Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/308/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a členov senátu JUDr. Ladislava Duditša a JUDr. Moniky Géciovej PhD. v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom v Žiline, Hodžova 11, IČO: 31 575 951 proti žalovanému: I. O., K. XX. XX. XXXX, O. B. S., Y. XXXX/X, o zaplatenie 7.345,74 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 43C/521/2015-54 zo dňa 15. marca 2017

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch o lehote na plnenie peňažnej povinnosti a o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti v spojení s výrokom o trovách konania.

II. N e p r i z n á v a stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie" alebo „súd") rozsudkom označeným v záhlaví rozhodol v tomto znení:

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 7.626,01 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7.345,74 eur od 13.5.2016 do zaplatenia, a to všetko v pravidelných mesačných splátkach vo výške 100 eur, vždy do 25. dňa príslušného kalendárneho mesiaca, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku, a to pod stratou výhody splátok s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia. II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a. III. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu.

2. Rozsudok odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 14. 08. 2015 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 7345,74 eur ako neuhradenej istiny, úroku vo výške 270,46 eur, úrokov z omeškania vo výške 3,87 eur, poplatkov za poistenie vo výške 5,94 eur, úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny 7345,74 eur od 29. 05.2 015 do zaplatenia a úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených úrokov 270,46 eur od 29. 05. 2015 do zaplatenia a zároveň aj úroky 11,90 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 7345,74 od 29. 05. 2015 do zaplatenia, spolu s náhradou trov konania. V dôvodoch uviedol, že dňa 18. 12. 2014 uzatvoril so žalovaným úverovú zmluvu č. XXXXXX (ďalej len „zmluva“), na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 7500 eur. Poskytnutý úver a úroky sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných mesačných anuitných splátkach a celý úver aj s príslušenstvom bol žalovaný povinný splatiť do 23. 11. 2022. Po vyčerpaní poskytnutého úveru žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti, a preto bol listom zo dňa 28. 05. 2015 vyzvaný na predčasné splatenie poskytnutého úveru v lehote do 07. 06. 2015. Napriek výzve nebola pohľadávka žalobcu voči žalovanému do dňa podania žaloby uhradená. Pohľadávka žalobcu voči žalovanému ku dňu predčasného zosplatnenia (28. 05. 2015) predstavovala 7685,01 eur a pozostávala

z istiny vo výške 7345,74 eur, úrokov vo výške 270,46 eur, úrokov z omeškania vo výške 3,87 eur, poplatkov vo výške 60 eur, ktoré si žalobca touto žalobou neuplatňuje, poplatkov za poistenie vo výške 5,94 eur. Žalovaný po zosplatnení úveru do dňa podania žaloby uhradil 0 eur.

3. Na základe vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia, súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ust. § 52 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a/, b/, d/, § 4 ods. 1, § 7 ods. 1, 2, § 9 ods. 2, 6, 9, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čas uzavretia zmluvy, § 497, § 506, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), § 517 ods. 1, 2 a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.

4. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca a žalovaný uzavreli spotrebiteľskú zmluvu v zmysle ust. zákona č. 129/2010 Z.z. a uzavretá zmluva obsahovala všetky podstatné náležitosti s dôrazom na tie, ktoré by pri ich absencii spôsobovali bezúročnosť, resp. bezpoplatkovosť takto poskytnutého spotrebiteľského úveru. Rovnako mal za to, že úverová zmluva obsahovala údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov vo výške 14,53 % pre daný úver, ktorá zodpovedá výpočtu určenému v zmysle prílohy zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a súčasne bola dohodnutá ročná úroková sadzba vo výške 11,90 %, ktorá neodporuje zákonným limitom spotrebiteľského úveru poskytnutého v obdobných úveroch. Preto žaloba žalobcu je v časti o zaplatenie 7.345,74 eur, t.j. nezaplatenej istiny v plnom rozsahu dôvodná, keďže žalovaný žalobcovi v tejto časti pohľadávku neuhradil s pripočítaním aj vyčísleného úroku dohodnutého v zmluve vo výške 11,90 % p.a., t.j. sumy 270,46 eur, ako aj úrokov z omeškania dohodnutých v zmluve vo výške 5 % p.a., t.j. 3,87 eur a zároveň aj sumy poplatkov za poistenie schopnosti splácať úver vo výške 5,94 eur, ktorá vyplýva priamo zo zmluvy z bodu 1.2 (súbor poistenia typu A).

5. Súd prvej inštancie ale žalobu žalobcu uplatňovanú titulom úrokov z omeškania z vyčíslených zmluvných úrokov zamietol, nakoľko je žaloba v tejto časti nedôvodná, keďže nemožno požadovať príslušenstvo zo zmluvných úrokov, čo neumožňuje ani Občiansky ani a rovnako žalobcovi nemožno priznať úroky z omeškania z kapitalizovaných zmluvných úrokov, nakoľko to predstavuje neprípustnosť úročenia zmluvných úrokov úrokmi z omeškania, t.zn. anatocizmus s poukazom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo 31/2012 zo dňa 29. 11. 2012, respektíve rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 35Odo 101/2002, s nepriznaním aj žalobcovi zmluvného úroku z nezaplatenej istiny odo dňa zosplatnenia do zaplatenia, keďže pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úroku vzniká veriteľovi len nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru (viď citované rozhodnutia súdov v bode 35 na strane 10 odôvodnenia napadnutého rozsudku).

6. V zmysle § 232 ods. 3, 4 a vzhľadom k osobe žalovaného (aktuálne hľadajúci si trvalý pracovný pomer a pracujúci len v rámci aktivačných prác), ako aj jeho majetkové pomery (nedostatok finančných prostriedkov na jednorazové splatenie žalobcovho nároku), súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí rozhodol o splnení povinnosti žalovaného v splátkach a to aj s prihliadnutím k povahe prejednávanej veci (priznanému nároku) a stanovil žalovanému povinnosť platiť dlh vo výške 100,- eur mesačne, ktorá takmer kopíruje mesačnú splátku úveru dohodnutú v predmetnej zmluve medzi žalobcom a žalovaným, s pripojením aj doložky o možnosti straty výhody splátok v prípade omeškania s plnením čo i len jednej z nich.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.

8. Proti rozsudku v rozsahu zamietavej časti a povolenia splácať v splátkach podal v zákonnej lehote (včas) odvolanie žalobca z dôvodov, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.

9. K úroku po predčasnom zosplatnení žalobca uviedol, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, t.j. aj po predčasnom zosplatnení s odkazom na citované ustanovenia § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, keďže z podstaty úroku ako ceny za používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru, pričom strany si môžu vznik a zánik povinnosti platiť úroky, t.j. dobu, počas ktorej má dlžník platiť úroky v zmluvy dojednať odchýlne s tým, že úprava úroku z omeškania, ako aj úroku z úveru je podporná (má dispozitívny charakter) a preto je samozrejme rozhodujúce, ako sa správne dohodli v

zmluve. Zmluvnou dohodou môžu rôzne kombinovať uplatnenie oboch inštitútov v konkrétnom prípade. Ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka zase hovorí o tom, že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov, čo potvrdzuje aj ust. § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., v zmysle ktorého, ak spotrebiteľ splatí spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne pred dohodnutou lehotou splatnosti, je povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia v zmysle aktuálnej rozhodovacej praxe (viď rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31. 01. 2017).

10. K zamietnutiu úroku z omeškania z úrokov žalobca poukazoval na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. 03. 2008, sp. zn. 4Cob/62/2007, v ktorom sa uvádza, že „s poskytnutím peňažných prostriedkov sa viaže aj povinnosť platiť úroky z úveru (§ 497 Obchodného zákonníka). S omeškaním s úhradou úroku je možné požadovať platenie úrokov z omeškania z nezaplatených úrokov. Ak je dlžník v omeškaní so splatením peňažného záväzku, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania. Pri úrokoch z poskytnutého úveru je možné pri omeškaní požadovať z týchto zmluvných úrokov aj úroky z omeškania“.

11. K rozhodnutiu o povolení splácať dlh v splátkach žalobca uvádzal, že priznaním možnosti plnenia dlhu v splátkach po 100 eur, postupoval súd v rozpore so zákonom, keďže priznaním splátok vo výške 100 eur súd priznal žalovanému splácať úver v nižšej výške, než v akej mal uhradiť úver v zmysle zmluvy (121,20 eur) a to aj s poukazom na citované uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 7Co/33/2017-62 zo dňa 22. 02. 2017. Pri danej výške splátky by žalovaný uhradil len istinu bez príslušenstva za viac než 6 rokov a splnenie celého dlhu tak bude trvať neúmerne dlho a žalovanému narastú úroky z omeškania, čo nie je v jeho prospech. Navrhoval, aby odvolací súd v zmysle § 388 rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že návrhu žalobcu vyhovie v plnom rozsahu a žalovaného zaviaže uhradiť dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi prizná nárok nárok na náhradu trov konania, ako aj náhradu trov odvolacieho konania.

12. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

13. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 01. 07. 2016, ďalej len „CSP"), prejednal odvolanie žalobcu ako odvolanie podané včas a oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 ods. 1, 2 z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

14. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27. 09. 2018 o 10.00 hod., č. dv. 230/II.p., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo zverejnené dňa 17. 09. 2018 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

15. Žalobca uplatnil odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

16. Odvolací súd konštatuje, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to znamená vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než by mal použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Odvolací súd dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je daný.

17. Medzi stranami nebolo sporné, že uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX dňa XX. XX. XXXX, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému bezúčelový úver v celkovej výške 7.500 eur, pri fixnej úrokovej sadzbe 11,9 % ročne a poplatku za poskytnutie úveru vo výške 375 eur, súbor poistenia typu A s tým, že žalovaný sa zaviazal predmetný úver vrátiť v 96 mesačných splátkach v sume 121,20 eur, pričom splatnosť prvej anuitnej splátky bola dohodnutá na 23. 12. 2014, periodicita a termín splatnosti anuitnej splátky mesačne vždy k 23. kalendárnemu dňu, konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 23. 11. 2012 je spotrebiteľská a má všetky náležitosti

vyžadované zákonom č. 129/2010 Z.z., pričom úverová zmluva obsahuje aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov vo výške 14,53 %, ktorý zodpovedá výpočtu v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. a rovnako dohodnutá ročná úroková sadzba vo výške 11,90 % neodporuje zákonným limitom spotrebiteľského úveru poskytovaného v obdobných úveroch. Preto súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na uhradenie celého dlhu vo výške 7.682,53 eur titulom nezaplatenej istiny.

18. Súd prvej inštancie ale v prevyšujúcej časti žalobu zamietol z dôvodu nepriznania zmluvného úroku odo dňa predčasného zosplatnenia úveru, keďže predčasným zosplatnením úveru vzniká veriteľovi nárok len na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatneniu úveru s odkazom aj na citované rozhodnutia súdov a rovnako nepriznal žalobcovi aj úroky z omeškania z kapitalizovaných zmluvných úrokov, nakoľko to predstavuje neprípustnosť úročenia zmluvných úrokov úrokmi z omeškania s poukazom na citované rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky.

19. Žalobca rovnako napádal v podanom odvolaní aj výrok o lehote na plnenie peňažnej povinnosti a nesúhlasil s určenou povinnosťou súdu platiť dlh žalovaným v splátkach vo výške 100 eur mesačne, keďže súd postupoval v rozpore so zákonom a zvýhodnil jednu zo strán na úkor druhej, pričom pri danej výške splátky žalovaný uhradí len istinu bez príslušenstva za viac než 6 rokov.

20. Odvolací súd sa nestotožňuje s hore uvedenými odvolacími námietkami, poukazuje na ich nedôvodnosť s tým, že sa v celom rozsahu v zmysle § 387 ods. 2 stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie (viď body 34 až 39 vrátane odôvodnenia napadnutého rozsudku).

21. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 ods. 1, 2 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil a to aj v spojení s výrokom o trovách konania, ktorý je taktiež vecne správny.

22. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie a záverom, že v danom spore zmluvné úroky za dočasné prenechanie peňažných prostriedkov po uplatnení práva na okamžité zosplatnenie úveru veriteľovi nepatria a dodáva, že by to bolo inak, len ak by si to strany v zmluvnom vzťahu dohodli a takéto dojednanie by nebolo určené súdom za neplatné, so zreteľom vždy na konkrétne skutkové okolnosti sporu ( viď Zápisnicu občiansko-právneho kolégia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 07. 02. 2017).

23. Právna úprava odplaty za dočasné prenechanie peňažných prostriedkov úverovou zmluvou, z ktorej je potrebné, vzhľadom na absenciu inej občianskoprávnej úpravy (§ 52 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka) vyjsť i pri posudzovaní spôsobu úročenia spotrebiteľských úverov je obsiahnutá v ust. §§ 502 a 503 Obchodného zákonníka.

24. Podľa ust. § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Podľa ust. § 503 Obchodného zákonníka, záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú. (2) Ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky. (3) Dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov.

25. Z citovaných ustanovení je zrejmé, že zákon výslovne neupravuje dokedy úroky veriteľovi patria (na rozdiel od času, odkedy je úverový dlžník povinný platiť úroky - od poskytnutia). V praxi vznikajú preto interpretačné spory, či sa poskytnuté peniaze úročia až do skutočného vrátenia poskytnutých peňazí alebo či povinnosť platiť úroky zaniká so splatnosťou úveru alebo jeho časti. Tento interpretačný spor doposiaľ jednoznačne a definitívne ukončený nebol, i keď v jeho riešení možno zaznamenať istý trend v smere dávajúcom za pravdu právnemu názoru, z ktorého vyšiel i prvoinštančný súd.

26. Je potrebné v tejto súvislosti dať za pravdu žalobcovi, že predovšetkým v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu ČR možno zaznamenať názor, že veriteľovi patria úroky aj po zosplatnení úveru (riešenie tejto otázky nadväzovalo na záver o platnosti dohody veriteľa a dlžníka o úrokoch po zosplatnení úveru), pričom otázka výlučne zákonného rámca úročenia ), sa v týchto, len na prvý pohľad obdobných prípadoch neriešila. V danom spore sa ale veriteľ s dlžníkom na úročení úveru po zosplatnení nedohodli.

27. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/98 zo dňa 1.7.2000, na ktoré sa v rozhodovacej praxi na podporu názoru o úročení úveru len do jeho splatnosti frekventovane odkazuje, a z ktorého vyšiel i súd prvej inštancie, nerieši túto otázku ťažiskovo a vyslovený právny názor k ďalšiemu postupu súdu prvej inštancie po zrušení jeho rozhodnutia. Odvolací súd v tejto súvislosti taktiež upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 , nie je bližšie odôvodnený. Na strane druhej však nemožno prehliadať, že zdôvodnenie založené i na tomto názore prešlo testom ústavnosti, pričom Ústavný súd SR vo svojom uznesení sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012, zmienené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR považoval za súčasť štandardnej judikatúry všeobecných súdov a jednak výklad v ňom uvedený (a v podstatnom zodpovedajúci i úvahám prvoinštančného súdu v prejednávanej veci),možno považovať za ústavne akceptovateľný, ale vždy so zohľadnením skutkových zistení spornej veci.

28. Za nesprávnu ale považuje odvolací súd argumentáciu žalobcu vo vzťahu k trvaniu povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru, založenú na výkladom ust. §§ 502 a 503 Obchodného zákonníka odvodenom závere, že nakoľko iný okamih zániku nároku na úroky ako vrátením poskytnutých peňazí v zákone upravený nie je, bezvýznamnou z hľadiska trvania úročenia je skutočnosť splatnosti úveru. Takáto interpretácia trvania úročenia úveru podľa úvahy odvolacieho súdu nezohľadňuje samotnú podstatu úroku a špecifickosť právnej situácie, ktorá po zosplatnení úveru nastáva.

29. Právna teória i rozhodovacia prax sú v tomto zmysle zajedno v tom, že úrok je cenou peňazí - odplatou veriteľa za to, že peňažné prostriedky dočasne prenechá dlžníkovi a ten ich v dohodou stanovenej alebo na základe zákona veriteľom určenej dobe môže využívať. Práve možnosť disponovať s peňažnou sumou na dosiahnutie vlastného hospodárskeho prospechu na strane dlžníka a získanie úroku za poskytnutie tejto možnosti na strane veriteľa predstavujú bezprostredný ekonomický dôvod (kauzu) vzniku právneho vzťahu z úverovej zmluvy. Účinným uplatnením práva mimoriadneho zosplatnenia úveru veriteľom dochádza celkom nepochybne k narušeniu tejto kauzy úverovej zmluvy; v ďalšom čase už totiž dlžník nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, keďže veriteľ mu túto možnosť už viac nedáva. Nevrátením prenechaných peňazí po zosplatnení úveru preto nepochybne vzniká protiprávny stav, s ktorým sú ako následok prípadne spojené sankčné (úroky z omeškania) a zodpovednostné plnenia (náhrada škody), na ktorých sa účastníci pre tento prípad dohodli alebo ktoré sú dané zákonom, a nie záväzky majúce povahu odplaty, medzi ktoré úrok, ako už bolo vyjadrené skôr, rozhodne patrí.

30. V prejednávanej veci vznikol záväzok žalovaného zo zmluvy o úvere, uzatvorenej podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Táto zmluva s ohľadom na skutočnosť, že dlžník ako jedna zo strán tejto zmluvy nebol podnikateľom, je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. OZ, preto sa na právny vzťah, ktorého stranou sporu je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva (§ 52 ods. 2 .

31. Keďže rozhodovacia prax súdov v hore uvedenej otázke, čo sa týka priznania zmluvných úrokov aj po predčasnom zosplatnení úveru nie je jednotná, odvolací súd v tomto smere ešte raz dáva do pozornosti Zápisnicu z občiansko-právneho kolégia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 07. 02. 2017 v tom smere, že „pokiaľ v spotrebiteľskej zmluve je dohodnuté platenie zmluvných úrokov až do doby vrátenia úveru (ako je to aj vo veciach sp. zn. 1Co/223/2015 a 2Co/224/2015), nemožno bez ďalšieho, teda bez ohľadu na existujúcu dohodu, nepriznať úrok po zosplatnení, okrem prípadov, že takéto zmluvné dojednania sú neplatné, čo však je vždy vecou posúdenia konkrétnych skutkových okolností. Z ust. § 503 bez ďalšieho nie je možné uzavrieť, že úrok patrí len do splatnosti úveru, keďže toto ustanovenie upravuje otázku splatnosti úrokov (pre prípad, že si ju zmluvné strany

nedohodli inak), nie otázku doby trvania povinnosti platiť úroky. Doba trvania povinnosti platiť úroky je upravená len určením jej začiatku v § 502 a koniec doby je ponechaný na vôľu zmluvných strán. V zásade je možné dohodnúť zmluvný úrok až do doby vrátenia úveru“. Teda v smere posudzovania priznania zmluvného úroku treba prihliadať aj na dohodu strán sporu a keďže strany sporu si v uzavretej predmetnej zmluve o úvere nedohodli individuálne a jednoznačne priznanie zmluvných úrokov aj po dobe predčasného zosplatnenia úveru (keďže uvedená skutočnosť z obsahu zmluvy nevyplýva), odvolací súd potvrdil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (viď v tomto smere aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/379/2017) s tým, že odvolací súd zároveň konštatuje aj vecnú správnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku čo sa týka nemožnosti priznania úrokov z omeškania z kapitalizovaných zmluvných úrokov, keďže to predstavuje neprípustnosť úročenia zmluvných úrokov úrokmi z omeškania duplicitne v zmysle správne citovaných rozhodnutí súdom prvej inštancie Najvyššieho súdu ČR.

32. Čo sa týka umožnenia súdom prvej inštancie dlh žalovanému splácať v splátkach vo výške 100 eur mesačne, v tomto smere odvolací súd sa rovnako stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie v bode 39 odôvodnenia napadnutého rozsudku a keďže súd prvej inštancie správne prihliadol na osobu žalovaného, na jeho majetkové pomery, ako aj povahu prejednávanej veci, správne v zmysle ust. § 232 ods. 3, 4 stanovil pre žalovaného povinnosť splatiť priznaný nárok žalobcovi, v splátkach vo výške 100 eur mesačne, keďže podľa odvolacieho súdu a to aj s prihliadnutím na odvolacie námietky žalobcu, určená splátka skoro kopíruje mesačnú splátku úveru dohodnutú v predmetnej zmluve medzi žalobcom a žalovaným a vychádza z príjmu žalovaného, ktorý činí 60 eur mesačne, čo aj podľa odvolacieho súdu nedovoľuje žalobcovi vo vyššej výške uhrádzať celý dlh naraz, prípadne vo vyšších čiastkach.

33. Preto správne súd prvej inštancie rozhodol, keď uložil povinnosť zaplatiť priznanú sumu s príslušenstvom žalovanému v splátkach vo výške 100 eur, s pripojením v zmysle ust. § 232 ods. 4 aj doložky o možnosti straty výhody splátok v prípade omeškania s plnením čo i len jednej splátky, v zmysle ktorej v prípade, že žalovaný neuhradí čo i len jednu splátku riadne a včas, stráca možnosť splátok a vzniká mu povinnosť uhradiť dlh žalobcovi naraz.

34. V tomto smere odvolací súd uvádza, že aj keď procesná úprava ako hlavné (prioritné) pravidlo určuje, že v prípade povinnosti uloženej súdom je túto povinný subjekt splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku a len výnimočne v odôvodnených prípadoch môže súd určiť dlhšiu ako zákonom určenú lehotu na plnenie, treba neopomenúť to, že každá takáto výnimka sa považuje za osobitnú (exkluzívnu) výhodu povinného (dlžníka), ktorá však nesmie neprimerane zasahovať do právoplatne priznaných práv oprávneného (veriteľa). Ten totiž má vždy zaručené právo na uspokojenie priznaných nárokov v narušených súkromnoprávnych vzťahoch. Z tohto hľadiska ide o zabezpečenie a realizáciu práva na súdnu ochranu oprávneného a zákonných záruk na definitívnu nápravu narušeného právneho vzťahu. Uvedená exkluzivita povinného musí byť podložená zistením všetkých potrebných skutočností, ktoré by presvedčivo zdôvodnili záver súdu, že vzhľadom na povahu prejednávanej veci je vhodné určiť, že peňažné plnenie možno uskutočniť v splátkach (por. R 87/1966). Hľadiskami pre úvahu súdu, či sa má žalovanému, ktorému platobnú povinnosť určil, priznať výhoda splátok, bude najmä výška priznaného plnenia, platobná schopnosť žalovaného, žalovaným prejavená snaha o plnenie záväzku počas konania, možnosť žalobcu domáhať sa plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania a skutočnosť, či by prípadné zdržanie sa v plnení súdom ustanovenej povinnosti nedodržaním jednotlivých splátok nebolo v riešenom prípade vzhľadom na osobné pomery žalobcu príliš ťaživé (por. R V/1968). Pritom je potrebné zohľadniť, že výška splátok musí odrážať nielen osobné pomery žalovaného, ale tiež zodpovedať výške priznaného plnenia tak, aby k uspokojeniu žalobcu došlo v primeranej dobe. V opačnom prípade by došlo k narušeniu vyváženosti záujmov oboch účastníkov v smere faktického popretia právoplatne priznaných práv či k možnému vzniku inej ujmy na oprávnených záujmoch žalobcu (por. rozsudok NS SR sp. zn. 7 Cdo 116/2012 zo dňa 18. 03. 2013).

35. Odvolateľ neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre neho ako žalobcu privodili priaznivé rozhodnutie v napadnutom výroku, pričom súd prvej inštancie sa hore uvedenými zákonnými predpokladmi riadil a svoje rozhodnutie aj v zmysle § 220 ods. 2 odôvodnil (viď aj body 32 až 35 odôvodnenia tohto rozsudku ). Preto námietky odvolateľa nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku vo výroku o lehote na plnenie peňažnej povinnosti z hľadiska zistených skutočností (skutkového stavu) a právneho posúdenia veci. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o napadnutej časti výroku rozsudku.

36. Vzhľadom k hore uvedeným skutočnostiam odvolací súd z hľadiska vecnej správnosti potvrdil výroky napadnutého rozsudku v časti lehoty na plnenie peňažnej povinnosti a vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti v spojení s výrokom o trovách konania (§ 387 ods. 1, 2 .

37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 a z dôvodu, že žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, ale v odvolacom konaní mu nevznikli trovy odvolacieho konania, pričom neúspešný žalobca nemá nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, odvolací súd stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .