Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

18Co/80/2018

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov senátu Mgr. Miloša Koleka a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: Intrum Slovakia, s. r. o., so sídlom Mýtna 48, Bratislava, IČO: 35 831 154, právne zast. JUDr. Ján Šoltés, advokát, so sídlom Mýtna 48, Bratislava proti žalovanému: A. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. Z. XXX, o zaplatenie 4.136,08 eura, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 11Csp/229/2017-81 zo dňa 23. 03. 2018, jednohlasne takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o trovách konania.

Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zastavil konanie o zaplatenie 350 eur istiny s prislúchajúcimi úrokmi z omeškania, uložil žalovanému povinnosť žalobcovi zaplatiť 3.630,08 eura s príslušenstvom a to v mesačných splátkach po 50 eur počnúc mesiacom apríl 2018 pod následkom straty výhody splátok pri omeškaní s plnením čo i len jednej splátky, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania a žalobcovi súd nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

2. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 2 a § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku, nakoľko žalobca bol v prevažnej časti úspešný ( v podiele 96 %, neúspešný v podiele 4 %). Napriek tejto skutočnosti súd prvej inštancie nárok na náhradu trov nepriznal žalobcovi a to použitím § 257 CSP. Za dôvody hodne osobitného zreteľa považoval nepriaznivú sociálnu situáciu žalovaného, ktorý dosahuje len minimálnu mzdu a má vyživovaciu povinnosť k dvom maloletým deťom. Napriek tejto nepriaznivej finančnej situácii pravidelne mesačne svoj dlh žalobcovi uhrádza v splátkach po 50 eur. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval za spravodlivé zohľadniť aj tento sociálny rozmer pomerov oboch strán v spore a preto žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal.

3. Proti tomuto rozsudku vo výroku o trovách konania podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania za nesprávne. Správnym právnym posúdením veci by musel žalobcovi ako úspešnej sporovej strane priznať náhradu trov konania v celom rozsahu. Žalovaný sám svojím správaním (nezaplatením dlžnej sumy napriek písomným výzvam) dal príčinu na podanie žaloby voči nemu, z uvedeného dôvodu v súlade so zásadou hospodárnosti za výsledok musí znášať následky svojho procesného úspechu v spore. Nakoľko bol voči žalovanému takmer v celom rozsahu úspešný, považuje nepriznanie náhrady trov konania za nespravodlivé, minimálne čo do náhrady trov konania za zaplatený súdny poplatok. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že prizná žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 92,46 %. Zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len ,,CSP.“), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl., bez nariadenia pojednávania (§ 385 a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

5. Podľa § 255 ods. 1 a 2 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

6. Podľa § 257 výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

7. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania úspešného žalobcu aplikoval ustanovenie § 255 ods. 2 v spojení s § 257 CSP. Súd prvej inštancie videl dôvod osobitného zreteľa v nepriaznivej sociálnej situácii žalovaného, keď prihliadol na minimálnu mzdu a vyživovaciu povinnosť žalovaného vo vzťahu k dvom deťom. Zároveň za tejto situácie považoval za relevantnú skutočnosť to, že žalovaný spláca svoj dlh voči žalobcovi formou mesačných splátok po 50 eur.

8. Odvolateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci a aplikáciu ust. § 257 vo vzťahu k trovám konania medzi nimi a žalovaným považuje za nespravodlivú.

9. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane sporu ktorej to priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Zákon však upravuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok konania a zodpovednosti za zavinenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania, a to v podobe ust. § 257 CSP.

10. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 257 preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane sporu; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.

11. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nedefinuje, ale výklad ponecháva na súdnu prax. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno však zahrnúť neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem. (pozri Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok, autorov Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., C. H. BECK 2016, str. 942).

12. Rozhodujúcim pre potreby rozhodovania o náhrade trov konania bude preto zistenie, či možno od žalobcu, ktorý má nárok na náhradu trov konania (§ 255 ods. 2 , spravodlivo žiadať, aby si náklady vzniknuté v súvislosti s predmetným konaním hradil sám.

13. Odvolací súd preskúmal odvolacie námietky a dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že v danej veci existujú dôvody osobitného zreteľa, pre ktoré by bolo spravodlivé požadovať od žalobcu, aby si trovy konania hradil sám. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že žalovaný v konaní pred sudom prvej inštancie predložil kópie výplatných pások u zamestnávateľa za obdobie 12/2017 - 02/2018 s priemernou výškou čistej mzdou 437,63 eura, čiže na úrovni minimálnej mzdy za rok 2018. Na pojednávaní súdu prvej inštancie dňa 26. 01. 2018 žalovaný objasnil svoje výdavky vo výške okolo 170 eur na dlžné splátky, ako aj na výživné pre dve maloleté deti, na každé po 30 eur. Žije s družskom pomere s matkou maloletých deti, ktorá pracuje za minimálnu mzdu. Zo spisu zároveň vyplýva, že žalovaný spláca svoj dlh voči žalobcovi po 50 eur.

14. Priznanie náhrady trov konania (96 % z uplatnených 575,98 eura) by podľa názoru odvolacieho súdu nepriaznivo zasiahlo do sociálnych a majetkových pomerov žalovaného, pričom nepriznaním trov konania žalobcovi jeho majetková situácia ako subjektu podnikajúceho na trhu poskytovania pôžičiek by nebola výrazným spôsobom dotknutá.

15. Odvolací súd zastáva názor, že v žiadnej právnej veci sa strana sporu nemôže spoliehať na to, že zmierňujúce ustanovenie § 257 sa ho nedotkne. Aplikačná prax práve nepriaznivú sociálnu situáciu strany sporu považuje za relevantnú na účely aplikácie § 257 CSP. Ani predmetnú vec nemožno vylúčiť z aplikácie uvedeného zmierňujúceho ustanovenia.

16. Uvedené skutočnosti spočívajúce v pomeroch strán sporu podľa názoru odvolacieho dôvodu sú dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania. Aplikácia ust. § 257 preto je dôvodná.

17. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania ako vecne správny (§ 387 ods.1 .

18. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaný bol úspešný, no v priebehu odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 v spojení s § 396 ods. 1 o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.

19. Rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .