Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-190-2018.pdf
PDF · 90.95 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/190/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: R. E., nar. X.XX.XXXX, trvale bytom R. XXX, o zaplatenie 3.677,77 eura príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 11Csp/6/2018-62 zo dňa 19. apríla 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o n e c h á v a n e d o t k n u t ý vo výroku (I.) o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 3.679,50 eur spolu s príslušenstvom vrátane lehoty splatnosti.
Rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti p o t v r d z u j e .
Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom (jeho výrokom I.) okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 3.679,50 eura spolu s príslušným úrokom z omeškania v lehote do troch dní od dňa právoplatnosti rozsudku. 2.Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že strany uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 4 000 eur. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaná si prestala plniť svoje povinnosti vyplývajúce z predmetnej zmluvy, keď uhradila prvých 21 dohodnutých splátok, následne si svoju povinnosť neplnila, čím žalobkyni vzniklo právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru k 01. 12. 2017. 3.Právny vzťah strán je síce založený úverovou zmluvou, ktorá je v zmysle ustanovenia § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka tzv. absolútnym obchodom, avšak s poukazom na spotrebiteľský charakter úveru je potrebné na daný vzťah aplikovať aj príslušné normy upravujúce spotrebiteľské úvery. Na základe uvedeného okresný súd posudzoval, či uzatvorená úverová zmluva obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010 Z. z., predovšetkým tie, absenciu ktorých zákon sankcionuje v tom smere, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. S ohľadom na to, že zmluva je po obsahovej stránke úplná, žalovanej vznikla povinnosť popri splácaní úveru platiť riadne aj dojednané úroky z úveru, avšak len do dátumu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Nakoľko žalovaná žiadnym spôsobom nespochybnila uplatnený nárok, netvrdila ani nepreukázala, že by si splnila svoju povinnosť v plnom rozsahu, resp. v časti, ktorú žalobkyňa nezohľadnila v žalobe, súd žalobkyni priznal titulom nezaplatenej istiny úveru sumu 3 493,46 eur a titulom dojednaného úroku z úveru sumu 184,31 eur, ktorú bola žalovaná povinná zaplatiť do dátumu predčasnej splatnosti ako aj vyčíslené úroky z omeškania vo výške 1,73 eura, spolu 3 679,50 eur. 4.Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol. Konštatoval, že žaloba je v časti uplatneného 15,90 % ročného úroku z úveru zo sumy 3 493,46 eur od 2.12.2017 do zaplatenia nedôvodná. Zmluvný úrok
je odplata za užívanie požičanej sumy, pričom je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky, to znamená spolu s istinou. Doba splatnosti zmluvného úroku sa tak zhoduje s dobou splatnosti úveru. Obchodný zákonník rozlišuje splatnosť úrokov v závislosti od splatnosti istiny úveru, od spôsobu splatenia istiny úveru, to znamená jednorazovo alebo v splátkach. Celková suma zmluvných úrokov však musí byť zaplatená najneskôr so zaplatením poslednej splátky úveru. Úroky do vrátenia peňažných prostriedkov je dlžník povinný zaplatiť len v prípade, ak dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Na základe uvedeného zmluvné úroky prislúchali žalobkyni len do doby splatnosti dlhu. V prípade vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru nastáva stav, kedy dlžník nemá taký právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, teda nie je dôvod ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili iba za stavu oprávnenej držby prostriedkov dlžníkom. 5.Nakoľko sa žalovaná dostala do omeškania so zaplatením istiny dňa 2. 12. 2017, priznal okresný súd okrem vyčíslených úrokov z omeškania vo výške 1,73 eura žalobkyni aj 5 % ročné úroky z omeškania zo sumy 3.677,77 eur (3.493,46 eur + 184,31 eur) od 2.12.2017 do zaplatenia. 6.O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku tak, že žalobkyni priznal ich náhradu v rozsahu 90 %. Žalobkyňa si žalobou uplatnila istinu vo výške 3677,77 eura spolu s 15,9 % ročnými úrokom z úveru zo sumy 3 493,46 eura, ktoré za obdobie od 02. 12. 2017 do 19. 04. 2018 predstavujú 211,53 eura, pričom súd jej priznal sumu 3 677,77 eura. Jej úspech v konaní tak predstavuje 95 % a neúspech 5 %. Po započítaní úspechu a neúspechu žalobkyne jej tak prináleží náhrada trov v rozsahu 90 %.
7.Proti tomuto rozsudku podal odvolanie, čo do zamietajúcej časti a trov konania, žalobca a domáhal sa v napadnutom rozsahu zmeny v podobe uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi úrok vo výške 15,90% ročne z nezaplatenej istiny od 2.12.2017 do zaplatenia. S poukazom na § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 3 a § 505 Obchodného zákonníka zdôraznil, že žalobca má nárok na zaplatenie úroku od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Povinnosť platenia úrokov sa totiž spája s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov. Inými slovami, pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru, ako aj úrok z omeškania, pričom ich úprava podporná a rozhodujúce je ako sa strany dohodli v zmluve. Svojou dohodou môžu rôzne kombinovať uplatnenie dvoch inštitútov v konkrétnom prípade. V tejto spojitosti poukázal na rozhodovaciu prax súdov SR aj s dôrazom na § 506 Obchodného zákonníka, upravujúci špecifický prípad odstúpenia, ktoré odstúpenie však nespôsobuje zánik záväzku ex tunc. Naďalej preto trvá právo veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi. Zdôraznil, že úrok z úveru je v podstate cena za používanie poskytnutých peňažných prostriedkov, preto má dlžník v zásade povinnosť platiť tento úrok za skutočnú dobu ich používania t.j. až do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi, pokiaľ si strany zmluvy o úvere nedohodli niečo iné. Dodal, že Obchodný zákonník ani zákon č. 129/2010 Z. z. neupravuje povinnosť dlžníka platiť úroky popri úrokoch z omeškania, ale ani nevylučuje dohodu účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do splatenia úveru. Úroky a úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky, avšak majú odlišné funkcie, a treba ich odlišovať, pričom platí, že môžu existovať vedľa seba. Využitie práva veriteľa na zosplatnenie mení len splatnosť úveru, tj. peňazí, nie ich cenu vyjadrenú v úroku a nemôže samo o sebe veriteľovi privodiť zhoršenie jeho práv. 8.Ďalej odvolateľ poukázal na návrh zákona (neskôr prijatý pod č. 106/2014 Z.z.) z roku 20l3, ktorým sa mal meniť a dopĺňať Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 9 tak, že na konci sa mala pripojiť veta: „Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565“. Táto zmena nebola nikdy legislatívne prijatá. V zmysle dôvodovej správy vzhľadom na nejednoznačnosť výkladu a neprimerané postupy niektorých veriteľov sa jednoznačne zakotvuje, že tzv. odplatné úroky budú veriteľovi patriť len do okamihu uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru alebo pôžičky. Fakt, že tento návrh nebol prijatý, dokazuje že zákonodarca nikdy predmetný nárok veriteľa na zmluvne dohodnutý úrok po zosplatnení dlhu neobmedzil. 9.Pokiaľ ide o náhradu trov konania, súd priznal nárok na náhradu trov žalobcovi v rozsahu 90%, keď pri posudzovaní úspechu a neúspechu prihliadal nielen na úspech v konaní v časti istiny, ale aj príslušenstva. Žalobca však má za to, že súd postupoval nesprávne, ak neprihliadal iba na žalovanú istinu.
10.Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.
11.Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala neúspešná strana sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 379 CSP (z tohto titulu nedotknutým ponechal odvolaním nenapadnutý výrok o
povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 3.679,50 eur vrátane príslušenstva a lehoty splatnosti) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
12.Zásadná odvolacia námietka žalobcu nie je opodstatnená. Zosplatnením úveru, ako už zo samotného pomenovania danej právnej skutočnosti vyplýva, nastáva predčasne splatnosť úveru, dochádza teda k zmene pôvodných podmienok, za ktorých bol úver poskytnutý. Po zosplatnení úveru sa dlžník, pokiaľ v určenej lehote neuhradí dlh, dostáva do omeškania a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania. Výklad prezentovaný odvolateľom by znamenal dvojnásobné úrokové zaťaženie spotrebiteľa/dlžníka. Odvolací súd upriamuje pozornosť odvolateľa na závery rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 476/2012, týkajúceho sa skutkovo a právne obdobnej veci. Ústavný súd SR v danej veci odmietol sťažnosť smerujúcu proti záverom (identickým ako v posudzovanej veci) všeobecných súdov, v zmysle ktorých má veriteľ nárok na zaplatenie dohodnutého úroku z úveru iba „do dňa, kedy prehlásil úver za predčasne splatný s tým, že po tomto termíne žalobcovi nevzniká právo na zaplatenie dohodnutého úroku z úveru, ale iba úroku z omeškania v súlade s ust. § 369 Obchodného zákonníka“ (pozri tiež R 59/1998, z právnej vety ktorého vyplýva, že veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť už iba úroky z omeškania). 13.Pokiaľ ide o možnosť zmluvného dojednania úročenia istiny aj v čase po termíne splatnosti, uvedené je vo všeobecnosti prípustné, nakoľko to zodpovedá princípu zmluvnej voľnosti. V intenciách súdenej veci však odvolateľ v plnej miere opomenul/prehliadol určujúci/zásadný kontext spotrebiteľskej ochrany. Tým je splnenie si pozitívneho záväzku Slovenskej republiky z medzinárodnej zmluvy o fungovaní Európskej únie prispievať aktívnou ochranou (slabšieho) spotrebiteľa k vyššej kvalite života ľudí v európskom hospodárskom priestore ako jednej z hlavných politík Európskej únie. Komunitárne normy (vrátene noriem spotrebiteľského práva) sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a musia sa vykladať tak, aby boli naplnené ciele a zmysel ochrany spotrebiteľa ako spoločenskej hodnoty postavenej na roveň iných hodnôt verejného poriadku. 14.Nie je preto podstatné, či predmetná zmluva bola označená ako zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka, ale rozhodujúcim je, že sa svojím charakterom jednalo o spotrebiteľskú zmluvu. Spotrebiteľské právne vzťahy predstavujú osobitný druh právnych vzťahov, ktoré zahŕňajú zmluvy uzavreté medzi dodávateľmi a spotrebiteľmi tak podľa Občianskeho zákonníka, ako i podľa Obchodného zákonníka. Je však nepochybné, že sa nejedná o vzťahy medzi dvoma podnikateľskými subjektmi, ale o vzťahy podnikateľa (v pozícii dodávateľa) a prioritne fyzickej osoby mimo rámec výkonu jej podnikania, či povolania (v užšom význame slova). Tieto vzťahy sú svojou povahou jednoznačne vzťahmi občianskoprávnymi, z čoho následne vyplýva ochrana odporcu v celej škále spotrebiteľsko- právnej ochrany, vrátane prednostného použitia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mohli použiť normy obchodného práva. 15.Zároveň predmetná námietka nekorešponduje tým záverom (v súdnej praxi prevažujúcim) rozhodovacej činnosti súdov SR (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 12/2014 z 21.4.2015), ktoré sa napokon prejavili i v explicitnom znení Občianskeho zákonníka (§ 52 ods. 2 veta posledná OZ) a podľa ktorých má aplikácia Občianskeho zákonníka v prípade spotrebiteľského sporu prioritu. 16.Možno preto zhrnúť, že spotrebiteľský charakter opodstatňuje zvýšenú mieru protektivity zo strany súdu a vylučuje dvojité zaťaženie dlžníka. 17.Odvolateľom osobitne akcentovaná zamýšľaná/neprijatá právna úprava je len potvrdením správnosti záverov rozhodovacej praxe, ktorá práve takéto „neprimerané postupy veriteľov“ (ako to cituje sám odvolateľ) vyhodnocuje v súlade s inštitútom ochrany spotrebiteľa. Predmetná novelizácia smerovala „len“ k preneseniu týchto ustálených záverov aplikačnej činnosti súdov do textu právnej normy. 18.Z opísaných dôvodov odvolací súd pristúpil k potvrdeniu meritórneho výroku rozsudku v napadnutej časti.
19.Následne sa krajský súd nestotožnil ani s odvolacou námietkou smerujúcou voči výroku o trovách konania. Miera úspechu (vo všeobecnosti) závisí od toho, v akom rozsahu súd vyhovel nároku uplatňovanému žalobcom. V zmysle ustálenej súdnej praxe (bližšie napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Cdo 1/2004) každý neúspech žalobcu ohľadne príslušenstva nemôže byť bez ďalšieho prehliadaný. Nie je preto v rozpore s princípmi rozhodovania o nároku na náhradu trov konania, ak okresný súd pre účely procesného rozhodovania o tomto procesnom nároku zistil predbežnú výšku príslušenstva k času svojho rozhodovania a túto zohľadnil pri posúdení úspechu v konaní.
20.V prejednávanom prípade sa žalobca voči žalovanej domáhal priznania istiny spolu so zmluvným úrokom a úrokom z omeškania, pričom uplatňované príslušenstvo predstavovalo relatívne významnú, resp. určite nie nepodstatnú časť celkovo uplatneného nároku. Rozhodnutím vo veci samej súd prvej inštancie žalobcovi priznal uplatnenú istinu v celom rozsahu a úrok len v časti. S prihliadnutím (aj) na vyššie označené (a citované) rozhodnutie Najvyššieho súdu SR možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie nepredstavuje odklon od ustálenej súdnej praxe. Možno len dodať, že nikto, kto uplatnil svoje právo na súdnu ochranu a bol v tomto konaní úspešný, nemá utrpieť materiálnu ujmu z hľadiska trov konania. Uvedenému (všeobecnému) kritériu napadnutý výrok zodpovedá v celom rozsahu. Z danej tézy totiž zároveň vyplýva, že z hľadiska trov konania nikto nemôže získať materiálny prospech nerešpektujúci mieru jeho úspechu v konaní.
21. O nároku na trovy odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Odvolateľ - žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu vznikla povinnosť nahradiť protistrane odvolacie trovy v plnom rozsahu. Žalovanej však v súvislosti s predmetným odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli. Z tohto dôvodu odvolací súd súhrnným výrokom nepriznal nárok náhradu trov žiadnej zo strán sporu.
22. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Dovolanie je podľa § 420 CSP prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.