 000 eur nepripustil. 16.
Odvolací súd k námietke žalobkyne v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie v konaní neskúmal, ako si žalovaný splnil ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zamestnankyne a pred diskrimináciou a rovnako neskúmal, ako žalovaný aplikoval Smernicu Rady pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a v povolaní uvádza, že nakoľko predmetom konania nebola otázka zásady rovnakého zaobchádzania žalovaného so žalobkyňou ako zamestnankyňou, resp., že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo dňa 29. 02. 2012 bolo prekročením hranice kriminality, nakoľko došlo ku kriminálnemu osočeniu žalobkyne, k nekalému výkladu zmyslu zákona za účelom sociálnej likvidácie poctivého a kvalitného zamestnanca, nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie sa touto otázkou vôbec zaoberať, a preto ju odvolací súd považuje za absolútne irelevantnú.
17.
Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobkyne zamietol, keď dospel k záveru, že žalovaný splnil všetky hmotnoprávne podmienky nevyhnutné k platnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru, nakoľko došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta, na ktoré bola žalobkyňa zaradená s tým, že mal vykonaným dokazovaním jednoznačne preukázané, že žalobkyni výpoveď v ochrannej dobe daná nebola a napokon aj skutočnosť, že žalovaný výpoveď riadne prerokoval so zástupcami zamestnancov.
18.
V posudzovanej veci sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 29. 02. 2012 z dôvodu, že jej pred doručením výpovede nebolo ponúknuté vhodné pracovné miesto (§ 47 písm. b/ zák. č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe) s tým, že vo výpovedi absentuje uvedenie dôvodu, pre ktorý sa ako hlavný radca Úradu pre reguláciu sieťových odvetví stala
pre žalovaného nadbytočnou, keď zároveň namietla, že vo výpovedi absentuje označenie toho, kto rozhodnutie vydal, nie je v nej uvedený deň, kedy bolo rozhodnutie vydané, t. j. dátum a nie je v nej uvedená ani príčinná súvislosť medzi jej nadbytočnosťou ako zamestnankyne s prijatými organizačnými zmenami, teda neobsahuje hmotnoprávnu podmienku výpovede, ktorou je písomné rozhodnutie, v dôsledku ktorého sa mala stať nadbytočnou.
19.
Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď dospel k záveru, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 29. 02. 2012, Č.:ÚRSO/OÚ-2109/2012/Ba spĺňa všetky hmotnoprávne podmienky, a preto je platná, nakoľko z nej jednoznačne vyplýva, že žalovaný rozhodol z dôvodu zabezpečenia vyššej efektívnosti plnenia úloh o organizačnej zmene o zrušení dvoch štátnozamestnaneckých miest v odbore legislatívno - právnom, zaradených do funkcie hlavný radca v 8. platovej triede, čím došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne s tým, že z nej zároveň jednoznačne vyplýva, že služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca, t. j. žalobkyňu, iné vhodné štátnozamestnanecké miesto.
20.
K tvrdeniu žalobkyne v podanom odvolaní, ktoré odvolací súd posúdil podľa jeho obsahu (§ 124 C. s. p.), že v konaní pred súdom prvej inštancie preukázala, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo dňa 29. 02. 2012 bolo od počiatku zmanipulované, nakoľko sledovalo iné - osobné ciele žalovaného, ktorý predstieral zrušenie jej pracovnej pozície so zámerom vytlačiť ju z pozície, a to bez rešpektovania právnych princípov, bez súladu s pracovnoprávnymi úkonmi, bez morálnych zásad, bez firemnej kultúry a bez dobrého mravu, odvolací súd uvádza, že v konaní pred prvoinštančným súdom bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný vydal dňa 09. 02. 2012 Rozhodnutie o organizačnej zmene a o organizačnej zmene poriadku úradu zo dňa 30. 05. 2008, ktorým predseda Rady pre reguláciu na zabezpečenia uznesenia vlády SR č. 667 zo dňa 06. 10. 2010 a listu Ministerstva hospodárstva SR ako rozpočtového správcu č.: 237/2011-1100 zo dňa 17. 02. 2011 o znížení počtu zamestnancov úradu zrušil v organizačnom útvare odbor legislatívno - právny dve štátnozamestnanecké miesta, a to jedno neobsadené a druhé obsadené žalobkyňou a zároveň bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalovaný si splnil aj povinnosť prerokovať výpoveď danú žalobkyni (§ 74 Zákonníka práce), so zástupcami zamestnancov, nakoľko listom zo dňa 24. 01. 2012, Č.:ÚRSO/OÚ-2430/2012/BA požiadal odborovú organizáciu ÚRSO o prerokovanie návrhu opatrenia týkajúceho sa rozhodnutia o organizačnej zmene a zmeny organizačného poriadku s účinnosťou od 10. 02. 2012, ktorým došlo k zrušeniu dvoch štátnozamestnaneckých miest vo funkcii hlavný radca v 8. platovej triede a o doručenie zápisnice o prerokovaní, keď zo Záznamu zo zasadnutia Závodného výboru Základnej odborovej organizácie zo dňa 30. 01. 2012 vyplýva, že organizačná zmena v organizačnom útvare odbor legislatívno - právny bola druhým bodom programu a bola prerokovaná a že závodný výbor s organizačnou zmenou, ako aj s výpoveďou zamestnávateľa žalobkyne z organizačných dôvodov súhlasil.
21.
Predpoklady použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce sú: existencia organizačnej zmeny (písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o tejto zmene), nadbytočnosť zamestnanca, príčinná (objektívne jestvujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca.
22.
O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný vnútornými organizačnými zmenami alebo znížením celkového počtu zamestnancov. Zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. V prípade posudzovania dôvodnosti použitia tohto výpovedného dôvodu sa skúma, či organizačná zmena spôsobila nadbytočnosť zamestnanca.
O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ, a súd nie je v zásade oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať, nakoľko je povinný skúmať, či sú splnené ostatné podmienky vymedzujúce daný výpovedný dôvod. I keď súd v konaní o návrhu na určenie neplatnosti výpovede danej z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce neskúma platnosť rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene (také rozhodnutie nie je právnym úkonom v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka, platí tu subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka), ale iba skutočnosťou (faktickým úkonom), ktorá je hmotnoprávnym predpokladom pre samotný právny úkon (skončenie pracovného pomeru, resp. štátnozamestnaneckého pomeru), zaoberá sa ním ako jedným z predpokladov, ktoré zákon ustanovuje pre platnosť výpovede, a to vzhľadom na okolnosti, ktoré tu boli v čase skončenia pracovného pomeru výpoveďou.
23.
Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku považuje za potrebné dodať, že výpovedný dôvod žalovaného existoval v čase výpovede a bol uvedený tak, že bolo zrejmé, aký je skutočný dôvod výpovede, t. j. bol dostatočne konkretizovaný a určitý, skutkovo vymedzený tak, že nie je zameniteľný s iným výpovedným dôvodom, keďže skutkové okolnosti výpovedného dôvodu sú uvedené tak, že vo svojom súhrne tvoria skutok nezameniteľný s inými skutkami.
24.
K námietke žalobkyne v podanom odvolaní, že sa súd prvej inštancie nezaoberal tým, či je možné skončiť jej štátnozamestnanecký pomer spolu s mandátom poslankyne Národnej rady SR k tomu istému dňu (dňa 05. 03. 2016), ako ani tým, kedy jej začala plynúť a kedy jej skončila výpovedná doba odvolací súd uvádza, že predmetom sporu bola otázka platnosti, resp. neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou, ktorá bola žalobkyni daná žalovaným a nie otázka začiatku plynutia výpovednej doby, resp. otázka skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v súvislosti s vykonávaním poslaneckého mandátu.
25.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobkyne, že súd prvej inštancie začal vo veci konať až po jej dvoch urgenciách, nakoľko z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že prvoinštančný súd po podaní žaloby (dňa 11. 04. 2016) už dňa 22. 04. 2016 doručoval žalobu žalovanému na vyjadrenie (§ 114 ods. 2 O. s. p., účinný do 30. 06. 2016), ku ktorej sa vyjadril podaním zo dňa 30. 05. 2016, ku ktorému sa písomne dňa 15. 08. 2016 vyjadrila žalobkyňa (a ku ktorému sa dňa 28. 09. 2016 vyjadril žalovaný) s tým, že dňa 23. 11. 2016 bolo nariadené prvé pojednávanie, keď nasledujúce vytýčené pojednávania dňa 08. 02. 2017, 05. 05. 2017, boli odročené z dôvodu ospravedlnenia žalovaného, keď jeho ďalšie ospravedlnenie z pojednávania nariadeného na 13. 09. 2017 súd prvej inštancie neakceptoval, pojednávanie zo dňa 22. 11. 2017 odročil na termín 17. 01. 2018, na ktorom aj meritórne rozhodol, z dôvodu ktorého je aj táto námietka žalobkyne absolútne irelevantná a najmä právne bezvýznamná, pričom odvolací súd považuje za potrebné aj dodať, že ani z jedného návrhu žalobkyne nevyplýva jej tvrdenie, že vo veci navrhovala rozhodnúť platobným rozkazom.
26.
S poukazom na citované zákonné ustanovenie (§ 387 ods. 2 C. s. p.) a za stavu, keď súd prvej inštancie v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie v spore zistil skutkový stav, a keď žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne.
27.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky
ust. § 220 ods. 2 C. s. p. aj v celom rozsahu poukazuje, a preto tento rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.
28.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
29.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).