Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

VK-3C/203/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Veľký Krtíš sudkyňou JUDr. Martou Kamenskou v spore žalobcu Z. Š., N.. XX. XX. XXXX, C. A. N. XXX/XX, XXX XX M., zastúpeného JUDr. Radkom Petruňom, advokátom, Advokátska kancelária ABELOVSKÝ - PETRUŇO, so sídlom Tehelná 189, 960 01 Zvolen, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody vo výške 2.000,- Eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.000,- Eur, do 10 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

odôvodnenie:

1. Podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu vo výške 2.000,- Eur a nahradiť mu trovy konania, všetko z titulu náhrady nemajetkovej ujmy. V žalobe uviedol, že Uznesením povereného príslušníka Obvodného oddelenia PZ Vinica zo dňa 21. 03. 2011 ČVS: ORP-214/VI-VK-2011 bolo proti nemu vznesené obvinenie pre prečin porušovanie ochrany rastlín a živočíchov podľa § 305 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažnosť, ktorú Okresná prokuratúra Veľký Krtíš Uznesením zo dňa 05. 05. 2011 sp. zn. Pv 150/11 ako nedôvodnú zamietla. Dňa 17. 06. 2011 podal návrh na zastavenie trestného stíhania, k zastaveniu trestného stíhania nedošlo. Na Okresný súd Veľký Krtíš podal prokuratúr Okresnej prokuratúry Veľký Krtíš na neho obžalobu. Okresný súd ho rozsudkom zo dňa 07. 06. 2012 č. k. 9T/133/2011-225 spod obžaloby oslobodil podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku. Proti rozsudku okresného súdu podal prokurátor odvolanie. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 25. 10. 2012 sp. zn. 2To/113/2012 odvolanie okresného prokurátora zamietol s odôvodnením, že nie je dôvodné. Zdôraznil že je slušný človek, vedie bezúhonný život, žije v malej obci, kde o jeho trestnom stíhaní mali vedomosť všetci obyvatelia obce, pretože prípravné konanie sa viedlo na OO PZ vo Vinici, kde policajti vykonávali ohliadku jeho osoby a kontrolu verejne na ulici, čo bolo témou rozhovorov obyvateľov obce. Keďže pracuje ako živnostník, toto značne znižovalo jeho morálny ale aj profesionálny kredit. Nezákonné trestné stíhanie malo negatívny vplyv na jeho psychické a fyzické zdravie, pretože bol dlhú dobu vystavený stresom, neistote, frustrácii a sústavnému sa podrobovaniu procesných úkonov najskôr ako podozrivý, potom obvinený, obžalovaný a dokonca ako odsúdený, hoci sa trestného činu nedopustil. Neustále musel dokazovať svoju nevinu. Jeho život sprevádzali pocity bezmocnosti a beznádeje, stále bol nervózny, vystresovaný, podráždený. Jeho rodičia znášali prebiehajúce trestné stíhanie veľmi ťažko, čo malo nepriaznivý vplyv na ich zdravie a naviac otec sa musel zúčastňovať procesných úkonov ako svedok. Rovnako jeho priateľka prežívala ťažko celé obdobie trestného stíhania, hoci mu verila, fakt že jej priateľa trestne stíhajú, bol pre ňu nepríjemný, stresujúci a najmä zahanbujúci a ich vzťah sprevádzali hádky, narušenie dôvery a citové odcudzenie. Z dôvodu, že bol dokonca obžalovaný, okolie

vo vzťahu k jeho nevine bolo čím ďalej nedôverčivejšie a pochybovačnejšie, keďže viera v správnosť postupu polície a súdu je vždy pevnejšia ako viera v nevinu jednotlivca. Z týchto dôvodov má za to, že bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv a vznikol mu nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia jeho práv pre zadosťučinenie nestačí. Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zo dňa 17. 12. 2017, požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vo výške 2.000,- Eur. Žalovaný mu podaním zo dňa 08. 01. 2015 oznámil, že jeho žiadosť odmieta ako nedôvodnú.

2. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca označil ako dôkazy: Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z 17. 12. 2014, Podací hárok č. EPH 003685289, Vybavenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z 08. 01. 2015, Čestné vyhlásenie P. Š., N.. XX. XX. XXXX a Ľ. Š., N.. XX. XX. XXXX z 04. 11. 2015 č. l. 92-94, Rozhodnutie Ústavného súdu 2Us/163/2013, ktoré dôkazy súdu aj predložil.

3. Na pojednávaní sa žalobca pridržiaval podanej písomnej žaloby a ďalej uviedol, že v čase jeho nezákonného trestného stíhania, ktoré prebiehalo od 21. 03. 2011 do 25. 10. 2012 mu bola spôsobená nemajetková ujma, za ktorú požaduje iba sumu 2.000,- Eur, hoci mu štát nezákonným zásahom pokazil 2x vianočné sviatky, tak v roku 2010, keď ho policajti začali riešiť 23. 12. 2010 a aj v roku 2011, pretože 06. 12. 2011 bola podaná na neho obžaloba na súd. Potvrdil, že naposledy mal uzavretú zmluvu s Lesmi SR 07. 01. 2011 a obvinenie bolo vznesené v Marci 2011, a už žiadnu ďalšiu zmluvu s ním neuzatvorili, pričom táto zmluva bola uzatvorená iba na dobu jedného roka. K námietke žalovaného, že lustrácia v registri trestov jednoznačne potvrdila, že v čase tohto trestného stíhania neprebiehalo voči nemu žiadne iné trestné stíhanie. Ďalej zdôraznil, že trestné stíhanie bolo pre neho psychická záťaž, ktorá sa prejavovala tak v súkromnom živote a závažne ho zasiahla. Bývali s priateľkou u jej rodičov, ktorí mu síce verili, že trestný čin nespáchal, ale bola to pre neho nepríjemná situácia. Dlhé hodiny sa s priateľkou, ktorá mu tiež verila, o tom rozprávali, ale zhoršil sa ich vzájomný vzťah, bola medzi nami napätá situácia, pretože bol často nervózny, nevedel to spracovať a najmä nevedel spávať, preto bol neustále unavený a podráždený. Negatívne to zasiahlo aj oblasť jeho podnikania, pretože spolupracuje s viacerými lesníkmi a boli aj takí, ktorí bez pozdravu sa spýtali, prečo bol nútený kradnúť drevo. Keď im vysvetlil, že nič neukradol, že mal povolenie, tak sa čudovali, prečo je trestne stíhaný. Na Lesnej správe Plášťovce, pre ktorú pracoval, každý o tom rozprával, a nemohol každému lesníkovi vysvetľovať, že ako to v skutočnosti je. Od tej doby ho ani nepustia na pracovisko pre povodie Hrona, nedávajú mu ani žiadnu prácu, čo predtým bolo časté. Daná situácia veľmi nepriaznivo zasiahla jeho rodičov, mamička veľa plakala, nevedela pochopiť, prečo ho obvinili, keď nič nespravil, prečo ho bezdôvodne obžalovali. Nakoniec pravda vyšla najavo, že policajti klamali a nie on, ale tí istí policajti, ktorý ho predvolávali a vozili na vypočúvanie, robili mu odtlačky prstov, ktorí klamali, sú ešte stále na svojich miestach. Ďalej uviedol, že všetko je iné, keď to človek prežije na svojej koži, že za jeho chrbtom si ľudia šepkajú, aké to je ponižujúce. V obci, kde žije, ľudia doteraz to majú vo vedomí a nielen vo Vinici, ale aj v obci Dolinke, kde zhabali drevo ako kradnuté. Taktiež rodičia priateľky pracujú na Obecnom úrade vo Vinici a bolo im veľmi nepríjemné, keď sa ich každý vypytoval, čo to bolo. Ľudia mali pochybnosti, či má pravdu on, verili skôr policajtom o ktorých si mysleli, že majú pravdu, pretože ich poslaním je slúžiť a chrániť a nie bezdôvodne niekoho obžalovať. Tvrdil tiež, že trestné stíhanie malo negatívny vplyv aj na jeho zdravotný stav, pretože trpel nespavosťou a často trpí nespavosťou až doteraz. Stáva sa mu, že nemôže v noci spať aj teraz, alebo sa zobudí nad ránom a už nezaspí. Nevyhľadal lekársku pomoc, pretože nemal chuť ešte aj lekárovi všetko vysvetľovať.

4. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že navrhuje žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, alebo nesprávnym úradným postupom nie je právom absolútnym v zmysle Ústavy. Podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie ustanovené v Zákone č. 514/2003 Z. z. Možno ho uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Pokiaľ ide o definovanie a ustálenie pojmu nezákonné rozhodnutie extenzívnym a teleologickým výkladom právnej normy, založenej na analógii dospeli súdy k záveru, že v prípade, ak došlo k zastaveniu trestného stíhania obvineného alebo k oslobodeniu spod obžaloby prokurátora, považuje sa uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné a na tom základe spôsobilé byť právnym titulom pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003 Z. z.. Vo vzťahu k označenému právnemu názoru, ktorý vyjadril aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn.

4MCdo/15/2009 je nutné konštatovať, že v právnom štáte žiadne rozhodnutie sa nemôže postaviť nad zákon a každé rozhodnutie musí mať v zákone svoj podklad. Ani sudcovská tvorba práva nemôže zasahovať do zákona a výkladom, ktorý je v priamom rozpore so znením zákona a takéto rozhodnutia súdu je nutné označiť za arbitrárne. Zákon č. 514/2003 Z. z. vymedzuje striktne a jednoznačne aké rozhodnutie možno považovať za nezákonné, je to iba také, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Paušálne zaväzovanie štátu na náhradu škody len preto, že nedošlo k odsúdeniu obžalovaného a len preto, že objektívna zodpovednosť štátu je súdmi vykladaná nad rámec zákona, je v rozpore s podstatou a účelom citovaného zákona. Je nutné poukázať aj na tú skutočnosť, že žalobca opomenul uviesť ustanovenia zákona, ktoré mali byť rozhodnutím o vznesení obvinenia porušené. Takéto závery nie sú obsahom ani len odsudzujúceho rozsudku. K nastolenej právnej otázke poukázal na rozhodnutia súdov, ktoré ju riešili rozdielne, a to tak, že nie je možné automaticky každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré vyústilo do právoplatného odsudzujúceho rozsudku pokladať za nezákonné rozhodnutie. To, či v okamihu vznesenia obvinenia boli splnené podmienky na vznesenie obvinenia, nie je možné posudzovať len s ohľadom na výsledok trestného konania. Poukázal tiež na Rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/21/2007, 1Cdo/64/2008. Nález druhého senátu Ústavného súdu SR 163/2013-50, Nález tretieho senátu Ústavného súdu ČR 165/2002, ako aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Vavrekov proti ČR. Zdôraznil, že je nutné trvať na tom, že v trestnej veci, od ktorej žalobca odvodzuje svoj nárok, nešlo o svojvoľný postup orgánov činných v trestnom konaní, ale o jediný a možný a zákonný postup. Vznesenie obvinenia bolo jediné rozhodnutie, ktoré mohol policajt v právnom štáte učiniť. Kým zákonným predpokladom pre vznik a vznesenie obvinenia konkrétnej osobe je dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba podľa § 206 Trestného poriadku, pre prijatie rozhodnutia o vine musí byť vina obžalovaného preukázaná bez akejkoľvek pochybnosti. Opačný výklad by mohol byť popretím mimo iného aj zásady prezumpcie neviny. V uvedenej veci bol v priestupkovom konaní žalobca usvedčovaný, no v trestnom konaní svedkovia nevypovedali, a preto ho trestný súd spod obžaloby oslobodil aplikujúc zásadu in dubio pro reo. V konaní nebolo preukázané porušenie základných zásad trestného konania, ktoré sú vyjadrené v § 2 Trestného poriadku. Išlo o štandardný postup orgánov činných v trestnom konaní v medziach zákona. Konštatoval, že súd prijal obžalobu prokurátora na ďalšie konanie, po jej preskúmaní vytýčil termín hlavného pojednávania, v prípade identifikácie nejakého nezákonného rozhodnutia mal trestný súd možnosť zastaviť trestné stíhanie, prípadne obžalobu odmietnuť. Preto namietal i zodpovedný subjekt Generálnej prokuratúry, a tak aj svoju pasívnu vecnú legitimáciu. Zo strany žalobcu nie sú dané žiadne zákonné predpoklady na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože nie je dané žiadne nezákonné rozhodnutie, ani nesprávny úradný postup, ani vznik škody a ani kauzálny nexus.

5. Žalovaný predložil súdu ako dôkazy: Zmluvu o dodaní služieb č. C. X/XXXX/XX/XX z 07.01.2011 a Lustráciu GP SR z 01. 08. 2018.

6. Svedkyňa R. K., družka žalobcu, na pojednávaní uviedla, že počas trestného stíhania žalobcu sa so žalobcom citovo odcudzili, veľa sa hádali. V dedine sa stále ľudia vypytovali, či je pravda to, čo urobil. Ona verila, že to neurobil, ale majú v obci jednu predajňu na súčiastky kde ani nemohla chodiť, pretože sa jej stále ľudia vypytovali, že čo a ako, či je to pravda, či to Z. urobil, ale hlavne že sa všetko na dobré obrátilo. Ďalej uviedla, že väčšina mladých v tom čase chodila na zábavy, ale žalobca nechcel, radšej sedeli doma. Tiež mal zdravotné problémy, nemal chuť do jedla, kašlal, nevedel či má niečo s pľúcami. Rodiča žalobcu to tiež veľmi ťažko znášali, ale aj ona. Doma sa správal tak, že niekedy bol nervózny, niekedy mal dobrú náladu, najmä keď prišlo niečo zo súdu nemal dobrú náladu, bol nervózny. Myslela si, že je to koniec ich vzťahu, ale hlavne že si to vždy vedeli vysvetliť. V súčasnej dobe žijú spolu, v roku 2016 sa im narodila dcérka, s ktorou je na materskej dovolenke.

6. Súd vykonal navrhnuté dôkazy a pripojil si aj spisy Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 10C/272/2014 a trestný spis obžalovaného Z. Š.T. sp. zn. 9T/133/2011.

7. Vykonaným dokazovaním, mal súd preukázané, že Uznesením povereného príslušníka Obvodného oddelenia PZ Vinica zo dňa 21. 03. 2011 ČVS: ORP-214/VI-VK-2011 bolo proti žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin porušovanie ochrany rastlín a živočíchov podľa § 305 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca sťažnosť. Okresná prokuratúra Veľký Krtíš Uznesením zo dňa 05. 05. 2011 sp. zn. Pv 150/11 sťažnosť ako nedôvodnú zamietla. Dňa 17. 06. 2011 podal žalobca návrh na zastavenie trestného stíhania, k zastaveniu trestného stíhania nedošlo. Okresná

prokuratúra Veľký Krtíš podala na žalobcu dňa 06. 12. 2011 obžalobu na tunajší súd. Okresný súd Veľký Krtíš rozsudkom zo dňa 07. 06. 2012 č. k. 9T/133/2011-225 žalobcu spod obžaloby oslobodil podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal Okresný prokurátor vo Veľkom Krtíši odvolanie. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 25. 10. 2012 sp. zn. 2To/113/2012 odvolanie okresného prokurátora zamietol s odôvodnením, že odvolanie okresného prokurátora nie je dôvodné. Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zo dňa 17. 12. 2017, požiadal žalobca žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žiadosť bola žalovanému doručená dňa 22. 12. 2014. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky podaním zo dňa 08. 01. 2015 oznámila žalobcovi, že jeho žiadosť odmieta ako nedôvodnú s prihliadnutím na to, že označené uznesenie o zamietnutí sťažnosti voči uzneseniu o vznesení obvinenia prokurátora, ktoré označil ako nezákonné rozhodnutie, nebolo zrušené ani zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom a za nezákonné ho nemožno teda považovať ani v zmysle ustálenej judikatúry, preto nie sú splnené zákonom stanovené podmienky na priznanie nároku na nemajetkovú ujmu. Uznesenie prokurátora o zamietnutí sťažnosti nemožno považovať za titul na náhradu škody, pretože sa jedná o procesné rozhodnutie o opravnom prostriedku a ani doterajšia súdna prax neoznačuje za nezákonné rozhodnutie uznesenie prokurátora o zamietnutí sťažnosti obvineného. Z čestného vyhlásenia rodičov žalobcu P. Š. a Ľ. Š. zo dňa 04. 11. 2015 okrem iného vyplývam, že žalobca počas trvania trestného konania, ktoré trvalo takmer rok a pol, vždy tvrdil, že je nevinný. Mal pocit, že sú policajti voči nemu zaujatí, pretože mu neverili, hoci mal všetky potrebné povolenia a potvrdenia. Bolo to pre žalobcu stresujúce obdobie, takmer dva roky sa cítili celá rodina bezradní, pretože o ich synovi hovorili že je zlodej, žalobca bol smutný, trápil sa a oni ako rodičia boli bezradní, pretože svojmu synovi nevedeli pomôcť. Len verili že pravda vyjde najavo, čo sa aj stalo. Žalobca prežíval zlé obdobie v súkromnej, rodinnej a pracovnej oblasti. Z predloženej Zmluvy o dodaní služby č. T 3/2011/04/04 vyplýva, že ju žalobca uzatvoril s Lesmi SR š.p. dňa 07. 01. 2011, a to na dobu určitú na rok 2011.

8. Podľa ustanovenia § 1 písm. a/ Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.), tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

9. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a/ Zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

10. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f/ Zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.

11. Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

12. Podľa ustanovenia § 6 ods. 1, 2 Zákona č. 514/2003 Z. z., k tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

13. Podľa ustanovenia § 15 ods. 1, 4 Zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia

nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

14. Podľa ustanovenia § 17 ods. 1, 2, 3 Zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

15. Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z citovaného ustanovenia zákona. V súvislosti s námietkou žalovaného, že v tomto spore Generálna prokuratúra Slovenskej republiky nie je orgánom príslušným konať v mene štátu, súd poukazuje na podrobné zdôvodnenie v Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31. 08. 2017, sp. zn. 12Co/494/2015, ako súdu druhej inštancie, ktorým potvrdil Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 22. 04. 201 5sp. zn. 10C/272/2014, ktorým bol žalobcovi priznaný nárok na náhradu škody podľa ustanovenia § 18 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z., a to náhradu vynaložených trov konania (náklady spojené s obhajobou), ktoré mu vznikli v presne špecifikovanom trestnom konaní. Z odsekov 10.1 a 10.2 odôvodnenia uvedeného rozsudku odvolacieho súdu vyplýva: „že z judikatúry (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. marca 2011, sp. zn. 3 Cdo 194/2010) vyplýva, že „na úseku trestného konania, ktorý začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšený podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ Policajného zboru, ako aj prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ako aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom - ktorom prípade orgánom konajúcim v mene štátu, je rozhodujúce, na ktorý z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody; ak žiadosť bola podaná na oboch uvedených orgánoch, je príslušným ten z nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý“ (§ 4 ods. 1 písm. m/ zák. č. 514/2003 Z. z.). V prejednávanom spore je nesporné, že žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky a teda z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že tento orgán sa stal orgánom verejnej moci konajúcim v tomto spore za štát.“ Okresný súd sa preto už touto námietkou žalovaného nezaoberal ani ju osobitne nezdôvodňuje, pretože právny názor odvolacieho súdu sa týka aj tohto sporu, v ktorom sa žalobca domáha nemajetkovej ujmy v peniazoch na základe toho istého nezákonného rozhodnutia a žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podal na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, ktorá sa tak stala orgánom verejnej moci konajúcim za štát v tomto spore.

16. K ďalšej námietke žalovaného, že v danom prípade uznesenie o vznesení obvinenia nebolo v čase jeho vydania nezákonné, ale bolo vydané v súlade s platnou právnou úpravou a v čase jeho vydania boli splnené všetky zákonné predpoklady, nebolo zrušené pre nezákonnosť a preto ho nemožno považovať za nezákonné, tiež vyslovil súd druhej inštancie právny názor v svojom rozsudku zo dňa 31.08.2017, sp. zn. 12Co/494/2015 v odseku 11.1 a 11.2, kde poukázal na to, že „i keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 prvá veta zák. č. 514/2003 Z. z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (bližšie viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009). Zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z.. Ide o tzv. absolútnu objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Podstata tohto nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri

začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. (Viď napr. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 194/2010 z 30. marca 2011). Pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania, zastavenie trestného stíhania, ale i oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.). Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania alebo rozhodnutia o oslobodení spod obžaloby sa trestné stíhanie končí a zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Za ústavne konformný treba považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania, zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania pre nezákonnosť. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, alebo v prípade ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby, treba hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v jej čl. 1 ods. 1, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. (Podrobnejšie - viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 MCdo 15/2009 zo dňa 1. novembra 2010).“ Vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu a doterajšiu judikatúru, podľa ktorej oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania pre nezákonnosť, preto súd ani túto námietku žalovaného nepovažoval za dôvodnú a bližšie ju už nezdôvodňuje.

17. V danom spore sa žalobca podanou žalobou domáhal náhrady škody, a to nemajetkovej ujmy v peniazoch, spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím, a to Uznesením o vznesení obvinenia pre prečin porušovanie ochrany rastlín a živočíchov podľa § 305 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona. Podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody na súde je predbežné prerokovanie nároku s ústredným orgánom, v danom prípade s Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky. Žalobca preukázal, že pred tým, ako podal žalobu na súd, podal dňa 22. 12. 2014 žiadosť o predbežné prerokovanie svojho nároku žalovanému v celkovej výške uplatnenej žalobou 2.000,- Eur. Preto mal súd za to, že žalobca splnil povinnosť ustanovenú zákonom o predbežnom prerokovaní svojho nároku na náhradu škodu. Žalovaný nárok žalobcu neuznal a podaním zo dňa 08. 01. 2015 písomnú žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody odmietol ako nedôvodnú a nárok žalobcu neuspokojil. Z tohto dôvodu sa žalobca uspokojenia svojho nároku domáha na súde

18. Pri rozhodovaní o priznaní nemajetkovej ujmy súd vychádzal zo zásad uvedených v ustanovení § 17 Zákona č. 514/2003 Z. z. a prihliadal tak na osobu žalobcu ako poškodeného, jeho doterajší život, prostredie, v ktorom žil a pracoval, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom a spoločenskom uplatnení. Vykonaným dokazovaním, a to najmä výsluchom žalobcu, svedkyne R. K., družky žalobcu, čestným prehlásením rodičov žalobcu mal súd preukázané, že obdobie trestného stíhania prežíval žalobca nepriaznivo a stresujúco, trpel nespavosťou, hoci nevyhľadal lekársku pomoc. Ale z odbornej literatúry je známe, že prebiehajúce trestné stíhanie, dokonca nezákonné, je stres pre organizmus. Prejavmi stresu sú podráždenosť, nervozita, nesústredenosť, nespavosť, neschopnosť zadeliť si úlohy, prípadne útlm až ľahostajnosť, keď už organizmus nedokáže reagovať a brániť sa negatívnym podnetom. Preto súd uveril žalobcovi, že sa mu zhoršil zdravotný stav. Okrem toho žalobca, pracoval ako živnostník s drevom a trestné stíhanie spôsobilo komplikovanú situáciu tak v spoločnosti ako aj v jeho pracovnej oblasti, znižovalo jeho morálny ale aj profesionálny kredit. Je toho dôkazom aj tá skutočnosť, že Lesy SR, š. p., už so žalobcom od roku 2011 žiadnu zmluvu neuzavreli, čo nesporne vyplýva z Centrálneho registra zmlúv, a potvrdil to aj žalovaný, keď predložil súdu Zmluvu o dodaní služby č. T 3/2011/04/04 zo dňa 07. 01. 2011, ktorá bola uzavretá pred tým, ako bolo Uznesením Obvodného oddelenia PZ Vinica zo dňa 21. 03. 2011 začaté proti žalobcovi trestné stíhanie. Z Odpisu registra trestov z 20. 05. 2011, založeného v pripojenom trestnom spise tunajšieho súdu sp. zn. 9T/133/2011 vyplýva, že žalobca nemá záznam v Registri trestov GP SR. Je preto nesporné, že žalobca v čase trestného stíhania bol slušný človek, ktorý viedol bezúhonný život. Žil v malej obci Vinica, kde sa celá obec pozná a každý obyvateľ obce vie o všetkom, s prihliadnutím aj na to, že sa prípravné konanie viedlo na Obvodnom oddelení PZ vo Vinici.

Keďže žalobca pracuje ako živnostník, podozrenie z trestnej činnosti značne znižovalo jeho morálny ale aj profesionálny kredit.

19. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na spôsobenú ujmu, a preto u žalobcu mal za splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže trestné stíhanie vážnym spôsobom a dlhodobo, viac ako jeden a pol roka pôsobilo negatívne na kvalitu života žalobcu v jeho súkromnom, pracovnom a spoločenskom uplatnení. Výšku nemajetkovej ujmy súd priznal žalobcovi aj s prihliadnutím na tú skutočnosť, že hoci negatívne pôsobenie trestného stíhania u žalobcu trvalo dlhšiu dobu, avšak postupne došlo, hlavne po právoplatnom skončení trestného stíhania, k zmierneniu prejavov tohto negatívneho pôsobenia. V súčasnej dobe sa kvalita súkromného života žalobcu stabilizovala, žalobcovi sa v roku 2016 narodila zo vzťahu s priateľkou R. K. dcéra, s ktorou je táto na materskej dovolenke. Žalobca naďalej podniká a jeho spoločenský život sa postupne zlepšuje. Preto potom súd žalobu žalobcu považoval za dôvodnú a v celom rozsahu jej vyhovel. Na žiadosť žalovaného, ktorý z dôvodu administratívnej náročnosti pri plnení, uloženom v rozsudku, požiadal súd o určenie lehoty na plnenie 30 dní, súd určil lehotu na plnenie podľa § 232 ods. 3 v trvaní 10 dní, ktorú považoval za primeranú, aj s prihliadnutím na osobu žalovaného, ktorým je Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky.

20. O náhrade trov konania strán súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, na základe zásady úspechu. Žalobca mal v spore plný úspech, preto mu súd priznal proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník, so zreteľom na ustanovenie § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie. Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na Okresnom súde Veľký Krtíš písomne v 5 vyhotoveniach a rozhoduje o ňom Krajský súd v Banskej Bystrici.

V odvolaní sa uvedú všeobecné náležitosti podania (§ 127 , najmä ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka a podpis. Okrem toho sa uvedú aj osobitné náležitosti odvolania (§ 363 a to proti ktorému rozsudku smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozsudok považuje za nesprávny (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 .

Ak nebude povinnosť stanovená týmto rozsudkom dobrovoľne splnená, možno podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok.