Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-12-2018.pdf
PDF · 104.26 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/12/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej, v spore žalobcu: OTP Banka Slovensko, a.s., so sídlom Štúrova 5, 813 54 Bratislava, IČO: 31 318 916, proti žalovanému: A. K., R.. XX.X.XXXX, D. C. Š., I. XX, o zaplatenie 7.954,68 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. XCsp/ XXX/XXXX-XX z 16.11.2017, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, ktorou v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vo výroku o náhrade trov konania.
Žalovaný m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie“) takto rozhodol: „I. Konanie zastavuje v časti o zaplatenie: istiny vo výške 365,52 €, úrokov vo výške 11,11 % ročne zo sumy 365,52 € od 03.08.2017 do zaplatenia, úrokov z omeškania vo výške 1 % ročne zo sumy 365,52 € od 03.08.2017 do zaplatenia, II. Pripúšťa zmenu žaloby tak, že žalobca požaduje zaplatenie: úrokov vo výške 3 319,41 € vyčíslených ku dňu 02.08.2017, úrokov z omeškania vo výške 194,62 € vyčíslených k 02.08.2017, III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5 505,83 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 1 % ročne: zo sumy 5840,92 € od 23.06.2017 až do 03.08.2017, zo sumy 5 738,41 € od 04.08.2017 do 31.08.2017, zo sumy 5 682,81 € od 01.09.2017 do 03.10.2017, zo sumy 5 587,04 € od 04.10.2017 do 03.11.2017, zo sumy 5 505,83 € od 04.11.2017 až do zaplatenia, IV. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta, V. Sumu uvedenú vo výroku č. III. tohto rozsudku sa povoľuje žalovanému splácať v mesačných splátkach vo výške 100 €, splatných vždy do 25.dňa toho-ktorého mesiaca počnúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po kalendárnom mesiaci, v ktorom tento rozsudok nadobudne právoplatnosť, a to tak, že pri omeškaní čo len jednej splátky stáva sa splatným celé dlžné plnenie, VI. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 12,08 %, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením“.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 7 ods. 1, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.
3. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 20.10.2016 sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia sumy 7 954,68 €, úrokov za obdobie do 30.09.2016 vo výške 2 843,92 €, úrokov z omeškania za obdobie do 30.09.2016 vo výške 129,39 €, úrokov vo výške 11,11 % ročne zo sumy 7 954,68 € od 01.10.2016 do zaplatenia, úrokov z omeškania vo výške 1 % ročne zo sumy 7 954,68 € od 01.10.2016 až do zaplatenia. Žalobca vychádzal z toho skutkového základu, že dňa 22.6.2012 bola uzatvorená medzi
ním ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom Zmluva o OTP Expres úvere č. XXXXXXXXXXRSU, na základe ktorej bola žalovanému poskytnutá suma 10.000,- €.
4. Podaním doručeným súdu dňa 07.08.2017 žalobca oznámil, že po 02.09.2016 žalovaný zaplatil sumu 617,91 € a preto stav pohľadávky k 02.08.2017 je nasledujúci: istina - 7589,16 €, úroky - 3319,41 €, úroky z omeškania - 194,62 €. V prevyšujúcej časti vzal žalobca žalobu späť. O späťvzatí rozhodol súd podľa § 145 ods.2 CSP.
5. Žalobca uzavrel so žalovaným dňa 22.6.2012 zmluvu o spotrebiteľskom úvere s názvom „Zmluva o OTP Expres úvere“. Z tejto zmluvy vyplýva, že žalovanému bola poskytnutá suma 10.000,- €, ktorú mal splatiť v 60 mesačných splátkach vo výške 220,38 €. Úroková sadzba - 11,11 % ročne. RPMN - 12,23 %. Priemerná RPMN - 13,68 %. Celková suma na zaplatenie 13.222,80 €. Splatnosť prvej splátky 22.7.2012, splatnosť poslednej splátky 22.6.2017.
6. Žalobca ďalej súdu predložil písomnosť s názvom - výzva na zaplatenie záväzku zo dňa 24.4.2014, ktorou bol žalovaný upozornený na omeškanie so splácaním a bol poučený o možnosti predčasnej splatnosti úveru. Listom z 3.6.2014 žalobca vyhlásil úver za predčasne splatný a vyčíslil svoje nároky.
7. Napriek tomu, že v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere dňa 22.6.2012, ustanovenie § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. neobsahovalo sankciu bezúročnosti úveru pre porušenie povinnosti dodávateľa skúmať bonitu klienta, mal súd za to, že k takému záveru možno dospieť aj aplikáciou § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka - Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
8. Cieľom § 7 ako aj § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. je, že veriteľ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii.
9. Súd prvej inštancie bol presvedčený, že v prípade, ktorý nastal a v ktorom žalobca či už úmyselne alebo z nedbanlivosti konaním hrubo odporujúcim odbornej starostlivosti zvýšil zadĺženosť žalovaného, je konaním hrubo odporujúcim dobrým mravom, aby žalobcovi patrila odmena vo forme úrokov. Zo strany žalobcu neskúmaním bonity (neboli súdu zaslané žiadne doklady) išlo o hazardovanie s finančnými prostriedkami. Súd teda dospel k záveru, že žalovaný je povinný z prejednávaného úverového vzťahu vrátiť iba istinu a nie aj úroky a poplatky. Neskúmanie bonity je zároveň dôvodom pre nemožnosť predčasného zosplatnenia úveru.
10. Zo záverov súdu o tom, že k platnému predčasnému zosplatneniu úveru nedošlo a žalovaný nie je povinný platiť úroky vyplýva, že súd mohol žalobcovi priznať iba splátky istiny splatné ku dňu jeho rozhodovania. Ku dňu rozhodovania súdu boli splatné už všetky splátky. Žalovanému bola poskytnutá istina vo výške 10000 € a tento doteraz vrátil sumu 4494,17 €. Dlžná a zároveň priznaná istina tak predstavuje výšku 5505,83 €.
11. Žalobca požadoval zaplatenie úrokov z omeškania v kapitalizovanej výške 129,39 eur do 30.9.2016. Žalobca však súdu nezaslal rozpis všetkých splátok na istinu, úroky a poplatky, preto súd nemal podklady na výpočet úrokov z omeškania. Súd tak priznal úrok z omeškania až odo dňa nasledujúceho po konečnej splatnosti úveru, teda odo dňa 23.06.2017 zo sumy istiny vtedy dlžnej, ktorá sa znižovala postupným splácaním. Výška úrokovej sadzby je 1,00%, keďže žalobca požadoval menej ako mu zákon umožňuje.
12. Zaplatenie dlžnej sumy v splátkach súd žalovanému povolil v ňom požadovanej výške 100 € vychádzajúc z ním uvedenej finančnej situácie.
13. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP.
14. Proti rozsudku, a to proti zamietavému výroku a výroku o trovách konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.
15. Namietal, že súd nijako nezdôvodnil, prečo v danom prípade by súdom tvrdené údajné nezisťovanie resp. nedostatočné zisťovanie schopnosti žalovaného splácať úver zo Zmluvy, by bolo až také závažné, aby bol na mieste postup podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko v rámci spravodlivého súdneho konania nemožno bez ďalšieho automaticky vyhlasovať spotrebiteľské úvery za bezúročné a bez poplatkov aplikáciou § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaný vôbec v konaní netvrdil, že by v čase uzatvárania Zmluvy nebol schopný úver zo Zmluvy splácať, ani to v konaní nebolo zistené. Žalobca konštatuje, že overoval bonitu klienta dopytom do Sociálnej poisťovne aj do iných registrov, hoci fyzicky nemá o tom žiaden doklad v spise. Jedným z takýchto registrov je napr. aj Spoločný register bankových informácií. Napriek tomu, že tvrdenia žalobcu o nahliadaní do registrov neboli v konaní sporné a žalovaný ich nepoprel, súd prvej inštancie ich v rozpore s ust. § 151 ods. 1 CSP nepovažoval za nesporné. Žalovaný v konaní nepopieral tvrdenia žalobcu o preverovaní jeho bonity. Žalovaný počas celého konania zároveň vôbec netvrdil, že by bol v čase poskytovania úveru zo Zmluvy v tiesni alebo že by v čase poskytovania úveru zo Zmluvy nebol objektívne schopný splácať úver v zmysle Zmluvy. Súd si mohol vyžiadať potvrdenie od prevádzkovateľa SRBI, čo však neurobil. Ak by súd takéto dokazovanie vykonal, žalobca má za to, že by si potvrdil pravdivosť tvrdení žalobcu o tom, že žalovaný bol v čase uzatvárania Zmluvy jednoznačne schopný splácať úver zo Zmluvy. Dodáva, že aktuálne účinné znenie ZSÚ obsahuje povinnosť veriteľa preukázať, že konal s odbornou starostlivosťou, avšak ZSÚ v znení účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy takéto presunutie dôkazného bremena na veriteľa nestanovoval. Súd prvej inštancie postavil svoje rozhodnutie na súdnych rozhodnutiach odvolacieho súdu, ktoré sa týkali skutkovo odlišných prípadov a kde veritelia vôbec neskúmali schopnosť spotrebiteľa splácať úver a kde výška mesačných splátok úverov výrazne prevyšovala príjmy spotrebiteľa. V tomto spore však naopak nebolo vôbec preukázané, ani inak zistené porušenie povinnosti žalobcu posudzovať schopnosť žalovaného splácať úver zo Zmluvy (dôkazné bremeno tu nezaťažuje žalobcu, nakoľko k presunutiu dôkazného bremena vo vzťahu k preukazovaniu splnenia/porušenia predmetnej povinnosti veriteľa došlo až neskoršou novelizáciou ZSÚ) a netvrdila to ani žiadna zo strán sporu. Žalobca splnil posudzovanie schopnosti žalovaného splácať úver podľa všetkých parametrov demonštratívne uvedených v § 7 ods. 1 ZSÚ a žalovaný neuzatváral Zmluvu v tiesni. Preto, pokiaľ ide o súdom tvrdenú bezúročnosť a bezpoplatkovosť Zmluvy, je aplikácia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka síce možná, avšak súd musí riadne odôvodniť, v čom spočíva konanie hrubo odporujúce dobrým mravom, pričom sa však musí v prvom rade vysporiadať so všetkými skutočnosťami, ktoré v konaní vyšli najavo a riadne vykonať dokazovanie v zmysle § 295 CSP. Žalobca tiež poukazuje na to, že nie je pravdou, aby si žalobca uplatňoval úroky z úrokov a považuje odôvodnenie rozsudku v bode 10. za nepreskúmateľné a nesprávne.
16. S ohľadom na uvedené žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že prizná žalobcovi ním uplatňovaný nárok aj v tej časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá, ako aj trovy konania.
17. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
18. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016 (ďalej len „CSP“), vzhľadom na včas podané odvolanie oprávnenou osobou (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
19. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu, v odvolacom konaní bol preskúmavaný výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a výrok o trovách konania, a preto výrok rozsudku, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené, výrok o čiastočnom zastavení konania, výrok o pripustení zmeny žaloby, ako aj výrok o splatnosti pohľadávky, ktoré výroky odvolaním napadnuté neboli, v odvolacom konaní preskúmavané neboli a ako také nadobudli právoplatnosť (§ 367 ods. 2 CSP).
20. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že medzi žalobcom a žalovaným došlo dňa 22.6.2012 k uzavretiu zmluvy označenej ako „ZMLUVA O OTP EXPRES ÚVERE“. Nemali
by byť pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Žalovanému bol na základe tejto zmluvy poskytnutý úver vo výške 10.000,- Eur pri úrokovej sadbe 11,11 % ročne. Úver spolu s odplatou mal byť splatený v 60 mesačných splátkach vo výške 220,38 Eur. Konečná splatnosť bola určená dňom 22.6.2017.
21. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
22. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Povinnosť podľa prvej vety sa považuje za splnenú, ak je splatenie spotrebiteľského úveru v celom rozsahu zabezpečené peňažnými prostriedkami alebo cennými papiermi; tým nie je dotknuté ustanovenie § 17 ods. 3.
23. Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.
24. Podľa čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.
25. V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14. júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.
26. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, Q. Q. P. Q. (P.-XXX/XX, E.:P.:XXXX:XXX), posudzoval dodržanie takýchto hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol stanovený zo strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v zásade celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti, upravenej v článku 8 smernice 2008/48, preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, Súdny dvor rozhodol, že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca 2014, Q. Q. P. Q., P.-XXX/XX, E.:P.:XXXX:XXX, body 52 a 53) (bod 64., 65. Rozsudku SD vo veci P.-XX/XX Home Credit Slovakia, a.s. proti J. D.).
27. Vzhľadom na vyššie uvedené nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, zákon č. 129/2010 Z.z. a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovaného náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. Žalobca bol súdom vyzvaný na predloženie dôkazov, žiadne dôkazy však súdu vo vzťahu k otázke skúmania bonity žalovaného nepredložil. Až v odvolacom konaní žalobca uviedol, že vykonal dopyt na Sociálnu poisťovňu. Dôkaz o tejto skutočnosti nepredložil. Aj za stavu, že žalobca by skúmal príjem žalovaného pred vstupom do zmluvného vzťahu, uvedené nemožno samo o sebe považovať za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. Bez toho, aby žalobca skúmal aj iné aspekty, napr. zadlženosť, počet vyživovacích povinností, mesačné výdavky žalovaného a pod., nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovaného, potrebnej pre posúdenie schopnosti žalovaného splácať dlh zo zmluvy. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta.
28. Odvolací sú sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi vyslovenými Krajským súdom v Prešove v rozhodnutí sp.zn. XP. (na ktoré napokon poukázal aj samotný súd prvej inštancie) v zmysle ktorých, cit.: „dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Odvolací súd uvádza, že v tomto smere § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. vôbec nepôsobí odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať ustanovenie generálneho zákona - Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri tak závažnom porušení povinnosti veriteľa na finančnom trhu. Poskytovanie úverov a pôžičiek je veľmi vážnym predmetom podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto nejde o odplatu platenú v hotovosti, ale o odloženú platbu bez toho, aby bolo zrejmé, čo postretne dlžníka po uzavretí zmluvy. Ak je takáto agenda obzvlášť sledovaná z dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom musia existovať prísne nároky na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť bonitu spotrebiteľa, keďže na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa z pohľadu jeho osobných majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Ak Súdny dvor uznal ako odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom trhu pre porušenie konať s odbornou starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho súdu úplne eurokonformné aplikovať § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa považovať za odporujúce morálke.“
29. Za daného stavu odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a o neplatnosti predčasného zosplatnenia úveru, je správny.
30. Správnemu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.
31. Za tohto stavu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
32. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu 100 %.
33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca, alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd, f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).
Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).
Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou, alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 1, 2 CSP).
Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).