Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-189-2018.pdf
PDF · 102.46 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/189/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v právnej veci žalobkyne: B. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. S. XXX, proti žalovanému: Pohotovosť s.r.o., so sídlom v Bratislave, Ul. Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o určenie neplatnosti spotrebiteľských zmlúv a vydanie bezdôvodného obohatenia, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin, č.k. 7C/40/2016-117 zo dňa 14. marca 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e vo výroku (II.) o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 196 eur spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 09.03.2018 do zaplatenia, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku (IV.) o trovách prvoinštančného konania.
Rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti p o n e c h á v a nedotknutý.
Žalobkyňa má voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom (jeho výrokom I.) okresný súd zamietol žalobu v časti o určenie, že zmluva o úvere č. 602300296 zo dňa 11.09.2013 a zmluva o úvere č. 608901695 zo dňa 23.07.2014 (obe uzavreté medzi žalobkyňou a žalovaným) je neplatná. Súčasne (výrok II.) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 196 eur spolu so špecifikovaným príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia.
2. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že dňa 11.09.2013 žalovaný ako veriteľ a žalobkyňa ako dlžníčka, uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 6022300296, na základe ktorej žalovaný žalobkyni požičal čiastku 200 eur, pričom žalovaná sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 196 eur, t.j. v súhrne mala zaplatiť sumu 396 eur. Celkové náklady boli tvorené súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavovalo 78,30 eur a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 117,70 eur. Podľa základnej časti zmluvy mala žalovaná vrátiť sumu 396 eur do 20.09.2014 na účet veriteľa špecifikovaný vo všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru, alebo v hotovosti mandatárovi. Ročná percentuálna miera nákladov predstavovala 98 %, výška priemernej RPMN platnej ku dňu podpísania zmluvy bola 49,13 % ročne. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli všeobecné podmienky poskytnutia spotrebiteľského úveru, ktoré obsahovala rubová časť zmluvy. 3. V ten istý deň zmluvné strany uzavreli aj dohodu o plnení v splátkach k vyššie uvedenej zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorá sa zmenila tak, že žalovaná, sa zaviazala veriteľovi uhradiť celkovú sumu 396 eur v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 33 eur vždy k 20. kalendárnemu dňu v mesiaci počnúc 20.10.2013. Výška RPMN tu predstavovala 309,86 % ročne (priemerná RPMN ostala
nezmenená). Ostatné ustanovenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere zostali nedotknuté a žalovaná svojím podpisom potvrdila prevzatie 12 kusov vkladových lístkov na splácanie úveru. 4. Podľa súdu prvej inštancie je obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere potrebné posudzovať v kontexte s dohodou o plnení v splátkach, uzavretou toho istého dňa, pričom mal za to, že zo strany dodávateľa išlo o nekalú obchodnú praktiku, ktorej cieľom bolo obísť ust. § 53 ods. 6 Obč. zákonníka, ktoré v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 11.09.2013 limitovalo výšku odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov tak, že táto odplata nesmie podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých prostriedkov a lehotu splatnosti. Odplata žalovaného bola tvorená jednak úrokmi, ktoré predstavovali sumu 78,30 eur v prepočte a potom aj administratívnym poplatkom v sume 117,70 eur. Je nepochybné, že tieto celkové náklady spotrebiteľa tvorené úrokom a administratívnym poplatkom, zodpovedali pojmu vymedzenému v ust. § 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách, podľa ktorého celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom, sú všetky náklady vrátane úrokov, provízií a daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj poistné a náklady spojené so zmluvou o zabezpečení záväzku spotrebiteľa podľa tohto zákona, ktorých uzavretím bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru, alebo získanie za ponúkaných podmienok. Pri požičaní sumy 200 eur, ktorú žalobkyňa mala podľa základnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere vrátiť do 20.09.2014, t.j. do roka a 9 dní od podpisu zmluvy, sa výška odplaty veriteľa spolu v sume 196 eur, teda len o 4 eur nižšia ako poskytnutá istina javí neprimerane vysoká. Je však nutné dať za pravdu žalovanému, že RPMN takto splácaného úveru vo výške 98 % skutočne v tom čase neprevyšovala dvojnásobok priemernej hodnoty RPMN (49,13 % ročne). Až neskôr došlo novelizáciou Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obč. zákonníka, k stanoveniu limitov odplaty, ktorú možno od spotrebiteľa požadovať pri poskytnutí peňažných prostriedkov a to tak, že zákonodarca v ust. § 1a ods. 1 tohto Nariadenia určil, že odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej RPMN podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere, alebo pôžičke ročne. Na účely tohto Nariadenia vlády sa obdobným úverom, alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety. Takto bola výška odplaty určená s účinnosťou od 01.09.2014. Je teda zrejmé, že zákonodarca neskôr považoval za neprípustnú výšku odplaty takú, ktorá presahovala dvojnásobok priemernej RPMN. Za predpokladu, že žalovaná mala vrátiť finančné prostriedky jednorazovo, RPMN tohto úveru nepresahovala dvojnásobok priemernej RPMN uvedenej v zmluve a platnej ku dňu podpísania zmluvy (49,13 %). Súčasne ale podľa presvedčenia okresného súdu výsledkom nekalej obchodnej praktiky dodávateľa bolo uzavretie dohody o plnení v splátkach. Podľa tejto dohody sa žalobkyňa okamžite po podpise zmluvy o spotrebiteľskom úvere zaviazala, že predmetný úver bude splácať v splátkach po 33 eur a to v období od 20.10.2013 do 20.10.2014. RPMN takto splácaného úveru už potom predstavovala 309,86 % ročne. Žalobkyňa teda „nakupovala“ finančné prostriedky od dodávateľa/žalovaného drahšie, pretože uzavretím tejto dohody žalovaný ako veriteľ, získal pre seba výhodu, že sa mu poskytnuté finančné prostriedky začali vracať skôr, mohol ich využívať k svojej ďalšej podnikateľskej činnosti popri nezmenenom administratívnom poplatku a vyčíslenom úroku napriek tomu, že žalovaná sa dohodla o plnení v splátkach, mala stále zaplatiť veriteľovi sumu 396 eur. V tomto kontexte je odplata dohodnutá v úverovej zmluve (pretože dohoda o plnení v splátkach nie je podľa presvedčenia súdu ničím iným, než dohodou, ktorou sa zmenila časť obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere) neprimeranou, keďže odplata veriteľa, ktorá tvorí celkové náklady spotrebiteľa a je vyjadrená RPMN úveru vo výške 309,86 % a podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Nemožno totiž zabúdať, že vyjadrením obvykle požadovanej odplaty na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery je v podstate vyjadrenie tejto odplaty (ktorá tvorí celkové náklady spotrebiteľa) v inštitúte priemernej hodnoty RPMN. RPMN spotrebiteľského úveru, ktorý žalovaná získala na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 11.9.2013 a zmeny tejto zmluvy, pokiaľ ide o spôsob splácania úveru dohodou o plnení v splátkach, je potom viac ako 6-násobok priemernej hodnoty RPMN za obdobné spotrebiteľské úvery poskytované v danom období (priemerná hodnota RPMN 49,13 % ročne). 5. Okresný súd zhrnul, že za ta takýchto okolností je nepochybné, že odplata, ktorú si dohodol žalovaný so žalobkyňou za poskytnutý spotrebiteľský úver, podstatne prevyšuje limity stanovené citovaným ust. § 53 ods. 6 Obč. zákonníka. Výška odplaty dodávateľa tvorená úrokom a administratívnym poplatkom je v rozpore s týmto ustanovením a preto je v zmysle ust. § 39 Obč. zákonníka dohodnutá neplatne. Podľa § 39 Obč. zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom, alebo účelom odporuje zákonu,
alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. V súvislosti s dohodnutou odplatou v zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 11.09.2013 v znení jej zmeny - dohody o plnení v splátkach, je nutné konštatovať, že vzhľadom na výšku odplaty dodávateľa, ktorá bola tvorená úrokmi a administratívnym poplatkom, bola táto náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere pre rozpor s ust. § 53 ods. 6 Obč. zákonníka dohodnutá neplatne. Súčasne však je výška odplaty tak vysoká, že pri poskytnutí minimálnej sumy 200 eur, ktorá mala byť vrátená do jedného roka a 9 dní, sa výška odplaty súčasne javí ako odporujúca dobrým mravom, resp. ako úžera. Preto z takto uzavretej zmluvy veriteľ nemá právo na dohodnutú odplatu. Aj keď samotná úroková sadzba nebola neprimerane vysoká, veriteľ kompenzoval tento „nedostatok príjmu“ administratívnym poplatkom, ktorý bol vysoký a spolu s úrokmi poskytoval žalovanému neprimeraný majetkový prospech. Súd totiž oba nároky posudzoval v ich súčte, keďže spolu tvorili odplatu veriteľa. V tomto prípade suma 196 eur tvorí odplatu, ktorá nebola platne dohodnutá, teda žalovaný prijal plnenie z neplatne dohodnutej časti zmluvy a preto ho musí žalobkyni vydať. Nestotožnil sa však s názorom žalobkyne, že neplatnou je celá úverová zmluva, preto v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.
6. Pokiaľ žalobkyňa žiadala priznať aj úrok z omeškania zo sumy 196 eur vo výške 5,5 % ročne od 8.2.2016 do zaplatenia, súd prvej inštancie zo spisu zistil, že pred podaním žaloby na súd žalobkyňa žalovaného nepožiadala o vydanie bezdôvodného obohatenia a preto za prvú kvalifikovanú výzvu žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia adresovanú žalovanému je nutné považovať žalobu, ktorá bola žalovanému doručená 7.3.2016. Žalovaný mal potom plniť nasledujúceho dňa v zmysle ust. § 563 Obč. zákonníka, teda prvého dňa potom, čo bol veriteľom o plnenie požiadaný a keďže tak neurobil, dňom 9.3.2016 sa dostal do omeškania, pričom k 9.3.2016 bola výška základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky 0,05 % ročne a preto výška úrokov z omeškania predstavuje v súlade s ust. § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. tvorí 5,05 % ročne. V časti žaloby, kde žalobkyňa požadovala úrok z omeškania zo sumy 196 eur vo vyššej sadzbe a za dlhšie obdobie omeškania preto žalobu zamietol ako nedôvodnú.
7. Rovnakými úvahami ako v prípade úverovej zmluvy, ktorá bola medzi stranami uzavretá dňa 11.09.2013, sa okresný súd spravoval aj pri úverovej zmluve zo dňa 23.07.2014. Zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 23.07.2014 bola uzavretá medzi žalobkyňou ako dlžníčkou a žalovaným ako veriteľom a veriteľ sa ňou zaviazal poskytnúť žalobkyni spotrebiteľský úver v sume 300 eur, pričom žalobkyňa sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 288 eur, t.j. zaplatiť celkovú sumu 588 eur. Celkové náklady boli tvorené súčtom úroku vo výške 23,22 % ročne z poskytnutého úveru, čo spolu predstavovalo sumu 69,66 eur a z administratívnych nákladov za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 218,34 eur. Žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť celkovú sumu 588 eur do 23.07.2015 na účet veriteľa špecifikovaný vo všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru. Tento deň bol súčasne termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Výška RPMN tohto úveru bola 96 % s tým, že žalobkyňa zobrala na vedomie, že výška priemernej hodnoty RPMN za poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania tejto zmluvy je 45,02 % ročne. Súčasťou tejto zmluvy boli všeobecné podmienky poskytnutia spotrebiteľského úveru, ktoré obsahovala rubová časť zmluvy a v ten istý deň bola medzi žalobkyňou a žalovaným uzavretá aj dohoda o plnení v splátkach, ktorú súd opätovne posúdil ako dohodu o zmene zmluvy, pokiaľ ide o spôsob splácania spotrebiteľského úveru. Touto dohodou, ktorá bola spísaná na takmer identickom tlačive, ako vyššie uvádzaná dohoda o plnení v splátkach zo dňa 11.9.2013, sa veriteľ a spotrebiteľ dohodli, že dlžník bude svoj záväzok zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 23.07.2014 splácať v pravidelných mesačných splátkach po 49 eur, pričom bolo dohodnutých 12 splátok. Splátky boli zročné vždy k 23. kalendárnemu dňu v mesiaci a to počnúc dňom 23.8.2014. Výška RPMN sa vypočítala v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a bola 300,29 % ročne. Ostatné časti dohody o plnení v splátkach boli identické ako vo vyššie uvádzanej dohode o plnení v splátkach. 8. Aj v tomto prípade dospel súd prvej inštancie k rovnakému presvedčeniu, že opísaná úverová zmluva bola uzavretá až na niektoré časti, ktoré sa týkali výšky odplaty platne, nakoľko mala dohodnuté podstatné obsahové náležitosti, ktorou bola výška poskytnutého úveru a záväzok dlžníka, teda žalobkyne splatiť poskytnutý úver spolu s dohodnutými úrokmi. Aj tu preto zamietol žalobu v časti o určenie neplatnosti dotknutej zmluvy. Nadväzne odkázal na identické dôvody, prečo považoval odplatu za poskytnutie spotrebiteľského úveru potom, čo úverová zmluva bola modifikovaná dohodou o plnení v splátkach, za neprimerane vysokú a preto aj v rozpore s ust. § 53 ods. 6 Obč. zákonníka a teda
dohodnutú neplatne. Žalobkyňa však z tejto úverovej zmluvy nežiadala vydať bezdôvodné obohatenie, nakoľko podľa potvrdenia, ktoré pripojila, zatiaľ úver nesplatila a uhradila z neho len sumu 244 eur.
9. O trovách konania súd rozhodoval okresný súd podľa ust. § 255 ods. 2 CSP. Nakoľko žiadna zo strán nebola v konaní plne úspešná, rozhodol o predmetnom procesnom nároku tak, že ho ani jednej zo strán nepriznal.
10. Proti tomuto rozhodnutiu, čo do výroku II., podal odvolanie žalovaný a domáhal sa zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci súdu na ďalšie konanie. Primárne napadnutému rozhodnutiu vytýkal nepreskúmateľnosť, keď okresný súd mal nekriticky prevziať argumentáciu žalobcu, čím mala byť žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom. 11. Následne odvolateľ argumentoval, že výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne uvedená priamo na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Nemožno teda hovoriť o absencii predmetných údajov. 12. Ďalej je v zmluve uvedené, že odplata predstavuje 196 eur, čo predstavuje RPMN vo výške 98 %, pričom spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej RPMN je 49,13 %. Na základe opísaného nie je možné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Zároveň žalobca nesie dôkazné bremeno na preukázanie, v čom spočíva nesprávne uvedenie RPMN, nakoľko RPMN neabsentuje. Odvolateľ to zdôraznil, že zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovoval maximálnu možnú prípustnú výšku odplaty, preto sa odplata za poskytnutie finančných prostriedkov riadi podľa predpisov účinných 31.05.2014, konkrétne § 53 ods. 6 OZ, v zmysle ktorého odplata nesmie prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľský úver v obdobných prípadoch. V danej spojitosti zdôraznil záver rozhodovacej praxe, v zmysle ktorej u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvádzať od výšky úrokov požadovaného bankami. Ak teda žalobca namietal výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, znáša v tomto smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financie z vlastných zdrojov. 13. Okrem toho, podľa odvolateľa slovenské právo poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale výslovne ho uvádza. Pokiaľ ide o jeho výšku v čase uzatvorenej zmluvy o úvere, dlžníkovi vyhovoval, keďže nič voči jeho výške nenamietal. Bolo na dobrovoľnom rozhodnutí dlžníka, či na dané podmienky pristúpi alebo nie. Mal tiež právo od zmluvy odstúpiť.
14. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla rozsudok potvrdiť. Zdôraznila dlhodobé a systematické ignorovanie rozhodnutí súdov Slovenskej republiky zo strany žalovaného, ktorého postup už analyzovala aj Európska únia. Nestotožnila sa s tvrdením o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, nakoľko je z neho zrejmé zistenie príslušnej nekalej praktiky.
15. V reakcii na predmetné stanovisko žalovaný len uviedol, že zotrváva na skutočnostiach, ktoré už v konaní prezentoval.
16. Napokon, v poslednom vyjadrení žalobkyňa opätovne poukázala na správnosť záverov napadnutého rozsudku.
17. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná strana sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 379 CSP (z tohto titulu nedotknutými ponechal odvolaním nenapadnutý a nezávislý výrok o zamietnutí žaloby v časti o určenie neplatnosti dotknutých zmlúv) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
18. Primárne je nevyhnutné jednoznačne odmietnuť odvolaciu námietku spočívajúcu v tvrdení o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku. Okresný súd totiž podrobne, presvedčivo a logicky (ako to vyplýva i z bodov 2 až 8 tohto odôvodnenia) vystaval právne zdôvodnenie svojho rozhodnutia, pričom púhy subjektívny nesúhlas odvolateľa s predostretými úvahami (pochopiteľne) nezakladá porušenie práva na súdnu ochranu.
19. Následne je zo strany krajského súdu - v reakcii na obsah odvolania - nevyhnutné pripomenúť principiálnu zodpovednosť odvolateľa (§ 380 CSP) za vymedzenie svojich odvolacích dôvodov. Odvolací
súd totiž nie je oprávnený preskúmať rozhodnutie z iných než odvolateľom formulovaných dôvodov, resp. nemôže konfrontovať okresný súd so závermi, ktoré (okresný súd) ani nevyslovil. V okolnostiach súdenej veci to znamená, že je bezpredmetnou odvolacia argumentácia (bod 11 tohto odôvodnenia) týkajúca sa absencie údajov o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, nakoľko takéto úvahy/závery nie sú v napadnutom rozsudku obsiahnuté. Opísané je nepochybne dôsledkom formulárového podávania opravných prostriedkov/podaní zo strany žalovaného v rámci veľkého počtu vedených súdnych konaní, kde vystupuje ako (niektorá) strana sporu.
20. Názornou ilustráciou konštatovaného šablónovitého charakteru predloženého odvolania je aj druhý odvolací dôvod, ktorý sa síce dotýka RPMN (v podobe tvrdenia, že žalobca nesie dôkazné bremeno na preukázaní, v čom je nesprávne uvedené RPMN), nekorešponduje však tým dôvodom, ktoré predstavujú právny základ rozhodnutia súdu prvej inštancie. Podstatou napadnutého rozhodnutia (hlavne body 4 a 5 tohto odôvodnenia) je totiž (náležitá) úvaha o nekalej praktike (a z toho vyplývajúcej neplatnosti) spočívajúcej v uzatvorení dvoch nadväzujúcich zmlúv tak, že v prvej je nastavená RPMN v takej výške, aby neprevyšovala dvojnásobok priemernej RPMN a následne v rámci toho istého dňa uzavretej dohody o splátkach už RPMN predstavuje 309,86 %, ktorá výška/sadzba už, mimo rámca akejkoľvek pochybnosti, enormne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľský úver v obdobných prípadoch. Inými slovami, vo vzťahu k tejto určujúcej argumentácii odvolateľ v plnej miere rezignoval na adekvátnu, resp. akúkoľvek protiargumentáciu, čo samo osebe nevyhnutne vedie k jeho procesnému neúspechu v odvolacom konaní. Nadväzne je už (pokiaľ nebo spochybnený zásadný záver okresného súdu), z opísaného hľadiska, bez právnej relevancie ďalšia polemika odvolateľa o prípadnej prípustnosti administratívneho poplatku v slovenskej legislatíve. Napokon sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil aj s úvahou o tom, že celková dohodnutá odplata tvorená súčtom úrokov a administratívneho poplatku, dosahuje výšku má povahu občiansko-právnej úžery.
21. Na základe predmetných úvah pristúpil odvolací súd k potvrdeniu napadnutého výroku o povinnosti žalovaného vydať žalobkyni špecifikované bezdôvodné obohatenie. 22. Relevantnej procesnej úprave založenej na pomerovaní miery úspechu tej-ktorej sporovej strany súčasne zodpovedá i závislý výrok o trovách prvoinštančného konania.
23. O nároku na trovy odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Odvolateľ - žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu vznikla povinnosť nahradiť protistrane odvolacie trovy v plnom rozsahu. O konečnej/konkrétnej výške týchto trov (po posúdení uplatnených trov v zmysle hľadísk uvedených v § 251 CSP) rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.
24. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Dovolanie je podľa § 420 CSP prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.